Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

B3-46T/52/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šimkovej a členov senátu JUDr. Danice Veselovskej a JUDr. Eriky Némethovej Stiffelovej, LL.M., v trestnej veci ušlého obžalovaného P. I. pre trestný čin krivého obvinenia podľa v znení účinnom v čase spáchania skutku, o odvolaní obhajcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. zo dňa 15.12.2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.12.2025 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa z r u š u j e sa prvostupňový rozsudok v celom rozsahu.

Podľa z dôvodu sa ušlý obžalovaný

P. I., nar. XX.XX.XXXX v Y., trvale bytom G., Z. XX,

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III sp.zn. zo dňa 18.05.2021 pre trestný čin krivého obvinenia podľa v znení účinnom v čase spáchania skutku na tom skutkovom základe, že

v čase od 15:30 hod. do 21:30 hod. dňa 30.08.2002 v G. na V. ulici XX na H. úV. podal trestné oznámenie pod ČVS: KUV-141/OVEK-02-Han. na sudcu Okresného súdu Bratislava V Z.. F. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom G., K. X pre podozrenie z trestného činu podplácania podľa , ktorého sa mal dopustiť tým, že v súvislosti s prejednávanou trestnou vecou vedenou na Okresnom súde Bratislava V pod č. k. mal požiadať P. I., ktorý bol v procesnom postavení obžalovaného, o poskytnutie úplatku vo výške 500 000 SK, pričom pri spisovaní zápisnice o trestnom oznámení bol riadne poučený o zodpovednosti za vedome nepravdivé údaje, najmä o zodpovednosti za trestný čin krivého obvinenia podľa , následne bola predmetná vec uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ Bratislava pod ČVS: -2002 zo dňa 30.10.2002 podľa č. odmietnutá a sťažnosť oznamovateľa P. I. proti tomuto uzneseniu bola uznesením Krajskej prokuratúry Bratislava pod sp. zn. -41 zo dňa 02.01.2003 podľa č. zamietnutá ako nedôvodná, teda P. I. uviedol vo svojom trestnom oznámení na polícii nepravdivé skutkové okolnosti o tom, že si od neho sudca Okresného súdu Bratislava V Z.. F. I. vypýtal úplatok,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 15.12.2021 bol ušlý obžalovaný P. I. uznaný vinným zo spáchania trestného činu krivého obvinenia podľa v znení účinnom v čase spáchania skutku na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku, za čo mu súd prvého stupňa podľa účinného do 31.12.2005 uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, výkon ktorého podľa , podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky.

Proti tomuto rozsudku podal obhajca ušlého obžalovaného ihneď po jeho vyhlásení odvolanie proti všetkým výrokom a proti konaniu, ktoré im predchádzalo. Podaním doručeným súdu dňa 02.03.2022 obhajca odôvodnil podané odvolanie tým, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil skutkové, ako aj právne okolnosti prípadu, nevykonal potrebné dokazovanie, ignoroval, resp. nesprávne interpretoval skutkové zistenia, neaplikoval zásadu ultima ratio, ani in dubio pre reo, nesprávne posúdil závažnosť spáchaného činu, a ignoroval aplikovateľnú judikatúru.

Obhajoba uvádza, že v danom prípade nie je splnená ani subjektívna ani objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu krivého obvinenia v zmysle ustanovenia účinného do 31.12.2005, podľa ktorého sa krivého obvinenia dopustí ten, „kto iného lživo obviní z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie". Naplnenie obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu je esenciálnym predpokladom pre vydanie odsudzujúceho rozsudku, v súlade so základnou zásadou trestného práva nullum crimen, nulla poena sine lege. S poukazom na okolnosti tohto prípadu, možno konštatovať porušenie tejto zásady zakotvenej aj v SR.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ako aj z vykonaného dokazovania (najmä trestné oznámenie obvineného) vyplýva, že obvinený mal „pochopiť" konanie poškodeného ako trestné. To, že obvinený „pochopil" konanie poškodeného ako trestné, to že obvinený vnímal konanie poškodeného ako trestné, nie je možné nijakou metódou výkladu vykladať ako obvinenie poškodeného, ako tvrdenie, že poškodený sa jednoznačne dopustil trestnej činnosti. „Pochopenie", podobne ako „vnímanie" predstavuje subjektívny pocit, na ktorý má právo každý, aj obvinený, pocit, ktorý každý môže aj súvislosti s tou istou skutočnosťou alebo okolnosťou iný (jeden môže poklus inej osoby považovať za rýchlu chôdzu, iný môže ten istý poklus tej istej osoby považovať za pomalý beh). Pochopenie alebo vnímanie nikdy neznamená, že pochopené alebo vnímané veci aj naozaj sú také, ako sú pochopené alebo vnímané. A hlavne, v rovine dokazovania, pochopenie ani vnímanie nepredstavujú skutkové tvrdenie, ktorých pravdivosť je možné overiť (na rozdiel od objektívnej nemožnosti overenia „pravdivosti" pochopenia alebo vnímania). Skutočnosť, že obvinený v trestnom oznámení uviedol, že nejaké konkrétne konanie poškodeného pochopil ako trestnú činnosť, tak nepredstavuje to, že obvinený „chcel spôsobom uvedeným v porušiť alebo ohroziť záujem chránený ", alebo, že obvinený „vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený". Iný výklad, výklad ktorý použil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku by znamenal, že by bolo možné odsúdiť niekoho na základe pocitov, pochopenia alebo vnímania tejto osoby, čo by bolo v rozpore (medzi iným) aj s SR, podľa ktorého: „Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú.".

Pokiaľ ide o nenaplnenie objektívnej stránky trestného činu, obhajoba uvádza, že účelom trestného činu krivého obvinenia je postihnúť zásadne len tie osoby, ktoré vedome a úmyselne uvedú nepravdivé, lživé či vymyslené informácie - a teda nie osoby, ktorých vnímanie okolností, pochopenie okolností, alebo dokonca aj ktorých tvrdenia orgány činné v trestnom konaní sú povinné preveriť. Informácie uvedené obvineným v trestnom oznámení zo dňa 30.08.2002 OČTK preverili a následne vyhodnotili tak, že toto trestné oznámenie odmietli. Nikde v napadnutom rozsudku nie je uvedené, ktorá konkrétna informácia uvedená obvineným (ktoré konkrétne tvrdenie obvineného) je nepravdivá, teda ktorá konkrétna informácia popísaná spôsobom kto, kedy, akým spôsobom a konal/nekonal je nepravdivá (a v ktorej časti v akom rozsahu), dokonca nikde v napadnutom a jeho odôvodnení nie je ani len uvedené či obvinený uviedol v predmetnom trestnom oznámení nepravdivé skutkové tvrdenie (a ktoré konkrétne) alebo išlo „len" o nesprávne vyhodnotenie situácie (a ktorej konkrétne, a v čom nesprávne) obvineným. Odmietnutie trestného oznámenia tiež neznamená, že informácie v ňom

uvedené sú (automaticky) nepravdivé, takáto skutočnosť nevyplýva ani z napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia, ani z vykonaného dokazovania. Odmietnutie trestného oznámenia tiež môže znamenať, že pravdivosť preverovaných informácií OČTK nevedeli ani potvrdiť ani vyvrátiť, nepreverené informácie však neznamenajú a vzhľadom na to, že nie sú preverené ani nemôžu znamenať lživé obvinenie. Inak povedané, skutočnosť, že sa OČTK nepodarilo v dostatočnej miere preukázať správanie poškodeného, ktoré obvinený pochopil ako korupčné, nemožno automaticky stotožňovať s tým, že ku korupčnému správaniu poškodeného skutočne nedošlo, a že si to obžalovaný musel vymyslieť. Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu krivého obvinenia je tak nevyhnutné, aby bolo bez dôvodných pochybností preukázané, že obžalovaná osoba skutočne klamala a obvinila iného lživo, čo v tomto prípade nie je splnené, v konaní totiž nebol predložený jeden jediný relevantný dôkaz preukazujúci, že obvinený klamal. Je povinnosťou OČTK preverovať pravdivosť a závažnosť informácii uvedených v trestných oznámeniach, práve za týmto účelom OČTK disponujú nevyhnutnými prostriedkami a oprávneniami a naopak nie je povinnosťou súkromných osôb spoľahlivo a úplne poznať všetky okolnosti možného spáchania trestného činu. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že korupčné trestné činy (a najmä trestný čin podplácania), o ktorých podozrenie mal obvinený, nie sú ľahko preukázateľné, často k ich spáchaniu prichádza v prísnom súkromí, bez akýchkoľvek svedkov a ústnou formou. Napriek tomu nie je neznámym či prekvapivým, že k nim v podmienkach Slovenskej republiky veľmi často dochádza (o čom svedčí medzi iným aj to, že samotný poškodený bol za korupčnú trestnú činnosť odsúdený, hoci nie na základe trestného oznámenia obvineného). Iný výklad, než vyššie uvedený, výklad ktorý použil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku by viedol k situácii, kedy by boli kriminalizovaní všetci oznamovatelia podozrení z trestnej činnosti, ktorí by si neboli 100% istí pravdivosťou svojich informácií, resp. ktorí by nemali 100% vedomosť o pravdivosti svojich informácií a navyše by mohli byť odsúdení rozhodnutím, v ktorom by ani nebolo overiteľným spôsobom uvedená informácia, ktorá mala byť nepravdivá. Prístup prvostupňového súdu, kedy sa hodnotí výlučne len skutočnosť, či bola osoba označená oznamovateľom trestného činu neskôr skutočne a odôvodnene trestne stíhaná, nemôže obstáť. Zaujmúc takúto logiku by de facto každé odmietnutie oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich, že došlo k spáchaniu trestného činu, bolo možné označiť za krivé obvinenie, a teda spáchanie trestného činu krivého obvinenia oznamovateľom.

Obhajca ďalej uvádza, že obvinený bol v tomto prípade odsúdený prakticky na základe textu trestného oznámenia a výpovede poškodeného. Prvostupňový súd náležite nezistil celkový skutkový stav a ani sa objektívne nesnažil tak urobiť a obmedzil sa len na vykonanie niektorých dôkazov podľa jeho ľubovôle, pričom vôbec nebol vypočutý napr. vyšetrovateľ, ktorého priamo poškodený uviedol ako spolupáchateľa trestnej činnosti (hoci to navrhoval aj samotný obhajca). Súd uvádza, že to nie je potrebné, že dôležitejšia osoba by bol prokurátor, ktorý bol prítomný pri spisovaní trestného oznámenia, ten je však mŕtvy. Nebol vypočutý ani samotný obvinený. To, že svedok Z.. Q. P. (bývalý obhajca obvineného) poprel vedomosť o korupčnej činnosti poškodeného rovnako nemôže znamenať, že poškodený sa trestnej činnosti nedopúšťal. Uvedené nemá logiku, a preto ani nemôže slúžiť ako podporný dôkaz toho, že obvinený pochopil konanie poškodeného ako korupčné. Zároveň sa výpoveď svedka Z.. P. nemôže použiť, pretože ako obhajca obvineného nemal súhlas obvineného (ako klienta) na porušenie povinnosti mlčanlivosti (absolútne neprípustný dôkaz). Naopak to, že svedok M. (bývalý obhajca obvineného) uvádza, že nemá dôvod pochybovať o pravdivosti tvrdení obvineného, prvostupňový súd nijako nevyhodnocuje, pričom ide o dôkaz v prospech obvineného. Celá výpoveď poškodeného je podľa názoru obvineného nesprávne vyhodnotená. Súd absolútne nevzal do úvahy, že ak by mal obvinený pravdu a poškodený by sa dopustil trestnej činnosti, tak predsa by to sám poškodený nepriznal vo svojej výpovedi, nakoľko by tak svedčil sám proti sebe. Toto možné neuvádzanie pravdy poškodeným je umocnené aj tým, že poškodený predsa (síce v inom konaní ale predsa) bol odsúdený práve za korupčnú činnosť. Už len z týchto dôvodov nemožno vyhodnotiť výpoveď poškodeného ako vierohodnú, resp. nemožno vyhodnocovať túto výpoveď, nemajúc na zreteli práve tieto skutočnosti. Pre trestné konanie ako aj pre samotné rozhodnutie, je dôležité aby boli jednotlivé dôkazy vyhodnotené samostatne, ale aj spoločne, čo znamená, že nemožno sústrediť pozornosť len na výpoveď poškodeného a túto brať ako jediný vierohodný dôkaz a podklad pre rozhodnutie. A to aj vzhľadom na skutočnosť, že neskôr bol poškodený, tak ako je uvedené vyššie, za korupčnú činnosť právoplatne odsúdený. Je teda viac ako zrejmé, že poškodený vo svojej výpovedi v prípravnom konaní neuvádzal pravdivé skutočnosti, ale vypovedal účelovo vo svoj prospech. Táto skutočnosť má podstatný vplyv pre rozhodnutie vo veci a preto sa ňou súd musí zaoberať a vyhodnotiť výpoveď poškodeného s jeho následným odsúdeným ako dôkaz v celku a nie samostatne, čo viedlo k tomu, že súd vyhodnotil len výpoveď poškodeného ako dôkaz v neprospech obvineného a nie celok t.j. výpoveď, následné odsúdenie, ktoré okrem iného

potvrdilo a preukázalo tvrdenia obvineného. Povinnosťou OČTK ako i súdu je dodržiavanie základných zásad trestného konania, ktoré tvoria základné oporné body a pramene trestného konania a súčasne trestného práva procesného. Okrem uvedeného základné zásady trestného konania zaručujú ochranu práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, záujmy spoločnosti a ústavného zriadenia Slovenskej republiky. Charakterovo odrážajú stupeň demokracie v trestnoprávnej oblasti, ku ktorému sa dospelo v danom štáte. Zároveň systémovo aj štrukturálne zabezpečujú funkčnosť, efektívnosť a hospodárnosť trestného procesu. Základné zásady trestného konania sa navzájom prelínajú, súvisia spolu, dopĺňajú sa a vytvárajú tak ucelený systém, ktorým sa zabezpečuje fungovanie trestného konania. Preto v prípade porušenia niektorej zo základných zásad trestného konania alebo jej uplatnenia len čiastkovo môže nastať situácia, že sa poruší iná, ďalšia zásada trestného konania.

Obhajca ďalej dôvodí, že usvedčujúce dôkazy sú: 1. odmietnutie trestného oznámenie, pričom súd ani len neuvádza, prečo toto oznámenie bolo odmietnuté, pričom súd ani neuvádza, ktoré konkrétne skutkové tvrdenie obvineného bolo a v čom nepravdivé, 2. výpoveď poškodeného, ktorý ak by hovoril pravdu, tak by musel usvedčovať sám seba z trestnej činnosti, navyše poškodeného, ktorý bol odsúdený za tú trestnú činnosť, z ktorej ho podozrieval aj obvinený a to je celé, ostatné výpovede sú irelevantné, lebo nič nepotvrdzujú ani nevyvracajú. Vina musí byť preukázaná na 100%, ak sú tu pochybnosti o vine, musí byť obvinený oslobodený. Použitie zásady in dubio pro reo, ktorá vyplýva z ustanovenia prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie (čo je aj situácia v tomto trestnom konaní). Súd v každej trestnej veci vo všeobecnosti je povinný postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Je potrebné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace tak proti obžalovanému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech, aby bolo možné vyniesť spravodlivé rozhodnutie. Preto je potrebné, aby súd dostatočne objasnil vec v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že sa stal skutok a tento vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, pričom existuje spoľahlivý, že žalovaný skutok spáchal obžalovaný. Ak nebude splnená, čo i len jedna z uvedených podmienok, nemožno dospieť k odsudzujúcemu rozsudku. Pokiaľ ostanú po vykonaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov v akomkoľvek smere pochybnosti o vine obžalovaného a tieto pochybnosti sa týkajú skutkových zistení, musí rozhodnutie súdu vyznieť v prospech obžalovaného. Zásada prezumpcie neviny sa musí prejaviť v rozhodnutí v tom zmysle, že sa uplatní zásada in dubio pro reo. Pri zisťovaní skutkového stavu, okrem požiadavky určujúcej rozsah a predmet dokazovania, je prioritná aj požiadavka týkajúca sa kvality skutku. Súd je pri hodnotení dôkazov povinný postupovať v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov uvedenej v ustanovení . Dôkazný postup je potrebné vyčerpávajúcim spôsobom popísať a logicky i vecne presvedčivým spôsobom zdôvodniť. Táto požiadavka vyplýva z ustanovenia , ktoré upravuje požiadavky kladené na odôvodnenie rozsudku. V zmysle tohto ustanovenia je potrebné vyložiť, ktoré skutočnosti vzal súd pri svojom rozhodnutí za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov (najmä ak si vzájomne odporujú). Z odôvodnenia musí byť tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobným tvrdením obžalovaného a akými právnymi úvahami sa riadil, keď posúdil ním zistené skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Niet sporu o tom, že procesné predpisy ponechávajú hodnotenie vykonaných dôkazov na voľnú úvahu súdu prvého stupňa, avšak voľná úvaha nemôže byť absolútna a nesmie byť prejavom ľubovôle, resp. svojvôle. Vykonané dôkazy súd prvého stupňa nesmie hodnotiť jednostranne, napríklad v neprospech obžalovaného (Uznesenie NS SR z 25. 11. 2010, sp. zn. ). Použitie zásady in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného), ktorá vyplýva z ustanovenia prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie (R28/1998).

Konajúci súd uvádza, že motívom obvineného mohla byť pomsta obvineného za to, že ho poškodený pred tým odsúdil, toto však nie je ničím podložené (žiadne rozhodnutie, žiadne uvedenie časovej súvislosti, žiadna výpoveď osôb, jednoducho žiadny dôkaz k tomuto nie je), je preto nepreskúmateľné (arbitrárne). Vychádzať v rozhodnutí len na základe dohadov a predpokladov je subjektívnym vyjadrením súdu a nemôže to byť zákonným podkladom pre rozhodnutie. Súd musí vo svojom rozhodnutí zohľadniť

všetky skutočnosti podstatné pre konanie vo veci ako i dôkazy, ktoré má k dispozícii, a ktoré vykonal. Základom pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie je vydanie rozhodnutia, ktoré vychádza zo spoľahlivo preukázaného skutkového stavu, tiež v ňom musia byť zohľadnené poľahčujúce okolnosti a zároveň, rozhodnutie musí vychádzať z preukázaného trestného činu, to znamená, že musia byť preukázané všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. V danom prípade však rozhodnutie ako i samotné odôvodnenie absentujeme týmito skutočnosťami, ako i dôkazmi, ktoré by preukázali vinu obžalovaného. Súd sa nezaoberal skutočnosťou, že poškodený bol neskôr za obdobné konanie, na ktoré upozorňoval obvinený trestne stíhaný a odsúdený, tiež nereflektoval na skutočnosti, že samotný poškodený netrval na trestnom oznámení a neuplatnil si škodu.

Hoci obhajoba naďalej trvá na tom, že obvinený svojím konaním objektívne nenaplnil obligatórne znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu, rovnako chce poukázať na vyššie uvedené ustanovenie zakotvujúce tzv. materiálny korektív. Podstata materiálneho korektívu spočíva v tom, že pre trestnosť určitého činu nestačí len naplnenie formálnych znakov určitej skutkovej podstaty, ale je nutné, aby čin dosahoval aj vyšší stupeň nebezpečnosti pre spoločnosti, teda aby bol vyšší ako nepatrný. Nedodržiavanie materiálneho korektívu v praxi má za prirodzený následok neželané nerešpektovanie vymedzeného účelu a funkcie trestného práva v systéme právneho poriadku ako takého (kedy má ísť výlučne o prostriedok ultima ratio). Závažnosť prečinu pritom musí byť obligatórne zvažovaná pri každom skutku vykazujúcom formálne znaky prečinu. Nie je na voľnom uvážení súdu, či bude závažnosť prečinu v konkrétnom prípade zvažovať, alebo nie (čo jasne vyplýva aj z dikcie ) a toto zvažovanie musí byť zachytené aj v odôvodnení konkrétneho rozhodnutia. Prvostupňový súd pochybil, keď pri svojom rozhodovaní nezvážil a nebral do úvahy viaceré dôležité okolnosti prípadu, predovšetkým skutočnosť, že:

- každá fyzická ako aj právnická osoba je oprávnená podať trestné oznámenie v prípade jej podozrenia, že došlo k spáchaniu trestného činu a v niektorých prípadoch dokonca povinná. Obvinený si mohol vybrať, jeho pochopenie okolností nebude stačiť na preukázanie podozrenia z trestnej činnosti a vystaví sa riziku krivého obvinenia alebo neoznámi svoje podozrenie a vystaví sa riziku neoznámenia trestného činu,

- každý, kto je presvedčený o tom, že došlo k spáchaniu trestného činu, má právo na objasnenie a teda má právo na podanie trestného oznámenia. Oznamovateľom môže byť každý, kto sa hodnoverným spôsobom dozvedel o spáchaní trestného činu, t.j. očitý svedok alebo len osoba, ktorá sa o skutku dozvedela a nebola prítomná na mieste činu. Úlohou OČTK je aby náležite objasnili skutkový stav a zistili, či k spáchaniu trestného činu došlo alebo nie. Nemožno nikoho postihovať za to, že podal trestné oznámenie, ktoré bolo neskôr zastavené alebo odmietnuté. To by v praxi znamenalo postih základných práv jednotlivca na zistenie skutočností, či nedošlo k spáchaniu trestného činu. Išlo by to o zastrašenie jednotlivca postihom za podanie trestného oznámenia, ktoré by bolo následne odmietnuté, resp. by bolo konanie zastavené . Tiež je dôležité poznamenať, že ku krivému obvineniu ako trestného činu, príde až momentom, kedy vyšetrovateľ vznesie obvinenie a v danom prípade k tomu ani nedošlo,

- SR okrem iného zakotvuje: V zmysle SR ods.3 Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. V zmysle SR ods. 1 - Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V zmysle SR ods. 4 - Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody,

- sudca JUDr. I. - poškodený bol neskôr právoplatne odsúdený za korupčnú činnosť, ktorej sa mal dopustiť v rovnakom čase, a teda v roku 2002, čo síce s týmto konkrétnym prípadom priamo nesúvisí, avšak pri rozhodovaní o spáchaní prečinu ide bezpochyby o významnú skutočnosť,

- obvinený svojím konaním nespôsobil nepriaznivé následky ani pre spoločnosť, ani pre samotného poškodeného, proti ktorému nikdy nebolo ani len vznesené obvinenie, a ktorého tieto skutočnosti nezasiahli žiadnym výraznejším spôsobom ani v súkromnom rodinnom či pracovnom živote. Poškodený si neuplatňuje náhradu škody a ani netrvá na vyvodení trestnoprávnych dôsledkov voči obvinenému,

- od tvrdeného spáchania trestného činu ubehlo už takmer 20 rokov, čo okrem iného absolútne marí alebo aspoň do zásadnej miery minimalizuje sledovaný účel akéhokoľvek udeleného trestu. Účelom trestu je najmä zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom trestného činu (ochranná funkcia trestu), zabrániť odsúdenému v páchaní ďalšej trestnej činnosti (represívna zložka trestu), či vytvoriť podmienky na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život (individuálna prevencia), pričom za týchto skutkových okolností nie je možné naplniť ani jednu z týchto základných funkciu ukladania trestov, teda okolnosti prípadu, v zmysle je závažnosť konania obvineného menej než nepatrná a ani sa nimi požadovaným spôsobom dostatočne nevysporiadal vo svojom rozhodnutí.

Obhajoba má za to, že jeho prípad predstavuje priam až učebnicový príklad zákonom predpokladaného uplatnenia materiálneho korektívu a že pri správnej aplikácii by konajúci súd nemohol dospieť k záveru, ku ktorému dospel prvostupňový súd v tomto prípade. Všetky vyššie uvedené okolnosti bol prvostupňový súd povinný zohľadniť, avšak nielenže tak nespravil, ale vo vydanom rozsudku tento svoj postup riadne ani nezdôvodnil, čo vedie k jednoznačnej nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, k arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a k nezákonnému postupu prvostupňového súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené, obhajca považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za predčasné a nedôvodné. Súd sa nevysporiadal zo všetkými skutočnosťami, ktoré majú podstatný vplyv pre rozhodnutie vo veci samej. V danom prípade boli porušené základné zásady trestného konania a to už v samotnom prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom. Okrem porušenia základných zásad trestného konania boli porušené aj základné práva garantované SR. Obhajoba navrhuje, aby konajúci súd zrušil napadnuté rozhodnutie a obvineného oslobodil.

Poškodený sa k odvolaniu obhajcu vyjadril podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 24.03.2022, v ktorom uvádza, že obhajca vo svojom odvolaní zrejme neobsiahol podstatu. Tu nejde o to, či sudca Igor Škultéty niečo spáchal alebo nie. Štefkovič bol súdom prvého stupňa odsúdený 17.12.2001. Jeho odvolanie bolo súdom druhé stupňa zamietnuté 27.11.2002. Trestné oznámenie Štefkoviča prišlo na svet 49 hodín po zadržaní poškodeného 30.08.2002. Pointa je iná. Tá spočíva v prostoduchom vyjadrení dominus litis pána Michala Serbína. Jeho výrok poškodený opakovane citoval, ostatne 30.11.2020 na strane 9 v zápisnici o výsluchu svedka-poškodeného. V tejto súvislosti poškodený dáva do pozornosti tiež vyjadrenie prokurátorky Seleckej na strane 6, zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného z 09.02.2005. Citového výroky majú väčšiu výpovednú hodnotu ako haldy písomností. Po prepustení zo zadržania o 15:00 hod. dňa 30.08.2002 pred prítomní (sudca Tomík, obhajca Vašička) Serbín drzo ako neohrozený posol zákona oznámil, že pre tento prípad má pripraveného Štefkoviča. O ktorej hodine, resp. po koľkých minútach na to dňa 30.08.20002 Serbín začal s vykonštruovaním trestného oznámenia Štefkoviča? Ako na to reagoval vyšetrovateľ pplk. Hanula? Detto strana 9 citovanej zápisnice. Zmyslom trestných oznámení rovnako ako i teraz, je zlomenie odporu špecifickým režimom väzby. Kto bol prokurátor Srebín? Do invalidného dôchodku bol 4 krát hospitalizovaný v KÚNZ - psychiatrická liečebňa Pezinok. V prípade potreby za účelom verifikovania poškodený poskytne psychiatrický chorobopis a tiež list zo dňa 21.03.2003 vtedajšieho Krajského prokuratúra v Bratislave JUDr. Dušana Švábyho. Poškodený nevidí dôvod inak reagovať na odvolanie obhajcu, s ktorým inak po úkonoch v inom jeho tóne predebatoval aj rôzne aktuálne témy. Poškodený poukázal na zápisnicu o trestnom oznámení zo dňa 09.11.2004, zápisnicu o výsluchu svedka poškodeného zo dňa 09.02.2005 a zo dňa 30.011.2020. Na ich obsahu trvá.

Prokurátor nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu obžalovaného, ktoré mu bolo v súlade s riadne doručené.

Odvolací súd po predložení veci nezistil žiadne také vady napadnutého rozsudku alebo konania, ktoré mu predchádzalo, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí. Preto odvolací súd nariadil vo veci verejné zasadnutie, ktoré vykonal v konaní proti ušlému, keďže obžalovaný sa naň neustanovil ani po zverejnení jeho upovedomenia.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca v plnom rozsahu pridržal písomne podaného odvolania a nad rámec tam uvedených argumentov ešte uviedol, že trestné stíhanie obžalovaného je podľa jeho názoru premlčané. Preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžalovaný podľa oslobodil, resp. aby trestné stíhanie zastavil, nakoľko je premlčané.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obhajcu ušlého ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (306 ods. 1 ) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa alebo ods. 3 , preto podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa , a dospel k záveru, že odvolanie obhajcu ušlého je dôvodné.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa účinného v čase spáchania skutku trestným činom je pre spoločnosť nebezpečný čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone.

Podľa účinného v čase spáchania skutku kto iného lživo obviní z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie, potresce sa odňatím slobody až na tri roky.

Podľa súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie .

Podľa odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného, vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočností:

Dňa 18.05.2021 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III obžalobu na obvineného P. I. pre trestný čin krivého obvinenia podľa v znení účinnom v čase spáchania skutku, na skutkovom základe uvedenom vo výroku tohto rozsudku.

Súd prvého stupňa vydal dňa 20.05.2021 opatrenie podľa , ktorým rozhodol, že v trestnej veci obvineného P. I. sa vykoná konanie proti ušlému.

Dňa 24.06.2021 samosudcu nariadil termín hlavného pojednávania na deň 15.12.2021. Na hlavnom pojednávaní podľa so súhlasom procesných strán prečítal výpovede svedkov Z.. F. I., Z.. L. M., Z.. K. H., Z.. Q. P. z prípravného konania a podľa prečítal listinné dôkazy, a to najmä zápisnicu o trestnom oznámení zo dňa 30.08.2002, uznesenie Krajského úradu Justičnej polície PZ zo dňa 30.10.2002, uznesenie Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 02.01.2003, zápisnicu o verejnom zasadnutí zo dňa 05.09.2022.

Reagujúc na námietky obhajoby odvolací súd konštatuje, že nezistil premlčanie trestného činu, ktorý je obžalovanému kladený za vinu. Premlčanie odvolací súd posudzoval podľa účinného v čase spáchania skutku, keďže neskoršie znenia nie sú pre obžalovaného priaznivejšie, vzhľadom na vyššiu trestnú sadzbu (1 až 5 rokov podľa neskoršieho znenia ) a rovnakú dĺžku premlčacej doby. V zmysle účinného v čase spáchania skutku sa naň viaže premlčacia doba 5 rokov. Skutok sa mal stať od 30.08.2002, obvinenie zaň bolo vznesené dňa 23.03.2006, teda pred uplynutím premlčacej doby. Dňa 23.03.2006 bolo prerušené trestné stíhanie, a to až do dňa 29.04.2020, kedy začala plynúť nová premlčacia doba. Prípravné konanie bolo ukončené podaním obžaloby 18.05.2021, teda rovnako pred uplynutím premlčacej doby. Dňa 20.05.2021 súd prvého stupňa vydal trestný rozkaz, proti ktorému obhajca ušlého obžalovaného podal odpor, a následne sa dňa 15.12.2021 konalo hlavné pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok. Z uvedeného vyplýva, že trestné stíhanie nie je premlčané.

Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie o obžalobe tak, ako to predpokladá ustanovenie , tieto však súd prvého stupňa vyhodnotil v rozpore s ustanovením , keď bez náležitých dôvodov považoval všetky okolnosti obsiahnuté v skutkovej vete za preukázané, a následne ich subsumoval pod skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti bez toho, aby mal dostatok dôvodov a dôkazov na prijatie jednoznačných skutkových záverov. Zároveň súd prvého stupňa svoje skutkové závery oprel aj o dôkazy, ktoré neboli podľa názoru odvolacieho súdu použiteľné, nakoľko na hlavnom pojednávaní boli prečítané so súhlasom procesných strán aj výpovede svedkov Z.. L. M. a Z.. Q. P., ktorí ako advokáti zastupovali obžalovaného I. v jeho trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava v pod sp. zn. a vypovedali o skutočnostiach, o ktorých sa nepochybne dozvedeli v súvislosti s obhajobou svojho klienta ako obvineného v uvedenom trestnom konaní. Bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní zisťovať možnosť výsluchu advokátov ako svedkov bez overeného pozbavenia mlčanlivosti dotknutým klientom, a ak tak neučinili, je ich výpoveď pre účely trestného konania nepoužiteľná. Odvolací súd ale zároveň konštatuje, že táto chyba súdu prvého stupňa sa nepremietla do zákonnosti ostatných vykonaných dôkazov, a preto pri hodnotení skutkového stavu veci bol daný dostatočný zákonný podklad pre vyvodzovanie skutkových a právnych záverov.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že obžalovaný K. I. sa dňa 30.08.2002 dostavil na Krajský úrad vyšetrovania PZ Bratislava za účelom oznámenia skutočností nasvedčujúcich, že bol spáchaný trestný čin. Obžalovaný po zákonnom poučení uviedol o. i., mu že sudca JUDr. F. I., sudca Okresného súdu Bratislava V, v súvislosti s prejednávanou trestnom vecou vedenou na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. povedal, že „ak sa chce z toho dostať, má okamžite vymeniť obhajcu a nech si nemyslí, že za 50.000 korún niečo vybaví. Za 50.000 si môže vybavovať zadržaný vodičák pre opilosť. Toto má povahu po milióna.". Uvedené obžalovaný pochopil tak, že sudca od neho žiada úplatok 500.000,-Sk.

Tieto skutkové okolnosti nepochybne vyplynuli zo zápisnice o trestnom oznámení pod ČVS: KUV-141/ OVEK-02-Han. Zo dňa 30.08.2002, z uznesenia Krajského úradu Justičnej Polície PZ ČVS: KÚJP-201/ OVEK -2002 zo dňa 30.10.2002 a z uznesenia Krajskej prokuratúry Bratislava č. k. -41 zo dňa 02.01.2003. Predmetné skutkové okolnosti však nepopisujú protiprávne konanie obžalovaného, t. j. nehovoria nič o trestnoprávne relevantnom konaní a trestnoprávne relevantnom následku v danej trestnej veci, ktoré malo spočívať v tom, že iného lživo obvinil zo spáchania trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie. Vzhľadom k uvedenému nemajú tieto skutkové okolnosti žiadny vplyv na posudzovanie otázky, či sa skutok stal alebo nestal, respektíve, či je alebo nie je trestným činom, pretože na tieto otázky môže dať odpoveď len posudzovanie tých skutkových okolností, ktoré popisujú trestnoprávne relevantné konanie a následok.

Trestnoprávne relevantným konaním a následkom je v danej trestnej veci len tá časť skutkovej vety obžaloby, ktorá uvádza, že obžalovaný „uviedol vo svojom trestnom oznámení na polícii nepravdivé skutkové okolnosti o tom, že si od neho sudca Okresného súdu Bratislava V Z.. F. I. vypýtal úplatok". Len táto časť skutkovej vety môže napĺňať znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a preto pre záver o tom, či sa skutok stal alebo nestal má význam len zistenie, či táto časť skutkových okolností bola dokazovaním nepochybne preukázaná.

Odvolací súd uvádza, že dostatočným dôkazom o tom, že došlo ku krivému obvineniu, a že toto bolo vedené úmyslom stíhať nevinného, nie je sama osebe skutočnosť, že sa orgánom činným v trestnom konaní nepodarilo preukázať vinu tomu, kto bol inou osobou označený za páchateľa (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. zo dňa 07.03.2002). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ bolo trestné oznámenie obžalovaného vyšetrovateľom PZ odmietnuté podľa , nemôže táto skutočnosť automaticky, či skôr mechanicky znamenať, že skutkové okolnosti uvádzané menovaným vo svojej svedeckej výpovedi boli nepravdivé a už vôbec nie, že ním bola uvádzaná nepravda úmyselne s cieľom dosiahnuť obvinenie nevinnej osoby.

Z výpovede poškodeného vyplýva, že podanie trestného oznámenia obžalovaným bolo vykonštruované prokurátorom N. potom, čo poškodený nebol vzatý do väzby, teda konanie obžalovaného bolo organizované dozorujúcim prokurátorom Serbínom a vyšetrovateľom S. E.. Obžalovaný nebol v uvedenej veci vypočutý, viedlo sa proti nemu konanie proti ušlému, na výpoveď svedkov Z.. M. a Z..

P. z vyššie uvedených dôvodov nemožno prihliadať a svedok JUDr. H. neuviedol žiadne skutočnosti v súvislosti s trestným oznámením obžalovaného.

Vzhľadom k tomu, že ďalšie osoby nemali byť účastné „vypýtania" úplatku poškodeným od obžalovaného, resp. sa ich nepodarilo ustáliť, a svedkovia, na ktorých výpovede bolo možné prihliadať a ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní nevedeli k rozhodným skutkovým okolnostiam nič podstatné uviesť, je nutné prijať záver, že prokurátor neuniesol dôkazné bremeno ohľadne viny obžalovaného, nakoľko nepredložil také priame dôkazy, alebo súhrn nepriamych dôkazov, z ktorých by bolo možné bez rozumných pochybností ustáliť, že obžalovaný vypovedal úmyselne lživo s cieľom privodiť trestné stíhanie poškodeného JUDr. F. I.. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že trestné oznámenie oznamovateľa bolo odmietnuté z dôvodu, že z podaného oznámenia a priložených dokladov vyplýva záver, že oznamované konanie sudcu Okresného súdu Bratislava V nevykazuje znaky, ktoré by mohli zakladať jeho trestnoprávnu zodpovednosť, resp. s poukazom na , ktoré smeruje k určeniu stupňa spoločenskej nebezpečnosti, možno konštatovať, že intenzita škodlivosti konania sudcu nie je takého charakteru, aby jeho konanie mohlo byť posúdené ako trestný čin. Teda ani z obsahu tohto rozhodnutia nie je možné vyvodiť, že by oznamovať vo svojej svedeckej výpovedi uviedol nepravdivé skutočnosti a už vôbec nie, že ním bola uvádzaná nepravda úmyselne s cieľom dosiahnuť obvinenie nevinnej osoby.

Odvolací súd pripomína, že vyslovenie len podozrenia, že došlo k spáchaniu trestného činu konkrétnou osobou, nie je možné považovať za vedome lživé a teda za krivé obvinenie, pričom pri posudzovaní viny obžalovaného zo spáchania trestného činu krivého obvinenia sa nestačí zaoberať otázkou, či krivo obvinená osoba skutočne spáchala trestný čin, prípadne, či z neho bolo uznaná za vinného alebo či bola odsúdená, ale či je možné preukázať, že obžalovaný z hľadiska subjektívnej stránky trestného činu chcel alebo si bol vedomý, že obviňuje inú osobu nepravdivo a bol s tým uzrozumený a súčasne chcel alebo bol aspoň uzrozumený s tým, že v dôsledku jeho obvinenia bude táto osoba trestne stíhaná.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že nie je možné nepochybne, t. j. bez rozumných pochybností ustáliť, že tvrdenia uvádzané obžalovaným, ktoré poskytol ako oznamovateľ trestného činu sú nepravdivé. Odvolací súd opakuje, že práve tieto skutkové okolnosti boli podstatou trestnoprávne relevantného deja a práve o týchto skutkových okolnostiach existuje dôvodná pochybnosť. Práve z týchto dôvodov bolo namieste uplatnenie zásady in dubio pro reo a oslobodenie obžalovaného spod obžaloby postupom podľa . V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na judikatúru, ktorá konštatuje, že zásada zisťovania skutkového stavu veci, o ktorej nie sú dôvodné pochybnosti vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine o jednoznačne zistené fakty a nie len o pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre obvineného najpriaznivejšia (R 46/1963), pričom ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nemôže vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.

Odvolací súd uzatvára, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol produkovaný taký súhrn dôkazov, ktoré by jednoznačne a nepochybne usvedčovali obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Odvolací súd pritom nekonštatuje, že obžalovaný sa nedopustil skutku uvedeného v obžalobe, teda, že ako oznamovateľ a svedok vypovedal pravdu, ale konštatuje, že nebolo bez rozumných pochybností preukázané, že sa skutku uvedeného v obžalobe dopustil, teda, že vypovedal vedome lživo. Nedokázaná vina tu má však rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina a tým je, za použitia zásady in dubio pro reo, oslobodenie spod obžaloby.

Preto odvolací súd podľa zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a postupom podľa sám rozhodol vo veci rozsudkom, keď s poukazom na obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.