Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoEk-10-2025.pdf
PDF · 90.13 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoEk/10/2025
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna v exekučnej veci oprávneného: A. B. C., so sídlom D., E. XX, IČO: XX XXX XXX, proti povinnému: F. G. A., so sídlom H., H. I., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený: B. B. J., advokát, so sídlom H., K. A. B. XX, vedenej súdnou exekútorkou G. J. G., so sídlom L., M. XX, pod sp. zn. XXXXX XXX/XX, o vymoženie 300,- eur s príslušenstvom, o návrhoch povinného zo dňa 23. augusta 2024 a 27. augusta 2024, o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 40Ek/812/2024 zo dňa 28. októbra 2024, takto
r o z h o d o l :
I. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 40Ek/812/2024 zo dňa 28. októbra 2024 vo výroku I. a II. p o t v r d z u j e.
II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 40Ek/812/2024 zo dňa 28. októbra 2024 vo výroku III. m e n í tak, že oprávnenému náhradu trov konania v súvislosti s podanými návrhmi povinného zo dňa 23. augusta 2024 a zo dňa 27. augusta 2024 n e p r i z n á v a.
III. Oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „exekučný súd“, alebo „súd prvej inštancie“) uznesením sp. zn. 40Ek/812/2024 zo dňa 28. októbra 2024 (ďalej aj len „napadnuté uznesenie“) rozhodol tak, že „Súd konanie o návrhu povinného zo dňa 23.08.2024 týkajúceho sa uloženia povinnosti súdnemu exekútorovi doručiť povinnému upovedomenie o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke k exekúcii č. N. XXX/XX a to v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia; uloženia povinnosti predložiť o splnení uvedenej povinnosti dôkaz v lehote 10 dní od obdržania dokladu o doručení predmetného rozhodnutia/ opatrenia súdnym exekútorom povinnému zastavuje“ (výrok I.), „Súd konanie o návrhu povinného zo dňa 27.08.2024 týkajúceho sa uloženia povinnosti súdnemu exekútorovi doručiť povinnému do vlastných rúk príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke k exekúcii č. N. XXX/ XX a to v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia; uloženia povinnosti predložiť o splnení uvedenej povinnosti dôkaz v lehote 10 dní od obdržania dokladu o doručení predmetného rozhodnutia/opatrenia súdnym exekútorom povinnému zastavuje“ (výrok II.), „Povinný nemá nárok na náhradu trov konania v súvislosti s podanými návrhmi povinného zo dňa 23.08.2024 a zo dňa 27.08.2024“ (výrok III.). 1.1 V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že mu boli dňa 2. októbra 2024 zo strany správneho súdu postúpené podania povinného, ktorými sa domáhal povinností špecifikovaných vo výroku I. a II. napadnutého uznesenia. Súd prvej inštancie uviedol, že rozhodnutie súdneho exekútora nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy vydaným v správnom konaní, na preskúmanie postupu ktorého by bol príslušný správny súd. Dohľad nad výkonom exekúcie vykonáva exekučný súd, resp. len v prebiehajúcom konaní. 1.2 Súd prvej inštancie skonštatoval, že z dôvodu riadneho ukončenia exekučného konania (vymoženia pohľadávky v prospech opravného) došlo k strate práva, resp. povinnosti súdu prvej inštancie
riešiť povinným nastolené otázky – preverenia účinného doručenia upovedomenia o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a exekučného príkazu na vykonanie exekúcie pohľadávky z účtu v banke zo strany súdneho exekútora, keďže nie sú ďalej splnené podmienky pre vedenie konania o týchto procesných návrhoch účastníka z dôvodu, že exekúcia už bola ukončená, a teda nie je možné jej navrátenie do pôvodného stavu (IV. ÚS 563/2023); nakoľko v zmysle ust. § 161 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 32 Exekučného poriadku neboli splnené procesné podmienky, za ktorých môže súd o návrhoch povinného rozhodnúť (t. j. prebiehajúca exekúcia). Uvedené nebráni povinnému domáhať sa prípadnej náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora. 1.3 Povinný si v súvislosti s podanými procesnými návrhmi uplatnil aj nárok na náhradu trov konania. O trovách konania v súvislosti s návrhmi povinného súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP. V danom prípade oprávnenému žiadne trovy konania v súvislosti s procesnými návrhmi povinného nevznikli (o podaniach nemal vedomosť), pričom povinný ako neúspešný účastník nemá na náhradu trov konania nárok.
2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal povinný (ďalej aj len ako „odvolateľ“), prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP, pričom uviedol, že uznesenie napáda v celom rozsahu a žiadal, aby odvolací súd rozhodol podľa pôvodného návrhu. Uviedol, že súd prvej inštancie si nesprávne určil vlastnú právomoc vo veci konať, pretože príslušným súdom na prejednanie veci je výlučne správny súd. Skritizoval úvahy súdu prvej inštancie v bode 11. odôvodnenia napadnutého uznesenia, pretože nemajú žiadnu oporu v zákone. Dodal, že súdny exekútor je povinný postupovať striktne v zmysle zákona, ale súčasne musí existovať legitímne dosiahnuteľný spôsob ako sa nedostatkom v nezákonnom konaní efektívne brániť. Pritom celý exekučný poriadok je koncipovaný tak, že všetky opravné prostriedky sa majú podávať výlučne u súdneho exekútora. Exekučný poriadok nedáva povinnému žiadnu zákonnú možnosť osloviť súd s návrhom takým spôsobom, aby taký návrh zakladal súdu povinnosť konať. Povinný sa nemôže brániť proti zásahom exekútora, ktoré sú možné len po vykonaní určitého písomného úkonu, a to bez oboznámenia sa s ním. Súdom navrhovaný spôsob riešenia evidovanej blokácie na účte má tak rýdzo neformálnu podobu a spôsob, ako môže povinný vo veci konať. Povinný namietol záver o nenaplnení procesných podmienok. V tomto smere, s poukazom na ust. § 61o ods. 1 a 3 Exekučného poriadku, dodal, že nemohlo dôjsť k riadnemu ukončeniu exekučného konania, pretože mu nebolo doručené upovedomenie o ukončení exekúcie, ale najmä preto, že mu nebol riadne doručený príkaz na vykonanie exekúcie, upovedomenie o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu a napokon ani samotné upovedomenie o začatí exekúcie (ktorým sa exekučné konanie začína). V zmysle uvedeného tak predmetná exekúcia nebola doposiaľ ukončená, nakoľko tá končí až doručením upovedomenia o ukončení exekúcie všetkým účastníkom konania.
3. K odvolaniu povinného sa vyjadril oprávnený, ktorý uviedol, že odvolanie povinného považuje za nedôvodné a odkázal na správnosť napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie.
4. K vyjadreniu oprávneného sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu povinný (odvolacia replika), ktorý nad rámec argumentov produkovaných v odvolaní uviedol, že súdna exekútorka predkladá súdu doručenky, ktoré sú automaticky generované podľa ust. § 29 ods. 1) zák. č. 305/2013 Z. z. Avšak doručovanie do vlastných rúk sa vykonáva podľa úplne iného ustanovenia zákona, a to ust. § 29 ods. 3 predmetného zákona. Súdna exekútorka tak v rozpore so zákonom nedoručuje písomnosti do vlastných rúk.
5. K odvolacej replike sa vyjadril oprávnený (odvolacia duplika), ktorý nad rozsah produkovaných argumentov vo vyjadrení k odvolaniu neuviedol už žiadne ďalšie relevantné skutočnosti.
6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 44 ods. 5 Exekučného poriadku), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP „a contrario“ uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil a vo výroku III. podľa § 388 CSP zmenil.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
10. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov uvedených odvolateľom v odvolaní dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku I. a II. vecne správne, preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v tejto časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého uznesenia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje, pričom k námietkam odvolateľa v podanom odvolaní v súlade s ustanovením § 387 ods. 3 CSP uvádza nasledovné.
11. Odvolací súd stotožňujúc sa so súdom prvej inštancie uvádza, že vykonávanie exekučnej činnosti prostredníctvom súdneho exekútora je výkonom verejnej moci, ergo nie výkonom štátnej správy. Súdny exekútor vykonáva výkon verejnej moci v rámci exekučného konania, ktoré je právne reglementované osobitným zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov, na ktorý sa subsidiárne použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Zákonodarcom zvolená systematika a povaha exekučného konania tak vylučuje pôsobnosť správneho súdu v otázke dozoru nad činnosťou súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti. Odvolací súd v tomto smere odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode 10. napadnutého uznesenia a uzatvára, že súdom prvej inštancie uvedené dôvody poskytujú jednoznačný argumentačný rámec pre súdom prvej inštancie prijatý záver o príslušnosti exekučného súdu konať a rozhodovať o návrhoch povinného. Súd prvej inštancie v tomto smere správne skonštatoval, s poukazom na ust. § 32 Exekučného poriadku, že je v gescii exekučného súdu vykonávať dohľad nad činnosťou súdneho exekútora. Z uvedeného dôvodu považuje odvolací súd námietku povinného o nedostatku právomoci/príslušnosti exekučného súdu za nedôvodnú.
12. Súd prvej inštancie po ustálení si svojej vecnej príslušnosti pristúpil k skúmaniu naplnenia procesných podmienok, za ktorých by mohol o návrhoch povinného konať a rozhodnúť. S poukazom na ust. § 161 ods. 1 a 2 CSP v spojení s ust. § 32 Exekučného poriadku dospel k záveru, že ukončením exekučného konania došlo k strate možnosti exekučného súdu vykonávať dozor nad zákonnosťou exekúcie, resp. nad činnosťou súdneho exekútora, pretože po skončení exekučného konania už niet na čo dohliadať, a preto súd prvej inštancie konanie o návrhoch povinného zastavil. Odvolací súd považuje postup súdu prvej inštancie za zákonný a právny záver o dôvodnosti zastavenia konania za vecne správny. V tomto smere odvolací súd poukazuje na ust. § 50 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého sa exekučné konanie začína dňom, v ktorom bol návrh na vykonanie exekúcie doručený súdu. V zmysle ust. § 57 ods. 1 veta posledná Exekučného poriadku sa exekúcia začína doručením poverenia na vykonanie exekúcie exekútorovi. Podľa ust. § 61o ods. 3 veta posledná Exekučného poriadku sa exekučné konanie končí doručením upovedomenia o ukončení exekúcie súdu. Nadväzujúc na vyššie uvedenú právnu úpravu odvolací súd konštatuje, že z obsahu súdneho spisu nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoré by dôvodne negovali záver o tom, že v posudzovanej veci došlo k riadnemu začatiu exekučného konania, tak i k začatiu samotnej exekúcie. Osobitne k namietanému záveru o ukončení exekučného konania odvolací súd akcentuje, že Exekučný poriadok síce v ust. § 61o ods. 3, v situácii ak k ukončeniu exekúcie má dôjsť riadnym vymožením nároku, predpokladá doručenie upovedomenia o ukončení exekúcie účastníkom konania, avšak účinky riadneho ukončenia exekučného konania viaže už k momentu doručenia tohto upovedomenia priamo exekučnému súdu. Z obsahu elek. súdneho spisu pritom jednoznačne vyplýva, že táto skutočnosť bola zo strany súdneho exekútora dodržaná, a teda v predmetnom konaní došlo k zákonom prezumovanému ukončeniu exekučného konania podľa § 61o ods. 3 Exekučného poriadku. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie konštatuje, že v predmetnom konaní neboli naplnené procesné podmienky na to, aby súd prvej inštancie mohol o návrhoch povinného vecno-právne rozhodnúť. Odvolací súd poznamenáva, že z právnej logiky veci nie je možné v štádiu ukončenia exekučného konania akýmkoľvek spôsobom, poukazujúc na ust. § 32 Exekučného poriadku, pokynovať súdneho exekútora v rámci výkonu exekučnej činnosti.
13. V rozsahu námietok o nesprávnom procesnom postupe súdneho exekútora a nemožnosti účinnej súdnej ochrany odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že v priebehu exekúcie nebolo zo strany exekučného súdu povinnému zabránené, aby v prípade, že má podozrenie na nezákonne vedenú exekúciu voči jeho osobe, aby priamo dopytoval exekučný súd, ktorý by následne mohol postupovať v zmysle ust. § 32 Exekučného poriadku. Exekučný poriadok v ust. § 61k ods. 5 síce predpokladá, že návrhy na zastavenie exekúcie sa majú adresovať priamo súdnemu exekútorovi, ktorý vykonáva prvotné procesné úkony, avšak uvedené ustanovenie žiadnym podstatným spôsobom nezakazuje a ani iným neprimeraným spôsobom neobmedzuje možnosť povinného obrátiť sa priamo na exekučný súd za účelom ochrany svojich práv. Uvedené však žiadnym spôsobom nie je prekážkou na to, aby v prípade, že došlo k nezákonnému zásahu zo strany súdneho exekútora, sa povinný mohol domáhať náhrady škody voči súdnemu exekútorovi (§ 31 Exekučného poriadku). S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že návrhy povinného, argumentujúc pochybením súdnej exekútorky, predstavujú formu súdnej ochrany, o ktorej má exekučný súd oprávnenie/povinnosť rozhodnúť najneskôr do riadneho ukončenia exekučného konania. Po ukončení exekučného konania zaniká dozorujúca povinnosť exekučného súdu, a teda akékoľvek oprávnenie exekučného súdu pokynovať súdneho exekútora. Po ukončení exekučného konania potom zákon prezumuje ako adekvátne formy súdnej ochrany (ex post) právny inštitút náhrady škody, prípadne bezdôvodného obohatenia.
14. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správne.
15. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i tretí výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým súd rozhodol tak, že povinný nemá nárok na náhradu trov konania v súvislosti s podanými návrhmi v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP. Odvolací súd konštatuje, že predmetný výrok je vecne nesprávny. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že súd prvej inštancie vychádzal zo správnej premisy, že zavinenie na zastavení konania spočíva na strane povinného, avšak v rámci aplikácie ust. § 256 ods. 1 CSP prijal vecne nesprávny záver, keďže predmetné ustanovenie zákona vychádza z hypotézy, že nárok na náhradu trov konania má tá strana, ktorá zastavenie konania nezavinila; v prejednávanej veci oprávnený. Z uvedeného dôvodu potom mal výrok o trovách konania v súvislosti s podanými návrhmi povinného zo dňa 23. augusta 2024 a zo dňa 27. augusta 2024 znieť tak, že oprávnenému sa voči povinnému náhrada trov konania nepriznáva; nakoľko oprávnenému v súvislosti s týmto konaním objektívne žiadne trovy konania nevznikli. Z uvedeného dôvodu tak odvolací súd postupom podľa § 388 CSP pristúpil k zmene výroku o trovách konania tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní vedenom v dôsledku odvolania povinného tento nebol úspešný ani čiastočne, keďže odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zastavujúcich výrokoch potvrdil ako vecne správne a vo výroku o trovách konania zmenil bez prislúchajúcej zmeny procesného úspechu na strane povinného. Procesný úspech v odvolacom konaní tak v celom rozsahu prináleží oprávnenému. Oprávnenému však v súvislosti s odvolacím konaním žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že oprávnenému, hoc procesne úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním objektívne nevznikli (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28. februára 2018).
17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).