Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-43-2025.pdf
PDF · 99.66 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PB-7C/49/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu JUDr. Eriky Zajacovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX a 2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom D. XXX/XX, E. F., obaja právne zastúpení JUDr. Michalom Magdolenom, advokátom so sídlom Farská 50, Nitra, proti žalovanému: Mesto Púchov, so sídlom Štefánikova 821/21, Púchov, IČO: 00 317 748, právne zastúpenému JUDr. ANTON ŠKOLEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Treskoňova 816/1, Bytča, IČO: 47 253 223, o určenie času plnenia, na odvolanie žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 24. januára 2024, č. k. PB-7C/49/2022-125 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 4. februára 2025, č. k. PB-7C/49/2022-184, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku II. o veci samej a k nemu závislom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie o trovách zastavenej časti konania m e n í tak, že žalovanému nárok na náhradu trov zastavenej časti konania n e p r i z n á v a .
III. Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie výrokom I. napadnutého rozsudku zastavil konanie v časti o uloženie povinnosti v zmysle Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 18.02.2004 zabezpečiť vypracovanie geometrického plánu s presným zameraním stavebného pozemku - parcely KN č. 1608/58, k. ú. E. F.. Výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. žalovanému súd náhradu trov konania v zamietnutej časti nepriznal. Dopĺňacím rozsudkom rozhodol o trovách zastavenej časti konania tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania v tejto časti.
2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný je povinný v zmysle Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 18.02.2004 vybudovať a skolaudovať inžinierske siete pre individuálnu bytovú výstavbu na parc. KN C 1608/58 v k. ú. E. F., obec A. a zabezpečiť vypracovanie geometrického plánu s presným zameraním daného pozemku v lehote 90 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobca v žalobe uviedol, že zmluvou o budúcej zmluve zo dňa 18.02.2004, uzavretou medzi žalovaným ako budúcim predávajúcim a žalobcom ako budúcim kupujúcim, sa žalovaný zaviazal uzatvoriť v budúcnosti kúpnu zmluvu, ktorou by odpredal parcelu KN č. 1608/58, k. ú. E. F.. Kúpna cena bola dohodnutá na 300,- Sk/m2, pričom žalobca uhradil v zmysle čl. 2 Zmluvy o budúcej zmluve preddavok na zaplatenie kúpnej ceny vo výške 131 700,- Sk. V Zmluve o budúcej zmluve sa žalovaný zaviazal vybudovať inžinierske siete pre IBV a k uzatvoreniu riadnej kúpnej zmluvy malo dôjsť v lehote 30 dní odo dňa vydania kolaudačného rozhodnutia na inžinierske siete pre IBV. V Zmluve o budúcej zmluve však nebol dohodnutý čas splnenia tejto povinnosti - vybudovania inžinierskych sieti pre IBV.
Vzhľadom na skutočnosť, že doposiaľ nebola táto povinnosť vybudovať inžinierske siete pre IBV splnená a nie je určený ani čas plnenia, žalobca žiadal, aby čas plnenia určil súd, keďže bez takéhoto určenia zostáva plnenie žalovaného na jeho ľubovôli.
3. V priebehu konania, pred začatím pojednávania žalobca zobral žalobu v časti o uloženie povinnosti zabezpečiť vypracovanie geometrického plánu s presným zameraním parcely KN č. 1608/58 v lehote 90 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku späť, preto súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil podľa § 145 ods. 2 CSP aj bez súhlasu žalovaného.
4. Súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby z dôvodu neplatnosti Zmluvy o budúcej zmluve v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre porušenie § 9 ods. 2 písm. a) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku v obci v znení účinnom od 01.09.2004 do 31.12.2008, ktorý aj v čase uzatvorenia Zmluvy o budúcej zmluve vyžadoval schválenie zmluvy obecným zastupiteľstvom. Súd prvej inštancie konštatoval, že pred uzatvorením danej zmluvy nebol mestským zastupiteľstvom zmluvný prevod vlastníctva nehnuteľného majetku mesta schválený, a preto nemohol vtedajší primátor zmluvu o budúcej zmluve uzatvoriť. K námietkam žalobcu dodal, že hoci v zmysle zákonného textu sa schválenie vyžadovalo len na samotný zmluvný prevod, je toho názoru, že už na uzatvorenie zmluvy o budúcej zmluve, na základe ktorej by sa v budúcnosti mala uzatvoriť zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľnosti, sa vyžaduje schválenie obecným zastupiteľstvom, čo je dané predovšetkým účelom tohto zákonného ustanovenia, ktorým je ochrana vlastníctva obce k nehnuteľnostiam. K tvrdeniu žalobcu ohľadom vydržania predkupného práva k nehnuteľnosti súd prvej inštancie uviedol, že takéto práv vydržať nemožno.
5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. V časti späťvzatej žaloby konštatoval, že dôvodom späťvzatia žaloby v tejto časti bola skutočnosť, že žalovaný v priebehu konania dal vypracovať geometrický plán, čoho sa domáhal žalobca v podanej žalobe. No súčasne nie je zrejmé, že sa jednalo práve o splnenie povinnosti dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, teda že žalovaný plnil práve ten nárok, ktorý bol uplatnený žalobou. Preto podľa súdu prvej inštancie nie je možné zavinenie zastavenia konania pričítať žiadnej strane sporu, a preto rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov v zastavenej časti konania.
6. V zostávajúcej časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, konštatoval, že pre podiel oboch strán sporu na uzavretí neplatnej zmluvy je daná rovnaká zodpovednosť strán sporu na vzniku a vedení sporu, preto súd prvej inštancie žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
7. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia, a to do zamietavého výroku II., výroku o trovách konania o veci samej III. a do výroku dopĺňacieho rozsudku o trovách zastavenej časti konania. Odvolanie podal aj žalovaný, a to proti výroku III. o trovách konania.
8. Žalobcovia v odvolaní namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia, pretože súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie identicky ako v spore o obdobnej veci vedenej pod sp. zn. PB-4C/23/2022, no návrh na spojenie týchto konaní zmietol pre rozlišnosť vecí. Žalobcovia k veci samej namietali, nesprávny záver o neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve založený na tom, že bolo potrebné prijatie uznesenia obecného/mestského zastupiteľstva. Podľa žalobcov ňou nedošlo k reálnemu nakladaniu s majetkom obce. Súhlas mestského zastupiteľstva nevyžadoval žalovaný pre platnosť iných zmlúv o budúcej zmluve o prevode nehnuteľností v danej lokalite. Z tejto skutočnosti vyvodzovali záver, že jednak podľa zák. č. 369/1990 Zb. a zák. č. 138/1990 Zb. k platnosti Zmluvy o budúcej zmluve nebolo potrebné prijatie uznesenia Mestského zastupiteľstva v Púchove, ktorým by bol takýto úkon schválený a jednak, že v totožných prípadoch žalovaný postupoval odlišne. Namietali správnosť skutkového zistenia, že pri uzatvorení Zmluvy o budúcej zmluve absentovalo uznesenie obecného/mestského zastupiteľstva, pretože je podľa ich názoru predčasné a nepreskúmateľné, keďže nie je zrejmé, na základe akého z vykonaných dôkazov bolo zistené. Ďalej žalobcovia namietali nevykonanie nimi navrhovaných dôkazov výsluchom svedkov a katastrálnym spisom. Ak by na základe úplného dokazovania bol prichádzal skutočne do úvahy záver o absencii schválenia zmluvy mestským zastupiteľstvom, v tom prípade došlo k ospravedlniteľnému omylu žalobcov, nakoľko ako účastníci zmluvy o budúcej zmluve konali v omyle, ktorý vyvolal žalovaný. Žalobcovia tiež mali zato, že na ich strane vzniklo predkupné právo analogicky podľa ustanovenia zákona o vecnom bremene § 151o v spojení s § 134 Občianskeho zákonníka,
upravujúce podmienky pre vydržanie vecných bremien. V nadväznosti na odvolanie do veci samej namietali žalobcovia aj nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania.
9. Odvolanie žalovaného smerovalo proti výroku o trovách konania, kde žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne prihliadal k zodpovednosti za zavinenie sporu. Podstatný bol podľa žalovaného jeho úspech vo veci, ktorý mal byť určujúcim pre rozhodnutie o trovách konania. V zastavenej časti konania súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne ustálil, že z jeho strany došlo ku konaniu, ktorého sa žalobca domáhal, pretože žalovaný nedal vyhotoviť geometrický plán preto, že by plnil povinnosť voči žalobcom vyplývajúcu zo zmluvy o budúcej zmluve. Rozhodnutie o trovách konania žiadal preto žalovaný zmeniť a priznať plnú náhradu trov konania voči žalobcom.
10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov žiadal napadnuté rozhodnutie vo veci samej potvrdiť, ohľadom trov konania žiadal rozhodnúť v zmysle svojho odvolania.
11. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nepovažovali jeho odvolanie za dôvodné a opätovne poukázali na to, že v prospech žalovaného zložili preddavok, ktorý im žalovaný doposiaľ nevrátil.
12. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom zamietavom výroku o veci samej a vo výroku o trovách zamietnutej časti konania potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pretože je v týchto výrokoch vecne správny. Dopĺňací rozsudok o trovách zastavenej časti konania bolo potrebné zmeniť podľa ust. § 388 CSP. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
13. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o zastavení časti konania, ktorý odvolaním strán sporu napadnutý nebol odvolací súd nepreskúmaval, preto je v tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 CSP).
14. Nie je dôvodná námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, resp. všeobecne námietka porušenia práva na spravodlivý proces, ktoré malo podľa žalobcov spočívať v identickom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie ako v inej obdobnej veci. Na prekážku takéhoto postupu nie je skutočnosť, že súd prvej inštancie uvedené obdobné veci nespojil. V každej veci bol totiž odlišný žalobca, zásadná otázka sporov však bola rovnaká. Preto spojenie veci nebol namieste, no identické odôvodnenie nebolo pre riešenie identického právneho problému vylúčené.
15. Zásadnou otázkou sporu bola platnosť zmluvy o budúcej zmluve, v súvislosti s ktorou žiadali žalobcovia určiť čas splnenia. Táto otázka bola odvolacím súdom riešená v obdobnej veci v minulosti, a to v konaní sp. zn. 17Co/106/2023. Odvolací súd nenachádza dôvod sa od záverov svojho rozhodnutia v uvedenej veci odchýliť a s odkazom na ne opätovne uvádza: Pre rozhodnutie v danej veci je potrebné zohľadniť, že jedným z účastníkov rozhodnej zmluvy, je právnická osoba s osobitným postavením (subjekt sui generis), a to obec ako jednotka územnej samosprávy, a že predmetom zmluvy je hospodárenie s nehnuteľným majetkom obce (budúce nakladanie, prevod pozemkov obce). Aj keď sú obce právnickými osobami, úprava nakladania s ich majetkom sa odlišuje od všeobecnej úpravy u iných právnických osôb zohľadňujúc verejnoprávny účel používania tohto majetku. Takáto osobitná úprava má potom povahu zákazov alebo obmedzení dopadajúcich na voľnosť hospodárenia s majetkom. Hospodárenie s majetkom je u obcí totiž jednak výkonom vlastníckeho práva a má z tohto dôvodu súkromnoprávny rozmer, avšak súčasne je i výkonom originárnej samosprávy v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Verejnoprávny prvok je reprezentovaný oprávneniami obecného (mestského, miestneho) zastupiteľstva schvaľovať nakladanie s majetkom v rozsahu ustanovenom zákonom, resp. zásadami hospodárenia s majetkom (§ 9 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Pritom postupnosť je v praxi taká, že o právnom úkone najprv vnútri obce rozhoduje obecné zastupiteľstvo (mestské, miestne) a následne ho navonok vykonáva štatutárny orgán (starosta, primátor). S takouto postupnosťou sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2Cdo 284/2006 z 29. januára 2008 a Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 389/08-22 z 1. apríla 2009. Z judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obo/1/2015, zo 17. februára 2016, ZSR č. 90/2018) je zároveň zrejmé, že ak zo zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vyplýva povinnosť vydania schvaľovacieho uznesenia obecného zastupiteľstva, je jeho
existencia podmienkou platnosti právneho úkonu s tým, že jeho nevydanie nemožno konvalidovať. Bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného zastupiteľstva by sa uskutočnenie majetkovoprávneho úkonu malo považovať zásadne za také, ktoré odporuje zákonu, a preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Odvolací súd sa pritom stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že schvaľovacie uznesenie mestského zastupiteľstva žalovaného je potrebné aj v súvislosti s plánovaným uzavretím zmluvy o budúcej zmluve o prevode nehnuteľného majetku mesta. Ako správne uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, bolo by bezvýznamné chrániť obec pred uzatvorením zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti, keď sa už obec v zmluve o budúcej zmluve zaviazala k uzatvoreniu zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti. Uvedený záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Odo 21/2002, podľa ktorého „predmetom zmluvy o budúcej zmluve boli nehnuteľnosti, preto tento zmluvný prevod vlastníctva podliehal schváleniu obecného zastupiteľstva.“
16. V preskúmavanej veci sa žalobcovia voči právnemu posúdeniu o potrebe vydania schvaľovacieho uznesenia mestského zastupiteľstva so zmluvou o budúcej zmluve bránili argumentáciou, že zmluvou nedošlo k reálnemu nakladaniu s majetkom obce, a zároveň, že podľa ich názoru ňou bolo dojednané v ich prospech predkupné právo k novovytvorenej parcele za konkrétnu kúpnu cenu. Zmluvné predkupné právo upravuje komplexne Občiansky zákonník v § 602 a nasl. ako vedľajšie dojednanie (výhradu) pri scudzovacej zmluve najčastejšie kúpnej zmluve, ktorou predávajúci vec predáva s podmienkou zriadenia predkupného práva. Predkupné právo patrí teda osobe, ktorá predá vec s výhradou, že jej ju kupujúci ponúkne na predaj, keby ju chcel predať. V prípade predloženej zmluvy nejde o takúto skutkovú situáciu. Žalobcovia ňou nepredávali (nescudzovali) pozemok žalovanému. Zmluvou o budúcej zmluve preto nemohlo byť dojednané predkupné právo žalobcov k pozemku obce, ako sa domnievajú žalobcovia. Odhliadnuc od uvedeného aj takéto vedľajšie dojednanie by ako súčasť zmluvného prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku podliehalo v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy schváleniu obecného zastupiteľstva. Preto je uvedená argumentácia žalobcov nedôvodná a nesprávna. Žalobcovia sa proti argumentu o nedôvodnosti ich nároku bránil aj poukazom na postup žalovaného v obdobných prípadoch uzatvorených zmlúv o budúcej zmluve v danej lokalite (uzavretých tiež bez predchádzajúceho súhlasu mestského zastupiteľstva). Tento argument je však pre rozhodnutie o danej veci bez významu, pretože ani plnenie podľa totožných právnych úkonov vo vzťahoch iných subjektov nemôže mať za následok nazeranie súdu na neplatný právny úkon ako na platný. Plnenie podľa identických zmlúv v právnych vzťahoch iných subjektov nemení nič na právnom závere o neplatnosti zmluvy vyplývajúcom z citovaných zákonných ustanovení, ktorú súd ako absolútnu neplatnosť skúma z úradnej povinnosti (ex offo), teda aj bez námietky žalovaného.
17. Žalovaný sa v danej veci od počiatku sporu bránil tvrdením, že zmluvu o budúcej zmluve neschválilo mestské zastupiteľstvo, resp. že v jeho archívoch a evidenciách sa uznesenie mestského zastupiteľstva viažuce sa k žalobcom prezentovanej zmluve o budúcej zmluve nenachádza. Vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie o potrebe existencie takéhoto rozhodnutia bolo pre procesný úspech žalobcov ako dominus litis potrebné tvrdiť a preukázať existenciu takéhoto rozhodnutia. Počas celého konania však žalobcovia nepredložili ani neoznačil žiaden dôkaz, z ktorého by táto skutočnosť (schválenie predloženej zmluvy mestským zastupiteľstvom) vyplývala a existenciu takéhoto schválenia napokon ani netvrdili. Žalobcovia tak neuniesli bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu o platnosti zmluvy, od ktorej odvodzovali svoj nárok. Uznesenia Mestského zastupiteľstva v Púchove, ktoré predložili ako dôkaz, sa netýkali predmetnej zmluvy, ani iných zmlúv o budúcej zmluve, ale kúpnych zmlúv. Ani ostatnými navrhnutými dôkazmi, a to katastrálnym spisom a svedkami, žalobcovia nesledovali preukázanie existencie tejto pre vec rozhodujúcej skutočnosti. Katastrálnym spisom vedeným k listu vlastníctva č. X chceli preukazovať skutkový stav a identifikovať dokumentáciu zabezpečenú pri prevodoch v danej lokalite. Ako však bolo uvedené, prevody uskutočnené na základe kúpnych zmlúv aj s uzneseniami mestských zastupiteľstiev nie sú sporné. Svedkov navrhli žalobcovia vypočuť za účelom výkladu obsahu zmluvy o budúcej zmluve, resp. vyjadrenia sa k zmluvám. Táto okolnosť (výklad obsahu zmlúv) však nebola pre rozhodnutie o veci významná. Preto súd prvej inštancie správne nevykonal označené dôkazy z dôvodu ich nadbytočnosti (bez významu pre posúdenie danej veci). Skutkový stav zistený z vykonaných dôkazov bol pre rozhodnutie o veci dostatočný.
18. Žalobcovia považovali za dôvodné tiež posúdenie veci ako ospravedlniteľného omylu. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, ako tým chceli dosiahnuť zvrátenie prijatého právneho záveru o neplatnosti zmluvy,
pretože podľa § 49a Občianskeho zákonníka konanie v omyle má za následok tiež len neplatnosť právneho úkonu. Ospravedlniteľný omyl je inštitútom spojeným s vydržaním. V danom prípade sa žalobca dovolával aj nadobudnutia predkupného práva vydržaním. Právna úprava však neumožňuje nadobudnúť predkupné právo vydržaním. Občiansky zákonník umožňuje nadobudnúť vydržaním iba vlastnícke právo (§ 134) a právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 151o). Použitie analógie nie je v tomto prípade na mieste. Ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka, ktorého použitia sa žalobcovia dovolávajú, jednoznačným spôsobom ustanovuje, že analógiu legis je možné použiť len v prípade, ak určitý občianskoprávny vzťah nie je výslovne upravený v Občianskom zákonníku. Z tohto dôvodu je vylúčené na predkupné právo aplikovať inštitút vydržania, keďže občianskoprávne vzťahy z predkupného práva sú osobitne upravené v Občianskom zákonníku, ktorý s vydržaním predkupného práva nepočíta. Právnu úpravu vydržania a predkupného práva je potrebné považovať za komplexnú právnu úpravu bez potreby analogického použitia iných obsahovo a účelom najbližších zákonných ustanovení.
19. Odvolací súd tak aj v tejto veci zotrváva na záveroch svojho predchádzajúceho rozhodnutia v obsahovo totožnej veci. Odvolacie námietky žalobcov proti zamietnutiu žaloby neboli ani v tomto konaní dôvodné, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku potvrdil ako vecne správny.
20. Rovnako vecne správny bol napadnutý rozsudok vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. To však z iných dôvodov než vyplývajú z rozhodnutia súdu prvej inštancie. Nepriznanie náhrady trov zamietnutej časti žaloby úspešnému žalovanému totiž odôvodňuje ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Takéto dôvody videl odvolací súd obdobne ako v predošlej veci sp. zn. 17Co/106/2023 v okolnostiach, ktoré viedli žalobcov k podaniu žaloby. Treba prihliadnuť ku skutočnosti, že zmluvu o budúcej zmluve pripravoval práve žalovaný, pričom žalobcovia nevedeli žiadnym spôsobom ovplyvniť predmet, či schvaľovanie tejto zmluvy. Žalobcovia tak v presvedčení o platnosti tejto zmluvy požadovali od žalovaného splnenie povinnosti, ku ktorým sa žalovaný zaviazal v predmetnej zmluve, a keďže žalovaný odmietol plniť, obrátili sa žalobcovia žalobou na súd. Odvolací súd prihliadol aj na konanie žalovaného, ktorý, hoci od počiatku spochybňoval platnosť zmluvy, doposiaľ nevrátil žalobcom zložený preddavok, ktorý bol žalobcami dávno uhradený, a to v sume 131 700,- Sk (4 371,64 eur). S poukazom na tieto skutočnosti bol odvolací súd toho názoru, že je spravodlivé, aby žalobcovia, ktorí síce neboli v odvolacom konaní úspešní, neboli zaviazaní k povinnosti hradiť úspešnému žalovanému náhradu trov konania.
21. Čo sa týka výroku o trovách zastavenej časti konania, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom tak, že žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov zastavenej časti konania, vychádzajúc z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, patrila by náhrada trov konania žalovanému. Z obsahu spisu nie je však skutočne možné dovodiť, že vyhotovenie geometrického plánu č. 64/2022 bolo plnením podľa zmluvy o budúcej zmluve, ako to tvrdili žalobcovia v žalobe. Preto nie je možné prijať záver, že žalobcovia pristúpili k späťvzatiu časti žaloby pre správanie žalovaného v priebehu sporu a procesné zavinenie zastavenia konania je tak potrebné pripísať žalobcom. Vzhľadom na to by žalovanému patrila voči žalobcom náhrada trov konania aj v zastavenej časti konania. Aj pri rozhodovaní o trovách tejto časti konania je však namieste aplikácia ustanovenia § 257 CSP a okolnosti uvedené v predchádzajúcom odseku sú preto dôvodmi hodnými osobitného zreteľa opodstatňujúcimi nepriznanie náhrady trov konania žalovanému aj v zastavenej časti konania, hoci by mu inak náhrada trov konania aj v tejto časti sporu patrila podľa ust. § 256 ods. 1 CSP. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zmenil dopĺňací rozsudok o trovách zastavenej časti konania tak, že žalovanému nárok na náhradu trov zastavenej časti konania nepriznal.
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a 2 CSP tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žiadna zo strán sporu nebola so svojím odvolaním úspešná.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).