Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10CoCsp-12-2025.pdf
PDF · 113.99 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
CA-12Csp/8/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu – sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený spoločnosťou Remedium legal s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, proti žalovanému: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXXX, o zaplatenie 3.363,14 EUR s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. CA-12Csp/8/2022-129 zo dňa 12.12.2024 takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3.363,14 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 10.11.2021 do zaplatenia. 2. Východiskovo uviedol, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 4.5.2017 elektronicky na diaľku (cez mobilnú aplikáciu E. F.) spotrebiteľskú zmluvu o úvere s poistením pre fyzické osoby č. 3017523286 podľa § 2 písm. a) zák. č. 266/2005 Z. z. Právny predchodca žalobcu vystupoval v pozícii dodávateľa, keďže v rámci svojho podnikania je zmluvným poskytovateľom finančných služieb prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie na základe zmluvy na diaľku. Na druhej strane žalovaný vystupoval v pozícii spotrebiteľa, keďže v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bol fyzickou osobou, ktorej sa výlučne na osobnú spotrebu poskytli finančné služby na základe zmluvy na diaľku a ktorá pri jej uzavieraní a plnení nekonala v rámci svojho zamestnania, povolania alebo podnikania. Súd preto daný zmluvný vzťah posúdil ako spotrebiteľský a aplikoval na tento vzťah Občiansky zákonník a zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Na základe zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky vo forme spotrebiteľského úveru vo výške 3.650,- EUR, ktorý úver sa žalovaný zaviazal splatiť v 84 mesačných splátkach po 70,65 EUR, pri úrokovej sadzbe 14,9 % ročne, RPMN 17,86 %, priemernej PRMN 13,31 %, odplate 17,34 %. Splátky boli splatné vždy do 27. dňa príslušného mesiaca, mesačné poistenie bolo v sume 1,34 EUR. Celková suma, ktorú musí dlžník zaplatil bola stanovená na 6007,60 EUR. Poplatok za úver bol 73,- EUR. 3. Do omeškania sa dostával žalovaný opakovane, splátky nehradil od mesiaca október 2018. Z dôvodu opakovaného omeškania bol žalovaný zo strany právneho predchodcu žalobcu vyzvaný výzvou zo dňa 20.2.2019 na úhradu omeškaných splátok z viacerých bankových produktov poskytovaných právnym
predchodcom žalobcu, medzi ktorými bol i spotrebiteľský úver identifikovaný ako bankový produkt G., kde nedoplatok v splátkach predstavoval k 20.2.2019 sumu 230,56 EUR. Okrem iného tak boli uvedené aj ďalšie spotrebiteľské úvery, kde nedoplatok bol v sume 532,26 EUR a 313,29 EUR. Rovnako tak bol uvedený nedoplatok aj na karte v sume 152,79 EUR a z titulu nepovoleného prečerpania na účte suma 1527,91 EUR. Dlžnú sumu takto špecifikovanú u každého bankového produktu samostatne vyzval uhradiť žalovaného bezodkladne, najneskôr do 5 kalendárnych dní. Súčasne predmetná výzva obsahovala upozornenie na možnosť mimoriadneho zosplatnenia úverových produktov v prípade neuhradenia pohľadávky v termíne. Výzva bola odoslaná poštou podľa podacieho hárka žalovanému dňom 20.2.2019. 4. Nakoľko k úhrade nedošlo, právny predchodca žalobcu listom zo dňa 22.3.2019 oznámil žalovanému splatnosť celej pohľadávky z úveru 3017523286 v sume 3349,70 EUR a vyzval ho na zaplatenie. Oznámenie o vyhlásení splatnosti bolo doručované žalovanému prostredníctvom pošty, pričom zásielka bola odoslaná 22.3.2019. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 9.11.2021 a jej prílohy mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku voči žalovanému na žalobcu. Z oznámenia o postúpení pohľadávok zo dňa 12.11.2021 mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu. Z pokusu o zmier zo dňa 16.2.2022 mal súd preukázané, že právny zástupca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 3405,75 EUR.
5. Súd prvej inštancie zdôraznil, že na pojednávaní navrhovaný súdny zmier neschválil majúc za to, že je v dôsledku (ďalej rozoberaného) nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v rozpore so zákonom (§ 148 ods. 2 CSP). 6. Prioritne sa totiž zameral na aktívnu legitimáciu žalobcu (s poukazom na záväzný právny názor súdu vyššieho stupňa), v ktorej spojitosti v konaní nebolo preukázané, že žalobcom uplatnená pohľadávka bola v čase jej postúpenia splatná. 7. V tejto súvislosti argumentoval, že na to, aby nastala splatnosť pre spotrebiteľom neuhradenú splátku, odo dňa jej splatnosti musí prejsť doba 3 mesiacov omeškania s platením dlhu zo strany spotrebiteľa. Pred samotným postúpením pohľadávky musí banka preukázateľne vyzvať dlžníka na zaplatenie (§ 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách) a dodržať aj špeciálne ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. upozorniť dlžníka, ktorý je spotrebiteľom na to, že po 15 dňoch si uplatní právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celej svojej pohľadávky, ak dovtedy ešte nenastala konečná splatnosť dlhu, a to v súlade s dohodou oboch zmluvných strán a v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Až potom môže celú tzv. zosplatnenú pohľadávku postúpiť inému subjektu. S ohľadom na ustanovenie § 17 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch (na ktoré odkazuje zákon o bankách) môže banka postúpiť len takú pohľadávku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ak sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými, ak ide o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v dôsledku jednostranného právneho úkonu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu pre nesplnenie niektorej splátky, ak to bolo dohodnuté (§ 565 OZ). 8. Právny predchodca žalobcu vyzýval žalovaného na úhradu dlhu už výzvou zo dňa 20.2.2019 a následne oznámením o zosplatnení celého dlhu zo dňa 20.3.2019. Z výzvy pred mimoriadnou splatnosťou pritom nie je možné určiť, s ktorou splatnou splátkou sa žalovaný oneskoril s platením, t. j., pre nezaplatenie ktorej splátky došlo k okamžitému zosplatneniu úveru. Tento právny úkon je teda neurčitý, keďže v ňom nie je riadne špecifikovaná omeškaná splátka, pre ktorú sa veriteľ rozhodol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru tak, aby bolo možné preveriť zákonnosť postupu právneho predchodcu žalobcu, ktorý mal predchádzať vyhláseniu splatnosti celého úveru. Naviac zmätočnosť môže spôsobiť aj to, že bol žalovaný vyzývaný na úhradu viacerých úverov a úverových produktoch spoločne v jednej výzve. Ak právny úkon zosplatnenia neobsahuje konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a neurčitý, nakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej minimálnej lehoty troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľa, ako aj o tom, kedy začala plynúť trojročná premlčacia doba upravená v ust. § 103 vety druhej Občianskeho zákonníka. Okrem toho okresný súd poukázal aj nemožnosť preskúmania otázky premlčania podľa § 54a OZ, ktorá povinnosť súdu vyplýva ex offo. 9. Následne, ak nedošlo k zákonnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, pohľadávka veriteľa nie je postúpiteľná, pretože tomu bráni ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Postupovaná pohľadávka z dôvodu neplatného vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru
v žalobou uplatňovanom rozsahu fakticky neexistuje. V dôsledku toho, že uvedené zákonné ustanovenia pred postúpením pohľadávky banky terajšiemu žalobcovi neboli dodržané, súd prvej inštancie zhrnul, že právny úkon postúpenia je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 OZ. Nakoľko žalobca uplatnený nárok odvodzoval od zmluvy o postúpení pohľadávok, v tejto veci nie je žalobca aktívne legitimovaný, v dôsledku ktorej skutočnosti bolo potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
10. O trovách konania okresný súd rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, hoc v spore úspešnej strane, nepriznal nárok na náhradu trov konania v spojení s čl. 17 CSP, nakoľko mu preukázateľne žiadne trovy v spore nevznikli.
11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal vydania rozsudku pre uznanie, prostredníctvom ktorého sa má povoliť žalovanému splácať pohľadávku v mesačných splátkach po 250,- EUR, alternatívne žiadal, aby súd vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 12. Úvodom poukázal na to, že žalovaný uznal nárok žalobcu čo do dôvodu i výšky v rámci svojho ústneho prednesu na pojednávaní a vyjadril sa, že by dlžnú sumu bol žalobcovi ochotný splatiť v splátkach, a teda je úplne zrejmé, že jeho uznávací prejav bol slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný a tiež jednoznačne a zrozumiteľne súhlasil s uzatvorením súdneho zmieru, obsahom ktorého mal byť záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi celú dlžnú sumu aj s príslušenstvom a trovami konania v plnom rozsahu v mesačných splátkach vo výške 250,- EUR. Zo zápisnice z pojednávania naviac vyplýva, že žalovaný si bol vedomý právneho názoru súdu prvej inštancie ohľadne premlčania dlhu a jeho následkov a napriek tomu mal záujem splatiť dlh v plnej výške. Podľa žalobcu je potom absurdné, že súd žalobu žalobcu zamietol za okolností, kedy z (opakovaných) prejavov žalovaného je zrejmá jeho vedomosť o existencii dlhu voči žalobcovi, o jeho výške, ako i o následkoch procesného uznania žalobcom uplatneného nároku. 13. Odvolateľ zdôraznil, že vydanie rozsudku na základe uznania nároku žalovaným prichádza do úvahy kedykoľvek v rámci ktoréhokoľvek štádia súdneho konania (neprávoplatne skončeného) v prípade, ak žalovaný pred súdom uzná nárok uplatnený žalobou žalobcu, prípadne jeho základ, nakoľko nejestvuje žiadne také zákonné ustanovenie, ktoré by normovalo časovú hranicu uplatnenia tohto inštitútu zo strany žalobcu (návrh na vydanie rozsudku pre uznanie nároku) ako ani zo strany žalovaného (uznania nároku). Z vyššie uvedeného zároveň vyplýva, že aj v prípade, ak dôjde k uznaniu nároku prípadne až po vyhlásení prvoinštančného rozhodnutia, o tejto skutočnosti by mal rozhodovať odvolací súd spôsobom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení tak, že vydá rozsudok na základe uznania nároku, a teda analogicky to platí aj vo vzťahu k tomu, ak po vyhlásení prvoinštančného rozhodnutia podá návrh na vydanie rozsudku pre uznanie žalobca, a to vychádzajúc z premisy, že zákon nenormuje výslovné pravidlo, dokedy môžu strany sporu disponovať konaním a jeho predmetom. 14. Žalobca s poukazom na závery aplikačnej praxe súdov SR v tejto spojitosti uzavrel, že pokiaľ súd v danom prípade nerozhodol rozsudkom pre uznanie nároku v zmysle ust. § 282 CSP napriek tomu, že žalovaný nepochybne uznal nárok uplatnený žalobcom čo do dôvodu i výšky a žalobca zároveň na základe prejavu žalovaného navrhol súdu rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku (a to ešte podaniami z roku 2022, pričom od vtedy došlo k ďalšiemu uznávaciemu prejavu žalovaného), tak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca preto s ohľadom na ust. § 282 CSP navrhuje, aby súd rozhodol o uplatnenom nároku rozsudkom pre uznanie nároku, ktorým žalobcovi prizná žalobcovi celú žalovanú sumu s príslušenstvom a zároveň povolí žalovanému splácať pohľadávku v pravidelných mesačných splátkach po 250,- EUR. 15. Odvolateľ sa nestotožnil ani s právnym posúdením veci, pre ktoré okresný súd neschválil návrh súdneho zmieru. Primárne v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30.1.2024, v zmysle ktorého: „...Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou (skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom zosplatnení, ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). Považuje však za vhodné uviesť, že pokiaľ
sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.“ 16. Okrem toho podľa žalobca v súčasnosti existuje zásadný rozpor ohľadom náležitostí/obsahu zosplatňujúcej výzvy (resp. výzvy, ktorá zosplatneniu predchádza), kedy dochádza z dôvodu (diametrálne) odlišného posudzovania predmetnej právnej otázky súdmi na všetkých úrovniach k právnej neistote na strane subjektov súkromnoprávnych vzťahov v širšom rozsahu. Podľa názoru žalobcu je však zároveň nutné v tejto súvislosti zdôrazniť, že výlučne právny názor vyjadrený senátom 1Cdo vo vyššie cit. uznesení možno ohľadom riešenia tejto právnej otázky považovať za vecne správny, majúci podklad v dotknutých ustanoveniach OZ, ale aj všeobecnej aplikačnej praxe súdov za obdobie od prijatia znenia § 53 ods. 9 OZ (t. j. od 1.11.2008 ako § 53 ods. 8 resp. 1.7.2011 do 31.10.2024 ako § 53 ods. 9 OZ v posudzovanom znení). Argumenty favorizujúce výklad, podľa ktorého nielen, že nie je potrebné, ale ani dobre možné uvádzať splátku, pre ktorú veriteľ právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť využil, sú podľa žalobcu nasledovné : • Zákon takéto označenie splátky v zosplatňujúcom úkone, resp. výzve podľa § 53 ods. 9 OZ veriteľovi neukladá – ak by zákonodarca mal ambíciu uvedenú požiadavku na veriteľa pretaviť do znenia posudzovaného zákonného ustanovenia, nič mu nebránilo tak urobiť v čase prijatia znenia § 53 ods. 8 resp. 9 OZ alebo kedykoľvek následne, k ničomu takému však nedošlo – predmetné ustanovenie zákona sa novelizovalo iným spôsobom (o tom viac nižšie); • V predmetnej veci posudzované výzvy pred vyhlásením splatnosti, či zosplatňujúca, z hľadiska obsahu uvádzajú celkovú dlžnú sumu, s ktorou bol dlžník toho času v omeškaní. Priemerný spotrebiteľ má vedomosť o výške sumy, zaplatením ktorej zabráni zosplatneniu úveru (i vtedy, ak je táto suma uvedená vo výzve bez toho, aby sa uviedla konkrétna splátka, pre ktorú sa úver zosplatňuje). Priemerný spotrebiteľ musí mať vedomosť o čerpaní úveru, o jeho výške, o tom, ako ho splácal a predovšetkým na akej výške mesačnej splátky sa s veriteľom dohodol. • Špecifikácia splátky nemá v konečnom dôsledku žiaden pozitívny dopad na zvýšenie platobnej disciplíny dlžníka-spotrebiteľa, absencia špecifikácie splátky nestavia spotrebiteľa do nevýhodnejšieho postavenia. Vyhlásenie splatnosti je jednostranný právny úkon – ide o právo veriteľa (ak sú splnené podmienky), pričom spotrebiteľovi absolútne v tomto slova zmysle „nepomôže“ poznanie, ktorá bola tá „rozhodná“ splátka, keď zosplatňujúci úkon sa stal perfektným jeho doručením spotrebiteľovi, t. j. v tomto čase už spotrebiteľ zosplatnenie nemôže zvrátiť. • Predmetnú otázku posudzovali súdy približne od roku 2008 – do roku 2024 z rozhodovacej praxe súdov (na všetkých úrovniach) pre banky požiadavka na špecifikáciu splátky vo výzve zosplatňujúcej resp. pred zosplatnením nevyplynula, pričom až v roku 2024 došlo k zásadnej zmene pri posudzovaní obsahu predmetného ustanovenia. Aj keď sa súdna prax môže v čase vyvíjať, nová argumentácia konajúceho súdu pre posudzovanie (ne)platnosti uvedených právnych úkonov (výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ a zosplatnenia) za danej situácie predstavuje zásadný zásah do právnej istoty veriteľov, ktorému podľa názoru žalobcu intenzitou nekorešponduje potrebná ochrana spotrebiteľa. Obsahom tohto podania nie je uviesť vyčerpávajúci výpočet toho, čo by takýto výklad znamenal pre desaťtisíce (ak nie státisíce) vecí, kde z tohto dôvodu prichádzajú do úvahy obnovy konania, žaloby spotrebiteľov voči bankám a podobne, avšak pre ilustráciu nesprávnosti záveru o nutnosti uvedenia „rozhodnej splátky“ je potrebné poukázať aj na tento rozmer veci. • Predmetnú problematiku posudzoval dovolací súd pri riešení právnej otázky premlčania (výsledkom čoho bol aj judikát publikovaný pod č. R 29/2023, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. novembra 2022 sp. zn. 7Cdo/268/2020), kedy nevyhnutne musel dovolací súd posudzovať aj náležitosti jednotlivých výziev (ak posudzoval začiatok plynutia premlčacej doby), pričom nedospel k záveru o tom, že by zákon veriteľovi ukladal povinnosť uviesť rozhodnú splátku v tej-ktorej výzve.
17. V zmysle ustanovení § 53 ods. 9 a 10 OZ je podľa odvolateľa zrejmé, že ani po ich novelizácii nebude „obligatórnou“ náležitosťou výzvy uvedenie konkrétnej splátky, resp. jej špecifikácia, ale postačujúcim údajom na platné zosplatnenie bude uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní (obdobne ako je splnené v danom prípade a napokon ako činili veritelia resp. banky vždy). Veriteľ je aj podľa úpravy účinnej od 1.11.2024 (podľa názoru žalobcu obdobne ako aj pri úprave účinnej pred 1.11.2024) povinný vo výzve upozorniť spotrebiteľa na následok zosplatnenia a uviesť sumu splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní - obligatórnou náležitosťou takejto výzvy, dokonca pod sankciou neurčitosti, teda ani po účinnosti novelizácie nebude špecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú sa veriteľ chystá úver zosplatniť,
resp. pre ktorú úver zosplatňuje. Jedná sa pritom o reakciu zákonodarcu na rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ, ktorá taktiež uvedenú povinnosť konkretizovať splátku, pre ktorú k zosplatneniu došlo, nevyžaduje. 18. Žalobca tak zastáva názor, že zo strany veriteľa nedošlo pri uplatnení práva podľa ust. § 565 OZ k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti. V konaní bolo riadne preukázané, že možnosť zosplatnenia úveru bola medzi postupcom a žalovaným dohodnutá, čo napokon nemal za sporné ani samotný súd. Žalovaný bol preukázane v omeškaní so zaplatením splátok aspoň tri mesiace, pričom bolo zároveň preukázané, že postupca upozornil žalovaného v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva v zmysle ust. § 565 OZ (podaním zo dňa 20.2.2019). V zmysle vyššie uvedeného má žalobca za to, že je zrejmé, že v prípade, ak postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 22.3.2019 – toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 565 OZ a v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 27.11.2018 (t. j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru predchádzala po dobu troch mesiacov a pre ktorej nezaplatenie mohol ako jedinej (!) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru) a zároveň toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného) s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom spotrebiteľ (žalovaný) bol nesporne na toto oprávnenie veriteľa upozornený (podaním zo dňa 20.2.2019). 19. Podľa odvolateľa by špecifikácia splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu bola nadbytočná, – keďže z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o splnenie jednej konkrétnej vymedzenej splátky, a teda veriteľ si nemôže „vybrať,“ pre nesplnenie ktorej splátky toto právo uplatňuje, ako nesprávne uzatvoril súd prvej inštancie. Súd tak nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces – nakoľko v súdenom prípade, kedy postupca splnil požiadavky zákonodarcu (pričom nesplnenie týchto požiadaviek nenamietala ani jedna zo strán sporu), tieto požiadavky aktívne zmenil a prispôsobil zákonné ustanovenia (to všetko pri nespornosti skutkových tvrdení) – zrejme s cieľom ochrany spotrebiteľa – ktorú však súd zjavne nepoňal ako ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami a závadnými výrobkami (ktorá ochrana je zmyslom ochrany spotrebiteľa) - ale ako požiadavku na zastúpenie spotrebiteľa a aktívne vyhľadávanie dôvodov zamietnutia žaloby.
20. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
21. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná (neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario toto rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
22. Primárne, pokiaľ odvolateľ (v otázkach požiadavky určitosti splátky) cituje rozhodnutia iných krajských súdov, tieto nie sú pre súdy konajúce v prejednávanom prípade záväzné (§ 193, eventuálne § 455 CSP). Zároveň nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 základných princípov CSP. 23. Inak je tomu s precedenčnou záväznosťou rozhodnutí publikovaných v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, v ktorej spojitosti odvolací súd upriamuje pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Cdo zo dňa 13.2.2025 publikované (v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR) pod R 34/2025 a z ktorého v rozoberaných súvislostiach vyplýva, že „bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“ 24. Tým považuje krajský súd odvolateľom prezentované pochybnosti o tom, ktorý z odlišných názorov aplikačnej praxe ohľadne požiadavky určitosti splátky je náležitý, za odstránené/vyriešené. 25. Nad rozsah vysvetlenia, ktoré žalobcovi poskytol už súd prvej inštancie (bod 8. tohto odôvodenia) je možné dodať, že samotnou podstatou/zmyslom aplikovanej normy je vytvorenie možnosti pre spotrebiteľa/dlžníka predísť eventualite predčasného zosplatnia jeho dlhu (a tým vyvolanej strate výhody splátok), a to tak, že zaplatí konkrétnu splátku, s ktorou je v omeškaní viac ako 3 mesiace. Z uvedeného možno vyvodiť jediný akceptovateľný záver, a to nevyhnutnosť presnej/nezameniteľnej identifikácie (vo výzve) splátky, na ktorú sa viažu tak zásadné právne dôsledky/účinky, akými sú nástup mimoriadneho
zosplatnenia a (ako náležite uviedol okresný súd) začiatok plynutia premlčacej doby podľa § 103 Občianskeho zákonníka v spojení so závermi súvisiacej judikatúry Najvyššieho súdu SR (bližšie napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR R 29/2023). Absenciu predmetného údaja (vo výzve) považuje preto odvolací súd, v zhode s názorom okresného súdu, za kvalifikovaný deficit výzvy veriteľa, spôsobujúci jeho neurčitosť/neplatnosť. 26. Okolnosť náležitého zadefinovania konkrétnej splátky vyplýva aj z textácie relevantnej normy – najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, resp. keď veriteľ svoje právo na predčasné zosplatnenie môže využiť len do splatnosti ďalšej splátky (pre určenie ktorých skutočností, t. j. uplynutia 3 mesiacov, resp. ďalšej splátky, je logicky nevyhnutné primárne poznať, ktorá splátka je tá „predchádzajúca“/relevantná). Spornosť/nejasnosť v týchto otázkach (určenia rozhodného momentu) je totiž v zjavnom rozpore s princípom právnej istoty (na strane spotrebiteľa). 27. Nemôže preto obstáť odvolateľovo zľahčovanie vymedzenia (tej) splátky, pre ktorú má dôjsť k zosplatneniu. Takýto výklad by totiž skutočne oslaboval možnosť dlžníka odvrátiť zosplatnenie a následné postúpenie pohľadávky. Nadväzne je zodpovedajúce účelu zákona od veriteľa/banky požadovať, aby dotknutá výzva obsahovala presné uvedenie splátky, od ktorej sa mimoriadne zosplatnenie odvíja. Inak (ako je tomu i v súdenej veci) výzva na zaplatenie nie je dostatočne kvalifikovaná, na základe čoho jej nie je možné priznať relevanciu vo vzťahu k splneniu podmienok mimoriadneho zosplatnenia. 28. Už nad bezprostredne nevyhnutný rámec možno dodať, že pokiaľ žalobca konkrétnu/relevantnú splátku označil až v samotnom odvolaní, ide z procesného hľadiska o neakceptovateľnú novotu. 29. Vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru je právom (nie povinnosťou) veriteľa, ktorý tak môže učiniť pre ktorúkoľvek, a to aj jedinú splátku; samozrejme za splnenia zákonom predpokladaných podmienok. Tento výber je ale spojený s povinnosťami dodržať stanovenú lehotu. Aj predmetný absolútne zásadný dôsledok, ktorý môže veriteľ dosiahnuť pre nezaplatenie čo i len jedinej splátky, podmieňuje nutnosť náležitého zadefinovania práve tej konkrétnej splátky, od ktorej včasného nesplnenia sa zosplatnenie celého úveru má odvíjať. 30. Ak teda upozornenie podľa § 53 ods. 9 OZ nevymedzuje splátku, ktorej nezaplatenie je určujúce pre využitie oprávnenia zosplatniť úver, je opodstatneným záver o neplatnosti daného právneho úkonu pre jeho neurčitosť. Obdobne treba uvedené aplikovať aj pre nadväzujúci úkon – vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Rozoberané/pomenované požiadavky určitosti právneho úkonu sa bezprostredne týkajú (hmotných) práv spotrebiteľa, ktorých ochrana predstavuje v „európskom právnom priestore“ hodnotu postavenú na roveň základným hodnotám verejného poriadku.
31. Nadväzne opísané závery dodávajú legitimitu ďalšiemu postupu okresného súdu v podobe zamietnutia návrhu na súdny zmier (uznesením vyhlásením na pojednávaní konanom dňa 12.12.2024). 32. Je totiž v tejto súvislosti nepochybné, že okresný súd disponuje zákonným splnomocnením (§ 148 CSP - „súd rozhodne o tom, či uzavretý zmier schvaľuje“) posúdiť či sa návrh súdneho zmieru nedostal do konfliktu s hmotným právom. A výsledkom tohto hodnotenia v osobitostiach súdenej/danej veci následne bolo zistenie kvalifikovaného rozporu, ktorý okresný súd náležite objasnil/pomenoval – t. j. pochybenie v štádiu pred mimoriadnym zosplatením úveru (pričom správnosť týchto úvah odvolací súd potvrdil v bodoch 22. až 30. tohto odôvodnenia) - a ktorého dôsledkom je absencia (v konečnom dôsledku opodstatňujúca zamietnutie návrhu na schválenie súdneho zmieru) aktívnej legitimácie žalobcu na uplatňovanie (vôbec) takéhoto nároku.
33. Napokon, pokiaľ ide o opakovanú požiadavku žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie na základe uznávacieho prejavu žalovaného, odvolací súd nemá žiadny dôvod k zmene už v tejto veci vyslovených (uznesenie sp. zn. 10CoCsp/7/2023 z 28.8.2024) záverov (vo vzťahu k uznávaciemu prejavu žalovaného prezentovanému na pojednávaní konanom dňa 4.8.2022) založených na požiadavke aplikácie všeobecných ustanovení o konaní (vrátane rozsudku pre uznanie) so zreteľom na charakter spotrebiteľského sporu, t. j. vo svetle zvýšenej protektívnej ingerencie súdu v týchto druhoch sporov. 34. Odhliadnuc od toho, prejav žalovaného prednesený na pojednávaní konanom dňa 12.12.2024 bol po procesnej stránke už posúdený (konzumovaný) v rámci (zamietnutého) návrhu na schválenie súdneho zmieru.
35. Možno záverom zhrnúť, že dôvodom zamietnutia žaloby bolo v posudzovanej veci neunesenie dôkazného bremena žalobcu na preukázanie uskutočnenia platnej výzvy veriteľa adresovanej dlžníkovi
na zaplatenie dlhu s upozornením o možnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a následne i platného úkonu zosplatnenia úveru. 36. Obe tieto okolnosti viedli okresný súd k náležitému záveru o nepreukázaní splnenia podmienok podľa § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Uvedené následne znamenalo, že veriteľ postúpil pohľadávku pred termínom splatnosti, teda v rozpore s § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch i s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca sa preto nikdy nestal veriteľom žalovanej pohľadávky a nemohol tak uplatniť nárok v aktuálnom spore.
37. Potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, zakladá vecnú správnosť aj tohto výroku.
38. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v štádiu konania o podanom odvolaní úspešný, čo zakladá jej nárok na náhradu trov voči protistrane, žiadne trovy mu však v rámci odvolacieho konania nevznikli. Konštatovanému nadväzne zodpovedá súhrnný výrok o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania žiadnej zo sporových strán.
39. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.