Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/129/2025

Uznesenie

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a členov senátu Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX/XX, D., zastúpený: Mgr. Matej Vida, advokátom so sídlom Papraďová 3, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 9.691,19 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. - 164 zo dňa 19. marca 2025 takto:

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

1.2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému zaplatiť sumu 9.691,19 eura s prísl. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnou transpozíciou čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“) do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky. K vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu malo dôjsť tým, že pracovná pohotovosť, ktorá nadväzuje na výkon jeho štátnej služby v rámci pracovnej zmeny, nebola zarátavaná do pracovného času v rozpore s právom Európskej únie. Z dôvodu nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku tak malo dôjsť u žalobcu k zásahu do práva na ochranu súkromia, rodinného života, ako aj na primeraný odpočinok po práci. Porušovanie maximálne stanoveného týždenného pracovného času príslušníka HaZZ spočíva, okrem iného, aj v tom, že v zmysle Zákona o HaZZ sa služobná pohotovosť príslušníka HaZZ nepovažuje za súčasť jeho pracovného času, a to v rozpore s ustanoveniami smernice a v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. Týždenný pracovný čas žalobcu pozostával v období rokov 2020 a 2021 zo 17 hodinových smien s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v rokoch 2022 a 2023 zo 16 hodinových smien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. V uplatňovanom období odpracoval vždy 24 hodinovú pracovnú zmenu s následným odpočinkom 48 hodín. Pri takom rozvrhnutí pracovného času došlo u neho v priemere každý tretí týždeň k odpracovaniu troch takých 24 hodinových smien za týždeň, a teda k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Žalobca strávil 693 hodín, čo je bez mála 29 dní čistého času, prácou a mimo rodiny. Mal za to, že vyvolaný zásah bol umožnený práve opomenutím práva zo strany žalovaného, nesprávnej implementácie smernice čo umožnil závadný stav vyvolávajúci vznik nemajetkovej ujmy. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že uplatnený nárok nepredstavuje maskovanie mzdového nároku. Vo vyčíslenej výške žalobca subjektívne pociťuje nemajetkovú ujmu a

túto žiada zo strany súdu priznať plne rešpektujúc voľnú úvahu súdu. Súčin, ktorý žalobca použil je len akýmsi kľúčom alebo pomôckou na ohodnotenie času, o ktorý ho žalovaný pripravil.

1.3. Žalovaný, žiadal žalobu zamietnuť. Okrem iného argumentoval tým, že Smernica 2003/88/ ES bola transponovaná správne. Za správnu považoval aj formu transpozície Smernice 2003/88/ ES do vnútroštátneho právneho poriadku tým spôsobom, že ust. § 86 ods. 1 Zákona o HaZZ ustanovuje, že služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom príslušníci HaZZ v zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Žalovaný namietal, že žalobca nesprávne vypisuje naplnené hodiny svojho fondu pracovného času, pričom spôsob vyčíslenia odslúžených hodín je zavádzajúci, nepresný a nekorešponduje so skutočnosťou.

1.4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, písomnými vyjadreniami strán sporu, výsluchom strán sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to Tabuľkou odpracovaného času; prehľadom pracovnej dochádzky; výplatnými páskami; sobášnym listom a rodným listom.

1.5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca je od roku 2006 až doposiaľ v štátnej službe vo funkcii hasič, t.č. na služobnom úrade Krajské riaditeľstvo HaZZ v E., na útvare v pôsobnosti Okresného riaditeľstva HaZZ E.. Týždenný pracovný čas žalobcu pozostával v období rokov 2020 a 2021 zo 17 hodinových smien s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v rokoch 2022 a 2023 zo 16 hodinových smien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. V uplatňovanom období odpracoval vždy 24 hodinovú pracovnú smenu s následným odpočinkom 48 hodín. Žalobca sa aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musel zdržiavať na pracovisku, pričom neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi nezapočítavala do fondu pracovného času. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu 911,5 hodiny, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca určil tak, že vynásobil počet hodín odpracovaných nad rámec 48 hodín týždenne, a tento počet hodín vynásobil hodinovou sadzbou funkčného platu. Počas služobného vzťahu sa žalobca nesťažoval na povinnosť vykonávať pohotovosť na pracovisku. Pri zaradení na prácu v HaZZ bol oboznámený s podmienkami výkonu služby. Žalobca je ženatý, manželstvo uzavrel 3.10.2015, dňa XX.X.XXXX sa im s manželkou narodil syn. Podľa vyjadrenia žalobcu, voľný čas venuje synovi, v rozhodnom období bol maloletý F. ešte škôlkar, hrali sa spolu, trávili voľný čas rôznymi výletmi, aktivitami, športom, bicyklovaním, prechádzkami, aj s manželkou. Bývajú v rodinnom dome, preto vo voľnom čase zabezpečoval bežnú starostlivosť okolo rodinného domu a ak mu zostal voľný čas, tak má rád šport. V žalovanom období žalobcu, podľa jeho vyjadrenia, výkon služby obmedzoval v tom zmysle, že keď bol v práci 240 hodín v mesiaci namiesto aktuálneho fondu pracovného času 165 hodín, tie hodiny navyše nemohol venovať svojej rodine. Žalobca uvádzal, že medzi smenami nie je dostatočný oddych, pociťuje to osobne, keď bol mladší po 24 hodinovej službe nepociťoval takú potrebu spánku ako postupom času, teraz po službe si potrebuje pospať. Následky na zdraví nepociťuje. O zmene zamestnania neuvažoval, toto povolanie berie ako splnenie svojho sna, hasiča vždy chcel a chce robiť.

1.6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení , , , , , a ods. 2, , , , , , Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podľa a ods. 2, písm. b), písm. b), , , . písm. b) a iii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003, podľa , a ods. 2. Smernice Rady č. 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (,,Smernica č. 89/391/EHS“), predmetom tejto smernice je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, podľa , , o Hasičskom a záchrannom zbore, podľa základných princípov a podľa .

1.7. Súd prvej inštancie konštatoval, že skutkový stav uvedený v bode 6 odôvodnenia súdu prvej inštancie nebol v konaní sporný, sporné bolo či došlo k porušeniu maximálne stanoveného týždenného pracovného času a skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla a primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.

1.8. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť, keď konštatoval, že predmetom konania bol žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného v písm. b) smernice v období od februára 2021 do decembra 2023, z dôvodu, že nesprávnym prebratím smernice do o Hasičskom a záchrannom zbore sa neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, nezapočítavala do fondu jeho služobného času. Súd prvej inštancie konštatoval, že súhrn takéhoto týždenného pracovného času má potenciál prekračovať 48 hodín, pretože neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu sa nezapočítava do služobného času , čo je zrejmé z ustanovení , ods. 2 a o Hasičskom a záchrannom zbore, z ktorých vyplýva, že zákon rozlišuje medzi vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, keď služobná pohotovosť bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. V oboch prípadoch síce ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa však v zmysle zákona do služobného (pracovného) času hasiča nezapočítava, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný smernicou. Vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v , písm. b) Smernice - o Hasičskom a záchrannom zbore, teda v rozpore so smernicou vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Žalovaný v rámci preberania smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť je pracovným (služobným) časom hasiča. Smernica č. 2003/88/ES síce bola podľa bodu 5. Prílohy č. 4 o Hasičskom a záchrannom zbore prebratá do uvedeného zákona, avšak len formálne, pretože cieľ sledovaný jej písm. b), teda neprekročenie týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov, nebol dosiahnutý. Podľa a ods. 2 Smernice totiž pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Prekročenie maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín stanoveného Smernicou pritom umožňuje skutočnosť, že smernica nebola správne prebratá do slovenského právneho poriadku (žalovaný v rámci preberania smernice nezohľadnil to, že pracovná pohotovosť predstavuje pracovný čas). Výsledkom nesprávnej transpozície bola skutočnosť, že o Hasičskom a záchrannom zbore v rozpore so smernicou vyčleňuje zo služobného času hasiča čas určenej služobnej pohotovosti, a z tohoto dôvodu služobný úrad nezapočítava čas strávený služobnou pohotovosťou príslušníka HaZZ do fondu pracovného času. Rozsah pôsobnosti smernice sa má vykladať v širšom zmysle, pričom výnimky z jej pôsobnosti stanovené v . sa musia vykladať reštriktívnym spôsobom - toto ustanovenie nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s pravidlami uvedenými v smernici. Na žalobcu sa vzťahuje aj písm. b) bod iii) smernice, ktorý odklon od neumožňuje (viď napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ /veľká komora/ zo dňa 5.10.2004 v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 - Bernhard Pfeiffer a i. proti Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband Waldshut eV). Súd prvej inštancie dodal, že porušenie písm. b) Smernice je možné považovať za závažné, pretože došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu; zároveň ide o porušenie práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žalobca tvrdí, že v období od februára 2021 do decembra 2023 (t.j. v období, za ktoré si uplatnil svoj nárok - „rozhodné obdobie“) odpracoval celkovo o 911,5 hodín nad rámec stanoveného maximálneho týždenného času 48 hodín upraveného v článku 6 písm. b) Smernice. Podľa žalovaného neprišlo v prípade žalobcu k prekročeniu smernicou stanovených maximálnych 48 hodín v týždni v žiadnom referenčnom období počas rozhodnej doby. Tieto tvrdenia zostali medzi stranami sporné, ani jedna zo strán sporu nenavrhla v tomto smere doplnenie ďalšieho dokazovania - táto skutočnosť bola však pre konečné rozhodnutie súdu i tak irelevantná.

1.9. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca sa počas služobného vzťahu (od roku 2006 až doposiaľ) nesťažoval na povinnosť vykonávať pohotovosť na pracovisku, neupozorňoval na to svojich nadriadených - pripustil iba že o záležitosti služobného času dlhú dobu hovorili s kolegami, situácia sa ale od roku 2018 nevyriešila. Pri zaradení na prácu v HaZZ bol žalobca oboznámený s pracovnými

podmienkami. Z uvedeného nie je možné dospieť k záveru, že by si žalobca splnil prevenčnú povinnosť v zmysle .

1.10. Svoj nárok žalobca skutkovo vymedzil tak, že ide o nemajetkovú ujmu žalobcu s poukazom na porušenie práva na ochranu zdravia, na súkromie a rodinný život, z dôvodu, že musel na úkor svojho zdravia, súkromia a rodinného života reálne odpracovať viac, ako v zmysle smernice odpracovať mal - tým prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, športu, starostlivosti o domácnosť.

1.11. Nakoľko žalobca nepreukázal v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, zásah do jeho osobnostnej sféry, teda do rodinných väzieb a zdravotného stavu v rozhodnom období, nepreukázal závažnosť tohto zásahu v takej miere, že by bola na jeho reparáciu nevyhnutná peňažná náhrada, a teda ani nepreukázal príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období a „zásahom“, súd prvej inštancie žalobu zamietol.

1.12. Súd prvej inštancie nevyhodnocoval ostatné listinné dôkazy - Tabuľka odpracovaného času; Prehľad pracovnej dochádzky; Výplatné pásky; Plán služieb, nakoľko, vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 10 odôvodnenia nemali žiadny vplyv na rozhodnutie.

1.13. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia tak, že plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2.1. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa , písm. h) a písm. e) . Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

2.2. Žalobca v prvom rade namietal nesprávne rozvrhnutie pracovných smien tak, že tento bežne odpracuje 3 krát 24 hodinové smeny priebehu jedného týždňa - t.j. odpracuje 72 hodín, hoci zo smernice jednoznačne vyplýva, že maximálny týždenný pracovný čas žalobcu je 48 hodín, pričom žalovaný neprijal žiadne také opatrenia a mechanizmy, aby mohol byť tento čas počítaný iným spôsobom, teda v tzv. referenčných obdobiach. Podľa názoru žalobcu je potrebné priemerný čas počítať za obdobie 7 kalendárnych dní priamo podľa článku 6 písm. b) Smernice. Žalovaný neimplementoval žiadne také mechanizmy, ktoré by umožnili predmetné rozpočítanie času v takýchto obdobiach, dôsledkom čoho vnútroštátny poriadok umožňuje rozvrhovať smeny tak, že výsledný čas pravidelne a dlhodobo prekračuje limit stanovený smernicou. Poukázal na rozhodnutie ESD spisová značka C - 254/2018 zo dňa 11.4.2019. Žalovaný nevykonal ani takú legislatívnu činnosť, aby zreteľne stanovil, či sú referenčné obdobia pevné alebo pohyblivé, odkedy a dokedy plynú a ako sa počas nich priemerný pracovný čas počíta. Žalobca zdôraznil, že akékoľvek mechanizmy na zabezpečenie dodržiavania smernicou stanoveného limitu v referenčných obdobiach absentovali počas celého uplatňovaného obdobia. Sám žalovaný v rôznych konaniach, v ktorých vystupuje, mení referenčné obdobia. Pri legislatívnom neupravení 6 mesačných referenčných období je priamy výklad článku 6 písm. b) smernice pre žalobcu priaznivejší a takto má byť dané ustanovenie vykladané aj vnútroštátnym súdom. V tomto konaní si žalovaný subjektívne upravil referenčné obdobia tak, že tieto počíta od apríla do septembra a od októbra do marca, pričom takéto obdobia reálne nevyplývajú zo žiadneho predpisu ani kolektívnej zmluvy.

2.3. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie v priebehu konania z predložených dôkazov neskúmal, či k prekročeniu pracovného času, či už v 6 mesačných alebo 7 dňových obdobiach, vôbec došlo, čo malo jednoznačne za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. V konaní bolo sporné najmä to, či došlo k porušeniu maximálne stanoveného týždenného pracovného času a tiež skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla a následne aj primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. V súvislosti s vyššie uvedeným súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo sporným, či žalobca v uplatňovanom období odpracoval čas nad rámec maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času a skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla. Žalovaný pritom nespochybňoval plán služieb predložený žalobcom, ale iba výpočty, ku ktorým žalobca dospel, keď vychádzal z tohto plánu. Žalobca zdôraznil, že priložená tabuľka predstavovala v priebehu celého konania dôkaz za účelom preukázania výpočtu a výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Pracovný čas žalobcu bolo potrebné

preukazovať z predložených plánov služieb za celé uplatňované obdobie a vyplynulo z nich, že žalobca pravidelne, približne každý tretí týždeň uplatňovaného obdobia vo väčšine mesiacov aspoň raz niekedy aj 2 krát prekročil maximálny týždenný pracovný čas skutočným výkonom služby. Uvedené súd prvej inštancie vôbec neskúmal, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Z predložených plánov služieb bolo možné bez väčších ťažkostí abstrahovať mieru skutočne odpracovaného času výkonom služby, o čo sa však súd prvej inštancie v konaní ani nepokúsil. Žalobca na pojednávaní dňa 19.3.2025 predložil súdu a žalovanému plán služieb žalobcu so zvýrazneným, v ktorých kalendárnych týždňoch nastali tvrdené prekročenia. Žalobca v odvolaní konkretizoval jednotlivé kalendárne týždne, v ktorých podľa jeho tvrdenia došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času. Uviedol, že v týchto týždňoch prišiel žalobca nenávratne skutočným výkonom služby o 693 hodín svojho voľného času, svojho života so svojou rodinou a priateľmi a to výlučne z dôvodu, že mal nariadené služby v rozpore so smernicou. Za uplatňované obdobie tak žalobca strávil bezmála 29 dní čistého času v službe, čo vníma ako závažnú ujmu a má za to, že akákoľvek iná osoba v postavení žalobcu by takúto stratu svojho času vnímala rovnako.

2.4. Žalobca nesúhlasil s konštatovaním súdu, že žalobca je povinný vždy a za každých okolností preukázať, aké konkrétne negatívne následky v jednotlivých oblastiach jeho života v dôsledku nesprávnej transpozície smernice v relevantnom období nastali. Je neudržateľné požadovať dokazovanie konkrétnych následkov v každej ich jednotlivosti svojho života, naviac v konkrétnych dátumoch takmer trojročného uplatňovaného obdobia. Nemajetková ujma je už od svojej podstaty nehmotná, ťažko kvalifikovateľná a často sa prejavuje obzvlášť v subjektívnej rovine, napríklad vo forme duševnej nepohody, stresu, tlaku alebo v obmedzení určitých, za iných okolností bežných možnosti života. Dôkazné bremeno žalobcu má byť preto primerané a spočívať v preukázaní samotného zásahu a jeho dôsledkov v širšom kontexte, nie v podrobnej analýze každého konkrétneho aspektu, na ktorý malo vplyv konanie žalovaného. Rovnako nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o porušení prevenčnej povinnosti žalovaného voči žalobcovi, ktorý záver súdu prvej inštancie považoval za záver v priamom rozpore s judikatúrou ESD.

2.5. Žalobca ďalej nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaným nebolo preukázané zasiahnutie do jeho osobnostných práv tak závažným spôsobom, že zverejnenie rozhodnutia, ospravedlnenie alebo len samotné konštatovanie porušenie práva nie je jednoznačne dostatočným zadosťučinením. Zotrval na tom, že práve peňažná náhrada sa javí ako jediná spôsobilá forma odškodnenia takto vzniknutej ujmy. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nárokovaná náhrada nemajetkovej ujmy v tomto konaní je skrytým mzdovým nárokom.

2.6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam keďže : a) nesprávne ustálil, že žalobca v priebehu konania netvrdil a nepreukázal vzniknutú nemajetkovú ujmu a b) z predložených dôkazov v priebehu konania na súde prvej inštancie bolo možné vyvodiť, že žalobca odpracoval skutočným výkonom služby o 693 hodín nad limit stanovený článkom 6 písm. b) smernice a súd prvej inštancie nevykonal podstatné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací dôvod podľa ustanovenia za daný.

2.7. Žalobca v ďalšom namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvej inštancie aplikoval síce správne ustanovenia o ochrane osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, ale tieto nesprávne vyložil v rozpore s právom EÚ a judikatúrou ESD, keď nesprávne ustálil, že do práv žalobcu zo strany štátu zasiahnuté nebolo, nemajetková ujma nevznikla a v spojitosti s tým nevznikol žalobcovi ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci je aj skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že žalobca si nesplnil pred podaním žaloby svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa ustanovenia ako aj, že hoci porušenie povinnosti žalovaného transponovať smernicu bolo podľa názoru súdu prvej inštancie dostatočne závažné, nestačilo to na to, aby privodil svojimi následkami žalobcovi nemajetkovú ujmu, čím nezohľadnil zásadu efektivity ochrany práv EÚ, to všetko v priamom rozpore s judikatúrou ESD a úniovým právom. Žalobca preto považoval odvolací dôvod podľa za daný.

2.8. V závere namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy - plán služieb žalobcu za roky 2021, 2022 a 2023 priložené k žalobe. Z uvedených dôkazných prostriedkov je možné určiť čas,

ktorý žalobca strávil službe nad rámec limitu 48 hodín. Z tohto dôvodu je daný odvolací dôvod podľa .

2.9. Na záver odvolania poukázal na rozhodnutia ostatných odvolacích súdov v rámci Slovenskej republiky.

3.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, dostatočne a jasne odôvodnený, z ktorého dôvodu tento navrhol odvolaciemu súdu potvrdiť.

3.2. Zotrval na svojich vyjadreniach pred súdom prvej inštancie majúc za to, že ani jeden z odvolacích dôvodov nebol v konaní naplnený. Zdôraznil, že otázka plánovania smien je otázkou na služobný úrad žalobcu, t.j. potenciálne pasívne legitimovaný subjektom v tejto časti môže byť iba služobný úrad žalobcu a nie Slovenská republika.

3.3. Uviedol, že k Smernici 2003/88/ES Európska komisia vydala výkladové oznámenie komisie o Smernici Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie prác pracovného času číslo 2017/C 165 01 (ďalej ako „výkladové oznámenie“), ktorým bližšie rozoberá konkrétne časti smernice v zmysle judikatúry súdneho dvora Európskej únie a poukázal na rozsudok v spojených veciach C - 397/01 až C - 403/01, body 104 - 108, rozsudok vo veci C - 243/09, bod 59. Z uvedeného jasne vyplýva, že podľa názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry súdneho dvora Európskej únie sú ustanovenia o referenčnom období priamo aplikovateľné. Preto je nepochybné, že tabuľka predložená žalobcom týkajúca sa konkrétnych týždňov je neaplikovateľná v tomto konaní a nemožno na ňu prihliadať. Otázka referenčných období je premietnutá aj v zákone číslo , konkrétne v ustanovení . V ďalšom poukázal na rozhodnutie SD EÚ C - 303/98, SD EÚ C - 254/18.

3.4. Žalovaný zdôraznil, že žalobca pod pojmom „pracovný čas“ uplatňuje nesprávne vstupné dáta, v rozpore so smernicou 2003/88/ES a judikatúrou SD EÚ preto je irelevantné v akom časovom horizonte si tento čas vypočíta, keďže tento bude zakaždým obsahovať nesprávne vstupné dáta. Žalobca si totiž do pojmu „pracovný čas“ započítava aj dni voľna a dovolenky, dokonca aj práceneschopnosť (napríklad 19. týždeň roku 2021 od 10.5.2021 ). V tejto časti žalovaný poukázal na výkladové oznámenie Európskej komisie vo vzťahu k otázke pracovného času a času odpočinku, kedy v zmysle z judikatúry Súdneho dvora a v súlade s logikou smernice pracovný čas „ je potrebné chápať ako protiklad k času odpočinku, pričom oba pojmy sa navzájom vylučujú“. Ak príslušný čas nenapĺňa uvedené kritériá treba ho považovať za čas odpočinku. Poukázal na rozhodnutia C - 151/02 bod 48 a 58; C - 437/05 bod 26; C - 303/9 bod 8, bod 47 ako i ďalšie rozhodnutia.

3.5. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že žalobca nebol na svojich právach ukrátený, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici.

3.6. Žalovaný mal zato, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky straty času a rovnako mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani čo do otázky existencie nemajetkovej ujmy. V tejto časti sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie. Žalovaný zdôraznil, že žalobca je povinný preukázať porušenie ustanovení Smernice 2003/88/ES, čo sa však pred súdom prvej inštancie nestalo a žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

3.7. Žalovaný sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že súd nie je povinný a dokonca nemôže nahrádzať prácu žalobcu, zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, aby namiesto neho dohľadával konkrétne skutkové tvrdenia namiesto žalobcu, ktoré boli uvedené k žalobe priloženým plánom služieb. V tejto časti poukázal na ustanovenie , podľa ktorého opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Ak žalobca nesprávne interpretuje plán služieb, tak nie je povinnosťou súdu prvej inštancie a tobôž nie odvolacieho súdu, aby zisťoval ex offo konkrétne tvrdenia z tohto listinného dôkazu. Sám žalobca netrval na vykonaní predmetného dôkazu na pojednávaní, keďže tento stranám sporu bol známy a žalovaný tento nespochybnil.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 11.7.2025 zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach uvedených tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 24.7.2025 zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach uvedených tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní.

6. Ďalšie písomné podania vo veci doručené neboli.

7. Krajský súd, ako súd odvolací, v zmysle prejednal odvolanie žalobcu v medziach daných ustanovením a bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle a contrario rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa ustanovenia a písm. c) , pretože nesprávnym postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces a súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, preto podľa vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Za podstatné odvolacie námietky žalobcu považoval odvolací súd jeho tvrdenia, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy.

9. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na závere o nesprávnej transpozícii Smernice č. 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku, výsledkom ktorej bola skutočnosť, že o Hasičskom a záchrannom zbore v rozpore so smernicou vyčleňuje zo služobného času hasiča časť určenej pohotovosti, a z tohto dôvodu služobný úrad nezapočítava čas strávený služobnou pohotovosťou príslušníka HaZZ do fondu pracovného času. Porušenie písm. b) tejto smernice považoval súd prvej inštancie za závažné, pretože došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a zároveň ide o porušenie práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať konkrétne negatívne následky v jeho živote v rozhodnom období z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, ktoré by skutočne vnímal ako zásah do práva na ochranu osobnosti, prípadne zdravia. Zároveň súd prvej inštancie uzavrel, že podľa tvrdenia žalobcu v období od februára 2021 do decembra 2024 (obdobie, za ktoré si uplatnil svoj nárok – „rozhodné obdobie“) odpracoval celkovo o 911,5 hodín nad rámec stanoveného maximálneho týždenného času 48 hodín upraveného v písm. b) smernice. Podľa žalovaného neprišlo v prípade žalobcu k prekročeniu smernicou stanovených maximálnych 48 hodín v týždni v žiadnom referenčnom období počas rozhodnej doby. Z uvedeného súd prvej inštancie ustálil záver, že tieto tvrdenia zostali medzi stranami sporné, ani jedna zo strán sporu nenavrhla v tomto smere doplnenie ďalšieho dokazovania, pričom táto skutočnosť bola pre konečné rozhodnutie súdu prvej inštancie aj tak irelevantná.

10. Súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením práva EÚ zo strany štátu prípade, ak sú splnené tri podmienky: že cieľom porušenej právnej normy je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, existencia škody a priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Pokiaľ teda súd prvej inštancie uzavrel, že došlo k nesprávnej transpozícii smernice EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky, v ďalšom postupe súdu prvej inštancie bolo skúmať, či u žalobcu došlo k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času vrátane nadčasov v maximálnom rozsahu 48 hodín. Až v prípade pozitívneho zistenia mohol pristúpiť k preskúmavaniu existencie škody, ako aj priamej príčinnej súvislosti medzi porušením a škodou spôsobenou poškodenému. Preto práve záver súdu prvej inštancie o tom, že pre konečné rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo v súdenej veci irelevantné, či došlo k prekročeniu smernicou stanovených maximálnych 48 hodín týždenného pracovného času v uplatňovanom období, považoval odvolací súd za nesprávny a skutkový záver súdu prvej inštancie za neúplný, predčasný a nepreskúmateľný.

11. Za nesprávny považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie o porušení prevenčnej povinnosti podľa žalobcom. Súdny dvor vo veci C - 429/09 dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou

efektivity (bod 76 až ). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti za vznik ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva únie. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd má na rozdiel od súdu prvej inštancie za to, že nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiada zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem úniového práva“ by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátoch za dodržiavanie práva únie a jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva. Klásť na žalobcu požiadavku, aby využil akékoľvek právne prostriedky pred podaním žaloby nie je namieste (v opačnom prípade by došlo k porušeniu zásady ekvivalencie). Odvolací súd naviac uvádza, že v zmysle článku 37 ods. 4 SR právo na štrajk nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov. Aj z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval názor súdu prvej inštancie v tejto časti za správny.

12. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nesprávne právne posúdenie veci a na to nadväzujúce nevykonanie navrhnutých dôkazov predstavujú za okolností prejednávanej veci také nedostatky, ktoré nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Vzhľadom na to odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil podľa podľa súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Podľa , ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

14. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní ( ) vo veci samej vychádzať z vyššie vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu a opätovne zhodnotí všetky vykonané dôkazy v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti a ustáli rozhodný skutkový stav. Vec prejedná popri rešpektovaní právnych záverov odvolacieho súdu s ohľadom na už prezentované a prípadne novo uplatnené prostriedky procesného útoku a obrany sporových strán. Vo veci vykoná stranami sporu navrhnuté dokazovanie, dôsledne sa vysporiada s argumentáciou strán sporu, odstráni rozpor medzi v rozhodnutí uvádzanými 911,5 hod. odpracovanými nad rámec stanoveného maximálneho týždenného času 48 hodín a žalobcom tvrdenými 696 hod. Až po tom čo ustáli, či v konaní bolo preukázané žalobcom tvrdené prekročenie smernicou stanovených maximálnych 48 hodín týždenného pracovného času, podľa výsledku preskúma žalobou uplatnenú výšku uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Po vykonanom dokazovaní teda opätovne právne posúdi vec, vysporiada sa s argumentáciou strán sporu v konaní, vo veci rozhodne, svoje rozhodnutie jasne a najmä presvedčivo odôvodní v zmysle ust. . V odôvodnení rozhodnutia sa vysporiada s vykonanými dôkazmi, pričom v novom rozhodnutí bude dôsledne vychádzať zo skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu, vykonaných dôkazov a tvrdení oboch strán sporu.

15. Odvolací súd zrušil výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov ako výrok viazaný k meritórnemu rozhodnutiu. Podľa rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci aj o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania a to podľa výsledku sporu.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trnave pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podľa má dovolateľ právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo Centrom právnej pomoci, pokiaľ spĺňa podmienky na jej poskytnutie. Podľa ods. l z. č. konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci sa začína podaním písomnej žiadosti v obvode ktorej má dovolateľ bydlisko, pričom územná pôsobnosť jednotlivých kancelárii je uvedená na internetovej stránke Centra právnej pomoci G.. Žiadosť sa podáva na tlačive a musí byť doložená dokladmi preukazujúcimi, že žiadateľ sa nachádza v stave materiálnej núdze. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (CSP). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).