Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-44-2024.pdf
PDF · 88.62 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/44/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobcu: WFG trade, s.r.o., so sídlom Žilina, Daxnerova 9, IČO: 44 641 745, právne zastúpený advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, so sídlom Žilina, M. R. Štefánika 1, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. XXXX/XX, právne zastúpený Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s.r.o., so sídlom Žilina, Daniela Dlabača 35, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 46C/20/2021-421 zo dňa 22. novembra 2023, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovaného k nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX, katastrálne územie C., a to k bytu č. XX, vo vchode č. X, na X. poschodí, nachádzajúcemu sa na ulici D. v C., v obytnom dome súp. číslo XXXX, ktorý je postavený na pozemku KNC parc. č. 6187, vrátane podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve v rozsahu 62/8349, a toto vyporiadal tak, že nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného (výrok I). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi primeranú náhradu vo výške 43.125 eur v lehote do 90 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.). 2. Konštatoval, že v súdenej veci nie sú dané (osobitne z hľadiska širších okolností viažucich sa k žalovanému) dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli legitímnym podkladom pre zamietnutie žaloby. V tomto smere okresný súd podotkol, že žalovaný má evidovaný trvalý pobyt v (inom) byte, ktorého výlučnou vlastníčkou je jeho manželka. Žalovaný nepreukázal, že by medzi manželmi došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva za trvania manželstva alebo rozsudkom o rozvode; uvedené nevyplynulo ani z lustrácie v registri súdu, ktorú požadoval žalobca. Okresný súd uzavrel, že tvrdenie žalovaného o tom, že je iba „dôchodca s nízkym príjmom“ neobstojí. Ak totiž tvrdí, že jeden byt užíva manželka a jeden byt výlučne on, ide o nadštandard vo vzťahu k deklarovaným príjmom. 3. Okresný súd ustálil, že v danom prípade nie je možné reálne rozdelenie spoločnej veci (prioritne pre nedeliteľnosť „funkčného príslušenstva bytu“ – kuchyňa, kúpeľňa a WC), preto sa zaoberal prikázaním bytu niektorej zo strán. Žalovaný v priebehu celého sporu tvrdil, že byt reálne užíva. Žalobca (v jednom z vyjadrení) konštatoval, že byt mal v úmysle poskytovať svojim zamestnancom na účely krátkodobého bývania. „Dominantný“ spoluvlastnícky podiel žalovaného (5/8) a účelnosť využitia veci (bývanie v žalovaného v spornom byte) považoval okresný súd za podstatné dôvody, pre ktoré prikázal nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného. 4. Sporové strany sa dohodli na cene bytu vo výške 115.000 eur. Okresný súd sa zaoberal solventnosťou žalovaného, ktorý je za daných okolností povinný zaplatiť žalobcovi primeranú náhradu za jeho
spoluvlastnícky podiel, t. j. sumu 43.125 eur. Je síce nesporné, že žalovaný je dôchodca, disponuje však písomným prísľubom A. E. o poskytnutí mu finančných prostriedkov. Okresný súd dodal, že nevymedzenie konkrétnej sumy, ktorú menovaný poskytne žalovanému, nečiní tento prísľub neplatným. 5. Súčasne akceptoval dlhšiu lehotu na plnenie (90 dní), v ktorej bude možné zabezpečiť finančné prostriedky na základe spomínaného vyhlásenia. K obave žalobcu o vymožiteľnosť pohľadávky okresný súd uviedol, že právny poriadok pozná účinné právne nástroje na zabezpečenie jeho nároku (napr. § 324 až 344 CSP). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na ich náhradu (výrok III.). Popri akcentovaní charakteru súdenej veci (iudicium duplex) s odkazom na závery prijaté Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 4MCdo/10/2012 konštatoval, že výsledok konania nie je totožný s petitom žaloby.
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že podielové spoluvlastníctvo bude vyporiadané prikázaním veci do jeho výlučného vlastníctva s tým, že bude povinný zaplatiť žalovanému primeranú náhradu v sume 71.875 eur. Poukazoval na to, že okresný súd na pojednávaní 17.4.2023 prezentoval predbežné právne posúdenie o neosvedčení žalovaným dostatku finančných prostriedkov na vyplatenie primeranej náhrady žalobcovi. Následne – na pojednávaní 22.11.2023 – žalovaným predložený „Prísľub“ žalobca nepovažoval za relevantný dôkaz, pričom namietal vierohodnosť danej listiny; ktorú argumentáciu okresný súd „relevantným spôsobom nevyvrátil“ (nedal konkrétnu odpoveď na konkrétny argument žalobcu). 7. Vôbec sa nezaoberal tým, že v prísľube chýba dátum narodenia A. E., nie je tam uvedený žiaden identifikátor a výška finančných prostriedkov. Okresný súd sa nezaoberal ani tým, či menovaný vôbec má nejaké finančné prostriedky. Vzhľadom na to, že žalovaný predložil predmetný dôkaz až v závere posledného pojednávania a zároveň je tento prísľub neurčitý a nezrozumiteľný (ide preto o neplatný právny úkon), okresný súd naň nemal prihliadnuť a mal prikázať sporný byt do výlučného vlastníctva žalobcu. 8. Odvolateľ dával do pozornosti aj to, že okresný súd si v odôvodnení rozsudku protirečí, keď na jednej strane tvrdí, že žalovaný žalobcovi bránil vypracovať znalecký posudok (umožniť vstup znalcovi do bytu) a na druhej strane, že žalobca má prístup do bytu (že má od neho kľúče, lebo dal vymeniť zámky). Ak by mal žalobca prístup do sporného bytu, nebol by žiadal súd o nariadenie znaleckého dokazovania práve z dôvodu, že nemá zabezpečený vstup do bytu. Dodal, že na predmetnom byte síce vymenil zámok, ale žalovaný ho vymenil opätovne.
9. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Zdôraznil, že ako väčšinový spoluvlastník sa počas konania snažil nadobudnúť finančné prostriedky na účely zaplatenia primeranej náhrady v prospech žalobcu. Poukázal na to, že žalobca pri podaní žaloby v roku 2021 použil znalecký posudok z roku 2019, zjavne sa spoliehajúc na to, že žalovaný sa nebude účinne brániť. Keď zistil, že žalovaný chce byt nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva, navrhol vypracovať nový znalecký posudok z dôvodu neaktuálnosti ceny bytu. 10. Žalovaný uviedol, že jeho syn požiadal o hypotekárny úver, ktorého prílohou mal byť znalecký posudok; preto bolo vhodnejšie v danej fáze počkať. Žalovaný však oslovoval aj známych, či by mu nepožičali peniaze na vyplatenie žalobcu. Uvedené sa mu podarilo až pred posledným pojednávaním. Dotknutý prísľub – zhodne s okresným súdom – považoval za dostatočné preukázanie finančných prostriedkov na vyplatenie protistrany.
11. Žalobca v následnej reakcii zotrval na podanom odvolaní, vrátane súvisiacej argumentácie. Osobitne zvýraznil fakt, že žalovaný predmetný byt nesprístupnil znalcovi za účelom ohliadky, preto musel byť v roku 2019 otvorený za účasti polície a svedkov. Zotrval na tom, že žiadosť syna žalovaného o úver bola len predstieraná. 12. Rovnako žalovaný v odvolacej duplike zotrval na (už skôr) v odvolacom konaní prezentovaných postojoch.
13. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
14. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje (hmotno)právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálny stav sporu a v priebehu konania môže dochádzať k jeho presunu, resp. k jeho prerozdeľovaniu. 15. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (§ 151 ods. 1, 2 CSP), alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl. CSP). Ak strana ponúkne súdu tvrdenie a toto tvrdenie podporí relevantným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva na protistranu. Tú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej skutočnosti; inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné.
16. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu je namietanie nesprávneho procesného postupu okresného súdu v podobe prihliadnutia na listinný dôkaz predložený žalovaným – na prísľub tretej osoby poskytnúť finančné prostriedky žalovanému za účelom vyplatenia primeranej náhrady žalobcovi.
17. Je nepochybné, že žalovaný je väčšinový spoluvlastník a sporný byt aj užíva, preto na základe dotknutých (zákonom výslovne definovaných) kritérií primárne jemu svedčilo právo na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prikázaním veci do (výlučného) vlastníctva. Ak súčasne žalovaný predložil listinný dôkaz – podpísané vyhlásenie („Prísľub“) tretej osoby, že poskytne finančné prostriedky na účely zaplatenia primeranej náhrady ustupujúcemu spoluvlastníkovi – niet dôvodu (bez ďalšieho) spochybňovať túto jeho procesnú obranu. 18. Krajský súd zdôrazňuje, že predmetnú listinu je potrebné prioritne posudzovať z hľadiska kritérií dôkazného prostriedku, keď v zmysle § 187 ods. 1 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci (a čo bolo získané zákonným spôsobom; táto druhá podmienka v konkrétnostiach súdenej veci nie je problematická). Zároveň vo vzťahu k „Prísľubu“ nejde o nejaký špecifický právny úkon, ktorý by bol osobitne/výslovne legislatívne regulovaný, vrátane definovania jeho obligatórnych náležitostí. Určujúcou rovinou posúdenia „Prísľubu“ je skúmanie jeho obsahu z hľadiska okolností relevantných pre objasnenie veci, a nie skúmanie platnosti nejakého bližšie ani nedefinovaného právneho úkonu. 19. Dokonca, aj keby išlo o formalizovaný právny úkon, eventualita jeho neplatnosti pre nedodržanie striktných formálnych požiadaviek, by nevylučovala jeho relevantnosť z hľadiska dokazovania určitej (tvrdenej) skutočnosti. Je potrebné rozlišovať medzi nevyvolaním predpokladaného právneho následku v dôsledku neplatnosti právneho úkonu a medzi preukázaním okolností vyplývajúcich z obsahu určitej písomnosti/listiny. Krajský súd však opakovane akcentuje, že v súdenom prípade nešlo skúmanie platnosti právneho úkonu.
20. Predložený prísľub dosahuje potrebnú (dôkaznú) kvalitu na preukázanie/podporenie tvrdenia žalovaného o spôsobilosti splniť záväzok voči žalobcovi v určenej lehote 90 dní. Dotknutý listinný dôkaz totiž definoval konkrétnu (tretiu) osobu a jej ochotu poskytnúť finančné prostriedky žalovanému na presne stanovený účel. Meno, priezvisko a bydlisko tretej osoby sú zároveň dostatočnými identifikátormi pre konštatovanie splnenia elementárnych požiadaviek určitosti listiny/dôkazu.
21. Rozoberaný dôkaz – „Prísľub“ – bol predložený na pojednávaní, ktorého sa žalujúca strana zúčastnila; z čoho vyplýva, že žalobca mal možnosť sa s ním oboznámiť a produkovať vlastné tvrdenia a dôkazy. Ak sa žalobca obmedzil len na spochybnenie danej listiny z dôvodu, že ju nepovažoval za preukaznú, nešlo o náležitú (proti)argumentáciu. Pokiaľ mienil žalobca účinne (proti)argumentovať prioritne mal a mohol navrhnúť ďalšie dokazovanie, ktoré by jeho pochybnosti potvrdilo; napríklad vypočutie osoby, ktorá deklarovala ochotu poskytnúť žalovanému finančné prostriedky. Predložením dotknutej listiny došlo v danej otázke k presunu dôkazného bremena na žalobcu. Povedané ešte inak, dôkazné bremeno spochybnenia predloženého dôkazu a tým aj (či skôr predovšetkým) na jeho základe prezentovaného tvrdenia zaťažovalo žalobcu, nie žalovaného.
22. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa princípu koncentrácie konania v spojitosti s tým, že „Prísľub“ bol predložený v závere posledného pojednávania okresného súdu. Vo všeobecnosti platí, že okolnosť či konajúci súd prihliadne alebo neprihliadne na neskôr predložený dôkaz je v zmysle § 153 CSP jeho výlučnou kompetenciou. Súčasne však v konkrétnostiach súdeného sporu treba dať do pozornosti fakt, že spomínaný „Prísľub“ je datovaný (až) dňom 21.10.2023; z čoho je zrejmé, že ani nemohol byť predložený skôr/pred týmto dátumom.
23. Krajský súd uvádza, že už okresný súd v rozoberaných súvislostiach správne podotkol/ /upriamil pozornosť žalobcu na to, že procesná úprava pozná (účinné) nástroje na zabezpečenie finančných
nárokov žalobcu. Pokiaľ okresný súd poukazoval na to, že žalovaný disponoval vyhlásením od známeho, že mu poskytne finančné prostriedky na vyplatenie žalobcu s tým, že na byte bude zapísané záložné právo v prospech tohto známeho, išlo „len“ o reprodukovanie argumentácie strán (bod 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku). 24. Otázka možnosti vstupu žalobcu do bytu nebola pre riešenie sporných otázok vyporiadania podielového spoluvlastníctva relevantná, preto sa ňou odvolací súd bližšie nezaoberal. Táto otázka by mohla mať význam napríklad v prípade sporu o užívanie bytu; čo ale nebolo predmetom súdenej veci. 25. V záujme komplexnosti a nad bezprostredný rámec odvolacieho prieskumu považuje odvolací súd za potrebné dodať, že (hmotným) predmetom sporu bol/je byt, teda nehnuteľnosť určená na bývanie. Žalujúca strana na pojednávaní dňa 17.4.2023 výslovne prezentovala, že žalobca potrebuje byt „na pobočku pre svoju spoločnosť, chcel by tam urobiť archív pre účtovníctvo a iné doklady“. V zmysle „stavebného práva“ sa stavba/byt nemôže užívať na iný ako určený účel (§ 68 ods. 1 veta prvá zákona č. 25/2025 Z. z.). Samozrejme, právna úprava nevylučuje zmenu spôsobu užívania stavby (alebo bytu), avšak v danom spore bolo možné posudzovať charakter (hmotného) predmetu sporu len podľa toho, na čo je aktuálne (v čase rozhodovania) určený.
26. Žalobca síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k výroku o trovách prvoinštančného konania nevymedzil žiadnu konkrétnu námietku. Nadväzne, potvrdenie posudzovaného rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore.
27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ – žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalovaný voči nemu nárok na náhradu jeho trov v (plnom) rozsahu – 100%.
28. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.