Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16CoCsp/27/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: Y. U., B.. XX.X.XXXX, S. XXX, U., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátkou JUDr. Katarína Hegedüšová , Majerníkova 3/ A, Bratislava, IČO: 42 185 190, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. -93, zo dňa 28.7.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 800 eur a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 18.10.2023 domáhal proti žalovanému zaplatenia 800 eur, ktorá predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a náhrady trov konania. Žalobu odvodnil tým, že dňa 5.5.2006 došlo medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom k uzavretiu zmluvy o úvere č. 9170620 (ďalej ako „zmluva o úvere“). Žalovaný za použitia nekalých obchodných praktík inkorporoval do zmluvy o úvere časť označenú ako „Plnomocenstvo“, ktorou mal spotrebiteľ splnomocniť splnomocnenca T.. O. W., aby v jeho mene uzavrel záložnú zmluvu. Tento formulár bol vopred pripravený a so spotrebiteľom nebol individuálne dojednaný, teda išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napriek uvedenému žalovaný uzavrel záložnú zmluvu so splnomocnencom, a takto neplatne vzniknuté záložné právo dala zaevidovať v katastri nehnuteľností. Spotrebiteľ všetky svoje záväzky uhradil a napriek tomu zo strany žalovanej nedošlo k žiadnym úkonom vedúcim k výmazu záložného práva z katastra nehnuteľností. Žalobca bol nútený sa za účelom ochrany svojich práv obrátiť na súd so žalobou o určenie neexistencie záložného práva, príslušné konanie bolo vedené na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. . Okresný súd Michalovce rozsudkom č. k. -48, zo dňa 3.5.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.6.2023, určil, že záložné právo k nehnuteľnostiam neexistuje z dôvodu, že zmluva o zriadení záložného práva, na základe ktorej malo vzniknúť, je neplatná. Okresný súd Michalovce deklaroval, že žalovaný v ňom opísaným postupom porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa, a teda mu

vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobca, odvolávajúc sa na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2019, sp. zn. uviedol, že úspešným uplatnením práva na súde je nutné rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, či zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak vychádza z neprijateľnej rozhodcovskej doložky (zmluvy). V tomto prípade je uvedená podmienka splnená právoplatným rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. -48, zo dňa 3.5.2023, ktorým tento rozhodol v prospech žalobcu ako spotrebiteľa, keď konštatoval porušenie jeho práv a určil neexistenciu záložného práva. Uviedol, že vznik ujmy v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je potrebné skúmať a z jeho strany preukazovať, pretože postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti, čo je naplnené a potvrdené právoplatným rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. -48, zo dňa 3.5.2023. Jediným kritériom posúdenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia je primeranosť. Žalovaný zneužil postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany a snažila sa získať majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík, neprijateľných zmluvných podmienok, čím výrazným spôsobom ohrozil majetkové pomery žalobcu, a teda suma 800 eur je primeraná v porovnaní s masívnym zásahom do ekonomickej stability právneho predchodcu žalobcu, a následne aj samotného žalobcu a jeho rodiny.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku ( ), súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil z rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. -48, zo dňa 3.5.2023, že záložné právo vyplývajúce zo zmluvy o zriadení záložného práva č. , zo dňa 18.5.2007 na nasledovných nehnuteľnostiach žalobcu, nachádzajúcich sa v katastrálnom území W., obec W., okres U.: 1. spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 987/1290240 k celku na pozemku parcela č. XXX/XX, druh pozemku ostatná plocha vo výmere 1607 m2, evidovaný ako parcela registra S.-W. na katastrálnej mape, zapísaný na liste vlastníctva č. XXX; 2. spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 82/107520 k celku na pozemku parcela č. XXX/XXX, druh pozemku orná pôda vo výmere 88509 m2, evidovaný ako parcela registra „.-W.“., zapísaný na liste vlastníctva č. XXX, 3. spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 82/107520 k celku na pozemku parcela č. XXX/XXX, druh pozemku orná pôda vo výmere 4056 m2, evidovaný ako parcela registra „.-W., zapísaný na liste vlastníctva č. XXX, 4. pozemok parcela č. XXX, druh pozemku orná pôda vo výmere 4041 m2, evidovaný ako parcela registra „S.-W. na katastrálnej mape, zapísaný na liste vlastníctva č. XXX, 5. pozemok parcela č. XXXX, druh pozemku trvalý trávny porast vo výmere 1709 m2, evidovaný ako parcela registra „.-W. na katastrálnej mape, zapísaný na liste vlastníctva č. XXX, 6. pozemok parcela č. XXXX, druh pozemku orná pôda vo výmere 3304 m2, evidovaný ako parcela registra „S.-W.“ na katastrálnej mape, zapísaný na liste vlastníctva č. XXX (ďalej len „nehnuteľnosti“), uzatvorenej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, neexistuje a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia vyplynulo, že právny predchodca žalobcu Y. U., zomrel 10.10.2016 a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prešlo na základe rozhodnutia Okresného súdu Michalovce sp. zn. na žalobcu, ktorý vstúpil zároveň do postavenia záložcu. Z obsahu úverovej zmluvy uzavretej dňa 5.5.2006 vyplynulo, že jej súčasťou v časti označenej ako „Plnomocenstvo“, bolo aj splnomocnenie dlžníka, ktorým právny predchodca žalobcu ako dlžník splnomocnil T.. O. W., aby za účelom zabezpečenia pohľadávky veriteľa uzavrel v jeho mene záložnú zmluvu, pričom súd považoval takýto spôsob udelenia plnomocenstva za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Následne pristúpil k prieskumu uzatvorenej zmluvy a zistil, že na základe neplatne udeleného plnomocenstva nebolo možné ani záložnú zmluvu uzavrieť platne. Zo zmluvy o zriadení záložného práva mal za preukázané, že záložnú zmluvu neuzatváral právny predchodca žalobcu, ale v jeho mene a na jeho účet, na základe neplatného splnomocnenia, T.. O. W.Š., a preto je záložná zmluva neplatná. Zároveň poukázal aj na to, že na obdobné praktiky veriteľov reagovala aj novela , a to ustanovením podľa ktorého právny úkon, ktorým spotrebiteľ splnomocňuje tretiu osobu na uzavretie dohody o zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy v mene spotrebiteľa, je neplatný.

4. Zo žiadosti o predloženie listiny na výmaz záložného práva z roku 2022 zistil, že žalobca v nej žiada žalovaného o bezodkladné predloženie súhlasu žalovaného ako záložného veriteľa s výmazom záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré bolo zriadené zmluvou č. , zo dňa 18.5.2007, príslušný vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. V 279/2007 dňa 27.6.2007. Predmetná zmluva bola uzatvorená na základe splnomocnenia obsiahnutého vo formulárovej spotrebiteľskej zmluve o úvere č. 9170620, zo dňa 5.5.2006 na zabezpečenie

pohľadávok vyplývajúcich z tejto úverovej zmluvy. V žiadosti ďalej žalobca uviedol, že jeho právny predchodca mu potvrdil, že všetky záväzky dlžníka vyplývajúce z uvedenej zmluvy o úvere boli uhradené. Zo žiadosti o vyporiadanie záväzku zo dňa 23.5.2022 zistil, že v nej žalovaný oznamuje žalobcovi, že voči nemu eviduje záväzok po nebohom Y. U. vo výške 15.371,59 eura k 23.5.2022, ktorý žiada uhradiť. Z dôvodu snahy o mimosúdne vyriešenie sporu žalovaný vyjadril súhlas s tým, aby jej žalobca na vysporiadanie tohto dlhu zaplatil jednorazovo sumu 8.800 eur. Z výpisu z klientskej zóny žalovaného získaného z internetu ku dňu 13.2.2023 (poznámka súdu prvej inštancie - dátum sa nachádza vľavo hore) zistil, že vo vzťahu k dlžníkovi Y. U. je ako stav zmluvy č. 9170620 uvedené „uhradená“, pričom výška úveru bola 331,94 eura, celková dlžná suma bola 910,45 eura a splatená suma bola 1.099,2 eura.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný ako veriteľ uzatvoril dňa 5.5.2006 s právnym predchodcom žalobcu Y. U. (spotrebiteľ) zmluvu o úvere č. 9170620, ktorej súčasťou bolo plnomocenstvo, ktorým dlžník, t. j. právny predchodca žalobcu automaticky splnomocnil T.. O. W. na to, aby v jeho mene uzatvoril záložnú zmluvu podľa . Na základe takto udeleného plnomocenstva došlo dňa 18.5.2007 medzi právnym predchodcom žalobcu, zastúpeným T.. O. W. a žalovaným k uzatvoreniu zmluvy o zriadení záložného práva č. 380/2007 - BÁN, ktorou došlo k zriadeniu záložného práva k nehnuteľnostiam v prospech záložného veriteľa, t. j. žalovaného; príslušný vklad bol povolený pod č. V279/07 dňa 27.6.2007. Žalobca ako právny nástupca po dlžníkovi a záložcovi žalovaného túto požiadal po 15 rokoch o predloženie kvitancie o zániku záložného práva svojho predchodcu, čo potvrdzuje jeho žiadosť z roku 2022. Žalovaný žalobcu vyzval na mimosúdne vysporiadanie sporu a navrhol mu, aby jej zaplatil sumu 8.800 eur. Pritom z klientskej zóny žalovaného týkajúcej sa zmluvy o úvere č. 9170620 vyplynulo, že predmetný úver je splatený. Okresný súd Michalovce rozsudkom č. k. -48, zo dňa 3.5.2023 rozhodol, že žalovaný použila v súvislosti s udelením plnomocenstva právnym predchodcom žalobcu, dlžníkom Y. U., neprijateľnú zmluvnú podmienku. V dôsledku tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky je uzatvorená zmluva o zriadení záložného práva neplatná, preto záložné právo neexistuje; predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20.6.2023. Mal za preukázané, že žalovaný v súvislosti s udelením plnomocenstva právnym predchodcom žalobcu použil nekalé obchodné praktiky, keď inkorporoval do zmluvy o úvere časť označenú ako „Plnomocenstvo“, ktorou mal spotrebiteľ splnomocniť T.. O. W., aby v mene spotrebiteľa uzavrel záložnú zmluvu. Tento formulár bol vopred pripravený a so spotrebiteľom nebol individuálne dojednaný, teda išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

6. Ozrejmil, že z dôvodu sa na posudzovaný vzťah a nároky žalobcu z neho vzniknuté použijú ustanovenia predchádzajúceho právneho predpisu, ktorým je , a preto nároky žalobcu posudzoval podľa skoršieho právneho predpisu. Na základe zisteného skutkového stavu zistil, že sú splnené podmienky vymedzené v posledná veta pre priznanie primeraného zadosťučinenia žalobcovi. V zhode so závermi ustálenej rozhodovacej praxe (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2019, sp. zn. ) uviedol, že veta posledná má plniť satisfakčnú a sankčnú funkciu. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom, avšak ho možno chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva porušujú hrubým spôsobom. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý zákon vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi. V tomto prípade Okresný súd Michalovce sp. zn. judikoval v prospech žalobcu (spotrebiteľa) konkrétne porušenie jeho práva a porušenia povinností žalovaného, pritom sa nevyžaduje pre priznanie primeraného zadosťučinenia žiadna iná podmienku, t. j. ani aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy alebo aby bola spotrebiteľovi privodená konkrétna ujma. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá preukazovanie výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne, a preto vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, považoval základ podanej žaloby za dôvodný v celom rozsahu.

7. Pokiaľ ide o okolnosť, že žalovaný sa dopustil nekalej obchodnej praktiky vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcu a nie k žalobcovi samotnému uviedol, že z posledná veta vyplýva, že osobou aktívne legitimovanou na podanie žaloby je spotrebiteľ. Žalobca z dôvodu prechodu práv dedením vstúpil ako nadobúdateľ nehnuteľností aj do povinností záložcu voči veriteľovi, t. j. žalovaného a teda spotrebiteľský vzťah založený voči právnemu predchodcovi žalobcu zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam dňa 18.5.2007, ktorej predchádzalo uzatvorenie zmluvy o úvere č. 9170620 dňa 5.5.2006, zostal zachovaný. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. (R 47/2022), podľa ktorého „zodpovedným subjektom, od ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie v zmysle tretia veta nemusí byť iba jedna zo sporových strán v súdnom konaní, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný.“ Napriek tomu, že v rozhodnutí Najvyšší súd SR posudzoval povinnú osobu, t. j. dodávateľa v súvislosti s uplatnením spotrebiteľských práv spotrebiteľmi, vykonal výklad posledná veta a jeho závery sú použiteľné nielen vo vzťahu k dodávateľom služieb (t. j. podnikateľom), ale aj vo vzťahu k spotrebiteľom. Pokiaľ je totiž dodávateľ označený všeobecne ako „kto za porušenie práva alebo povinnosti ... zodpovedá“, osoba uplatňujúca nároky voči dodávateľovi je označená ako „spotrebiteľ“. Žalobca vystupoval ako spotrebiteľ v právnom vzťahu voči žalovanému, keď toto svoje postavenie nadobudol dedením, a preto je spotrebiteľom a ako právny nástupca po právnom predchodcovi, spotrebiteľovi, od ktorého odvodzuje svoje práva, je aktívne vecne legitimovaným subjektom.

8. Súd prvej inštancie s ohľadom na ustálenú súdnu prax (R 48/2022) k výške uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia vyslovil, že uplatnená výška je opodstatnená v celom rozsahu. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že žalobcovi by bolo možné priznať primerané zadosťučinenie až vtedy, keď porušenie práva nie je možné napraviť inak. Takýto právny záver z posledná veta vyvodiť nemožno, a to s ohľadom na jeho znenie, a taktiež aj s ohľadom na všeobecne akceptovanú funkciu, ktorú v občianskoprávnych vzťahoch inštitút primeraného zadosťučinenia má (napr. , ). Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, tak zákon neustanovuje žiadne kritéria, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť; jediným kritériom je jeho primeranosť. Poukázal na kontraktačný proces v súvislosti so zmluvou o úvere a zdôraznil, že tento v žiadnom prípade neprebehol riadne. Vychádzal zo zistení Okresného súdu Michalovce č. k. -48, zo dňa 3.5.2023 a považoval za neprípustné, aby žalovaný za použitia nekalých obchodných praktík inkorporovala do zmluvy o úvere časť označenú ako „Plnomocenstvo“, ktorou mal spotrebiteľ splnomocniť T.. O. W., aby v jeho mene uzavrel záložnú zmluvu. Tento formulár bol vopred pripravený a so spotrebiteľom nebol individuálne dojednaný, teda išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného v zmysle, ktorej žalobcu nikto do zmluvného vzťahu nenútil. Nestotožnil sa s opisom situácie týkajúcej sa uzatvorenia zmluvy o úvere so žalobcom tak, ako ho uvádzal žalovaný, že žalobca konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru; nemal k nim žiadne výhrady a zaviazal sa ich dodržiavať, prehlásil, že si ju prečítala, že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok.

9. Uviedol, že za podstatnú okolnosť považoval, že žalovaný inkorporoval do zmluvy o úvere časť označenú ako „Plnomocenstvo“, ktorou mal spotrebiteľ splnomocniť T.. O. W., aby v jeho mene uzavrel záložnú zmluvu. Takýto postup veriteľa voči potenciálnemu dlžníkovi je neprípustný a spôsobilý výrazne ohroziť právne vzťahy zmluvných strán, a to nielen v oblasti spotrebiteľského práva, kde je spotrebiteľom poskytovaná zvýšená ochrana, ale v oblasti občianskoprávnych vzťahov všeobecne. Spôsob udeľovania plnomocenstiev uskutočnený žalovaným bol o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov je s účinnosťou od 1.5.2014 zakázaný. Je tak nepochybné, že opísaný postup žalovaného voči žalobcovi a jeho právnemu predchodcovi predstavuje zneužitie postavenia na úkor slabšej strany (spotrebiteľa); žalovaný sa snažil získať majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík, neprijateľných zmluvných podmienok, čím výrazne ohrozila majetkové pomery žalobcu a jeho právneho predchodcu. Postup žalovaného teda zasiahol do ich bežného života, pretože následky nezákonného konania žalovaného mali priamy vplyv na dispozíciu s nehnuteľnosťami, ktoré boli zaťažené záložným

právom v jeho prospech. Žalobca pritom na rozdiel od žalovaného preukázal, že úver, ktorého splnenie bolo zabezpečené záložným právom k nehnuteľnostiam, bol splatený. Žalovaný naopak odmietal uskutočniť úkony smerujúce k jeho výmazu z katastra nehnuteľností, preto bol žalobca donútený domáhať sa svojich práv súdnou cestou, a teda musel vynaložiť ďalšie náklady na ochranu svojich majetkových práv. Právna neistota žalobcu trvala od uskutočnenia nekalej obchodnej praktiky žalovaným (5.5.2006) až do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. -48, zo dňa 3.5.2023, a teda 17 rokov. Uzavrel, že priznaná suma s ohľadom na zistené okolnosti zodpovedá svojmu účelu; žalobcovi ako spotrebiteľovi poskytuje satisfakciu a súčasne je spôsobilá žalovaného ako dodávateľa odradiť od porušovania práv spotrebiteľov.

10. Na uvedenom základe za použitia , posledná veta dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca splnil všetky zákonné predpoklady potrebné pre priznanie uplatneného nároku titulom primeraného finančného zadosťučinenia, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa 255 ods. 1 v spojení s tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania ( ) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Zdôraznil, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Bol názoru, že žalobcovi finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie, nakoľko žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla. Poukázal na skutočnosť, že ako môže byť poskytnutá dlžníkovi právna ochrana, keď sám je ten, kto ako prvý porušil svoje povinnosti, nakoľko si neplnil záväzky, ku ktorým pristúpil. Mal za to, že síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Považoval priznanie náhrady finančného zadosťučinenia za neprimerané a priznaním finančného zadosťučinenia nie je naplnená jeho preventívna funkcia. Žalobca sa teda mohol brániť primerane aj iným spôsobom, než zľahčovaním svojho neobozretného a ľahostajného konania. Priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať za primerané a spravodlivé, pretože ide o duplicitné uplatnenie a priznanie sumy finančného zadosťučinenia. Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vo vnútroštátnom prostredí môže byť teda vytvorený a aplikovaný vlastný model sankcionovania tak, aby bola možná náprava súladná s právnym poriadkom.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku a považoval ich za správne. Dôvodil, že podľa sa na vznik nároku spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie vyžaduje splnenie podmienok, a to (i) žalobca musí mať postavenie spotrebiteľa, (ii) zo strany porušiteľa došlo k porušeniu práva alebo povinnosti zo zákona o ochrane spotrebiteľa alebo z osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, (iii) spotrebiteľ musel porušenie práva alebo povinnosti úspešne uplatniť na súde, (iv) právo na primerané finančné zadosťučinenie mu prináleží od toho, kto za

porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Bol názoru, že preukázal všetky podmienky na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie.

14. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácii.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a contrario , keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil 28.11.2025 (, ).

16. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať ( ) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žalobe o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovaných prednesených na ich obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku proti žalovaného, ktorého sa žalobca domáhal titulom práva na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, t. j. toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi zodpovedá.

17. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov ( ) a v podrobnostiach poukazuje na vyčerpávajúce skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie zoširoka vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby.

18. Podľa o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.6.2024, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

19. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 800 eur, ktorého sa žalobca domáhal skutkovo a právne argumentujúc, že Okresný súd Michalovce rozsudkom č. k. -48, zo dňa 3.5.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.6.2023 určil, že záložné právo k nehnuteľnostiam neexistuje z dôvodu, že zmluva o zriadení záložného práva, na základe ktorej malo vzniknúť, je neplatná, nakoľko spôsob udelenia plnomocenstva vyplývajúceho z obsahu úverovej zmluvy považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku; a pretože žalovaný zneužil postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany a snažil sa získať majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík, neprijateľných zmluvných podmienok, výrazným spôsobom ohrozil majetkové pomery žalobcu a jeho rodiny.

20. Na margo námietok žalovaného odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobcu podľa o ochrane spotrebiteľa vychádzal z toho, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky výslovne nestanovuje a jediným kritériom priznania finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Súd prvej inštancie mal za to, že porušenia práv žalobcu ako spotrebiteľa boli konštatované rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k.

-48, zo dňa 3.5.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.6.2023, čím je jednoznačne daný základ nároku žalobcu. Pri posudzovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia správne súd prvej inštancie posudzoval kontraktačný proces v súvislosti so zmluvou o úvere, vychádzal zo zistení Okresného súdu Michalovce č. k. -48, zo dňa 3.5.2023, vzal do úvahy skutočnosť, že žalobca bol donútený domáhať sa svojich práv súdnou cestou, pričom právna neistota žalobcu od uskutočnenia nekalej obchodnej praktiky žalovaným (5.5.2006) až do 20.6.2023, t. j. do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. -48, zo dňa 3.5.2023, trvala 17 rokov.

21. V nadväznosti absolútne neobstojí námietka žalovaného, že žalobcovi finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie, nakoľko žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla; ide o úplne neprijateľné relativizovanie právnej neistoty spotrebiteľa v trvaní 17 rokov (!) v tom, či bolo platne zriadené záložné právo na jeho nehnuteľnom majetku. Za celkom neopodstatnenú odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalovaného, že všeobecne súdy sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Súd prvej inštancie totiž jasne a zrozumiteľne poukázal na skutočnosť, že kontraktačný proces spornej zmluvy o úvere neprebehol riadne a inkorporovaním splnomocnenia do zmluvy sa žalovaný dopustil neprípustného konania spôsobilého výrazne ohroziť právny vzťahy zmluvných strán a to nielen v oblasti spotrebiteľského práva, ale tiež v oblasti občianskoprávnych vzťahov všeobecne; žalovaný teda zneužil svoje postavenie na úkor slabšej strany, snažil sa získať majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík, čím výrazne ohrozil majetkové pomery spotrebiteľa. Pokiaľ žalovaný uviedol, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení, tak v prejednávanom prípade, tento žalovaným konštatovaný cieľ ochrany bol naplnený, nakoľko na margo nekalých obchodných praktík veriteľov reagovala novela a to ím sa zákonodarca pokúsil eliminovať stav zneužitia nekalých obchodných praktik veriteľov.

22. Odvolací súd zároveň pripomína, že podľa Čl. 2 ods. 2 Základných princípov je právna istota stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom SR od 1.1.1993, ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali.

23. Otázku podmienok pre priznanie finančného zadosťučinenia spotrebiteľa podľa o ochrane spotrebiteľa riešil Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 30.6.2022, sp. zn. , publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 48, ročník 2022, v ktorom poukázal na to, že už v uznesení z 30.1.2019, sp. zn. sa v rámci podaného dovolania zaoberal (aj) právnou otázkou, či možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Vo svojich nosných záveroch uviedol: „Aplikujúc režim je potom nutné použiť jeho , podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,

ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia ... Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy.“ Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade s právnym názorom vyjadreným najvyšším súdom v tomto rozhodnutí; a keďže sa jedná o rozhodnutie zásadného významu uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vyššie uvedené rozhodnutie predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, v súlade s ktorou majú strany legitímne právo, aby bolo rozhodnuté.

24. A pretože žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalovaného preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).