Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_PN-4Cpr-1-2022.pdf
PDF · 130.08 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PN-4Cpr/1/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava sudcom Mgr. Jánom Longauerom v právnej veci sporu žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. C. XXX, zastúpený: Advokátska kancelária Prachová & Pobijak, s. r. o. so sídlom Pribinova 20, Bratislava –mestská časť Staré mesto, IČO: 50 491 300, proti žalovanému: E. A. F. MG-Poľovnícke potreby s miestom podnikania Pribinova 371/3, Hlohovec, IČO: 32 837 356 o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto
r o z h o d o l :
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi mzdu za mesiac september 2021 vo výške 1 056,00 Eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1 056,00 Eur od 31.12.2021 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žaloba sa vo zvyšnej časti z a m i e t a .
III. Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobca sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 30.12.2021 domáhal určenia platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 08.10.2021, ktorým žalobca ako zamestnanec okamžite skončil pracovný pomer u žalovaného ako zamestnávateľa. Žalobca sa ďalej podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného, ktoré bolo žalobcovi doručené listom zo dňa 30.10.2021 a náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce vo výške 2 061,87 Eur. Žalobca si tiež uplatnil nárok na vyplatenie mzdy za mesiac september 2021 vo výške 1 056,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 31.12.2021 do zaplatenia a náhradu trov konania.
2. Žalobca svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 17.6.2019 pracoval u žalovaného ako predajca poľovníckych potrieb a servis záhradnej techniky. Žalobca uviedol, že je držiteľom zbrojného preukazu Typ A,C.E,F, čo bolo treba pre oprávnenie k predaju streliva do zbraní kategórie A - C, a záznamy do záznamovej knihy o predaji streliva robil žalobca svojim podpisom, pretože majiteľ firmy nebol držiteľom tohto potrebného zbrojného preukazu, teda nemal ani oprávnenie na predaj a záznamy do knihy evidencie predaja. Žalobca uviedol, že dňa 28.9.2021 sa stalo, že majiteľ firmy predal ostré náboje, napriek jeho nesúhlasu a bez jeho podpisu, zákazníkovi bez zbrojného preukazu, ani na upozornenie žalobcu ho nepožiadal, aby si pre neho zašiel, lebo bol priamo z Hlohovca. Žalobca odmietol takýto záznam o predaji podpísať a niesť trestnoprávnu zodpovednosť v prípade, ak by boli tieto ostré náboje použité pri trestnej činnosti. Žalobca oznámil, že okamžite končí v zamestnaní, lebo takéto konanie zamestnávateľa bolo nielen v rozpore s dobrými mravmi pre spoluprácu, ale aj ohrozením bezpečnosti žalobcu na pracovisku, lebo prípadná trestnoprávna zodpovednosť by mala vážne následky v žalobcovom súkromnom aj profesijnom živote. Zamestnávateľ sa vyjadril že to akceptuje a požiadal
žalobcu o odovzdanie kľúčov aj SIM karty k firemnému mobilu. Do konca mesiaca boli iba 2 dni, žalobca preto počítal so zbytkom dovolenky a nepokračovanie v práci v októbri nepovažoval za absenciu a porušenie pracovnej disciplíny, lebo ani zamestnávateľ nenaznačil, aby v práci pokračoval. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaná firma napriek tomu evidovala moju neprítomnosť v práci ako absenciu, o čom som sa dozvedel iba po oficiálnom doručení výpovede zo strany zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP - hrubé porušenie pracovnej disciplíny, k 30. 10. 2021, ktorá bola odoslaná doporučene poštou z Hlohovca 2.11.2021, keďže pracujem v Trnave a moja pracovná doba sa prekrýva s tou na miestnej pošte, zásielku som prevzal v lehote 18 dní, ale nepamätám si dátum. Doručenú výpoveď však nepovažujem za platnú, pretože moja výpoveď doručená osobne na pracovisko sa považuje za doručenú a o opodstatnenosti mojich dôvodov iba súd môže rozhodnúť a nie zamestnávateľ jednostranne. Keďže zamestnávateľ sa počas týždňa k môjmu odchodu už nevyjadril, priniesol som dňa 8.10.2021 osobne na pracovisko, za prítomnosti dvoch svedkov moju výpoveď podľa § 69 ZP, o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa ods. l písm. b), c) bez výpovednej doby, za prítomnosti dvoch svedkov, ktorí to potvrdili čestným vyhlásením. Zamestnávateľ hoci nepodpísal jej prevzatie však nie je prekážkou jej doručenia. Žalobca považuje svoju výpoveď (okamžité skončenie pracovného pomeru) za opodstatnenú aj preto, lebo do dnešného dňa mu nebola vyplatená mzda za mesiac september 2021, hoci žalobca dňa 23. 11. 2021 doporučeným listom zaslal žalovanému výzvu na jej vyplatenie.
3. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení žalobca predložil súdu pracovnú zmluvu z 12.6.2019, okamžité skončenie pracovného pomeru z 08.10.2021, okamžité skončenie pracovného pomeru z 30.10.2021, čestné vyhlásenia, výzvu na zaplatenie dlžnej mzdy z 22.11.2021 spolu s doručenkou, potvrdenie o zdaniteľných príjmoch žalobcu za rok 2021, výplatnú pásku 9/2021, výkaz nedoplatkov na zdravotnom poistení,
4. Žalovaný doručil súdu dňa 15.7.2022 svoje vyjadrenie k podanej žalobe, v ktorom uviedol, že žalobný návrh žalobcu neuznáva v celom rozsahu. Predmetnú žalobu považuje žalovaný za zmätočnú, redundantnú a protirečiacu si od jej označenia až po samotný návrh petitu. Z predloženej žaloby nie je riadne určiteľné, čoho sa žalobca domáha nakoľko svoju žalobu označuje ako „žalobu o neplatnosť výpovede - návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP zo strany zamestnávateľa" avšak zároveň žalobca žiada aby bola uznaná ním doručená „výpoveď" (de facto okamžité skončenie pracovného pomeru, predstavujúce výpoveď, o ktorej zrušenie žiada). V samotnom texte žaloby však žalobca vyslovene uvádza, že „...dňa 28.09.2021 oznámil, že okamžite končí v zamestnaní..." a ďalej pokračuje „môj zamestnávateľ vyjadril že to akceptuje... do konca mesiaca boli iba 2 dni, počítal som so zbytkom dovolenky a preto nepokračovať v práci v októbri som za absenciu a porušenie pracovnej disciplíny nepovažoval". Z predmetného vyjadrenia je jednoznačné, že samotný žalovaný považoval ním danú výpoveď zo strany zamestnanca zo dňa 28.09.2021 a ktorú zamestnávateľ vzal na vedomie a akceptoval za riadne oznámenú a doručenú. Z tohto dôvodu mám zo to, že zamestnanec svojou žalobou absolútne nesleduje efektivitu a hospodárnosť predmetného právneho úkonu alebo súdneho konania, avšak sleduje iba svoje vlastné obohatenie, nakoľko sa výpoveď danú zamestnancom takto snaží pozmeniť na „okamžité skončenie pracovného pomeru" doručené zamestnávateľovi 10 dní po oznámení svojej výpovede a čerpať tak zákonom ustanovenú náhradu mzdy. Predmetné „Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 69 ZP" zo dňa 08.10.2021 predložené zamestnancom nie je možné považovať za platné, nakoľko zamestnanec nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 70 Zákona č. 311/2001 Z. z. (ďalej aj ako „Zákonník Práce"). „Okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. " Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Dôvody uvedené zamestnancom v jeho oznámení nespĺňajú ani jeden z dôvodov vymedzených § 69 Zákonníka práce, nakoľko zamestnancom nebol predložený lekársky posudok podľa písmena a), zamestnávateľ nebol v omeškaní s vyplatením mzdy v zmysle písm. b), a taktiež neprišlo k bezprostrednému ohrozeniu životu alebo zdravia v zmysle písm. c) ods. 3. § 69 Zákonníka práce, čo potvrdzuje aj samotný zamestnanec svojím vyjadrením. Že nevykonal žiaden úkon nariadený zamestnávateľom s ktorým by nesúhlasil a teda k bezprostrednému ohrozeniu prísť nemohlo, nakoľko nemohlo prísť ani k domnelému ohrozeniu. Taktiež poukazujem na skutočnosť, že chráneným záujmom predmetného ustanovenia zákona je ľudský život a zdravie. t. j. život ako opak stavu cerebrálnej smrti, a nie „súkromný a profesionálny život", ako kvázi status osoby, tak ako to vo svojom odôvodnení uvádza žalobca. O tejto vade som zamestnanca informoval, tak isto ako som ho poučil, že v prípade jeho záujmu mohol podať výpoveď v zmysle ustanovení § 67 Zákonníka práce, čo však nespravil. O
tejto skutočnosti som taktiež zamestnanca informoval ihneď, pri jeho „ústnej výpovedi", pričom som mu navrhol, aby mi táto výpoveď bola buď riadne doručená alebo aby prišlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou v zmysle ustanovení § 60 Zákonníka práce. Z obsahu žaloby podanej žalobcom je taktiež zrejmé, že žalobca ako zamestnanec svoje dôvody ukončenia pracovného pomeru dodatočne opakovane menil, a to tak, aby zdanlivo dosiahol naplnenie ustanovení § 69 Zákonníka práce, za účelom výplaty náhrady mzdy zo strany zamestnávateľa. Napriek zmätočnosti predmetnej žaloby považujem za aktuálne zamestnancom aplikované ustanovenie jeho „okamžitého skončenia pracovného pomeru" práve § 69 ods. 3, písm. c) Zákonníka práce, pričom v tejto veci jednoznačne rozporujem akékoľvek bezprostredné ohrozenie života a zdravia zamestnanca. Taktiež tvrdenie žalobcu uvedené v bode 3.2 jeho žaloby, že svoju výpoveď považuje za opodstatnenú nakoľko mu nebola vyplatená mzda za mesiac IX. 2021 považujem za zdôvodnenie v rozpore s § 70 Zákonníka práce, nakoľko sa opätovne jedná o „dodatočnú zmenu uvedeného dôvodu". Vo veci samej a udalostí, ktoré sú opisované žalobcom v jeho žalobe si dovoľujem uviesť nasledovné. Dňa 28.09.2021 skutočne prišlo ku konfrontácii zamestnávateľa a zamestnanca v otázke plnenia pokynov zadaných zamestnávateľom. Nakoľko mal zamestnanec osobný názor protichodný z názorom zamestnávateľa, ďalej som netrval na jeho vykonaní, a preto tvrdenia zamestnanca, že „prišlo k ohrozeniu jeho života" alebo „hrozbe trestnoprávnej zodpovednosti" sú absolútne neopodstatnené, keďže sám žalobca vo svojej žalobe uvádza, že „odmietol záznam o predaj i podpísať". čiže k žiadnemu porušeniu akýchkoľvek predpisov zo strany zamestnanca neprišlo a teda ani k negatívnym trestnoprávnym následkom (nikdy bližšie neurčeným) prísť nemohlo. Napriek tomu, žalobca eskaloval vzniknutú situácie a ešte stále za prítomnosti zákazníka začal po mne vrieskať s tým, že on dáva výpoveď. V zmysle štandardnosti tejto situácie som pochopil, že predmetný konflikt a celá vzniknutá situácia bola v skutočnosti iba zámienkou na to, aby žalobca čo najskôr ukončil svoj pracovný pomer, nakoľko som ho v tom čase vyzval na úhradu dlžnej sumy z dôvodu jeho opakovaných pôžičiek odo mňa. Moje pôžičky žalobcovi som riadne priebežne evidoval, pričom o tejto skutočnosti vedel aj žalobca, keď v čase mojej výzvy na ich úhradu dosiahli sumu 3 500,- EUR. Mám za to, že svojim čo najrýchlejším odchodom do zamestnania sa snažil žalobca iba vyhnúť ich riadnemu splateniu, nakoľko vedel, že v opačnom prípade by som si ich začal vymáhať súdnou cestou. Predmetnú evidenciu pohľadávok voči žalobcovi prikladám v prílohe, vrátane potvrdení o mojom zaplatení zásielok adresovaných žalobcovi. V predmetnej domnienke ma taktiež utvrdzuje aj samotný fakt, že už v čase incidentu a „podania ústnej výpovede" mal žalobca zabezpečený druhý pracovný pomer, čo sám potvrdzuje vo svojom žalobnom návrhu v čl. 2. V dobe, ktorú opisuje žalovaný ešte stále plynula jeho výpovedná doba, pričom z toho, že už pracoval v novom zamestnaní je zrejmé, že nemal záujem zotrvať v zamestnaní počas výpovednej doby samotnej. Obdobné skutočnosť je možné pochopiť aj z výkazu nedoplatkov č. 2203071613, kde je Všeobecnou zdravotnou poisťovňou uvádzané, že v období 1.10.2021-30.11.2021 bol žalobca evidovaný ako Samostatne zárobkovo činná osoba. Na základe verejne dostupných informácií z Živnostenského registra Slovenskej republiky navyše vyplýva, že svoju živnosť naďalej vykonával neprerušene od roku 2006, pričom sa tejto činnosti - oprave motorových vozidiel a motocyklov, venoval aj v priestoroch mojej prevádzky, avšak nie ako môj zamestnanec ale za účelom vlastného podnikania. Predmetné záväzky žalobcu, ktoré uvádzam vo svojom vyjadrení vznikali práve z objednávok náhradných dielov, resp. nákupu jazdených a havarovaných motocyklov. Sám žalobca uvádza, že odo dňa 28.09.2021 až do dňa 08.10.2021 viacej neprišiel na pracovisko. V rámci akceptovania jeho výpovede, i keď ústnej, my v zmysle platných právnych predpisov neostávala iná možnosť, než evidovať predmetnú neprítomnosť zamestnanca na pracovisku za jeho absenciu a aplikovať ustanovenia o krátení dovolenky, ktoré som riadne aj po mzdovej stránke aplikoval. „Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 69 ZP zo dňa 08.10.2021", ktoré bolo následne doručené zamestnancom preto považujem za čisto tendenčné, doručené rýdzo v záujme zabezpečenia si nenáležitej výhody v podobe náhrady mzdy. Pracovný pomer bol teda z pohľadu zamestnanca aj zamestnávateľa zhodne ukončený výpoveďou danou zamestnancom dňa 28.09.2021, pričom k prvému kvázi-spochybneniu tejto skutočnosti prišlo až 08.10.2021, kedy zamestnanec doručil svoje vyššie spomenuté oznámenie, napriek tomu, že v ostatnom čase považoval svoj pracovný pomer za ukončený výpoveďou, čo uvádza aj v samotnej žalobe. Samotná výpoveď daná zamestnancom zo dňa 28.09.2021 však nebola ani jednou zo strán rozporovaná alebo spochybnená, či žiadaná súdom o prehlásenie za neplatnú do dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa pracovný pomer mal skončiť v zmysle § 77 Zákonníka práce a teda jej ďalšie rozporovanie za neplatnú namietam nie len fakticky ale aj z titulu preklúzie lehôt určených Zákonníkom práce. Záverom uvediem, že napriek tomu, že zákon síce ustanovuje povinnosť výpovede písomnou formou a doručením, ustanovenie § 78 ods. 3 Zákonníka práce reflektuje aj na situácie vzniknuté aplikačnou praxou, kedy bola výpoveď daná zamestnancom neplatne, avšak ani jedna zo strán netrvá na pokračovaní v pracovnom pomere, teda
situáciu, ktorá je predmetom tohto konania, a to tak, že ustanovuje fikciu výpovede nasledovne: „(3) Ak skončil zamestnanec pracovný pomer neplatne a zamestnávateľ netrvá na tom, aby zamestnanec u neho naďalej pracoval, platí, ak sa zamestnávateľ so zamestnancom písomne nedohodne inak, že pracovný pomer sa skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite, dňom, keď mal pracovný pomer skončiť, c) bol pracovný pomer neplatne skončený v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť." Priamou aplikáciou predmetného ustanovenia prídeme k záveru, že zamestnanec síce skončil pracovný pomer neplatne, avšak zamestnávateľ netrval na tom, aby zamestnanec u neho naďalej pracoval, a preto platí (keďže sa zamestnanec a zamestnávateľ nedohodli písomne inak), že sa pracovný skončil dohodou v zmysle horeuvedeného písm. a) uplynutím pracovnej doby. V predmetnom prípade začala výpovedná doba plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená, teda od mesiaca október 2021, pričom počas plynutia výpovednej lehoty zamestnanec závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu tým, že počas pracovnej doby sa nedostavil na pracovisko. Ako zamestnávateľ som riadne na vzniknutú situáciu reflektoval započítavaním zvyšnej dovolenky zamestnanca za jeho absencie a po jej vyčerpaní okamžitým ukončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1, písm. b. zákonníka práce zo dňa 30.10.2021, ktoré som zamestnancovi riadne doručil poštou. Nakoľko doručenie na pracovisku nebolo možné, z titulu toho, že sa na pracovisku zamestnanec viacej nenachádzal a nebolo ho možné takto zastihnúť. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení žalovaný predložil súdu písomnú evidenciu pohľadávok voči žalobcovi.
5. Žalobca na vyjadrenie žalovaného reagoval vo svojej replike zo dňa 03.08.2022 a tvrdenie žalovaného, že ho upozornil na neakceptáciu jeho výpovede o okamžitom skončení, považoval za nepravdivé, lebo žalovaný ho vyzval na okamžité odovzdanie kľúčov od obchodu, SIM karty mobilného telefónu, bez ktorých by nemohol obchod prevádzkovať a žalovaný žalobcu nikdy nevyzval, aby pokračoval v práci a už vôbec žalobca nevedel, že to žalovaný nahlásil na mzdové oddelenie ako absenciu, kde nevedeli nič o jeho výpovedi. Žalobca súdu doložil potvrdenie o výkaze nedoplatkov VŠZP, z čoho vyplýva, že od 1.10.2022 už nebol zamestnancom ale iba SZČO, hoci túto činnosť ako automechanik nevykonáva pre zdravotné problémy, ale má ju živú práve pre prípad, keď by sa ocitol krátkodobo bez práce, aby sa nemusel registrovať na úrade práce, pretože si nemôže dovoliť zostať bez pravidelného príjmu. Táto skutočnosť dokazuje, že žalobca nemal pripravené žiadne nové zamestnanie, aby mohol odísť pre jeho výzvu na zaplatenie dlhu. Žalobca zostal v mesiaci október a november bez príjmu, čo mu spôsobilo vážne finančné problémy v banke pre splatnosť hypotéky na dom, aj u dodávateľov plynu, elektriny a iných platieb, z čoho sa spamätával u nového zamestnávateľa 5 mesiacov, pretože žije sám. Žalobca je momentálne na dlhodobej PN od 28.4.2022 pre zdravie s prognózou operácie chrbtice a ľavého ramena. Pre tieto problémy aj keď nevykonáva živnosť, aj tak podáva každý rok daňové priznanie ako SZČO s priznaním príjmov zo závislej činnosti. Predtým ako žalobca nastúpil do pracovného pomeru k žalovanému, pracoval vo firme s čistým príjmom 1000 eur, ale pre posudok odborného lekára, ktorý žalobca dokladá ako prílohu č.2 v tomto podaní vyjadrenia, nastúpil s platom 720 eur v čistej mzde, preto sa dohodol so žalovaným, že po dvoch rokoch bude jeho čistý príjem zvýšený o 200 eur, aby mohol refinancovať úver v banke, čo bolo pri tom nízkom príjme nemožné. Tým by žalobca mohol získať navýšenie na opravu domu aj na vyriešenie finančnej situácie, keďže žije sám, a toto všetko bolo žalovanému známe, nikdy to pred ním netajil. Napriek dohode však k zvýšeniu mzdy nedošlo. Žalobca si preto myslí, že potom ako vytiahol na neho žalovaný ten dlh, že práve ten chcel využiť, aby u neho pracoval aj za takú nízku mzdu bez zvýšenia po dvoch rokoch. K zoznamu dlžníkov žalobca uvádza, že ide o súkromný zoznam, na ktorom sú aj osoby, ktoré nie sú v pracovnom vzťahu u žalovaného a použité financie sú taktiež súkromné, pretože žalobca vykonával aj opravné práce – servis záhradnej techniky, pri ktorom platby za jeho prácu neboli zahrnuté ani do oficiálnych príjmov prevádzky. V prípade žalobcu to nebola záloha na mzdu, lebo takýto doklad nepodpisoval, ani doklad o pôžičke, dokonca takýmto dokladom, ktorý je súčasťou vyjadrenia žalovaného žalobca ani nedisponuje. Žalobca k svojej replike doložil posudok o zdravotnej spôsobilosti na výkon konkrétnej činnosti z 4.3.2019 a záznam z knihy predaja.
6. Podľa § 137 písm. a) a d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti a určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
7. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
8. Súd mal na základe skutkových tvrdení a predložených listinných dôkazov za preukázané a súčasne považoval za nesporné, že žalovaný ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec uzatvorili dňa 12.6.2019 pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobca pre žalovaného vykonával servis záhradnej techniky a predaj poľovníckych potrieb. Miestom výkonu práce bol Hlohovec, pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú s dohodnutou skúšobnou dobou do 16.9.2019. Žalobca mal do práce nastúpiť dňa 17.6.2019, pričom za vykonanú prácu patrí zamestnancovi dohodnutá hrubá hodinová mzda vo výške 4,- eurá.
9. Nespornou bola aj skutočnosť, že žalobca dňa 08.10.2021 okamžite skončil pracovný pomer so žalovaným písomným oznámením z dôvodu, že dňa 28.9.2021 došlo k udalosti, keď zamestnávateľ, majiteľ firmy predal ostré náboje, bez môjho súhlasu a podpisu aj v knihe o evidencii predaja, iba na OP, bez predloženia preukazu zbrojného, čo je hrubým porušením zákona o predaji, čo mne môže privodiť trestné stíhanie, čím by bol môj súkromný aj profesionálny život ohrozený. Ďalším uvedeným dôvodom bola skutočnosť, že pri uzatvorení pracovnej zmluvy s ústnou dohodou najmenej na 5 rokov, so zvýšením čistej mzdy po dvoch rokoch na sumu 1000,00 Eur ČM, čo bolo dňa 16.6.2021. Táto dohoda nebola však dodržaná a splnená. Môj príjem je 800,00 Eur ČM, v tom je aj príspevok na stravné. Keďže vo firme vykonávam aj opravu a servis záhradnej techniky, čo firme prináša zisk, považujem toto porušenie dohody zo strany zamestnávateľa na neopodstatnené.
10. Ďalšou nespornou skutočnosťou je, že žalovaný ako zamestnávateľ netrval na ďalšom zamestnávaní žalobcu a keďže okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu považoval za nedôvodné dňa 30.10.2021 sám okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom písomným oznámením z dôvodu, že od 28.9.2021 žalobca neprišiel už do práce a až 8.10.2021 osobne doručil okamžitú výpoveď podľa § 69 Zákonníka práce. Žalovaný považoval konanie žalobcu za porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom.
11. Žalovaný nepoprel tvrdenie žalobcu o nevyplatení mzdy za mesiac september 2021 a žalobca svoj nárok osvedčil výplatnou páskou za tento mesiac, z ktorej vyplýva nárok žalobcu na zaplatenie hrubej mzdy vo výške 1056,00 Eur, preto súd považoval skutkové tvrdenie žalobcu o neuhradení mzdy žalovaným za nesporné.
12. Podľa § 77 prvá veta zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
13. Žalobca sa svojou žalobou domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom žalobu o určenie právnej skutočnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu podľa ust. § 137 písm. d) CSP podal v zákonnej dvojmesačnej lehote, keďže okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa zo dňa 30.10.2021 bolo žalobcovi odoslané 2.11.2021 a podľa tvrdenia žalobcu, ten prevzal zásielku s okamžitým skončením pracovného pomeru v rámci doručovacej lehoty 18 dní, pričom žaloba bola podaná 30.12.2021, z čoho možno usúdiť, že žaloba bola podaná v rámci dvojmesačnej zákonnej lehoty.
14. Podľa § 1 ods. 1 a 4 Zákonníka práce, tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy a niektoré právne vzťahy s nimi súvisiace (1). Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (4).
15. Podľa § 15 Zákonníka práce, prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.
16. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak.
17. Podľa § 59 písm. a) až d) Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením a skončením v skúšobnej dobe.
18. Podľa § 68 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, alebo ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.(1) Zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.
19. Podľa § 69 ods. 1, 3 a 4 Zákonníka práce, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak podľa lekárskeho posudku nemôže ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho zdravia a zamestnávateľ ho nepreradil do 15 dní odo dňa predloženia tohto posudku na inú pre neho vhodnú prácu, alebo ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti, alebo je bezprostredne ohrozený jeho život alebo zdravie. (1) Zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel.(3) Zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
20. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesme dodatočne meniť.
21. Podľa § 78 ods. 1 Zákonníka práce, ak dal zamestnanec neplatnú výpoveď alebo ak skončil neplatne pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a zamestnávateľ mu oznámil, že trvá na tom, aby naďalej vykonával prácu, jeho pracovný pomer sa nekončí.
22. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
23. Podľa § 129 ods. 1 a 3 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.(1) Pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru.(3)
24. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
25. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
26. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie“), výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
27. Súd z vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový a právny stav veci. Žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec uzatvorili dňa 12.6.2019 pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobca pre žalovaného vykonával servis záhradnej techniky a predaj poľovníckych potrieb. Ako vyplýva z bodu 9. a 10. tohto rozsudku nespornou bola aj skutočnosť, že žalobca dňa 08.10.2021 okamžite skončil pracovný pomer so žalovaným písomným oznámením,
pričom žalovaný ako zamestnávateľ netrval na ďalšom zamestnávaní žalobcu a ani si na súde neuplatnil neplatné skončenie pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce v zákonnej lehote z dôvodov, ktoré vo svojom vyjadrení uvádzal.
28. Písomné oznámenie žalobcu zo dňa 08.10.2021 o okamžitom skončení pracovného pomeru obsahuje skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru, ktorý je jasný a zrozumiteľný a bolo podľa čestných vyhlásení G. F., H. I. a aj samotného žalovaného doručené žalovanému dňa 8.10.2021.
29. Hoci Zákonník práce vychádza z absolútnej neplatnosti, pri posudzovaní platnosti skončenia pracovného pomeru ako právneho úkonu sa vychádza z tzv. relatívnej neplatnosti právneho úkonu. To znamená, že neplatné pracovnoprávne úkony sa považujú za platné dovtedy, dokiaľ nie je namietnutá ich neplatnosť tým, kto je na to oprávnený. O tom, či sa pracovný pomer skončil platne alebo neplatne, musí rozhodnúť súd. Nie je relevantná faktická situácia, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru je neplatný. To znamená, že aj keď námietky vznesené žalovaným týkajúce sa nesprávneho odôvodnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcu sa javia ako dôvodné, bez toho, aby zamestnávateľ podal žalobu o určenie neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnancom, súd je povinný považovať takýto právny úkon za platný. Neplatné je len také skončenie pracovného pomeru, ktorého neplatnosť bola určená právoplatným rozhodnutím súdu. Ak neprišlo k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany súdu, platí, že sa pracovný pomer skončil na základe pracovnoprávneho úkonu, aj keby bol postihnutý vadou, ktorá spôsobuje jeho neplatnosť. Akékoľvek dodatočné posudzovanie pracovnoprávneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru nesmie byť posudzované ako tzv. predbežná otázka ani v inom konaní pred súdom, napr. v konaní o určení, že pracovný pomer ďalej trvá, o zaplatenie náhrady mzdy a pod. V inom konaní súd vychádza z toho, že skončenie pracovného pomeru, ktoré nebolo právoplatne určené ako neplatné, je platným právnym úkonom. Bez právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré by určovalo, že výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru, skončenie v skúšobnej dobe alebo dohoda sú neplatnými právnymi úkonmi, sa nedá vôbec hovoriť o tom, že by došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru jeho účastníkov a že by mohli medzi nimi vzniknúť práva a povinnosti z neplatného skončenia pracovného pomeru. Určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je navyše základným predpokladom priznania náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru a bez takéto záveru súdu naň nevzniká žiadny nárok.
30. V takejto skutkovej a právnej situácii nezostáva súdu iné ako konštatovať, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcom zo dňa 8.10.2021 je platným právnym úkonom a to bez ohľadu na dôvody skončenia pracovného pomeru, keďže ostatné formálne predpoklady platnosti skončenia pracovného pomeru boli splnené. Bola dodržaná písomná forma, skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru a písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru bolo riadne doručené žalovanému. Na základe uvedeného súd považuje pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným, ktorý bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 12.6.2019 za platne skončení dňom 8.10.2021.
31. Z hľadiska uplatneného nároku, ktorým žalobca žiadal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 8.10.2021 je platným právnym úkonom súd uvádza, že ide o žalobu podľa § 137 písm. d) CSP o určenie právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Súd musel skúmať či je takáto žaloba prípustná a možnosť jej podania vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov. Otázka platnosti a neplatnosti skončenia pracovného pomeru je upravená v ustanovení § 77 Zákonníka práce tak, že je možné sa domáhať iba neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nie jeho platnosti. Platnosť skončenia pracovného pomeru zákon predpokladá a to až dovtedy, kým sa oprávnená osoba nedomôže neplatnosti žalobou podanou na príslušnom súde. Súd preto žalobu v tejto časti zamietol, keďže možnosť podať takúto žalobu nevyplýva z osobitného predpisu.
32. Žalobca ako zamestnanec sa ďalej domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom zo dňa 30.10.2021, v ktorom žalovaný uviedol, že neakceptuje „okamžitú výpoveď“ žalobcu a keďže žalobca odo dňa 28.9.2021 neprišiel do práce, čím nielen porušuje žalobca jednotlivé ustanovenia Zákonníka práce, ale aj závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu, považuje dňom doručenia výpovede, pracovný pomer za ukončený.
33. Súd v tejto časti rovnako žalobu zamietol a to bez toho, aby sa bližšie zaoberal dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré uviedol zamestnávateľ a to z dôvodu, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 12.6.2019 skončil platne dňom 8.10.2021 už na základe pracovnoprávneho úkonu žalobcu (bod 24. a 25.). Súd pritom vychádza z výkladu ustanovenia § 77 Zákonníka práce, ktoré doslovne uvádza, že zamestnanec alebo zamestnávateľ sa môže na súde domáhať neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou. Inými slovami žalobca sa môže domáhať neplatného skončenia pracovného pomeru a nie neplatnosti samotného pracovnoprávneho úkonu (výpovede, dohody, a pod.). Ak teda súd dospel k právnemu záveru, že pracovný pomer skončil platne, nie je dôvodný návrh žalobcu rozhodnúť o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. V čase uskutočnenia takéhoto pracovnoprávneho úkonu pracovný pomer medzi stranami konania už neexistoval, preto tento právny úkon nemohol vyvolať žiadne právne účinky vo vzťahu k pracovnému pomeru. Aj keď strany môžu bezpochyby vykonať viaceré právne úkony smerujúce k skončeniu pracovného pomeru či už zo strany zamestnanca alebo zamestnávateľa a to aj opakovane, pracovný pomer sa skončí už na základe prvého právneho úkonu, ktorý spĺňa všetky zákonné predpoklady. Domáhanie sa neplatnosti jednotlivých právnych úkonov skončenia pracovného pomeru či už v jednom alebo vo viacerých súdnych konaniach považuje súd za nadbytočné, keďže pracovnoprávny vzťah medzi stranami je len jeden a len o tomto vzťahu je súd oprávnený rozhodnúť.
34. Žalobca si tiež uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie mzdy za mesiac september 2021 a úrok z omeškania. Tento nárok žalobcu bol nesporný, keďže ho žalovaný nepoprel a tiež vyplýval z predloženej výplatnej pásky za mesiac september 2021. Splatnosť mzdy žalobcu za mesiac september nastala podľa § 129 ods. 1 a 3 Zákonníka práce a bodu 8. pracovnej zmluvy 30.10.2021, pričom žalovaný je od nasledujúceho dňa v omeškaní s jej zaplatením. Nárok na zaplatenie úroku z omeškania vznikol odo dňa nasledujúceho potom ako bol dlžník povinný dlh plniť, t.j. odo dňa 31.10.2021, keďže žalobca si uplatnil úrok až od 31.12.2021 (odpoveď na písomnú výzvu z 17.5.2022) súd mu priznal nárok od tohto dátumu. S poukazom na nariadenie má žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 5 percentuálnych bodov viac, ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalobca tak má popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % (0 % + 5,00 %) ročne zo sumy 1056,00 Eur od 31.12.2021 do zaplatenia.
35. Súd v súvislosti s priznaním nároku na úroky z omeškania poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo 4.7.2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017, podľa ktorého platí, že záver, podľa ktorého by zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku z omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných záväzkov voči zamestnancovi, by bol neudržateľný. Z vyššie uvedených dôvodov považoval súd žalobu v časti návrh na zaplatenie mzdy a úrokov z omeškania za opodstatnenú, a preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi mzdu za mesiac september 2021 vo výške 1 056,00 Eur brutto spolu s úrokom z omeškania, pričom po vykonateľnosti rozsudku bude povinnosťou žalovaného, aby žalobcovi vyplatil náhradu mzdy netto, teda po zrážke dane z príjmu a príslušných sociálnych a zdravotných odvodov.
36. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
37. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
38. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (2).
39. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
40. Podľa čl. 4 ods. 2 CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných
vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
41. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP a čl. 4 ods. 2 CSP, keď vo výroku III. tohto rozsudku žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný bol väčšej časti v konaní úspešný, ale zo spisového materiálu však vyplýva, že žalovanému doposiaľ žiadne trovy nevznikli. Takúto situáciu CSP priamo neupravuje, preto súd za použitia základných princípov uvedených v čl. 4 CSP (princíp racionálneho zákonodarcu) z dôvodu hospodárnosti konania priamo uznesením o zastavení konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok).