Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13CoE-16-2021.pdf
PDF · 86.49 KB
Case nature
Subarea
13CoE/16/2021
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v exekučnej veci oprávneného P., F.., so sídlom P. XX, XXX XX V., C.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej C. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX/XX, XXX XX F. X., zastavenie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č.k. 14Er/1402/2013-21 zo dňa 27. augusta 2020, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie.
II. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že: „I. Exekúciu zastavuje.
II. Súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, pričom o výške náhrady trov exekúcie rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 243h, § 203 ods. 1, § 9a ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, § 39 ods. 4, § 243f ods. 1 až 6, § 57 ods. 1 písm. m) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 23.12.2015, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkový a šekový, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že spísaním zápisnice pred súdnym exekútorom dňa XX.XX.XXXX sa začalo exekučné konanie proti povinnému na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR XXXXX/XX zo dňa 29.03.2012. Uznesením č.k. 14Er/1402/2013-17 zo dňa 24.06.2015 bolo zastavené exekučné konanie v časti vymoženia zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 276,- Eur od 25.06.2011 do zaplatenia. Súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie vo zvyšnej časti dňa 11.05.2015. Dňa 04.02.2016 postúpil súdny exekútor oznámenie oprávneného zo dňa 21.01.2016, ktorým oprávnený doplnil návrh na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. Oprávnený v tomto podaní uviedol, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou sú od počiatku výkonu exekúciu uvedené v časti odôvodnenia exekučného titulu, na podklade ktorého je vykonávaná exekúcia a na podklade ktorého bol spísaný formou zápisnice aj samotný návrh na vykonanie exekúcie. Rozhodovacia činnosť súdu vykonávaná podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vedúca k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie po preskúmaní formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu zohľadnila logicky všetky tieto skutočnosti, pretože súd sa s obsahom exekučného titulu a dôvodmi jeho vydania v celosti oboznámil a nevyžadoval žiadne ďalšie spresnenia. Ďalej uviedol, že exekučný titul bol vydaný ako dôsledok riadne vykonaného súdneho konania v ktorom boli dodržané všetky zásady spravodlivosti. Skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou sa stali predmetom dokazovania a strany sporu voči nim mali možnosť uplatňovať akékoľvek relevantné námietky. Exekučný titul bol v dôsledku takto riadne vedeného sporového konania vydaný okrem iného aj s prihliadnutím na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, obmedzení alebo neprípustnosti použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby súd rozhodol o pokračovaní exekúcie.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že podľa oprávneného sú rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou od počiatku výkonu exekúcie uvedené v časti odôvodnenia exekučného titulu. Oprávnený nepredložil ani nenavrhol vykonať žiadny dôkaz, ktorý by mal osvedčiť jeho tvrdenie, že exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom boli dodržané všetky zásady spravodlivosti, vrátane prihliadnutia na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenia alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi. Z listín, ktoré sú súčasťou spisu však vyplýva opak. Najmenej priznanie úroku z omeškania vo výške 0,25% denne (91,25% ročne) je možné považovať za rozporné s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu prvej inštancie, rozhodcovský súd riadne nepreskúmal ani charakter právneho vzťahu oprávneného s povinnou, keď sa žiadnym spôsobom nezaoberal skutočnosťou, či ide alebo nejde medzi účastníkmi o spotrebiteľský právny vzťah. Oprávnený uviedol, že dôkazy preukazujúce skutočnosti uvedené podľa 39 ods. 4 Exekučného poriadku sú súčasťou exekučného spisu, avšak neuviedol, o ktoré konkrétne dôkazy sa má jednať. Medzičasom podľa názoru oprávneného nedošlo k zmene skutkového stavu a k zmene obsahu dôkazov, tejto skutočnosti možno prisvedčiť, avšak v tejto súvislosti je zároveň potrebné uviesť, že medzičasom došlo k podstavnej zmene zákona, ktorá odôvodňuje skúmať tieto skutočnosti iným spôsobom a prípadne aj vyhodnotiť ich inak ako pri skúmaní zákonných podkladov pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Preskúmaním spisového materiálu, doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie predloženého oprávneným dospel k záveru, že oprávnený nesplnil ani len formálne predpoklady ustanovenia § 243f ods. 1 Exekučného poriadku a v zákonnej lehote riadne nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie, čo zakladá dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. S prihliadnutím k tomuto zákonnému ustanoveniu a na základe skutočnosti, že platí prezumpcia dôvodov na zastavenie exekúcie, a že v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky exekúciu zastavil.
5. O náhrade trov exekúcie rozhodol tak, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie tým, že si riadne nesplnil svoju zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené súd priznal náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi voči oprávnenému. O výške nároku rozhodne súd postupom podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
6. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že posudzovanie povinnej ako spotrebiteľa odmieta. Poukázal na skutočnosť, že dňa 26.02.2010 uzavrel s povinnou zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver na účel zamestnania. Povinná v zmluve uviedla a aj osobitne podpísala vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel. Dôležité teda je, na aký účel bol poskytnutý úver a nie na aký účel povinná poskytnuté peňažné prostriedky aj reálne použila. V danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení povinnej, že ide o úver poskytnutý na výkon zamestnania. Povinná toto svoje vyhlásenie potvrdila svojim osobitným podpisom v zmluve. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinnou následne poskytnutý úver aj využitý neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Povinná ako dlžník navyše ani nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazovala skutočné použitie finančných prostriedkov. Poukázal na to, že taktiež zákon o spotrebiteľských úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Z uvedeného dôvodu pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. V tomto smere poukázal na rovnaké právne závery Okresného súdu v Trebišove a Krajského súdu v Bratislave. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy, pre účelovosť úveru, ktorý bol poskytnutý povinnej, na posúdenie zmluvy nemožno aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou sa
na tieto úvery nevzťahuje. V zmysle uvedeného zastáva názor, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď aplikoval § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku na predmetný prípad a exekučné konanie zastavil. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu trov konania, ktoré mu vznikli vrátane trov odvolacieho konania.
7. Povinná a ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
12. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 243f a § 39 ods. 4 boli do Exekučného zákona zavedené zákonom č. 438/2015 Z. z., pričom nadobudli účinnosť dňa 23.12.2015 a zaviedli povinnosť exekučných súdov ex offo prihliadať v exekučných konaniach v prípade vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami, že v prípade ak tieto súdy dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, či bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené skutočnosti osvedčujú. Z uvedeného vyplýva, že po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona aj oprávnený vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu, ktoré síce začalo pred 23.12.2015, avšak v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku sa táto povinnosť vzťahovala aj na exekučné konania začaté pred týmto dátumom.
13. Exekučný poriadok v intertemporálnom ust. § 243f ods. 4 upravil vyvrátiteľnú domnienku podľa ktorej, ak sa nepreukáže opak platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Dôkazné bremeno (t.j. povinnosť preukázať skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným) mal oprávnený, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov, čo vyplýva z ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
14. Vlastný právny vzťah týkajúci sa oprávneného a povinnej, vznikol na základe úverovej zmluvy, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, a to vzhľadom na to, že povinná vystupovala v zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ a oprávnený ako dodávateľ, pričom veriteľ sa zaviazal poskytnúť úver, ktorý sa spotrebiteľ zaviazal vrátiť a zaplatiť aj celkové náklady za poskytnutie úveru. Odvolací súd takisto zastáva právny názor, že predmetná úverová zmluva, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na
právnu formu), ktorú uzatvoril dodávateľ, ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinnou ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy povinná pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Oprávnený spochybnil spotrebiteľský charakter vzťahu, a to vzhľadom na prehlásenia povinnej, že o úver žiada na výkon zamestnania. K námietke nespotrebiteľského charakteru vzťahu medzi oprávneným a povinnou odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne postupoval, ak uzatvorenú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú. Ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Povinná aj v čase jej uzavretia bola spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojho povolania, zamestnania, či inej podnikateľskej činnosti. V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len vyznačenie účelu poskytnutia prostriedkov „zamestnanie“, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s (údajným) zamestnaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. S poukazom na interpretačné ustanovenie upravené v Občianskom zákonníku je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t.j., že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na oprávnenom (ako veriteľovi). Všeobecne známou skutočnosťou sú nekalé praktiky oprávneného aplikované pri vyplňovaní základných údajov dlžníka, vrátane účelu poskytnutia finančných prostriedkov.
15. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie na predmetnú vec aplikoval správne právne normy, rozhodoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou a náležite skúmal všetky okolnosti prípadu tak, ako to vyplýva z ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v spojení s § 243f Exekučného poriadku účinného v rozhodnom období. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, a to, že v predmetnom prípade ide o spotrebiteľský vzťah, pričom pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi neboli skúmané neprijateľné zmluvné podmienky, prípustnosť a obmedzenie použitia zmenky v takomto spotrebiteľskom vzťahu, preto bol daný dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.
16. Rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd dospel k záveru, že oprávnený síce podal v zákonom stanovenej lehote doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, avšak v podanom návrhu neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť jeho tvrdení o skúmaní neprijateľných podmienok, či o prípustnosti alebo obmedzení použitia zmenky. Rovnako možno dospieť k záveru, že priznanie minimálne 0,25% úroku z omeškania denne predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z uvedeného tak možno dospieť k záveru, že záver súdu prvej inštancie o naplnení podmienok pre zastavenie exekúcie bol správny.
17. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách exekúcie.
18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods.1 a 2 C.s.p..
19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnej a ani súdnemu exekútorovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).