Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Cob-172-2023.pdf
PDF · 155.17 KB
Case nature
Area
Subarea
6Cob/172/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: Pozemné stavby SC, s. r. o., so sídlom Mliekárenská 1, 821 09 Bratislava, IČO: 43 871 437, právne zastúpený: KASATKIN & PARTNERS s. r. o., so sídlom Záhradnícka 29, 811 07 Bratislava, IČO: 47 255 021, proti žalovanému: Dr. U. I., bytom V. narodený XX.XX.XXXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária Marko, s. r. o., so sídlom Gróbska 19, 900 27 Bernolákovo, IČO: 36 860 646, o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.k. 4Cb/42/2018 - 822 zo dňa 27.03.2023, takto
r o z h o d o l :
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Komárno č.k. 4Cb/42/2018 - 822 zo dňa 27.03.2023 p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Komárno (ďalej aj ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 4Cb/42/2018 - 822 zo dňa 27.03.2023 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“ alebo aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v právnej veci žalobcu Pozemné stavby SC, s. r. o., so sídlom Mliekárenská 1, 821 09 Bratislava, IČO: 43 871 437 (ďalej aj ako „žalobca“ alebo aj ako „spoločnosť“), proti žalovanému Dr. O. I., bytom Z., XXX XX C., narodený XX.XX.XXXX (ďalej aj ako „žalovaný“), o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti v poradí prvým výrokom žalobu zamietol a v poradí druhým výrokom rozhodol, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa § 1 ods. 1 a ods. 2 a § 149 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Obchodný zákonník“), podľa § 132 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 150 ods. 1 a ods. 2, § 151 ods. 1 a ods. 2, § 191 ods. 1 a ods. 2, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „CSP“).
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou, po spresnení žalobného návrhu podaním zo dňa 15.11.2018, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd „vylúči Dr. O. I., trvale bytom Z. XXX XX C., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, rodné číslo: XXXXXX/ XXXX, ako spoločníka spoločnosti Pozemné stavby SC, s. r. o., so sídlom Mliekarenská 1, 821 09 Bratislava, IČO: 43 871 437, zapísanej v obchodnom registri (pôvodne) Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č.: 49445/B zo spoločnosti Pozemné stavby SC, s. r. o., so sídlom Mliekarenská 1, 821 09 Bratislava, IČO: 43 871 437, zapísanej v obchodnom registri (pôvodne) Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č.: 49445/B“. Žalobca v žalobe a v rámci svojho procesného útoku v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že žalobu podal z dôvodu, že žalovaný závažným spôsobom porušuje svoje povinnosti spoločníka, hoci na ich plnenie bol vyzvaný a na možnosť vylúčenia zo
spoločnosti bol písomne upozornený. Závažným porušením povinností spoločníka žalovaným bolo podľa jeho názoru podanie trestného oznámenia, ktoré inicioval voči jeho konateľovi, čo následne spôsobilo paralyzáciu činnosti spoločnosti a taktiež nedôvodne iniciované súdne spory voči nemu, ktoré sa viedli na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 52C/30/2017, pod sp. zn. 52C/32/2017 a pod sp. zn. 23Cb/40/2017. Za porušenie povinností spoločníka žalovaným žalobca považoval aj nepravdivé informovanie bankovej inštitúcie na trestnoprávne aktivity žalobcu, v dôsledku čoho bol vypovedaný úverový vzťah, resp. vznikol problém získať úver v iných bankových inštitúciách. Žalobca uviedol, že žalovanému bola adresovaná výzva na upustenie od porušenia povinností spoločníka zo dňa 03.11.2017 (ďalej aj ako „výzva“ alebo aj ako „výzva na upustenie od porušovania povinnosti spoločníka“), ktorá mu bola odoslaná dňa 06.11.2017. V tejto výzve žalobca vyzval žalovaného, aby prestal porušovať svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo spoločenskej zmluvy spoločnosti, ako aj zo zákona. Vo výzve žalobca poukazoval na úmyselne nepravdivé trestné oznámenie a uviedol, že toto trestné oznámenie sa bezprostredne dotklo chodu spoločnosti, jej hospodárskej činnosti a tým aj jej finančných výsledkov. V dôsledku odobratia účtovníctva spoločnosti orgánmi činnými v trestnom konaní, si žalobca nemohol plniť zákonné povinnosti a bol zo strany štátnych orgánov sankcionovaný. Žalobca vo výzve poukazoval aj na nepravdivé informácie, ktoré žalovaný adresoval Tatra banke a.s., ktorá následne predčasne ukončila spoločnosti poskytnutý úver. Mal za to, že žalovaný poškodil dobrú povesť spoločnosti v obchodných kruhoch a na verejnosti. Ako dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení žalobca navrhoval výsluch svedkov - zamestnancov Tatra banky a.s., ktorí mali byť v styku so žalovaným, ako aj konateľom žalobcu a mali by sa vedieť vyjadriť k tomu, čo viedlo banku k zrušeniu financovania spoločnosti, na podklade akých informácií konali, kto im poskytol informácie z prostredia žalobcu a taktiež poukazoval aj na trestné konanie, v ktorom žalobca nebol v postavení obvineného a ani nebolo vznesené obvinenie proti nejakej osobe podľa § 206 Trestného poriadku a ani nevedel výsledok tohto trestného konania. Žalobca bol toho názoru, že skutočnosti, ktoré vyplývali z obsahu žaloby, jeho písomných podaní a ich príloh preukazovali, že žalovaný sa dopustil takého konania, ktoré jednoznačne odôvodňuje záver, že jeho ďalšia účasť v spoločnosti je proti jej záujmom. Poukazoval na to, že od udalostí v roku 2016 sa žalovaný správa voči spoločnosti nelojálne a jeho konania sú motivované snahou poškodiť žalobcu, nakoľko cez vykonštruované podané trestné oznámenie sa snažil docieliť paralyzáciu činnosti spoločnosti a následne sa spoločnosť snažil očierniť aj cez médiá v očiach širokej verejnosti, čo neuniklo pozornosti jednotlivých finančných inštitúcií a jeho obchodných partnerov. Mal za to, že týmto konaním bola jednoznačne vytvorená minimálne potencionálna hrozba ohrozenia chodu spoločnosti. Zdôraznil, že keby nebolo poškodzujúceho konania žalovaného cez podané trestné oznámenia smerujúce ku kriminalizácii konateľa žalobcu a spoločnosti žalobcu, potom by na strane žalobcu nevznikla žiadna ujma v podobe straty reputácie, straty obchodných partnerov a vznik pochybností na strane finančných inštitúcií. Poukazoval na konanie žalovaného voči bankám, a to s cieľom znemožniť ďalšie financovanie podnikateľských aktivít žalobcu. Zdôraznil existenciu povinnosti lojality ako jednu z základných povinností spoločníka, pričom podľa jeho názoru konanie žalovaného absolútne vybočilo z primeraných hraníc toho, čo možno ešte považovať za lojalitu voči spoločnosti a čo už je nelojálne. Mal za to, že svojím konaním žalovaný nedáva garancie, že bude konať v záujme spoločnosti. Poukazoval na to, že medzi stranami sporu prebieha množstvo iných súdnych konaní, aj keď spravidla ide o vopred neúspešné pokusy žalovaného paralyzovať jeho činnosť. Preto bol žalobca toho názoru, že ďalšie zotrvanie žalovaného v spoločnosti je neefektívne a v rozpore s rozumným usporiadaním vzťahov. Mal za to, že snaha žalovaného zotrvať v spoločnosti je motivovaná tým, aby mohol tieto svoje útoky na ekonomickú činnosť žalobcu stále vykonávať efektívnejšie. Namietal, že žalovaný uprednostnil svoje záujmy pred záujmami spoločnosti a jeho konanie bolo namierené výlučne proti jej záujmom, preto nemožno očakávať, že po všetkých udalostiach, ktoré žalovaný spoločnosti privodil, ho bude žalobca dobrovoľne akceptovať a súhlasiť, aby naďalej v spoločnosti zotrval. Zdôraznil, že vzťahy medzi stranami sú trvale rozvrátené a žalovaný ničím neprispel k chodu spoločnosti, práve naopak, destabilizoval ho.
Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany v konaní pred súdom prvej inštancie žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia Dr. M. Y. (konateľovi žalobcu) nebolo žiadnym spôsobom ním iniciované, a v tejto trestnej veci má postavenie poškodeného a dozvedel sa o nej od orgánov činných v trestnom konaní. Žalovaný považoval za prekvapujúce, že žalobca na jednej strane argumentoval nemožnosťou jeho zotrvania v spoločnosti, čo však bolo v priamom kontraste s jeho neaktivitou pri mimosúdnych rokovaniach, ktoré boli avizované a viedli sa aj počas súdneho konania. Mal za to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení a predkladaním množstva dôkazov sa snažil odpútať pozornosť súdu prvej inštancie od pôvodných skutkových tvrdení
tak, ako boli uvedené v žalobe. Vo vzťahu k návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov namietal, že žalobca mal dostatočne dlhú dobu od podania žaloby na identifikovanie ním navrhnutých svedkov tak, aby ich bolo možné predvolať a zdôraznil, že z výzvy na upustenie od porušovania povinnosti spoločníka ani nevyplynula žiadna potreba výsluchu svedkov - bývalých zamestnancov Tatra banky a.s.. K navrhovanému dôkazu týkajúceho sa v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-33/NKA-BA4-2019 uviedol, že v tejto trestnej veci nebol oznamovateľom a zo žalobcom predložených dôkazov ani nevyplynulo, že by táto trestná vec súvisela so spoločnosťou. Žalovaný poukazoval na to, že z výzvy zo dňa 03.11.2017 (konkrétne článku III.) vyplynulo, čoho (akého konania) sa mal podľa žalobcu zdržať, resp. čo mal podľa žalobcu konať. Mal za to, že domáhanie sa svojich práv spoločníka súdnou cestou voči spoločnosti nemohlo byť porušením povinností spoločníka, nakoľko sa jedná o zákonom upravený spôsob, akým sa spoločník môže domáhať svojich práv. Namietal, že nemá vedomosť o tom, že by podával trestné oznámenia voči konateľovi alebo zamestnancom žalobcu, a teda ani nemal čo oznámiť orgánom činným v trestnom konaní. Zdôraznil, že údajné trestné oznámenia ani neboli vo výzve žiadnym spôsobom špecifikované. Mal za to, že povinnosť vynucovaná žalobcom je okrem iného aj v rozpore s právnymi normami trestného práva, kedy naopak je každý povinný oznámiť skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu trestného činu, o ktorých vie. Požiadavku písomného ospravedlnenia za poškodenie spoločnosti vo výzve považoval za všeobecne formulovanú, ktorá sa žiadnym spôsobom nedotýkala povinností žalovaného ako spoločníka žalobcu.
V ďalších častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie podrobne opísal procesný postup, ktorý v predmetnom konaní viedol k vydaniu rozsudku pre zmeškanie žalobcu č.k. 4Cb/42/2018 - 403 zo dňa 15.07.2020, ktorý bol v nadväznosti na závery obsiahnuté v uznesení Krajského súdu v Nitre č.k. 15Cob/10/2021 - 530 zo dňa 28.02.2022 zrušený uznesením súdu prvej inštancie č.k. 4Cb/42/2018 zo dňa 28.11.2022.
Po posúdení veci súd prvej inštancie konštatoval, že argumenty uvedené žalobcom v jeho procesnom útoku boli veľmi všeobecné a taktiež nepreukázané, pretože počas dokazovania žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno ohľadne preukázania porušenia povinnosti spoločníka žalovaným a to „závažným spôsobom“. Zdôraznil, že dôvodom na vylúčenie spoločníka zo spoločnosti nemôže byť akékoľvek porušenie jeho povinností, ale iba závažné porušenie povinností zo strany spoločníka, ktoré sa opakuje alebo pokračuje, resp. pretrváva aj napriek tomu, že príslušný spoločník bol spoločnosťou písomne vyzvaný na plnenie povinností a na možnosť vylúčenia podľa § 149 Obchodného zákonníka. Závažnosť porušenia je daná predovšetkým charakterom porušenia, ale aj okolnosťami, za akých k nemu došlo. Musí ísť o porušenie hmotnoprávnych povinností vyplývajúcich zo zákona alebo zo spoločenskej zmluvy. Vylúčenie spoločníka súdom podľa ustanovenia § 149 Obchodného zákonníka prichádza do úvahy iba v prípade, ak má spoločnosť najmenej dvoch spoločníkov a spoločník, ktorý porušuje svoje povinnosti nesmie byť väčšinovým spoločníkom (v zmysle výšky vkladov), keďže na podaní žaloby na vylúčenie spoločníka sa musí zhodnúť obchodné vedenie (konatelia) a spoločníci, ktorých vklady predstavujú aspoň polovicu základného imania. Rozhodnutie súdu o vylúčení spoločníka je síce zásahom do vlastníckeho práva vylučovaného spoločníka, so zánikom účasti je však spojený vznik nároku na vyrovnací podiel; vylúčenie preto nemá byť vnímané ako „hospodárska“ sankcia voči spoločníkovi, ktorý porušil svoje povinnosti, ale ako nástroj, ktorý umožní spoločnosti zabrániť pretrvávaniu neželaného stavu, keď niektorý zo spoločníkov závažným spôsobom poškodzuje záujmy spoločnosti. Predpokladom úspechu takejto žaloby je závažné porušovanie povinnosti spoločníkom, písomná výzva spoločnosti na plnenie povinnosti spoločníka a upozornenie na možnosť jeho vylúčenia. Dôvodom podania žaloby o vylúčenie spoločníka nebude teda jednorázové porušenie povinností, ale len opakované.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, že žalobca vo výzve na upustenie od porušovania povinnosti spoločníka zo dňa 03.11.2017 v podstate vymedzil predmet samotného konania (sporu) na súde, teda špecifikoval, akých podľa jeho názoru, závažných porušení sa mal žalovaný dopustiť a akého konania sa mal zdržať v súvislosti s jeho možným vylúčením zo spoločnosti ako spoločníka. Ak žalobca ako závažný dôvod pre vylúčenie žalovaného ako spoločníka zo spoločnosti vo výzve uviedol riadne plnenie povinnosti spoločníka vyplývajúce z platných právnych predpisov Slovenskej republiky, ako aj Spoločenskej zmluvy spoločnosti a súčasne ho vyzval, aby prestal porušovať povinnosti spoločníka a poškodzovať tým spoločnosť a poukazoval na článok 6 bod 3 písm. b) a c) Spoločenskej zmluvy, s odkazom na článok 19 bod 1 Spoločenskej zmluvy, nebolo podľa názoru súdu prvej inštancie bez ďalšieho možné konštatovať, že ide o dôvody, pre ktoré by bolo dôvodné žalovaného ako spoločníka zo spoločnosti vylúčiť a to primárne z dôvodu, že sa
nejedná o úkony pri plnení povinnosti žalovaného ako spoločníka. Mal za to, že žalobca v rámci vykonaného dokazovania nepreukázal, že by dôsledkom práve týchto jeho úkonov, došlo k sťaženiu alebo znemožneniu hospodárskej činnosti žalobcu alebo iné dôsledky kvalifikovateľné ako závažné porušenie povinností žalovaného ako spoločníka. Ak žalovaný nekonal s výsledkom, ktorý by spĺňal požiadavku súladnú so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, založilo by to hmotnoprávne následky vyplývajúce z ustanovenia § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, avšak to by neodôvodňovalo použitie ustanovenia § 149 Obchodného zákonníka. Počas dokazovania žalobca navrhoval aj vykonanie takých dôkazov, ktoré vôbec nesúviseli s ním uvedenými a špecifikovanými závažnými porušeniami, ktorých vymedzenie obsahovala výzva, preto sa súd prvej inštancie s týmito jeho námietkami nezaoberal.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nepripustil návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov, ktorých v konečnom dôsledku nevedel presne identifikovať a dokazovanie v tomto smere nevykonal, pretože bol toho názoru, že ani prípadnými novými dôkazmi, by žalobca nemohol preukázať okolnosti a skutočnosti, ktoré neobsahovala výzva zo dňa 03.11.2017, a teda nemohli byť ani predmetom sporu ako takého. Dodal, že žalobca v štádiu po podaní žaloby na súd, ale najmä po doručení predmetnej výzvy na upustenie od porušovania povinnosti spoločníka zo dňa 03.11.2017 sa pokúšal ďalej rozširovať dôvody vylúčenia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukazoval na to, že dokazovanie prebieha vo viacerých fázach a to od navrhnutia dôkazov cez ich zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň aj procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z dôkazov vykoná, pričom v tomto prípade zdôraznil, že svedkov navrhovaných žalobcom, nebolo možné predvolať z dôvodov strane žalobcu, čím u neho došlo k dôkaznej núdzi. Naopak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný po prednesení svojej procesnej obrany v konaní, preukázal dôvodnosť a opodstatnenosť jeho procesnej obrany.
S poukazom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, ž žalobca nepreukázal porušovanie povinnosti spoločníka žalovaným závažným spôsobom tak, ako to sám vymedzil vo výzve na upustenie od porušovania povinnosti spoločníka zo dňa 03.11.2017, a preto žalobu zamietol. Súd zdôraznil, že domáhanie sa svojich práv spoločníka súdnou cestou voči spoločnosti nemôže byť závažným porušením povinností spoločníka, nakoľko ide o zákonom upravený spôsob, akým sa spoločník môže domáhať svojich práv, preto podávanie žalôb nesubsumuje v sebe žiadne porušovanie povinnosti spoločníka „závažným spôsobom“ a ide iba o využitie zákonných možností. Rovnako nepovažoval za závažné porušenie povinností spoločníka oznámenie skutočností nasvedčujúcich spáchaniu trestného činu, o ktorých sa dozvie. Dôvodil, že ak takýto prípad nastane, je iba na posúdení orgánov činných v trestnom konaní a v konečnom štádiu súdu, akým spôsobom vyhodnotia zákonným spôsobom získané dôkazy. Na základe uvedeného dospel k záveru, že preto ani v tomto smere nebola naplnená dikcia ustanovenia § 149 Obchodného zákonníka, najmä však počas dokazovania pred súdom nebolo preukázané porušovanie povinnosti spoločníka „závažným spôsobom“.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
4. Proti napadnutému rozsudku žalobca podal odvolanie dňa 26.04.2023 v zákonnej lehote v celom rozsahu a z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), g) a h) a namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie v konaní nevykonal ním navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, keď na jeho návrh nevyžiadal informácie z vyšetrovacieho spisu ČVS:PPZ-33/NKA-BA4-2019, ktoré sa týkali trestného oznámenia iniciovaného žalovaným, a to znalecký posudok, informácie o stave trestného konania a či boli potvrdené podozrenia uvedené v trestnom oznámení žalovaného týkajúce sa spoločnosti. Namietal, že súd prvej inštancie na tento jeho návrh na vykonanie dôkazu neprihliadol, napriek tomu, že skutočnosti, ktoré by zistil vyžiadaním z uvedeného spisového materiálu vyšetrovacieho spisu, by potvrdili jeho tvrdenie, že trestné oznámenie bolo iniciované žalovaným. Zdôraznil, že trestné oznámenie žalovaného, na ktoré v konaní poukazoval,
bolo zjavne nepravdivé a pre žalobcu poškodzujúce. Zdôraznil, že žalovaného vyzval na stiahnutie nepravdivého trestného oznámenia, k čomu však nedošlo. Mal za to, že žalovaný klamal a zavádzal súd, nakoľko z uznesenia NAKA BA vyplynulo, že trestné oznámenie inicioval žalovaný a na podklade informácií, ktoré poskytol orgánom činným v trestnom konaní sa následne realizoval celý zásah voči spoločnosti. Poukazoval na to, že jedna vec je oznámiť skutočnosti dostatočne preukazujúce spáchanie zločinu a druhá vec je cielene zavádzať a uvádzať absurdity, nepravdy a cielené klamstvá, cielene kriminalizovať konateľa žalobcu aj celú spoločnosť, čoho následkom bol zásah NAKA obludných rozmerov. K nevykonaniu dôkazu výsluchom svedkov žalobca uviedol, že ním navrhovaných svedkov označil v takom rozsahu, ako mu bol známy a poukázal na ich vzťah k spoločnosti Tatra banka, a.s.. Poukazoval na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie preukazoval, že žalovaný posielal nepravdivé listy jeho obchodným partnerom, predkladal nepravdivé informácie do Tatra banky, a.s. ako aj do J&T banky a.s., v dôsledku čoho mala spoločnosť zosplatnené úvery, následne problémy s ich refinancovaním, ako aj zmarené financovanie projektov. Žalobca bol posudzovaný v interných ratingoch finančných inštitúcií ako spoločnosť s vysokým reputačným a kreditným rizikom, následkom čoho je nedostupnosť úverov s nižším úrokom. Argumentoval, že všetky tieto negatívne skutočnosti nastali len z dôvodu medializovaného zásahu akcie NAKA BA pod označením „Doktor“, ktorú vyvolal vedomým a cieleným konaním žalovaný. Zásah zo strany orgánov činných v trestnom konaní takýchto rozmerov vyvolal u finančných inštitúcii obavy z toho, že by financovali spoločnosť, ktorá sa dopúšťa rozsiahlej trestnej činnosti a ukončili s ňou všetky zmluvné vzťahy. Žalobca mal sťaženú situáciu zachrániť svoje podnikanie tým, že sa mu podarilo nájsť jedinú banku, ktorá by ho financovala, hoci za menej výhodných podmienok, a to je J&T banka a.s. a aj vo vzťahu k tejto finančnej inštitúcii sa ho žalovaný snažil očierňovať s cieľom paralyzovať jeho podnikateľskú činnosť a spoločnosť žalobcu postupne ovládnuť. Uviedol, že v konaní taktiež poukazoval na ďalšie trestné konanie iniciované žalovaným voči Dr. M. Y., ktoré sa týka činnosti spoločnosti, a to s úmyslom kriminalizovať prostredie žalobcu (vedené pod ČVS: KRP-89/3-VYS-BA-2020) a žiadal súd prvej inštancie o zabezpečenie tohto vyšetrovacieho spisu do predmetného konania. Súd prvej inštancie tento dôkaz nepovažoval za dôležitý vykonať, pričom skutočnosti ohľadom finančných inštitúcii, ktoré financovali žalobcu, bolo možné zistiť práve nahliadnutím do predmetného vyšetrovacieho spisu. Taktiež navrhovaný výsluch zamestnancov Tatra banky, a.s. súd prvej inštancie považoval za neúčelný, pritom sa mohlo z výsluchu navrhovaných svedkov potvrdiť škodné konanie žalovaného nielen voči spoločnosti.
Žalobca v rámci podaného odvolania predložil do súdneho spisu nový listinný dôkaz, ktorý sa jeho konateľovi podarilo získať až dňa 13.04.2023, kedy mu bolo umožnené vyšetrovateľom PZ nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu vedeného pod ČVS:PPZ-33/NKA-BA4-2019 (pôvodne ČVS: PPZ-606/NKA- FP-BA-2017), v rámci ktorého trestného konania Polícia SR vykonala policajnú akciu „Doktor“ dňa 27.06.2017. Nahliadnutím do vyšetrovacieho spisu konateľ žalobcu zistil, že trestné stíhanie vo veci zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona bolo uznesením PPZ NAKA, Odbor Bratislava, 4. oddelenie vyšetrovania, ČVS: PPZ-33/NKA-BA4-2019 zo dňa 22.02.2023 zastavené, nakoľko nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci (ďalej aj ako „uznesenie NAKA BA“). Skôr tento dôkaz žalobca zabezpečiť nevedel, nakoľko toto trestné konanie nebolo ešte právoplatne ukončené a vyšetrovateľ a ani dozorujúci prokurátor mu neumožnil nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu. Uviedol, že z uznesenia NAKA BA okrem iného vyplynulo, že hlavným informačným zdrojom realizačného návrhu zo dňa 14.06.2017 boli informácie získané od osoby Dr. O. I. (teda od žalovaného); pred začatím samotného trestného stíhania bol vypočutý žalovaný, a to dňa 20.06.2017; z jeho výsluchu zo dňa 20.06.2017 vyplynulo, že tento uviedol viaceré nepravdivé a zavádzajúce skutočnosti aj o spoločnosti, ktoré nakoniec viedli k začatiu trestného stíhania a k policajným zásahom zo strany NAKA aj voči žalobcovi; že vo veci bol opakovane vypočutý ako svedok Dr. O. I., teda žalovaný; že zo záverov znaleckého posudku č. 01/2022 o rozsahu 108 138 strán, vypracovaného znaleckou organizáciou Bratislavská súdno-znalecká a konzultačná spoločnosť s.r.o., z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, je zrejmé, že nebola spôsobená žiadna škoda na štátnom rozpočte v oblastí daní a účtovníctva zo strany spoločností z prostredia BENZINOL SLOVAKIA s.r.o. (teda aj zo strany žalobcu) a že nedošlo k naplneniu zákonných znakov niektorej zo skutkových podstát ani iných trestných činov uvedených v Trestnom zákone a nebol spáchaný ani žiadny priestupok. Mal za to, že z nových listinných dôkazov vyplynuli pre predmetný spor viaceré dôležité závery, a to, že uvedené trestné stíhanie bolo postavené na informáciách, ktoré poskytol orgánom činným v trestnom konaní žalovaný, pričom evidentne išlo o vymyslené a účelovo podané informácie s cieľom kriminalizovať aj spoločnosť žalobcu; že je evidentné, že žalovaný konal celý čas účelovo a v rozpore so záujmami spoločnosti, konal nečestne, vypočítavo a poškodzujúco vo
vzťahu aj k nej, keďže opakovane (napriek upozorneniu zo strany žalobcu, aby prestal) uvádzal pred orgánmi štátu nepravdivé a zavádzajúce informácie; že žalovaný mal evidentne záujmy, ktoré neboli v súlade so záujmami spoločnosti a že tieto nové predložené dôkazy (ktoré žiadal získať súdom prvej inštancie) preukazujú, že žalovaný konal nezákonne s cieľom poškodiť spoločnosť žalobcu a pre seba získať neoprávnenú výhodu.
S poukazom na uvedené mal žalobca za to, že všetky dôkazy predložené v konaní na súde prvej inštancie ako aj odvolacie novoty jasne dokumentujú, že keby nebolo poškodzujúceho konania žalovaného (cez trestné oznámenie) smerujúce ku kriminalizácii druhého spoločníka žalobcu a spoločnosti ako takej, tak by na jeho strane nevznikla žiadna ujma v podobe straty reputácie, straty obchodných partnerov a vznik pochybností na strane finančných inštitúcií. Z dôvodu absencie listín a výpočtovej techniky po zásahu NAKA v priestoroch žalobcu, si nemohol plniť ani svoje zákonné povinnosti pri podávaní daňových priznaní a výkazov. Uviedol, že v konaní poukazoval na povinnosť lojality spoločníkov obchodných spoločností ako zásadnú povinnosť spoločníkov, ktorú ak nedodržiavajú, nemožno od nich požadovať aby v spoločnosti ďalej zotrvávali aj s dôsledkami vylúčenia zo spoločnosti (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 1007/2005 zo dňa 31.01.2006, ako aj sp. zn. 29 Odo 387/2006 zo dňa 26.06.2007). Mal za to, že konanie žalovaného malo ďalekosiahle následky pre spoločnosť a že žalovaný porušil povinnosť lojality, uprednostnil svoje záujmy pred záujmami spoločnosti. Konanie žalovaného bolo a je namierené výlučne proti záujmom spoločnosti. Zdôraznil, že od neho nemožno očakávať, že po všetkých udalostiach, ktoré žalovaný v žalobcovi spôsobil, ho bude dobrovoľne akceptovať a súhlasiť, aby naďalej v spoločnosti zotrvával. Poukazoval na to, že konanie žalovaného je postavené na pochybných úmysloch, nelojalite a je špekulatívne a poškodzujúce záujmy spoločnosti a druhého spoločníka. Mal za to, že pri rozhodovaní súdu prvého stupňa bolo potrebné prihliadnuť aj na zásady, na ktorých stojí fungovanie spoločnosti ako takej, zásady obchodného práva, pričom jednou z týchto zásad je práve zásada lojality, jednotného postupu spoločníkov v záujme spoločnosti. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že konanie žalovaného ako spoločníka spoločnosti nemožno charakterizovať ako závažné v zmysle opakujúceho sa alebo pokračujúceho, ktoré by zakladalo právo žalobcu požadovať vylúčenie žalovaného zo spoločnosti, a to vzhľadom na skutočnosti opísané v tomto odvolaní ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie.
5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril v podaní zo dňa 11.05.2023 a uviedol, že sa dôrazne ohradzuje proti tvrdeniam žalobcu o nečestných, špekulatívnych a nezákonných motiváciach jeho konania. Mal za to, že takéto závery nemožno vyvodiť zo žiadnych dôkazov predložených v konaní, vrátane tých predložených žalobcom k odvolaniu. Mal za to, že v konaní bola preukázaná jeho snaha o mimosúdne vyriešenie sporu, ktorá bola bojkotovaná protistranou. Ohradil sa aj voči tvrdeniu, že klamal a zavádzal súd a zdôraznil, že trestné konanie vedené pod ČVS: PPZ-33/NKA-BA4-2019 neinicioval, preto ani nebolo z jeho strany možné späťvzatie trestného oznámenia oznamovateľom. Poukazoval na to, že v úvode uznesenia NAKA BA o zastavení trestného stíhania bolo výslovne uvedené, že toto bolo začaté na základe realizačného návrhu zo dňa 14.06.2017, teda nie na základe trestného oznámenia. Poukazoval na to, že o tomto rozhodnutí sa dozvedel od žalobcu a nebolo mu zo strany orgánov činných v trestnom konaní doručované, preto je zrejmé, že v tejto trestnej veci nemal postavenie oznamovateľa. Ohľadom ďalšieho trestného konania vedeného pod ČVS: KRP-89/3-VYS-BA-2020 uviedol, že žalobca abstrahoval od skutočnosti, že táto trestná vec sa začala s výrazným časovým odstupom po doručení výzvy žalovanému, a teda v tejto výzve ani nemohla byť uvedená. Zdôraznil, že žalobca v odvolaní opomenul vlastnú výzvu žalovanému a povinnosti spoločníka koncipoval tak široko, aby účelovo odviedol pozornosť od predmetu sporu, ktorým bolo porušovanie povinností spoločníka napriek upozorneniu/ výzve spoločnosti. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
6. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril v odvolacej replike zo dňa 13.06.2023 a k tvrdeniu žalovaného o tom, že z uznesenia NAKA BA vyplynulo, že trestné stíhanie v danej veci bolo začaté na základe realizačného návrhu zo dňa 14.06.2017 uviedol, že získal potvrdenie KR PZ v Prešove, v ktorom bolo uvedené, že trestné oznámenie oznamovateľa Dr. O. I. bolo dňa 25.05.2017 odstúpené na Krajské riaditeľstvo PZ, Odbor kriminálnej polície, Špitálska 14, Bratislava a KR PZ OKP disponuje podpísanou verziou predmetného oznámenia. S poukazom na uvedené žalobca naďalej tvrdil, že vyjadrenia žalovaného sú účelové a nepravdivé, nakoľko dňa 10.05.2017 podal trestné oznámenie na Krajské riaditeľstvo PZ v Prešove a na vedomie Krajskej prokuratúre v Prešove, a teda bol oznamovateľom údajnej trestnej činnosti páchanej aj v prostredí spoločnosti žalobcu; že dňa 20.06.2017 žalovaný vypovedal na Národnej kriminálnej agentúre v Bratislave, pričom jeho výpoveď zodpovedala obsahu
podaného trestného oznámenia zo dňa 10.05.2017 a že dňa 27.06.2017 bola realizovaní akcia NAKA pod názvom „Doktor“, pričom táto sa realizovala na základe informácií poskytnutých od žalovaného. Vzhľadom na uvedené mal za to, že odvolacie novoty sa týkajú výzvy žalobcu adresovanej žalovanému a žalovaný napriek upozorneniu zo strany spoločnosti, aby prestal, uvádzal naďalej pred orgánmi štátu nepravdivé a zavádzajúce informácie.
7. K odvolacej replike žalobcu sa žalovaný vyjadril v odvolacej duplike zo dňa 26.06.2023 a opakovane zdôraznil, že postavenie oznamovateľa v žalobcom uvádzanej trestnej veci nemal. K žalobcom novo predloženému dôkazu - potvrdeniu od KR PZ v Prešove namietol, že tento dôkaz mal žalobca k dispozícii niekoľko rokov, a teda nie je možné hovoriť o dovolených novotách v odvolacom konaní. Zdôraznil, že nemal postavenie oznamovateľa ani v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-606/NKA-FP-BA-2017, ani v trestnej veci vedenej pod ČVS:PPZ-33/NKA-BA4-2019 a aj keby odvolací súd tieto odvolacie novoty pripustil, na neunesení dôkazného bremena žalobcom v konaní by to nič nemenilo.
8. K odvolacej duplike žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 25.07.2023 a opätovne zdôraznil, že z dôkazov ním predložených v konaní vyplynulo, že žalovaný inicioval a podal trestné oznámenie adresované KR PZ v Prešove a na vedomie adresované Krajskej prokuratúre v Prešove. Následne pred začatím trestného stíhania vo veci bol žalovaný v uvedenej trestnej veci (ČVS: PPZ-606/NKA- FP-BA-2017, ČVS:PPZ-33/NKA-BA4-2019) vypočutý podľa § 196 ods. 2 Trestného poriadku dňa 20.06.2017, pričom nemal ani postavenie poškodeného a ani podozrivého a jeho výpoveď zodpovedala trestnému oznámeniu zo dňa 10.05.2017. Poukazoval na to, že predloženie dôkazu o podaní oznámenia zo strany KR PZ v Prešove nie je odvolacou novotou ale reakciou na tvrdenia žalovaného, že trestné oznámenie nepodal, neinicioval a len ním preukazoval pravdivosť ním od počiatku uvádzaných tvrdení.
9. Podaniami zo dňa 25.09.2023 a zo dňa 05.01.2024 žalovaný v odvolacom konaní do súdneho spisu predložil nové listinné dôkazy.
10. Podaním zo dňa 06.05.2025 žalovaný predložil do súdneho spisu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/56/2024 zo dňa 19.02.2025 a uviedol, že v zmysle uvedeného rozhodnutia je dôvodné tvrdiť, že spoločnosť žalobcu bola protiprávne ovládnutá organizovanou skupinou osôb.
11. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
12. Podľa § 149 Obchodného zákonníka, spoločnosť sa môže domáhať na súde vylúčenia spoločníka, ktorý porušuje závažným spôsobom svoje povinnosti, hoci na ich plnenie bol vyzvaný a na možnosť vylúčenia bol písomne upozornený. S podaním tohto návrhu musia súhlasiť spoločníci, ktorých vklady predstavujú aspoň jednu polovicu základného imania. Ustanovenie § 113 ods. 4 tým nie je dotknuté. Ustanovenia § 113 ods. 5 a 6 platia obdobne.
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalobcu a vyjadrením žalovaného k odvolaniu a ostatnými vyjadreniami strán sporu v odvolacom konaní, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozhodnutie presvedčivo a náležitým spôsobom odôvodnil, keď sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok je v zmysle § 387 ods. 1 CSP vo výroku vecne správny.
15. Predmetom sporu bol návrh žalobcu na vylúčenie žalovaného ako spoločníka žalobcu súdom podľa § 149 Obchodného zákonníka z dôvodu jeho tvrdeného závažného porušenia povinností spoločníka špecifikovaných vo výzve zo dňa 03.11.2017, ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a skonštatoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal porušovanie povinností spoločníka žalovaným závažným spôsobom.
16. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či odvolacie námietky žalobcu sú dôvodné.
17. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil, že konanie žalovaného ako spoločníka spoločnosti nemožno charakterizovať ako závažné v zmysle opakujúceho sa alebo pokračujúceho, ktoré by zakladalo jeho právo požadovať vylúčenie žalovaného zo spoločnosti, odvolací súd uvádza, že sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bodoch 12. a 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že s poukazom na žalobcom vo výzve zo dňa 03.11.2017 vymedzené povinnosti, ktorých porušenia sa mal žalovaný dopustiť a akého konania sa mal zdržať v súvislosti s jeho možným vylúčením ako spoločníka zo spoločnosti, nebolo možné bez ďalšieho skonštatovať, že išlo o dôvody, pre ktoré by bolo na mieste žalovaného ako spoločníka zo spoločnosti vylúčiť, a to najmä z dôvodu, že sa nejedná o úkony pri plnení povinností žalovaného ako spoločníka s tým, že žalobca v konaní nepreukázal, že by v dôsledku špecifikovaných úkonov žalovaného došlo k sťaženiu alebo znemožneniu hospodárskej činnosti spoločnosti alebo iné dôsledky kvalifikovateľné ako závažné porušenie povinností žalovaného ako spoločníka. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal porušovanie povinností spoločníka žalovaným závažným spôsobom tak, ako to sám vymedzil vo výzve na upustenie od porušovania povinností spoločníka, nakoľko domáhanie sa svojich práv súdnou cestou voči spoločnosti, ako ani oznámenie skutočností nasvedčujúcich spáchanie trestného činu, o ktorých sa dozvedel, nemôže byť závažným porušením povinností spoločníka.
Odvolací súd uvádza, že v zmysle § 149 Obchodného zákonníka jedným zo spôsobov ukončenia účasti spoločníka v spoločnosti je jeho vylúčenie súdom. Uvedené ustanovenie zároveň vymedzuje, že vylúčenia súdom sa môže domáhať spoločnosť len u takého spoločníka, ktorý závažným spôsobom porušuje svoje povinnosti, hoci na ich plnenie bol vyzvaný a na možnosť vylúčenia bol písomne upozornený. Porušenie povinností spoločníka môže vyplývať z Obchodného zákonníka, zo spoločenskej zmluvy, stanov, resp. dohody spoločníkov a taktiež sú spoločníci spoločnosti s ručením obmedzeným povinný dodržiavať aj zásadu lojality, ktorá vyplýva z pristúpenia k spoločenskej zmluve. Úspešnosť návrhu žalobcu na vylúčenie žalovaného ako spoločníka spoločnosti je viazaná na existenciu riadne realizovanej výzvy podľa § 149 Obchodného zákonníka na plnenie konkrétne špecifikovaných povinností spolu s upozornením na možnosť jeho vylúčenia v prípade neupustenia od vytýkaného konania a pokračovania v porušovaní vo výzve identifikovaných povinností a taktiež na unesenie dôkazného bremena v konaní vo vzťahu k preukázaniu splnenia podmienok stanovených § 149 Obchodného zákonníka.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že ak by nebolo poškodzujúceho konania žalovaného (cez trestné oznámenie) smerujúceho ku kriminalizácii druhého spoločníka žalobcu a samotnej spoločnosti, na jeho strane by nevznikla žiadna ujma v podobe straty reputácie, obchodných partnerov a vznik pochybností na strane finančných inštitúcií a nedošlo by k zásahu NAKA a následnej absencii listín a výpočtovej techniky žalobcu (ktoré mu boli odobraté) a nemožnosti na jeho strane plniť si zákonné povinnosti pri podávaní daňových priznaní a výkazov, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že oznámenie podozrenia zo spáchania trestného činu orgánom činným v trestnom konaní nemôže bez ďalšieho predstavovať porušenie povinností spoločníka spoločnosti vykazujúceho známky závažného charakteru. Odvolací súd konštatuje, ohliadnuc od skutočnosti, že v konaní nebolo žalobcom riadne a bez pochybností preukázané podanie trestného oznámenia zo strany žalovaného, že v konaní predložené (nepodpísané) trestné oznámenie smerovalo voči konateľovi žalobcu, teda nie voči samotnej spoločnosti a aj žalobca vo výzve zo dňa 03.11.2017 od žalovaného žiadal, aby oznámil orgánom činným v trestnom konaní, že ním podané trestné oznámenia voči konateľovi spoločnosti alebo jej zamestnancom sa nezakladajú na pravde. Podanie trestného oznámenia na konateľa žalobcu, resp. jej zamestnancov, nepredstavuje porušenie povinností spoločníka voči spoločnosti ako takej v intenzite závažného porušenia, hoci sa jej môže dotknúť následný postup orgánov činných v trestnom konaní (ako v danom prípade). Taktiež sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že po podaní trestného oznámenia je ďalší procesný postup v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní, ktoré
vykonávajú aj operatívne šetrenia na úvodné preverenie získaných informácií. Odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci boli tiež vydané rozhodnutia - príkazy na domovú prehliadku sudcom pre prípravné konanie. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že za porušenie povinností spoločníka žalovaným závažným spôsobom nemožno v nijakom prípade považovať iniciovanie súdnych konaní o neplatnosť uznesení valného zhromaždenia, čo je v zmysle § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka naopak jeho právom a bez ďalšieho ani iniciovanie konaní o nariadenie neodkladného opatrenia, nakoľko žalobca v konaní netvrdil, že by sa jednalo o porušenie takej intenzity a rozsahu, ktoré by ohrozovalo existenciu a fungovanie celej spoločnosti.
Žalobca v odvolaní namietal aj skutočnosť, že žalovaný ako spoločník porušil svoju povinnosť lojality voči spoločnosti a uprednostnil svoje záujmy pred záujmami spoločnosti. Odvolací súd v tejto súvislosti v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že žalobca samotný predmet sporu v zásade vymedzil vo svojej výzve zo dňa 03.11.2017, v ktorej špecifikoval jednotlivé povinnosti spoločníka, ktoré podľa jeho názoru žalovaný porušil a vyzval ho na upustenie od ich porušovania. Žalobca vo výzve od žalovaného výslovne žiadal, aby vzal späť všetky žaloby, ktoré podal voči spoločnosti a/alebo voči osobám jej bývalých alebo súčasných spoločníkov a konateľov, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom dotýkajú valných zhromaždení spoločnosti konaných dňa 02.12.2016 a dňa 15.03.2017; aby oznámil orgánom činným v trestnom konaní, že ním podané trestné oznámenia voči konateľovi a zamestnancom spoločnosti sa nezakladajú na pravde a zaslal spoločnosti písomné ospravedlnenie za jej poškodenie spôsobom opísaným vyššie. Samotná výzva na dodržiavanie povinnosti lojality spoločníkom teda nebola v tejto výzve výslovne obsiahnutá, hoci žalobca v textácii výzvy všeobecne poukazoval na povinnosti spoločníka podľa čl. 6 bod 3 písm. b) spoločenskej zmluvy, ktorej porušenie však nebolo v spoločenskej zmluve žalobcu dojednané ako závažné. Odvolací súd zároveň dopĺňa, že povinnosť lojality spoločníka voči spoločnosti nemožno zamieňať s lojalitou voči jej konateľovi alebo jej zamestnancom, pričom aj z nepodpísaného trestného oznámenia žalobcu, ako aj z výzvy zo dňa 03.11.2017 je zrejmé, že toto smerovalo primárne proti konateľovi žalobcu a hoci sa následný postup orgánov činných v trestnom konaní vo svojich dôsledkoch dotkol aj spoločnosti žalobcu, takéto konanie žalovaného nemožno považovať za závažné porušenie jeho povinnosti lojality voči spoločnosti z titulu jeho účasti v spoločnosti alebo v súvislosti s jeho činnosťou pre spoločnosť.
S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel v zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že porušenie povinností ním výslovne špecifikovaných vo výzve zo dňa 03.11.2017 žalovaným ako spoločníkom by dosahovalo známky a intenzitu závažného charakteru, alebo sa týkalo spoločnosti samotnej (nie jej konateľa alebo zamestnancov) a že by sa jednalo o po doručení výzvy opakujúce sa alebo pokračujúce konanie žalovaného v zmysle § 149 Obchodného zákonníka, keď k zásahu NAKA (aj) voči spoločnosti žalobcu došlo ešte pred touto výzvou a podanie žaloby podľa § 131 Obchodného zákonníka je zákonným právom žalovaného ako spoločníka spoločnosti. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú.
18. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to nezabezpečil požadované informácie z vyšetrovacieho spisu ČVS:PPZ-33/NKA-BA4-2019, nevykonal výsluch ním navrhovaných svedkov - zamestnancov Tatra banky, a.s. a nezabezpečil do konania vyšetrovací spis ČVS:KRP-89/3-VYS-BA-2020, odvolací súd uvádza, že pri vykonávaní dokazovania nie je súd viazaný návrhmi strán sporu a nemá povinnosť vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Zároveň súd nevykonáva dokazovanie, ktoré nemá význam pre vec samu.
V predmetnej veci súd prvej inštancie v bode 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku skonštatoval, že nevykonal dokazovanie výsluchom žalobcom navrhovaných svedkov z dôvodu, že týchto žalobca nevedel riadne identifikovať a taktiež bol názoru, že ani prípadnými novými dôkazmi by žalobca nemohol v konaní preukázať okolnosti a skutočnosti, ktoré neobsahovala výzva zo dňa 03.11.2017, a teda neboli ani predmetom sporu. Odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou súdu prvej inštancie stotožnil s tým, že predpokladom na vylúčenie spoločníka zo spoločnosti podľa § 149 Obchodného zákonníka je opakujúce sa a pokračujúce závažné porušenie jeho povinností uvedených spoločnosťou v písomnej výzve s upozornením na možnosť jeho vylúčenia. Vykonanie dokazovania výsluchom zamestnancov
Tatra banky, a.s. by preto nebolo spôsobilé preukazovať skutočnosti primárne sa týkajúce žalobcom vo výzve vymedzených povinností žalovaného. Taktiež odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v návrhu na doplnenie dokazovania svedkov označil ich menom a priezviskom a ako zamestnancov (bývalých) Tatra banky, a.s., čo však nepostačovalo na ich identifikáciu vo vzťahu k ich (bývalému) zamestnávateľovi, ktorá bola nevyhnutná aj z dôvodu ich zbavenia mlčanlivosti. Žalobca ako strana, ktorá výsluch svedkov navrhla, však bola povinná svedkov označiť spôsobom umožňujúcim ich identifikáciu v zmysle § 197 ods. 2 CSP.
Odvolací súd zároveň konštatuje, že súd prvej inštancie sa síce v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s dôkazným návrhom žalobcu na vyžiadanie informácií z trestného konania vedeného pod ČVS:PPZ-33/NKA-BA4-2019 a s jeho dôkazným návrhom na pripojenie vyšetrovacieho spisu vedeného pod ČVS:KRP-89/3-VYS-BA-2020, avšak odvolací súd mal za to, že toto procesné pochybenie súdu nedosahuje intenzitu takého zásahu do procesných práv žalobcu, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na vyššie formulované závery o vzťahu oznámenia skutočností nasvedčujúcich spáchanie trestného činu, o ktorých sa dozvedel spoločníkom spoločnosti a posúdenia existencie závažného porušenia povinností spoločníka žalovaným, a to aj v kontexte výlučnej kompetencie orgánov činných v trestnom konaní realizovať následný procesný postup v prípravnom konaní, preto mal za to, že nevykonanie týchto dôkazov by v zásade nemalo význam pre vec samu a toto pochybenie nemalo žiadny vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd zároveň dodáva, že v prípade trestného konania ČVS:KRP-89/3-VYS-BA-2020 je aj z odvolania žalobcu zrejmé, že sa v danom prípade jedná o trestné oznámenie podané voči Dr. M. Y., teda konateľovi žalobcu. Nevykonanie týchto dôkazov preto negatívnym spôsobom neovplyvnilo výsledok meritórneho rozhodnutia súdu prvej inštancie v neprospech žalobcu.
Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na riadne a správne zistenie skutkového stavu veci, a preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú.
19. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na nový listinný dôkaz - uznesenie ČVS:PPZ-33/NKA- BA4-2019 zo dňa 22.02.2023, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že sa nejedná o trestný čin a nebol spáchaný ani priestupok proti majetku, ktoré v danom prípade považoval za dovolenú novotu v odvolacom konaní podľa § 366 písm. a) CSP, odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP). Odvolací súd v danom prípade vzhľadom na tento žalobcom v odvolacom konaní predložený listinný dôkaz nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie, a to z dôvodu, že sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, a to najmä s ohľadom na jeho záver, s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd, že ani oznámenie skutočností, ktoré nasvedčujú spáchanie trestného činu spoločníkom spoločnosti (a to v rámci podania trestného oznámenia alebo pri výpovedi pred orgánmi činnými v trestnom konaní), hoci sa tieto skutočnosti dotýkajú, alebo môžu dotýkať aj tejto spoločnosti a/alebo jej štatutárnych orgánov, nepredstavuje porušenie povinností spoločníka závažným spôsobom v zmysle ustanovenia § 149 Obchodného zákonníka. Odvolací súd taktiež v zhode so súdom prvej inštancie opätovne zdôrazňuje, že aj po podaní takéhoto oznámenia, alebo vyťaženia spoločníka orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci operatívnej činnosti, je ďalší procesný postup riadený orgánmi činnými v trestnom konaní.
Vo vzťahu k žalobcom v odvolacom konaní predloženému listinnému dôkazu - listu KR PZ v Prešove zo dňa 29.07.2019, odvolací súd dospel k záveru, že sa jedná o nedovolenú novotu v odvolacom konaní, a to najmä z dôvodu, že sám žalobca uviedol, že tento mal k dispozícii (jeho pôvodný právny zástupca) aj počas konania pred súdom prvej inštancie. Ide teda o prostriedok procesného útoku, ktorý žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnil, napriek tomu, že tak v zmysle § 154 CSP mohol urobiť, a preto ide o tzv. neprípustnú novotu v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP, ktorú nie je možné použiť, keďže nebola naplnená ani jedna z výnimiek, ktoré zákon v zmysle § 366 CSP pod písm. a) až d) pripúšťa. Taktiež sa jedná o listinný dôkaz uplatnený po lehote stanovenej v § 373 ods. 4 CSP.
Odvolací súd posúdil ako nedovolené novoty v odvolacom konaní aj listinné dôkazy predložené v odvolacom konaní žalovaným ako prílohy k podaniam zo dňa 25.09.2023, zo dňa 05.01.2024 a zo dňa 06.05.2025, a to s poukazom na ustanovenie § 373 ods. 4 CSP, v zmysle ktorého prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že v zmysle § 373 ods. 4 CSP právo odvolateľa, ale aj protistrany použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené, a to aj za splnenia podmienok stanovených § 366 CSP. Odvolací súd preto na nové listinné dôkazy uplatnené žalobcom k odvolacej replike zo dňa 13.06.2023 a žalovaným k podaniam zo dňa zo dňa 25.09.2023, zo dňa 05.01.2024 a zo dňa 06.05.2025 ako na neprípustné novoty, neprihliadol.
20. Záverom odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
21. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalobcom, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
26. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).