Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8To/100/2025

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského a sudcov JUDr. Miroslava Baňackého, PhD. a JUDr. Miroslava Majerníka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 02. decembra 2025, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 11.09.2025 sp. zn. takto

r o z h o d o l :

Podľa z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Mestský súd Košice rozsudkom sp. zn. zo dňa 11.09.2025 obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XX E. C., adresa na doručovanie písomností: F. G. H. XX, XXXX I., J. F., uznal vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že v Košiciach na ulici Galaktickej 30 a inde si od mesiaca jún 2021 až do 11.9.2025 úmyselne pravidelne neplnil vyživovaciu povinnosť voči svojmu maloletému synovi A. B., nar. XX.X.XXXX, hoci mu táto vyplýva zo , pričom rozsudkom Okresného súdu Košice I, sp. zn. zo dňa 11.9.2012, právoplatným dňa 23.11.2012, bol zaviazaný prispievať na jeho výživu sumou 50,- € mesačne a rozsudkom Mestského súdu Košice sp. zn. zo dňa 1.2.2024, právoplatným dňa 28.2.2024, bol zaviazaný prispievať na jeho výživu sumou 120,- € mesačne, čím tak za obdobie od mesiaca jún 2021 (s výnimkou, kedy uhradil v mesiacoch október 2021 sumu 50,- €; november 2021 sumu 80,- €; september 2022 sumu 150,- € a november 2023 sumu 20,- €), dlhuje do rúk matky maloletého J. B. sumu vo výške najmenej 3.680,- €.

Za to ho súd odsúdil podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. s prihliadnutím na § 36 písm. j/, písm. l/ a § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. výkon uloženého trestu obžalovanému súd podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. stanovil skúšobnú dobu vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností zaplatil zameškané výživné vo výške 3.680,- € (tritisícšesťstoosemdesiat eur) do rúk matky dieťaťa J. B., nar. XX.X.XXXX v C., trvale bytom v C., H. K. XX.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný prostriedok, obžalovaný podal odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu, ktorý v písomných dôvodoch odvolania uviedol nasledovné.

Súd vo výroku napadnutého rozhodnutia konštatoval, že obžalovaný úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, avšak v odôvodnení rozsudku absentuje odôvodnenie, akým spôsobom súd

posúdil naplnenie subjektívnej stránky trestného činu. Súd síce uvádza, že sa obžalovaný do stavu finančnej núdze priviedol sám tým, že sa nadmerne zadlžil a úmyselne sa vyhýbal evidencii na úrade práce, čím sa pripravil o možnosť legálneho príjmu, avšak takéto konštatovanie je len všeobecným tvrdením bez preukázania konkrétnych okolností, ktoré by nasvedčovali úmyselnému konaniu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nijako nevyplýva, na základe akých dôkazov súd dospel k záveru, že obžalovaný sa do svojej finančnej situácie dostal úmyselne a s vedomím, že tým znemožní plnenie svojej vyživovacej povinnosti. Súd sa nevysporiadal s tvrdením obžalovaného, že jeho zadlženosť vznikla v dôsledku nepriaznivej životnej situácie, ktorá bola spôsobená aj zdravotnými a sociálnymi problémami. Rovnako nehodnotil, že obžalovaný počas trvania skutku opakovane deklaroval svoju snahu riešiť vzniknutú situáciu, uhrádzal aspoň symbolické sumy výživného podľa svojich možností a schopností.

Súd sa vôbec nezaoberal otázkou, z akého dôvodu sa obžalovaný zadlžil, aké má vzdelanie a aké sú jeho reálne možnosti zamestnať sa v odbore, ktorý vyštudoval, ani nehodnotil, či jeho nepriaznivý zdravotný stav, na ktorý obžalovaný poukázal, predstavuje prekážku výkonu takej práce. Tieto okolnosti majú pritom zásadný význam pre posúdenie subjektívnej stránky skutku, teda otázky, či obžalovaný konal úmyselne alebo z nedbanlivosti.

Obžalovaný uviedol, že samotná skutočnosť, že nebol evidovaný na úrade práce, nemôže byť bez ďalšieho považovaná za dôkaz úmyslu vyhnúť sa vyživovacej povinnosti. Evidencia na úrade práce je len jednou z foriem aktívneho hľadania zamestnania a nemožno z jej absencie vyvodiť úmyselné konanie smerujúce k neplneniu zákonnej povinnosti. Napriek tomu súd túto okolnosť bez bližšieho skúmania považoval za dôkaz úmyselného zavinenia.

Súd teda nevykonal dôkladnú analýzu subjektívneho vzťahu obžalovaného k protiprávnemu konaniu, ktorá je nevyhnutná pre konštatovanie viny v úmyselnej forme. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. a ) možno páchateľa uznať vinným z úmyselného zanedbania povinnej výživy len vtedy, ak sa preukáže, že mal objektívnu možnosť si vyživovaciu povinnosť plniť a vedome tak neurobili. Ak sa páchateľ ocitne v stave finančnej neschopnosti nie vlastným pričinením, nemožno hovoriť o úmyselnom konaní.

Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd sa uspokojil s konštatovaním, že obžalovaný sa do stavu finančnej núdze dostal sám, bez toho, aby skúmal objektívne príčiny tohto stavu. Nevykonal žiadne dokazovanie smerujúce k zisteniu, či obžalovaný mal reálnu možnosť legálneho príjmu, ani nezisťoval, aké konkrétne okolnosti mu v tom mohli brániť. Z tohto dôvodu je potrebné konštatovať, že skutkový stav nebol zistený v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie a záver o úmyselnom zavinení je nepreskúmateľný.

Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že obžalovaný na svoju obranu nič podstatné neuviedol. Takéto hodnotenie je však v rozpore so zásadou prezumpcie neviny a so zásadou „in dubio pro reo“, keďže obžalovaný nie je povinný dokazovať svoju nevinu, ale naopak, je to povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu, aby preukázali jeho vinu bez akýchkoľvek dôvodných, pochybností. Nemožno preto vyvodzovať nepriaznivé závery v neprospech obžalovaného len z toho dôvodu, že vo svojej obhajobe neuviedol okolnosti, ktoré by samy osebe preukazovali jeho nevinu. Povinnosť dokazovania viny leží výlučne na orgáne činného v trestnom konaní a v prípade a ak existujú pochybnosti o naplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu, je potrebné ich vyhodnotiť v prospech obžalovaného.

Vzhľadom na uvedené nedostatky považujem rozhodnutie súdu za nepresvedčivé a neodôvodnené. Ak by súd prvého stupňa riadne zhodnotil všetky okolnosti prípadu, musel by dospieť k záveru, že konanie obžalovaného nebolo motivované úmyslom vyhnúť sa plneniu vyživovacej povinnosti, ale vyplývalo z objektívnej neschopnosti plniť si ju v plnom rozsahu.

Obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa /il a podľa vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Na podklade odvolania obžalovaného krajský súd podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

V konaní ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval mestský súd v súlade s ustanoveniami a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy majúce význam pre rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením a dospel tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením mestský súd jasne a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal žiadne pochybnosti o záveroch mestského súdu, že sa skutok stal tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a keďže sa so závermi mestského súdu v plnom rozsahu stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.

Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok ( ) a v zmysle tohto právneho názoru krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor a právny záver prvostupňového súdu.

Po podrobnom preskúmaní predloženého spisového materiálu a odôvodnenia napadnutého rozsudku, krajský súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie v rozsahu dostačujúcom na rozhodnutie vo veci samej a v odôvodnení napadnutého rozsudku jasným, zreteľným a kvalifikovaným spôsobom vykonané dokazovanie vyhodnotil, preskúmateľným spôsobom ustálil skutkový stav, ktorému zároveň zodpovedá ustálenie právnej kvalifikácie konania obžalovaného ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. Odôvodnenie napadnutého rozsudku mestského súdu je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami.

Závery mestského súdu sú výsledkom jeho logického konania a uvažovania, pričom mu nemožno vytknúť žiadne pochybenie. Z napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmé akými úvahami sa súd riadil pri vyhodnotení vykonaných dôkazov.

Na podklade dokazovania vykonaného mestským súdom na hlavnom pojednávaní dňa 11.09.2025 mal krajský súd bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný A. B. je otcom maloletého A. B., nar. XX.XX.XXXX. Z rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 11.09.2012 je zrejmé, že maloletý bol zverený do osobnej starostlivosti matky, pričom obžalovanému bola uložená povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou 50 eur mesačne. Z rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. zo dňa 01.02.2024, ktorým bola schválená dohoda rodičov je zrejmé, že obžalovaný má na výživu maloletého dieťaťa prispievať mesačne sumou 120 eur počnúc dňom 05.05.2021 do budúcna.

Krajský súd taktiež poukazuje na rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 23.01.2023 na č.l. 315 spisu ako aj lekársky posudok na č.l. 317 spisu, z ktorých je zrejmé, že maloletý je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím.

Z listinných dôkazov je zrejmé, že obžalovaný nebol v období od 01.06.2021 do 16.07.2024 vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, nebol poberateľom dávky v hmotnej núdzi, poberateľom dávky v nezamestnanosti a nebol evidovaný ako poberateľ dôchodku. Obžalovaný však v období počas ktorého neprispieval na výživu maloletého bol poberateľom nemocenskej dávky, a to v období od 01.06.2021 do 10.04.2022, od 12.08.2022 do 22.11.2022 a od 29.06.2023 do 07.10.2023, pričom suma celkových nemocenských dávok za uvedené obdobia predstavovala 16 781,90 eur. Zároveň z vyjadrení obžalovaného vyplýva, že od novembra 2024 je poberateľom čiastočného invalidného dôchodku vo výške 173 eur.

Listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisového materiálu ako aj výpoveďou svedkyne matky maloletého dieťaťa J. B. bolo podľa názoru krajského súdu jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu od mesiaca jún 2021. Správne mestský súd ustálil výšku dlžného výživného ku dňu rozhodnutia súdu vo výške 3 680 eur s výnimkou už zaplateného výživného, ktoré jednoznačne vyplýva z vykonaných listinných dôkazov.

Z dôvodu obštrukčného správania sa obžalovaného, ktorý sa úmyselne vyhýbal účasti na hlavnom pojednávaní, ktoré bolo niekoľkokrát odročené, tak mestský súd v súlade s ustanovením vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného. Mestský súd postupoval správne keď na hlavnom pojednávaní prečítal zápisnicu o výsluchu obvineného z prípravného konania zo dňa 19.06.2024. Obžalovaný sa pri výsluchu v prípravnom konaní priznal k spáchaniu skutku a spáchaný skutok oľutoval a uviedol, že si svoju vyživovaciu povinnosť chce splniť, avšak jeho finančná situácia mu v tom nedovoľuje. Vo svojich písomných podania obžalovaný v podstate ako dôvod neplatenia výživného uvádzal svoju nepriaznivú finančnú situáciu a svoj zdravotný stav.

Obhajoba obžalovaného založená na poukazovaní na zlú finančnú situáciu a finančné záväzky súvisiace s jeho terajšou domácnosťou, neobstojí. Krajský súd je toho názoru, že vznik finančných záväzkov bolo výsledkom slobodného rozhodnutia obžalovaného. Obžalovaný nepreukázal nevyhnutnosť vzniku svojich finančných záväzkov.

Vo vzťahu k nadmernému zadlženiu obžalovaného a skutočnosti, že obžalovaný nepracoval, správne mestský súd poukázal na to, že obžalovaný nebol evidovaný na úrade práce, čím sa vedome pripravil o možnosť legálneho príjmu. Uvedené potvrdzuje ľahostajný postoj obžalovaného, napriek tomu, že obžalovaný vedel o existencii vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletému dieťaťu.

Skutočnosť, že obžalovaný nepracoval z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu a bol dočasne práceneschopným nie je v danom prípade dôvodom, ktorý by objektívne bránil v platení výživného, keďže príjem obžalovaného v čase dočasnej práceneschopnosti bol dostačujúci na to, aby obžalovaný zabezpečil výživu maloletého dieťaťa. Napriek tomu, že obžalovaný mal príjem plynúci z vyplácaných nemocenských dávok, tak na výživu maloletého prispieval sporadicky, čo bolo vykonaným dokazovaním preukázané. S výnimkou platieb, ktorými obžalovaný prispel na výživu maloletého, tak v ostatnom období obžalovaný neplnil vyživovaciu povinnosť ani len v minimálnom rozsahu.

Okrem vyživovacej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého je každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu, vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona, tak bolo aj vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodnuté o výžive maloletého dieťaťa a obžalovaný bol zaviazaný prispievať na jeho výživu mesačným výživným v konkrétnej výške. Obžalovaný sa mal správať tak, aby zabezpečil a uhradil tieto finančné prostriedky k rukám matky, a teda, aby riadne plnil svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd uvádza, že mestský súd nekonal v rozpore so základnými zásadami, na ktoré poukazuje obhajoba. Krajský súd je toho názoru, že vo vedenom trestnom konaní bola bez akýchkoľvek pochybností dostatočne preukázaná vina obžalovaného. Mestský súd len konštatoval neexistenciu relevantných obhajobných tvrdení obžalovaného, s ktorými by sa mal v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadať.

Na základe vyššie uvedeného krajský súd konštatuje, že mestský súd správne vychádzal z uvedených usvedčujúcich dôkazov, pričom tieto boli podporené aj ďalšími dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti, ktoré z nich vyplývajú vo svojom súhrne odôvodňujú záver, že zavinenie obžalovaného na spáchaní predmetného skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané, a zároveň vyvracajú obhajobné tvrdenia obžalovaného. Keďže hodnotenie dôkazov mestským súdom si krajský súd v celom rozsahu osvojil, tak v podrobnostiach naň poukazuje

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania tak nemal ani krajský súd žiadne pochybnosti o tom, že skutok tak ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa stal, napĺňa všetky pojmové

znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. a dopustil sa ho obžalovaný. Súhrn vykonaných priamych a nepriamych dôkazov tvorí logickú a ničím nenarušenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného a súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Zároveň krajský súd nezistil také nedostatky, ktoré by spochybňovali hodnovernosť vykonaných dôkazov do takej miery, aby bolo možné aplikovať zásadu in dubio pro reo a obžalovaného oslobodiť spod obžaloby.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku aj vo vzťahu k výroku o treste a má za to, že mestský súd sa dôsledne vysporiadal aj so všetkými skutočnosťami majúcimi význam pre určenie druhu trestu a jeho výmery v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia Tr. zák. a nasl. Trest bol ukladaný podľa správnych zákonných ustanovení .

Mestský súd nepochybil ani pri ustálení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v zmysle § 36 a § 37 Tr. zák. a správne vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť skutočnosť, že obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.) a že sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval (§ 36 písm. l/ Tr. zák.), a zároveň nevzhliadol žiadnu priťažujúcu okolnosť.

Za dôvodné považuje krajský súd aj uloženie trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov a rozhodnutie o jeho podmienečnom odklade ako aj určenie skúšobnej doby v trvaní 24 mesiacov. Vzhľadom na záujem oprávnenej osoby na platení výživného, osobu obžalovaného ako aj na okolnosti prípadu mal krajský súd za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Mestským súdom uložený trest považuje krajský súd za zákonný a spravodlivý, zodpovedajúci základným zásadám pre určovanie druhu a výmery trestu, pričom uložený podmienečný trest odňatia slobody je spôsobilý naplniť samotný účel trestu sledovaný , a zároveň zodpovedá pomerom obžalovaného a je primeraný aj z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie.

Za dôvodné považuje krajský súd aj uloženie povinnosti obžalovanému podľa § 50 ods. 2 Tr. zák., aby v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody zaplatil podľa svojich schopností zmeškané výživné vo výške 3 680 eur do rúk J. B..

Uložený podmienečný trest odňatia slobody ako aj hrozba jeho výkonu, v prípade ak obžalovaný nepovedie riadny život počas skúšobnej doby alebo nesplní súdom uloženú povinnosť zaplatiť zameškané výživné vo výške 3 680 eur, bude viesť k tomu, aby obžalovaný do budúcna riadne plnil vyživovaciu povinnosť voči maloletému A. B.. Podmienečný trest odňatia slobody tak zvyšuje motiváciu obžalovaného, aby tento vynaložil všetko úsilie k úhrade dlžného výživného na svoje maloleté dieťa už aj v stanovenej skúšobnej dobe.

Z uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.