Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-10-2025.pdf
PDF · 225.51 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/10/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v C., D. XXX, zastúpeného JUDr. Miroslavom Chromým, advokátom so sídlom vo Veľkom Krtíši, SNP č. 33, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00151866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie 8.421,50 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 25C/5/2024-151 zo dňa 08.11.2024 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Lučenec č.k. 25C/5/2024-239 zo dňa 29.11.2024, ako súdu prvej inštancie, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia p o t v r d z u j e.
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalobcu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom v znení opravného uznesenia uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.421,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o určení výšky náhrady trov konania (druhý výrok).
1.2 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého žalobca pracuje ako hasič od 10.08.1989; v období od januára 2021 do decembra 2023 odpracoval žalobca 1992,96 hodín určenej služobnej pohotovosti (súd prvej inštancie vychádzal z predložených výplatných pások žalobcu a vypracovaných tabuliek o odpracovaných hodinách, nadčasových hodinách a hodinách pracovnej pohotovosti); žalobca vykonával štátnu službu v Modrom Kameni (okres Veľký Krtíš); žalobca mal v spornom období služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17 hodinových pracovných zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t.j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín (od 01.01.2022 bol výkon služby a služobnej pohotovosti v rámci pracovnej zmeny vykonávaný v pomere 16 hodín pracovnej zmeny a 8 hodín služobnej pohotovosti); výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na (a) aktívnu časť služobnej pohotovosti (práca nadčas) a (b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti; keďže v mieste výkonu služby v Modrom Kameni sa striedajú 3 hasičské zmeny, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna, t.j. ide
teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. služobnú pohotovosť; vzhľadom na nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je služobná pohotovosť v mieste výkonu služby, žalobca v spornom období od januára 2021 do decembra 2023 len v rámci samotnej služobnej pohotovosti priamo nadväzujúcej na výkon služby odpracoval 642,25 hodín v období od januára 2021 do decembra 2021, ďalej 647,42 hodín v období od januára 2022 do decembra 2022 a 703,29 hodín v období od januára 2023 do decembra 2023 (t.j. od 01.01.2021 do 31.12.2023 spolu 1.992,96 hodín pracovnej pohotovosti); priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od januára 2021 do decembra 2023 tak u žalobcu dosiahol viac ako 50 hodín týždenne.
1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie je žaloba žalobcu v plnom rozsahu dôvodná; súd prvej inštancie dospel k záveru a argumentoval, že: (1) je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie prejednávaného sporu; (2) predmetom konania bol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) za porušenie práva Európskej únie (ďalej aj „právo EÚ“) v dôsledku nesprávnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky (konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov; ďalej aj „zákon č. 315/2001 Z. z.“); (3) skutočnosť, že právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou a vnútroštátna úprava nesmie byť v rozpore s právom EÚ vyplýva z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „súdny dvor“); podľa judikatúry súdneho dvora má článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (t.j. v tomto prípade právo, aby priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročilo 48 hodín); (4) smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., ktorého ustanovenia sú v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pretože zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje služobnému úradu, aby služobný (pracovný) čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne sústavne prekračuje smernicou 2003/88/ ES stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas z dôvodu, že čas služobnej pohotovosti sa v celom rozsahu nezahrňuje do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času; zo žiadneho ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti sa tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času hasiča (ide o zjavný rozdiel oproti ustanoveniu § 96 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého čas neaktívnej pracovnej pohotovosti sa považuje za pracovný čas); vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. je preto v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES z dôvodu, že táto nebola správne implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky; (5) čas pracovnej (služobnej) pohotovosti žalobcu je potrebné zahrnúť do pracovného času žalobcu, pretože tento je povinný byť počas pohotovosti prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť okamžite k dispozícii v prípade potreby; (6) žalobca v spornom období od januára 2021 do decembra 2023 odpracoval služobný čas priemerne v trvaní viac ako 50 hodín týždenne, čo je viac ako maximálny týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES; právo žalobcu vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo v spornom období sústavne porušované; (7) žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti žalovanému, pretože bolo preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu podľa judikatúry súdneho dvora, t.j. (a) cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, (b) existencia škody a (c) priama príčinná súvislosť medzi porušením práva únie a škodou; platí, že podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity), súčasne náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti; (8) pasívne vecne legitimovaným subjektom je v prejednávanom spore žalovaný (štát), keďže neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES; ide pritom o objektívnu zodpovednosť žalovaného (štátu) za škodu spôsobenú porušením práva únie bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť;
(9) porušenie smernice 2003/88/ES bolo voči žalobcovi preukázané; smernica 2003/88/ES ani vnútroštátne právo výslovne neupravuje otázku náhrady škody vzniknutej porušením práva únie; podľa judikatúry súdneho dvora náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených za podmienky dodržania zásady ekvivalencie a zásady efektivity, súčasne náhrada škody musí byť primeraná vzniknutej ujme; uplatnený nárok je pri absencii výslovnej vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva únie jednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie, t.j. v tomto prípade podľa § 11 Občianskeho zákonníka až § 13 Občianskeho zákonníka (náhrada nemajetkovej ujmy); (10) porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo porušované právo žalobcu na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie; (11) súčasne porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo porušované právo žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením; (12) príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a vznikom škody vyplýva zo skutočnosti, že ak by došlo zo strany žalovaného k správnemu prebratiu smernice 2003/88/ ES a táto by sa správne aplikovala, žalovaný by v spornom období nemusel odpracovať viac ako smernicou 2003/88/ES maximálne povolený 48 hodinový pracovný čas; s poukazom na súdnu prax súdneho dvora skutočnosť, že žalobca neupozornil zamestnávateľa na porušovanie smernice 2003/88/ES, resp. neuplatnil nárok na náhradu škody najskôr voči zamestnávateľovi, je pre záver o danosti príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a vznikom škody nepodstatná; (13) výšku škody (nemajetkovej ujmy) žalobcu je vzhľadom na absenciu výslovnej úpravy potrebné analogicky (analogia legis) podľa § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. stanoviť ako rozdiel medzi náhradou za služobnú pohotovosť nariadenú mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 písm. a/ zákona č. 315/2001 Z. z.) podľa § 122 ods. 2 písm. b) zákona č. 315/2001 Z. z. a náhradou za služobnú pohotovosť nariadenú v rámci rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (t.j. 35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou žalobcovho služobného platu); žalobca oprávnene predpokladal, že čas strávený výkonom činnosti bude adekvátnym spôsobom nahradený, a to spravidla vo forme peňažného ekvivalentu (mzdy); je správne výšku žalovanej nemajetkovej ujmy analogicky odvíjať od ustanovenia § 122 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré predstavuje ustanovenie upravujúce odmenu za služobnú pohotovosť, pretože ide z hľadiska analógie za „najbližšie“ k stanoveniu výšky náhrady škody; hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti; nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak, pretože uplynutý čas žalobca nemôže stráviť inak (ide o nezvrátiteľný stav); aj v zmysle judikatúry súdneho dvoru v prípade nemajetkovej ujmy žalobcu prichádza do úvahy náhrada za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol rešpektovaný maximálny týždenný pracovný čas upravený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES; žalobca počas trojročného sporného obdobia odpracoval 1992,96 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času naviac stráviť v práci a nemohol ju venovať rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii či odpočinku; (14) vo vzťahu k námietke žalovaného ohľadne referenčných období podľa smernice 2003/88/ES súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný namietal spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času a poukázal tiež na to, že priemerný týždenný čas je potrebné počítať v šesťmesačnom referenčnom období; súd prvej inštancie súhlasil s názorom žalovaného, že v zmysle smernice 2003/88/ES v spojení so zákonom č. 315/2001 Z. z. referenčné obdobie, počas ktorého by sa nemal prekročiť v priemere 48 hodinový pracovný čas, predstavuje 6 mesiacov; to však neodôvodňuje prijať záver, že v dlhšom, a to konkrétne v období troch rokov, teda v posudzovanom období (od 01.01.2021 do 31.12.2023), ako vyčlenil žalobca, priemerný týždenný pracovný čas môže byť prekročený; v zásade platí, že tak
ako v referenčnom 6 mesačnom, tak ani v trojročnom období nemôže byť prekročený (v priemere) 48 hodinový pracovný čas v týždni; pre posúdenie porušenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je tak irelevantné, či sa posudzuje obdobie šiestich mesiacov alebo troch rokov, pretože ani v jednom prípade nemôže dôjsť k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času; pokiaľ žalobca namieta prekročenie priemerného 48 hodinového pracovného času v trojročnom období, a k takému prekročeniu skutočne aj došlo, tak je potrebné prijať záver, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bol porušený, čo korešponduje aj s judikatúrou súdneho dvora, a to konkrétne napríklad s rozsudkom C-429/09 zo dňa 25.11.2010; (15) vo vzťahu k námietke žalovaného ohľadne výpočtu priemerného týždenného pracovného času súd prvej inštancie uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola nezhoda v tom, ako stanoviť počet odpracovaných hodín pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času; zatiaľ čo žalobca vychádza z počtu odpracovaných hodín podľa takzvaného fondu pracovného času vrátane počtu hodín odslúžených v rámci určenej služobnej pohotovosti, tak v zásade žalovaný namietal, že od počtu hodín stanovených vo fonde pracovného času treba odpočítať služobné hodiny vymedzené v § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. (ako sú napríklad čerpanie dovolenky, platené služobné voľno, náhradné voľno za štátnu službu nadčas a podobne), pretože sa nejedná o pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES; k tejto otázke je potrebné poukázať na znenie článku 15 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého členské štáty (teda aj Slovenská republika ako žalovaný), sú oprávnené prijímať také legislatívne úpravy, ktoré sú pre pracujúcu osobu priaznivejšie; uvedené znamená, že ak žalovaný ako štát prijal právnu úpravu, ktorá je pre posúdenie priemerného maximálneho počtu pracovných hodín pre pracujúce osoby, teda tiež pre žalobcu, priaznivejšia, a to konkrétne ustanovením § 97 zákona č. 315/2001 Z. z., kde za služobný (pracovný) čas sa považuje aj čas, ktorý by mohol predstavovať čas odpočinku, tak pre posúdenie počtu odpracovaných hodín je potrebné aplikovať práve aj predmetné ustanovenie § 97 zákona č. 315/2001 Z. z.; inak povedané, žalovaný nemôže neaplikovať ním prijaté zákonné ustanovenie (§ 97 zákona č. 315/2001 Z. z.), ak je to pre žalobcu ako pracujúcu osobu priaznivejšie; preto žalovaným namietanú skutočnosť o nemožnosti aplikácie ustanovenia § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. súd považuje za nedôvodnú, čo vedie k nepochybnému záveru, že pre stanovenie počtu odpracovaných hodín je potrebné vychádzať z počtu hodín, ktorý je vymedzený vo fonde pracovného času a z ktorého vychádzal aj žalobca; (16) námietku premlčania uplatneného nároku vznesenú žalovaným vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú s odôvodnením, že začiatok plynutia trojročnej premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby; k ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym mesiacom za žalované obdobie (január 2021 až december 2023) tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES; o rozsahu prekročenia služobného času za mesiac január 2021 sa žalobca dozvedel po dovŕšení daného mesiaca, t.j. dňom 01.02.2021, pričom trojročná premlčacia doba by mu uplynula dňa 01.02.2024; žaloba bola na súd podaná dňa 30.01.2024, teda pred uplynutím premlčacej doby, preto uplatnený nárok žalobcu nie je premlčaný; (17) nakoľko bol žalobca v spore v plnom rozsahu úspešný priznal mu súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu; (18) na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel.
1.4.1 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na článok 1 ods. 1, 1 ods. 2 písm. a), 1 ods. 3, 2 ods. 1, 2, 3 a 5, 6 písm. a) a b), 16, 17 ods. 1 a 5 smernice č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.
1.4.2 Súd prvej inštancie ďalej rozhodol s poukazom na ustanovenia článkov 7 ods. 2 a 5, článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) a článku 40 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej s poukazom na ustanovenia § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1 a 2, § 92 ods. 1, 2 a 4, § 103 ods. 1, 2 a 5, § 116 ods. 1 a 2, § 122 ods. 1, 2 písm. a) a 3, § 130, § 135e ods. 1, 2, 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov v spojení s § 11, § 13 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 25.11.2024 (č.l. 186-198 spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu; vyjadril názor, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v odvolaní konkrétne namietal a argumentoval, že: (1) pokiaľ predmetom konania bola náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutá porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky tak podľa názoru žalovaného nesprávna, resp. neúplná transpozícia smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou skutočnosťou pre zásah do práva podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES; nesprávna transpozícia smernice nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice; (2) ak súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp. neúplnej transpozícii smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, bolo jeho povinnosťou aplikovať smernicu priamo a skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, od ktorého si žalobca svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy odvodzuje; v tomto smere bolo povinnosťou žalobcu preukázať porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a povinnosťou súdu skúmať, či došlo k porušeniu práva žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES; (3) bez bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle článku 2 smernice 2003/88/ ES s prihliadnutím na neutrálne dni podľa článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES a na referenčné obdobie podľa článku 19 smernice 2003/88/ES nebolo možné konštatovať, že by nesprávna, resp. neúplná transpozícia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES; samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nemôže nikdy zakladať nárok na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy fyzickej osobe z dôvodu, že jedine Európska komisia môže podniknúť právne kroky voči členskému štátu Európskej únie, ktorý netransponuje určitú smernicu do svojho vnútroštátneho poriadku, t.j. len Európska komisia môže konštatovať správnu, či nesprávnu transpozíciu akejkoľvek smernice; prípadné porušenie povinnosti členského štátu Európskej únie transponovať akúkoľvek smernicu do vnútroštátneho poriadku zakladá iba zodpovednosť členského štátu voči Európskej únii a nie voči konkrétnym fyzickým osobám; nárok fyzickej osoby môže vzniknúť iba ako nežiaduci dôsledok nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES, preto súd prvej inštancie mal skúmať, aký mala nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES dopad na žalobcu; (4) nestotožňuje sa s názorom súdu prvej inštancie o splnení podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia práva EÚ; nárok na náhradu škody za porušenie práva únie môže v zmysle judikatúry súdneho dvora vzniknúť len v prípade kumulatívneho splnenia podmienok: (a) cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, (b) existencia škody a (c) priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom; (5) porušenie svojich práv podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES videl žalobca v tom, že pracoval nad rámec 48 hodinového maximálneho týždenného pracovného času; súd prvej inštancie mal primárne skúmať, či k prekročeniu predmetného limitu došlo alebo nie a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd prvej inštancie tieto skutočnosti vôbec neskúmal, len si osvojil tvrdenia žalobcu a ignoroval argumentáciu žalovaného; (6) súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou fondu pracovného času, ktorý v sebe zahŕňa nielen pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES, ale aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES; fond pracovného času aj podľa rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024 nie je veličinou, z ktorej by sa mohlo v tomto spore vychádzať, pretože ide len o vyjadrenie počtu pracovných hodín, ktoré má zamestnanec pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času k dispozícii, nevyjadruje reálne číslo, koľko zamestnanec v práci za mesiac skutočne odpracoval; (7) súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s interpretáciou § 97 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý určité časy odpočinku považuje za výkon štátnej služby, avšak tieto časy nie sú výkonom štátnej služby v zmysle smernice 2003/88/ES; výpočty priemerného týždenného pracovného času žalobcu sú preto nesprávne a nezohľadňujú skutočnosť, že v zmysle smernice 2003/88/ES sa do štátnej služby nezapočítava čas odpočinku; (8) podľa jeho názoru pokiaľ ide o prepočet služobného času žalobcu (a) v období od 01/2021 do 06/2021 jeho priemerný týždenný služobný čas bol 46,05 hodín, (b) v období od 07/2021 do 12/2021 jeho priemerný týždenný služobný čas bol 44,29 hodín, (c) v období od 01/2022 do 06/2022 jeho priemerný týždenný služobný čas bol 43,27 hodín, (d) v období od 07/2022 do 12/2022 jeho priemerný týždenný
služobný čas bol 46,16 hodín, (e) v období od 01/2023 do 06/2023 jeho priemerný týždenný služobný čas bol 44,50 hodín a (f) v období od 07/2023 do 12/2023 jeho priemerný týždenný služobný čas bol 45,58 hodín; z uvedeného je zrejmé, že do práv žalobcu nebolo zasiahnuté v žiadnom referenčnom období žalovaného obdobia, preto nie je jasné ako dospel súd prvej inštancie k záver, že u žalobcu došlo k prekročeniu limitu podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES; (9) pre zodpovedanie otázky, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES je potrebné vychádzať z referenčných období v dĺžke šesť mesiacov, nie z mesačných období ako žalobca a aj súd prvej inštancie; ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje transpozíciu článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice 2003/88/ES a článkom 19 smernice 2003/88/ES, teda pojem priemerný týždenný pracovný čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov; činnosti hasičov spadajú pod odchýlky uvedené v článku 17 ods. 3 písm. b) smernice 2003/88/ES, pretože sú spojené s potrebou nepretržitej služby; zákon č. 315/2001 Z. z. jednoznačne stanovuje obdobie, v rámci ktorého sa rozvrhuje plán služieb príslušníkov hasičského a záchranného zboru (6 mesiacov); v prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru sa služby rozvrhujú vopred do obdobia 6 mesiacov; žalobca nesprávne pri vyčísľovaní svojej nemajetkovej ujmy a zisťovaní dopadu nesprávnej transpozície smernice vychádza z mesačných období; žalobca vo svojich výpočtoch priemerného týždenného služobného času vychádzal z celého fondu pracovného času, teda aj z dní času odpočinku označených v pláne služieb žalobcu skratkami DOS - dovolenka vo sviatok bez odpočtu, VS - voľno za prácu vo sviatok, DOD - dodatková dovolenka, DOV - riadna ročná dovolenka, či SVP - voľno z kolektívnej zmluvy; pritom aj smernica 2003/88/ES v článku 2 jasne rozlišuje medzi pracovným časom a časom odpočinku; aj z judikatúry súdneho dvora možno vyabstrahovať tri podmienky pre pojem „pracovného času“, t.j. (a) pracovník pracuje, (b) pracovník vykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti a (c) pracovník je k dispozícii zamestnávateľovi; členský štát v zmysle judikatúry súdneho dvora nemôže jednostranne určovať obsah pojmov „pracovný čas“, či „pracovník“; žalobca sa svojimi výpočtami snaží zavádzať súd a vytvára dojem, že pracuje ďaleko viac, než v skutočnosti pracuje; (10) poukazuje na svoje prepočty služobného času žalobcu, ktoré sú v súlade so smernicou a judikatúrou súdneho dvora, pričom tieto prepočty zohľadňujú výkon štátnej služby, služobnú pohotovosť, rekondičné pobyty, školenia a dni zvyšovania kvalifikácie; podľa názoru žalovaného ide o prepočty, ktoré hodnoverne preukazujú, že v praxi do práv žalobcu nebýva zasahované takým spôsobom ako sa to snaží tvrdiť žalobca, pričom v žalovanom období nedošlo k porušeniu práv žalobcu v troch referenčných obdobiach; žalovaný pri svojich prepočtoch prihliadol aj na neutrálne dni v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda na dni, počas ktorých žalobca odpracoval 0 hodín pracovného času, t.j. riadna ročná dovolenka (DOV), práceneschopnosť (PN, PNK a OČR) ako aj dni voľna z dôvodu všeobecného záujmu (VSZ), ktoré dni pre účely prepočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu nepoužil; (11) výpočet nemajetkovej ujmy vo forme matematickej rovnice nie je správny; pokiaľ súd prvej inštancie akceptoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy vypočítanú žalobcom ako ekvivalenciu majetkovej škody, dopustil sa závažného zásahu do práva na spravodlivý proces tým, že konal v rozpore s § 216 C.s.p. (t.j. v rozpore so zásadou ne ultra petitum); súd prvej inštancie stotožnil výšku nemajetkovej ujmy s vecnou škodou v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, keď žalobcovi priznal doplatok rozdielu medzi finančnou odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť; súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval údajne zistený skutkový stav, teda prepísal, čo žalobca na pojednávaní uviedol, avšak žiadnym spôsobom sa nevyporiadal s povinnosťou dôkazného bremena na strane žalobcu; hoci súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia iných súdov priznávajúce náhradu nemajetkovej ujmy v rádovo nižších sumách (cca 2.500,- €), vôbec neodôvodnil, prečo priznal sumu presahujúcu túto sumu; Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 7Cdo/29/2021 vyslovil názor, že každý prípad vzniku nemajetkovej ujmy je individuálny, preto sa nemôžu tieto prípady paušalizovať; z praxe súdov Slovenskej republiky vyplýva, že okrem Krajského súdu v Banskej Bystrici žiaden iný, ktorý už v obdobnej veci rozhodoval, neakceptuje výpočty náhrady nemajetkovej ujmy formou matematickej rovnice (nedoplatku mzdy), preto by mal Krajský súd v Banskej Bystrici prehodnotiť svoju doterajšiu prax, tak ako Krajský súd v Košiciach; (12) priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje žalovaný za neprimeranú a premrštenú a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia; aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má byť pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné trestné
činy; v uznesení sp. zn. 4Cdo/19/2020 najvyšší súd uviedol, že určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré umožnia súdu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku a hoci výšku nemajetkovej ujmy určuje súd voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. svojvoľnú; zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti; žalobca sa nedomáha upustenia od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu; podaná žaloba vôbec nerieši údajný protiprávny stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby; (13) v konaní nebolo preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy; skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času rodine, priateľom, prípadne voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť; je úplne bežné, že dospelí ľudia, ktorí majú vlastné rodiny a živia ich svojou prácou, prirodzene nemajú toľko voľného času na priateľov a voľnočasové aktivity, ktorým sa venovali v mladosti alebo počas štúdií; uvedené nepredstavuje argument spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch; žalobca navyše nikdy neuviedol, že by na rodinu, priateľov a voľnočasové aktivity nemal vôbec priestor alebo, že by mu žalovaný v tejto činnosti bránil; v priebehu konania žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že by jeho práca bola výlučným dôvodom, pre ktorý sa menej venuje rodine, priateľom a voľnočasovým aktivitám; v tomto prípade ak výlučným dôvodom, že sa žalobca venuje menej rodine, priateľom a voľnočasovým aktivitám, nie je práca žalobcu, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES je tým jediným a výlučným dôvodom, v dôsledku ktorého žalobca venuje menej času rodine, priateľom a koníčkom; súd prvej inštancie sa tvrdeniami žalobcu v tomto smere žiadnym spôsobom bližšie nezaoberal, čo predstavuje vadu konania; (14) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nepreskúmateľný, pretože súd prvej inštancie neodôvodnil, prečo na prepočty žalovaného neprihliadol, žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal, nezodpovedal otázku, prečo považuje prepočty žalobcu za správne, neopísal rozsah preukázanej nemajetkovej ujmy, keďže výšku nemajetkovej ujmy odvodil od vecnej škody, nevysporiadal sa ani s otázkou pracovného času vo vzťahu k času odpočinku v zmysle článku 2 smernice 2003/88/ES, nevysporiadal sa s otázkou referenčných období, argumentáciu žalovaného ohľadom 6 mesačných referenčných období ignoroval a priklonil sa k argumentácii žalobcu ohľadne mesačných referenčných období bez akéhokoľvek právneho základu; žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti odôvodňujúce jeho nárok, dôkazné bremeno neuniesol; žalovaný dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012, ktorý pripúšťa neúspešnosť žaloby na ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, aj keď v dôsledku neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka určitá ujma vznikla; žalovaný poukazuje aj na rozhodnutie súdneho dvora vo veci Konle C-302/97, v zmysle ktorého aj jednoznačný rozpor s právom Európskej únie nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je vnútroštátna úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom; suma priznaná žalobcovi súdom prvej inštancie nezohľadňuje rozsah porušenia smernice 2003/88/ES ani vzniknutú ujmu žalobcu a v skutočnosti predstavuje iba doplatok mzdy za rozdielnu odmenu medzi určenou a nariadenou služobnou pohotovosťou; súd prvej inštancie preto podľa názoru žalovaného vec nesprávne právne posúdil; (15) nesúhlasil ani s priznaním nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu; nárok žalobcu bol podľa jeho názoru nesprávne uplatnený a v tomto prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci; (16) na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietne.
2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 02.12.2024 (č.l. 245-246 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný, vecne správny a spravodlivý, pretože súd prvej inštancie prijal rozhodnutie po dôkladnom a nestrannom zhodnotení všetkých relevantných skutočností a predložených dôkazov, pričom správne zohľadnil právnu aj skutkovú stránku veci a postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi vrátane zásad spravodlivého procesu a rešpektovania práv sporových strán; vo vzťahu ku konkrétnym odvolacím námietkam žalovaného uviedol a argumentoval, že:
(1) námietka o porušení zásady viazanosti žalobou je účelová a neopiera sa o žiadne relevantné právne, či skutkové základy; naopak súd prvej inštancie konal v medziach svojej právomoci a pri rozhodovaní vzal do úvahy jedinečné okolnosti prípadu ako aj osobitosť postavenia žalobcu, ktorý je príslušníkom hasičského záchranného zboru; (2) ustálená súdna prax nevyžaduje presnú zákonom stanovenú metodiku výpočtu náhrady škody v prípadoch nemajetkovej ujmy; každý prípad je špecifický a súd prvej inštancie zohľadnil všetky relevantné faktory, aby dospel k spravodlivému rozhodnutiu; (3) námietka žalovaného o nesprávnosti výpočtu náhrady škody nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi a zvážil všetky okolnosti prípadu vrátane povahy ujmy a jej vplyvu na žalobcu; rozhodnutie súdu nie je výsledkom čisto matematického výpočtu, ale dôkladného zhodnotenia všetkých relevantných faktorov; súd má právomoc prispôsobiť svoje rozhodnutie jedinečným okolnostiam prípadu; napadnuté rozhodnutie rešpektuje zásady spravodlivého procesu a zohľadňuje špecifické postavenie žalobcu; (4) žalovaným predložené rozhodnutia predstavujú ojedinelé neprávoplatné rozhodnutia okresných súdov, resp. mestských súdov, ktoré neboli potvrdené krajskými súdmi; (5) na základe uvedeného navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
2.3 Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 11.12.2024 (č.l. 255-256 spisu) uviedol, že žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti a nijakým spôsobom nereagoval na jeho argumentáciu, preto zopakoval svoju ťažiskovú odvolaciu argumentáciu a zotrval na podanom odvolaní.
2.4 Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 19.12.2024 (č.l. 264-265 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu zopakoval svoju ťažiskovú argumentáciu v odvolacom konaní. Zopakoval, že podanou žalobou nežiadal peňažný nárok z titulu náhrady mzdy alebo jej doplatku; svojím výpočtom sa snažil preukázať, že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vychádza z minima, aj keď mu nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES spôsobila vážnu a nenapraviteľnú ujmu v osobnom živote, ktorú nie je možné vyjadriť iba číslom, ktoré by nemalo oporu v reálnych okolnostiach.
2.5 Žalovaný následne vo vyjadrení zo dňa 30.01.2025 (č.l. 275 spisu) uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na svojej argumentácii a odkazuje na ňu, pretože vo vzťahu k žalobcovi nedošlo k porušeniu smernice 2003/88/ES; odvolaciu dupliku žalobcu považoval za nadbytočnú a neúčelnú so snahou získať len trovy konania, pretože žalobca v nej neuviedol žiadne nové alebo relevantné skutočnosti.
2.6 Vyjadrenie žalovaného doručil odvolací súd právnemu zástupcovi žalobcu dňa 20.11.2025 (č.l. 288 spisu) na vedomie.
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).
3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
4.4.1 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
4.4.2 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhoveniu žalobe žalobcu, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. na tieto v plnom rozsahu poukazuje; na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil; z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
4.4.3 Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore boli splnené zákonné podmienky na vyhovenie žalobe žalobcu; pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní bol postačujúci skutkový stav veci, ako ho zistil súd prvej inštancie, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj odvolací súd (§ 383 C.s.p.); pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní tak nebolo v tomto rozsahu potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie (§ 384 C.s.p.); zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru (hasič) v služobnom pomere mal v spornom období (január 2021 až december 2023) služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17 hodinových pracovných zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku (od 01.01.2022 bol výkon služby a služobnej pohotovosti v rámci pracovnej zmeny vykonávaný v pomere 16 hodín pracovnej zmeny a 8 hodín služobnej pohotovosti), t.j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín; výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na (a) aktívnu časť služobnej pohotovosti (práca nadčas) a (b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti; v mieste výkonu služby v Modrom Kameni sa striedajú 3 hasičské zmeny, preto každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna, t.j. ide o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. služobnú pohotovosť; žalobca v spornom období od januára 2021 do decembra 2023 len v rámci samotnej služobnej pohotovosti priamo nadväzujúcej na výkon služby odpracoval 642,25 hodín v období od januára 2021 do decembra 2021, ďalej 647,42 hodín v období od januára 2022 do decembra 2022 a 703,29 hodín v období od januára 2023 do decembra 2023 (t.j. od 01.01.2021 do 31.12.2023 spolu 1.992,96 hodín pracovnej pohotovosti); priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od januára 2021 do decembra 2023 tak u žalobcu dosiahol viac ako 50 hodín týždenne.
4.4.4 V prejednávanom spore je predmetom konania nárok žalobcu ako hasiča na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spornom období od januára 2021 do decembra 2023. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel, keď žalobu žalobcu vyhodnotil ako dôvodnú čo do základu aj výšky. Žalovaný v priebehu konania a v podanom odvolaní ťažiskovo namietal (a) nepreukázanie porušenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spornom období vo vzťahu k žalobcovi a (b) nesplnenie podmienok na priznane náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi vrátane neprimeranej výšky priznanej nemajetkovej ujmy.
4.4.5 Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhoveniu žalobe žalobcu (bod 4.4.2 odôvodnenia); pokiaľ ide o konkrétne odvolacie námietky žalovaného (§ 387 ods. 3 C.s.p.) odvolací súd v podrobnostiach udáva, že: (1.1) súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie sporu; podľa § 3 ods. 1 C.s.p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány; spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory (skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát je tu bez právneho významu); z judikatúry súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy; súd prvej inštancie mal preto právomoc prejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a žalovaného o náhradu škody (nemajetkovej ujmy);
(1.2) nakoľko jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú porušením práva únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol nepochybne v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákon č. 315/2001 Z. z.), t.j. v konkrétnostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (bez oprávnenia súdu prvej inštancie posúdiť túto otázku by v podstate nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor); odvolacia argumentácia žalovaného, že súd prvej inštancie nebol oprávnený posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES, resp. že nesprávne prebratie smernice do vnútroštátneho právneho poriadku zakladá len zodpovednosť členského štátu voči Európskej komisie, je z hľadiska prejednávaného sporu podľa odvolacieho súdu nedôvodná; (2.1) súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený); vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku; na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte; z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín; žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.; podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu; podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne; podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne; nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni; podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času; z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča; výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča; (2.2) podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom; z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku; zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti; uvedený záver vyplynul aj z vykonaného dokazovania, podľa ktorého žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval v spornom období priemerne viac ako 48 hodín týždenne; smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici; (2.3) je zrejmé, že posudzované ustanovenia (§ 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1) boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 01.04.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.); podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom únie;
k ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny); z uvedeného vyplýva, že žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka; (2.4) napokon nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. potvrdzuje aj novela zákona č. 315/2001 Z. z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky na 35. schôdzi dňa 27.05.2025 uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 179/2025 Z. z. účinná od 01.07.2025; návrh novely zákonom č. 315/2001 Z. z. predložila vláda, ktorá uznesením č. 298/2025 zo dňa 12.06.2025 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. a potreba novelizácie podľa dôvodovej správy k návrhu zákona bola vyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v súvislosti s prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného času, „ktoré vznikajú preto, že sa do tohto limitu nezarátava služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby, ako to vyžaduje európska legislatíva“; v návrhu zákona sa uvádza, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru podľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje 40 hodín týždenne, „pričom služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času“; služobná pohotovosť sa príslušníkom určuje, t.j. nemajú možnosť ju odmietnuť; výslovne sa uvádza, že: „Súdny dvor Európskej únie posudzuje legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičské a záchranné zložky; zároveň začne Európska komisia posudzovať súlad zákona so smernicou 2003/88/ES; nie je predpoklad úspechu SR, pričom pri nezosúladení národnej legislatívy so smernicou 2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch eur (vysoká pravdepodobnosť v pomerne krátkom horizonte); na základe uvedeného je potrebné zabezpečiť zosúladenie národnej legislatívy so smernicou 2003/88/ES“; schválená novela zákona č. 315/2001 Z. z. uskutočnená zákonom č. 179/2025 Z. z. nemá žiaden vplyv na prejednávaný spor; odvolací súd na prijatie novely zákona č. 315/2001 Z. z. a časť predkladacej správy k nej, v ktorej vláda SR odôvodňuje potrebuje prijatia tejto novely, poukazuje len pre účely skráteného odôvodnenia svojho rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na podporu záveru o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho poriadku, ktorú tak uznáva aj samotný žalovaný predložením predmetnej právnej úpravy; (3) podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto smernica je adresovaná členským štátom; žalovaný (ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie) je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice; v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku; nakoľko smernica 2003/88/ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát); (4.1) súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča; súd prvej inštancie popri znení smernice 2003/88/ES správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý podal súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022); súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi; súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie; skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak); článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo
sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35); členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52); súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27); osobitne v prípade hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg); nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu; bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.); (4.2) záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021); tento záver sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahujú aj na žalobcu; (4.3) v prípade hasičov ani článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES, pretože tento článok sa na hasičov nevzťahuje (vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b/ rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách); pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej ochrany sa týka článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES); (5) súd prvej inštancie dospel aj k správnemu záveru ohľadne splnenia predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva únie v prejednávanom spore; podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie ak: (a) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd; aj podľa odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené, pretože: (5.1) článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín; uvedené ustanovenie smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi; ako bolo uvedené vyššie uvedené ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín (bod 4.4.5 časť 2.1 až 2.4 odôvodnenia); na záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice 2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom období od januára 2021 do decembra 2023 priemerný služobný čas žalobcu v každom z nich presiahol hranicu 48 hodín; (5.2) porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hodnú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09); (5.3.1) v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku (a) zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne (b) zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením; (5.3.2) odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody), nie je podľa odvolacieho súdu dôvodná; na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra súdneho dvora (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať; výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel; pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať; vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka; okrem toho treba zdôrazniť, že v takej veci ako vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania; vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov; článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením; za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi; (5.4) odvolacia námietka žalovaného ohľadne nesplnenia predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla porušením práva únie preto podľa odvolacieho súdu tiež nie je dôvodná; (6.1) súd prvej inštancie napokon dospel k správnemu právnemu názoru, že boli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v konkrétnej sume; (6.2) smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia; náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv; je na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady; (6.3) náš právny poriadok tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie; takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady
Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky; súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka); (6.4) žalovaný nesprávne namieta, že žalobca nepreukázal porušenie smernice 2003/88/ES a spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v žalovanom období od januára 2021 do decembra 2023 v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v jednotlivých šesťmesačných referenčných obdobiach odpracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne; žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky a tzv. ID plachty), z ktorých vyplynulo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES v neprospech žalobcu; (6.5) nie je dôvodná námietka žalovaného, že sa súd prvej inštancie nevyjadril k jeho výpočtom priemerného služobného času žalobcu v spornom období; súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že akceptoval výpočet žalobcu z podkladov zistených od zamestnávateľa a počtu hodín, ktorý je vymedzený vo fonde pracovného času (body 144 a 145 odôvodnenia napadnutého rozsudku); súd prvej inštancie v tomto smere v podstate argumentoval, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu nesmie prekračovať limit podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nielen v šesťmesačných referenčných obdobiach, ale aj počas celých sporných troch rokov a súčasne pri výpočte priemerného týždenného služobného času v spornom období je potrebné zohľadniť aj ustanovenie § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. a to v súlade s článkom 15 smernice 2003/88/ES, pretože je to pre žalobcu priaznivejšia právna úprava; podľa odvolacieho súdu však len takúto odpoveď na podstatné námietky žalovaného, že žalobca nesprávne pri odôvodnení žaloby vychádzal z fondu pracovného času a nezohľadňuje tzv. neutrálne dni podľa článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES nemožno považovať za dostatočnú, preto v zmysle § 387 ods. 3 C.s.p. s cieľom vyhnúť sa zbytočnému zrušovaniu rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v odvolacom konaní zaoberal aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi (dostatočne a vyčerpávajúco) nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie ako aj podstatnými tvrdeniami strán uvedenými v odvolacom konaní; (6.6) vychádzajúc z ustanovenia § 387 ods. 3 C.s.p. odvolací súd z údajov dostupných zo súdneho spisu skontroloval, či v prípade žalobcu v spornom období dochádzalo, a ak áno, v akom rozsahu, k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES; za základ pre svoje výpočty vzal odvolací súd do úvahy údaje o počte odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzané vo výplatných páskach žalobcu a v tzv. ID kartách žalobcu (z ktorých napokon pri svojich výpočtoch vychádzal žalobca aj žalovaný), v ktorých sa uvádzajú aj dni neprítomnosti v práci s uvedením dôvodu neprítomnosti, z ktorých mohol odvolací súd zistiť aj tzv. neutrálne dni pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu v spornom období; (6.7) zákon č. 315/2001 Z. z. neurčuje, kedy začína a kedy končí 6 mesačné referenčné obdobie, v rámci ktorého by mal zamestnávateľ žalobcovi podľa § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. rozvrhovať služby tak, aby týždenný 48 hodinový pracovný čas bol dodržaný; žalovaný bez bližšieho vysvetlenia počítal priemerný týždenný služobný čas žalobcu v spornom období po jeho rozdelení na časti po šesť mesiacov so začiatkom v mesiaci január 2021 a s koncom v mesiaci december 2023; aj keď postup žalovaného nemá zákonnú oporu a určenie referenčných období týmto spôsobom je na ľubovôli strán tak, aby prípadný výsledok zodpovedal príslušnej argumentácii žalobcu alebo žalovaného o prekročení, resp. neprekročení limitu týždenného pracovného času; keďže ale zákon č. 315/2001 Z. z. (ani samotná smernica 2003/88/ES) výslovnú úpravu začiatku a konca referenčných období neurčuje, pre účely kontroly počtu odpracovaných hodín žalobcom v spornom období odvolací súd tento postup akceptoval; pri výpočte odvolací súd prihliadol na dôvodnú námietku žalovaného, že žalobca nesprávne do vzorca na výpočet priemerného týždenného pracovného času dosadzuje údaje o fonde pracovného času, ktorý nepredstavuje veličinu vyjadrujúcu skutočne odpracovaný čas, ale plánovaný čas, do ktorého sa započítavajú aj neutrálne dni určené v článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES; (6.8) prepočet priemerného týždenného služobného času žalobcu v spornom období od januára 2021 do decembra 2023 podľa výplatných pások žalobcu je uvedený v nasledujúcej tabuľke:
Referenčné Mesiac Hodiny Hodiny Spolu Počet týždňov Počet hodín obdobie služobnej služobnej odpracované týždňov pripadajúcich činnosti pohotovosti hodiny v mesiaci na týždeň
01/21 148,00 68,50 216,50 4,40 49,20
02/21 149,00 56,00 205,00 4,00 51,25 1. 03/21 153,00 63,00 216,00 4,40 49,09 04/21 128,00 42,00 170,00 4,20 40,48 05/21 159,00 57,75 216,75 4,40 49,26 06/21 140,45 52,95 193,40 4,20 46,05 Spolu 877,45 340,20 1217,65 25,60 47,56 6 mesačné obdobie
07/21 104,75 39,25 144,00 4,40 32,73 08/21 145,30 61,95 207,25 4,40 47,10 2. 09/21 144,00 56,00 200,00 4,20 47,62 10/21 161,73 54,02 215,75 4,40 49,03 11/21 119,00 49,00 168,00 4,20 40,00 12/21 149,87 54,33 204,20 4,40 46,41 Spolu 824,65 314,55 1139,20 26,00 43,82 6 mesačné obdobie
01/22 129,98 62,02 192,00 4,40 43,64 02/22 148,20 60,30 208,50 4,00 52,13 3. 03/22 101,00 45,00 146,00 4,40 33,18 04/22 80,00 40,00 120,00 4,20 28,57 05/22 104,00 48,00 152,00 4,40 34,55 06/22 105,45 47,55 153,00 4,20 36,43 Spolu 668,63 302,87 971,50 25,60 37,95 6 mesačné obdobie
07/22 144,42 59,58 204,00 4,40 46,36 08/22 147,50 72,00 219,50 4,40 49,89 4. 09/22 96,00 48,00 144,00 4,20 34,29 10/22 169,37 70,64 240,01 4,40 54,55 11/22 104,50 48,00 152,50 4,20 36,31 12/22 96,25 48,00 144,25 4,40 32,78 Spolu 758,04 346,22 1104,26 26,00 42,47 6 mesačné obdobie
01/23 139,95 0,00 139,95 4,40 31,81 02/23 152,50 72,00 224,50 4,00 56,13 5. 03/23 66,00 32,00 98,00 4,40 22,27 04/23 112,00 56,00 168,00 4,20 40,00 05/23 123,75 52,25 176,00 4,40 40,00 06/23 142,68 62,82 205,50 4,20 48,93 Spolu 736,88 € 275,07 1011,95 25,60 39,53 6 mesačné obdobie
07/23 128,00 64,00 192,00 4,40 43,64 08/23 128,00 64,00 192,00 4,40 43,64 6. 09/23 153,50 64,00 217,50 4,20 51,79 10/23 161,00 80,00 241,00 4,40 54,77 11/23 97,00 40,00 137,00 4,20 32,62 12/23 141,00 64,00 205,00 4,40 46,59 Spolu 808,50 € 376,00 1184,50 26,00 45,56
(6.9) prepočet priemerného týždenného služobného času žalobcu v spornom období od januára 2021 do decembra 2023 podľa plánu služieb (tzv. ID plachta) je uvedený v nasledujúcej tabuľke:
Referenčné Mesiac Odpracované Hodiny Spolu Neutrálne dni Započítateľné Priemerný počet
obdobie hodiny služobnej odpracované podľa dni bez neutrálnych odslúžených hodín podľa pohotovosti hodiny ID plachty dní, premenené za týždeň v ID plachty podľa ID plachty na týždeň 6 mesačnom období
31 01/21 173,50 56,00 229,50 0 0,00 181-4=177 1307,06:25,29 28 02/21 166,00 56,00 222,00 0 0,00 177:7=25,29 51,68 1. 31 03/21 178,30 63,00 241,30 2 DOV 30 04/21 162,00 42,00 204,00 2 DOV 31 05/21 153,00 57,45 210,45 0 0,00 30 06/21 147,24 52,57 199,81 0 0,00 Spolu 181 980,04 327,02 1307,06 4,00 dní za 6 mesačné obdobie
31 07/21 170,00 39,15 209,15 3 DOV 184-8=176 1317,05:25,14 31 08/21 187,00 61,57 248,57 2 DOV 176:7=25,14 52,38 2. 30 09/21 161,00 56,00 217,00 1 DOV 31 10/21 176,00 54,01 230,01 1 DOV 30 11/21 144,00 49,00 193,00 0 0,00 31 12/21 165,12 54,20 219,32 1 DOV Spolu 184 1003,12 313,93 1317,05 8,00 dní za 6 mesačné obdobie
31 01/22 176,00 62,01 238,01 3 DOV 181-11=171 1269,42:24,43 28 02/22 153,30 60,18 213,48 1 LEK 171:7=24,43 51,96 3. 31 03/22 162,00 45,00 207,00 4 DOV,PN 30 04/22 164,30 40,00 204,30 1 DOV 31 05/22 166,30 48,00 214,30 1 DOV 30 06/22 145,00 47,33 192,33 1 DOV Spolu 181 966,90 302,52 1269,42 11,00 dní za 6 mesačné obdobie
31 07/22 172,00 59,35 231,35 2 DOV 184-10=174 1325,85:24,86 31 08/22 163,30 72,00 235,30 1 DOV 174:7=24,86 53,33 4. 30 09/22 160,00 48,00 208,00 3 DOV 31 10/22 206,30 70,38 276,68 0 0,00 30 11/22 120,30 48,00 168,30 1 DOV 31 12/22 160,00 46,22 206,22 3 DOV,PN Spolu 184 981,90 343,95 1325,85 10,00 dní za 6 mesačné obdobie
31 01/23 160,00 52,13 212,13 1 DOV 181-6=175 1301,37:25 28 02/23 168,30 72,00 240,30 1 DOV 175:7=25 52,05 5. 31 03/23 157,00 32,00 189,00 1 DOV 30 04/23 160,00 56,00 216,00 0 0,00 31 05/23 172,00 52,15 224,15 2 DOV 30 06/23 157,30 62,49 219,79 1 DOV Spolu 181 974,60 € 326,77 1301,37 6,00 dní za 6 mesačné obdobie
31 07/23 176,00 64,00 240,00 2 DOV 184-8=176 1349,40:25,14 31 08/23 160,00 64,00 224,00 2 DOV 176:7=25,14 53,68 6. 30 09/23 164,00 64,00 228,00 0 0,00 31 10/23 166,00 80,00 246,00 0 0,00 30 11/23 152,00 40,00 192,00 3 DOV 31 12/23 157,00 62,40 219,40 1 DOV Spolu 184 975,00 € 374,40 1349,40 8,00 dní za 6 mesačné obdobie
Z plánov služieb žalobcu (tzv. ID plachiet) odvolací súd zistil, akú činnosť žalobca vykonával v každom konkrétnom dni sporného obdobia, kedy mal dovolenku, kedy sa zúčastnil školenia, či rekondičného pobytu; za výkon práce v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES sa považuje aj účasť na školeniach a povinných rekondičných pobytoch absolvovaných žalobcom v zariadení určenom zamestnávateľom; pre účely výpočtu priemerného služobného času žalobcu akceptoval odvolací súd názor žalovaného, že ak zákon č. 315/2001 Z. z. ani smernica neurčujú počiatok a koniec referenčných období, možno v spore zisťovať, či bol dodržaný maximálny týždenný služobný čas v spornom období tak, že sa tento rozdelí na 6 mesačné obdobia; odvolací súd pri prepočte zohľadnil aj neutrálne dni podľa článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES a ako výkon práce žalobcovi započítal výkon štátnej služby, služobnú pohotovosť, školenia, zvyšovanie kvalifikácie a rekondičné pobyty; žalovaný v rámci svojich výpočtov priemerného týždenného služobného času žalobcu v spornom období dospel k iným výsledkom ako odvolací súd, čo je spôsobené tým, že žalovaný počet vykazovaných hodín pracovnej pohotovosti žalobcu delí na hodiny odslúženej nočnej pohotovosti, čas výjazdu počas pohotovosti, čas zásahu po ukončení služobného dňa, aktívnu časť služobnej pohotovosti a nie všetky takto rozčlenené hodiny pohotovosti započítava do celkového počtu skutočne odslúžených hodín; odvolací súd vychádzajúc z plánov služieb (ID plachiet) spočítal vykazované hodiny služobnej činnosti a hodiny služobnej pohotovosti, ktoré spolu predstavujú odpracované hodiny v konkrétnom mesiaci a tieto vydelil počtom týždňov pripadajúcich na konkrétne 6 mesačné obdobie po zohľadnení neutrálnych dní (ťažiskovo dovolenka a práceneschopnosť žalobcu); je zrejmé, že v každom 6 mesačnom období sporného obdobia od januára 2021 do decembra 2023 odpracoval žalobca priemerne viac ako 48 hodín týždenne (viď tabuľka); (6.10) dokazovaním bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, konkrétne (a) do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne (b) do jeho práva na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením; (6.11) zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že (a) žalobca priemerne v každom referenčnom období odpracoval viac ako 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES (súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z.) a jednak skutočnosťou, že (b) žiadna z odpracovaných hodín služobnej pohotovosti v žalovanom období od januára 2021 do decembra 2023 nebola v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/ES započítaná do pracovného času žalobcu; (6.12) odvolací súd nesúhlasí s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti; so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa odvolacieho súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti; občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany; (6.13) z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca; vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát); rovnako neprichádza do úvahy ani
morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne; uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie; aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch; (6.14) právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované; žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania; práca žalobcu je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná; práca žalobcu ako hasiča je nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných látok a množstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných prácach; preto je nevyhnutná potreba odpočinku žalobcu ako hasiča, regenerácia, súkromie a rodinný život, do ktorej bolo porušením práva únie v prípade žalobcu zasiahnuté; (6.15) prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy považuje odvolací súd za primeranú; odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti; nemajetkovú ujmu nie je ani podľa odvolacieho súdu možné nahradiť inak, pretože uplynutý čas žalobca nemôže stráviť inak (ide o nezvrátiteľný stav); žalobca počas trojročného sporného obdobia odpracoval 1.988,59 hodín služobnej pohotovosti (tabuľka v bode 4.4.5 časť 6.9 odôvodnenia), ktorá mu nebola započítaná do služobného (pracovného) času, čo predstavuje náhradu škody (nemajetkovú ujmu) v sume 4,23 € za hodinu (8.421,50 € / 1.988,59 hodín), ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času naviac stráviť v práci a nemohol ju venovať rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii či odpočinku; vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti); v každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. v prípadoch obetí trestných činov; (6.16) nesprávny je názor žalovaného, že žalobca nepreukázal negatívne prejavy porušenia práva únie vo svojom súkromí; rozsah preukazovaných skutočností vyplýva z druhu a spôsobu zásahu žalovaného do osobnosti žalobcu a aplikovanej právnej normy, ktorá bola žalovaným porušená; predmetom konania bolo skúmanie porušenia ustanovenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, ktoré zakotvuje právo na priemerný pracovný (služobný) čas v trvaní najviac 48 hodín týždenne; žalobca preto nie je povinný preukazovať negatívne dôsledky porušenia práva zo strany žalovaného vo svojom súkromnom živote, postačuje preukázanie, že v dôsledku porušeniu práva únie bol nútený v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času tento naviac stráviť v práci a tento čas nemohol využiť iným spôsobom; toto zistenie je postačujúce na preukázanie základu a výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy; iné prejavy zásahu do súkromia a ich preukázanie prichádzajú do úvahy v prípade napríklad difamačných výrokov (a obdobných nárokov), čo však nie je predmetom konania v prejednávanom spore (z tohto dôvodu na prejednávaný spor ani nedopadajú rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, na ktoré poukazoval žalovaný, resp. rozhodnutia iných okresných a krajských súdov, ktoré osobitosť nároku uplatneného žalobcom v prejednávanom spore neberú dostatočne do úvahy); (6.17) neobstojí ani názor žalovaného, že si žalobca v prejednávanom spore spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy uplatňoval mzdový nárok; cieľom žaloby žalobcu bolo dosiahnuť, aby bola dodržiavaná maximálna hranica týždenného pracovného času v súlade so smernicou 2003/88/ES; v zmysle judikatúry súdneho dvora spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva únie zo strany členského štátu by mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku; súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi zo strany členského štátu porušením práva únie musí byť adekvátna spôsobenej škode; súd prvej inštancie správne na prejednávaný spor analogicky aplikoval ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, keď vnútroštátny právny poriadok neobsahuje ustanovenia, podľa ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť; za bezvýznamné odvolací súd považuje, akým spôsobom dospel žalobca k sume požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom uskutočneného výpočtu bolo len odôvodnenie a možnosť kontroly sumy požadovanej náhrady z hľadiska jej primeranosti; žalobca (ako mnohí iní žalobcovia v skutkovo a právne obdobných prípadoch) mohol
požadovať náhradu nemajetkovej ujmy aj akoukoľvek konkrétnou sumou bez akýchkoľvek výpočtov a aj keď zvolil spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobom ako sa určuje jeho mzda podľa zákona č. 315/2001 Z. z. neznamená to bez ďalšieho, že si uplatňuje doplatok mzdy, ale iba to, že výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy zrozumiteľným spôsobom odôvodnil; aj Najvyšší súd Slovenskej republiky sa už vyjadril k charakteru tohto sporu napr. v uzneseniach sp. zn. 6Ndc/7/2024 a sp. zn. 5Ndc/7/2024, v ktorých vyslovil právny názor, že sa nejedná o individuálny pracovný spor; žalobcom požadovaná suma náhrady nemajetkovej ujmy spĺňa aj podľa názoru odvolacieho súdu satisfakčnú aj reparačnú funkciu, preto nebol dôvod na jej zníženie vzhľadom aj na skutkovo a právne obdobné spory prejednávané odvolacím súdom; (6.18) na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi ako vecne správny potvrdil.
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu identifikoval podstatné vyjadrenia strán, s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal (bod 4.4.5 odôvodnenia).
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); skutkové zistenia súdu prvej inštancie ako aj právne posúdenie veci ohľadne dôvodnosti žaloby žalobcu za sporné obdobie od januára 2021 do decembra 2023 považuje odvolací súd za správne a odvolacími dôvodmi sa žalovanému správnosť napadnutého rozsudku vo výroku o vyhovení žalobe nepodarilo spochybniť (body 4.4.1 až 4.4.5 odôvodnenia). Pokiaľ žalovaný ako odvolací dôvod uplatnil aj porušenie práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) a inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.) žiadnu z týchto vád konania odvolací súd nezistil.
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žalobe (prvý výrok) ako vecne správne potvrdil a to vrátane závislého výroku (§ 379 písm. a/ C.s.p.) o trovách konania pred súdom prvej inštancie (druhý výrok), ktorý bol tiež vecne správny a v súlade s plným úspechom žalobcu v spore vzhľadom na jeho výsledok, ktorým bolo vyhovenie žalobe žalobcu v plnom rozsahu.
8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 C.s.p. (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 C.s.p. (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže súčasne so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.