Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27CoPr-4-2025.pdf
PDF · 158 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoPr/4/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobkyne: A. A. B., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v C., A. XXX/XX, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária JUDr. Michaela Šteiningerová, s.r.o., so sídlom v Prievidzi, Záhradnícka 726/24, IČO 56 478 062, za ktorú koná JUDr. Michaela Šteiningerová, proti žalovanej: Nemocnica s poliklinikou Prievidza so sídlom v Bojniciach, Nemocničná 2, Bojnice, IČO 17 335 795, právne zastúpenej JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou so sídlom v Martine, Pavla Mudroňa 26, IČO 42 071 135, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. januára 2025, č.k. 21Cpr/1/2024-269, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou žalovanej zo dňa 03.08.2023 je neplatné a tiež náhrady mzdy za obdobie, počas ktorého nemohla z dôvodu neplatne skončeného pracovného pomeru vykonávať pre žalovanú zárobkovú činnosť, zamietol. Žalovanej priznal voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 1, 4, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 17 ods. 2, 3, § 18, § 59 ods. 1, § 61 ods. 1 až 4, § 62 ods. 1 až 3, 7, § 63 ods. 1 písm. b/, § 77 Zákonníka práce. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa bola u žalovanej zamestnaná ako psychológ na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.06.2018, s dátumom nástupu dňa 01.07.2018, spočiatku na dobu určitú do 30.06.2019, po zmene pracovnej zmluvy bol s ňou dohodnutý pracovný pomer na dobu neurčitú. Žalobkyňa tvrdila, že počas pracovného pomeru si doplnila špecializáciu ako klinický a dopravný psychológ, ktorú špecializáciu u žalovanej nemal nikto z ďalších zamestnaných psychológov. V tomto smere nedošlo k zmene pracovnej zmluvy. Dňa 31.05.2022, po uplynutí troch rokov, počas ktorých vykonávala prácu bez výhrad alebo pripomienky, jej bola doručená v poradí prvá výpoveď z pracovného pomeru z dôvodov, že na základe písomného rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa 29.04.2022 sa ruší pracovná pozícia žalobkyne ako psychológa na neurologickom a detskom oddelení s cieľom zabezpečiť vyššiu efektívnosť práce. Zamestnávateľ zároveň uviedol, že nemá pre ňu inú vhodnú prácu, zodpovedajúcu jej kvalifikácii a vzdelaniu, preto jej bola daná výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písmeno b/ Zákonníka práce. Výpovedná doba je 2 mesiace a skončí 31.07.2022. Na tejto písomnosti sa nenachádzal podpis žalobkyne, ale v časti na to určenej je uvedené, že nesúhlasí, na ďalšej pripojenej listine z rovnakého dňa je podpis viacerých svedkov dokumentujúcich, že žalobkyňa ako zamestnanec si písomnú výpoveď z pracovného pomeru odmietla prevziať. Žalobkyňa podanú výpoveď z dôvodu nadbytočnosti považovala za nezákonnú, o uvedenom informovala žalovanú listom
zo dňa 02.06.2022. Podľa nej v nemocnici neexistoval dôvod na znižovanie počtu psychológov. Žalovaná túto výpoveď sama odvolala. Tvrdila aj nesprávny postup žalovanej ohľadne prerokovania výpovede s odborovou organizáciou. Žalovaná k tvrdeniu žalobkyne, že výpoveď z pracovného pomeru považovala za absolútne neplatný právny úkon, uviedla, že navrhla žalobkyni skončiť pracovný pomer dohodou, ponúkla jej aj 4-mesačné odstupné, žalobkyňa však uvedené odmietla. Proti výpovedi sa bránila podnetom na Národný inšpektorát práce, sťažnosťami smerujúcimi k rukám predsedu Trenčianskeho samosprávneho kraja a otvoreným listom na Ministerstvo zdravotníctva SR. Inšpektorát práce Trenčín spracoval písomné stanovisko 28.09.2022 k podnetu žalobkyne, kde konštatoval, že k organizačnej zmene došlo z dôvodu skrátenia doby hospitalizácie detských pacientov na nevyhnutný čas, čím potreba psychológa na plný úväzok na detskom oddelení zanikla, nástup dvoch nových psychológov v roku 2021 bol len na dobu určitú na zastupovanie počas materskej dovolenky. Preto bola výpoveď daná z dôvodu, že pracoviskom žalobkyne nebolo psychiatrické oddelenie, ale neurologické a detské, a tu potreba psychológa na základe podnetov primárov jednotlivých oddelení zanikla. Dňa 13.09.2022 bolo datované odvolanie výpovede v zmysle § 61 ods. 4 Zákonníka práce v súvislosti so žalobkyňou, z ktorého vyplynulo, že zamestnávateľ (žalovaná), odvoláva výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 31.05.2022. Toto odvolanie výpovede podpisom potvrdili svedkovia, z ďalšieho vyplynulo, že žalobkyňa tento dokument odmietla prevziať, z toho dôvodu v časti, či s odvolaním výpovede žalobkyňa súhlasí prípadne nesúhlasí, nie je uvedený jej podpis. Následne dňa 17.10.2022 bola vyhotovená pracovná náplň žalobkyne, špecifikujúca prácu psychológa na úväzok 0,6 na neurologickom oddelení Bojnice a na úväzok 0,4 na detskom oddelení, túto pracovnú náplň žalobkyňa podpísala. Ďalej bolo zistené, že zo dňa 07.11.2022 je datované písomné rozhodnutie žalovanej o tom, že sa žalovaná rozhodla znížiť stav zamestnancov na pracovnej pozícii psychológ s cieľom optimalizovať náklady a zvýšiť efektivitu práce. Žalobkyňa uviedla, že po doručení prvej výpovede ju žalovaná nechala ešte niekoľko mesiacov vykonávať doterajšiu prácu, čím podľa nej poprela tvrdenú nadbytočnosť jej pracovného miesta. Až do 16.05.2023 ju žalovaná riadne ďalej zamestnávala, následne jej doručila ďalšie rozhodnutie, ktorým opätovne deklarovala nadbytočnosť jej pozície. Žalobkyňa to považovala za nezákonné dôvodiac tým, že spomedzi všetkých psychológov bola osobou s najvyšším vzdelaním. Dňa 18.05.2023 jej bolo zo strany žalovanej ponúknuté voľné pracovné miesto upratovačky. Aj keď odborová organizácia s výpoveďou nesúhlasila, žalovaná dňa 03.08.2023 voči žalobkyni podala v poradí druhú výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti. S podanou výpoveďou nesúhlasila dôvodiac tým, že nebola splnená organizačná zmena spočívajúca v znížení stavu zamestnancov, na prerokovaní s odborovou organizáciou sa prerokovával iný dôvod skončenia pracovného pomeru a nakoniec namietala rozpor s dobrými mravmi. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za nesporný vznik pracovného pomeru, založeného písomnou zmluvou zo dňa 28.06.2018, rovnako nebola sporná ani skutočnosť, že žalovaná sa pokúsila skončiť tento pracovný pomer výpoveďou z organizačných dôvodov zo dňa 31.05.2022. Sporným bolo, či touto výpoveďou (v poradí prvou) pracovný pomer skončil alebo nie. Žalobkyňa preukázateľne nesúhlasila s podanou výpoveďou, svoj nesúhlas žalovanej písomne oznámila, avšak ako sama tvrdila, žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nepodala. Súd prvej inštancie sa námietkami žalobkyne, týkajúcimi sa neplatnosti prvej výpovede nezaoberal, nakoľko toto skončenie nebolo napadnuté žalobou. Preto súd prvej inštancie konštatoval skončenie pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby dňa 31.07.2022. Vzhľadom k uvedenému nebol dôvod skúmať, či postup pri prvej výpovedi bol súladný s postupom, ktorý predpokladá Zákonník práce, preto nebolo potrebné do rozhodnutia uviesť všetky argumenty žalobkyne, na základe ktorých považuje postup žalovanej za neplatný. Súd prvej inštancie ďalej vysvetlil, že uzatvorenie pracovnej zmluvy (rovnako ako akéhokoľvek právneho úkonu) vyžaduje splnenie zákonných náležitostí. Na to, aby bolo možné považovať zmluvu za platnú, je vyžadovaná požiadavka dohody účastníkov o jej obsahu. Uzatvorená je až potvrdením jej obsahu okamihom podpisu zmluvnými stranami, prípadne ich zástupcami, ústnou formou je uzavretá okamihom dosiahnutia zhody o jej obsahu. V pracovnoprávnych vzťahoch platná je aj písomná, aj ústna zmluva a zmluva je uzavretá medzi stranami, keď sa dohodli na jej obsahu, pričom zákonodarca požaduje jej písomné vyhotovenie, za ktoré zodpovedá zamestnávateľ. Uvedenú problematiku rozoberal aj Ústavný súd SR v náleze IV. ÚS 460/2012 a NS ČR sp. zn. 21Cdo/2287/2002. Pokiaľ žalobkyňa pre žalovanú vykonávala pracovnú činnosť, za ktorú bola aj platovo ohodnotená, a to po skončení pracovného pomeru prvou výpoveďou, v tomto prípade nedošlo k vzniku nového pracovného pomeru. Súd prvej inštancie uviedol, že od uplynutia výpovednej doby z prvej výpovede síce žalovaná akceptovala výkon pracovnej činnosti žalobkyne, vyplácala jej aj mzdu, ale jej zámerom nebolo založenie nového pracovného pomeru v zmysle § 42 ods. 1 Zákonníka práce. Jej úkony smerovali k jeho ukončeniu. Súd prvej inštancie zistil, že žalovaná nepostupovala v zmysle ust. Zákonníka práce, nesprávne posúdila, že prvou výpoveďou pracovný pomer neskončil opomínajúc
skutočnosť, že neplatnosť výpovede nebola súdne napadnutá a nedošlo platne k odvolaniu tejto výpovede najmä z dôvodu, že k odvolaniu došlo po skončení pracovného pomeru. Ak aj bola spracovaná pracovná náplň dňa 17.10.2022, nerealizovala sa, nasledoval ju podľa vyjadrenia žalobkyne písomný dokument, že bude pracovať na gynekologickom oddelení, vo februári 2023 mailom prišiel pokyn, že bude pracovať v ambulancii, z neurologického a detského oddelenia jej prácu nezadávali, nemožno teda povedať, že by, hoci neformálne, došlo k dohode o podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pracovný pomer založený písomnou zmluvou nevznikol, možno ho považovať za tzv. faktický pracovný pomer. V danom prípade súd prvej inštancie uviedol, že keďže nedošlo k vzniku pracovného pomeru, pretože tento nebol krytý platne uzatvorenou pracovnou zmluvou, vzniknutý vzťah nebolo možné ukončiť právnymi prostriedkami vzťahujúcimi sa pre platný pracovný pomer; vzťah skončil tým, že žalobkyňa prestala vykonávať pre žalovanú pracovnú činnosť. Preto súd prvej inštancie z dôvodu, že výpoveď zo dňa 03.08.2023 nemala žiadne právne účinky, žalobu pre jej nemožnosť ju žalovať zamietol. Nad rámec uvedeného sa nezaoberal okolnosťami jej neplatnosti, ktorými žalobkyňa argumentovala. Nakoniec uviedol, že nekonanie žalovanej v súlade s dobrými mravmi má význam vo veci prešetrenia postupu zamestnávateľa príslušným inšpektorátom práce. Po prešetrení všetkých okolností bolo zistené, že zamestnávateľ síce dôvodil dôvodmi nepotrebnosti ďalšieho výkonu služby žalobkyne, ale tieto mali byť uvedené v rozhodnutí o organizačnej zmene, ktoré malo predchádzať podaniu výpovede z organizačných dôvodov. Napriek tomu, že zamestnávateľ nedodržal formálny postup, súd prvej inštancie konštatoval, že presvedčenie zamestnankyne (žalobkyne) o tom, že jej vysoká kvalifikácia bráni výpovedi, nie je relevantná. Zamestnávateľ má právo rozhodnúť o znížení počtu zamestnancov. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP podľa pomeru úspechu vo veci. Žalovaná mala v konaní plný úspech, preto jej súd priznal plnú náhradu trov konania.
2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá uviedla, že rozhodnutie napáda v celom rozsahu. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, resp. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnila odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP. Uviedla, že rozhodnutie vo veci samej považuje za nezákonné, nereflektujúce na všetky okolnosti tohto súdneho konania, vydané len v prospech jednej, a to žalovanej strany, bez náležitého zohľadnenia osobitostí tohto súdneho konania. Nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a tvrdí, že medzi ňou a žalovanou existoval riadny pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.07.2018 až do 30.11.2023 nepretržite. Rovnako aj v priebehu konania dôvodila argumentom, že ako zamestnanec pracovala v štátnej inštitúcii, v nemocnici na pozícii psychológa. Už uvedené samo o sebe nesie v sebe určitý druh vážnosti a pôsobí dojmom toho, že v takejto váženej štátnej inštitúcii, na tak dôležitej pozícii by sa malo pracovné právo dodržiavať a rešpektovať. Zopakovala, že v poradí prvá výpoveď zo dňa 31.05.2022 bola vydaná aj napriek tomu, že žalovaná nevydala písomné rozhodnutie o organizačných zmenách a takisto vopred neprerokovala v zmysle § 74 Zákonníka práce predmetnú výpoveď s Lekárskym odborovým združením. Tieto skutočnosti nie sú medzi stranami sporné a vyplývajú z dokumentov, ktoré na nachádzajú v súdnom spise. Na podklade popísaného bola predmetná výpoveď žalovanej zo dňa 31.05.2022 neplatným právnym úkonom. Takýto neplatný právny úkon pôsobí voči všetkým od jeho samotného počiatku. Neplatnosť predmetnej výpovede zo dňa 31.05.2022 konštatoval aj inšpektorát práce. Žalovaná akceptovala, že predmetná výpoveď je neplatný právny úkon, následne sa so žalovanou dohodla na riadnom pokračovaní pracovného pomeru. Súdu prvej inštancie vytýkala právny názor, že aj napriek tomu, že predmetná výpoveď zo dňa 31.05.2022 bola neplatný právny úkon, aj napriek tejto skutočnosti mala podať v lehote 2 mesiacov odo dňa, kedy jej bola doručená výpoveď zo dňa 31.05.2022 žalobu na súd o určenie neplatnosti predmetnej výpovede. Uvedený názor súdu prvej inštancie, ako aj žalovanej považuje za absolútne nesprávny a nelogický, nakoľko nevidí dôvod, prečo by zamestnanec mal vyvolávať súdny spor a podávať žalobu na súd v situácii, kedy jeho zamestnávateľ mu doručí neplatnú výpoveď a po vzájomnej argumentácii zamestnávateľ súhlasí s tým, že predmetná výpoveď je neplatná a obe zmluvne strany (ako zamestnanec aj zamestnávateľ) sa dohodnú na tom, že pracovný pomer zamestnanca stále pokračuje a riadne trvá. Zároveň je potrebné skonštatovať, že žalovaná nemusela a ani nemohla uskutočniť platné odvolanie predmetnej výpovede (aj keď tak urobila), pretože táto výpoveď predstavovala neplatný právny úkon, ktorý sa nedá platne odvolať. Aj napriek uvedenému došlo zo strany žalovanej k odvolaniu jej výpovede zo dňa 31.05.2022, avšak uvedenú skutočnosť súd prvej inštancie absolútne odignoroval. Podľa žalobkyne nie je možné konštatovať to, čo úplne nesprávne konštatoval súd prvej inštancie, že jej pracovný pomer so žalovanou mal zaniknúť na základe výpovede zo dňa 31.05.2022. Na podporu pravdivosti jej tvrdení, že u žalovanej
pracovala nepretržite, v trvalom pracovnom pomere od 01.07.2018 do 30.11.2023 odkázala napr. na potvrdenie žalovaného zo dňa 06.10.2022 a 30.11.2023, zápisnicu zo dňa 18.11.2022, uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj to, že žalovaná jej umožnila vstup na pracovisko, platila jej mzdu, chodila na sedenia. Žalovaná tiež konkludentne sama dokázala, že pracovný pomer neskončil aj tým, že jej nevyplatila odstupné (viď. výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť zo dňa 31.05.2022). Samotný inšpektorát práce potvrdil, že žalovaná preukázala pokračovanie pracovného pomeru, a to v odpovedi na podnet zo dňa 28.09.2022. Žalovaná taktiež platila odvody do poisťovní (viď. výplatné pásky založené v spise). Vytýkala súdu prvej inštancie, že v priebehu konania žiadala o vykonanie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností, a to vyžiadaním si administratívneho spisu o jej osobe od žalovanej, ktorý návrh však súd prvej inštancie nevykonal. Poprela akékoľvek konštrukty ohľadne údajného faktického pracovného pomeru. Pokiaľ by sa akceptovala právna premisa, ktorú v konaní uviedla žalovaná a ktorú odobril aj súd prvej inštancie, tak by sa došlo k záveru, že žalovaná svojím absolútne neprofesionálnym, zmätočným a chaotickým konaním zapríčinila to, že medzi ňou a žalovanou došlo k existencii tzv. faktického pracovného pomeru, ktorého existenciu však zapríčinila výlučne a jedine žalovaná, pričom tento faktický pracovný pomer mal trvať viac ako 2 roky, počas ktorých jej žalovaná ako zamestnávateľ prideľovala prácu, vyplácala mzdu, akceptovala jej pracovnú neschopnosť, či dovolenku. Následne po takmer 2 rokoch trvania tohto faktického pracovného pomeru jej žalovaná doručila opäť absolútne zmätočnú výpoveď, o ktorej takisto tvrdila, že táto je neplatná. Pokiaľ by bola takémuto zmätočnému konaniu zamestnávateľa poskytnutá právna ochrana zo strany súdu na úkor zamestnanca, išlo by jednoznačne o rozpor výkonu práva s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o faktický pracovný pomer, tento vzniká v dôsledku vád pracovnej zmluvy, ktoré spôsobujú jej neplatnosť - uvedené však nebol daný prípad. Faktický pracovný pomer nevzniká právnym úkonom platnej pracovnej zmluvy, ale ako dôsledok neplatnej pracovnej zmluvy - uvedené tiež nebol tento prípad. Tým, že faktický pracovný pomer vzniká pri výkone závislej práce, výkon ktorej už nastal, aj keď na základe neplatnej pracovnej zmluvy (uvedené nebol daný prípad), je právne korektné, že zákonodarca upravuje aj právne následky takto vzniknutej právnej situácie. Právne následky faktického pracovného pomeru je potrebné posúdiť rozdielne v závislosti od toho, či zamestnanec túto situáciu spôsobil sám alebo nie, čo rieši ust. § 17 Zákonníka práce tak, že neplatnosť právneho úkonu nesmie byť zamestnancovi na ujmu, ak si túto neplatnosť nespôsobil sám. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2021, sp. zn. 5Cdo/205/2018, ktoré sa síce týka inej právnej problematiky, ale jeho všeobecné odôvodnenie je v plnom rozsahu aplikovateľné aj na tento súdny spor. Mala za to, že ak súd vyhodnotil, že pracovný pomer medzi ňou a žalovanou mal skončiť po výpovedi zo dňa 31.05.2022, tak následne je potrebné bez ďalšieho určiť, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 03.08.2023 je tak isto neplatné, nedá sa predsa platne vypovedať fakticky pracovný pomer, tak ako to tvrdil súd prvej inštancie. Uvedené však dodala len okrajovo, pretože nesúhlasí s tým, ako rozhodol súd prvej inštancie.
3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal jej aj náhradu trov odvolacieho konania. K tvrdeniam žalobkyne považovala za potrebné uviesť, že v konaní bolo preukázané a nebolo to ani medzi stranami sporu sporné, že žalobkyni bola dňa 31.05.2022 doručená výpoveď z pracovného pomeru, vo vzťahu ku ktorej sa nedomáhala určenia jej neplatnosti príslušnou žalobou na súde. Na základe tejto výpovede pracovný pomer žalobkyne založený pracovnou zmluvou zo dňa 28.06.2018 skončil uplynutím výpovednej doby, t. j. dňa 31.07.2022. Nesúhlasila so žalobkyňou, že jej pracovný pomer trval od 01.07.2018 do 30.11.2023. Akékoľvek prípadné iné údaje vyplývajúce z iných písomností (vyjadrenie inšpektorátu práce, potvrdenia žalovanej) nie sú spôsobilé privodiť zmenu existujúceho právneho stavu, ktorý nastal ako následok zákonom formulovanej domnienky v zmysle § 77 Zákonníka práce smerujúcej k tomu, že pracovný pomer skončil na základe danej výpovede, pretože takéto (iné) údaje sú v konečnom dôsledku nesprávne. O tom, či pracovný pomer trvá, resp. či bol skončený platným spôsobom môže rozhodnúť jedine súd a výlučne v konaní podľa § 77 Zákonníka práce, ktoré možno iniciovať len v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote. V prípade, že takéto rozhodnutie súdu nie je, nemožno účinne tvrdiť, že pracovný pomer pokračoval/neskončil, a to ani keď iné skutočnosti konštatuje napríklad iný štátny orgán (v danom prípade inšpektorát práce), prípadne takýto názor mylne zastáva zamestnanec či zamestnávateľ. V tomto smere ani nebolo podstatné, či výpoveď z pracovného pomeru by v prípadnom konaní o určenie jej neplatnosti (ktoré však neprebehlo) mohla byť posúdená ako neplatná pre absenciu formálnych či obsahových náležitostí výpovede samotnej alebo postupu, ktorý je ňou spojený. K argumentu žalobkyne, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 31.05.2022 je neplatným právnym úkonom z dôvodu, že žalovaná nevydala písomné rozhodnutie o organizačných zmenách a taktiež vopred neprerokovala výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce
s Lekárskym odborovým združením uviedla, že dôvody neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je možné namietať dodatočne, mimo konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V tomto smere sa plne stotožnila s právnym posúdením súdu prvej inštancie v bode 28 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Rovnako aj úvahy žalobkyne, že nemusela, ani nemohla uskutočniť platné odvolanie predmetnej výpovede, pretože išlo o neplatnú výpoveď, ktorá sa nedá platne odvolať a napriek uvedenému podľa žalobkyne došlo k odvolaniu výpovede, a to dňa 30.06.2022, sú založené na nesprávnom východisku, že pre záver o neplatnosti výpovede nie je potrebné príslušné rozhodnutie súdu, ale postačí, ak k takémuto záveru dospela (napríklad) strana sporu - v danom prípade žalobkyňa. Nepostačuje, ak tento záver konštatuje zamestnanec, inšpektorát práce, či akýkoľvek iný subjekt. Navyše z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by k odvolaniu výpovede došlo dňa 30.06.2022. K tomu doplnila, že žalobkyni doručovala odvolanie výpovede dňa 13.09.2022 v reakcii na kontrolu inšpektorátu práce, ktorá u nej prebiehala od 06.09.2022, avšak žalobkyňa k takémuto odvolaniu výpovede súhlas neudelila. Navyše takéto odvolanie výpovede aj v prípade udelenia jej súhlasu by nespôsobovalo žiadne právne účinky, pretože pracovný pomer skončil už skôr dňa 31.07.2022. Dokonca odvolanie výpovede pri osobnom stretnutí štatutárny zástupca žalovanej doslovne poprel, na tomto stretnutí trval na skončení pracovného pomeru a nie na jeho ďalšom trvaní. Tvrdenia žalobkyne o ústnom odvolaní výpovede dňa 30.06.2022 považovala za účelovú zmenu jej vlastných skutkových tvrdení, keďže tieto sa objavili prvýkrát až v reakcii na jej procesnú obranu v súvislosti s jej tvrdením o skončení pracovného pomeru na základe výpovede zo dňa 31.05.2022. Dovtedy žalobkyňa súdu predkladala úplne odlišné skutkové tvrdenia (viď replika na č.l. 6). Rovnako aj tvrdila, že aj pracovnú náplň žalobkyne zo dňa 17.10.2022 pripravila len v rámci realizácie konkrétnych opatrení uložených jej inšpektorátom práce na základe kontroly vykonanej v septembri 2022 v lehote na to určenej. Naviac pracovná náplň nie je ani podpísaná štatutárnym zástupcom žalovaného. Od uplatnenia výpovede zo dňa 31.05.2022 so žalobkyňou komunikovala záujem skončiť pracovný pomer (či už dohodou alebo jednostranným úkonom), nemala záujem rovnako ani na trvaní pracovného pomeru, ani jeho založení po skončení na základe výpovede zo dňa 31.05.2022, čo napokon ani nebolo tvrdené. Na základe faktického prideľovania práce nie je možné dospieť k záveru, že medzi stranami sporu existoval (naďalej) pracovný pomer, ale v súlade s judikatúrou vznikol len dielčí, právom neaprobovaný fakticky vzťah, ktorý možno z tohto dôvodu ukončiť iba bezformálne. Nerozporovala, že rozsah nárokov v prípade tzv. faktického pracovného pomeru závisí od toho, či zamestnanec túto situáciu spôsobil sám alebo nie. Ako už aj v priebehu konania uviedla, platí, že ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca (pri výkone práce zamestnanca pri faktickom pomere), musí podľa § 222 Zákonníka práce obohatenie vydať v rozsahu, v akom by musel plniť za skutočne vykonanú prácu, ak by bola uzavretá platná pracovná zmluva. Inak (ak faktický pracovný pomer spôsobila fyzická osoba v pozícii zamestnanca) má táto osoba nárok len na finančné plnenie zodpovedajúce výške mzdy a na náhradu škody, ktorá jej prípadne vznikla pri vykonávaní práce, pri plnení pracovných úloh alebo súvislosti s ním v rovnakej podobe ako zamestnanec v pracovnom pomere. Žiadne ďalšie právne nároky jej voči zamestnávateľovi nevznikajú. V danom konkrétnom prípade jej však riadne poskytla všetky zodpovedajúce finančné nároky v súvislosti s výkonom jej pracovných činností do 30.11.2023. Napokon zaplatenie takýchto (prípadných) finančných nárokov za výkon práce do 30.11.2023 nebolo ani predmetom konania. Nestotožnila sa s námietkou žalobkyne, že (ňou popieranú) existenciu tzv. faktického pracovného pomeru zapríčinila výlučne a jedine žalovaná svojím absolútne neprofesionálnym, zmätočným a chaotickým konaním. Tu zdôraznila, že do rozhodnutia, či žalobkyňa využije svoje právo podať žalobu na súde, nemohla aktívne zasiahnuť. Ak žalobkyňa vychádzala pri svojom rozhodnutí zo subjektívneho presvedčenia, že postačujúce je pre ďalšie trvanie/neskončenie pracovného pomeru konštatovanie inšpektorátu práce, jej vlastné presvedčenie o neplatnosti výpovede, prípadne (len ňou konštatovaná) zhoda na neplatnosti výpovede, nemení to nič na závere, že pracovný pomer na základe výpovede danej zamestnávateľom zo dňa 31.05.2022 skončil z dôvodu existencie právnej domnienky o platnom skončení pracovného pomeru uplynutím prekluzívnej doby na podanie príslušnej žaloby podľa § 77 Zákonníka práce. Jednoznačne jej úmyslom nebolo žalobkyňu nijakým spôsobom poškodiť, uplatnila voči nej len postupy v súvislosti s potrebnou organizačnou zmenou a skončením pracovného pomeru, ktoré mala ona sama možnosť v prípade, že bola presvedčená o ich nedostatkoch, právne dovoleným spôsobom spochybniť, k čomu však nepristúpila. Nekonanie žalobkyne nie je možné posúdiť ako zjavné zneužitie práva žalovanou. Záverom sa nestotožnila ani s tvrdením žalobkyne, že napriek záveru o jej faktickom pracovnom pomere mal súd vyhovieť žalobe a určiť, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 03.08.2023 je neplatné, keďže sa nedá platne vypovedať fakticky pracovný pomer dôvodiac tým, že nie je možné žalovať neplatné skončenie pracovného pomeru tam, kde pracovný pomer medzi stranami sporu vôbec nie je a ad absurdum by prijatím konštrukcie predloženej žalobkyňou bolo možné úspešne podať žalobu podľa §
77 Zákonníka práce v akomkoľvek právnom vzťahu (inom ako pracovnom pomere) a vždy s kladným výsledkom.
4. Žalobkyňa v písomnej replike uviedla, že zotrváva v celom rozsahu na obsahu svojho odvolania presvedčená o tom, že konanie žalovanej počas trvania pracovného pomeru je v rozpore s jej absurdnými vyjadreniami o faktickom pracovnom pomere v priebehu súdneho konania. Opätovne zopakovala, že pracovný pomer trval/existoval, po prvej výpovedi neskončil, na čom sa so zamestnávateľom (žalovanou) vzájomne dohodli. V prípade, že by skončil, čo nebol tento prípad, by vznikol nový pracovný pomer na základe vzájomnej dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Ak Zákonník práce ustanovuje formu ako písomnú, nepoužitie písomnej formy je porušením Zákonníka práce, ale nemá za následok neplatnosť právneho úkonu. Z uvedeného teda vyplýva, že platná je aj písomná aj ústna zmluva a že zmluva je uzatvorená stranami, keď sa dohodli na jej obsahu, nie podpísaním. Písomné vyhotovenie je len teda formalizácia ústnej dohody. K tomu uviedla, že so žalovanou sa dohodli na podmienkach, súhlas bol daný aj výslovný, a teda zmluva bola uzatvorená a strany mali záväzky. Zodpovednosť je na strane zamestnávateľa. Ďalej k tomu dodala, že pracovná zmluva je uzavretá v okamihu, keď sa účastníci dohodli na obsahu podstatných náležitostí, čo sa uskutočnilo a navyše nevznikli pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. K uvedenej problematike poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. februára 2025, sp. zn. 5CdoPr/1/2024. Pri osobnom stretnutí dňa 30.06.2022 štatutárny zástupca žalovanej nepoprel odvolanie výpovede, uznal, že výpoveď je neplatná. Opätovne pripomenula, že žalovaná prvú výpoveď odvolala, a to aj písomne. Na listine sa nachádza podpis riaditeľa žalovaného a ona následne písomne oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Čo sa týka pracovnej náplne zo dňa 17.10.2022, táto je súčasťou pracovnej zmluvy (viď. bod 8). Uvedeným sa podrobnejšie charakterizuje druh práce a táto listina ani nevyžaduje podpis štatutárneho zástupcu. Potrebný podpis sa nachádza na tejto listine aj s pečiatkou. Na záver uviedla, že na vyčíslenie náhrady mzdy od 01.12.2023 navrhuje ustanoviť znalca.
5. Žalovaná v podanej duplike uviedla, že tvrdenia žalobkyne vo vyjadrení sú opakovaním argumentácie, ktorú predložila tak v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní. K tvrdeniu žalobkyne, že odvolala výpoveď ústne, a to na stretnutí so štatutárnym zástupcom žalovanej, zopakovala, že na uvedenom stretnutí k žiadnemu odvolaniu výpovede nedošlo. Žalobkyňa spočiatku sama uviedla úplne iné skutkové okolnosti, a síce, že za celé obdobie, ktoré ohraničila až do septembra 2022 (príchod inšpektorátu práce) žalobkyňu žalovaná ignorovala, neprišlo ani k odvolaniu výpovede, nikto nič neriešil a nedoručoval. Žiadna zmienka o údajnom odvolaní výpovede na stretnutí dňa 30.06.2022 sa v žalobe ani replike žalobkyne neobjavuje, hoci by šlo bezpochyby o významnú okolnosť, ktorú by žalobkyňa nielenže zmienila, ale minimálne by spontánne neuvádzala opačné tvrdenia. Zároveň žalobkyňa už v žalobe uviedla, že dňa 29.06.2022 sa obrátila so sťažnosťou na Trenčiansky samosprávny kraj a dňa 12.07.2022 sa uskutočnilo prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnávateľa žalovanej a odborovej organizácie, pričom podľa žalobkyne nesúhlas odborovej organizácie nemal na vopred premyslené a plánované konanie žalovanej žiaden vplyv a malo ísť v prípade žalovanej len o splnenie si jej zákonnej povinnosti a zlegalizovanie jej výpovede. Dňa 27.07.2022 preto podala na Národný inšpektorát práce podnet na prešetrenie. Tento opis skutkových okolností žalobkyňou nijako nekorešponduje s údajným odvolaním výpovede žalovanou, ktoré malo nastať ešte predtým na osobnom stretnutí žalobkyne so štatutárnym zástupcom žalovanej v júni 2022. Zmenu týchto skutkových tvrdení považovala preto za účelovú. Výpoveď zo dňa 31.05.2022 odvolala len jedenkrát, a to až dňa 13.09.2022 po odporučení inšpektorátu práce (túto skutočnosť potvrdila napokon aj žalobkyňa v žalobe). S odvolaním výpovede žalobkyňa súhlas neudelila, príslušný dokument odmietla prevziať, čo vyplynulo z obsahu listiny. Žalobkyňa tiež tvrdila, že ak by aj pracovný pomer skončil, vznikol by nový, keď v tejto súvislosti nebola potrebná písomná forma pracovnej zmluvy. Žalobkyňa k uvedenej argumentácia neuviedla, kedy takýto nový pracovný pomer mal vzniknúť, teda kedy sporové strany prejavili konkrétnu skutočnú vôľu uzavrieť po skončení pôvodného nový pracovný pomer. V tejto súvislosti len poukazovala na dokument označený ako pracovná náplň zo dňa 17.10.2022. Tento dokument však pripravila len v rámci realizácie konkrétnych opatrení, ktoré mu boli uložené inšpektorátom práce na základe ním vykonanej kontroly v septembri 2022. Vyhotovením tejto písomnosti v žiadnom prípade nemala v úmysle uzavrieť takýmto spôsobom so žalobkyňou nový pracovný pomer, ale sledovala len splnenie uloženej povinnosti.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore (žalobkyňa), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, teda neboli splnené zákonné predpoklady preto, aby nariadenie pojednávania bolo z hľadiska zákona potrebné.
8. Odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo svetle vecných odvolacích námietok, teda možného naplnenia produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené rozhodnutie).
9. Odvolací súd, vychádzajúc z obsahu odvolania, podrobil konanie predchádzajúce napadnutému rozhodnutiu odvolaciemu prieskumu z hľadiska namietanej existencie tzv. inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia.
10. V prípade odvolacej námietky uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, ide o odvolací dôvod dopadajúci na akékoľvek procesné pochybenia súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody (príkladmo tiež nedostatok dôvodov rozhodnutia).
11. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania (viď R 111/1998). Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo aj Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
12. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej, vytvoriac rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, v plnom rozsahu spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že odvolateľka sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd do pozornosti odvolateľke dáva, že Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). V danej veci sa súd prvej inštancie so zásadnými právnymi
a skutkovo relevantnými otázkami vecne správne vysporiadal. Jeho závery sú koherentné, rozhodnutie je konzistentné a použité argumenty podporujú príslušný záver o neodôvodnenosti žaloby.
13. Z hľadiska námietky o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie tak nebolo možné prijať záver o naplnení uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.
14. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky smerujú proti tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
15. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
16. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
17. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne nevyhodnotil odvolací súd ako dôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Výsledkom vykonaného dokazovania je zodpovedajúci skutkový a právny záver súdu prvej inštancie o skončení pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 28.06.2018 uplynutím 2-mesačnej výpovednej doby plynúcej po prvej výpovedi, a to dňa 31.07.2022, keď neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozhodnutím súdu (žalobkyňa sa jej neplatnosti nedomáhala podaním žaloby) a nedošlo ani k platnému odvolaniu tejto výpovede v priebehu výpovednej doby. Identicky za správny považuje odvolací súd názor súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že po skončení pracovného pomeru na základe (prvej) výpovede zo dňa 31.05.2022 medzi stranami sporu existoval právny vzťah bez platne uzatvorenej pracovnej zmluvy označený ako faktický pracovný pomer a keďže nemožno uvedený vzťah skončiť spôsobmi podľa § 59 Zákonníka práce, aké prislúchajú zamestnancovi pri platnom pracovnom pomere, nebolo možné sa domáhať neplatnosti v poradí druhej výpovede z pracovného pomeru zo dňa 03.08.2023. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy výsledky vykonaného dokazovania, preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na žalobný nárok žalobkyne, vychádzajúc z nich žalobu na ťarchu žalobkyne zamietol a žalovanej vzhľadom na pomer úspechu vo veci priznal aj náhradu trov konania.
18. Súčasne sa odvolací súd s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov.
19. Nad rámec toho, že s ťažiskovými vecnými námietkami, ktoré bolo možné z podaní produkovaných odvolateľkou už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie opoznať a ktoré sú v princípe ťažiskovo v
identickom duchu produkované aj v odvolacom konaní, sa dostatočne a správne vysporiadal vo svojom rozhodnutí už súd prvej inštancie.
20. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáha neplatnosti druhej výpovede z pracovného pomeru zo dňa 03.08.2023 a náhrady mzdy za obdobie, počas ktorého nemohla z dôvodu neplatne skončeného pracovného pomeru vykonávať pre žalovanú zárobkovú činnosť primárne namietajúc, že dôvod nadbytočnosti, ktorý použila vo vzťahu k žalobkyni, u nej reálne neexistoval.
21. V prejednávanej veci je nesporné, že medzi stranami sporu bol založený pracovnoprávny vzťah písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 28.06.2018, s dňom nástupu 01.07.2018, na dobu určitú do 30.06.2019, zo zaradením žalobkyne na pracovnú pozíciu psychológa. Výkon práce uskutočňovala v Nemocnici s poliklinikou Prievidza so sídlom v Bojniciach. Na základe zmeny pracovnej zmluvy zo dňa 24.01.2021 sa pracovný pomer pretransformoval na dobu neurčitú. Rovnako nebolo sporné, že žalovaná ako zamestnávateľ dala dňa 31.05.2022 žalobkyni prvú výpoveď podľa § 63 ods. 1 písmeno b/ Zákonníka práce pre nadbytočnosť s tým, že na základe písomného rozhodnutia zo dňa 29.04.2022 o organizačnej zmene sa ruší pracovná pozícia žalobkyne ako psychológa na neurologickom a detskom oddelení s cieľom zabezpečiť vyššiu efektívnosť práce a že pre ňu nemá inú vhodnú prácu, zodpovedajúcu jej kvalifikácii a vzdelaniu. Ďalej uviedla, že výpovedná doba je 2-mesiace a skončí 31.07.2022. Z obsahu písomnosti vyplynulo, že žalobkyňa s výpoveďou nesúhlasila a ako zamestnanec si písomnú výpoveď odmietla prevziať. Listom zo dňa 02.06.2022 písomne oznámila žalovanej, že výpoveď zo dňa 31.05.2022 považuje za neplatnú. V priebehu konania nebolo sporné, že žalovaná dňa 13.09.2022 odvolala výpoveď podľa § 61 ods. 4 Zákonníka práce z pracovného pomeru zo dňa 31.05.2022. Odvolanie výpovede podpisom potvrdili svedkovia, podpis žalobkyne, či s odvolaním výpovede súhlasí alebo nie, absentuje. Dňa 17.10.2022 bola vyhotovená pracovná náplň žalobkyne v súvislosti s jej pracovnou pozíciou psychológa s tam bližšie popísaným popisom jej pracovnej činnosti. Z dôvodu zvýšenia efektivity organizácie práce a optimalizácie nákladov - zníženia počtu zamestnancov vykonávajúcich prácu na pracovnej pozícií psychológ, prijala žalovaná dňa 07.11.2022 písomné rozhodnutie o uvedenej organizačnej zmene. Dňa 03.08.2023 bola daná výpoveď (druhá v poradí) pre žalobkyňu z dôvodu uvedeného v ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre nadbytočnosť pracovnej pozície psychológa a z dôvodu, že žalovaná pre ňu nemá inú vhodnú prácu.
22. Žalobkyňa súdu prvej inštancie vytýkala, že sa nezaoberal dôvodmi neplatnosti v poradí prvej výpovede. V uvedenej súvislosti odvolací súd považuje za rozhodné pre vyvrátenie obrany žalobkyne odkaz na ust. § 77 Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnanci a zamestnávatelia, ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť na súde. Uvedené rovnako vyplýva zo znenia § 14 Zákonníka práce. Žaloba v zmysle uvedeného ustanovenia je výlučný spôsob, ktorým môže zamestnanec i zamestnávateľ dosiahnuť neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru. Otázku platnosti skončenia pracovného pomeru nemôže preskúmavať iný orgán ako súd a ani súd nie je oprávnený ju riešiť ako otázku predbežnú bez toho, aby bola podaná žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. V prípade, ak takáto žaloba nie je podaná, končí sa pracovný pomer podľa právneho úkonu, ktorý nebol napadnutý, a to aj v prípade, ak by takýto právny úkon bol inak neplatný. V tomto smere nie je podstatné, či zamestnanec trvá alebo netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, resp. či zamestnávateľ trvá alebo netrvá na tom, aby zamestnanec naďalej vykonával prácu. Táto žaloba sleduje posúdenie existencie právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného pomeru), nie určenie, či právny vzťah alebo právo tu je, alebo nie je; právny záujem na tomto určení vyplýva priamo zo zákona.
23. Žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce možno uplatniť len v taxatívnych prípadoch v ňom uvedených, t.j. ak ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť niektorým zo spôsobov vypočítaných v ust. § 59 ods. 1 Zákonníka práce (ide o skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou).
24. Z doslovného znenia ust. § 77 Zákonníka práce je zrejmé, že okamih skončenia pracovného pomeru na seba viaže začiatok dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, ktorou sa zamestnanec, ako i zamestnávateľ môže obrátiť na súd, aby rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Lehota podľa ust. § 77 Zákonníka práce je lehotou prekluzívnou, súčasne i lehotou hmotnoprávnou (§ 36 ods. 1 Zákonníka práce) to znamená, že účastník, ktorý uplatňuje neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, musí svoj nárok uplatniť žalobou na súde tak, aby žaloba došla na súd najneskôr v posledný
deň tejto lehoty. Ak nárok neuplatní včas, t. j. aspoň v posledný deň lehoty, nárok zaniká a rozviazanie pracovného pomeru je účinné. Kým účastník, ktorému bola daná výpoveď, alebo s ktorým bol pracovný pomer rozviazaný okamžitým zrušením, zostane nečinný a v lehote podľa § 77 Zákonníka práce neuplatní neplatnosť rozviazania pracovného pomeru na súde, skončí sa pracovný pomer okamžite alebo uplynutím výpovednej lehoty aj v prípade, keď k jeho rozviazaniu skutočne došlo neplatným právnym úkonom. Po uplynutí dvojmesačnej lehoty sa súd už otázkou platnosti skončenia pracovného pomeru nemôže zaoberať, a to ani ako predbežnou otázkou. Platí to aj v konaní o určenie, že pracovný pomer trvá (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/ 475/1996).
25. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa nevyužila svoje právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru prvou výpoveďou v zákonnom stanovenej prekluzívnej hmotnoprávnej lehote postupom podľa § 77 Zákonníka práce. Doručenie prvej výpovede z pracovného pomeru, datované dňom 31.05.2022, žalobkyňa nijako nespochybnila, a to ani v podanej žalobe. Od nasledujúceho dňa, a to 01.06.2022 začala plynúť výpovedná lehota, ktorá bola v zmysle § 62 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce dvojmesačná, keďže pracovný pomer žalobkyne u žalovanej v čase doručenia výpovede trval menej ako päť rokov. Na základe tejto výpovede pracovný pomer žalobkyne založený pracovnou zmluvou zo dňa 28.06.2018 skončil uplynutím výpovednej doby dňa 31.07.2022. V tejto situácii nie je rozhodujúce, že žalobkyňa od začiatku s výpoveďou nesúhlasila, čo žalovanej aj písomne oznámila, a okrem nesúhlasného stanoviska sa svoje práva rozhodla brániť podnetmi na štátne orgány s cieľom upozorniť na/prešetriť procesné pochybenia (napr. ohľadne prerokovania výpovede s odborovou organizáciou) zamestnávateľa pri podaní výpovede, vrátane komunikácie so štátnymi orgánmi (formou podnetu na inšpektorát práce, sťažnosti na Trenčiansky samosprávny kraj a otvoreného listu na Ministerstvo zdravotníctva SR). V tomto prípade odvolací súd súhlasí s vyjadrením žalovanej k podanému odvolaniu, že akékoľvek prípadné iné údaje vyplývajúce z vyššie spomínaných písomností nie sú spôsobilé privodiť zmenu už nastolenému právnemu stavu, ktorý nastal ako následok zákonom formulovanej domnienky v zmysle § 77 Zákonníka práce. Odvolací súd pripomína, že o tom, či pracovný pomer trvá, resp. či bol skončený platným spôsobom môže rozhodnúť výlučne súd. Ak takéto rozhodnutie neexistuje, čo je v danom spore jednoznačné, nemožno účinne tvrdiť, že pracovný pomer pokračoval/neskončil, a to bez ohľadu na to, čo uvádzajú niektoré inštitúcie alebo samotný zamestnanec či zamestnávateľ. V tejto súvislosti nie je ani podstatné, či by výpoveď z pracovného pomeru mohla byť v prípadnom konaní o určenie jej neplatnosti (ktoré však neprebehlo) posúdená ako neplatná pre absenciu formálnych či obsahových náležitostí výpovede samotnej, či chýb v postupe zamestnávateľa.
26. K odvolacej námietke žalobkyne, podľa ktorej považovala prvú výpoveď z pracovného pomeru za neplatnú, pričom s týmto názorom mala súhlasiť aj samotná žalovaná a strany sa následne dohodli na pokračovaní pracovného pomeru, a preto nevidela dôvod vyvolávať súdny spor, odvolací súd uvádza, že takáto argumentácia nie je dôvodná. Odvolací súd dáva do pozornosti žalobkyni starú zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Predovšetkým je totiž vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a podobne, k naplneniu čoho došlo tiež v podmienkach tejto veci na ťarchu samotnej odvolateľky (žalobkyne), keď táto svojím správaním vykazujúcim známky právnej neznalosti alebo nesprávneho predpokladu, že údajná vzájomná dohoda so zamestnávateľom postačuje, nepodala žalobu v zákonnej lehote. Tieto okolnosti nemajú právny význam, pretože samotná skutočnosť, že žalobkyňa považovala výpoveď za neplatnú alebo že naďalej vykonávala prácu, nenahrádza zákonnom vyžadovaný procesný úkon, ktorý právny poriadok na ochranu takéhoto práva vyžaduje, a preto ani nemôže obstáť.
27. Pokiaľ žalovaná dala žalobkyni v poradí druhú výpoveď zo dňa 03.08.2023, prehliadla, že došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru už v poradí prvou výpoveďou. Pokiaľ žalobkyni naďalej prideľovala prácu a vyplácala mzdu, uvedené samo o sebe nemôže nahrádzať právne relevantný úkon smerujúci k založeniu nového pracovného pomeru. Žalovaná teda svojím postupom len demonštrovala vlastnú neznalosť právnych následkov výpovede a nesprávne právne posúdenie situácie.
28. V danom prípade bolo preukázané, že po skončení pracovného pomeru zmluvou zo dňa 28.06.2018 na základe prvej výpovede zo dňa 31.05.2022, nedošlo medzi účastníkmi k uzatvoreniu ďalšej pracovnej zmluvy. Žalovaná konajúc v presvedčení, že pracovný pomer stále trvá, realizovala úkony s jeho
zámerom ho ukončiť, čo vyústilo až do podania druhej výpovede z pracovného pomeru zo dňa 03.08.2023, neplatnosti ktorej sa žalobkyňa v tomto spore domáha. 29. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že samotné pokračovanie vo výkone pracovnej činnosti zo strany žalobkyne po dátume skončenia pracovného pomeru, t.j. do 30.11.2023, je len znakom existujúceho právneho vzťahu, ktorý je označovaný práve za faktický pracovný pomer.
30. Faktický pracovný pomer je právny vzťah založený na základe neplatného právneho úkonu. Podľa svojej právnej povahy nie je pracovným pomerom v zmysle Zákonníka práce, nevzniká právnym úkonom pracovnej zmluvy, preto ho nemožno nazvať pracovným pomerom. Vzniká pri výkone závislej práce. O situáciu neplatnej pracovnej zmluvy, a tým aj o faktický pracovný pomer ide aj vtedy, keď písomná pracovná zmluva celkom chýba, ale aj v prípade, keď písomne uzatvorená pracovná zmluva je v rozpore so zákonom alebo sa prieči dobrým mravom. Právne dôsledky z neplatných právnych úkonov, vrátane neplatnej pracovnej zmluvy, výrazným spôsobom modifikuje ust. § 17 Zákonníka práce, podľa ktorého nesmú byť právne následky neplatnosti právneho úkonu na ujmu zamestnanca, ak si túto neplatnosť nespôsobil sám, ako aj ust. § 222 Zákonníka práce o bezdôvodnom obohatení a prípadne ust. Zákonníka práce o náhrade škody, ak pri výkone práce vo faktickom pracovnom pomere vznikla niektorému z účastníkov pracovného pomeru škoda. Súdna prax opakovane zdôrazňuje, že ukončenie faktického pracovného pomeru „neprebieha spôsobmi upravenými pre pracovný pomer vzniknutý platnou pracovnou zmluvou“, pretože tieto predpokladajú existenciu právne relevantného pracovnoprávneho vzťahu, ktorý v danom prípade nevznikol. Takýto pracovný vzťah by mala ktorákoľvek zo zmluvných strán okamžite ukončiť neprideľovaním práce.
31. Z uvedených dôvodov nebolo možné ani úspešne uplatniť žalobu o určenie neplatnosti (druhej) výpovede z pracovného pomeru zo dňa 03.08.2023, keďže výpoveď ako právny úkon bola z hľadiska právneho poriadku irelevantná, keďže smerovala k ukončeniu vzťahu, ktorý nebol pracovným pomerom v zmysle Zákonníka práce. Domáhať sa jej neplatnosti preto bolo právne vylúčené. Vzhľadom k tomuto záveru neobstojí námietka žalobkyne, že súd mal vyhodnotiť skončenie pracovného pomeru zo dňa 03.08.2023 za neplatné, keďže sa nedá platne vypovedať faktický pracovný pomer. Ad absurdum by prijatím konštrukcie predloženej žalobkyňou bolo možné úspešne podať žalobu podľa § 77 Zákonníka práce v akomkoľvek právnom vzťahu (inom ako pracovnom pomere) a vždy s kladným výsledkom.
32. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalobkyne, že ňou popieranú existenciu tzv. faktického pracovného pomeru zapríčinila výlučne žalovaná svojím neprofesionálnym a chaotickým konaním, a preto nemôže profitovať za situácie, že nebude zaviazaná na náhradu mzdy, pričom jej konanie zároveň vykazuje konanie v rozpore s dobrými mravmi. S týmito námietkami, ktoré (čiastočne) produkovala už pred súdom prvej inštancie, sa súd prvej inštancie vysporiadal v ods. 40 odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom odvolací súd sa s prijatými závermi stotožňuje. Možno len zdôrazniť, že tvrdenia žalobkyne o úmyselnom konaní žalovanej v rozpore s dobrými mravmi sú interpretáciou jednotlivých udalostí súvisiacich s prešetrením postupu zamestnávateľa príslušným inšpektorátom práce, avšak nekonala so zámerom žalobkyňu poškodiť alebo jej privodiť ujmu. Skutočnosť, že si voči nej uplatnila len postupy v súvislosti s organizačnou zmenou, je plne v rámci dispozičného oprávnenia žalovanej rozhodnúť o optimalizácii personálnej štruktúry, vrátane redukcie počtu pracovných miest.
33. Žalobkyňa v odvolaní v súlade s § 365 ods. 1 písm. e/ CSP tiež namieta nevykonanie navrhnutých dôkazov, a to vyžiadanie si administratívneho spisu od žalovanej za účelom zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Žalobkyňa neuviedla, aké konkrétne skutočnosti mali byť uvedeným dôkazom preukázané, ani akým spôsobom by mal tento dôkaz prispieť k objasneniu rozhodujúcich okolností veci. Potrebnosť a relevancia vykonania tohto dôkazu neboli zo strany žalobkyne riadne odôvodnené. Odvolací súd posúdil uvedenú odvolaciu námietku žalobkyne ako nedôvodnú.
34. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti o trovách konania, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k odlišnému, na jej prospech vydanému rozhodnutiu, či s ktorými by sa nebol zaoberal a dostatočne tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.
35. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej vzhľadom k jej plnému úspechu v odvolacom konaní, priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni ako odvolateľke.
36. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).