Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

B1-9C/21/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, v konaní pred sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou, v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, zast. Slovenská konsolidačná a.s. Cintorínska ul. č. 21, 814 99, Bratislava, IČO: 35776005, proti žalovanej: B. B. P., nar. XX.XX.XXXX trvale bytom: M. XXX/XX, XXX XX J., o zaplatenie 91,00 Eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou dňa 28.4.2022 Okresnému súdu Bratislava I (výkon súdnictva z ktorého prešiel s účinnosťou od 01.06.2023 na Mestský súd Bratislava IV) domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenia sumy 91,00 € s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanej bola dňa 21.05.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX vo výške 91,00 Eur, splatná do 20.06.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Školský internát Poprad za obdobie od 07.05.2020 do 13.05.2020. Keďže žalovaná pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradila, bola žalovanej zaslaná výzva na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020 na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia výzvy. Žalobca zaslal žalovanej výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 10.02.2022, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Žalovanej boli listové zásielky adresované na adresu trvalého pobytu žalovaného, ktorá bola overená prostredníctvom Registra obyvateľov Slovenskej republiky podľa o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Keďže žalovaná nezaplatila žalobcovi dlžnú sumu v lehote splatnosti, dostala sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, čím jej zároveň vznikla povinnosť zaplatiť aj zákonný úrok z omeškania, ktorý je v súlade s ustanovením , , v spojení s Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia vo výške 5,00 % ročne, a to zo sumy 91,00 Eur od 21.06.2020 do zaplatenia. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastával názor, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanej zabezpečil. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy, žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. V tomto prípade nemožno opomenúť o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ukladá žalobcovi povinnosť

využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu. 2. Na preukázanie skutkových tvrdení žalobca predložil súdu listinné dôkazy: faktúru č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.05.2020 a výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020 a 10.2.2022. 3. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa sporové strany nedostavili. Zástupca žalobu svoju neprítomnosť ospravedlnil z dôvodu hospodárnosti konania, súhlasil s prejednaním sporu v jeho neprítomnosti. Žalovaná svoju neprítomnosť neospravedlnila ani nepožiadala z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, Súd podľa vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti sporových strán. 4. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca vystavil žalovanej dňa 21.05.2020 faktúru č. XXXXXXXXXX vo výške 91,00 Eur, splatnú do 20.06.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Školský internát Poprad za obdobie od 07.05.2020 do 13.05.2020. Žalobca výzvou zo dňa 19.10.2020 a 10.02.2022 vyzval žalovanú na úhradu fakturovanej sumy. Žalovaná žalovanú sumu neuhradila. 5. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovaného v karanténnom zariadení, v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s poukazom na zákona o ochrane verejného zdravia. 6. Podľa zákona o ochrane verejného zdravia náklady, ktoré fyzickým a právnickým osobám vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Podľa názoru žalobcu to znamená, že pokiaľ sa žalovanej uložila izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, je povinný uhradiť náklady, ktoré mu v súvislosti s plnením tejto povinnosti vznikli. 7. Z hypotézy ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t.j. všeobecne záväznými právnymi aktami. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené mu zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne podľa v znení účinnom v čase vydania opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“ 8. Ústavný súd v náleze -136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci samotný zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa , ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Rovnako je zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný aj v spojení s , a to nielen z dôvodu formulácie a , ktorá zahŕňa odkaz na , ako aj na , ale aj výslovným prepojením na zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v a zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa a s. 3 a nadväzne aj podľa zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte a 2 . Preto situácia, v ktorej zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej

súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“ 9. Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia síce nie sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade, ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR potom vyplýva, že žalovaný mal podľa opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov. 10. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, bolo účelom zákonodarcu, aby osoby ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157nálezu ) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. (nález Ústavného súdu SR , bod 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené. 11. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenia dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov ,dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady stým súvisiace však žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa zákona o ochrane verejného zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa a nasl. , nie na základe zákona o ochrane verejného zdravia. To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanej. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovanú predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie žalovaného pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia, prípadne inej osobe ,ktorá uvedenú službu dodala. 12. Žalobca v konaní netvrdil a nepreukázal, že bol poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovanú, resp. že bol prevádzkovateľom tohto zariadenia. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovanej. Rovnako nepreukázal ani sekundárny právny nárok, ktorý v tejto súvislosti mohol vzniknúť, napríklad, že na základe osobitného predpisu ( o hospodárskej mobilizácii) zaplatil prevádzkovateľovi zariadenia, v ktorom bola karanténa poskytnutá, náklady na stravu žalovanej, ktoré prevádzkovateľovi v tej súvislosti vznikli. Faktúru č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.05.2020 súd nepovažoval za doklad preukazujúci vyššie uvedené. Jedná sa iba o vystavený doklad na zaplatenie a nie o dôkaz o skutočnom zaplatení finančných prostriedkov. Naviac žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalovaná bola v tomto období v predmetnom zariadení skutočne umiestnená. 13. Zo žaloby vyplýva len to, že žalovanej bola vystavená faktúra za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie. V argumentácii žalobcu absentuje tvrdenie o tom, že žalobca bol prevádzkovateľom tohto zariadenia, že mu z toho dôvodu stravu poskytol a na základe čoho dospel k výške stravného. 14. Súd na základe predložených dôkazov mal podľa o týchto skutkových tvrdeniach žalobcu pochybnosti. Žalobca smeroval svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia k aplikácii ods.

2zákona o ochrane verejného zdravia. Samotná faktúra so všetkými zákonnými náležitosťami je síce formálnou podmienkou uplatnenia si nároku, nie je však postačujúcou podmienkou pre priznanie nároku, pokiaľ nie je odrazom reálneho plnenia. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie, bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté a rovnako je technicky možné previesť akékoľvek peňažné prostriedky na akýkoľvek účet. Faktúra ako taká nie je právny úkon, ale len účtovný doklad podľa osobitného predpisu, ktorý automaticky bez ďalšieho nezakladá nárok na jej úhradu. 15. Podľa dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. 16. Podľa žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. 17. Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo . 18. Podľa v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. 19. Podľa opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. 20. Podľa žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. 21. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný a ani nie je preukázaný. Žalobca nedisponuje existenciou materiálneho plnenia žalovanej, nepreukázal, že žalovaná skutočne v uvedenom zariadení karanténu absolvovala a že jej strava bola v zariadení poskytnutá, pričom svoj nárok preukazuje iba faktúrou. Povinnosť predložiť dôkazy spolu so žalobou žalobcovi vyplýva z ustanovenia . Napriek procesnej nečinnosti žalovaného žalobca neuniesol bremeno tvrdenia preukazujúce odôvodnenosť podanej žaloby a to ani za účelom možnej identifikácie hmotnoprávnej normy, pod ktorú by súd zistený skutkový stav podradil a preto súd žalobu zamietol. Povinnosť tvrdenia je úzko spojená s dôkazným bremenom. Jej nesplnenie má spravidla významné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Neunesenie dôkazného bremena totiž znamená neúspešnosť účastníka v spore. 22. Na ďalšie objasnenie súd poukazuje na to, že v období, v ktorom bola žalovaná v karanténnom zariadení, t.j. v období od 07.05.2020 do 13.05.2020, faktúra bola vystavená dňa 21.05.2020 , nebola účinná právna úprava, na ktorú poukázala Národná rada SR v bode 34. nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021,podľa ktorého v súčasnosti je platné a účinné znení nariadenia vlády č. Na predmetný prípad nedopadá ani , ktoré nadobudlo účinnosť dňom jeho vyhlásenia 30.09.2020 v spojení s usmernením Ministerstva vnútra SR, sekcie krízového riadenia č. SKR-COKP1- -006 zo dňa 11.11.2020, pretože nadobudli účinnosť až po tom, ako bola žalovaná v izolácii. 23. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí ,ktorým sa konanie končí. 24. O trovách konania súd rozhodol podľa a . Žalovaný mal v konaní plní úspech, preto by mu voči žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania. Nakoľko však žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený má právo podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov.