Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/63/2025

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla, a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. A. XXX, XXX XX E. E., právne zast. JUDr. Andrea Stupárová, advokátka, so sídlom Novomeského 1266/25, 962 31 Veľká Lúka, IČO: 50 224 620 proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6 012,38 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. z 26.02.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica, ako súd prvej inštancie, o nároku žalobcu o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 6 012,38 Eur rozhodol tak, že: Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 6 012,38 Eur v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré je povinný nahradiť v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým vyšší súdny úradník rozhodne o ich výške.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia 6 012,38 Eur titulom náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej, resp. neúplnej transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), do o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj len „ZoHaZZ“), v zmysle ustanovení a nasl. (z. č. v znení neskorších predpisov). Za žalované obdobie od 01. 07. 2021 do 30. 06. 2024 odpracoval spolu 1 877,41 hodín služobnej určenej pohotovosti. Služobná pohotovosť, ktorú v rámci 1 služobnej zmeny odpracoval v rozsahu 7 hodín do 31. 12. 2021, od 01. 01. 2022 v rozsahu 8 hodín, nie je započítavaná do jeho pracovného času. Z 24 hodinovej služobnej zmeny je mu v súčasnosti započítavaných do pracovného času len 16 hodín (do konca roka 2021 to bolo 17 hodín). Jeho skutočný priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie tak predstavuje 56 hodín týždenne, čo markantne presahuje limit maximálneho týždenného pracovného času stanoveného úniovým právom - Smernicou, hoci sa formálne javí, že odpracuje priemerne menej hodín, nakoľko zamestnávateľ nezapočítava služobnú pohotovosť do fondu pracovného času.

3. Okresný súd pri rozhodovaní dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a žalobe vyhovel v plnom rozsahu. V súvislosti s námietkou miestnej nepríslušnosti okresného súdu žalovaným súd poukázal na

znenie ustanovenia , (z. č. 160/2015 Z. Z. ) upravujúceho osobitnú miestnu príslušnosť tak, že popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie príslušný súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Podľa žalobcu k zásahu do jeho práva v súvislosti s jeho nárokom na náhradu škody vzniklo pri výkone jeho štátnej služby ako príslušníka zboru v územnom obvode Okresného súdu Banská Bystrica. Z týchto dôvodov bola námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná a súd k nej neprihliadal.

4. Pokiaľ žalovaný v rámci konania namietal, že nárok žalobcu nie je daný, nakoľko sa na neho ako príslušníka HaZZ ním uvádzaná smernica nevzťahuje, s týmto záverom sa súd nestotožnil. Súd uviedol, že Smernica 2003/88/ES (odkazom na Smernicu 89/391/EHS) definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti - verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu 2 prvého pododseku článku 2, predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V prejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto Smernice vyplýva, že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3 písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3, 4, 5, 8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 Smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže bod 2 Smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Podľa SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa . Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia Súdneho dvoru vo veci Van Duyn; vo veci C 152/84 Marshall v. Southampton and South-West Hampshire Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote, resp. určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo).

5. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu, pričom okresný súd konštatoval splnenie týchto podmienok. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatoval, že v prejednávanej veci bola splnená, nakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré

ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas. Táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť ani pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. V konaní bolo preukázané, že žalovaný nedostatočne transponoval Smernicu, jej článku 6 písm. b), ktorý nebol do nášho právneho poriadku (zákona o Hasičskom a záchrannom zbore) prebratý správne, pretože náš právny poriadok umožňoval, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín tým, že v rozpore s článkom 2 Smernice nepovažoval za výkon práce obdobie, kedy musel byť k príslušník hasičského zboru/ žalobca/ k dispozícii žalovanému v čase určenej a nariadenej pohotovosti, ktorá skutočnosť je sama o sebe považovaná za dostatočne závažné porušenie únijnej právnej normy. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času v tejto Smernici bolo zabezpečiť potreby odpočinku, aby nedošlo k poškodeniu zdravia pracovníka, prípadne tretích osôb a aby nedošlo k zásahu do práva na súkromie a rodinný život.

6. Žalobca preukázal, že v dôsledku porušenia únijného práva musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice, na úkor svojich blízkych, koníčkov, rodiny a iných aktivít nesúvisiacich s jeho pracovným zaradením. Preukázal tým splnenie podmienky uvedenej pod bodom c/. Žalovaný jeho tvrdenie nijakým spôsobom nevyvrátil. Čo sa týka výšky náhrady škody, Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadom práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobnej porušením práva únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z uvedených dôvodov súd akceptoval názor žalobcu, že pre stanovenie výšky ujmy má najbližšie k práve na náhradu škody z titulu porušenia práva únie analogicky ustanovenie až upravujúcich nároky fyzickej osoby pri zásahoch do osobnosti (viď O. z.). Samotné ustanovenie uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Žalovaný namietal výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neprimeranú. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že v danom prípade má byť náhrada škody (nemajetkovej ujmy) nielen primeranou k charakteru a rozsahu zásahu, ale má spĺňať aj satisfakčnú sankčnú funkciu a funkciu generálnej prevencie pred pokračovaním v porušovaní práva. Nárok žalobcu však nepredstavoval mzdový nárok. Nemajetková ujma mohla byť stanovená imaginárnou čiastkou, pričom žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona o HaZZ. Reálne vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil. Jej výšku je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou k nemajetkovej ujme, ktorá žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Pokiaľ žalovaný namietal neprimeranosť požadovanej výšky náhrady a odkazoval na porovnanie s výškou odškodnenia obetí násilných trestných činov, prisúdená náhrada ani v danom prípade neprevyšuje náhrady priznávané napr. obetiam trestných činov.

7. O trovách konania vzhľadom na úspech žalobcu súd rozhodol poukazom na ust. a .

Odvolanie

8. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa že na to, aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že prebral smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by musel preukázať na také ustanovenia zákona, ktoré by boli v rozpore s touto smernicou. Žalovaný tiež namietol kompetencie a právomoc vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu. Žalovaný tiež namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Zdôraznil, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky resp. Hasičským a záchranným zborom, ako samostatnými subjektmi, a posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať.

9. Žalovaný k námietke pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. Súd prvej inštancie opomenul, že žalovaný, t. j. Slovenská republika, pri preberaní Smernice de facto neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše, ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca.

10. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES uviedol, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. /EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. /EHS. Je nevyhnutné, aby súd pri výklade predmetného článku smernice skúmal, v akom právnom režime je činnosť hasiča v rámci HaZZ vykonávaná, teda či sa jedná o klasický pracovnoprávny vzťah v zmysle alebo sa jedná o služobný pomer s charakteristikami uvedenými v , resp. Pokiaľ smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily a polícia, možno tieto charakteristiky osobitných činností v celom rozsahu vztiahnuť aj na činnosť príslušníka HaZZ. Vzhľadom na právne posúdenie povinnosti žalovaného transponovať smernicu 2003/88/ES v tomto konaní a teda skutočnosť, že na činnosť žalobcu vykonávanú v rámci HaZZ nemožno predmetnú smernicu aplikovať je nepochybné, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby a to z dôvodu, že mu z hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia. Žalovaný je názoru, že sa Smernica Rady 89/391/EHS na HaZZ neuplatňuje, teda na služobný vzťah príslušníka HaZZ sa nevzťahuje ani smernica 2003/88/ES. Vzhľadom na právne posúdenie povinnosti žalovaného transponovať smernicu 2003/88/ES v tomto konaní, a teda skutočnosť, že na činnosť žalobcu vykonávanú v rámci HaZZ nemožno predmetnú smernicu aplikovať je nepochybné, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby a to z dôvodu, že mu z hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia, teda ani domáhať sa od žalovaného náhrady škody za porušenie povinnosti transponovať smernicu.

11. K nároku na náhradu škody žalovaný tvrdil, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol takýto nárok. V takomto sa súd musí vysporiadať s tým, aká je miera závažnosti zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, teda si musí overiť, či k zásahu došlo v značnej miere. Popri tom je potrebné prihliadnuť aj na to, že forma zadosťučinenia ( NÚ v peniazoch) je právny inštitút takpovediac výnimočného charakteru, ktorý sa má použiť len za splnenia zákonných predpokladov. Určujúcim faktorom je najmä zistenie, že v tom ktorom prípade ide o NÚ vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorom táto fyzická osoba objektívne najmä vzhľadom k intenzite, povahe, trvaniu a rozsahu pôsobenia nepriaznivého následku môže pociťovať a prežívať ako závažnú. Náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku a nemôže byť určovaná matematickým vzorcom. Žalobca nikdy nepožiadal ani o dodatočné náhradné voľno, ani nikdy nevyužil možnosť §116 odsek 2 Zákona o HaZZ, ale žiadal automaticky finančnú kompenzáciu. Žalovanému sa to javí ako účelne s možnosťou obohatenia sa a nie s reálnou stratou času.

12. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto dôvodu je pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa rozvrhnutej podľa (v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie). Žalovaný má za to, že takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa žalobca žiada akési odškodnenie

vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku a nie nemajetkovú ujmu. Z článku 6 písm. b) a článku 2 ods. 1, 2 smernice 2003/88/ES jasne vyplýva rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku, teda časom, ktorý sa na účely výpočtu priemerného pracovného času v zmysle článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES započítava do odpracovaných hodín a čas, ktorý sa do odpracovaných hodín nezapočítava. Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Je preto logické, že podať správu – t. j. vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas, je potrebné za také obdobie, na aké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Žalovaný preto rozvrhuje služobný čas žalobcu na šesť mesiacov. Zákon jednoznačne rozlišuje pojmy „Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas“ - § 86 ods. 1, a „Rozvrh služobných zmien“ - § 86 ods. 4. Ide pri tom o dva rozdielne pojmy. Žalovaný sa nestotožnil ani s vyjadrením, že už len samotné rozvrhovanie pracovného času je dôvodom k prekročeniu pracovného času. Pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením smernice maskuje svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu trpí žalovaný nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaná Slovenská republika v zast. MV SR. Predmetom tohto konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza, že požaduje doplatenie celej ním odslúženej služobnej pohotovosti (bez ohľadu na to, či mala byť odslúžená podľa neho nad rámec 48 hodín týždenne), nakoľko tá je odmeňovaná iným spôsobom. Nejde teda o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej smernice, ktorej cieľom je neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín. Žalobca konkrétne porušenia smernice nepovažuje za podstatné, neupresňuje kedy k nim presne malo dôjsť a v akom rozsahu, ale požaduje ním nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ mechanicky vypočítanú ako rozdiel v odmene za pohotovosť a riadnu zmenu, a to za komplet odslúžené hodiny služobnej pohotovosti, nielen nad limit stanovený smernicou. Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok od pasívne vecne nelegitimovaného subjektu.

13. K výške nemajetkovej ujmy, žalovaný poukázal na svoje tvrdenia ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa až . Výšku náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať.

14. Žalovaný zároveň namietol aj rozhodnutie o trovách konania. Na záver navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania.

Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného

15. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 03. 04. 2025 uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za zákonný, vecne správny a spravodlivý. Odvolanie žalovaného považuje v celom rozsahu za nedôvodné a neopodstatnené.

16. Žalobca sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že sa jedná o mzdový nárok. Tak isto nesúhlasil s názorom žalovaného, že vnútroštátny súd, resp. ani žiadny súd EÚ, nemá právo posudzovať súladnosť slovenských predpisov s právom EÚ, v tomto prípade Smernicou 2003/88/ES . Súdny dvor by nikdy tak nemohol vydať judikát vo veci Simmenthal, ako ani všetky ďalšie neskorších rozhodnutia, ktoré sa týkajú objektívnej zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na: 1) porušenie práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (rozhodnutia vo veciach C6/90 a 9/90 Fanovich, C-178, 179 a Dillenkofer), 2) aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (rozhodnutia vo veciach C-115/08 ČEZ,

C-106/77 Simmenthal II.), 3) vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s úniovým právom (rozhodnutia vo veciach C-2/06 Kempter, C-453/00 Kühne a Heitz), 4) na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s úniovým pravom (rozhodnutie vo veci C-46 a 48/93 Brasserie du Pécheur a Factortame). Je potrebné zdôrazniť, že spor o náhradu škody spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Žalobca opätovne uviedol, že pre tento spor je podstatný rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß proti Stadthalle, ktorý riešil skutkovo a právne takmer totožnú vec. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného v odvolaní, že samotná nesprávna transpozícia Smernice nie je spôsobilá privodiť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy fyzickej osoby, pričom žalovaný svoje rozhodnutia opiera len o čisto účelovo vypichnuté rozsudky súdov prvej inštancie, ktoré nie sú právoplatné. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 6.193,19 EUR, ktorú vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej povinnosti za jednotlivý mesiac, celkovo v súčte za obdobie od júla 2021 do konca júna 2024 a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona o ZoHaZZ a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona ZoHaZZ. Transpozíciu smerníc možno považovať za súladnú s právom Únie len vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje výsledok, ktorý Smernica sleduje.

17. K námietke pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že žalovaný neuvádza žiadne nové skutkovo či právne relevantné argumenty, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenia ohľadom nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. V súlade s judikatúrou súdneho dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, to znamená, že právo únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Žalovaný je tak v spore pasívne vecne legitimovaný

- Slovenska republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor ( o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy).

18. K námietke pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru sa Smernica nevzťahuje z dôvodu, že služba hasičov je subsumovaná pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia a pracovníkov pri práci. Podľa názoru žalobcu, čl. 2 ods. /EHS označuje činnosti, pri ktorých príslušníci zboru zasahujú proti ľudskému či prírodnému nebezpečenstvu, nie však tie oblasti výkonu ich služby, kde štát môže ovplyvniť ochranu zdravia a životov a bezpečnosť ich práce. Aj samotná Smernica č. 2003/88/ ES v niektorých svojich ustanoveniach s takýmito zbormi počíta, napr. v . Slovenská republika pritom pri tvorbe právneho predpisu výslovne implementovala predmetnú Smernicu do tohto právneho predpisu, čo vyplýva z prílohy č. 4 bod 6 tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že v rámci tvorby tohto právneho predpisu bol štát povinný zabezpečiť aj stanovenie predpísaného limitu 48 hodín maximálneho týždenného pracovného času, ako je stanovený v písm. b) uvedenej Smernice, pre každé obdobie siedmych dní v rámci pracovného referenčného obdobia. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie súdneho dvora C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, ako aj C-429/09, z ktorého starého vyplýva, že hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v písm. b) Smernice 2003/88/ES sa môže dovolávať práva únie na vyvodenie zodpovednosti orgánu dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody. Aj aktívnu vecnú legitimáciu preto posúdil súd prvej inštancie správne.

19. Žalobca sa tiež vyjadril k námietke žalovaného k nároku na náhradu škody. Uviedol, že na strane žalobcu boli preukázané všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie. Žalobca tiež preukázal, že si uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia. Žalobca preukázal, že v čase pohotovosti, ktorá mu nie je zarátavaná do fondu pracovného času, musel tráviť čas v práci, kedy prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, deťom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. V tejto súvislosti poukázal najmä na rozhodnutie Günter Fuß C- 429/09 zo dňa 25.11.2010. Žalobca sa vo vyjadrení ďalej zaoberal aj námietkami žalovaného k spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy. Výpočet žalobca detailne špecifikoval a odôvodnil už v rámci svojej

žaloby. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za ten-ktorý mesiac, pričom nešlo o uplatnenie mzdového nároku. Navyše, súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo. V tejto súvislosti poukázal na to, že služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby, avšak nie je započítavaná do služobného (pracovného) času, čo je zásadný a diametrálny rozdiel. Podľa názoru žalobcu, závery okresného súdu o prekročení týždenného pracovného času s poukazom na skutočnosti tvrdené žalobcom boli správne. Maximálny týždenný pracovný čas hasičov je sústavne prekračovaný a práva vyplývajúce z písm. b) Smernice sú tak pravidelne porušované. nestanovil maximálny priemerný týždenný pracovný čas ani referenčné obdobie, za ktoré sa má priemer vypočítavať. Z dôvodu absencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovila spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy, použil žalobca na výpočet svojho nároku v žalobe uvádzaný spôsob, ktorý bol v početných rozhodnutiach súdov SR akceptovaný. Už len samotným rozdelením žalobcovho služobného času (teda celkového času, ktorý strávi v práci) na časť, ktorú štát považuje za služobný čas (výkon služby) a na časť, ktorú síce žalobca reálne trávi v práci, avšak ktorý už štát za pracovný čas nepovažuje (služobná pohotovosť), dochádza k sústavnému porušovaniu článku 2 ods. 1 Smernice, ktorý kogentne upravuje, čo sa považuje za pracovný čas. Žalovanému opakovane uniká cieľ prijatia danej Smernice - zlepšiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov, čo má byť dosiahnuté poskytnutím primeranej doby na odpočinok a obmedzením nočnej práce.

20. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní zároveň uvádza, že nárok na náhradu trov žalobcu bol nesprávne uplatnený, nešpecifikuje však, v čom malo spočívať nesprávne uplatnenie nároku žalobcu na náhradu trov konania, aj túto obranu žalovaného považuje žalobca za účelovú. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Replika žalovaného a doplnenie repliky

21. Žalovaný vo svojom vyjadrení – odvolacej replike zo 14. 04. 2025 (v reakcii na vyjadrenie žalobcu z 03. 04. 2025), zotrval na odvolaní. Podľa jeho názoru je nevyhnutné, aby konajúce súdy v obdobných otázkach vychádzali z podmienok náhrady škody spôsobenej porušením únijného práva, ktoré stanovuje priamo Súdny dvor Európskej únie (ďalej ako „SD EÚ“): 1/ cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcovi práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody (nemajetkovej ujmy), 3/ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou. Pre úspešnosť podanej žaloby je nevyhnutné preukázať porušenie článku, ktorý priznáva žalobca určité právo – teda článok 6 písm. b/ smernice. Žalovaný poukázal, že základné sporné tvrdenia strán vychádzajú z: 1/ rozporu rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“, 2/ rozporu obdobia, v rámci ktorého sa pracovný čas žalobcu skúma. Slovenská republika transpozíciu Smernice 2003/88/ES urobila prostredníctvom , ktorým sa mení a dopĺňa o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a o doplnení o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých (ďalej ako „“). , na ktorý opakovane poukazuje žalobca nebol, nie je a ani nikdy nebude transpozičným článkom k údajnému rozšíreniu pojmu „pracovný čas“ v Slovenskej republike. Ak vnútroštátny súd prihliadne na právne posúdenie pojmu „pracovný čas“, tak vzhľadom na námietky žalovaného nemôže v tomto rozsahu posudzovať iba otázku služobnej pohotovosti, avšak musí rovnako prihliadnuť aj čo do otázky dní voľna, ktoré sú príslušníkov HaZZ priznávané v značne vyššom rozsahu než to prezumuje smernica 2003/88/ES.

22. K referenčnému obdobiu žalovaný poukázal na Výkladové oznámenie Komisie k Smernici 2003/88/ ES (2023/C 109/01). Pojem „referenčné obdobie“ reflektuje určitý časový úsek (obdobie), v rámci ktorého sa počíta priemer pracovného času. To znamená, že smernica 2003/88/ES prezumuje rozvrhnutie pracovného času v určitom období, ktoré sa stalo v minulosti. Ak by neprezumoval plánovanie služieb do určitého obdobia (6 mesiacov) do budúcnosti, tak by nebolo logicky možné aplikovať referenčné obdobie, keďže by nemohol prezumovať existenciu akéhokoľvek obdobia na účely plánovania služieb.

23. Ohľadne dôkazného bremena, žalovaný bol názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky preukázania porušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo. Zároveň

žalobca počas konania a ani pri svojom výsluchu neuviedol žiadne konkrétne následky, ktoré by mal ním tvrdení zásah na jeho osobnostnú sféru (existencia škody). Žalovaný má teda za to, že konajúci súd sa musí pridržiavať podmienok ustanovených procesným predpisom – a teda má vychádzať zo stavu, ktorý bol zistený v čase vyhlásenia rozsudku. Žalobca nenaplnil ani podmienku tvrdenia, nakoľko nesprávne tvrdil, že by stratil stovky hodín svojho voľného času a teda logicky neuniesol ani bremeno dôkazu. Konajúci súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. V tomto smere uvedené je nevyhnutné aplikovať čo do otázky úspešnosti. Ak teda žalobca nepreukázal zásah do jeho práv, tak nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia, pričom súd prvej inštancie nemôže v otázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo rozdielnych konaní (keďže rozvrh služieb žiadneho príslušníka HaZZ nie je totožný s iným vzhľadom na voľné dni či práceneschopnosti a iné mimoriadne situácie).

24. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení zaoberal aj vývojom rozhodovacej praxe odvolacích súdnych autorít. V tejto súvislosti uviedol, že predmetné rozhodnutia neslúžia ako prostriedok ultima ratio na jediné správne riešenie v predmetných sporoch, ale aj v zmysle uvádzaných rozhodnutí je potrebné skúmať všetky okolnosti prípadu, nakoľko inštitút nemajetkovej ujmy je prísne individuálny a závislý na jednotlivých okolnostiach. Žalovaný bol názoru, že žalobca sa snaží obohatiť na úkor iných príslušníkov HaZZ, pretože prezentuje názor, že ak bola inému príslušníkovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, tak tento nárok (ujma) je aj u neho.

25. V doplnení vyjadrenia z 02. 07. 2025 žalovaný poukázal na rozdielnosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov a jej aktuálny vývoj. V prípade tvrdenej nesprávnej transpozície smernice a škody, ktorá tým mala údajne jednotlivcovi vzniknúť, je potrebné aplikovať ustálenú prax „začlenenia“ smernice do existujúceho vnútroštátneho práva s cieľom dosiahnuť účinok a ciele sledované smernicou, napriek tomu, že nie je skutočne súčasťou právnych predpisov. Tento prístup žalovaného sa opiera o rozsiahlu rozhodovaciu činnosti SD EÚ týkajúcej sa aplikácie a priameho účinku smernice vo vnútroštátnom právnom poriadku členského štátu. Aj v prípade, že sa jednotlivec dovoláva priameho účinku ustanovenia smernice, ktorú členský štát netransponoval do svojho vnútroštátneho poriadku vôbec, neúplne, či nesprávne, je potrebné mať na pamäti primárne ciele smernice, ktoré úniový zákonodarca jej prijatím sledoval. Poukázal na uznesenie zo dňa 20.05.2025. sp. zn. Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým zrušil rozsudok rozsudku Okresného súdu Zvolen, kde konštatoval, že: „pre zistenie či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času bolo potrebné vychádzať zo šesť mesačného referenčného obdobia...je povinnosťou súdu prvej inštancie pre účely kontroly výpočtu priemerného týždenného pracovného času, v rovine produkovaných tvrdení a dôkazov, zistiť celkový rozsah času/doby zamestnanca, ktorý v zmysle európskych kritérií napĺňa podstatu pracovného času a naopak vylúčiť tie časy, ktoré dané kritéria nespĺňajú, tzv. časy odpočinku... pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet hodín (pracovného času), ktoré po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48 h týždenne“ Rovnako odvolací súd akceptoval šesť mesačné referenčné obdobie aplikujúc eurokonformný výklad § 86 ods. 1 ZoHaZZ. V závere uznesenia krajský súd konštatoval, že: „Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď pre účely zistenia nerešpektovania čl. 2 v spojení s čl. 6 písm. b) Smernice nevychádzal zo 6 mesačných referenčných období, pretože ustálenie si referenčného obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia čl. 6 písm. b) Smernice (t. j. v koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 h), od čoho potom logicky závisí aj záver o primeranosti výšky priznanej ujmy. Súd prvej inštancie tiež nepostupoval správne, keď pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času nerozlišoval doby „pracovného času“ a „odpočinku“ v zmysle čl. 2 bod i. a ii v spojení s čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice“. V prípade Van Gend en Loos bolo rozhodnuté, že občan môže voči štátu uplatniť právo udelené právnymi predpismi Európskeho spoločenstva. Už v tomto rozhodnutí SD EÚ zdôrazňoval ciele zmluvy o Európskom hospodárskom spoločenstve a konštatoval, že „na zistenie, či majú ustanovenia medzinárodnej zmluvy takýto dosah, je potrebné vziať do úvahy povahu, systematiku a znenie týchto ustanovení“. V rozsudku Defrenne/SABENA (č. 2) SD EÚ3 rozhodol, že existujú dva druhy priameho účinku, a to vertikálny priamy účinok a horizontálny priamy účinok, pričom rozlíšenie je založené na osobe alebo subjektu, voči ktorému sa právo uplatňuje. Žalovaný mal za to, že eurokonformný výklad ZoHaZZ a jeho jednotlivých sporných ustanovení, ku ktorému sa aktuálne priklonil Krajský súd v Banskej Bystrici, najlepšie zodpovedá deklarovanému účelu a cieľom smernice, správnej aplikácie ktorej sa žalobca v konaní domáha.

Vyjadrenie žalobcu k replike žalovaného a k doplneniu repliky

26. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 05. 2025 považoval tvrdenia žalovaného o nutnosti prihliadať na rozdiel medzi pojmami pracovný čas a čas odpočinku v súvislosti s za irelevantné a nesprávne. Poukázal pritom na zmysel Smernice, ako aj výkladové oznámenie komisie o Smernici Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Korigendum k oznámeniu komisie). Z uvedených vyplýva, že závery okresného súdu o prekročení týždenného pracovného času s poukazom na skutočnosti tvrdené žalobcom boli správne. Žalobca taktiež neprisvedčil tvrdeniu žalovaného, že predkladaná tabuľka zhody preukazovala správnosť transpozície Smernice do čo sa týka rozhodnutí súdov nižšej inštancie, tieto sa nepovažujú za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Keďže žalovaný svoje tvrdenia o poukazovaní uvádzané vo svojom ostatnom vyjadrení ohľadom tabuľky zhody a referenčných období neuplatnil nielenže v konaní pred okresným súdom, ale ani vo svojom odvolaní, hoci tak mal možnosť učiniť, nie je možné na ne v rámci odvolacieho konania prihliadnuť. Čo sa týka referenčného obdobia, žalobca sa v tomto smere pridŕžal svojich predchádzajúcich vyjadrení, najmä ohľadne úpravy 48-hodinového týždenného pracovného času podľa písm. b) Smernice. Závery okresného súdu o prekročení týždenného pracovného času s poukazom na uvedené tvrdené skutočnosti považuje za správne. Žalobca sa tiež vyjadril k namietanému dôkaznému bremenu a vývoju rozhodovacej praxe uvádzaných žalovaným. Nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalovaného, že žiadny iný súd naprieč celou SR sa s výpočtom nemajetkovej ujmy žalobcu nestotožňuje. Zároveň poukázal na rozsudok Súdneho dvora č. 243/09, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením písm. b) Smernice, a to bez toho, aby k tomuto musel pristúpiť aj akýkoľvek iný následok na právach žalobcu podľa vnútroštátneho práva. Nerešpektovaním a písm. b) Smernice pri rozvrhovaní pracovného času došlo k zásahu do práv u žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života, ako aj do práva na ochranu zdravia, za ktorý zásah mu podľa jeho názoru patrí nárok na primerané odškodnenie. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % .

27. Vo vyjadrení žalobcu z 28. 07. 2025, k doplneniu vyjadrenia žalovaného žalobca zotrval na svojom stanovisku, že súdy musia zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že sa dovoláva priameho účinku Smernice v rozpore s jej účelom a cieľmi. Zdôraznil, že jeho nárok je založený na tvrdenom porušení úniového práva, a nie na porušení vnútroštátnych predpisov ZoHaZZ. Zotrval na tom, že v jeho prípade došlo k nesprávnej transpozícii Smernice, ktorá mala priamy dopad na jeho právo na maximálny 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas. Opätovne navrhol potvrdiť rozsudok okresného súdu.

28. Ďalšie písomné podania stranami konania predložené neboli.

Právne posúdenie odvolacím súdom

29. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania ( ), viazaný odvolacími dôvodmi (jednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania (a contrario ) a rozsudok okresného zrušil podľa a v zmysle vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

31. Jedným zo zákonných dôvodov pre zrušenie rozhodnutia je existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

32. Základný rámec práva na spravodlivé súdne konanie použiteľný pre civilné konanie je obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednotlivé čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces je možné vyvodiť predovšetkým z rozhodovacej činnosti ESĽP. Patrí sem najmä právo na prístup súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci. V rámci práva na spravodlivé prejednanie veci je možné zdôrazniť princíp rovnosti strán, princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania a právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. Pochybením súdu je aj také nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré nereflektuje na skutkovú a právnu stránku veci, nevychádza z navrhnutých a vykonaných dôkazov a nedáva odpoveď na základné otázky sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Pokiaľ okresný súd vyhodnotil skutkový stav iba všeobecne a formalisticky bez toho, aby sa jasne, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia.

33. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi, preto sa vo vzťahu k posudzovanej veci zaoberal týmito dôvodmi, v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného.

34. Žalovaný v odvolaní namietal, že právo konštatovať, že obsah smernice 2003/88/ES bol do prevzatý nesprávne, nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Odvolací súd sa s týmto tvrdením žalovaného nestotožňuje. Podľa súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv. súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je bez právneho významu. Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je podľa právnickou osobou. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal kompetenciu a právomoc posudzovať súlad so smernicou 2003/88/ES. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie ohľadne doktríny priamej účinnosti smerníc ktorá je produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia Súdneho dvoru vo veci Van Duyn; vo veci C 152/84 Marshall v. Southampton and South-West Hampshire Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom.

35. K námietke pasívnej legitimácie štátu, že je potrebné rozlišovať medzi žalovaným (Slovenská republika) a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie nemožno zamieňať, resp. aj Hasičským a záchranným zborom (zamestnávateľ žalobcu, služobný úrad), odvolací súd uvádza, že v zmysle judikatúry SD EÚ, najmä rozsudkov Francovich (C-6/90), Brasserie du Pecheur (C-46/93), Dillenkofer (C-178/94) a Köbler (C-224/01 je za nesprávnu alebo neúplnú transpozíciu smernice zodpovedný členský štát ako celok, bez ohľadu na to, ktorým subjektom bola vnútroštátna norma implementovaná. Transpozičná povinnosť je adresovaná Slovenskej republike ako členskému štátu, a teda aj prípadná zodpovednosť za škodu vzniknutú porušením práva

Únie leží výlučne na nej. Táto námietka žalovaného týkajúca sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. To, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice 2003/88/ES, respektíve zákona vo vzťahu k žalobcovi, je potrebné považovať z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. V zmysle článku 29 smernice je zrejmé, že táto je adresovaná členským štátom, pričom práve žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Ak si štát túto povinnosť nesplní, je tak v takomto spore žalovaný a zodpovedný za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko smernica je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do právneho poriadku, je pasívne legitimovaný žalovaný. Za Slovenskú republiku, ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice Európskej únie, koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor zmysle o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona.

36. Pri posudzovaní pôsobnosti smernice 2003/88/ES súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní vychádzal z príslušnej judikatúry Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny dvor podal (viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 07. 07. 2022). Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej polemiky so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na účely smernice 2003/88/ES pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci Fus body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná

náhrada v zmysle nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice č. 2003/88/ES. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

37. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, odvolací súd uvádza, že hoci v článku 17 smernice č. 2003/88/ ES bola daná možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení smernice podľa článku 17 ods. 3 písm. b/ smernice, v ktorej je uvedené, že v súlade odstavcom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od článku 2 alebo 6 smernica nepripúšťa. o Hasičskom a záchrannom zbore v prílohe č. 4, bod 6 preberá smernicu Rady 2003/88/ES, a preto okresný súd dospel k správnemu záveru, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

38. Na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto slabšie postavenie, môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania; vyžadovanie takejto podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, a preto nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

39. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 6 012,38 Eur, ktorú vyčíslil ako súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od 01. 07. 2021 do 30. 06. 2024, vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa /

40. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom spore nejde o mzdový nárok, pričom ani samotný žalobca netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda. Zo samotného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť, že predmetom sporu je mzdový nárok. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli jednoznačne v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. porušená norma práva únie

priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva únie a členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

41. V tomto smere je odvolanie žalovaného nedôvodné.

42. Pokiaľ však žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie opomenul uviesť skutočnosť, či služobný čas žalobcu prekročil hranicu 48 hodín priemerne, v akom rozsahu, pričom súd prvej inštancie ani neustálil v akom období malo dôjsť k údajnému prekročeniu a z napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva údaj o priemernom týždennom pracovnom čase žalobcu, odvolanie žalovaného v tomto rozsahu je dôvodné.

43. Z rozhodnutia okresného súdu nevyplýva, či žalobca predložil dôkazy, ktorými by bol preukázal, že k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času došlo, v akom období a v akom rozsahu. V tomto rozsahu je rozhodnutie okresného súdu nedostatočne odôvodnené, a tým pádom nepreskúmateľné. Nepreskúmateľné sú preto aj závery ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie. Síce podľa judikatúry Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd, avšak tieto predpoklady musia byť náležite preukázané. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie musí byť preukázané, (napr. listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom žalobcu za sporné obdobie), že dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín týždenne. Z hľadiska preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia musí byť zrejmé, ako žalobca konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín, počas ktorých došlo k prekročeniu priemerného 48- hodinového týždenného pracovného času v dôsledku započítavania služobných pohotovostí a ako teda odôvodnil a preukázal svoj nárok. Pre účely zistenia nerešpektovania čl. 2 v spojení s čl. 6 písm. b) Smernice je potrebné vychádzať zo 6 mesačných referenčných období, pretože ustálenie si referenčného obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia čl. 6 písm. b) Smernice (t. j. v koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 h), od čoho potom logicky závisí aj záver o primeranosti výšky priznanej ujmy. Týmto sa však okresný súd nedostatočne nezaoberal.

44. Porušenie článku 6 písm. b/ smernice vo vzťahu k žalobcovi musí byť preukázané pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Musí byť splnená a preukázaná aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného dochádza k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do práv žalobcu na ochranu zdravia v zmysle článku 40 SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 SR, ak musel žalobca reálne odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.

45. Podľa názoru odvolacieho súdu musia byť predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie jednoznačne splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z

judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva únie a členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

46. Odvolací súd však zdôrazňuje, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva pracovníka na súkromie a rodinný život ( ), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, dochádza k zásahu do práv osobnostných práv pracovníka. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva Únie jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du Pecheur SA (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo (bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky tykajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123).

47. Odvolací súd tiež uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ) porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa až 13 ), a v takom prípade za preukázania zákonných predpokladov pre náhradu škody sú splnené podmienky na aplikáciu , t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Z formulácie vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa sa nejavila ako postačujúca.

48. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý zistil súd prvej inštancie, a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, po vyhodnotení odvolania žalovaného ako dôvodného, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa a v zmysle vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom okresný súd bude povinný postupovať v súlade

s bodmi 43. až 45. tohto rozhodnutia. Aj o náhrade trov konania opätovne rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci v súlade s .

49. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ods. ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( )

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Ak má dovolanie vady podľa a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.