Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

NM-10C/29/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu A. B. C. a sudkýň A. D. E. a A. F. G. v spore žalobcu: H. I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: X K. J. L. I., G.. M. M., N., K. O., D. B., právne zastúpený doc. JUDr. Zuzanou Mlkvou Illýovou PhD., advokátkou, so sídlom Grösslingova 6-8, Bratislava proti žalovanej: O. H., P. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: C. XXX, právne zastúpená JUDr. Vladimírom Fraňom, advokátom, so sídlom Haškova 18, Nové Mesto nad Váhom, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. -327 zo dňa 6. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom (druhým v poradí; pozn.) žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Žalobca sa odporovacou žalobou, podanou na súde dňa 03.05.2023, domáhal určenia, že právny úkon uzatvorenia darovacej zmluvy zo dňa 31.01.2022, uzatvorenej medzi darcom: R. Q., P. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX B. XX, G. P., občan SR, a žalovanou ako obdarovanou, ktorou došlo k bezodplatnému prevodu vlastníckeho práva z darcu na žalovanú k nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa v k.ú. B., obec B., S. T. R. T. D., a ktoré sú zapísané v evidencii katastra nehnuteľností vedenej Okresným úradom Nové Mesto nad Váhom - katastrálnym odborom, na liste vlastníctva č. XXX, ako pozemky - parcely registra „C“, evidované na katastrálnej mape s parc. č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 158 m2, parc. č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 765 m2, parc. č. XXX - záhrada o výmere 1539 m2, ako aj stavby rodinný dom so súp. č. XX, postavený na parc. č. XXX a rodinný dom so súp. č. XX, postavený na parc. č. XXX, a ktorej vklad bol dňa 28.02.2022 povolený Okresným úradom Nové Mesto nad Váhom - katastrálnym odborom, v konaní vedenom pod č. D./XXXX, je voči žalobcovi právne neúčinný.

3. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie uznesením, č.k. -247 zo dňa 17.10.2024 doplnil dokazovanie a zistil, že žalobca ako veriteľ voči R. Q. ako dlžníkovi mal ku dňu 28.02.2022 vymáhateľnú pohľadávku minimálne vo výške 176.919,03 eur, pričom rozsudkom okresného súdu, sp. zn. zo dňa 23.01.2024 bola uložená povinnosť R. Q. zaplatiť žalobcovi 411.719,03 eur, spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 411.719,03 eur od 27.04.2023 do zaplatenia. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 16.02.2024 a vykonateľnosť dňa 20.02.2024. Dňa 31.01.2022 R. Q. previedol darovacou zmluvou na žalovanú nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území B., obec B., okres Nové Mesto nad Váhom, ktoré

sú zapísané v evidencii katastra nehnuteľností vedenej Okresným úradom Nové Mesto nad Váhom - katastrálnym odborom, na liste vlastníctva č. XXX, ako pozemky - parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape s parc. č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 158 m2, parc. č. XXX

- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 765 m2, parc. č. XXX - záhrada o výmere 1539 m2, ako aj stavby rodinný dom so súp. č. XX, postavený na parc. č. XXX a rodinný dom so súp. č. XX, postavený na parc. č. XXX. Vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 28.02.2022. Uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že úver doteraz spláca R. Q., nehnuteľnosti využívajú rodičia R. Q.. Žalovaná nehnuteľnosti nevyužíva, nehradí žiadne výdavky súvisiace s týmito nehnuteľnosťami. Nebolo sporné, že žalovaná nie je v pokrvnom príbuzenskom pomere s R. Q.. Sporným medzi stranami sporu po vrátení veci odvolacím súdom zostalo, z akého dôvodu R. Q. daroval nehnuteľnosti žalovanej, a či žalovaná v čase darovania nehnuteľností mala vedomosť o tom, že R. Q. bol dlžníkom žalobcu, a či chcel ukrátiť svojho veriteľa.

4. Žalovaná vo svojom prvom podaní na súd zo dňa 26.05.2023 uviedla, že dovolila strýkovi predať dom, čo ale neznamená, že súhlasila s podvodným konaním.

5. Uznesením Okresného súdu Trenčín, sp. zn. -50 bol dňa 12.07.2024 vyhlásený konkurz na majetok úpadcu: R. Q., nar. XX.XX.XXXX. Dňa 01.10.2024 bolo v Obchodnom vestníku č. 190/2024 oznámené skončenie tohto konkurzu z dôvodu, konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. Do konkurzu sa prihlásili štyria veritelia: Bencont Collection, a.s. – 2.575,60 eur, žalobca – 454.097,89 eur, Tatra banka, a.s. 4.134,15 eur, UniCredit Bank Czech republik and Slovakia, a.s. – 41.665,25 eur.

6. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Ku dňu vyhlásenia rozsudku bolo v konaní dostatočne ustálené, že žalobca ako veriteľ má vymáhateľnú pohľadávku voči R. Q., ktorý na úkor svojho veriteľa previedol svoj jediný bonitný majetok – nehnuteľnosti - na žalovanú na základe darovacej zmluvy. Riadiac sa názorom odvolacieho súdu konštatoval, že vzťah medzi žalovanou a R. Q. - dlžníkom žalobcu, nemožno charakterizovať ako blízky vzťah, ktorý by podliehal právnej definícii blízkej osoby podľa a . Zaoberajúc sa tým, či žalovaná vedela, alebo mohla vedieť o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, s ohľadom na tvrdenia žalobcu, ktorý svoj nárok opieral o elektronickú korešpondenciu medzi žalobcom a R. Q. a prvé vyjadrenie žalovanej, kde žalovaná opisovala, ako nehnuteľnosť nadobudla, uviedol, že elektronická komunikácia bola najmä v angličtine, pričom žalovaná, ani jej manžel po anglicky nevedia, a teda je nepravdepodobné, že o tejto korešpondencii vedeli, alebo že by im bola známa. Žalobca pred uzatvorením darovacej zmluvy na Slovensku nebol a nebolo preukázané, že by žalovaná mohla žalobcu poznať. Nemožno ani predpokladať, že by im dlžník o svojich dlhoch alebo o osobnom vzťahu so žalobcom hovoril, keďže medzi nimi nebol bližší vzťah. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správanie žalovanej sa vymyká bežnému správaniu. Žalovaná, ako aj jej manžel zhodne vypovedali, že boli R. Q. oslovení, zaujímali sa o darované nehnuteľnosti, vedeli o záložnom práve banky, s darovaním súhlasili, ak s tým nebudú mať žiadne výdavky. Súd si osvojil tvrdenie, že R. Q. žalovanej uviedol, že darovanie nehnuteľnosti robí z dôvodu, že je homosexuál a k bližšej svojej rodine nemá dôveru. Pokiaľ žalovaná uviedla, že R. Q. si potreboval svoj „majetok upratať“, to ešte nepreukazuje, že vedela o žalobcovi a jeho pohľadávke. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že žalovaná vedela, respektíve mohla s odbornou starostlivosťou vedieť, že R. Q. jej daroval nehnuteľnosti z dôvodu ukrátenia veriteľa, t. j. žalobcu, žalobu zamietol. Vec právne posúdil podľa . O trovách konania rozhodol v súlade s , v spojitosti s tak, že úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.

7. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd po vykonanom dokazovaní v zmysle a zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie. Odvolanie podal z dôvodov, že napadnutým rozsudkom súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle , že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle . Po stručnej genéze sporu

a zhrnutí vykonaných dôkazov a argumentácie ku dňu vydania napadnutého rozsudku konštatoval, že preukázal splnenie základného predpokladu pre úspech v spore, a to, že je nositeľom vymáhateľnej peňažnej pohľadávky voči dlžníkovi vo výške 411.719, 03 eur s príslušenstvom, a že napadnutý právny úkon uskutočnil dlžník v úmysle ukrátiť svojho veriteľa. Konštatoval, že konanie dlžníka voči žalobcovi bolo vyhodnotené zo strany OČTK ako obzvlášť závažný trestný čin podvodu, pričom voči R. Q. bolo dňa 20.12.2023 vznesené obvinenie a po ukončení vyšetrovania už aj podaná obžaloba. Sám dlžník vo svojej svedeckej výpovedi jednoznačne potvrdil svoj ukracujúci úmysel. Žalobca v podanom odvolaní tvrdil, že žalovaná mala a mohla vedieť o ukracujúcom úmysle dlžníka. Poukázal na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít týkajúcu sa nárokov na veriteľa pri preukazovaní vedomosti tretej osoby o ukracujúcom úmysle dlžníka, napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.08.2020, sp. zn. (R 64/2021), z ktorého vyplýva právny záver: úmysel dlžníka a vedomosť tretej osoby sú psychické stavy, ktoré nemôžu byť priamo predmetom dokazovania a dokazovať možno len vonkajšie prejavy týchto psychických stavov. Nie je rozhodujúce, či žalovaný o úmysle dlžníka skutočne nevedel, ale či o ňom vedieť mal a mohol (stačí nepriamy úmysel). Zamietnutie žaloby nemôže byť založené len na všeobecnom tvrdení žalovaného o nevedomosti o úmysle dlžníka. Vyslovil názor, že vykonaným dokazovaním v rámci celého prvostupňového konania žalobca prostredníctvom série nepriamych dôkazov preukázal ukracujúci úmysel dlžníka, ako aj vedomosť žalovanej o ukracujúcom úmysle dlžníka.

8. Žalobca v podanom odvolaní súdu vytýkal odignorovanie judikatúry viažucej sa k posudzovanej právnej otázke odporovateľnosti právnemu úkonu, ktorú žalobca dával súdu do pozornosti a tiež nevysporiadanie sa s argumentáciou žalobcu a ním produkovanými dôkazmi. Uviedol, že argumentácia súdu, ktorá sa týka samej podstaty právneho posúdenia veci, na ktorej súd postavil zamietnutie žaloby žalobcu, má spolu 31 riadkov. V podanom odvolaní namietal vady konania, spočívajúce v porušení práva na spravodlivý proces z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutia, porušenie zákonných pravidiel pre hodnotenie dôkazov vyžadovaných podľa , neodôvodnenia rozhodnutia v zmysle náležitostí vyžadovaných podľa rešpektovanie záväzného pokynu odvolacieho súdu. Z hľadiska námietky o nesprávne zistenom skutkovom stave uviedol, že je úplne irelevantný a nepodložený záver súdu, že je nepravdepodobné, že žalovaná o elektronickej komunikácii žalobcu s dlžníkom vedela. Nesprávnym skutkovým zistením je implicitný záver súdu, že správanie žalovanej ako obdarovanej sa nevymykalo bežnému správaniu. Vyslovil názor, že na základe vykonaných dôkazov, predložených žalobcom a po ich náležitom vyhodnotení vo vzájomnej súvislosti mal súd dospieť k skutkovému zisteniu, že správanie žalovanej sa vymyká z rámca bežného správania obdarovanej osoby, ktorá dar nadobúda v dobrej viere a nemôže ani len tušiť, že darca sa majetku len účelovo zbavuje. Uvedené skutkové zistenie má zásadný význam aj pre následné právne posúdenie veci v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, čo prvostupňový súd rovnako opomenul. Uzavrel, že napadnutý rozsudok je v príkrom rozpore s rozhodovacou praxou viažucou sa na posudzovanie odporovateľných právnych úkonov. Súd vytvoril nesplniteľné dôkazné nároky na žalobcu, ktoré by objektívne nikdy nemohol v konaní ustáť, a to napriek tomu, že ide o učebnicový príklad odporovateľného právneho úkonu.

9. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko rozsudok je vydaný po skutočne dôslednom vyhodnotení všetkých dôkazov, vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a konanie nemá inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedla, že od začiatku konania uvádzala, že nie je blízkou osobou v zmysle , čo aj bolo dostatočne v priebehu konania preukázané. Z uvedeného dôvodu trvala na tom, že dôkazné bremeno o preukázaní jej vedomosti o úmysle dlžníka R. Q. ukrátiť predmetným právnym úkonom, musí uniesť žalobca v zmysle . Po vrátení veci odvolacím súdom na prvostupňový súd bolo teda povinnosťou žalobcu preukázať, že žalovaná v čase uskutočnenia právneho úkonu mala, resp. mohla mať vedomosť o úmysle dlžníka R. Q. týmto právnym úkonom ukrátiť svojho veriteľa. Potvrdila, že žalobca v priebehu konania predložil veľké množstvo dôkazov, ktoré podľa názoru žalovanej nijako nepreukázali, že mala, resp. mohla mať vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Žalovaná vynaložila všetku do úvahy prichádzajúcu primeranú a náležitú starostlivosť a ani pri vynaložení tejto náležitej starostlivosti jej nemohol byť prípadný úmysel dlžníka známy. Žalovaná nevedela a nemohla vedieť o úmysle dlžníka. Žalovaná mala o dlžníkovi R. Q. minimálne poznatky. Vedela, kto je osoba dlžníka a poznala ho, resp. vnímala ho iba ako človeka, ktorý nikdy nemal problémy s financiami, a ktorý veľa cestoval. Podľa jeho spôsobu života nemala žalovaná pochybnosti o tom, že bol aj materiálne zabezpečený, a že

nemal žiadne finančné problémy. Žalovaná pri preverovaní si okolností darovania nezostala pasívna, ale vyvinula aj vlastnú aktivitu; sama sa iniciatívne zaujímala a pýtala sa dlžníka, prečo jej nehnuteľnosti chce darovať a jednak na jeho prípadné záväzky, dlhy a finančné problémy, ktoré by mohli byť za darovaním predmetných nehnuteľností. Dlžník jej vysvetlil, že má iba záväzok z titulu hypotéky, oboznámil ju so splátkou, so zostatkom istiny, s dobou splácania a podobne. Dlžník ju ubezpečil o tom, že dôvodom darovania nie je žiaden útek pred veriteľmi, ani žiadna snaha akéhokoľvek veriteľa ukrátiť. Vzhľadom na všetky okolnosti, vlastné poznatky žalovanej o osobe dlžníka a vzhľadom na ním zodpovedané otázky, táto skutočne nemohla urobiť viac pre to, aby získala čo i len podozrenie, že dlžník týmto darom môže sledovať ukrátenie veriteľa.

10. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej argumentácii, ktorú uviedol v odvolaní a na presvedčení, že napadnutý rozsudok priamo popiera výsledky vykonaného dokazovania, nijakým spôsobom nereaguje na podstatnú argumentáciu žalobcu v konaní a ním produkované dôkazy, nerešpektuje záväzné pokyny odvolacieho súdu, priamo popiera ustálenú rozhodovaciu prax súdnych autorít a z uvedených dôvodov trpí vadami zakladajúcimi v odvolaní označené odvolacie dôvody.

11. Žalovaná v odvolacej duplike vyjadrila súhlas s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu, ktorý považuje za správny. Zotrvala tiež na názore, že obsah jej prvotných písomných vyjadrení k žalobe nemá pre preukázanie jej vedomostí žiaden dôkazný význam. Žalovaná bola nútená vysvetliť výraz „upratať svoje majetky“, ktorý žalobca okamžite spojil s jej vedomosťou o ukracujúcom úmysle dlžníka.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď nebolo potrebné zopakovať, ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa .

13. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ust. a . Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie odporovateľnosti ( ), podmienkami odporovateľnosti ( až 5 ), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti ( ), pasívnou vecnou legitimáciou ( ) a právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právneho úkonu ( ).

14. Právo odporovať, teda subjektívne odporové právo veriteľ realizuje formou žaloby, ktorej znenie má smerovať na vyslovenie neúčinnosti konkrétne určeného právneho úkonu. Odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. Zmyslom žaloby je dosiahnutie súdneho rozhodnutia, ktorým je určené, že právny úkon dlžníka, ukracujúci uspokojenie veriteľovej pohľadávky, je voči veriteľovi neúčinný.

15. Zmyslom odporovateľnosti je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k úmyselnému zmenšeniu majetku dlžníka, a tým i k zmareniu možnosti uspokojenia veriteľa z majetku dlžníka. Spoločným základným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je, že právnym úkonom došlo k skráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky. Významné je, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku (teda, že je jeho veriteľom), a že dlžník urobil právny úkon v úmysle skrátiť jeho uspokojenie, t. j. že svojím právnym úkonom úmyselne nastolil taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku. Odporovateľný je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy. 16. Na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konanie s cieľom ukrátiť svojho veriteľa a súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu (žalovanému) musí byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy (žalovaný o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny úkon urobený, vedel alebo musel vedieť). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je v tomto smere na veriteľovi (žalobcovi). Preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou právneho úkonu sú osoby jemu blízke ( a ). Z rozhodnutí najvyššieho súdu, napr. sp. zn. vyplýva, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napríklad dobrá viera). To znamená, že samy osebe nemôžu byť predmetom

dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť.

17. Odvolací súd v danej veci vo svojom skoršom zrušujúcom rozhodnutí vyslovil (uznesenie, sp. zn. zo dňa 17.10.2024, bod 16 až 20 odôvodnenia), že je nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, že darca R. Q. a obdarovaná žalovaná boli vo vzťahu blízkych osôb podľa . Vzhľadom na toto nesprávne právne posúdenie o blízkych osobách odvolací súd vyslovil, že súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť vyhodnoteniu dôkazov, ktoré mali preukázať vedomosť žalovanej o ukracujúcom úmysle R. Q.. S ohľadom na to sa súd prvej inštancie následne dôvodne zaoberal tým, či žalovaná vedela alebo mohla vedieť, že R. Q. mal v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, t. j. žalobcu (bod 30 odôvodnenia).

18. Súd prvej inštancie v dôsledku vykonaného dokazovania dospel k záveru vyslovenom v bode 32 odôvodnenia, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že žalovaná vedela, resp. mohla s odbornou starostlivosťou vedieť, že R. Q. jej daroval nehnuteľnosti z dôvodu ukrátenia veriteľa, t. j. žalobcu.

19. Dôkazné bremeno v podstate znamená procesný dôsledok spojený s tým, že súd bude alebo nebude považovať za pravdivé tvrdenie strany v sporovom konaní. Procesný dôsledok sa prejavuje v tom, že ak strana unesie svoje dôkazné bremeno, má procesný nárok na to, aby bola v spore úspešná, a ak svoje dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažuje, neunesie, v spore úspešná nebude. Pod dôkazným bremenom možno rozumieť povinnosť strany, pokiaľ chce byť v konaní úspešná, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, ktoré sú spôsobilé privodiť pre ňu priaznivé rozhodnutie v spore. Samozrejme, že súd musí pri rozhodovaní o tom, či strana sporu uniesla alebo neuniesla dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažuje, vziať do úvahy nielen tie dôkazy a z nich vyplývajúce poznatky, ktoré svedčia v jej prospech, ale aj tie okolnosti, ak vyšli v konaní najavo, ktoré naopak hodnovernosť dôkazu, a teda pravdivosť tvrdení protistrany spochybňujú, prípadne vyvracajú. Súd prvej inštancie svoj záver o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo, založil na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania vedomosti žalovanej o tom, že dlžník mal v úmysle ukrátiť svojho veriteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanej veci súd prvej inštancie správne ustálil, že v dôsledku právneho úkonu, urobeného dlžníkom žalobcu so žalovanou, bolo na strane dlžníka preukázané jeho úmyselné konanie s cieľom ukrátiť svojho veriteľa, avšak súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu (žalovanej) nebol úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že žalovaná o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny úkon urobený, vedela, alebo vedieť musela.

20. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu o porušení práva na spravodlivý proces, ktorá spočíva v tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalobcu a v rozpore s pokynom odvolacieho súdu nevyhodnotil ani dôkazy, ktoré boli do konania doložené ešte vo fáze pred vrátením veci súdu prvej inštancie odvolacím súdom, ani námietku vo vzťahu k nerešpektovaniu záväzného pokynu odvolacieho súdu. Nakoľko z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie vo svojom ďalšom konaní vychádzal zo záveru, že medzi darcom a obdarovanou nebol vzťah blízkych osôb podľa , dôvodne vychádzal z nesporného, stranami sporu nenamietaného zistenia, že dlžník pri uzatvorení predmetnej darovacej zmluvy mal úmysel skrátiť možnosť uspokojenia pohľadávky veriteľa a dôvodne sa zameral na zistenie a posúdenie, či žalovaná, v prospech ktorej bola zmluva uzatvorená, resp. ktorá z uzatvorenej darovacej zmluvy mala prospech, o tomto úmysle dlžníka vedela (bol jej známy), alebo musela vedieť (musel jej byť známy), a či tak sú splnené ďalšie podmienky odporovateľnosti, za ktorých by súd mohol vysloviť, že zmluva je voči žalobcovi právne neúčinná.

21. Odvolací súd je ako riadny opravný súd súčasne aj skutkovým súdom. Úvahy odvolacieho súdu o správnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie sú však značne obmedzené, pretože v zásade je viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie. V prípade pochybnosti o jeho správnosti má možnosť dospieť k iným skutkovým záverom. V danej veci tento považoval za správne zistený a námietky žalobcu o nesprávnych skutkových zisteniach za neopodstatnené. Napriek strohému a stručnému odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa námietkami žalobcu, že v konaní bolo preukázané, že napadnutý právny úkon uskutočnil dlžník v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, tak ako vyplýva z podaného odvolania, keďže aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí v bode 29 odôvodnenia konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že R. Q. ukrátil žalobcu. V konaní teda bolo preukázané, že dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil v úmysle ukrátiť svojho veriteľa. Z dokazovania však nevyplynulo, že o tomto úmysle oboznámil žalovanú a ani preukázané, že žalovaná o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa vedela, alebo vedieť musela, či mohla. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalovaná mala vedomosť o tom, že napadnutý právny úkon bol uskutočnený v čase, kedy žalobca ako veriteľ opakovane naliehal na dlžníka na vrátenie už požičaných peňažných prostriedkov, tak ako to v odvolaní tvrdí žalobca. Z výpovede žalobcu pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že sa so žalovanou nikdy osobne nestretol, ani nikdy nehovorili spolu cez WhatsApp, nekomunikovali písomne, ani elektronicky. Vedomosť žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa nie je možné vyvodiť z tvrdení a dôkazov žalobcu, že nehnuteľnosti boli žalovanej darované, t. j. išlo o bezodplatný prevod jediného bonitného majetku dlžníka, že znalecká hodnota darovaných nehnuteľností bola vo výške 258.000 eur, ani že žalovaná nepoznala faktický stav na nadobudnutých nehnuteľností. Vedomosť žalovanej o úmysle ukrátiť veriteľa nebolo možné vyvodiť ani z preukázanej skutočnosti, že žalovaná nemala reálne záujem nehnuteľnosti užívať a dala dlžníkovi súhlas na ďalšie užívanie darovaných nehnuteľností, nakladanie s nimi a aj predaj. Hoci žalovaná pred súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 23.01.2024 vypovedala, že pokiaľ ide o písomný súhlas k tomu, aby dlžník dom predal, nejedná sa o podpis žalovanej, nič podobné nepodpísala, čím žalovaná poprela tvrdenia o tom, že súhlas s predajom domu dlžníkovi udelila, žalovaný na uvedené popretie nereagoval. Významným z hľadiska vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa nemá ani nesporná skutočnosť, že dlžník nehnuteľnosť po uskutočnení napadnutého právneho úkonu naďalej fakticky užíva a naďalej uhrádza všetky náklady spojené s užívaním nehnuteľnosti a zároveň spláca splátky úveru voči záložnému veriteľovi.

22. Pokiaľ ide o vyhodnotenie žalobcom predložených dôkazov, možno dať za pravdu žalobcovi, že súd je povinný vykonané dokazovanie vyhodnotiť tak, že v rozhodnutí uvedie, či tvrdené skutočnosti z toho-ktorého dôkazu vyplývajú a možno ich mať za preukázané, a teda je nesprávne konštatovanie súdu prvej inštancie, že je „nepravdepodobné“, že o tejto korešpondencii vedeli, alebo že by im bola známa. Nesporným však je, že žalovaná, ani jej manžel „po anglicky“ nevedia. Odvolací súd v súvislosti s posúdením otázky, či žalobca (veriteľ) uniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní zaťažovalo, uvádza, že uvedené spočíva v každom jednotlivom prípade na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych a v iných prípadoch sa spravidla už nevyskytujúcich skutkových okolnostiach, ktoré sú svojou povahou jedinečné a neopakovateľné. Napriek tomu, že žalobca v konaní predložil „rad písomných dôkazov“, ktoré súd prvej inštancie aj vykonal a vykonal aj výsluch strán sporu a svedkov A. H. a R. Q., súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ aj úmysel skrátiť možnosť uspokojenia pohľadávky veriteľa pri uzatvorení darovacej zmluvy sledoval darca, ktorý, ako vyplýva z tvrdení žalobcu, je v súvislosti s týmto konaním obvinený z trestného činu podvodu, z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by v rovnakom úmysle konala aj druhá zmluvná strana, resp. že by o tomto úmysle vedela, alebo vedieť musela. Pokiaľ žalobca z hľadiska vedomosti žalovanej o ukracujúcom úmysle dlžníka považuje za rozhodujúci obsah prvotných písomných vyjadrení žalovanej k žalobe (vyjadrenie žalovanej k žalobe zo dňa 26.05.2023 a oprava vyjadrenia žalovanej k žalobe zo dňa 31.05.2023), odvolací súd poukazuje na to, že tieto podania sú procesnými úkonmi žalovanej a nie dôkazy slúžiace na preukázanie/nepreukázanie tvrdených právnych skutočností. Napriek tomu zastáva názor, že ani z týchto podaní žalovanej nie je možné vo vzťahu k jej vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa vyvodiť, že žalobca svoje tvrdenia preukázal. Pokiaľ žalovaná (ani jej manžel, s ktorým uzavretie darovacej zmluvy komunikovala) nemali znalosť anglického jazyka, so žalobcom sa nestretli, neboli v žiadnom písomnom, telefonickom kontakte, žalovaná existenciu podpisu na listine ohľadne súhlasu s predajom nehnuteľnosti poprela, výslovne uviedla, že čo sa týka s predajom, tak také veci nepodpisovala, dlžníka vnímala ako cestovateľa, ktorý nikdy nemal žiadne finančné problémy, mala vedomosť o tom, že dlžník ako homosexuál má „zlý vzťah“ hlavne so súrodencami, darovanie nehnuteľnosti ničím nepodmieňoval, žalovaná v nehnuteľnosti neplánovala bývať, nakoľko uviedla, že medzi nimi bola dohoda, že pokiaľ tam budú bývať R. rodičia, budú si všetko hradiť sami, je bez akýchkoľvek pochýb, že žalovaná preverovala, či bude po uzavretí darovacej zmluvy nejakými platbami vo vzťahu k nehnuteľnosti, resp. hypotéke zaťažená a je bez akýchkoľvek pochýb, že sa o následok darovania aktívne zaujímala. Z vykonaných dôkazov však nebolo možné ani

podľa odvolacieho súdu vyvodiť, že žalovaná mala vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa, alebo že jej tento úmysel musel byť známy. Nakoľko vedomosť žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa nebola preukázaná, dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru, že v danom prípade neboli naplnené hmotnoprávne predpoklady úspešnosti odporovacej žaloby v zmysle § 42a ods. 1 a 2, a teda, že žaloba o určenie, že právny úkon, špecifikovaný žalobcom, je voči žalobcovi právne neúčinný, je nedôvodná.

23. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa , a a žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

25. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).