Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16CoCsp-9-2025.pdf
PDF · 121 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B3-11Csp/5/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: Ľ. F., H.. XX.X.XXXX, Ň. XXX, zastúpenému: RIBÁR & PARTNERS, s.r.o., Halenárska 18A, Trnava, IČO: 53 191 030, o zaplatenie 14.159,99 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-11Csp/5/2022-262, zo dňa 11.7.2024, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a v závislom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.659,99 eura spolu s riadnym úrokom vo výške 9.078,03 eura, úrokom z omeškania vo výške 1.860,73 eura a úrokom z omeškania vo výške 5 % p.a. zo sumy 4.659,99 eura od 3.7.2024 do zaplatenia; konanie v časti o zaplatenie 9.500 eur zastavil a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobou, ktorá bola Okresnému súdu Bratislava III doručená 7.2.2022, sa žalobca (Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s.) domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 14.159,99 eura s príslušenstvom, na tom skutkovom základe, že 2.12.2014 uzatvoril so žalovaným úverovú zmluvu č. 31219080/7930, na základe ktorej poskytol žalovanému medziúver vo výške 21.000 eur pri úrokovej sadzbe 6,99 % p.a. a to dňa 3.12.2014 sumu 16.800 eur a dňa 31.8.2015 sumu 4.200 eur. Žalovaný sa zaviazal splácať úver mesačnými splátkami vo výške 221 eur, pričom splátka medziúveru bola prerozdelená; 0,47 % z cieľovej sumy bolo použitých na sporenie, pričom prostriedky boli preúčtované na sporiaci účet a 0,58 % z cieľovej sumy na úhradu poplatkov a úrokov z medziúveru. Ak poberateľ úveru splní podmienky na pridelenie cieľovej sumy a nároku na stavebný úver, medziúver sa transformuje na stavebný úver vo výške rozdielu medzi zostatkom dlžnej sumy medziúveru a nasporenou sumou. Úroková sadzba predstavovala 6 % p.a.. Žalovaný prestal splácať mesačné splátky, čím došlo k porušeniu zmluvy. V zmysle zmluvy, ak nezaplatí niektorú zo splátok na základe upomienky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, bol žalobca oprávnený požadovať okamžité splatenie úveru a v takom prípade si v zmysle zmluvy zúčtuje dlžnú sumu na medziúverovom účte s nasporenou sumou na sporiteľskom účte ku dňu žiadosti o okamžité splatenie. Žalobca požiadal žalovaného o okamžité splatenie zostatku úveru vo výške 18.513,48 eura. Z prehľadu platieb, zaúčtovaných poplatkov a iných nákladov vyplýva, že v prípade riadneho plnenia povinností by žalovaný zaplatil 15.060,29 eura. Žalovaný uhradil do predčasného zosplatnenia splátky vo výške 13.070,91 eura, táto suma bola prerozdelená tak, že suma 4.965,89 eura bola postupne preúčtovaná
na sporiteľský účet, pri vyhlásení predčasnej splatnosti bola poukázaná na medziúverový účet suma 5.040,01 eura, ktorá bola použitá na úhradu istiny. Suma vo výške 8.105,02 eura na úhradu poplatkov a úrokov (2.023,08 eura poplatky, 99,68 eura úroky za oneskorenie splátok, 5.982,26 eura za zmluvné úroky). Žalovaný po predčasnom zosplatnení realizoval čiastočné úhrady vo výške 1.800 eur, preto sa žalobca domáha zaplatenia sumy 14.159,99 eura (15.959,99 eura - 1.800 eura) s príslušenstvom.
2. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 11Csp/5/2022-133, zo dňa 20.5.2022 pripustil, aby do konania na miesto žalobcu (Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s.) vstúpila spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o..
3. Žalobca v priebehu konania zobral žalobu v časti 9.500 eur späť, preto súd prvej inštancie v zmysle § 145 ods. 2 C. s. p. konanie v tejto časti zastavil.
4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vec právne posúdiac podľa § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, § 7 ods. 3 a 4 zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v znení neskorších predpisov platný v rozhodnom období, § 53 ods. 1, ods. 4, ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, z predložených listinných dôkazov považoval za preukázané, že žalovaný 2.12.2014 uzatvoril s právnym predchodcom žalobcu, Wüstentot stavebná sporiteľňa, a.s. úverovú zmluvu, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver (medziúver) vo výške 21.000 eur s fixnou úrokovou sadzbou 6,99 % p.a., pričom uzatvorená zmluva o stavebnom sporení č. 31219080 zostala nedotknutá. RPMN predstavovalo sumu 7,60 % a celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť za medziúver bola 13.086 eur. Nebolo sporné, že žalovaný čerpal finančné prostriedky a to 3.12.2014 sumu 16.800 eur a 31.8.2015 sumu 4.200 eur. V zmysle uzatvorenej úverovej zmluvy sa žalovaný zaviazal mesačne platiť splátku vo výške 210 eur. Podľa ustanovenia článku VII ods. 1 úverovej zmluvy, ak sa žalovaný dostane do omeškania so zaplatením ktorejkoľvek splátky medziúveru má druhá zmluvná strana právo úročiť vzniknutý nedoplatok na riadnych splátkach dodatočnou úrokovou sadzbou 25 % p.a. s okamžitou splatnosťou. Článok VII ods. 3 upravuje podmienky okamžitej splatnosti úveru.
5. Nebolo sporné, že žalovaný porušil platobnú disciplínu, mesačné splátky neuhrádzal včas a právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť, pričom boli splnené podmienky dohodnuté v zmluve. Nebolo sporné, že ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti mal žalovaný uhradiť 36.624,40 eura a uhradil sumu 18.513,48 eura. Súd prvej inštancie úverovú zmluvu posúdil ako platnú, neobsahujúcu žiadne neprijateľné podmienky.
6. Pokiaľ žalovaný namietal správnosť výpočtu žalovanej sumy, podľa neho je vypočítaná nesprávne, pretože žalobca nerešpektoval percentuálny rozdiel pri výpočte prerozdelenia započítanej čiastky na istinu a úroky, jeho námietku považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú, pričom poukázal na znenie článku III bod 3 úverovej zmluvy, kde sa žalovaný zaviazal počas celej doby splácania medziúveru realizovať platbu vo výške 0,58 % z cieľovej sumy na úhradu úrokov a poplatkov. Podľa článku III bod 5 zmluvy mal byť žalovaným poukazovaná mesačná suma vo výške 221 eur. Podľa článku IV bod 2 zmluvy žalovaný mal realizovať mesačný vklad na sporenie vo výške 0,47 % z cieľovej sumy, pričom podľa článku I bod 1 zmluvy bola cieľová suma dohodnutá na sumu 21.000 eur. Preto právny predchodca žalobcu rozdeľoval poukazovanú čiastku na vklad na sporenie vo výške 0,47 %, presne 0,4724 % z cieľovej sumy 21.000 eur, čo predstavuje sumu 99,20 eur. Preto nie je dôvodná námietka žalovaného, že žalobca nerešpektoval percentuálny rozdiel pri výpočte prerozdelenia započítanej čiastky na istinu a úroky.
7. Žalovaný ďalej namietal, na základe čoho došlo k preúčtovaniu medziúveru na bežný úver, k čomu súd prvej inštancie poukázal na znenie článku VII bod 3 úverovej zmluvy, podľa ktorého ak žalovaný nezaplatí niektorú zo splátok na základe upomienky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, bol právny predchodca žalobcu oprávnený požadovať okamžité splatenie úveru. Nebolo sporné, že listom z 26.6.2020 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na splatenie úveru, najneskôr do termínu 16.7.2020. Listom zo dňa 28.7.2020 vyhlásil okamžitú splatnosť úveru a vyzval žalovaného k úhrade celej dlžnej čiastky, vo výške 18.513,48 eura, ktorá pozostávala z istiny vo výške 15.959,99 eura, úroku vo výške 2.543,68 eura a neuhradených úrokov z omeškania vo výške 9,81 eura. Z úhrad žalovaného boli uhradené poplatky vo výške 2.023,08 eura, úroky z omeškania vo výške 99,68 eura, úrok vo výške 5.982,26 eura a istina vo výške 5.040,01 eura.
8. Pokiaľ žalovaný namietal, že po navýšení mesačných platieb na sumu 231,50 eura malo dôjsť k navýšeniu prostriedkov poukazovaných na spotrebiteľský účet o 10,50 eura, teda v novej výške 109,70 eura, ani túto námietku nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodná, nakoľko podľa zmluvy bol mesačný vklad vypočítavaný z cieľovej sumy a tá sa počas celej doby zmluvného vzťahu nemenila.
9. Ďalej žalovaný namietal, že žalobca nevysvetlil prečo bola suma poukazovaná na sporiteľský účet niekedy nižšia ako 99,20 eur, v niektorých prípadoch nebola poukázaná žiadna suma, z čoho odvodzoval, že prepočet je nesprávny a nepreskúmateľný, k čomu súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko bol žalovaný v omeškaní, bol mu podľa zmluvy zaúčtovaný sankčný úrok, čo vysvetľuje ním chápanú nezrovnalosť. Nárok žalobcu na úročenie nedoplatku riadnych splátok dodatočnou úrokovou sadzbou vo výške 25 % p.a. vyplýva zo zmluvy (článok VII bod 1). Žalovaný sa domnieval, že ak žalobca poukazoval zo splátok na účel úhrady poplatkov, prípadne zmluvného úroku inú sumu ako bola dohodnutá v zmluve o úvere, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, s ktorou zákon spája absolútnu neplatnosť. Táto okolnosť však v spore nebola preukázaná, naopak úroková sadzba pri omeškaní s platením riadnych splátok bola v zmluve dojednaná.
10. Žalobca si uplatnil aj zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie jednak vyčíslených zmluvných úrokov do momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ale aj po vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Žalovaný to odmietal, poukazoval na odlišnú súdnu prax. V tomto prípade však došlo k posunu a Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal stanovisko, že aj v prípade vyhlásenia mimoriadnej platnosti úveru veriteľovi patrí dohodnutý úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16.6.2020, sp. zn. 5 Cdo 42/2020). Súd prvej inštancie nevidel dôvod odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej praxe a preto zaviazal žalovaného na zaplatenie dohodnutých úrokov vo výške 9.078,03 eura.
11. O príslušenstve pohľadávky súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dlžník, ktorý si svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného záväzku, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak podľa zákona nie je povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, platný v rozhodnom období, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie kapitalizovaných úrokov vo výške 1.860,73 eura a úroku z omeškania v zákonnej výške 5 % p.a. z nezaplatenej istiny od 3.7.2024 do zaplatenia.
12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C. s. p.“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspech vo veci. Úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
13. Proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania podal žalovaný odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu žiadal zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že v konaní pred súdom prvej inštancie uviedol, že pri mesačných platbách splátok vo výške 221 eur (od poskytnutia medziúveru až do januára 2017) teda prerozdelenie na príslušné účty (sporiteľský resp. medziúverový) malo zodpovedať vyššie uvedenému výpočtu (99,20 eura a 121,80 eura). Po navýšení mesačných platieb na sumu 231,50 eura však malo dôjsť aj k adekvátnemu navýšeniu prostriedkov poukazovaných na sporiteľský účet žalovaného (o 10,50 eura), teda v novej výške 109,70 eura, čo však žalobca nezohľadnil a zrejme neoprávnene ponížil sumu preúčtovanú na sporiteľský účet za účelom nasporenia kapitálu. Tento postup mal de facto vplyv na uplatňovanú výšku pohľadávky - istiny v tomto konaní ako aj s tým spojeného
príslušenstva - úrokov z omeškania, ktorú si žalobca uplatňoval vo väčšom rozsahu, ako by mal byť jeho nárok pri správnom prerozdelení splátok.
14. Nesúhlasil so súdom prvej inštancie (odsek 34 napadnutého rozsudku), že námietka žalovaného ohľadom navýšenia prostriedkov poukazovaných na sporiteľský účet pri súčasnom zvýšení splátky na sumu 231,50 eura je nedôvodná, pretože podľa úverovej zmluvy bol mesačný vklad vypočítavaný z cieľovej sumy a tá sa počas celej doby zmluvného vzťahu nemenila, nakoľko v danom prípade pri očakávanom zvýšení mesačnej splátky z 221 eura na 231,50 eura, pri očakávanom riadnom plnení zo strany dlžníka (teda uhrádzaní splátok riadne a včas) nastala zmena v zmluvných podmienkach, konkrétne čl. III. ods. 3 úverovej zmluvy, kedy by vklad na sporiteľský účet (podľa názoru súdu prvej inštancie) mal zostať 99,20 eura, avšak vklad na medziúverový účet na úhradu úrokov a poplatkov by sa bez opory v úverovej zmluve zvýšil zo sumy 121,80 eura na sumu 132,30 eura. Preto v konaní pred súdom prvej inštancie dôvodil, že uvedený postup považuje za plnenie, o ktorom nebol pred uzavretím úverovej zmluvy preukázateľne informovaný, a teda ide o neprijateľnú a teda neplatnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 4 písm. a) a v) v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Prepočet splátok podľa žalobcu je zjavne nesprávny a nepreskúmateľný, žalobca v podstate nevysvetlil, prečo pri navýšení mesačnej splátky žalovaného na sumu 231,50 eura bola suma poukazovaná na sporiteľský účet 99,20 eura alebo aj nižšia (napr. 29.12.2017, 26.2.2018, 27.6.2018), prípadne prečo v niektorých prípadoch nebola poukázaná žiadna suma (napr. november 2018, február 2019). Súd prvej inštancie k tejto námietke žalovaného uviedol (odsek 35 napadnutého rozsudku), že „nakoľko bol žalovaný v omeškaní, bol mu podľa zmluvy zaúčtovaný sankčný úrok, čo vysvetľuje ním chápanú nezrovnalosť. Nárok žalobcu na úročenie nedoplatku riadnych splátok dodatočnou úrokovou sadzbou vo výške 25 % p.a. vyplýva zo zmluvy (článok VII bod 1).“ Tento záver súdu prvej inštancie však nezodpovedá skutočnosti, nie je podložený žiadnym relevantným dôkazom zo strany žalobcu, resp. nie je ani bližšie vysvetlený. Napr. dňa 3.5.2016 uhradil žalovaný splátku vo výške 221 eura, žalovaný však v rovnaký deň previedol na sporiteľský účet len sumu 76,60 eura namiesto 99,20 eura. K zaúčtovaniu sankčného úroku pritom nedošlo. Z tohto hľadiska považoval špecifikáciu dlžnej sumy tak, ako ju v konaní predložil žalobca, za nepreskúmateľnú. Bol názoru, že žalobca žalovaný nárok doposiaľ nepreukázal. Preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vníma ako predčasný, pričom vzhľadom na povahu sporu súd prvej inštancie nekonal procesne správne, keď mal postupovať v zmysle § 295 C. s. p..
15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu, zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a mal za to, že žalovaný v podanom odvolaní neuviedol skutočnosti a ani nepredložil dôkazy, ktoré by spochybňovali nárok žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy. Žalobca sa k namietanému navýšeniu preúčtovaných platieb vyjadril v podaní zo dňa 2.7.2024, kde presne objasnil tento proces. Vzhľadom na uvedené sa plne stotožnil s napadnutým rozsudkom a žiadal ho ako vecne správny potvrdiť.
16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a v závislom výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p., § 219 ods. 3 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.11.2025.
17. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby v napadnutej časti. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku, ktorého sa domáhal titulom nesplateného úveru.
18. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalovaného, odvolací súd pripomína, že podľa § 380 C. s. p. je viazaný dôvodmi odvolania, keď pri viazanosti dôvodmi odvolania neprichádza do úvahy
vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý z iných zákonných dôvodov odvolania, ktoré však odvolateľ neuplatnil, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo; z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie nachádzajúca podklad v zodpovednosti strany za to, že v konaní bude účinne uplatňovať svoje procesné práva a to aj v odvolacom konaní. Je notorietou, že k zodpovednému uplatňovaniu vlastných procesných práv patrí tiež požiadavka, aby strana sporu mala jasno v dôvodoch svojej nespokojnosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie.
19. Na margo námietky žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo spadá pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. odvolací súd uvádza, že relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 365 písm. b) C. s. p. sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Ustanovenie § 365 písm. b) C. s. p. zakladá prípustnosť a dôvodnosť odvolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie faktická (ne)činnosť súdu znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení, resp. možnosť jej aktívnej účasti v spore, predchádzajúca vydaniu súdneho rozhodnutia, avšak nie samotné rozhodnutie súdu vo veci a ani jeho odôvodnenie, funkciou ktorého je vysvetliť podstatné dôvody, so zreteľom na ktoré súd vo veci rozhodol.
20. Žalovaný v podanom odvolaní neidentifikuje žiadne také konanie súdu prvej inštancie, ktoré by spočívalo v zjavnom porušení procesných ustanovení a súčasne mu znemožnilo realizáciu jeho procesných oprávnení, či možnosť jeho aktívnej účasti v spore, a ktoré predchádzalo vydaniu súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho žalovaný znemožnil odvolaciemu súdu prieskum odvolaním napadnutého rozsudku z vyššie uvedených hľadísk relevantných pre naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p..
21. V súvislosti s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo spadá pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p., odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na situácie, kedy súd prvej inštancie síce vykonal všetky potrebné dôkazy, avšak podľa názoru odvolateľa ich hodnotil spôsobom, ktorý je v rozpore s § 191 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a preto sú skutkové zistenia, ku ktorým na základe takéhoto hodnotenia dôkazov dospel, nesprávne a to vzhľadom na to, že súd prvej inštancie buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 až § 211 C. s. p.. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod.. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického
myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov. Na nesprávnosť výsledku činnosti súdu pri hodnotení dôkazov možno usudzovať - ako vyplýva zo zásady voľného hodnotenia dôkazov - len zo spôsobu ako k nemu súd dospel. Ak v tomto smere nemožno súdu prvej inštancie vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi (napr. namietať, že mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iný záver a pod.).
22. Žiadne takéto pochybenie odvolací súd z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu nezaznamenal.
23. Súčasne však odvolací súd zdôrazňuje, že z obsahu podaného odvolania ani nevyplýva, že by súd prvej inštancie považoval za zistené niečo, čo nie je obsahom súdneho spisu, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo sa v spise nenachádza, alebo v jeho úvahách existujú logické rozpory.
24. Neobstojí pritom námietka žalovaného, že záver súdu prvej inštancie uvedený v odseku 35 napadnutého rozsudku nezodpovedá skutočnosti a nie je podložený žiadnym relevantným dôkazom zo strany žalobcu, nakoľko zo skutkových zistení súdu prvej inštancie (odsek 11 napadnutého rozsudku), ktoré sú v súlade s obsahom spisu (č. k. 216 - 220) vyplýva, že žalovaný predložil v konaní špecifikáciu dlžnej sumy, z ktorej je zrejmá výška a špecifikácia žalovanej pohľadávky. Z tejto špecifikácie tiež vyplýva, že pokiaľ žalovaný neuhrádzal splátky úveru riadne a včas, tieto ani nemohli byť priraďované k obdobiu, v ktorom ich žalovaný platil. Žalovaný síce poukazuje na to, že 3.5.2016 zaplatil splátku 221 eur v plnej výške a žalobca v daný deň previedol na sporiaci účet iba 76,60 eura, avšak už neuvádza, že za mesiac marec 2016 zaplatil až 12.4.2016 a teda splátka zaplatená 3.5.2016 je splátkou za mesiac apríl 2016; za mesiac 2016 máj žalovaný nezaplatil žiadnu splátku; túto zaplatil až 16.6.2016, kedy sumu 221 eur uhradil 2x a kedy mu naopak namiesto sumy 198,40 eura bola na sporiteľský účet pripísaná suma 320,20 eura, pričom celkovo tak za obdobie apríl 2016 až jún 2016 bola žalobcovi na sporiteľský účet pripísaná suma (320,20 eura + 76,60 eura = 396,80 eura, čo zodpovedá sume 99,20 eura x 4). Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že v novembri 2018 a vo februári 2019 uhradil splátky, avšak na sporiteľský účet nebola prevedená žiadna platba, aj tu zo špecifikácie založenej žalobcom vyplýva, že žalovaný prehliada, že platba, ktorú uhradil v novembri bola platnou za mesiac október 2018, a teda za mesiaci november 2018 neuhradil nič, rovnako tak platba vo februári 2019 bola platbou za mesiac január 2019 a teda za mesiac február neuhradil nič. Pokiaľ žalovaný poukazoval na niektoré platby prevedené žalobcom v nižších sumách ako 99,20 eura, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že nakoľko bol žalovaný v omeškaní, bol mu podľa zmluvy účtovaný sankčný úrok, čo vysvetľuje žalovaným chápanú nezrovnalosť. Zo špecifikácie žalovanej pohľadávky založenej žalobcom vyplýva, aká výška sankčného úroku a v ktorom období bola žalovanému za omeškanie platieb účtovaná. Ak teda žalovaný pri svojich námietkach nezohľadňuje skutočnosť, že úver nesplácal riadne a včas, takýmto námietkam nemožno priznať relevanciu.
25. K prerozdeľovaniu sumy 231,50 eura, odvolací súd poukazuje na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku ako aj obsahu spisu vyplýva, že suma 99,20 eura bola poukazovaná na sporiteľský účet v súlade s čl. IV bod 2 zmluvy a bola vypočítaná ako 0,47 % (presne 0,4724 %) z cieľovej sumy, ktorá bola 21.000 eur; zvyšok splátky bol v súlade s čl. III bod 3 zmluvy poukazovaný na medziúverový účet. Cieľová suma bola po celý čas nemenná, preto sa nemenila ani výška mesačného vkladu na sporiteľský účet. Pokiaľ žalovaný namietal, že takýto postup nemá oporu v zmluve ani v prílohe k zmluve, odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporné, že v priebehu trvania zmluvného vzťahu došlo k zmene dohodnutých podmienok splácania, keďže sa zmenila dohodnutá výška splátky (z pôvodnej sumy 221 eur na sumu
231,50 eura). To napokon vyplýva aj zo špecifikácie predloženej žalobcom, podľa ktorej 10.1.2017 bol žalovanému účtovaný poplatok za zmenu spôsobu splácania a počnúc dňom 16.2.2017 žalovaný splácal úver splátkami vo výške 231,50 eura. Tiež nebolo sporné, že rozpočítavanie (prerozdelenie) splátky sa uskutočňovalo podľa čl. III bod 3 zmluvy (na medziúverový účet) a podľa čl. IV bod 2 zmluvy (na sporiteľský účet). Zo znenia čl. III bod 3 zmluvy vyplýva, že klient sa zaväzuje počas celej doby splácania medziúveru realizovať mesačne platbu vo výške 0,58 % z cieľovej sumy na medziúverový účet na úhradu úrokov z poskytnutého medziúveru a poplatkov súvisiacich s medziúverom (ďalej len“ splátka medziúveru“). Zo znenia čl. IV bod 2 veta prvá vyplýva, že na vytvorenie nasporenej sumy v minimálnej výške, ktorá je jednou zo zmluvných podmienok pre pridelenie stavebného úveru klient realizuje počas trvania medziúveru odporúčaný mesačný vklad na sporenie vo výške 0,47 percentám z cieľovej sumy.
26. Zo znenia čl. IV bod 2 zmluvy teda vyplýva, že žalovaný mohol počas splácania úveru dobrovoľne, na základe vlastného rozhodnutia, kedykoľvek uhradiť splátku aj vo vyššej sume ako bola dohodnutá, teda v sume vyššej ako 221 eur alebo 231,50 eura (0,47 % z cieľovej sumy bol iba odporúčaný mesačný vklad na sporenie). Inak povedané, žalovaný si mohol „šetriť“ aj viac a to úhradou splátok nad rámec toho, aká výška splátky bola dohodnutá. Takto uhradená splátka potom podľa dojednaných zmluvných podmienok musela byť prerozdelená tak, že 0,58 % z cieľovej sumy (v prípade splátky vo výške 221 eura to bolo 121,80 eura) bola podľa čl. III bod 3 prevedená právnym predchodcom žalobcu na medziúverový účet a čokoľvek, čo žalovaný zaplatil „naviac“ (vždy však minimálne v sume 99,20 eura) bolo prevedené na sporiaci účet. Žalovaný v priebehu konania netvrdil a ani nepreukazoval, že k zvýšeniu splátky na sumu 231,50 eura došlo dobrovoľne, na základe jeho vlastného rozhodnutia, pretože si chcel „šetriť“ viac a nevyplýva to ani z obsahu spisu. Zo špecifikácie splácania predloženej žalobcom totižto vyplýva, že žalovaný bol opakovane v omeškaní zo splácaním dlžných splátok, a teda neplatil nič nad rámec dohodnutej výšky splátky, z ktorej by právny predchodca žalobcu mohol v súlade s čl. IV bod 2 zmluvy takto „naviac“ zaplatenú časť splátky previesť na sporiteľský účet. Naopak na základe zmeny dohodnutých podmienok splácania v podobe zvýšenia splátky zo sumy 221 eur na 231,50 eura došlo k zmene pomeru podľa čl. III bod 3, teda pomeru, ktorý tvoril podiel prevádzaný právnym predchodcom žalobcu na medziúverový účet. Splátka 231,50 eur teda bola správne prerozdelená tak, že 99,20 eura ako minimálna výška vypočítaná z cieľovej sumy bola poukázaná na sporiaci účet a zvyšná časť, na základe dohodnutej zmeny spôsobu splácania, bola poukázaná na medziúverový účet. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa mohol dovolávať nesprávneho prerozdelenia splátky len vtedy, ak by tvrdil a preukázal, že úver splácal v splátkach vyšších, ako bolo dohodnuté, teda nad rámec sumy 221 eur, resp. po zmene dohodnutého spôsobu splácania nad rámec sumy 231,50 eura To však žalovaný netvrdil ani nepreukazoval, naopak z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný splácal úver nepravidelne a opakovane bol s jeho splácaním v omeškaní. Žiaden priestor na to, aby si „šetril“ viac ako sumou minimálne 99,20 eura si nevytvoril a pri nepravidelnom splácaní splátok si vytvoriť ani nemohol.
27. Ak napokon žalovaný v podanom odvolaní konštatuje, že po navýšení mesačných platieb na sumu 231,50 eura žalobca neprávne prerozdeľoval túto sumu na sporiteľský účet a medziúverový účet a uvedený postup považuje za neprijateľnú a teda neplatnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 4 písm. a) a v) spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o postup, o ktorom nebol pred uzavretím úverovej zmluvy preukázateľne informovaný, odvolací súd uvádza, že táto námietka (odhliadnuc od toho, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou nemôže byť „postup“ žalobcu ale iba konkrétne zmluvné dojednanie), je s ohľadom na vyššie uvedené jednak nedôvodná a jednak ani nezakladá žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) ani podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p.
28. A pretože žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.
29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).