Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16Co-106-2025.pdf
PDF · 167.94 KB
Case nature
Subarea
16Co/106/2025
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobkyne: F. T., I.. XX.X.XXXX, Na N. XXA, Z., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubomírou Bašistovou Virovou, Zimná 62, Spišská Nová Ves, proti žalovanému: L. J., I.. XX.XX.XXXX, Na N. XXA, Z., zastúpeného: KORABOVA & LOVICH s.r.o., Laurinská 4, Bratislava, IČO: 50 131 931, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. 0C/7/2025-133, zo dňa 20.3.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch m e n í tak, že návrh zamieta.
II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil žalovanému zákaz vstupovať do nehnuteľnosti - byt číslo XXX (doplňujúci údaj k bytu: F) na X. poschodí bytového domu, súpisné číslo XXXXX, označenie vchodu Na N. XXA, postavenom na pozemku - parcela registra „., parcelné číslo XXXXX/XXX, o výmere 1548 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, zapísaného na liste vlastníctva číslo XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, pre okres Z. R., obec Z. - W. Č. L., katastrálne územie G. (výrok I.); uložil žalovanému zákaz priblížiť sa k žalobkyni na vzdialenosť kratšiu ako 50 metrov s výnimkou procesných úkonov vedených pred orgánmi činnými v trestnom konaní, v priestupkovom konaní a pred súdmi Slovenskej republiky, a to vždy za prítomnosti tretej osoby (výrok II.); vo zvyšnej časti návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (výrok III.) a poučil žalovaného, že môže proti žalobkyni podať žalobu vo veci samej, ktorou sa bude domáhať svojho práva na ochranu osobnosti. Konanie vo veci samej sa môže týkať aj nárokov na navrátenie do pôvodného stavu alebo nárokov na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia. Podanie prípadnej žaloby vo veci samej nemá odkladný účinok vo vzťahu k nariadenému neodkladnému opatreniu (výrok IV.); žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok V.).
2. V odôvodnení uviedol, že návrhom doručeným súdu 18.3.2025 sa žalobkyňa domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd úplne vy1účil žalovaného z užívania nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva číslo XXXX, vedenom na Okresnom úrade, katastrálnom odbore Bratislava II, pre okres Z. R., obec Z. - W. Č. L., v katastrálnom území G. ako byt číslo XXX (doplňujúci údaj k bytu: J.) na X. poschodí bytového domu, súpisné číslo XXXXX, označenie vchodu Na N. XXA, postavenom na pozemku
- parcela registra „., parcelné číslo XXXXX/XXX, o výmere 1548 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie na adrese Na N. XXXXX/XXA, Z. a zároveň by uložil žalovanému zákaz priblížiť sa k žalobkyni na vzdialenosť kratšiu ako 50 metrov s výnimkou procesných úkonov vedených pred orgánmi činnými v trestnom konaní, v priestupkovom konaní a pred súdmi Slovenskej republiky, a to vždy za prítomnosti tretej osoby. Návrh odôvodnila tým, že má dôvodné obavy z násilného správania žalovaného voči nej
a ich spoločnému synovi. Uviedla, že spolu so žalovaným sú podielovými spoluvlastníkmi spoločného bytu a rodičmi syna O. J., I.. XX.X.XXXX, s ktorým žili v spoločnom byte. So žalovaným tvorila pár osem rokov. Počas uvedenej doby sa v roku 2018 rozišli z dôvodu vzájomných nezhôd a prvotných násilných prejavov zo strany žalovaného. Žalobkyňa nadobudla dojem, že žalovaný má aj psychické problémy a odišla žiť do Spišskej Novej Vsi, odkiaľ sa vrátila po troch rokoch kvôli práci do Bratislavy a dala sa opäť dokopy so žalovaným. Po určitej dobe po obnovení ich vzťahu sa opäť začali prejavovať známky psychického ochorenia spojené s halucináciami (žalovaný počul hlasy, videl veci, ktoré nie sú skutočné, napríklad, že pod domom stoja ozbrojení muži a chcú ich zabiť), bludmi (silné presvedčenia, ktoré nie sú v súlade s realitou, napríklad, že žalobkyňa má milenca, ktorý chce vziať ju a syna O. na nejakú loď, ktorá vybuchne). Uvedené stále opakovane hovoril aj synovi, ktorý sa začal kvôli týmto veciam báť. U žalovaného sa začalo prejavovať dezorganizované myslenie (nesúvislá reč, problémy so sústredením, zabúdanie na to, kedy má ísť vyzdvihnúť syna zo školy), paranoja (pocit, že ich niekto sleduje, ohrozuje, napríklad na lyžovačke, na ktorej boli, neustále opakoval, že tam nie sú v bezpečí, že ich tam chcú zlikvidovať), rozprával sa sám so sebou a neustále si niečo mrmlal popod nos a z toho všetkého vyplývajúce rôzne obvinenia osoby žalobkyne podložené na halucináciách. Žalovaný sa opakovane vyhrážal žalobkyni, že ak ho opustí, nemusí to pre ňu dobre skončiť. Vulgárne ju osočoval, kričal, objavovali sa u neho prejavy agresie. Celý čas ho presviedčala, že musí navštíviť psychiatričku, u ktorej sa v minulosti liečil a užíval aj lieky, ktoré ale prestal brať. Situácia sa výrazne zhoršila za posledné obdobie a najmä po spoločnej lyžovačke, ktorú absolvovali začiatkom januára 2025, a z ktorej aj predčasne kvôli jeho paranoji odišli. Uviedla, že sa cíti ohrozená a má strach aj o ich syna, nakoľko žalovaný im stále hovoril o nejakom tajnom zozname, ktorý videl a na základe, ktorého má byť žalobkyňa zlikvidovaná, že pod ich bytovkou sú muži, ktorí ich chcú zabiť. Z uvedeného dôvodu dňa 11.1.2025 ušla neskoro večer z domu a zavolala na linku 112, na čo bola privolaná záchranná služba a polícia a tí žalovaného odviezli na psychiatriu, odkiaľ ho ešte v tú istú noc prepustili. Žalobkyňa prespala u kamarátky. Žalovaný na druhý deň odišiel k jeho matke do W. Y.. Odtiaľ viackrát telefonoval synovi, ktorého sa žalovaný neustále pýtal na to, kto je u nich v byte, s kým sa stretávajú, s kým sa stretáva matka, a vravel mu, že O., vieš, že musíš povedať pravdu, lebo neposlušným deťom a klamárom sa dejú zlé veci. Žalovaný posielal synovi aj počas školy hlasové správy na jeho hodinky. Synovi O. to začalo byť veľmi nepríjemné a neustále sa jej pýtal prečo sa tato správa takto čudne, a že on sa ho bojí. Kvôli evidentne sa zhoršujúcemu zdravotnému stavu žalovaného matka žalovaného ho nechala asi po dvoch týždňoch hospitalizovať. Počas hospitalizácie žalobkyňa kontaktovala jeho ošetrujúcu lekárku a chcela sa informovať o jeho zdravotnom stave, ale W.. H. jej oznámila, že opakovane sa ho pýtala na to, či môže s ňou komunikovať a oboznámiť ju s jeho zdravotným stavom, s čím žalovaný nesúhlasil. Žalovaný bol prepustený z nemocnice dňa 12.2.2025 a prišiel domov spolu s jeho matkou. Uviedla, že bola rozhodnutá ich vzťah ukončiť a dohodnúť, že ich spoločný byt sa predá. Z dôvodu predídeniu akýmkoľvek stretom so žalovaným odišla k svojim rodičom. Po návrate do bytu zistila, že žalovaný je opäť pri svojej matke v W. Y.. Žalobkyňa sa snažila so žalovaným skontaktovať osobne, aby doriešili veci súvisiace s predajom bytu, ale žalovaný namiesto riešenia predaja bytu na ňu na ulici vrieskal, nadával jej, vyhrážal sa, že toto všetko oľutuje a pod.. Po niekoľkých dňoch jej telefonoval a začal ju citovo vydierať, že on nemá prečo žiť, keď sa k nemu nevráti, plakal do telefónu, ale nakoniec sa dohodli, že žalobkyňa môže zostať so synom v byte, pokým sa byt nepredá. Zároveň sa dohodli, že keď sa bude chcieť vidieť so synom, dopredu sa ohlási. Žalobkyňa ho žiadala, aby jej poskytol informácie o jeho zdravotnom stave. Dňa 3.3.2025 sa vrátil bez ohlásenia do spoločného bytu a po celú dobu, pokým nezavolala políciu, t. j. do 6.3.2025 bol žalovaný strašidelný, kričal, sácal, vyhrážal sa, nadával a obviňoval žalobkyňu. Jeho správanie bolo sprevádzané halucináciami a nakoľko pracuje z domu, bola v neustálom strachu o seba a ich syna. Zdravotný stav žalovaného sa zhoršuje a žalobkyňa má podozrenie, že žalovaný trpí schizofréniou a nepodrobuje sa pravidelnej liečbe.
3. Ďalej uviedla, že dňa 6.3.2025 bol žalovaný po privolaní polície vykázaný z obydlia a zároveň mu bol daný zákaz priblíženia sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov. Vec bola posúdená ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. e) zákona č. 372/1990 Zb. a je vedená na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava II. Žalobkyňa podala návrh na vydanie neodkladného opatrenia, nakoľko sa obáva o seba a svojho syna, pretože správanie žalovaného sa zhoršuje. Žalovaný sa zjavne nepodrobuje liečbe a obáva sa kam môžu jeho agresívne prejavy a prejavy jeho zhoršujúceho sa zdravotného stavu vyvrcholiť. Opakujúce sa incidenty u nej vyvolávajú obavy o zdravie a jej život ako aj o život ich syna. Bola názoru, že je nevyhnutné, aby súd rozhodol o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, ktorým bude žalovanému uložený zákaz priblíženia sa k žalobkyni, ako aj rozhodnuté o vylúčení žalovaného z užívania nehnuteľnosti. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný bol z miesta
trvalého pobytu vykázaný na dobu štrnásť dní, považovala v kontexte jej dôvodnej obavy o zdravie a život za správne riešenie iniciovať konanie o nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré zabezpečí, že sa žalovaný do jej bezprostrednej blízkosti ako ani do obydlia nedostane. Z koncepcie neodkladných opatrení vyplýva, že neodkladné opatrenie môže a nemusí byť nariadené na určitý čas. Rozhodnutie, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určitý čas, môže byť vyjadrené exaktne (do konkrétneho dátumu, do uplynutia stanovenej lehoty od doručenia a pod.), všeobecne (do právoplatného skončenia konania vo veci samej) alebo kombinovane. Z hľadiska charakteru tohto konania, ako aj z hľadiska skutočností, ktoré uviedla v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia mala za to, že je potrebné aby boli pomery strán sporu upravené na dobu neurčitú a natrvalo, nakoľko vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným sú trvalo a vážne narušené, dlhodobo problematické a ich ďalší vývoj nie je možné predpokladať. Na základe uvedených skutočností žiadala o vydanie neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 2 písm. f) a písm. h) C. s. p..
4. K návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia predložila výpis z listu vlastníctva číslo XXXX (č. l. 7 až 107 a č. l. 119), potvrdenie Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II o oznámení priestupku zo dňa 6.3.2025 (č. l. 113) a potvrdenie Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II o vykázaní zo spoločného obydlia zo dňa 6.3.2025 (č. l. 115 až 118).
5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie mal z predložených listinných dôkazov za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný spoločne vlastnia spoločný byt, a to každý v podiele 1/2 a že dňa 6.3.2025 podala žalobkyňa oznámenie o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb., pričom v rovnaký deň bol žalovaný v zmysle § 27a ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. príslušníkmi policajného zboru zo spoločného bytu vykázaný na štrnásť dní.
6. Ozrejmil, že pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie, a to okrem iného vtedy, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery. Nariadenie neodkladného opatrenia je prípustné a opodstatnené vtedy, ak navrhovateľ tvrdí a osvedčí, že (i) existuje právny vzťah medzi stranami, ktorý (ii) vyžaduje bezodkladnú úpravu a (iii) osvedčí sa dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Pre nariadenie neodkladného opatrenia nie je potrebná taká miera dôkaznej istoty, ako pre vydanie rozhodnutia vo veci samej ale je potrebné, aby boli dostatočne osvedčené skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov, ako aj dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť bezodkladná ochrana. Dôkazné bremeno, resp. bremeno osvedčenia spočíva výlučne na navrhovateľovi. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie neodkladného opatrenia sa posudzuje len podľa obsahu návrhu a k nemu pripojených listín. Neodkladným opatrením by nemalo dochádzať k zásahu do práv nad nevyhnutnú mieru.
7. Uviedol, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia obsahoval dva samostatné návrhy a v prvom rade rozhodoval o vylúčení žalovaného z užívania spoločného bytu so žalobkyňou a dospel k záveru, že tento návrh je z podstatnej časti dôvodný. Pri rozhodovaní o nariadení neodkladného opatrenia v zmysle § 325 ods. 2 písm. f) C. s. p. musí mať za preukázané, že osoba, ktorej má byť uložený zákaz vstupovať do domu alebo bytu, ohrozuje svojím konaním telesnú alebo duševnú integritu osoby, ktorá v takom dome alebo v byte býva, zdržiava sa alebo ho pravidelne navštevuje. Účelom § 325 ods. 2 písm. f) C. s. p. je ochrana telesnej a duševnej integrity osoby, ktorá je ohrozovaná inou osobou. Neodkladné opatrenie podľa § 325 ods. 2 písm. f) C. s. p. môže nadväzovať na postup podľa § 27a zákona č. 171/1993 Z. z. podľa, ktorého policajt je oprávnený vykázať z bytu alebo domu alebo iného priestoru spoločne obývaného s ohrozenou osobou a aj z jeho bezprostredného okolia osobu, u ktorej možno na základe zistených skutočností očakávať útok na život, zdravie, slobodu alebo zvlášť závažný útok na ľudskú dôstojnosť ohrozenej osoby, najmä vzhľadom na predchádzajúce takéto útoky. Podstatou neodkladného opatrenia v zmysle § 325 ods. 2 písm. f) C. s. p. je opatrenie vydané v záujme ochrany jednotlivých osôb, ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že je ohrozená ich telesná alebo duševná integrita. Primárnym účelom je zabrániť akejkoľvek forme násilia. Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný je podielovým spoluvlastníkom spoločného bytu. V prípade obmedzenia jeho prístupu do bytu tak ide o veľmi závažný zásah do jeho práv, avšak takýto zásah je odôvodnený právom žalobkyne na ochranu jej života, zdravia a telesnej a duševnej integrity. Žalobkyňa v návrhu podrobným spôsobom opísala konanie žalovaného, pričom ak k takémuto správaniu žalovaného dochádza, je návrh na nariadenie neodkladného opatrenia spočívajúci vo vylúčení užívania
bytu žalovaným dôvodný. Žalobkyňa podrobne opísala dlhodobé správanie žalovaného. Podľa jej tvrdení existuje dôvodné podozrenia na závažnú duševnú poruchu, pri ktorej trpí predstavami o neexistujúcich skutočnostiach, napr. že sa jeho a jeho rodinu pokúša zabiť alebo inak ohrozuje, že je na tajnom zozname alebo že ich niekto sleduje. Týmto ale aj iným správaním obťažuje žalobkyňu a ich spoločného syna, a vzbudzuje v nich pocit strachu. Na žalobkyňu vytvára nátlak, vyhráža sa jej, psychicky ju vydiera, nerešpektuje vzájomné dohody a najmä ju desí svojím správaním. Súd prvej inštancie pokladal tvrdenia žalobkyne na účely nariadenia neodkladného opatrenia za dostatočne dôveryhodné, a to najmä s ohľadom na predložené dôkazy, ktorými boli podanie oznámenia Policajnému zboru pre podozrenie zo spáchania priestupku voči občianskemu spolunažívaniu a potvrdenie o vykázaní žalovaného policajtom zo spoločného bytu dňa 6.3.2025. Takýto postup môže policajt v zmysle § 27a zákona č. 171/1993 Z. z. zvoliť len v prípade, ak ide o osobu, u ktorej možno na základe zistených skutočností očakávať útok na život, zdravie, slobodu alebo zvlášť závažný útok na ľudskú dôstojnosť ohrozenej osoby, najmä vzhľadom na predchádzajúce takéto útoky, a teda vychádzal z toho, že ak situácia v spoločnom byte dňa 6.3.2025 vyžadovala vykázanie žalovaného zo spoločného obydlia, dosiahla takú intenzitu, ktorá v spojení s ostatnými tvrdeniami žalobkyne preukazuje dlhodobé, ale zároveň aj bezprostredné a trvajúce ohrozenie telesnej a duševnej integrity žalobkyne a jej syna zo strany žalovaného.
8. Mal za to, že žalobkyňa osvedčila potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, nakoľko z jej tvrdení vyplýva, že ohrozovanie jej fyzickej a najmä duševnej integrity prebieha už dlhší čas. Zároveň osvedčila, že ohrozenie sa stupňuje a vyvrcholilo len dvanásť dní pred podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. V dôsledku správania žalovaného bol žalovaný orgánom policajného zboru v zmysle zákona na štrnásť dní vykázaný zo spoločného obydlia, pričom toto vykázanie je zo zákona limitované štrnásťdňovou lehotou. Ak ohrozenie z pohľadu žalobkyne trvá aj počas tejto lehoty a najmä po jej skončení, poskytuje zákon oprávnenému práve možnosť domáhať sa bezodkladnej úpravy pomerov prostredníctvom neodkladného opatrenia. Vzhľadom na to, že ohrozujúce správanie žalovaného voči žalobkyni a jej synovi vyvrcholilo práve v krátkom čase pred podaním návrhu na neodkladné opatrenie, pokladal potrebu bezprostrednej úpravy pomerov za preukázanú.
9. Konštatoval, že nariadenie neodkladného opatrenia spočívajúceho v znemožnení užívania spoločného bytu žalovaným pokladal za dôvodné aj napriek tomu, že žalobkyňa do konania ako dôkaz okrem listu vlastníctva predložila výlučne dve potvrdenia, a to z toho dôvodu, že potvrdenie o vykázaní považoval za veľmi presvedčivý dôkaz, ale zároveň aj preto, že z tvrdení žalobkyne vyplynulo, že jej dôkazná pozícia bola inak veľmi sťažená. Skutočnosti, ktoré popísala sa diali v primárne v jej prítomnosti a v prítomnosti jej maloletého syna, v dôsledku čoho nemožno očakávať, že ich možno podporiť, napr. čestnými vyhláseniami tretích osôb. Okrem toho by bolo možné preukázať zdravotný stav žalovaného lekárskymi správami, pričom ale z tvrdení žalobkyne je zrejmé, že táto nimi nedisponuje a nemôže disponovať, a preto bez ohľadu na absenciu iných listinných dôkazov pokladal tvrdenia žalobkyne v spojení s postupom policajta za dôveryhodné a dostatočné na nariadenie neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní zohľadnil princíp proporcionality. Žalovaný je spoluvlastníkom spoločného bytu a nariadením neodkladného opatrenia dochádza k závažnému zásahu do jeho práva užívať vlastný majetok, avšak obmedzenie tohto jeho práva pokladal zo proporčné k právu žalobkyne na ochranu jej fyzickej a duševnej integrity, ktoré pokladal v tomto prípade za nadradené. Bez ohľadu na nariadené neodkladné opatrenie môže žalovaný iniciovať kroky vedúce k predaju spoločného bytu, čím by počas trvania neodkladného opatrenia mohla byť vyriešená otázka obmedzovania jeho vlastníckych práv. Uviedol, že zohľadnil aj prípadné negatívne dôsledky pre obe strany vyplývajúce z možných rozhodnutí súdu. Dôvodil, že ak by neodkladné opatrenie nenariadil, mohlo by dôjsť k podstatnému zásahu do fyzickej alebo duševnej integrity žalobkyne. Ak naopak neodkladné opatrenie nariadi, dochádza k podstatnému obmedzeniu vlastníckeho práva žalovaného, a teda negatívne dôsledky a riziká takéhoto postupu v neprospech žalovaného sú nepochybne nižšie v porovnaní s rizikom žalobkyne v prípade nenariadenia neodkladného opatrenia.
10. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti súd prvej inštancie prvým výrokom uznesenia žalovanému zakázal vstupovať do spoločného bytu, pričom zúžil povinnosť, ktorú navrhovala žalobkyňa, nakoľko žiadala, aby bol žalovaný úplne vylúčený z užívania spoločného bytu. Pri takomto výroku neodkladného opatrenia by mohlo byť sporné, či je žalovaný vylúčený, napr. aj z príjmov z prípadného prenájmu bytu a pod., a preto návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel čiastočne, keďže výrok upravil tak, že žalovanému zakázal do spoločného bytu vstupovať. Vo zvyšnej časti, t. j. nad rámec zákazu vstupovať do bytu, návrh na nariadenie neodkladného opatrenia tretím výrokom uznesenia zamietol. V
zmysle § 216 C. s. p. je viazaný žalobným návrhom, nie je však viazaný jeho doslovným znením, a preto v prvom výroku uznesenia mierne upravil označenie nehnuteľnosti bez zmeny zmyslu návrhu.
11. Následne rozhodoval o druhom navrhovanom výroku spočívajúcom v zákaze priblíženia sa k žalobkyni zo strany žalovaného na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov. Ozrejmil, že môže takéto obmedzenie povinnej osobe uložiť, ak táto svojím konaní môže ohroziť telesnú alebo duševnú integritu inej osoby. Kým teda pri neodkladnom opatrení podľa § 325 ods. 2 písm. f) C. s. p. sa vyžaduje preukázanie ohrozenia telesnej a duševnej integrity, pri neodkladnom opatrení podľa § 325 ods. 2 písm. h) C. s. p. postačuje, ak k takémuto ohrozeniu môže dôjsť. Uviedol, že pokladal za dostatočne osvedčené, že k ohrozeniu telesnej a duševnej integrity žalobkyne dochádza. Podmienka vyžadovaná druhým výrokom, t. j. existencia tejto možnosti, je tak automaticky splnená. Dospel k záveru, že z rovnakých dôvodov, aké sú uvedené k prvému výroku, je dôvodné nariadiť aj výrok druhý. Vylúčením žalovaného z užívania spoločného bytu sa zabezpečí ochrana žalobkyne v jej obydlí, avšak tým nedôjde k zabezpečeniu ochrany žalobkyne mimo obydlia. Žalobkyňa pritom osvedčila dôvodnosť takejto ochrany aj mimo jej obydlia, čo je možné dosiahnuť uložením povinnosti žalovanému nepribližovať sa k nej na vzdialenosť kratšiu ako 50 metrov. Dodržanie tejto vzdialenosti medzi žalobkyňou a žalovaným zabezpečí dostatočnú izoláciu žalobkyne od žalovaného. Súd prvej inštancie tak druhým výrokom uznesenia uložil žalovanému zákaz priblížiť sa k žalobkyni na vzdialenosť kratšiu ako 50 metrov. V súlade s návrhom žalobkyne mu tento zákaz uložil s výnimkou procesných úkonov vedených pred orgánmi činnými v trestnom konaní, v priestupkovom konaní a pred súdmi Slovenskej republiky, a to vždy za prítomnosti tretej osoby. Uvedená výnimka má význam z dôvodu možných konaní, pri ktorých je bližšia prítomnosť žalovaného k žalobkyni nevyhnutná.
12. Ozrejmil, že nepostupoval v zmysle § 336 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého môže navrhovateľovi uložiť povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej, keďže v danom prípade možno neodkladným opatrením dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami ale postupoval podľa § 337 ods. 1 C. s. p. a štvrtým výrokom uznesenia poučil žalovaného, že môže proti žalobkyni podať žalobu vo veci samej, ktorou sa bude domáhať svojho práva na ochranu osobnosti. Konanie vo veci samej sa môže týkať aj nárokov na navrátenie do pôvodného stavu alebo nárokov na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia. Nad rámec poučenia uviedol, že žalovaný je kedykoľvek oprávnený podať návrh na zrušenie neodkladného opatrenia v zmysle § 334 C. s. p.. Rovnako je možné, aby sa strany dohodli na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. V prípade, ak k dohode nedôjde, môže ktorákoľvek strana podať žalobu o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
13. Súd prvej inštancie z vyššie uvedených dôvodov nariadil neodkladné opatrenia podľa § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, ods. 2 písm. f), písm. h), § 332 ods. 1, § 336 ods. 1, § 337 ods. 1 C. s. p., tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a nariadil neodkladné opatrenie podľa § 325 ods. 2 písm. f) a písm. h) C. s. p. z dôvodu preukázania ohrozenia telesnej a duševnej integrity žalobkyne. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. s tým, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko úspech žalobkyne považoval za plný, keďže formálne zamietnutie návrhu v časti presahujúcej zákaz vstupu do spoločného bytu považoval s ohľadom na okolnosti prípadu za zanedbateľné.
14. Proti vyhovujúcim výrokom a súvisiacemu výroku o trovách konania podal žalovaný odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f), písm. g) a písm. h) C. s. p. a žiadal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnuť, alternatívne zmeniť a nariadiť neodkladné opatrenie, ktorým mu bude uložený zákaz vstupu do spoločného bytu do právoplatného skončenia konania vo veci samej o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva; resp. zákaz priblížiť sa k žalobkyni na vzdialenosť kratšiu ako 50 metrov s výnimkou výkonu rodičovských práv a procesných úkonov vedených pred orgánmi činnými v trestnom konaní, v priestupkovom konaní a pred súdmi Slovenskej republiky; žiadnej zo strán nepriznať nárok na náhradu trov konania a žalobkyni uložiť povinnosť podať žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k spoločnému bytu.
15. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že žalovaná (správne má byť žalobkyňa) začala ich maloleté dieťa využívať ako prostriedok nátlaku na to, aby opustil byt, čím ho vylúčila z možnosti osobnej starostlivosti o
syna. Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie, že žalobkyňa osvedčila dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť súdna ochrana, ktorá by si vyžadovala bezodkladnú úpravu, nakoľko žalobkyňa uviedla nepravdivé informácie, týkajúce sa jeho osoby, keď ho opísala ako človeka ohrozujúceho telesnú a psychickú integritu jej a ich spoločného syna. Uviedol, že pracuje od roku 2012 ako vodič oddelenia prepravy batožiny na Y. W.. L.. Š.I. O. Z.. Počas spoločného života žalobkyňa vyvíjala na žalovaného čoraz väčšie nároky a požiadavky, vytýkala mu, že je neschopný slaboch, že nevie zarobiť peniaze, že ona si zaslúži inteligentného muža, pritom mu vulgárne nadávala a vyhrážala sa odchodom zo spoločnej domácnosti aj so synom. To všetko napriek tomu, že pracoval v troch zamestnaniach, bol manuálne zručný a teda vedel obstarať všetky domáce práce, vrátane konštrukcie a opravy nábytku, pričom svojpomocne prestaval ich byt. Bicyklom obstarával rodinné nákupy, varil, pral a umýval okná a snažil sa, aby bola žalobkyňa vždy spokojná, nikdy nereagoval na jej výčitky, osočovania a nadávky a to ani slovne, tobôž nie fyzicky. Žalobkyňu miloval a snažil sa urobiť vždy všetko pre to, aby bola spokojná. Žalobkyňa jeho postupnou manipuláciou dosiahla, že sa prestal stýkať nielen s kamarátmi, ale aj so svojou vlastnou rodinou, ktorú jeho syn ani nepoznal.
16. Namietal tvrdenia žalobkyne, že ju mal v dávnej aj blízkej minulosti vulgárne osočovať, kričať na ňu a dokonca byť voči nej agresívny, nakoľko tieto sa nezakladajú na pravde a ide o účelové tvrdenia žalobkyne, ktoré nevie osvedčiť. V skutočnosti došlo k nezhodám medzi stranami sporu v dôsledku skutočnosti, že žalobkyňa spolu so synom odišla 27.12.2024 do M.M. I. O., kde bola až do 7.1.2025. Po jej návrate si všimol, že jej správanie je podstatne iné a bola celkovo veľmi chladná. Vyčítal jej, prečo nie sú viac spolu ako rodina a že by si želal, aby všetci traja išli na nejaký spoločný výlet. Dňa 11.1.2025 odišli na jednodňový výlet na lyžovačku. Celý výlet bol v značne napätej atmosfére, keď žalobkyňa s kávou a cigaretou v ruke odmietla niesť veci s tým, aby všetky niesol žalovaný. Uviedol, že ako obstaral lyže, chcel si ešte trochu zalyžovať aj on a preto požiadal žalobkyňu, aby sa so synom ešte šli trocha sánkovať. To už však bola žalobkyňa veľmi nahnevaná. Začala ho osočovať so slovami čo si ty za chlapa, že nemáš ani vlastné lyže, nenechávaj mi tu ten tvoj škaredý ruksak a ďalšie verbálne útoky za prítomnosti ich syna. Táto atmosféra sa preniesla až domov, kedy vo večerných hodinách ďalej útočila na žalovaného a opakovala mu, že s tebou sa nedá baviť, ty si na takej úrovni, že ja nenapredujem, nezostanem s tebou a pod.. Napokon mu dňa 11.1.2025 okolo 22. hodiny oznámila, že odchádza ku kamarátke, zobudila syna a žalovaného zamkla v byte, pričom vzala aj jeho kľúče. Preto okamžite zavolal hliadku polície s tým, že je zamknutý v byte a žalobkyňa odišla spolu s ich maloletým synom nevedno kam. Neskôr sa dozvedel, že žalobkyňa na neho zavolala hliadku polície s tým, že je vraj psychiatrický pacient a bojí sa ho. Hliadka polície prišla a odviezla ho na urgentný príjem Polikliniky Ružinov, kde ho po vyšetrení službukonajúcim lekárom prepustili, keďže nič z tvrdení žalobkyne nebolo preukázané.
17. Ďalej uviedol, že po incidente šiel za svojou matkou a zdôveril sa jej, že už nevládze takto ďalej žiť, ale na druhej strane nechce prísť o svojho syna, ktorého nadovšetko miluje a je ochotný urobiť všetko pre to, len aby s ním mohol byť každodenne. Matka žalovaného, keď sa toto všetko od svojho syna dozvedela, mala starosť o jeho duševné zdravie a preto mu odporučila, aby sa nechal hospitalizovať a porozmýšľal, či mu takýto život so žalobkyňou stojí za to, aby sa takto trápil. Z uvedeného dôvodu bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike SZU a UNB Nemocnica Ružinov od 27.1.2025 do 12.2.2025. Matka žalobkyni oznámila, kde sa žalovaný nachádza s tým, že ho môžu prísť aj so synom navštíviť. Keď za ním žalobkyňa prišla, žiadala ho o bankovú kartu a o lekárske správy od jeho ošetrujúcej lekárky. To však odmietol poskytnúť, pretože v tom čase už bolo jednoznačné, že žalobkyňa chce danú situáciu zneužiť. Po skončení hospitalizácie bol prepustený do ambulantnej liečby s tým, že má mať zachovaný kľudový režim bez stresujúcich faktorov, má sa hlásiť u svojej ošetrujúcej lekárky a u zubára. Aby sa zamedzilo opakovanej traumatizácii, jeho matka sa rozhodla, že s ním pobudne pár dní v ich byte a daný čas využije aj na spoznávanie sa s vnukom. To sa však žalobkyni nepáčilo, bola nahnevaná, že nie je so žalovaným sama a že všetky informácie o jeho zdravotnom stave nemá ona, ale jeho matka. Po odchode jeho matky bol opätovne vystavený slovným atakom, osočujúcim a zosmiešňujúcim útokom zo strany žalobkyne, ktoré rozšírila aj na jeho rodinu. Vyhrážala sa mu, že má kamarátky právničky a psychologičky a vie, ako sa ho zbaviť, aby odišiel z bytu. Dňa 6.3.2025 počas ďalšieho takéhoto útoku žalobkyne ju žiadal, aby sa porozprávali a aby vulgárne nenadávala na jeho mamu, že takéto jej správanie už nemôže vydržať a pýtal sa jej, prečo mu toto všetko robí. Pritom si pred ňu kľakol a jemne sa jej dotkol pleca, aby sa porozprávali. Žalovaná však v afekte odišla z bytu na policajnú stanicu, kde oznámila priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a požiadala políciu o zabezpečenie vykázania žalovaného z ich bytu. Ich syn bol vtedy jediný krát svedkom ich hádky.
18. Namietal, že súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti návrhu v značnej miere prihliadol na vykázanie žalovaného z bytu postupom podľa § 27a zákona č. 171/1993 Z. z.. Mal za to, že z opísania skutkového stavu je zrejmé, že žalobkyňa si naplánovala zneužitie tohto inštitútu, nakoľko žiadnym iným spôsobom nedokázala žalovanému zabrániť vo faktickom užívaní ich spoločného bytu. Na základe žiadosti právneho zástupcu žalovaného zo dňa 11.3.2025, Obvodné oddelenie PZ v Trnávke oznámilo, že k vykázaniu žalovaného z bytu došlo dňa 6.3.2025 o 18:00 hod. výslovne iba na základe zistených informácií od žalobkyne a ňou vyplneného dotazníka na odhad rizika ohrozenej osoby v rámci, ktorého uviedla, že má obavu o svoj život. Pritom okrem jej tvrdení neboli zaistené žiadne dôkazy, poukazujúce na akúkoľvek formu násilia, ktoré by boli prítomné v byte (napr. zničený nábytok), ako ani fyzické známky násilia (napr. svedecké výpovede susedov, lekárske správy o poškodení zdravia žalovanej a pod.). Dôvodil, že neboli naplnené podmienky vykázania osoby zo spoločného obydlia a že sa jednalo o zneužitie tohto inštitútu žalobkyňou za účelom vylúčenia žalovaného z užívania ich spoločného bytu. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že sa v jeho prípade má jednať o priestupkovo prejednávanú osobu, pričom poukázal na § 73 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z., podľa ktorého sa občan považuje za obvineného z priestupku, len čo správny orgán vykonal voči nemu prvý procesný úkon. Na takéhoto občana sa hľadí ako na nevinného, kým jeho vina nebola vyslovená právoplatným rozhodnutím. Uviedol, že nie je priestupkovo obvinený zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu v zmysle § 49 ods. 1 písm. e) zákona č. 171/1993 Z. z., ktorý žalobkyňa účelovo oznámila na polícii dňa 6.3.2025 preto, aby dosiahla jeho vykázanie zo spoločného bytu. V danom prípade Obvodné oddelenie PZ v Trnávke vystupovalo ako objasňujúci orgán, ktorý odstúpil vec správnemu orgánu (Okresný úrad Bratislava, odbor všeobecnej vnútornej správy, oddelenie priestupkov, Tomášikova 46, Bratislava, pod č. ORP-P-53/BAII-OPP6-2025). Poznamenal, že doposiaľ nebol vykonaný prvý úkon zo strany správneho orgánu, ako orgánu, prejednávajúceho priestupok a preto sa v zmysle § 73 zákona č. 171/1993 Z. z. nepovažuje za priestupkovo obvinenú osobu.
19. Upriamil pozornosť odvolacieho súdu na potvrdenie W.. S. Z. zo dňa 24.3.2025 z ktorého vyplýva, že je v starostlivosti psychiatrickej ambulancie vedený od 12.6.2019, pri liečbe spolupracoval, chodil pravidelne na kontroly, v čase od 9/20 pre dekompenzáciu stavu. Snaží sa úplne abstinovať od alkoholu, vďaka čomu bolo možné úplne vysadiť medikamentóznu - psychofarmakologickú liečbu na dlhú dobu
- v podstate od 9/2020 až do januára 2025, kedy bol krátko hospitalizovaný pre dekompenzáciu stavu. Vo vzťahu k agresívnemu správaniu potvrdila, že počas sledovania v ambulancii u pacienta neboli zaznamenané známky agresívneho správania či už v zmysle heteroagresivity, alebo sebadeštruktívnych prejavov a ani v čase psychotickej dekompenzácie neboli sklony k takýmto prejavom zaznamenané. Dôvodil, že z uvedeného vyplýva, že tvrdenia žalobkyne o agresivite a jej strachu o svoj život a život ich spoločného syna, ako aj že by sa žalovaný nemal podrobovať liečbe, sú fabuláciami. Uviedol, že od obnovenia spoločnej domácnosti so žalobkyňou abstinuje, nepožíva žiaden alkohol alebo omamné látky. Na preukázanie tejto skutočnosti bol ochotný podrobiť sa 5-parametrovému skríningu drog v moči, ktorý absolvoval dňa 28.3.2025 v Centre pre liečbu drogových závislostí s negatívnym výsledkom. Mal za to, že konanie žalobkyne vo vzťahu je príkladom stigmatizácie duševne chorého človeka so snahou o zneužitie právnych inštitútov za účelom viktimizácie človeka trpiaceho duševným ochorením. Tvrdenia žalobkyne o jeho agresivite a nebezpečnosti sú vyvrátené aj pracovným posudkom zamestnávateľa zo dňa 3.4.2025 z ktorého vyplýva, že ho zamestnávateľ hodnotí ako človeka spoľahlivého, zodpovedného a profesionálneho, s pozitívnym prístupom a optimistickým pohľadom na všetky pracovné úlohy. Zároveň vyzdvihol vysokú mieru asertivity, schopnosti riešiť problémy s rozvahou a efektivitou a uviedol, že je priateľský, ochotný zaškoľovať mladších kolegov, pre ktorých je vzorom. Počas celého pracovného obdobia nevykazoval žiadne negatívne nálady, ale naopak, svojim optimizmom a zodpovedným prístupom dokázal motivovať svojich kolegov k lepším výsledkom. Jeho správanie ďalej zamestnávateľ hodnotil ako profesionálne a v súlade s etickými normami spoločnosti, pričom nikdy nepožíval alkoholické nápoje ani omamné látky. Morálny profil žalovaného preukazuje aj rozhodnutie Dopravného úradu zo dňa 22.3.2024, sp. zn. 08561/2024/OdPO-10, v rámci ktorého tento posúdil osobu žalovaného v súlade s § 34a ods. 4, ods. 5 leteckého zákona v spojení s ustanovením bodu 11.1.3. prílohy vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2015/1998 za spoľahlivú osobu úspešným absolvovaním posilnenej previerky osoby. V neposlednom rade jeho bezúhonnosť potvrdzuje aj výpis z registra trestov zo dňa 27.3.2025 z ktorého vyplýva, že nemá záznam v registri trestov.
20. Namietal tvrdenie žalobkyne, že je nebezpečný aj pre ich maloletého syna, ktorý sa má svojho otca báť, nakoľko ide o fabuláciou s cieľom eliminovať jeho rodičovské práva. Súd prvej inštancie ignoroval jeho rodičovské práva, keď zákaz priblížiť sa k žalobkyni oklieštil iba na procesné úkony, vedené pred
orgánom činným v trestnom konaní, v priestupkovom konaní a pred súdmi SR. Mal za to, že takýto výrok neobstojí, pretože súd prvej inštancie týmto zabránil realizácii jeho rodičovských práv vo vzťahu k jeho maloletému synovi. Tvrdenia žalobkyne, že by mal synovi vypisovať a posielať mu hlasové správy na jeho hodinky sú nezmyslom, nakoľko maloletý takéto hodinky ani nemá. Nikdy neuviedol synovi žiadne výtky, ani sa mu nevyhrážal spôsobom, ktorý popísala žalobkyňa. Uviedol, že žalobkyňa sa snaží o jeho diskvalifikáciu ako rodiča, keďže svojho syna od 6.3.2025 nevidel, rozhodol sa, že za ním pôjde do školy. Keď však navštívil E. Š. na O. XX O. Z., oznámili mu, že jeho syn od 1.4.2025 školu viac nenavštevuje. Potom, ako bol vykázaný zo spoločného obydlia a súd prvej inštancie vydal napadnuté uznesenie, žalobkyňa zaslala žalovanému e-mail zo dňa 21.3.2025 spolu s prihláškou do novej E. O. M. I. O., do ktorého ho prihlásila v školskom roku 2025/26, t. j. od 1.9.2025. V predmetnej prihláške boli ňou predvyplnené kontaktné údaje na rodičov, pričom však v kolónke, vyhradenej na kontaktné údaje otca, matka uviedla iba kontaktné údaje na seba. Takúto prihlášku nepodpísal a požiadal svojho právneho zástupcu o právne zastupovanie vo vzťahu k úprave práv a povinnosti k maloletému dieťaťu, vrátane komunikácie so žalobkyňou. Medzitým však žalovaná zaslala žalovanému dňa 24.3.2025 o 11:39 hod. cez whatsapp ďalšiu nátlakovú správu, v rámci ktorej žalovanému napísala: „ak prihlášku nepodpíšeš ešte dnes, budem to vnímať ako tvoj nesúhlas s tým, aby sme sa so synom presťahovali do Spišskej a teda ani s tým, aby začal navštevovať túto školu. Z toho dôvodu zruším obhliadku bytu naplánovanú na stredu a prestanem pokračovať v procese predaja, keďže za týchto okolností s Viktorom v byte ostávam bývať.“ Bez toho, aby uplynula žalobkyňou uvedená lehota na podpísanie prihlášky na novú E. O. M. I. O. žalovaným, táto ešte dňa 24.3.2025 o 13:28 hod. zaslala realitnému maklérovi emailovú správu so znením: „Dobrý deň, mrzí ma to, ale obhliadky bytu budeme musieť momentálne pozastaviť a pokiaľ sa naša súkromná situácia nevyrieši, budeme musieť žiaľ odstúpiť aj od predaja bytu.“ Uvedenú správu zaslala realitnému maklérovi aj v jeho mene a to bez jeho súhlasu a vedomia, pričom tento trval na tom, aby sa proces predaja bytu mimosúdnou cestou naďalej realizoval. Namietal tvrdenie žalobkyne, že porušoval dohody a nesúhlasil s predajom bytu a následným vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, nakoľko práve žalobkyňa, porušila dohodu o mimosúdnom predaji bytu a jej trvanie podmienila nátlakom na žalovaného, ktorý nemal žiadnu možnosť overiť si informácie o novej škole.
21. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutočnosti, uvádzané žalobkyňou, ako dostatočne preukazujúce potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu, pričom neprimerane zasiahol do vlastníckeho práva žalovaného a tým porušil princíp proporcionality dôsledkov vydaného neodkladného opatrenia. Na jednej strane súd prvej inštancie uviedol (odsek 19 napadnutého uznesenia), že žalovaný môže iniciovať kroky vedúce k predaju spoločného bytu, avšak na druhej strane v rámci výroku I. zakázal žalovanému vstupovať do bytu. Týmto žalovanému znemožnil akúkoľvek možnosť realizovať úkony smerujúce k predaju bytu a to predovšetkým ponúkať byt konkrétnym záujemcom o jeho kúpu, byť prítomný pri obhliadkach bytu, rokovať so záujemcami a realitnými kanceláriami. Zároveň neuložil žalobkyni povinnosť podať v stanovenej lehote žalobu o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k bytu s poukazom na skonzumovanie predmetu sporu vydaným neodkladným opatrením. Mal za to, že takéto odôvodnenie nemôže obstáť, pretože nariadením neodkladného opatrenia sa pomery strán sporu upravujú iba dočasne a neodkladné opatrenie nepredstavuje rozhodnutie vo veci samej. Z opisu skutkového stavu vyplýva, že k zneužitiu inštitútu vykázania žalovaného zo spoločného obydlia došlo s motívom žalobkyne žalovaného ako podielového spoluvlastníka bytu vylúčiť z možnosti užívania ich spoločného bytu. Bol názoru, že žalobkyňa neosvedčila potrebu predbežnej úpravy pomerov medzi stranami, pretože v danej veci ide o dlhodobú nezhodu v užívaní spoločnej veci, kedy žalobkyňa zneužitím inštitútu vykázania osoby podielového spoluvlastníka zo spoločného bytu mala snahu obmedziť jeho právo užívať spoločnú nehnuteľnosť. Z celkového konania žalobkyne je zrejmé, že jej snaha smeruje skôr k vyriešeniu majetkových vzťahov k spoločnej nehnuteľnosti. Vo vzťahu k úplnému vylúčeniu z užívania spoločného bytu uviedol, že neobstojí tvrdenie súdu prvej inštancie, či je žalovaný vylúčený napr. aj z príjmov z prípadného prenájmu bytu a pod., čo považoval za nerelevantné k meritu veci, keďže § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno ani za použitia analógie aplikovať na prípady fyzického alebo psychického násilia podielového spoluvlastníka, ktorého sa dopúšťa voči inému podielovému spoluvlastníkovi bývajúcemu s ním v spoločnom dome alebo byte (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.11.2023, sp. zn. 1 Cdo 31/2023). K výroku II. napadnutého uznesenia uviedol, že týmto výrokom súd prvej inštancie znemožnil realizáciu jeho rodičovských práv k maloletému synovi, O. J., keď zákaz priblíženia sa k žalobkyni obmedzil iba na procesné úkony pred orgánom činným v trestnom konaní, v priestupkovom konaní a pred súdmi Slovenskej republiky, a to vždy za prítomnosti tretích osôb. Keďže žalovaný nebol v čase vydania rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia trestne, ani priestupkovo obvinený (a nie je tak ani do
dnešného dňa), výnimka priblíženia sa k žalobkyni na vzdialenosť kratšiu ako 50 metrov s poukazom na uvedené procesné úkony nie je dôvodná. Zároveň takýto výrok je nevykonateľný, keďže nie je zrejmé, kto má byť treťou osobou, prítomnou pri procesných úkonoch.
22. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala odvolanie žalovaného odmietnuť. Stotožnila sa s napadnutým uznesením a mala za to, že pre vydanie neodkladného opatrenia preukázala existenciu závažných dôvodov, pre ktoré môže byť ohrozená jej telesná a duševná integrita. Namietala tvrdenie žalovaného, že sa ho snažila vytlačiť z ich bytu, aby si tam nasťahovala rodičov, nakoľko sa presťahovala k rodičom do M. I. O.. Uviedla, že tvrdenia uvádzané žalovaným sa nezakladajú na pravde. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV sp. zn. 11P/103/2018, v ktorom bola schválená rodičovská dohoda, uvádzala vo svojich písomných vyjadreniach, že dôvodom rozpadu ich vzťahu v roku 2017 bolo správanie žalovaného. Príčinou jej odchodu zo spoločnej domácnosti bolo v roku 2017 jeho neprístojné chovanie zahrňujúce výslovné vyjadrenia, že sa má zbaliť a ťahať na východ odkiaľ prišla a kam aj patrí. Okrem ustavičných urážok na jej osobu sa musela vyrovnať aj so skutočnosťou, že hoci je otec maloletého pracujúci človek, domov chodieval až po večeroch a často pod vplyvom alkoholu. Vzhľadom na správanie žalovaného nevidela inú alternatívu než z dusného prostredia nefungujúcej domácnosti odísť aj s maloletým, nakoľko mala vážne obavy, že by to mohlo pôsobiť negatívne na psychický vývoj dieťaťa. Pokiaľ žalovaný poukázal na pracovný posudok a na rozhodnutie o previerke jeho osoby, tak žalovaný nikdy neinformoval zamestnávateľa o svojich zdravotných problémoch, nakoľko musí byť v zamestnaní nielen v 100 % fyzickom, ale aj psychickom stave. Pracovný posudok a rozhodnutie o previerke nie sú dôkazom toho, že žalovaný nemal psychické problémy, z ktorých potom pramení jeho správanie. Z lekárskej správy nevyplýva, z akého dôvodu a pre akú diagnózu je vedený v psychiatrickej ambulancii W.. Z., a preto tvrdenia o jeho vyhorení a ďalších dôvodoch nie sú preukazné žiadnym relevantným dôkazom. Pokiaľ ide o uloženie povinnosti podať žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, tak súd prvej inštancie nemôže uložiť túto povinnosť, nakoľko uvedené nemá oporu v C. s. p. ani v Občianskom zákonníku. Dôvodila, že nie je možné uložiť niekomu, aby podal žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ak nemá záujem takúto žalobu podať. Občiansky zákonník ráta s možnosťou, ak niekto chce zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo a nie opačne. Zároveň by žalobkyňu súd prvej inštancie oberal o možnosť vyriešiť vec mimosúdne. K nevykonateľnosti výroku II. napadnutého uznesenia uviedla, že prítomnosť tretích osôb predpokladajú samotné konania, kde musia byť prítomné tretie osoby, či už v prvom rade samotný vyšetrovateľ, znalec a pod.
23. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu nevyjadril.
24. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal uznesenie v napadnutej vyhovujúcej časti, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné; rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C. s. p.).
25. Podľa § 324 ods. 1 C. s. p. pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
26. Podľa § 325 ods. 1 C. s. p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
27. Podľa § 325 ods. 2 písm. f) C. s. p. neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby nevstupovala alebo iba obmedzene vstupovala do domu alebo bytu, na pracovisko alebo iné miesto, kde býva, zdržiava sa alebo ktoré pravidelne navštevuje osoba, ktorej telesnú integritu alebo duševnú integritu svojim konaním ohrozuje.
28. Podľa 325 ods. 2 písm. h) C. s. p. neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala k osobe, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená.
29. Podľa § 329 ods. 1 C. s. p súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní
proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
30. Základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, pokiaľ nemožno tento účel dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa tak vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavu z ohrozenia exekúcie. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa, a je potrebné tieto tvrdenia spoľahlivo osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti, keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení.
31. Účel neodkladných opatrení nariadených podľa § 325 ods. 2 písm. e) a podľa § 325 ods. 2 písm. f), písm. g) a písm. h) C. s. p. sa do určitej miery prekrýva, pretože vo všetkých prípadoch musí mať súd osvedčené ohrozenie telesnej alebo duševnej integrity navrhovateľa konaním osoby, proti ktorej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje s tým, že účelom neodkladného opatrenia podľa § 325 písm. e) C. s. p. je eliminovať kontakt páchateľa domáceho násilia alebo osoby podozrivej z takého skutku s jeho obeťou; účelom neodkladného opatrenia podľa § 325 písm. f), písm. g) a písm. h) C. s. p. je ochrana osoby, v situácii, kedy existujú závažné dôvody domnievať sa, že je ohrozený život, telesná, duševná alebo sexuálna integrita s cieľom zabrániť akejkoľvek forme rodovo motivovaného násilia alebo násilia v blízkych vzťahoch, ako sú fyzické násilie, obťažovanie, sexuálne násilie, prenasledovanie, zastrašovanie alebo iné formy nepriameho nátlaku.
32. Citovaná právna úprava reflektuje na znenie Čl. 3 nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 z 12. júna 2013 o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach, vzťahujúcim sa na ochranné opatrenia nariadené v záujme ochrany určitej osoby, ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že je ohrozený jej život, jej telesná alebo duševná integrita, osobná sloboda, bezpečnosť alebo sexuálna integrita, napríklad aby sa zabránilo akejkoľvek forme rodovo motivovaného násilia alebo násilia v blízkych vzťahoch, ako sú fyzické násilie, obťažovanie, sexuálne násilie, prenasledovanie, zastrašovanie alebo iné formy nepriameho nátlaku.
33. Osvedčenie dôvodného podozrenia z násilia a ohrozenie duševnej alebo telesnej integrity, znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti a postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Hoci definície násilia sú rozdielne, spájajú ich aj spoločné črty. Násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku. Násilie nie je konflikt, pretože v konflikte sa stretnú rovnocenné strany; násilie je, keď jedna strana zneužije prevahu moci. Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach. Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie môžu mať rovnako silné následky. Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť najhoršou formou násilia; je zvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím. Osobitnou formou násilia je sekundárna viktimizácia - druhotné ubližovanie; násilím je aj nezabránenie násiliu.
34. Nech už je pojem „násilie“ definovaný akokoľvek, je vždy spojené s bolesťou (fyzickou alebo psychickou) a úmyselným konaním násilníka; súčasne má znaky dlhšie trvajúceho konania, eskalácie, jasných rolí ohrozenej a násilnej osoby; pre účely nariadenia neodkladného opatrenia je nevyhnutné i naplnenie hrozby ďalšieho násilia, resp. ohrozenia telesnej alebo duševnej integrity.
35. Súd prvej inštancie záver o osvedčení bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami založil na konštatovaní, že žalovaná v návrhu podrobne opísala konanie žalovaného, pričom ak k takémuto správaniu žalovaného dochádza, je návrh na nariadenie neodkladného opatrenia dôvodný. Tvrdenia
žalobkyne považoval za dostatočne dôveryhodné a to najmä s ohľadom na predložené dôkazy, ktorými boli tak podanie oznámenia Policajného zboru pre podozrenie zo spáchania priestupcu voči občianskemu spolunažívaniu, ale najmä potvrdenie o vykázaní žalovaného policajtom zo spoločného bytu zo dňa 6.3.2025. 36. Odvolací súd však má za to, že z obsahu dôkazov tvoriacich obsah spisu nemožno vyvodiť, že by správanie žalovaného voči žalobkyni nadobúdalo intenzitu fyzického a psychického násilia, pre ktoré by bolo potrebné zamedziť vstup žalovaného do spoločného bytu z dôvodu ohrozenia telesného alebo duševného zdravia žalobkyne, alebo za účelom zamedzenia ohrozenia telesnej alebo duševnej integrity žalobkyne bolo potrebné uložiť žalovanému zákaz priblíženia sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov.
37. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie, v názorovej zhode s odvolacími námietkami žalovaného dospel k záveru, že z hľadiska nevyhnutnej ochrany žalobkyne, ako možnej obete násilia, resp. konania ohrozujúceho jej integritu, nebola z jej strany dostatočne spoľahlivo osvedčená dôvodnosť bezodkladnej úpravy vzťahov medzi stranami dôkazmi, ktoré by osvedčovali, že zo strany žalovaného dochádza ku konaniu, ktoré ohrozuje jej telesnú alebo duševnú integritu (§ 325 ods. 2 písm. f/ C. s. p.), či spôsobom, ktorým môže byť jej telesná alebo duševná integrita ohrozená (§ 325 ods. 2 písm. h/ C. s. p.). Ako už bolo uvedené vyššie, splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa a je potrebné tieto tvrdenia spoľahlivo osvedčiť, t. j. ponúknuť súdu aj iné dôkazy a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti, keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. I keď podľa § 27a zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, policajt je oprávnený vykázať z bytu alebo domu alebo iného priestoru spoločne obývaného s ohrozenou osobou a aj z jeho bezprostredného okolia (ďalej len "spoločné obydlie") osobu, u ktorej možno na základe zistených skutočností očakávať útok na život, zdravie, slobodu alebo zvlášť závažný útok na ľudskú dôstojnosť ohrozenej osoby, najmä vzhľadom na predchádzajúce takéto útoky, hodno zdôrazniť, že samotné vykázanie zo spoločného obydlia podľa § 27a zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, ktoré súd prvej inštancie vzal za smerodajné, je iba dočasným a preventívnym prostriedkom ochrany, ktorý častokrát neumožňuje policajnému orgánu v danom mieste a čase zisťovať všetky relevantné okolnosti odôvodňujúce vykázanie, najmä ak dôvodom vykázania nie je priame fyzické násilie, tak ako tomu bolo aj v súdenej veci. Uvedené napokon vyplýva aj z potvrdenia OR PZ v Bratislave II zo dňa 15.3.2025, ktoré predložil žalovaný a podľa ktorého k vykázaniu žalovaného 6.3.2025 došlo na základe zistených informácií od žalobkyne a ňou vyplneného dotazníka na odhad rizika ohrozenej osoby v rámci, ktorého uviedla, že má obavu o svoj život. Dôvodnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podľa Civilného sporového poriadku však už vyžaduje, aby ohrozené subjekty domáhajúce sa súdnej ochrany predložili súdu aj iné, ďalšie dôkazy osvedčujúce pravdepodobnosť konania žalovaného, čo však žalobkyňa neurobila. Ani z oznámenia o priestupku nie je zrejmé, čo konkrétne je jeho predmetom. Žalobkyňa návrh odôvodňuje iba skutočnosťami, ktoré sa týkajú zdravotného stavu žalovaného a jeho prejavov, ktoré podľa nej súvisia s neliečenou duševnou chorobou (schizofréniou), pričom na jednej strane uvádza, že z tohto dôvodu mala byť 11.1.2025 privolaná aj policajná hliadka, ktorá žalovaného odviedla na psychiatriu, avšak na strane druhej uvádza, že žalovaný bol ešte v ten istý večer prepustený.
38. V nadväznosti na tieto tvrdenia žalobkyne odvolací súd poukazuje na znenie § 9 ods. 5 v spojení s § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. podľa ktorých, ak ide o ústavnú starostlivosť, na ktorú sa nevyžaduje informovaný súhlas podľa § 6 ods. 9 písm. d), t. j. ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu, poskytovateľ je povinný prevzatie osoby do ústavnej starostlivosti oznámiť do 24 hodín súdu, v ktorého obvode sa zdravotnícke zariadenie ústavnej starostlivosti nachádza. O zákonnosti dôvodov prevzatia do ústavnej starostlivosti rozhodne súd. Do rozhodnutia súdu možno vykonávať len také zdravotné výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života a zdravia osoby alebo na zabezpečenie jej okolia. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak by žalovaný bol osobou, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo by hrozilo vážne zhoršenie jeho zdravotného stavu, potom by 11.1.2025 nebol zo zdravotníckeho zariadenia, kam bol policajnou hliadkou privezený, prepustený. Na uvedenom nič nemení ani tá skutočnosť, že žalovaný bol na základe vlastného rozhodnutia hospitalizovaný na psychiatrickej klinike SZU a UNB Nemocnica Ružinov od 27.1.2025 do 12.2.2025, nakoľko z lekárskej správy vystavenej 24.3.2024 W.. S. Z., psychiatrom, ktorú predložil žalovaný
vyplýva, že v psychiatrickej ambulancii je vedený od 12.6.2019, pri liečbe spolupracoval, chodil na pravidelné kontroly, od roku 2020 sa snaží úplne abstinovať od alkoholu, vďaka čomu bolo možné úplne vysadiť medikamentóznu psychofarmakologickú liečbu na dlhú dobu - v podstate od 9/2020 do januára 2025, kedy bol krátko hospitalizovaný pre dekompenzáciu stavu. Z obsahu predmetného potvrdenia súčasne vyplýva, že ani počas sledovania v ambulancii, neboli u pacienta zaznamenané známky agresívneho správania, či už v zmysle heteroagresivity alebo sebadeštruktívnych prejavov. Sklony k takýmto prejavom neboli zaznamenané ani v čase psychotickej dekompenzácie. Pacient doteraz nebol nebezpečný pre seba, ani svoje okolie. Spoluprácu s ním lekár hodnotí ako dobrú. Žalovaný ďalej predložil pracovný posudok vypracovaný zamestnávateľom 3.4.2025, v ktorom žalovaného hodnotí ako spoľahlivého, zodpovedného a profesionálneho zamestnanca s tým, že jeho prístup k práci bol vždy pozitívny, s optimistickým pohľadom na všetky pracovné úlohy; vyznačoval sa vysokou mierou asertivity, schopnosťou riešiť problémy s rozvahou a efektivitou. Tiež predložil skríning drog v moči zo dňa 28.3.2025 s negatívnym výsledkom a rozhodnutie Dopravného úradu o posúdení spoľahlivosti osoby podľa § 34a ods. 4 ods. 5 zákona č. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve, podľa ktorého je hodnotený ako spoľahlivá osoba úspešným absolvovaním posilnenej previerky. Listinné dôkazy predložené žalovaným tak vyvracajú tvrdenia žalobkyne nepodložené inými dôkazmi, na základe ktorých by bolo možné nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti, že žalovaný má sebadeštruktívne prejavy, zjavne sa nepodrobuje pravidelnej liečbe, resp. že neužíva lieky, ktoré prestal brať, že trpí duševnou chorobu s prejavmi halucinácií, bludov, dezorganizovaným myslením, paranojou, či prejavmi agresie v podobe nadávok a urážok (existenciu fyzického násilia, či agresiu v podobe deštrukcie vecí žalobkyňa netvrdila) a súčasne, že takýmto konaním ohrozuje život a zdravie žalobkyne, resp. u nej vzbudzuje dôvodnú obavu o život a zdravie. Odvolací súd nesúhlasí so súdom prvej inštancie, že pokiaľ sa žalobkyňou opisované skutočnosti diali primárne v jej prítomnosti a v prítomnosti jej maloletého syna, nemožno očakávať, že žalobkyňa má možnosť svoje tvrdenia podporiť dôkazmi, napr. čestnými prehláseniami, nakoľko žalobkyňa v podanom návrhu uvádza, že opisované skutočnosti sa diali aj na verejnosti, kedy žalovaný mal na žalobkyňu „vrieskať“ na ulici, mal na ňu kričať v byte, čo nepochybne mohli zaznamenať aj susedia, žalobkyňa mala 11.2.2025 ujsť z bytu a mala prespať u kamarátky, ktorej sa mohla so svojim problémom zdôveriť, žalovaný mal jej synovi zasielať hlasové správy na jeho hodinky, ktorých zvukový záznam mohla predložiť. Nemožno tiež prehliadať, že pokiaľ žalobkyňa dôvodnosť návrhu zakladá na tvrdení, že žalovaný trpí závažnou duševnou chorobu s prejavmi halucinácií, bludov, dezorganizovaným myslením, paranojou, či prejavmi agresie, potom je dôvodné predpokladať, že žalobkyňou opisované konanie postrehli u žalovaného aj ľudia z ich blízkeho okolia (susedia, priatelia, rodičia žalobkyne, zamestnávateľ). Žalobkyňa teda nepochybne mala možnosť predložiť súdu aj iné, ďalšie dôkazy osvedčujúce jej tvrdenia.
39. Na uvedenom základe, po vecnom a právnom zhodnotení všetkých relevantných skutočností, odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalobkyne nebola na základe ňou predložených dôkazov osvedčená dôvodnosť bezodkladnej úpravy vzťahov medzi stranami takými rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré by nasvedčovali tomu, že zo strany žalovaného dochádza ku konaniu, ktoré ohrozuje telesnú alebo duševnú integritu žalobkyne (§ 325 ods. 2 písm. f/ C. s. p.) alebo ku konaniu, ktorým môže byť telesná alebo duševná integrita žalobkyne ohrozená, čo vyúsťuje do záveru o nelegálnosti (z hľadiska potreby, naliehavosti, primeranosti) požadovaného neodkladného opatrenia. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch v zmysle § 388 C. s. p. zmenil a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol.
40. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania, nakoľko žalovaný mal vo veci plný úspech.
41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).