Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2To-99-2025.pdf
PDF · 198.26 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/99/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr. Michala Eliaša a JUDr. Miroslavy Šibíkovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 09. decembra 2025 prejednal odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX vo Zvolene, trvale bytom A. A. – C., D. E. XXXX/X, ktoré podal proti rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 1T/44/2025 zo dňa 23.06.2025 a takto jednomyseľne
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta, pretože nie je dôvodné.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 1T/44/2025 zo dňa 23.06.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) bol obžalovaný A. B. uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák. a z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák., pretože
dňa 13.01.2024 v čase o 08:01 hodine na ceste I/9 pred Obcou Ráztočno viedol nákladné motorové vozidlo značky PEUGEOT BOXER, TEČ: A. F., kategórie N1, pričom počas jazdy neprispôsobil rýchlosť svojím schopnostiam, vlastnostiam vozidla, stavu a povahe vozovky, keď vozidlo viedol v úseku, kde je najvyššia povolená rýchlosť 90 km/h, rýchlosťou minimálne 105 km/h a zároveň použil na jazdu v cestnej premávke vozidlo, ktoré na zadnej náprave malo použité letné pneumatiky značky Uniroyal RainMax 3, rozmeru 215/70 R15 a to v čase, keď sa na vozovke nachádzala námraza, následkom čoho prekročil z technického hľadiska primeranú rýchlosť pre prejazd smerového oblúka, čím porušil ustanovenie § 16 ods.1,2, § 38 ods.1,3 Zákona číslo 8/2009 Z.z. O cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojení s § 137 ods.2 písm. c) Zákona číslo 8/2009 Z.z. O cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde po tom, čo dokončil predchádzanie a zaradil sa do svojho jazdného pruhu v smere od mesta Handlová na mesto Prievidza sa v dôsledku uvedeného dostal do šmyku a následne v šmyku prešiel cez pozdĺžnu súvislú čiaru do protismernej časti vozovky, kde sa čelne zrazil s oproti idúcim osobným motorovým vozidlom značky VW PASSAT, TEČ: G. D., kategórie M1, ktoré viedol poškodený nebohý vodič H. I. B., následkom čoho osobné motorové vozidlo značky VW PASSAT, TEČ: G. D. odhodilo do kovových zvodidiel popri ceste, pričom následne došlo k ďalšej zrážke medzi nákladným motorovým vozidlom značky PEUGEOT BOXER, TEČ: A. F., kategórie N1 a osobným motorovým vozidlom značky TOYOTA PROACE, TEČ: C. J., kategórie M1, ktoré viedol vodič C. K. a v ktorom v tom čase na mieste v druhom rade sedadiel vľavo sedela poškodená L. M., v treťom rade sedadiel vľavo sedela poškodená L. N. L. a v treťom rade sedadiel vpravo sedela poškodená O. G. a po uvedenej zrážke došlo k zrážke medzi osobným motorovým vozidlom značky TOYOTA PROACE, TEČ: C. J., kategórie M1 a osobným motorovým vozidlom značky VW PASSAT, TEČ: G. D., kategórie M1, pričom následkom dopravnej nehody poškodený vodič H. I. B. utrpel zranenia a to drvivé poranenia hlavy so vznikom zlomenín klenby a spodiny lebečnej pri krvácaní do mäkkých blán mozgových, do mozgových komôr, opuch mozgu a natrhnutie väzivového spojenia hlavy a krčnej chrbtice, ktorým zraneniam dňa 13.01.2024 v čase o 08:19 hodine podľahol, pričom bezprostrednou príčinou smrti
bola smrť mozgu, poškodená L. M. utrpela zranenia a to zlomeninu horného ramienka lonovej kosti vľavo s posunom úlomkov, zlomeninu dolného ramienka lonovej kosti s posunom úlomkov, zlomeninu krížovej kosti vľavo s narušením obvyklého spôsobu života závažným spôsobom v trvaní 7 týždňov, ktoré spočívalo v kľudovom režime na lôžku a nevyhnutnej pomoci druhej osoby pri hygienických a sebaobslužných činnostiach, poškodená L. N. L. utrpela zranenia a to trieštivú zlomeninu jamky ľavého bedrového kĺbu s posunom úlomkov, zlomeninu lonovej kosti vľavo bez posunu úlomkov, zlomeninu krížovej kosti vľavo, podvrtnutie ľavého členka, pomliaždenie driekovokrížovej oblasti chrbta s narušením obvyklého spôsobu života závažným spôsobom v trvaní 8 týždňov, ktoré spočívalo v kľudovom režime na lôžku a nevyhnutnej pomoci druhej osoby pri hygienických a sebaobslužných činnostiach a poškodená O. G. utrpela zranenia a to pomliaždenie hrudníka a pomliaždenie hrudnej steny s narušením obvyklého spôsobu života v trvaní 5 dní.
Bol za to odsúdený nasledovne (citácie):
Podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 5 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona k úhrnnému nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 16 (šestnásť) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona k úhrnnému trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu v trvaní 60 (šesťdesiat) mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku je obžalovaný povinný nahradiť poškodenej L. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., X. XXXX XXX/XX škodu vo výške 3.575 eur, poškodenej strane spoločnosti DOB BUS s.r.o., kpt. Nálepku 604/11, 972 42 Lehota pod Vtáčnikom škodu vo výške 1.155,51 eur, poškodenej strane spoločnosti UNION, zdravotná poisťovňa a.s., Karadičova 10, 814 53 Bratislava škodu vo výške 2.136,35 eur.
Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní napadol obžalovaný odvolaním čo do výrokov o treste a o náhrade škody (vo vzťahu k poškodeným subjektom DOB BUS s.r.o. a UNION zdravotná poisťovňa a.s.).
V jeho písomných dôvodoch prostredníctvom obhajcu uviedol nasledovné (citácie):
V trestnej veci obžalovaného A. B., nar.: 08. 06. 1994 vo Zvolene, bytom: D. XXXX/X, XXX XX A. A. - C., vedenej pred Okresným súdom Prievidza pre prečin usmrtenie podľa ust. § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. h) Tr. zák. a prečinu ublíženie na zdraví podľa ust. § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. h) Tr. zák., sp. zn.: 1T/44/2025, Obžalovaný dňa 23.06.2025 na hlavnom pojednávaní, podľa ust. § 306 a nasl. Tr. por., zahlásil – prostredníctvom svojho obhajcu - proti výroku o treste a výroku o náhrade škody rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 23.06.2025, č. k.: 1T/44/2025-583 (ďalej aj len: „Napadnutý rozsudok“), nasledovné
odvolanie
pričom Obžalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody z dôvodu podľa ust. § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm. f) Tr. por., a rozhodujúc sám rozsudkom podľa ust. § 322 ods. 3 Tr. por., Obžalovanému uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, podmienečne odložil výkon trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov a zároveň uložil Obžalovanému probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe, uložil Obžalovanému obmedzenia a povinnosti, ktoré sú súčasťou probačného dohľadu, spočívajúce v povinnosti Obžalovaného nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu, uložil Obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 5 rokov a poškodenú spoločnosť DOB BUS, s.r.o. a poškodenú spoločnosť UNION zdravotná poisťovňa, a.s., s ich nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces.
In eventum Obžalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody z dôvodu podľa ust. § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm. f) Tr. por., a rozhodujúc sám v zmysle ust. § 322 ods. 3 Tr. por., Obžalovanému vlastným rozsudkom uložil trest domáceho väzenia vo výmere 2 roky za súčasného určenia času, počas ktorého je Obžalovaný povinný sa zdržiavať vo svojom obydlí vrátane k nemu prináležiacich vonkajších priestorov a za súčasného určenia primeraných obmedzení a povinností smerujúcich k tomu, aby Obžalovaný viedol riadny život a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 5 rokov a poškodenú spoločnosť DOB BUS, s.r.o. a poškodenú spoločnosť UNION zdravotná poisťovňa, a.s., s ich nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Obžalovaný pritom svoje Odvolanie dodatočne dopĺňa o nasledovné
dôvody:
Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa bol Obžalovaný uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa ust. § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. h) Tr. zák. a prečinu ublíženia na zdraví podľa ust. § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. h) Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, ako je tento v skutkovej časti tohto výroku popísaný, ktorý výrok rozsudku o vine považuje Obžalovaný za vecne správny, zákonný, teda ho týmto odvolaním nenapáda.
Za to mu bol uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov – podľa ust. § 149 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 5 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., s prihliadnutím na ust. § 36 písm. l) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. – so zaradením pre výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia podľa ust. § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. a úhrnný trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 60 mesiacov podľa ust. § 61 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., ktorý výrok Napadnutého rozsudku o treste považuje Obžalovaný za nesprávny, nezákonný, uložený trest za neprimerane prísny, teda ho týmto odvolaním napáda.
Súd prvej inštancie Obžalovanému napokon – podľa ust. § 287 ods. 1 Tr. por. - uložil povinnosť nahradiť poškodenej L. M., nar. XX.XX.XXXX škodu vo výške 3.575,00 €, poškodenej spoločnosti DOB BUS s.r.o. škodu vo výške 1.155,51 € a poškodenej spoločnosti UNION, zdravotná poisťovňa, a.s. vo výške 2.136,35 €, ktorý výrok o náhrade škody Napadnutého rozsudku Obžalovaný takisto považuje za nesprávny, nezákonný (v časti týkajúcej sa poškodených DOB BUS s.r.o. a UNION, zdravotná poisťovňa, a.s.), teda ho týmto odvolaním napáda.
Obžalovaný pre úplnosť dodáva, že týmto odvolaním nenapáda konanie, ktoré napadnutému meritórnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie predchádzalo.
I.
K výroku o treste
Obžalovaný hneď na úvod tohto podania považuje za potrebné opätovne uviesť, že spáchanie predmetného skutku, ktorého sa dopustil vážne a úprimne ľutuje, nie je prakticky jediného dňa, kedy by si nevyčítal, ako sa vôbec mohol dopustiť tak závažného konania s tak vážnymi dôsledkami pre poškodených, ako sa mohol dopustiť takých pochybení a prečo proste nekonal inak. Obžalovaný celú situáciu, ktorú zavinil, len veľmi ťažko prežíva a pravdepodobne do konca života si svoje konanie nebude schopný odpustiť. Tento si je teda plne vedomý závažnosti následkov spôsobených jeho konaním a tento je plne pripravený niesť za svoje protiprávne konanie zodpovednosť a prijať spravodlivý trest. Na strane druhej je Obžalovaný tej mienky, že Napadnutým rozsudkom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody je potrebné - s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu - vyhodnotiť ako trest neprimerane prísny a v tomto smere je potom Napadnutý rozsudok potrebné vyhodnotiť ako rozhodnutie nie právne konformné.
1.1 K poľahčujúcej okolnosti podľa ust. § 36 písm. l) Tr. zák.
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu bral v úvahu jedinú poľahčujúcu okolnosť, spočívajúcu v tom, že Obžalovaný sa k trestnej činnosti doznal a túto oľutoval tak, ako to má na mysli ust. § 36 písm. l) Tr. zák.
S týmto záverom súdu prvej inštancie Obžalovaný súhlasí a len pre doplnenie dodáva, že tento sa k spáchaniu trestného činu priznal a toto úprimne oľutoval nie len v rámci jeho výpovede v procesnom postavení obvineného pred vyšetrovateľom PZ, ale svoju hlbokú a úprimnú ľútosť nad tým, čoho sa dopustil, Obžalovaný vyjadril aj poškodeným osobám v tomto trestnom konaní (H. I. B.; I. B.; L. N. L.; L. M.), ktorých písomne požiadal o odpustenie, vyjadril úprimnú sústrasť a ktorým zároveň vyjadril ochotu byť týmto v prípade potreby akokoľvek nápomocný (hoci listy Obžalovaného adresované zmieneným poškodeným sú súčasťou súdneho spisu, súd prvej inštancie tieto dôkazy bez bližšieho zdôvodnenia nevykonal).
1.2 K priťažujúcej okolnosti podľa ust. § 37 písm. h) Tr. zák.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie – pokiaľ ide o výrok o treste – zistil u Obžalovaného jednu priťažujúcu okolnosť, spočívajúcu v tom, že Obžalovaný spáchal viac trestný činov podľa ust. § 37 písm. h) Tr. zák. s odôvodnením, že motívom konania Obžalovaného bola nedbalosť a nerozvážnosť pri riadení motorového vozidla.
Obžalovaný má predovšetkým zato, že pri nedbanlivostných trestných činoch je motív konania páchateľa vylúčený (motív je vždy spojený s úmyslom, keďže ide o pohnútku alebo cieľ alebo dôvod alebo impulz, ktorý vedie páchateľa k určitému správaniu. Naproti tomu nedbanlivosť sa vyznačuje absenciou úmyslu, keď páchateľ nechce spôsobiť následok trestného činu), teda nedbalosť či nerozvážnosť rozhodne nemohli byť akýmsi motívom správania Obžalovaného (Obžalovaný rozhodne nemal v úmysle /či už priamom alebo nepriamom/ spôsobiť škodlivé následky), v ktorej časti potom Obžalovaný Napadnutý rozsudok vníma ako nezrozumiteľný.
Odhliadnuc od uvedeného, Obžalovaný pripúšťa, že u tohto prichádza do úvahy pričítanie uvedenej priťažujúcej okolnosti (spáchanie viacerých trestných činov). Obžalovaný si však dovoľuje dať do pozornosti odvolaciemu súdu, že tento stíhané prečiny usmrtenia a ublíženia na zdraví spáchal jediným nedbanlivostným konaním, teda spáchaním jedného skutku (jednočinný súbeh), ktorá závažnosť následkov tohto jediného konania je potom reflektovaná uložením tzv. úhrnného trestu podľa prísnejšieho zákonného ustanovenia a ktorá skutočnosť (jednočinný súbeh) by potom mala byť buď okolnosťou vylučujúcou použitie tejto priťažujúcej okolnosti, alebo prinajmenšom významnou pokiaľ ide o určenie závažnosti tejto priťažujúcej okolnosti v zmysle ust. § 38 ods. 2 Tr. zák.
Obžalovaný je totiž toho názoru, že ak páchateľovi, ktorý sa dopustí napr. tzv. pokračovacieho trestného činu (teda trestného činu spáchaného viacerými skutkami /čiastkovými útokmi/), ktorý sa potom považuje za jeden trestný čin, nie je možné pričítať predmetnú priťažujúcu okolnosť (spáchanie viacerých trestných činov), potom by bolo nespravodlivé, ak by sa táto priťažujúca okolnosť pričítala páchateľovi, ktorý naplní zákonné znaky viacerých trestných činov svojim jediným konaním (jednočinným súbehom). Obžalovaný je teda tej mienky, že pokiaľ tento spáchal dva trestné činy jediným svojim nedbanlivostným konaním, uvedená skutočnosť by nemala byť považovaná za priťažujúcu okolnosť podľa ust. § 37 písm. h) Tr. zák. a v prípade ak by odvolací súd bol opačného názoru, táto skutočnosť musí mať dopad na hodnotenie prípadnej závažnosti tejto priťažujúcej okolnosti (v prospech Obžalovaného).
Pokiaľ teda súd prvej inštancie túto okolnosť (spáchanie viacerých trestných činov) vyhodnotil ako okolnosť priťažujúcu Obžalovanému, Napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení, teda na nesprávnej aplikácii Trestného zákona, ktorá skutočnosť je potom odvolacím dôvodom podľa ust. § 321 ods. 1 písm. d) Tr. zák.
1.3 K poľahčujúcej okolnosti podľa ust. § 36 písm. j) Tr. zák.
Súd prvej inštancie nevzhliadol u Obžalovaného ako poľahčujúcu okolnosť, že tento viedol pred spáchaním trestného činu riadny život podľa ust. § 36 písm. j) Tr. zák. a to s odôvodnením, že Obžalovaný bol od roku 2021 štyri krát priestupkovo postihnutý.
Obžalovaný v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že pokiaľ išlo o jednotlivé priestupky, ktorých sa Obžalovaný dopustil v čase pred spáchaním predmetného trestného činu, Obžalovaný bol za tieto konania riadne postihnutý, tento riadne a včas uhradil s tým mu uloženú sankciu (peňažnú pokutu). Obžalovaný je pritom tej mienky, že – tak ako je tomu pri trestných činoch, na ktoré sa prihliada len ak nie sú zahladené – aj v prípade priestupkov, za ktoré Obžalovaný riadne vykonal s tým mu uloženú sankciu (pokutu), by sa na tieto malo hľadieť ako na priestupky zahladené. Opäť aj v tomto prípade nie je možné považovať za spravodlivé, ak páchateľovi, ktorý bol súdom odsúdený za trestný čin, ale ktoré odsúdenie mu bolo zahladené, sa prizná uvedená poľahčujúca okolnosť (že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život), ale na strane druhej sa taká poľahčujúca okolnosť neprizná páchateľovi, ktorý bol postihnutý za menej závažné protiprávne správanie, napĺňajúce znaky priestupku, ktorý trest (sankciu) za také správanie riadne vykonal a to len preto, že právny poriadok inštitút zahladenia „priestupkového odsúdenia“ nepozná.
Obžalovaný má teda zato, že pokiaľ tento riadne vykonal sankcie za jednotlivé priestupky, ktorých sa dopustil v čase pred spáchaním predmetného trestného činu, uvedené priestupky by súd mal považovať za zahladené a pri určovaní poľahčujúcej okolnosti podľa ust. § 36 písm. j) Tr. zák. by na tieto prihliadať nemal a pokiaľ tak urobil, Napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení, teda na nesprávnej aplikácii Trestného zákona, ktorá skutočnosť je potom odvolacím dôvodom podľa ust. § 321 ods. 1 písm. d) Tr. zák.
Zároveň podľa mienky Obžalovaného, pod legálnym pojmom „viesť riadny život“ je potrebné rozumieť nie len to, či Obžalovaný nebol doposiaľ trestne stíhaný, či priestupkovo postihnutý, ale aj to, či aj v iných aspektoch života viedol slušný život, najmä či sa riadne staral o rodinu, dodržiaval základné normy občianskeho spolunažívania, či si riadne plnil svoje povinnosti v práci, alebo voči spoločnosti (napr. daňové a odvodové povinnosti) a pod.
Z tohto pohľadu Obžalovaného rozhodne nie je možné považovať za osobu, ktorá by neviedla riadny život občana. Tak ako to Obžalovaný podrobnejšie uvádza v ďalšej časti tohto odvolania, tento žije v spoločnej domácnosti so svojou manželkou a tromi maloletými deťmi, o ktorých výchovu, výživu a všestranný vývoj sa Obžalovaný riadne stará. Tento zároveň zabezpečuje riadnu starostlivosť aj o svojho imobilného otca. Obžalovaný je takisto riadne zamestnaný. Súd prvej inštancie pritom tieto skutočnosti v odôvodnení Napadnutého rozsudku (v časti týkajúcej sa osoby Obžalovaného) sám konštatoval (ako preukázané), no na tieto v tejto súvislosti nijak neprihliadal, tento sa teda nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, ktorá skutočnosť potom zakladá odvolací dôvod podľa ust. § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.
1.4 K poľahčujúcej okolnosti podľa ust. § 36 písm. k) Tr. zák.
Súd prvej inštancie obdobne nevzhliadol u Obžalovaného ako poľahčujúcu okolnosť, že tento sa pričinil o odstránenie škodlivých následkov trestného činu alebo dobrovoľne nahradil spôsobenú škodu podľa ust. § 36 písm. k) Tr. zák. a to s odôvodnením, že škoda bola uhradená poisťovňou potom, čo bola poškodenými nahlásená dopravná nehoda, teda poisťovňa plnila na základe poistnej zmluvy, teda sama od seba a Obžalovaný nikomu škodu sám od seba neuhradil a ani sa nezapojil do toho, aby škoda bola uhradená. Tieto závery súdu prvej inštancie Obžalovaný považuje za nesprávne. Podľa ust. § 36 písm. k) Tr. zák. sú znaky poľahčujúcej okolnosti naplnené vtedy, ak je splnená jedna z nasledovných podmienok: · páchateľ dobrovoľne nahradil spôsobenú škodu, alebo ak · páchateľ sa pričinil o odstránenie škodlivých následkov trestného činu.
Obžalovaný pritom v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou na hlavnom pojednávaní dňa 23.06.2025 krátkou cestou predložil súdu prvej inštancie nasledovné listinné dôkazy (ktoré mal k dispozícii): · Oznámenie Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. zo dňa 16.07.2024 o poskytnutí poistného plnenia poškodenej N. L. vo výške 6.221,93 € z titulu náhrady za bolesť a náhrady nákladov spojených s liečením, · Oznámenie Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. zo dňa 03.09.2024 o poskytnutí poistného plnenia poškodenej N. L. vo výške 437,79 € z titulu náhrady nákladov spojených s liečením,
· Oznámenie Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. zo dňa 24.04.2025 o poskytnutí poistného plnenia poškodenej N. L. vo výške 236,81 € z titulu náhrady nákladov spojených s liečením, · Oznámenie Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. zo dňa 10.06.2025 o poskytnutí poistného plnenia poškodenej N. L. vo výške 4.682,90 € z titulu náhrady straty na zárobku, · Oznámenie Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. zo dňa 07.02.2025 o poskytnutí poistného plnenia poškodenému I. B. vo výške 5.893,19 € z titulu náhrady vecnej škody, · Oznámenie Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. zo dňa 18.04.2024 o poskytnutí poistného plnenia poškodenej spoločnosti DOB BUS s.r.o. vo výške 1.287,00 € z titulu náhrady za odťah vozidla a prenájom náhradného vozidla,
pričom Obžalovaný v prílohe tohto podania dodatočne predkladá · Oznámenie Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. zo dňa 18.04.2024 o poskytnutí poistného plnenia poškodenej spoločnosti DOB BUS s.r.o. vo výške 1.190,00 € z titulu náhrady za prenájom náhradného vozidla, · Oznámenie Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. zo dňa 22.04.2024 o poskytnutí poistného plnenia poškodenej spoločnosti DOB BUS s.r.o. vo výške 1.470,00 € z titulu náhrady za prenájom náhradného vozidla.
Obžalovaný je toho názoru, že Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. z tzv. povinného zmluvného poistenia v zmysle ust. § 3 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, priebežne likviduje aj ďalšie nároky na náhradu škody poškodených, o ktorých nie všetkých likvidáciách je Obžalovaný poisťovňou aj informovaný. Čo je však podstatné, z obsahu predložených oznámení je zrejmé, že Obžalovaný je/bol plne súčinný s uvedenou poisťovňou, pokiaľ ide o proces likvidácie jednotlivých škodových nárokov poškodených (v zmysle inštrukcií poisťovne), keď v týchto oznámeniach poisťovňa explicitne uvádza, že táto ďakuje Obžalovanému za spoluprácu pri riešení poistnej udalosti z 13.01.2024, Ráztočno, Cesta č. 1/9, Slovenská republika.
V tejto súvislosti Obžalovaný poukazuje napr. na výpoveď poškodenej L. M. zo dňa 26.11.2024, ktorá výslovne pred vyšetrovateľom PZ uviedla, že táto si svoj nárok na náhradu škody zatiaľ neuplatnila, ale mala ju iniciatívne osloviť Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. so žiadosťou o vyplnenie formulárov potrebných na likvidáciu škody, ktorú utrpela v súvislosti s dopravnou nehodou. Z uvedeného je zrejmé, že k likvidácii jednotlivých nárokov poškodených na náhradu škody dochádzalo nie z dôvodu iniciatívy poškodených (tak ako to súd prvej inštancie bez dôkazov ustálil), ale z iniciatívy príslušnej poisťovne na podnet Obžalovaného.
Obžalovaný sa teda jednoznačne aktívne pričinil o odstránenie, resp. zmiernenie škodlivých následkov, spôsobených trestným činom. Od Obžalovaného pritom nie je možné spravodlivo žiadať, aby jednotlivé nároky poškodených na náhradu škody sám dobrovoľne hradil z vlastných zdrojov (tak ako to súd prvej inštancie nepriamo vytýka Obžalovanému), pokiaľ je pre takéto prípady (dopravných nehôd) vytvorený legislatívny rámec upravujúci systém povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a pokiaľ Obžalovaný si v tomto smere splnil všetky povinnosti, uložené mu zákonom či zmluvou o povinnom zmluvnom poistení a zároveň je v tomto smere plne súčinný.
Pokiaľ teda súd prvej inštancie – napriek vyššie uvedenému – u Obžalovaného nevzhliadol jeho snahu o odstránenie škodlivých následkov a v tomto smere Obžalovanému nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa ust. § 36 písm. k) Tr. zák. je zrejmé, že súd prvej inštancie nejasne a neúplne zistil skutkový stav, existujú teda pochybnosti o správnosti jeho skutkových zistení, ktoré skutočnosti zakladajú odvolací dôvod podľa ust. § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. zák.
1.5 K poľahčujúcej okolnosti podľa ust. § 36 písm. n) Tr. zák.
Súd prvej inštancie napokon nevzhliadol u Obžalovaného ani poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že Obžalovaný napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom podľa ust. § 36 písm. n) Tr. zák., keď podľa názoru súdu prvej inštancie sa Obžalovaný k trestnej činnosti len doznal a túto oľutoval bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom napomáhal príslušným orgánom pri objasnení inej trestnej činnosti (či už vlastnej alebo vo vzťahu k trestnej činnosti iných osôb).
Obžalovaný má predovšetkým zato, že súd prvej inštancie nesprávne právne interpretuje ust. § 36 písm. n) Tr. zák., pokiaľ tento ustálil, že páchateľ naplní znaky tejto poľahčujúcej okolnosti len v tom prípade, ak páchateľ príslušným orgánom napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti, odlišnej od trestnej činnosti, ktorá je predmetom konania, v ktorom sa posudzuje táto poľahčujúca okolnosť.
Ustanovenie § 36 písm. n) totiž predpisuje: „Poľahčujúcou okolnosťou je najmä to, že páchateľ (...) n) napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, (...)“
Z citovaného zákonného ustanovenia rozhodne nevyplýva, že by podmienkou pre priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti malo byť napomáhanie pri objasňovaní inej trestnej činnosti (páchanej obžalovaným alebo inými osobami), než je predmetom tohto konania. Naopak, výkladom uvedeného ustanovenie je možné dospieť k jedinému správnemu právnemu záveru a to, že táto poľahčujúca okolnosť je založená na aktívnej spolupráci páchateľa pri objasňovaní svojej trestnej činnosti, ktorá je predmetom trestného konania, v ktorom sa táto poľahčujúca okolnosť posudzuje.
Obžalovaný pritom aktívne napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom (ktorá je predmetom tohto trestného konania). Obžalovaný počas celého trestného konania nijakým spôsobom nerobil sporným, že tento sa dopustil skutku v zmysle podanej obžaloby, kvalifikovaného ako trestný čin, uznesenie o vznesení obvinenia v tomto smere nenapádal sťažnosťou, tento v rámci svojej výpovede v procesnom postavení obvineného pred vyšetrovateľom PZ podrobne a pravdivo popísal priebeh skutkového deja, tento sa dobrovoľne podrobil dychovej ako aj krvnej skúške na prítomnosť omamných látok v krvi obžalovaného, dobrovoľne vydal svoje motorové vozidlo za účelom znaleckého skúmania a pod. čím nepochybne prispel k objasneniu veci.
V tejto súvislosti Obžalovaný pripomína, že tento urobil aj vyhlásenie podľa ust. § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. o tom, že je vinný zo spáchania skutku v zmysle podanej obžaloby, teda súhlasil, aby sa jeho trestná vec prejednala skrátenou formou v podobe nevykonania dokazovania v určitom rozsahu na hlavnom pojednávaní, ktorú skutočnosť je v zmysle konštantnej judikatúry potrebné vyhodnotiť ako napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti1, nehovoriac o tom, že také vyhlásenie Obžalovaného aj Trestný zákon vyžaduje vykladať na prospech Obžalovaného pokiaľ ide o ukladanie trestu najmä, ak také vyhlásenie Obžalovaného samé o sebe je zákonným dôvodom pre mimoriadne zníženie trestu pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby.
Pokiaľ teda súd prvej inštancie napriek uvedenému u Obžalovaného nevzhliadol poľahčujúcu okolnosť podľa ust. § 36 písm. n) Tr. zák., Napadnutý rozsudok je založený nesprávnom právnom posúdení, resp. nesprávnej aplikácii označeného ustanovenia Trestného zákona, pričom súd prvej inštancie sa zároveň nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, čo je potom dôvodom pre podanie odvolania podľa ust. § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Tr. zák.
1.6 K osobe Obžalovaného, k jeho pomerom a k možnostiam nápravy
Pokiaľ ide o osobu Obžalovaného, jeho pomery a možnosti nápravy, Obžalovaný by touto cestou chcel požiadať odvolací súd, aby pri posudzovaní primeranosti uloženého trestu bral v úvahu, že Obžalovaný žije v spoločnej domácnosti s jeho manželkou P. N. Q., s ktorou sa spoločne riadne stará o tri maloleté deti (o 8 ročného A., nar. XX.XX.XXXX; o 6 ročného N., nar. XX.XX.XXXX a 4 ročného R., nar. XX.XX.XXXX) tak ako to vyplýva z predložených listinných dôkazov (Sobášneho listu Obžalovaného, rodných listov maloletých detí Obžalovaného, či zo Správy o povesti Mesta Banská Bystrica).
Obžalovaný sa zároveň stará o svojho otca A. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorý je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím a ťažko obmedzenou mobilitou pre chronické zlyhávanie srdca, chronickú venóznu insuficienciu s defektom na ľavej dolnej končatine a iné a to na základe zmluvy o výkone osobnej asistencie (§20 nasl. zákona č. 447/2008 Z. z.), na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu bez bližšieho vysvetlenia neprihliadal a v tomto smere ani nevykonal predložené dôkazy (Lekárska správa zo dňa 20.03.2025 otca Obžalovaného, Zmluva o výkone osobnej asistencie).
V tejto súvislosti si Obžalovaný dovoľuje dať do pozornosti, že tento riadne pracuje, keď tento je v pracovnom pomere v rodinnej firme – spoločnosti SABKO, s.r.o. Zvolen, IČO: 44 493 002, zaoberajúcej sa predajom a servisom elektrických motorov, na pracovnej pozícii elektromechanik s odbornou spôsobilosťou na vykonávanie činnosti na vyhradených technických zariadeniach elektrických ako elektrotechnik na riadenie činnosti alebo na riadenie prevádzky v zmysle ust. § 23 vyhlášky Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR č. 508/2009 Z. z. tak ako to vyplýva z predložených dôkazov, ktoré súd prvej inštancie takisto bez zdôvodnenia nevykonal (Pracovná zmluva Obžalovaného, Osvedčenie o odbornej spôsobilosti Obžalovaného).
Uvedená rodinná firma je pritom existenčne závislá na Obžalovanom, ktorý vzhľadom na jeho odbornú spôsobilosť (teda na dosiahnuté odborné vzdelanie a odbornú prax) je potom garantom spôsobilosti tejto spoločnosti vykonávať predmetnú podnikateľskú činnosť. Ak by teda výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody bolo Obžalovanému znemožnené vykonávať prácu pre uvedenú obchodnú spoločnosť (a tejto tým garantovať odbornú spôsobilosť), táto by nepochybne bola vystavená riziku výrazného zhoršenia jej hospodárskej kondície prípadne insolvencie, čo by v konečnom dôsledku malo za následok ohrozenie sociálno-ekonomickej situácie blízkych osôb Obžalovaného.
V neposlednom rade Obžalovaný považuje za potrebné uviesť, že je to aj Obžalovaný, ktorý ťažobu následkov svojho konania bude musieť znášať do konca svojho života. Ako bolo uvedené, tento je otcom troch maloletých detí, má manželku a blízku rodinu, tento teda vie plne empaticky precítiť, akú stratu, resp. závažnú ujmu musia pociťovať poškodení. Hoci sa to nepochybne nemôže vyrovnať ich utrpeniu, je to aj Obžalovaný, ktorý každý deň prežíva vnútornú bolesť, neustále výčitky, hlboký pocit hanby a viny, keď si na danú tragickú udalosť spomenie, nie je dňa, kedy by si Obžalovaný nevyčítal, ako sa vôbec mohol dopustiť tak závažného konania, a prečo proste nekonal inak. Toto úprimné a hlboké prežívanie vlastnej chyby Obžalovaného neustále prenasleduje, vážne ovplyvňuje jeho každodenný život, čo potom vyústilo do potreby Obžalovaného vyhľadať odbornú lekársku psychiatrickú pomoc, či podstúpiť psychologickú terapiu tak, ako to potom vyplýva z preložených listinných dôkazov (Lekárske správy z Psychiatrickej ambulancie MUDr. Karola Hlavu z dní: 05.02.2024; 04.03.2024; 08.04.2024; 06.05.2024; 10.06.2024; 03.07.2024 a 11.11.2024; Potvrdenia L. L. A., klinického psychológa Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici zo dňa 16.06.2025). Obžalovaný teda evidentne nie je apatický voči svojmu pochybeniu, tento si tiež prechádza náročným obdobím a jeho úprimná ľútosť a psychické utrpenie svedčia o tom, že Obžalovaný sa z tohto dostatočne poučil a tento sa viac nedopustí podobných pochybení.
Obžalovaný má pritom zato, že všetky vyššie popísané skutočnosti je potrebné považovať za okolnosti významné pre rozhodnutie o druhu a výmere ukladaného trestu, s ktorými okolnosťami sa však súd prvej inštancie dôsledne nevysporiadal, čo potom zakladá odvolací dôvod podľa ust. § 321 ods. 1 písm. b) Tr. zák.
1.7 K spôsobu spáchania činu a k zavineniu
Ako už bolo uvedené, Obžalovaný sa k spáchaniu skutku priznal a zároveň urobil vyhlásenie o svojej vine, tento teda počas celého trestného konania nerobil spornou ani právnu kvalifikáciu jeho konania v zmysle podanej obžaloby. Napriek tomu je však Obžalovaný tej mienky, že súd prvej inštancie bol povinný pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu brať v úvahu aj ďalšie okolnosti významné pre rozhodnutie, týkajúce sa samotného priebehu skutkového deja.
Obžalovanému sa okrem iného kladie za vinu, že tento spôsobil predmetnú dopravnú nehodu tým, že viedol motorové vozidlo PEUGEOT BOXER rýchlosťou 105 km/h za použitia letných pneumatík na zadnej náprave a to v úseku mimo obce, kde najvyššia povolená rýchlosť je 90 km/h a v čase, keď sa na vozovke nachádzala námraza, teda prekročil z technického hľadiska primeranú rýchlosť pre prejazd smerového oblúka, v dôsledku čoho sa dostal do šmyku, prešiel cez pozdĺžnu súvislú čiaru do protismernej časti vozovky, kde sa čelne zrazil s vozidlom VW PASSAT, teda neprispôsobil rýchlosť svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla, stavu a povahe vozovky, čím porušil ust. § 16 ods. 1, ods. 2, ust. § 38 ods. 1, ods. 3 v spojení s ust. § 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke.
Zo zápisnice o obhliadke miesta dopravnej nehody vyplýva, že na vozovke sa mala nachádzať námraza, resp. ujazdený sneh. Zároveň sa však v tejto zápisnici konštatuje, že stav krajnice vozovky bol dobrý
s výrazne viditeľným vodiacim pruhom – bielou čiarou. Podľa mienky Obžalovaného sa pritom tieto dva závery vzájomne vylučujú. Pokiaľ sa totiž na vozovke mala nachádzať súvislá vrstva snehu alebo námrazy, vodiaci pruh nemohol byť voľne viditeľný. Pochybnosti o existencii námrazy na vozovke v čase kolízie pritom vnáša aj fotodokumentácia, zabezpečená v čase obhliadky miesta dopravnej nehody, z ktorej je evidentné, že na vozovke sa skutočne v čase obhliadky nachádzal biely poprašok, no zároveň je z tejto zrejmé, že po odchode vozidiel záchranných zložiek z miesta dopravnej nehody po týchto vozidlách ostávali nezasnežené stopy, čo by potom nasvedčovalo tomu, že biely poprašok sa na vozovke začal tvoriť až po príchode týchto vozidiel na miesto činu, teda až po samotnej kolízii. Ak by sa totiž námraza či snehový poprašok na vozovke nachádzali pred príchodom týchto vozidiel, nebol dôvod, aby po ich odchode po nich ostali nezasnežené časti vozovky (tzv. tiene). Ďalšie pochybnosti v tomto smere vnášajú aj výpovede niektorých svedkov (najmä C. K., B. Q., C. R. či O. Q.), podľa ktorých cesta do Ráztočna bola suchá z obidvoch smerov, len v úseku nehody mala byť mokrá, resp. že sneh sa na vozovke neudržiaval.
Zároveň z vykonaného dokazovania (najmä výpovedí svedkov O. Q., C. R., ktorých Obžalovaný predbehol bezprostredne pred nehodou) rozhodne nevyplýva, že by Obžalovaný viedol motorové vozidlo nejakým agresívnym spôsobom, ohrozujúcim ostatných účastníkov premávky, keď podľa ich výpovedí, Obžalovaný svoje vozidlo za nimi viedol rýchlosťou okolo 80 km/h prakticky až od Žiaru nad Hronom a týchto nepredbiehal až po obec Ráztočno, hoci nepochybne príležitostí na tomto úseku bolo dosť, a keď sa Obžalovaný rozhodol pre predbiehajúci manéver, urobil tak na rovnom úseku cesty bez tohto, aby kohokoľvek a akokoľvek ohrozil či obmedzil. Takisto Obžalovaný v čase straty adhézie s vozovkou pri prejazde smerovým oblúkom viedol motorové vozidlo rýchlosťou 105 km/h, pričom podľa odhadu znalca z odboru cestnej dopravy, primeranou rýchlosťou z technického hľadiska pre prejazd daného smerového oblúka za bežných podmienok bola rýchlosť až 119 km/h.
Vyššie uvedeným Obžalovaný nemá záujem akokoľvek spochybňovať skutkové závery prijaté súdom prvej inštancie v Napadnutom rozsudku a ich právnu kvalifikáciu (obzvlášť ako Obžalovaný urobil vyhlásenie o svojej vine v zmysle podanej obžaloby). Obžalovaný teda týmto nijak nespochybňuje, že tento mal povinnosť prispôsobil rýchlosť vlastnostiam vozidla, stavu a povahe vozovky, resp. že mal povinnosť predvídať vzhľadom na ročné obdobie, nevhodný stav a povahu vozovky a v tomto smere Obžalovaný nerozporuje, že porušil povinnosti uložené mu zákonom na úseku dopravy, za čo potom musí niesť trestnú zodpovednosť.
Obžalovaný je však toho názoru, že aj pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu bol súd prvej inštancie povinný brať v úvahu spôsob, akým sa Obžalovaný dopustil stíhaných trestných činov. Obžalovaný je totiž tej mienky, že tento predmetnú dopravnú nehodu nespôsobil evidentne hrubým či flagrantným porušením predpisov, svedčiacim o opovrhovaní či neúcte Obžalovaného k platným právnym normám, či o ich úplnej ignorácii, keď k spôsobeniu dopravnej nehody došlo kombináciou porušení zákona, ktoré by samé o sebe nebolo možné považovať za porušenie dôležitej povinnosti (v zmysle ust. § 149 ods. 2 písm. a) Tr. zák. v spojení s ust. § 138 písm. h) Tr. zák.), ale len za porušenia menej závažné tak, ako to koniec koncov konštatuje sám prokurátor v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 28.08.2024, č. 1Pv 21/24/3307-26 (ktoré rozhodnutie Obžalovaný v prílohe tohto podania z opatrnosti predkladá).
Súd prvej inštancie pritom v odôvodnení Napadnutého rozsudku (str. 5) konštatuje, že Obžalovaný sa trestnej činnosti dopustil závažnejším spôsobom, keď hrubo prekročil povolenú rýchlosť v obci a neprispôsobil jazdu svojim schopnostiam a podmienkam, ktoré sa nachádzali na vozovke.
Pritom mnohými dôkazmi zabezpečenými v predmetnej trestnej veci, bolo nepochybne preukázané (a vyplýva to aj zo skutkovej časti výroku o vine Napadnutého rozsudku), že k predmetnej dopravnej nehode došlo na ceste I/9 pred obcou Ráztočno, Obžalovaný teda nemohol hrubým spôsobom prekročiť povolenú rýchlosť v obci. Zároveň, ako už bolo uvedené, Obžalovaný viedol svoje motorové vozidlo rýchlosťou 105 km/h v úseku, kde povolená rýchlosť je 90 km/h. Zo záverov Znaleckého posudku č. 25/2024, vypracovaného dňa 15.07.2024 H. O. S. – znalcom pre odbor Nehody v cestnej doprave, primeranou rýchlosťou z technického hľadiska pre prejazd daného smerového oblúka za bežných podmienok bola rýchlosť až 119 km/h. Obžalovanému teda nie je zrejmé, na základe akých dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že Obžalovaný mal hrubo prekročiť povolenú rýchlosť a túto mal prekročiť v obci.
Obžalovaný má teda zato, že tento dopravnú nehodu nespôsobil intenzívnym flagrantným porušením predpisov o bezpečnosti dopravy, ktoré porušenia by samé osebe bolo možné považovať za porušenie dôležitej povinnosti pri premávke na cestách (v zmysle konštantnej judikatúry2 ide napr. o vedenie vozidla pod vplyvom alkoholu, rýchlu jazdu v zákrute /tzv. rezanie zákrut/, jazdu za zníženej viditeľnosti so silne znečisteným sklom a svetlometmi s obmedzeným výhľadom na vozovku, nedostatočná účinnosť bŕzd, o čom vodič vedel, jazda v protismere a pod.), ale Obžalovaný dopravnú nehodu spôsobil kombináciou menej závažných porušení noriem na úseku bezpečnosti v doprave (mierne prekročenie rýchlosti a letné pneumatiky na zadnej náprave v zimnom období), ktorú skutočnosť potom súd prvej inštancie mal posudzovať menej prísne a v prospech Obžalovaného. Nakoľko tak súd prvej inštancie neurobil, tento sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie o treste, ktoré pochybenie zakladá odvolací dôvod podľa ust. § 321 ods. 1 písm. b) Tr. zák.
1.8 K druhu a výmere uloženého trestu
Pritom podľa ust. § 33a Tr. zák.: „(1) Páchateľovi nemožno uložiť kruté a neprimerané sankcie. Výkonom sankcie nesmie byť znížená ľudská dôstojnosť. (2) Sankcie sa ukladajú s prihliadnutím na povahu a závažnosť trestného činu alebo činu inak trestného a na osobu páchateľa a jeho pomery. Pri ukladaní sankcií sa dbá aj na to, aby uložené sankcie viedli k odňatiu výnosov z trestnej činnosti. (3) Tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej slobode páchateľa, ak možno účel sankcie dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode páchateľa. (4) Pri ukladaní sankcií sa prihliada aj k právom chráneným záujmom poškodeného.“
Ďalej ust. § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. predpisuje: „(1) Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. (...) (3) Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. (4) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. (...)“
S prihliadnutím teda na spôsob spáchania prečinu, jeho nedbanlivostné zavinenie Obžalovaným, na zmienené okolnosti prípadu, vzhľadom na prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností, vzhľadom na osobu Obžalovaného, jeho pomery, možnosti nápravy a na jeho doterajší život, či prostredie v ktorom žije a pracuje, ako aj vzhľadom na správanie Obžalovaného po spáchaní skutku má Obžalovaný zato, že nepodmienečný trest odňatia slobody uložený Obžalovanému nie je možné vyhodnotiť inak, než trest neprimerane prísny, postihujúci nielen Obžalovaného, ale zásadne ovplyvňujúci aj jemu blízke osoby, uloženie ktorého trestu je zároveň v rozpore s prijatou zmenou trestnej politiky štátu, uprednostňujúcej ukladanie sankcií, nespojených s ujmou na osobnej slobode.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti v odôvodnení Napadnutého rozsudku konštatuje, že uloženie podmienečného trestu odňatia slobody, či uloženie trestu domáceho väzenia by bol v rozpore s následkami, ktoré vznikli zavineným konaním Obžalovaného, keď pri dopravnej nehode jedna osoba zomrela a dve osoby utrpeli ťažkú ujmu na zdraví, čo zanechá trvalé psychické následky na rodine nebohého, ako aj na poškodených a ich rodín.
Obžalovaný súhlasí s tým, že trest má rešpektovať zásadu primeranosti, tento teda musí zodpovedať povahe a závažnosti trestného činu. Uvedené však neznamená, že by uložený trest mal byť akousi formou „odplaty“, či „pomsty“ spoločnosti za spáchaný trestný čin (v zmysle „ak trpí poškodený, bude trpieť aj páchateľ“ alebo „ak trpia blízke osoby poškodeného, budú trpieť aj blízke osoby páchateľa“). V modernom právnom štáte sa tresty vnímajú ako nástroj na dosiahnutie viacerých cieľov, ktoré sú zamerané predovšetkým na ochranu spoločnosti v zmysle generálnej prevencie (odstrašenie potenciálnych páchateľov od spáchania trestného činu) a špeciálnej prevencie (spočívajúcej v zabránení odsúdenému v opakovaní trestnej činnosti), ako aj na resocializáciu páchateľa (prevýchova páchateľa k tomu, aby viedol riadny život). Trest by samosebou mal obetiam privodiť pocit spravodlivosti a zadosťučinenia, z ktorého dôvodu sa pri ukladaní trestu prihliada aj na práva a právom chránené záujmy poškodených trestnými činmi. To sa však dosahuje prostredníctvom riadneho súdneho procesu, ktorý rešpektuje práva všetkých zúčastnených, priznaním náhrady škody, vrátane náhrady nemajetkovej ujmy a pod. a nie prostredníctvom emocionálne motivovanej odvety. Poškodený teda nemôžu mať a nemajú žiadny oprávnený a právom chránený záujem na uložení nepodmienečného trestu odňatia slobody Obžalovanému, obzvlášť ak spomínaný účel trestu (ochrana spoločnosti, resociálizácia páchateľa, či spravodlivosť a zadosťučinenie pre obete) je možné docieliť aj uložením trestu s menej zásadným zásahom do osobnej slobody Obžalovaného.
Obžalovaný je teda toho názoru, že účel trestu v zmysle ust. § 34 Tr. zák., je možne dosiahnuť aj uložením trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom na primeranú skúšobnú dobu a to popri súčasne uloženom treste zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v primeranej výmere, in eventum uložením trestu domáceho väzenia popri súčasne uloženom treste zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu.
Pokiaľ teda súd prvej inštancie pri rozhodovaní o druhu a výmere ukladaného trestu prihliadal výlučne na závažnosť následkov stíhaného trestného činu bez toho, aby v tejto súvislosti bral v úvahu aj ďalšie okolnosti, významné pre rozhodnutie o treste, najmä/no nielen spôsob spáchania prečinu, nedbanlivostné zavinenie, prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností, osobné a rodinné pomery Obžalovaného, možnosti jeho nápravy, správanie Obžalovaného po spáchaní skutku a v neposlednom rade skutočnosť, že účel trestu je možné dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie o treste, čo má v konečnom dôsledku za následok, že Napadnutým rozsudkom uložený trest je neprimerane prísny, ktorá skutočnosť potom zakladá odvolací dôvod podľa ust. § 321 ods. 1 písm. b), písm. e) Tr. zák.
II.
K výroku o náhrade škody
Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody Napadnutého rozsudku, Obžalovaný tento výrok v časti, ktorou súd prvej inštancie priznal poškodenej L. M. nárok na náhradu škody vo výške 3.575,00 €, považuje za správny a zákonný a v tejto časti tento výrok nijak nerozporuje. Na strane druhej Obžalovaný nepovažuje za správny výrok náhrade škody pokiaľ ide o uloženie mu povinnosti nahradiť škodu spoločnosti DOB BUS, s.r.o. (vo výške 1.155,51 €) a spoločnosti UNION zdravotná poisťovňa, a.s. (vo výške 2.136,35 €).
Obžalovaný predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že tento si rozhodne plne uvedomuje svoju zodpovednosť za škodlivé následky, ktoré spôsobil poškodeným v súvislosti so svojim protiprávnym jednaním. Obžalovaný sa teda svojej povinnosti nahradiť, resp. čo možno najviac zmierniť, ujmu spôsobenú poškodeným nijak nemieni vyhýbať, či túto účelovo spochybňovať a tento je plne pripravený byť plne súčinný pri odstraňovaní týchto škodlivých následkov pokiaľ ide o kooperáciu s príslušnou poisťovňou s tým, že Obžalovaný je zároveň pripravený spôsobenú škodu nahradiť aj z vlastných prostriedkov, pokiaľ niektoré z nárokov poškodených príslušná poisťovňa úplne alebo sčasti neuspokojí.
Uvedené však neznamená – a to ani nemožno po Obžalovanom spravodlivo žiadať – že Obžalovaný je povinný uspokojiť akékoľvek nároky uplatnené poškodenými, hoc aj úplne nedôvodné, či nepreukázané tak čo do právneho základu či čo do výšky.
V tejto súvislosti Obžalovaný predovšetkým dáva do pozornosti odvolaciemu súdu, že súd prvej inštancie v odôvodnení Napadnutého rozsudku nijak neodôvodnil výrok o náhrade škody, keď súd prvého stupňa len skonštatoval, že poškodení si nárok uplatnili riadne a včas a tento zdokladovali. Súd však neuviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov pokiaľ ide o náhradu škody a akými právnymi úvahami sa v tejto súvislosti spravoval, z ktorého dôvodu potom je potrebné Napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa náhrady škody vyhodnotiť ako rozhodnutie neodôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne, teda rozporné s ust. § 168 ods. 1 Tr. por., zakladajúce odvolací dôvod podľa ust. § 321 ods. 1 písm. b) Tr. zák.
Odhliadnuc od uvedeného, pokiaľ ide o poškodenú spoločnosť DOB BUS, s.r.o., Obžalovaný pripomína, že tento súdu predložil niekoľko Oznámení Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. o poskytnutí poistného plnenia tejto spoločnosti, ktoré poistné plnenia mali – okrem iného – zahŕňať aj náklady za odťah vozidla, ktorej náhrady sa poškodená spoločnosť DOB BUS, s.r.o. duplicitne domáha aj v tomto konaní (v intenciách jej Vyčíslenia škody zo dňa 02.12.2024).
Pokiaľ ide o spoločnosť UNION zdravotná poisťovňa, a.s., súd tejto nárok na náhradu škody priznal v celom uplatnenom rozsahu bez toho, aby vznik svojej pohľadávky na náhradu nákladov spojených s poskytnutím zdravotnej starostlivosti poškodenej L. M. preukázala jediným dôkazom, keď spoločnosť UNION zdravotná poisťovňa, a.s. predložila orgánom len vlastné písomné vyčíslenie nároku (zo dňa 09.07.2024), ktoré je mimoriadne abstraktné (znemožňujúce zistenie a verifikáciu o úhradu za aký úkon poskytnutej zdravotnej starostlivosti sa). Spoločnosť UNION zdravotná poisťovňa, a.s. teda neprodukovala jediný objektívny dôkaz podporujúci jej uplatnenú pohľadávku (napr. faktúry zariadení zdravotnej starostlivosti za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, potvrdenia o úhrade týchto faktúr, prípadne iné). V adhéznom konaní, prebiehajúcom popri trestnom konaní, sa pritom aplikujú zákonné ustanovenia, upravujúce civilné sporové konanie, v zmysle ktorých je potom strana takého konania povinná – v rámci procesného útoku/obrany - nielen uvádzať skutkové tvrdenia, týkajúce sa uplatneného práva, ale tieto tvrdené skutočnosti aj dostatočne preukázať. Súd prvej inštancie pritom v odôvodnení Napadnutého rozsudku nijak nevysvetlil, na základe akých objektívnych dôkazov priznal spoločnosti UNION zdravotná poisťovňa, a.s. ňou uplatnený a tvrdený nárok na náhradu škody.
Pre úplnosť Obžalovaný dodáva, že Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, uplatnený spoločnosťou UNION zdravotná poisťovňa, a.s., tento nárok Obžalovaný považuje za nedôvodný aj z toho dôvodu, že poisťovňa si v tomto trestnom konaní uplatňuje právo z postihu (tzv. regresné právo), keď si voči Obžalovanému uplatňuje nárok na náhradu nákladov za zdravotnú starostlivosť poskytnutú poškodenej L. M.. Ide pritom o hmotnoprávny nárok poisťovne voči osobám zodpovedajúcim za škodu, ktorú škodu (na zdraví) musela poisťovňa z iného právneho dôvodu uhradiť. Nejde teda o právo na náhradu škody, ale o právo na plnenie z iného právneho dôvodu, než je zodpovednosť za škodu (záväzok vzniknutý zo skutočností uvedených v zákone). V tzv. adhéznom konaní, prebiehajúcom popri trestnom konaní, je pritom možné priznať len nárok z právneho dôvodu práva na náhradu škody (právo vzniknuté zo zodpovednosti za škodu) a to len poškodenému. Nakoľko spoločnosť UNION zdravotná poisťovňa, a.s. nie je ani subjektom, ktorému by vznikla škoda konaním Obžalovaného a táto si zároveň v danom trestnom konaní uplatňuje nárok z iného právneho dôvodu než je zodpovednosť za škodu je zrejmé, že taký nárok spoločnosti UNION zdravotná poisťovňa, a.s. nie je možné v tomto trestnom konaní priznať.
Pokiaľ teda súd prvej inštancie tak poškodenej spoločnosti DOB BUS, s.r.o., ako aj spoločnosti UNION zdravotná poisťovňa, a.s., priznal nárok na náhradu škody, s tým súvisiaci výrok Napadnutého rozsudku o uplatnených nárokoch na náhradu škody je potrebné považovať za rozporný so zákonom, odôvodňujúci odvolací dôvod podľa ust. § 321 ods. 1 písm. f) Tr. por.
III.
Konečný návrh
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia teda Obžalovaný navrhuje, aby bolo tomuto Odvolaniu vyhovené a aby Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody z dôvodu podľa ust. § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm. f) Tr. por., a rozhodujúc sám rozsudkom v zmysle ust. § 322 ods. 3 Tr. por.: · uložil Obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, · podmienečne odložil výkon trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov a zároveň uložil Obžalovanému probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe, · uložil Obžalovanému obmedzenia a povinnosti, ktoré sú súčasťou probačného dohľadu, spočívajúce v povinnosti Obžalovaného nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu, · uložil Obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 5 rokov a · poškodenú spoločnosť DOB BUS, s.r.o. a poškodenú spoločnosť UNION zdravotná poisťovňa, a.s., s ich nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces.
In eventum Obžalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody z dôvodu podľa ust. § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm. f) Tr. por., a rozhodujúc sám rozsudkom podľa ust. § 322 ods. 3 Tr. por.: · uložil Obžalovanému trest domáceho väzenia vo výmere 2 roky podľa ust. § 53 ods. 1 Tr. zák. s určením podľa ust. § 53 ods. 3 Tr. zák., že Odsúdený po dobu výkonu trestu domáceho väzenia je povinný zdržiavať sa nepretržite v čase osobného voľna od 00.00 hod. do 24.00 hod. každý deň vo svojom obydlí a k nemu prináležiacich vonkajších priestorov na adrese miesta výkonu trestu: Nižovec 219/21, 960 01 Zvolen v rodinnom dome, so súp. č. XXX, postavenom na pozemku – parcele registra „C“, parc. č.: 31 o výmere 529 m2, druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria a na pozemku – parcele registra „C“, parc. č.: 32 o výmere 557 m2, druh pozemku: Záhrada, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané v katastri nehnuteľnosti, vedeným Okresným úradom Zvolen, Odborom katastra na liste vlastníctva č. XXX, pričom toto obydlie môže opustiť len na nevyhnutne potrebný čas na premiestnenie sa do a z miesta výkonu pracovnej činnosti na základe pracovnej zmluvy alebo inej pracovnej činnosti vykonávanej v súlade so Zákonníkom práce a počas samotného výkonu práce, ďalej viesť riadny život a podrobiť sa kontrole technickými prostriedkami a to - osobným identifikačným zariadením podľa § 4 zákona č. 78/2015 Z. z., a zariadením na kontrolu prítomnosti obžalovaného v určený čas a na určenom mieste podľa § 5 zákona č. 78/2015 Z. z. a · uložil Obžalovanému obmedzenia a povinnosti, spočívajúce v povinnosti Obžalovaného nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu, · uložil Obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 5 rokov a · poškodenú spoločnosť DOB BUS, s.r.o. a poškodenú spoločnosť UNION zdravotná poisťovňa, a.s., s ich nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces.“
Prokurátor v písomnom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za zákonný a primeraný, a preto navrhol, aby odvolací súd podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.
Verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, avšak pri splnení všetkých zákonných podmienok uvedených v ustanoveniach § 293 ods. 5, ods. 6 Tr. por., s tým, že obžalovaný aj písomne požiadal odvolací súd, aby bolo verejné zasadnutie vykonané v jeho neprítomnosti.
Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní v rámci konečného návrhu: · Prítomný prokurátor krajskej prokuratúry uviedol: „V celom rozsahu sa pridržiavam písomného vyjadrenia podriadeného prokurátora, ktoré bolo oboznámené na verejnom zasadnutí. Napadnutý rozsudok považujem za vecne správny a odvolanie obžalovaného navrhujem podľa § 319 Tr. por. zamietnuť ako nedôvodné.“. · Zástupca poškodenej spol. DOB BUS s.r.o. uviedol: „Navrhujem, aby odvolanie obžalovaného bolo zamietnuté ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por.“. · Obhajca obžalovaného uviedol: „Pridržiavam sa písomných dôvodov podaného odvolania. Mám za to, že poisťovňa Allianz vyplatila všetky v tomto trestnom konaní uplatnené nároky poškodených na náhradu škody. Navrhujem, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a vo výrokoch o náhrade škody vo vzťahu k poškodeným DOB BUS s.r.o. a UNION zdravotná poisťovňa a.s. a aby sám rozsudkom obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov so skúšobnou dobou na päť rokov a s probačným dohľadom za súčasného uloženia primeraných obmedzení a povinností
podľa úvahy odvolacieho súdu. Alternatívne navrhujem, aby bol obžalovanému uložený trest domáceho väzenia v rovnakej výmere s nariadením kontroly technickými prostriedkami za súčasného uloženia primeraných obmedzení a povinností, najmä povinnosti nahradiť škodu poškodeným. Ďalej navrhujem, aby odvolací súd uložil obžalovanému trest zákazu činnosti vo výmere 60 mesiacov a poškodené subjekty DOB BUS s.r.o. a UNION zdravotná poisťovňa a.s. odkázal s ich uplatnenými nárokmi na náhradu škody na civilný proces.“.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac najskôr dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Tr. por., na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku (o treste a o náhrade škody), ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe tohto svojho postupu potom dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Pokiaľ ide o procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu prvého stupňa, v tomto smere nebola v odvolaní vytýkaná žiadna chyba a odvolací súd sám nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Výrok o vine urobil súd prvého stupňa po tom, čo postupom podľa § 257 Tr. por. prijal vyhlásenie obžalovaného o tom, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v časti napadnutých výrokov o treste a o náhrade škody odôvodnil nasledovne (citácie):
Súd vzhľadom na vyhlásenie a doznanie obžalovaného A. B. jeho konanie tak po stránke subjektívnej, tak i po stránke objektívnej kvalifikoval ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona číslo 300/2005 Z.z. v znení Zákona číslo 40/2024 Z.z. a ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona číslo 300/2005 Z.z. v znení Zákona číslo 40/2024 Z.z., pretože obžalovaný A. B. poškodenému H. I. B. z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania – porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa Zákona o cestnej premávke a pretože obžalovaný z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví poškodeným L. N. L., O. G. a L. M. a čin spáchal závažnejším spôsobom konania – porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa Zákona o cestnej premávke. Spáchanie skutku je obžalovanému preukázané výpoveďami poškodených, znaleckými posudkami, ako aj listinnými dôkazmi, vierohodnosť týchto dôkazov nie je nijako spochybnená.
Samosudca poukazuje na to, že prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona sa dopustí ten, kto inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spácha závažnejším spôsobom konania – porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona sa dopustí ten, kto inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a čin spáchal závažnejším spôsobom konania – porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona. Podľa § 138 písm. h) Trestného zákona závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, pričom v tomto konkrétnom prípade sa jedná o Zákon číslo 8/2009 Z.z. O cestnej premávke, keď obžalovaný prekročil jednak povolenú rýchlosť a jednak neprispôsobil jazdu vozidla poveternostným podmienkam v rozhodnom čase (námraza na vozovke).
Obžalovaný A. B. svojím konaním porušil záujem spoločnosti na ochrane života a zdravia fyzických osôb. Súd u obžalovaného zistil poľahčujúcu okolnosť v tom, že sa k trestnej činnosti doznal a túto oľutoval, priťažujúcu okolnosť súd zistil v tom, že spáchal viac trestných činov. Motívom konania obžalovaného bolo nedbalosť a nerozvážnosť pri riadení motorového vozidla.
Pokiaľ obhajoba navrhovala priznať obžalovanému poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j), k), n) Trestného zákona, t.j. že pred spáchaním trestnej činnosti viedol riadny život človeka, že napomáhal orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní trestnej činnosti, že uhradil spôsobenú škodu, tak samosudca takémuto návrhu nevyhovel. Samosudca poukazuje na to, že pokiaľ obhajoba navrhovala prijať poľahčujúcu okolnosť v tom, že pred spáchaním trestnej činnosti viedol riadny život človeka, súd
túto poľahčujúcu okolnosť neprijal, pretože obžalovaný bol v priestupkovom konaní 4x riešený z toho 3x v oblasti cestnej premávky a 1x za priestupok proti majetku a to od roku 2021. Pokiaľ obhajoba navrhovala prijať poľahčujúcu okolnosť v tom, že uhradil, resp. sa pričinil o úhradu škody, samosudca poukazuje na to, že škoda bola uhradená poisťovňou potom, čo bola poškodenými nahlásená dopravná nehoda, teda poisťovňa plnila na základe poistnej zmluvy, t.j. sama od seba, obžalovaný nikomu škodu sám od seba neuhradil a ani nezapojil do toho, aby škoda bola uhradená, preto aj súd vo svojom výroku zaväzoval obžalovaného k náhrade škody tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Pokiaľ obhajoba navrhovala uložiť obžalovanému poľahčujúcu okolnosť v tom, že obžalovaný napomáhal orgánom v prípravnom konaní, súd poukazuje na to, že je pravdou, že obžalovaný sa k trestnej činnosti doznal a túto oľutoval, ale žiadnym iným spôsobom nenapomáhal orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní inej trestnej činnosti, či už voči sebe (ak by bol stíhaný aj za inú trestnú činnosť), resp. iným osobám tak, ako to má na mysli Zákon.
K osobe obžalovaného A. B. súd zistil, že v mieste bydliska je hodnotený kladne, stará sa s manželkou o tri maloleté deti a je zamestnaný. Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ dvakrát súdne trestaný, hľadí sa na neho akoby súdne trestaný nebol. Z výpisu evidencie priestupkov vyplýva, že bol štyrikrát právoplatne priestupkovo postihnutý, a to od roku 2021 za priestupok v cestnej premávke a jedenkrát za priestupok proti majetku.
Súd vyhodnotiac všetky skutočnosti majúce význam pre rozhodnutie o treste, vzhľadom na osobu obžalovaného, jeho doterajší spôsob života, okolnosti prípadu, uložil súd obžalovanému za použitia § 149 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 39 ods. 5 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov. Z dôvodu, že v posledných desiatich rokoch nebol vo výkone trestu, súd ho pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Z dôvodu, že trestnej činnosti sa dopustil v oblasti cestnej dopravy, uložil súd obžalovanému aj úhrnný trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu pri strede zákonom stanovenej trestnej sadzby v trvaní 60 mesiacov. Súd poukazuje na to, že najprísnejšou trestnou sadzbou je za prečin podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona, kde súd môže uložiť trest odňatia slobody od 2 rokov do 5 rokov. Súd vzhľadom na rodinné pomery obžalovaného, keď je živiteľom rodiny a stará sa o tri maloleté deti vyžil ustanovenie § 39 ods. 5 Trestného zákona, kedy súd môže (nemusí) uložiť trest odňatia slobody o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a preto súd toto ustanovenie využil a uložil obžalovanému nepodmienečný trest pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby.
Pokiaľ obhajoba žiadala obžalovanému vzhľadom na jeho rodinné pomery, zdravotný stav uložiť podmienečný trest odňatia slobody, resp. uložiť trest domáceho väzenia, súd tomuto návrhu nevyhol, pretože súd túto skutočnosť už zohľadnil pri uložený trestu obžalovanému. Súd v danom prípade dospel k záveru, že uložený podmienečný trest, resp. trest domáceho väzenia by bol v zrejmom rozpore s následkami, ktoré vznikli zavineným konaním obžalovaného, keď pri dopravnej nehode jedna osoba zomrela, dve osoby utrpeli ťažkú ujmu na zdraví, čo zanechá trvalé psychické následky jednak na rodine nebohého, ako aj na poškodených a ich rodín. V neposlednom rade súd poukazuje na to, že v danom prípade sa síce jedná o nedbanlivostný trestný čin, avšak obžalovaný sa trestnej činnosti dopustil závažnejším spôsobom, keď hrubo prekročil povolenú rýchlosť v obci a neprispôsobil jazdu s vozidlom na ktorom jazdil svojim schopnostiam a ani podmienkam, ktoré sa v tom čase nachádzali na vozovke.
Podľa názoru súdu, uložený nepodmienečný trest spolu s trestom zákazu činnosti bude v dostatočnej miere vplývať na prevýchovu a splní aj svoj prevýchovný účel a obžalovaný po výkone trestu povedie riadny život človeka.
Poškodení si riadne a včas uplatnili nárok na náhradu škody, táto bola aj dokladovaná, preto súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazal obžalovaného nahradiť poškodeným stranám škodu tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
S vyššie citovaným odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, pričom poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a tak je nadbytočné, aby odvolací súd vo svojom rozhodnutí opakoval správne, podrobné a dostatočne presvedčivo odôvodnené závery súdu prvého stupňa.
K napadnutému výroku o treste z pohľadu vytýkaných chýb v odvolaní obžalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:
Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Odvolací súd pripomína svoju ustálenú súdnu prax, podľa ktorej sa na vyhlásenie obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, vždy prihliadne pri rozhodovaní o treste. Prichádzajú do úvahy tri alternatívne spôsoby rozhodnutia. Na takéto vyhlásenie sa prihliadne ako na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zák. (ako na napomáhanie pri objasňovaní svojej trestnej činnosti) alebo je to dôvod na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 ods. 5 Tr. zák. Napokon takéto vyhlásenie spolu s ďalšími okolnosťami prípadu či pomermi páchateľa môže odôvodňovať i mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. Takýto postup je plne v súlade aj so Stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 55/2016 zo dňa 27.06.2017.
Odvolací súd však zároveň dodáva, že súdom prijaté vyhlásenie o vine neznamená „automaticky“ bez zohľadnenia ďalších skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu povinnosť súdu obžalovanému uložiť taký druh trestu (a v takej výmere), ktorý by inak nezodpovedal zásadám ukladania trestov (§ 34 Tr. zák.).
Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov bol obžalovanému súdom prvého stupňa uložený v súlade so zákonnými ustanoveniami uvedenými vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a rovnako i v súlade s ustálenou súdnou praxou, a nemožno ho považovať za neprimerane prísny tak, ako to má na mysli ustanovenie § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por., a to ani vo vzťahu k jeho výmere, najmä z pohľadu negatívneho hodnotenia osoby obžalovaného a jeho predchádzajúceho spôsobu života. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa pri ukladaní trestu (určovaní jeho druhu i výmery) dostatočne zohľadnil osobu obžalovaného i jeho pomery, na ktoré obžalovaný (opäť) poukazoval v dôvodoch svojho odvolania.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu len takto uložený trest môže zabezpečiť ochranu spoločnosti pred ním ako páchateľom tým, že mu najmä zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a súčasne iných odradí od páchania trestných činov. Len takto uložený trest zároveň dostatočne vyjadrí aj jeho morálne odsúdenie spoločnosťou.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa pokiaľ ide o priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák. (že sa k spáchaniu trestných činov priznal a úprimne ich oľutoval) a priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Tr. zák. (že spáchal viac trestných činov), ako aj nepriznanie poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j), k) a n) Tr. zák.
Súd prvého stupňa správne obžalovanému nepriznal poľahčujúcu okolnosť § 36 písm. j) Tr. zák., pretože pred spáchaním trestných činov obžalovaný neviedol riadny život. Predtým bol 6-krát postihnutý pre priestupok (z toho 4-krát na úseku cestnej premávky) a 2-krát bol už aj súdne trestaný. Aj napriek tomu, že tieto odsúdenia má už zahladené, resp. sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený, podľa ustálenej súdnej praxe je možné ich hodnotiť z pohľadu vedenia riadneho života. Na zahladené odsúdenia nie je možné prihliadať len pokiaľ ide o priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák.
Súd prvého stupňa správne obžalovanému nepriznal poľahčujúcu okolnosť § 36 písm. k) Tr. zák., pretože nebolo preukázané, že by škoda spôsobená jeho trestnou činnosťou bola uhradená v celom rozsahu, a to ani ku dňu konania verejného zasadnutia odvolacieho súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaný nepreukázal (ani vo svojom odvolaní), že by boli uhradené aj nároky na náhradu škody voči poškodeným subjektom DOB BUS s.r.o. a UNION zdravotná poisťovňa a.s.
Napokon súd prvého stupňa správne obžalovanému nepriznal aj poľahčujúcu okolnosť § 36 písm. n) Tr. zák., pretože pri určovaní výmery a druhu trestu aplikoval ustanovenie § 39 ods. 5 Tr. zák. z dôvodu
vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., pričom znížil dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného o jednu tretinu, teda priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Tr. zák. by tak predstavovalo dvojité pričítanie tej istej okolnosti v prospech obžalovaného.
K odvolacej námietke obžalovaného ohľadom neprimeranej prísnosti súdom prvého stupňa uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody odvolací súd ďalej poukazuje na spôsob spáchania trestných činov, ako aj ich následky či mieru zavinenia obžalovaného. V prejednávanej veci nešlo o nešťastnú náhodu, pretože obžalovaný spôsobom svojej jazdy v skorých ranných hodinách, kedy sa na vozovke nachádzala námraza, vyvolal kolíznu situáciu jednak tým, že prekročil maximálnu povolenú rýchlosť minimálne o 15 km/hod, resp. prekročil primeranú rýchlosť na prejazd smerového oblúka, za súčasného použitia letných pneumatík na zadnej náprave svojho motorového vozidla. Aj odvolací súd poukazuje na to, že výsledky vykonaného dokazovania preukázali, že jazda obžalovaného bola pred vyvolaním tejto kolíznej situácie agresívna vo vzťahu k iným účastníkom cestnej premávky.
Takouto nezodpovednou jazdou a svojim agresívnym správaním obžalovaný spôsobil aj nezvratný následok v podobe smrti I. B. (v čase nehody mal iba 32 rokov), ako aj podstatným spôsobom zasiahol do života jeho pozostalej rodiny, ale i do života ďalších poškodených L. M. a N. L.. Odvolací súd zdôrazňuje, že u obžalovaného na úseku cestnej premávky nešlo o ojedinelé vybočenie z medzí vedenia riadneho života. Vyššie uvedené skutočnosti potom vo svojom súhrne svedčia podľa názoru odvolacieho súdu pre odôvodnený záver, že súdom prvého stupňa uložený nepodmienečný trest odňatia slobody je primeraný a zákonný a bude schopný viesť k splneniu účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Tr. zák.
Pokiaľ ide o možnosť ukladania iného druhu trestu (ako trestu primárneho), ktorý by nebol spojený s okamžitým odňatím osobnej slobody obžalovaného (najmä podmienečného trestu odňatia slobody či trestu domáceho väzenia, ako sa toho domáhal obžalovaný), aj podľa názoru odvolacieho súdu by najmä vzhľadom na povahu spáchaných trestných činov (až 2 nedbanlivostné prečiny), negatívne hodnotenie osoby obžalovaného a tiež celkové okolnosti prípadu k splneniu účelu trestu naopak neviedol.
Napokon bol súdom prvého stupňa obžalovanému uložený trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. (ktorá je 2 až 5 rokov), s použitím § 39 ods. 5 Tr. zák. pri zohľadnení jeho prijatého vyhlásenia o vine, a to v maximálne možnom rozpätí (znížený o 1/3 pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby).
Správne bolo aj zaradenie obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák., keďže obžalovaný nebol v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia pre úmyselnú trestnú činnosť.
Odvolací súd preskúmaním veci napokon dospel k záveru, že aj úhrnný trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu vo výmere 60 mesiacov (t.j. 5 rokov) bol obžalovanému súdom prvého stupňa uložený v súlade so zákonnými ustanoveniami uvedenými vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a rovnako i v súlade s ustálenou súdnou praxou, a nemožno ho považovať za neprimerane prísny tak, ako to má na mysli ustanovenie § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. (vo vzťahu k primeranosti aj tohto trestu platí to, čo bolo uvedené už vyššie), a to ani vo vzťahu k jeho výmere, keď naviac sám obžalovaný navrhoval vo svojom odvolaní aj uloženie tohto druhu trestu a dokonca v rovnakej výmere.
Nakoniec odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že správny bol aj výrok o náhrade škody uvedený v napadnutom rozsudku, ktorý sa týkal poškodených subjektov DOB BUS s.r.o. a UNION zdravotná poisťovňa a.s. Takto súdom prvého stupňa priznané nároky obidvoch týchto poškodených boli totiž v prípravnom konaní uplatnené riadne a včas.
Ohľadom uplatneného nároku na náhradu škody poškodeného subjektu DOB BUS s.r.o. odvolací súd zistil, že tomuto subjektu vznikla trestnou činnosťou obžalovaného škoda okolo 30.000,- Eur, pričom si v prípravnom konaní uplatnil iba neuhradenú časť vo výške 1.155,51 Eur (titulom odtiahnutia vozidla po nehode, 2 splátok po nehode do ukončenia, poplatkov predčasné ukončenie Tatra leasing) a tento nárok riadne zdokladoval listinnými dôkazmi. Podľa názoru odvolacieho súdu existoval preto dostatočný
podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody a nebolo potrebné na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať žiadne ďalšie dokazovanie.
Ohľadom uplatneného nároku na náhradu škody poškodeného subjektu UNION zdravotná poisťovňa a.s. odvolací súd zistil, že tomuto subjektu vznikla trestnou činnosťou obžalovaného škoda vo výške 2.136,35 Eur (z titulu vynaložených nákladov spojených s poskytnutím zdravotnej starostlivosti poškodenej L. M.), ktorý nárok bol takisto riadne zdokladovaný. Podľa názoru odvolacieho súdu existoval rovnako dostatočný podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody a nebolo potrebné na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať žiadne ďalšie dokazovanie.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd odvolanie obžalovaného A. B. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.