Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5To-82-2025.pdf
PDF · 95.9 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/82/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov Mgr. Kristíny Ferencziovej a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci obžalovaného A. B., nar.: XX.XX.XXXX, pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 07.08.2025, č.k.: 12T/13/2025-454, na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.10.2025 takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar.: XX.XX.XXXX, zamieta.
o d ô v o d n e n i e :
1. Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 07.08.2025, č. k. 12T/13/2025-454 bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že dňa 13.01.2025 v čase približne medzi 12.30 hod. a 15:30 hod. v C., po predchádzajúcej vzájomnej dohode na spáchaní trestnej činnosti za účelom zabezpečenia si finančných prostriedkov, obžalovaný A. B. navrhol obžalovanému D. E., že by mohli spoločne vykradnúť nejaký dom a z tohto odcudziť peniaze, ktoré by si následne rozdelili, na čo obžalovaný D. E. pristúpil a motorovým vozidlom Peugeot 206, evidenčné číslo: F., ktoré sám viedol, sa spolu s obžalovaným A. B. presunuli do obce C. k rodinnému domu s popisným číslom XXX, ktorý vytipoval D. E., ktorý zostal čakať vo vozidle, a obžalovaný A. B. preskočil 120 cm vysoké oplotenie tohto rodinného domu, prešiel popri dome do zadnej časti k plechovej krídlovej garážovej bráne, na ktorej pomocou kameňa rozbil okno, cez ktoré vnikol do garáže, z tejto prešiel do rodinného domu na poschodie do spálne a ďalších dvoch izieb, kde prehľadal skrine, stolíky a komody, v ktorých hľadal peniaze, pričom z týchto pri hľadaní peňazí vyhadzoval veci, následne sa presunul do kuchyne, kde opäť hľadal veci, ktoré by mohol odcudziť, pričom žiadne peniaze alebo iné veci, ktoré by mohol odcudziť, nenašiel, a preto cez vstupné dvere, ktoré si zvnútra odomkol tam zasunutým kľúčom, opustil rodinný dom, preskočil oplotenie a z pozemku odišiel, kde následne nasadol do motorového vozidla zn. Peugeot 206, evidenčné číslo: F., v ktorom ho po celý čas čakal obžalovaný D. E., a spoločne odišli z obce C.. Za to mu prvostupňový súd uložil podľa § 194 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a zároveň podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol o uplatnených nárokoch na náhradu škody. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, proti výroku o treste, ktoré odôvodnil cestou obhajcu podaním zo dňa 26.08.2025, v ktorom uviedol nasledovné (skrátene): 2.1. Podaným odvolaním obžalovaný napáda prvostupňový rozsudok vo výroku o treste, ktorý považuje za neprimerane prísny a požaduje, aby odvolací súd výrok o treste napadnutého rozsudku a aby mu
uložil trest na spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, ktorý by mal postačovať k jeho náprave. 2.2. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o výške uloženého trestu vo výmere 24 mesiacov poukazuje na mnohopočetné odsúdenia obžalovaného, ktorého podľa názoru súdu treba označiť za špeciálneho recidivistu. Súd tvrdí, že trest uložený obžalovanému nie je neprimerane prísny, keďže účel trestu u obžalovaného uložením trestu kratšieho trvania nemožno dosiahnuť, pričom zdravotný stav obžalovaného a jeho rodinné pomery nie sú s ohľadom na jeho osobnosť a trestnú minulosť dôvodom na uloženie trestu odňatia slobody na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. 2.3. Obžalovaný poukazuje na to, že sa k trestnej činnosti v plnom rozsahu doznal a túto oľutoval, pričom na pojednávaní urobil vyhlásenie o svojej vine. Súčasne prehlásil, že sa už v budúcnosti žiadnej trestnej činnosti nedopustí a prejavil ochotu nahradiť spôsobenú škodu. 2.4. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako i na malú výšku spôsobenej škody má obžalovaný za to, že účel trestu je u neho možný dosiahnuť i trestom uloženým mu na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, uloženie ktorého trestu je dostačujúce. 3. Podaním zo dňa 13.08.2025 odôvodnil obžalovaný samostatne svoje odvolanie, pričom uviedol, že svojom spoluprácou v trestnej veci pomohol usvedčiť spoluobžalovaného, ktorý by inak nebol usvedčený. Spôsobenú škodu spoločne so spoluobžalovaným uhradili ihneď po hlavnom pojednávaní. Opakovane poukazuje na svoj zdravotný stav a žiada o uloženie nižšieho trestu. 4. Na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“ v príslušnom gramatickom tvare) obhajca uviedol, že žiada, aby odvolací súd zrušil napadnutý výrok o treste a uložil obžalovanému trest na spodnej hranici trestnej sadzby. Obžalovaný navrhol, aby bol napadnutý rozsudok zrušený a obžalovanému uložený nižší trest, nakoľko má doma rodinu a deti, ktorý bude chýbať, pričom sľúbil, že sa trestnej činnosti už viac nedopustí a skutok ľutuje. Prokurátor uviedol, že považuje odvolanie za nedôvodné a navrhuje ho zamietnuť. 5. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. 6. Odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že vo vzťahu k odvolaniu obžalovaného nie je dôvod na jeho zamietnutie v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Po preskúmaní napadnutých výrokov, v rozsahu podaného odvolania, z dôvodov v odvolaní uvedených, ako aj konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. 7. Prvostupňový súd odôvodnil napadnutý výrok o treste a spôsobe jeho výkonu tým, že vychádzal najmä z ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život. Súčasne má trest iných odradiť od páchania trestných činov a vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Rovnako súd kládol dôraz na to, aby trest postihol iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 ods. 3 Trestného zákona. Súd preto pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol najmä na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uložil mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadol aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov. Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a ods. 6 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé druhy trestov možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje osem rokov a v prípade trestných činov podľa § 213, § 233 až 234, § 237, § 254, § 261 až 263, § 266, § 276 až 277a, § 278a, § 326, § 328 až 336 alebo § 336c a 336d, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie, šesť rokov, musí súd uložiť aj trest odňatia slobody, ak Trestný zákon neustanovuje inak (§ 34 ods. 6 Trestného zákona). Trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 2 Trestného zákona je úmyselným trestným činom, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody na jeden rok až päť rokov, t. j. ide o prečin (§ 10 ods. 1 písm. b) Trestného zákona). Teda v prípade spáchania trestného činu podľa § 194 ods. 2 Trestného zákona zákonodarca ustanovil možnosť ukladať trest odňatia slobody či už vo forme podmienečného odkladu jeho výkonu alebo ako nepodmienečný, prípadne niektorý z alternatívnych trestov. 8. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že u obžalovaného A. B. vzhliadol prítomnosť jednej poľahčujúcej okolnosti, a to podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, teda že obžalovaný sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval, a jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, pretože obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadal na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností tak, ako to má na mysli ustanovenie § 38 ods. 2 Trestného zákona. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ukladaný trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti (represívna zložka trestu) a vytvorí podmienky na jeho výchovu (výchovná zložka trestu). Vychádzajúc z princípov humánnosti pri ukladaní trestu z uvedeného vyplýva a súdna prax v tomto smere aj fakticky postupuje, že pri ukladaní trestov páchateľom v zásade u prvotrestaných osôb vystupuje do popredia výchovná zložka trestu pred represívnou. V prípade recidívy trestnej činnosti páchateľa je však už nevyhnutné podstatne obozretnejšie pristupovať k posudzovaniu zabezpečenia výchovnej zložky trestu vo vzťahu k páchateľovi, keďže zistená recidíva logicky v zásade nasvedčuje o neúcte páchateľa k záujmom chráneným Trestným zákonom a k tomu, že predchádzajúce tresty neviedli k prevýchove páchateľa, teda k prijatiu skutočného predsavzatia páchateľa viesť riadny život. V takomto prípade logicky musí v zásade prichádzať do úvahy uprednostnenie represívnej zložky trestu pred výchovnou zložkou trestu. Súd tiež skúmal okolnosti uvedené v § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a § 50 ods. 1 Trestného zákona a zistil, že u obžalovaného nie je odôvodnené uloženie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, a to vzhľadom na osobu obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu. Súd pritom poukazuje na počet záznamov v odpise registra trestov, z ktorých je zrejmé, že obžalovaný si z predchádzajúcich odsúdení nevzal žiadne ponaučenie, ktoré by ho motivovalo k vedeniu riadneho života a opakovane sa dopúšťal ďalšej úmyselnej trestnej činnosti, pričom ho možno označiť za špeciálneho recidivistu. V danom prípade neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody. Prihliadnuc na vyššie uvedené súd obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov, t. j. trest odňatia slobody v dolnej polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ktorý považuje vzhľadom na naplnenie účelu trestu za nutný a súčasne zákonný, spravodlivý a primeraný, nakoľko v sebe obsahuje tak požadovaný prvok represie (zabránenie v páchaní ďalšej trestnej činnosti), prvok individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu), ako aj prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti) v
zmysle § 34 Trestného zákona. Súd považuje v tejto súvislosti sa dôležité poznamenať, že ustanovenie § 34 ods. 2 Trestného zákona určuje zákonný mantinel výmery trestu podľa zákonných znakov konkrétneho trestného činu, avšak o konkrétnej výmere trestu v rámci jeho primeranosti, ktorá bude zodpovedať všetkým zvláštnostiam konkrétneho prípadu, rozhoduje súd. V danom prípade súd však neaplikoval ustanovenie § 39 ods. 5 Trestného zákona, pretože použitie zákonom ustanovenej trestnej sadzby odňatia slobody vzhľadom na vyššie uvedené nie je pre obžalovaného neprimerane prísne a účel trestu u neho trestom kratšieho trvania nemožno dosiahnuť. V tejto súvislosti súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, z ktorého vyplýva možnosť, nie povinnosť, analogickej aplikácie ustanovení § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona účinného do 05. 08. 2024 v prípade vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b), resp. písm. c) Trestného poriadku. Zdravotný stav obžalovaného a jeho rodinné pomery nie sú dôvodom pre mimoriadne zníženie trestu a vzhľadom na osobnosť obžalovaného a jeho trestnú minulosť ani dôvodom na uloženie trestu odňatia slobody na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Z dôvodu uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody súd zaradil obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin. 9. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd vykonal dokazovanie, potrebné na rozhodnutie o treste a spôsobe jeho výkonu v dostatočnom rozsahu a zistenia uvedené v bodoch 6 a 7 tohto uznesenia, považuje za správne a relevantné vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu. 10. Pokiaľ ide o argumenty obhajoby, odvolací súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že z dôvodu potreby rozlišovania medzi napadnutými výrokmi a chybami napadnutých výrokov má odvolanie z obsahového hľadiska dve časti, a to tzv. kvantitatívnu časť odvolania, ktorej zodpovedá povinnosť odvolateľa špecifikovať, ktoré výroky rozsudku napáda a či napáda aj konanie, ktoré rozsudku predchádzalo (viď § 311 Trestného poriadku) a následne kvalitatívnu časť odvolania, teda povinnosť (s výnimkou obžalovaného a poškodeného) označiť chyby, ktoré podľa jeho názoru napadnuté výroky obsahujú (viď § 311 ods. 2 Trestného poriadku). Obmedzený revízny princíp (charakteristický pre odvolacie konania v zmysle Trestného poriadku) znamená, že odvolací súd je oprávnený v odvolacom konaní preskúmať len výroky, ktoré odvolateľ odvolaním napadol a následne zistiť, či tieto výroky neobsahujú chyby, ktoré by zakladali niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (s výnimkou § 371 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku, ktoré sú totožné s dôvodmi na zrušenie rozsudku podľa § 316 ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného poriadku) alebo chyby, ktoré odvolateľ v podanom odvolaní vytýka. V prípade ak odvolateľ označí výrok, proti ktorému odvolanie podáva, avšak neoznačí jeho chyby, odvolací súd napadnutý výrok preskúma len z hľadiska existencie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd preskúmaval iba výrok o treste a iba z dôvodov v odvolaní obsiahnutých. 11. Pri takejto obsahovej a rozsahovej viazanosti považuje odvolací súd za správne závery, ku ktorým prvostupňový súd dospel z vykonaného dokazovania a ktoré sú citované vyššie. Vzhľadom na úplnosť odôvodnenia tejto časti napadnutého rozsudku a jeho vecnú správnosť, nepovažuje odvolací súd za potrebné opakovať správnu argumentáciu prvostupňového súdu, preto na ňu na tomto mieste iba odkazuje. 12. Odvolacou námietkou obžalovaného bolo, že takto uložený trest je možné považovať za neprimerane vysoký a teda žiada o jeho zníženie buď pod dolnú hranicu zákonnom ustanovenej trestnej sadzby v zmysle § 39 ods. 5 Trestného zákona alebo aspoň v nižšej výmere ako 2 roky nepodmienečne, ktorému obžalovanému boli uložené rozsudkom prvostupňového súdu. K tomuto odvolací súd uvádza, že uložený trest správnym spôsobom zohľadňuje okolnosti prípadu a okolnosti páchateľa - najmä jeho trestnú minulosť. Obžalovaný bol opakovane súdne trestaný za páchanie úmyselnej trestnej činnosti, spolu 38-krát a to najmä za majetkovú trestnú činnosť. Za zmienku stojí aj fakt, že z posledných 15 odsúdení súdmi SR, malo 13 odsúdení aspoň sčasti aj charakter prečinu porušovania domovej slobody, z čoho je možné pozorovať nielen špeciálnu recidívu obžalovaného, ale aj silné a hlboké ukotvenie obžalovaného v takto páchanej trestnej činnosti. Ak obhajoba poukazuje, že obžalovaný sa ku skutku priznal, k uvedenému je nutné dodať, že tento argument zohľadnil už prvostupňový súd, odvolací súd ho zohľadňuje, avšak nepreceňuje. Vo všeobecnosti možno uviesť, že proces ukladania trestov v trestnom konaní závisí od dvoch skupín podstatných okolností – okolností spáchaného skutku a okolností na strane páchateľa, pričom niektoré atribúty sa môžu aj prelínať. Pokiaľ ide o okolností na strane skutku, tieto nie je možné vyhodnotiť ako zanedbateľné, obžalovaný spáchal skutok so zištným motívom, pričom fakt, že neodcudzil peňažné prostriedky je len dôsledkom (aj v zmysel textácie skutkovej vety) toho, že žiadne v obydlí nenašiel. Taktiež aj počet a štruktúra predchádzajúcich
odsúdení u obžalovaného svedčí v prospech záveru o potrebe nielen symbolického ukladania trestu. Preto správne prvostupňový súd rozhodol, že obžalovanému je potrebné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody, pričom tento nemožno vzhľadom na osobu obžalovaného mimoriadne znížiť v zmysle § 39 ods. 5 Trestného zákona. Pokiaľ prvostupňový súd rozhodol o uložení trestu vo výmere 2 roky nepodmienečne, možno uzavrieť, že ide o prejav sudcovskej individualizácie trestu, ktorá rozhodne netrpí atribútom neprimeranej prísnosti trestu. Trest obžalovaného, je uložený v dolnej polovici zákonnej trestnej sadzby, pričom takéto rozhodnutie primeraným spôsobom reflektuje aj vyhlásenie obžalovaného o vine. Bez vyhlásenia obžalovaného o vine by nepochybne bolo potrebné uvažovať o uložení trestu minimálne v hornej polovici trestnej sadzby, čo by zohľadňovalo mnohonásobnú recidívu úmyselnej trestnej činnosti obžalovaného. Ak obhajoba argumentuje faktom, že obžalovaný je osobou so zdravotnými problémami, tu je nutné uviesť, že prvostupňový súd správne uzavrel, že tieto sú v prípade ich patričného preukázania (čo však v konaní beztak dostatočne preukázané nebolo) vo všeobecnosti spôsobilé privodiť u osoby obžalovaného priaznivejší výrok o treste, avšak opäť ide len o jednu z okolností, ktoré súd konajúci o treste zvažuje. V prípade osoby obžalovaného B. je primárnym faktorom jeho silné kriminálne narušenie, ktoré možno pozorovať práve z jeho doterajšej mimoriadne znepokojivej trestnej minulosti. Navyše faktory, ktoré žiada obžalovaný zohľadniť, jeho zdravotný stav a rodinné zázemie, zrejme existovali aj v čase páchania trestnej činnosti a nemali na obžalovaného požadovaný efekt. V preskúmavanom prípade prevažuje účel trestu, ktorým je potreba ochrany spoločnosti pred obžalovaným, ako recidivujúcim páchateľov úmyselnej trestnej činnosti a to práve uložením primeraného trestu odňatia slobody, ktorý zabezpečí ochranu spoločnosti na primerane dlhý čas. 13. Ak by teda súd postupoval voči obžalovanému tak, že by mu uložil miernejší trest než aký mu uložil prvostupňový súd, došlo by k popretiu účelu ukladania trestov v trestnom práve, ktorý spočíva v splnení požiadavky individuálnej aj generálnej prevencie. 14. Pokiaľ ide o argument obžalovaného ohľadom spolupráce s OČTK, túto dostatočne zohľadňuje už aj tak mierny trest, ktorý bol obžalovanému uložený. Pokiaľ ide o tvrdenie o náhrade škody, v tomto smere neboli súdu predložené relevantné dôkazy tvrdenej skutočnosti a tieto ani neboli ako dôkazy v trestnej veci navrhnuté. 15. S poukazom na vyššie uvedené zistenia a závery odvolací súd vyhodnotil odvolanie obžalovaného v podanom rozsahu ako nedôvodné a preto ho zamietol podľa § 319 Trestného poriadku. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.