Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

42CoKR/32/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Gindlovej, členiek senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD. a JUDr. Ľubice Mojžišovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX D., proti žalovanému: E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. G. H. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenému: AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 25, 036 01 Martin, IČO: 50 711 776, v konaní o zrušení oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -171 zo dňa 26. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Žilina č. k. -171 zo dňa 26. apríla 2024 potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozhodnutím okresný súd vo výroku I. nepripustil zmenu žaloby uskutočnenú žalobcom podaním doručeným súdu dňa 21.04.2024. Vo výroku II. okresný súd žalobu zamietol. Výrokom III. rozhodol okresný súd o trovách konania tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že sa žalobca žalobou domáhal voči žalovanému zrušenia oddlženia žalovaného s odôvodnením, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer.

3. Žalobca odôvodňoval nepoctivý zámer žalovaného s poukazom na ust. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Žalobca poukázal na to, že žalovaný bol platobným rozkazom Okresného súdu Martin č.k. -13 zo dňa 24.06.2008 (ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23.07.2008) zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.255,- Eur spolu s 9,5 % úrokom z omeškania z tejto sumy od 01.11.2006 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 410,68 Eur. Právnym dôvodom vzniku pohľadávky bola zmluva o pôžičke uzatvorená medzi stranami sporu. Predmetný nárok si žalobca vymáhal voči žalovanému v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Liščákom pod č. exekúcie , v ktorom žalovaný uhradil len trovy právneho zastúpenia. V exekučnom konaní tak nebol nárok uspokojený, pretože žalovaný nepracoval, bol len poberateľom invalidného dôchodku.

4. Uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -21 zo dňa 04.06.2019, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 111/2019 zo dňa 11.06.2019, bol vyhlásený na majetok žalovaného konkurz. Žalovaný nadobudol darovacou zmluvou od svojich rodičov do osobného vlastníctva byt č. 1 vo vchode č. 26 na prízemí v stavbe 1.čsl.brig.26, 28, 30 so súpisným č. 3307, ktorý je postavený na parcele reg. C

KN č. 580/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 615 m2 s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku 6831/422535. Vklad vlastníckeho práva na podklade darovacej zmluvy v prospech žalobcu bol povolený Okresným úradom Martin, katastrálnym odborom pod č. V5107/2021, a to vkladom zo dňa 12.10.2021. Žalobca poukázal na to, že žalovaný ho neinformoval o tom, že v októbri 2021 nadobudol do svojho výlučného vlastníctva titulom darovania nehnuteľnosť a neprejavil ani nijakú snahu uspokojiť svoj záväzok voči nemu. Takéto konanie žalovaného nemožno, podľa žalobcu, považovať za napĺňajúce znaky jeho poctivého zámeru sledovaného oddlžením. Žalobca mal za to, že zo správania žalovaného možno vyvodiť absenciu úprimnej snahy uspokojiť dlh voči nemu v medziach svojich možností a schopností, nakoľko nadobudnutie bytu do výlučného vlastníctva titulom darovania nemožno posudzovať ako nadobudnutie nepatrného daru. Jedná sa o majetkovú hodnotu značnej ceny, nakoľko ide o veľký trojizbový byt, pričom súčasná cena takéhoto bytu sa pohybuje v hodnote viac ako 100.000,- Eur. V nadväznosti na tieto zistenia oslovil žalobca žalovaného so žiadosťou o dobrovoľné uspokojenie svojho záväzku voči nemu, pričom žalobca mal snahu o to, aby mu žalovaný uhradil len istinu bez príslušenstva. Žalovaný na návrh na úhradu nároku nereagoval. Žalobca preto poukázal na to, že sa žalovaný zbavil svojich dlhov bez toho, aby mal snahu v 6-ročnej lehote od vyhlásenia konkurzu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností. Žalobca poukázal záverom na to, že žalovaný bol pred oddlžením poberateľom invalidného dôchodku, pričom po oddlžení sa riadne zamestnal.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe nepovažoval žalobu žalobcu za dôvodnú. Poukázal na to, že vlastníctvom predmetnej nehnuteľnosti sa stal na základe darovacej zmluvy s osobným záväzkom vo forme vecného bremena doživotného bývania identifikovaného v darovacej zmluve, pričom mal za to, že pre posúdenie tejto veci zo strany súdu je potrebné zobrať zreteľ na širšie okolnosti daného prípadu a zohľadniť ust. , kedy je potrebné posudzovať miernejšie poctivý zámer u dlžníka s dosiahnutým iba základným vzdelaním, v dôchodkovom veku, s vážnymi zdravotnými problémami, ktorého v živote postihla iná udalosť. Poukázal na to, že jeho vlastníctvo k nehnuteľnosti je obmedzené vecným bremenom doživotného bývania v prospech rodičov, pričom žalovaný toto vecné bremeno zriadil v prospech svojich rodičov bezodplatne na dobu ich života. Žalovaný sa súčasne v čl. IX Zápisnice NZ28042/2021 zaviazal doživotne poskytovať bezplatné užívanie celého bytu, ktorý bol predmetom darovania, kedy bezplatným užívaním sa rozumie neplatenie nájomného zo strany rodičov, ani náhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu. Žalovaný ďalej prebral na seba aj osobný záväzok, že v prípade pokiaľ z akýchkoľvek dôvodov nebude poskytovať svojim rodičom bezplatné užívanie nehnuteľností, zaväzuje sa im na vlastné náklady zabezpečiť náhradné bývanie v inom byte. Žalovaný sa taktiež zaviazal, že o rodičov sa bude bezplatne starať v chorobe i v starobe, poskytne im úplnú starostlivosť pozostávajúcu z upratovania, prania, varenia, potrebnej opatery v bezvládnosti a zabezpečenia lekárskej starostlivosti. Žalovaný zdôraznil, že je čiastočným invalidným dôchodcom, ktorému bola priznaná znížená pracovná schopnosť o 50 %. Žalovaný poukázal na to, že hoci sa stal vlastníkom uvedených nehnuteľností, tak je potrebné vnímať aj podmienky, za ktorých došlo k nadobudnutiu vlastníctva. Vyslovil názor, že na daný stav nie je možné aplikovať ust. , nakoľko by v danom prípade bolo nespravodlivé takto tvrdo vykladať uvedenú normu a prijať záver tvrdený žalobcom, že u žalovaného absentuje úprimná snaha uspokojiť dlh voči žalobcovi.

6. Žalovaný dôvodil, že k danému úkonu výmeny bytov v roku 2020 pristúpil s rodičmi preto, že ich zdravotný stav neumožňoval pohyb rodičov po štyroch poschodiach na posledné podlažie paneláku, na ktorom vlastnili byt. Išlo pritom o dom bez výťahu. Z uvedeného dôvodu bolo nevyhnutné zabezpečiť výmenu bytu, ktorá prebehla v roku 2020 za trojizbový byt, ktorý sa však nachádzal na prízemí. Výmena bytu prebehla v roku 2020, nakoľko byt rodičov bol založený v prospech úveru brata žalovaného, ktorý v roku 2020 refinancoval úver a už nebolo potrebné ručiť bytom rodičov. Týmto úkonom si rodičia zabezpečovali starostlivosť o ich osoby, strechu nad hlavou do smrti a vytvorenie doživotného bývania v predmetnom byte ako aj uskutočňovanie všetkých úkonov súvisiacich s ich starostlivosťou. Žiadny iný zámer rodičia uvedeným úkonom nesledovali. Žalovaný poukázal na to, že tento majetok nemôže nijakým spôsobom speňažiť, aby poskytol aspoň zákonom stanovenú polovicu veriteľom, nakoľko majetok je zaťažený vecným bremenom, ktoré nie je možné zrušiť bez súhlasu oprávnených z vecného bremena. Vzhľadom k uvedenému, keďže nie je možné takto nadobudnutý majetok speňažiť, nemôže byť takýto stav vyhodnotený ako nepoctivý zámer žalovaného. Žalovaný dôvodil, že je čiastočným invalidným dôchodcom, jeho celkový príjem dosahuje 400,- Eur mesačne, z čoho je povinný zabezpečiť bezplatné bývanie a užívanie bytu oprávnených z vecného bremena a je povinný znášať všetky náklady na pokrytie všetkých platieb s užívaním bytu súvisiacich.

7. Pokiaľ ide o požiadavku žalobcu uhradiť jeho pohľadávku, žalovaný uviedol, že nie je v jeho schopnostiach a možnostiach zabezpečiť finančné prostriedky v objeme cca 9.000,- Eur v zmysle pripojeného platobného rozkazu. Žalovaný bol ochotný akceptovať výzvu žalobcu a uhradiť mu sumu 3.255,- Eur v splátkach, keďže nebolo v jeho možnostiach zaplatiť žalobcom požadovanú sumu cca 9.000,- Eur. Nikdy nemal nepoctivý zámer podľa a nespĺňa ani podmienky pre aplikáciu , na základe ktorého by mohol ponúknuť časť svojho majetku dobrovoľne veriteľom. Majetok síce vlastní, avšak tento je zaťažený zákonným vecným bremenom, ktoré mu znemožňuje postup ponuky tohto majetku veriteľom. Záverom žalovaný poukázal na to, že podľa jeho presvedčenia by bol takýto postup aj v hrubom rozpore s dobrými mravmi ( ). Takéto konanie by mohli darcovia vyhodnotiť v jeho neprospech a mohli by sa domáhať vrátenia daru.

8. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že je irelevantné, že súčasťou uzatvorenej darovacej zmluvy bola aj zmluva o zriadení vecného bremena, ako aj to, že žalovaný na seba prevzal osobný záväzok spočívajúci v poskytnutí pomoci svojim rodičom v starobe. Žalobca poukázal na to, že matka žalovaného v decembri 2022 zomrela a žalovaný žije odvtedy v byte len so svojím otcom. Žalobca spochybnil dôvodnosť prihliadania na skutočnosti podľa s poukazom na to, že nie je zrejmé, či dosiahnuté základné vzdelanie, dôchodkový vek, vážne zdravotné problémy, ako aj to, že ho postihla životná udalosť, by mali byť dôvodmi vzťahujúcimi sa na jeho osobu, alebo ide len o parafrázu textu zákona. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne o priznaní čiastočného invalidného dôchodku žalovanému nie je zrejmé pre akú diagnózu mu bol čiastočný invalidný dôchodok v rozsahu 50 % priznaný, avšak jeho zárobková činnosť nie je vymiznutá a pracovať môže. Podľa informácií od jeho brata pracuje ako strážnik, teda má ďalší zdroj príjmu. Žalovaný má ukončené stredoškolské vzdelanie s maturitou, absolvoval vojenské gymnázium a začal študovať aj na vojenskej vysokej škole. Pokiaľ ide o inú životnú udalosť, ktorou žalovaný argumentuje, uvedené tvrdenie je v rozpore s dobrovoľnosťou záväzku žalovaného, ktorý je súčasťou darovacej zmluvy. V ďalšom žalobca poukázal na to, že žalovaný má aj brata, teda nie je pravdivé tvrdenie, že bol nútený sa sám starať o rodičov. Žalovaný pritom žil aj pred oddlžením dlhodobo so svojimi rodičmi v spoločnej domácnosti v dvojizbovom byte, ktorý neskôr vymenili za trojizbový byt. Rodičia žalovaného mu tento byt darovali až potom, ako sa zbavil svojich dlhov a exekúcií súdnym rozhodnutím o oddlžení, pričom nepostupovali tak v čase, keď bolo voči nemu vedené súdne a exekučné konanie veriteľmi. Tvrdenia žalovaného považuje žalobca za účelové. V ďalšom žalobca uviedol, že žalovaný môže ísť so svojim otcom bývať aj do menšieho bytu, prípadne ak je jeho zdravotný stav zlý, môže mu aj v zmysle notárskej zápisnice zabezpečiť starostlivosť aj iným spôsobom. V uvedenom mu môže pomôcť aj jeho syn, ktorý po ňom môže v budúcnosti byt nadobudnúť. Žalobca tiež zdôraznil, že nehnuteľnosť je zaťažená ťarchou v podobe vecného bremena len dočasne, pričom následne bude môcť žalovaný s nehnuteľnosťou disponovať podľa svojej vôle, pričom vo vzťahu k jeho záväzku voči žalobcovi neprejavuje nijakú snahu o jeho vysporiadanie. Žalovaný nijaké riešenie v záujme vysporiadania svojho dlhu voči žalobcovi nenavrhol. Z uvedeného dôvodu je možné prijať záver, že u neho absentuje úprimná snaha uspokojiť dlh voči žalobcovi. V zdôvodnení žalovaného, prečo jeho rodičia vymenili byt, absentuje logické vysvetlenie toho, prečo ho darovali žalovanému po krátkom čase po jeho nadobudnutí. Argumentácia žalovaného dobrými mravmi nie je v danom prípade namieste. Práve naopak, konanie žalovaného je v zásadnom rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný nadobudol dar a dobrovoľne na dar uvalil ťarchu, ku ktorej sa zaviazal. Vecné bremeno je pritom možné zrušiť, čo pripúšťa aj samotná darovacia zmluva v bode IX. V ďalšom žalobca poukázal na to, že pokiaľ žalovaný vedel splatiť sumu 3.255,- Eur, je v jeho možnostiach v dlhšom časovom horizonte splatiť aj vyššiu sumu, pričom žalobca vyjadril ochotu sa na splátkach dohodnúť. Žalovaný pritom vo vyjadrení uviedol, že prostriedky do sumy 3.255,- vie naakumulovať, avšak napriek tomu tieto nepoužil ani na čiastočné uspokojenie žalobcovho nároku.

9. Žalovaný vo svojej reakcii na vyjadrenie žalobcu zdôraznil, že od podania návrhu na oddlženie postupoval tak, že poskytol potrebnú súčinnosť správcovi, nezamlčal žiaden majetok, s prihliadnutím na svoj zdravotný stav sa snažil zabezpečiť si vylepšenie svojej finančnej situácie, a to zamestnaním sa v období 12/2020 - 4/2021 a 9/2021 - 2/2023, keď jeho príjem bol dostačujúci iba na pokrytie potrieb jeho osoby spojených s existenciou a bývaním. Uviedol, že opateru svojich rodičov vykonával po vyhlásení konkurzu vo vzťahu k obidvom až do 12/2022 a od času 12/2022 vo vzťahu k otcovi doteraz. Opakovane zdôraznil, že zdravotný stav rodičov viedol k rozhodnutiu uskutočniť výmenu dvojizbového bytu na štvrtom poschodí bez výťahu za trojizbový byt na prízemí, keďže ich zdravotný stav neumožňoval chôdzu po schodoch. Podľa presvedčenia žalovaného, súd nemôže jeho správanie

hodnotiť inak ako zodpovedné a v súlade s morálkou, so svojím zdravotným stavom a v súlade s dobrými mravmi. Nie je možné jeho správanie vyhodnotiť ako nepoctivý zámer dlžníka v konkurznom konaní, keďže počas konkurzu a ani po jeho skončení žiadnym spôsobom nedal najavo neváženie si výhody spojenej s oddlžením, avšak práve naopak sa snažil prežiť z poberaného dôchodku a opatrovateľského príspevku. Mal úprimnú snahu vysporiadať aj dlh vo vzťahu k žalobcovi vo výške 3.500,- Eur tak, že si požičia peniaze, ktoré by v mesačných splátkach splácal. Podmienky sa zmenili po tom, čo žalobca začal požadovať sumu 8.000,- Eur, ktorá bola pre neho nepredstaviteľná na jej zohnanie, preto k dohode nedošlo. Žalovaný nespochybňoval, že nadobudol do vlastníctva titulom darovania nehnuteľnosti špecifikované v žalobe, avšak poukázal na to, že daný úkon je potrebné skúmať v širších súvislostiach a prihliadať na okolnosti, za ktorých došlo k predmetnému darovaniu. Brat žalovaného býva v Bratislave a opateru rodičom žiadnym spôsobom neposkytoval a neposkytuje, preto boli rodičia výslovne odkázaní na starostlivosť od neho. Odkázanosť otca žalovaného na opateru pritom vyplýva aj z posudku Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Martin zo dňa 15.08.2023, z ktorého vyplýva, že sa jedná o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá má obmedzenú schopnosť sebaobsluhy. Stav tejto odkázanosti spĺňa IV. stupeň odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby a spĺňa aj podmienky v zmysle , teda ide o osobu odkázanú na opatrovanie. Bolo by preto v príkrom rozpore posudzovať úkon darovania za daných okolností za nepoctivý zámer, ak obdarovaný neoznámil darovanie a neposkytol podľa žaloby minimálne polovičku hodnoty daru dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu. Žalovaný sa síce stal vlastníkom bytu, avšak s obmedzením vyplývajúcim z vecného bremena doživotného bývania, čo znemožňuje ponúknutie tohto daru na uspokojenie vymáhateľného dlhu. Iste by nebolo v súlade s dobrými mravmi bezprostredne po obdržaní daru obidvoch rodičov z nehnuteľnosti vypratať a zabezpečiť im iné bývanie, čo by viedlo nepochybne k žiadosti o vrátenie daru. Umiestnenie rodičov do zariadenia sociálnej starostlivosti, alebo iných priestorov, by v konečnom dôsledku bolo v rozpore so zmluvou ako aj v rozpore s ust. . Žalovaný je toho názoru, že do času zániku vecných bremien darcov nemôže s predmetom daru disponovať. Z uvedeného dôvodu žalovaný tvrdí, že nie sú naplnené podmienky pre vyslovenie záveru o nepoctivom zámere oddlženia žalovaného.

10. Okresný súd konštatoval, že pred pojednávaním nariadeným na deň 27.02.2024 bolo súdu oznámené, že v danej veci existuje predpoklad uzavretia mimosúdnej dohody strán, pričom bolo dohodnuté, že žalovaný uhradí sumu 8.613,- Eur najneskôr do 04.03.2024 a žalobca si nebude nárokovať trovy konania.

11. Z podania zo dňa 10.03.2024 je zrejmé, že žalovaný sumu, ktorá bola medzi stranami dohodnutá, žalobcovi uhradil. V súvislosti s úhradou finančných prostriedkov zo strany žalovaného žalobca namietal okolnosť, že finančné prostriedky mu nevyplatil ihneď dňa 01.03.2024, v deň keď nimi disponoval, ale až po 5 dňoch, nútiac ho podpísať dohodu o urovnaní, ktorú považuje za nelegitímnu. Podľa žalobcu k zaplateniu dlhu nedošlo na základe dohody o urovnaní, ale na základe preukázania nepoctivého zámeru žalovaného.

12. Žalobca si následne podaním doručeným súdu dňa 21.04.2024 uplatnil právo na náhradu trov konania vyčíslených na sumu 736,22 Eur a požiadal tiež o priznanie nároku na odmenu vo výške 10 % v zmysle , alebo odmenu oznamovateľa protispoločenskej činnosti, alebo podľa vlastného posúdenia veci súdom, nakoľko na základe ňou predložených dôkazov v tomto konaní došlo k obnoveniu vymáhateľnosti pohľadávok ostatných veriteľov. Predmetné podanie bolo súdom posúdené ako návrh na zmenu žaloby, spočívajúci v rozšírení žaloby o zaplatenie nároku na odmenu za zadováženie dôkazov o nepoctivom zámere žalovaného. Okresný súd konštatoval, že návrh na zmenu žaloby bol zmätočný, avšak vzhľadom na procesné štádium konania, v ktorom bola zmena žalobného návrhu učinená a neboli súčasne splnené podmienky podľa ohol súd zmenu žaloby pripustiť.

13. Okresný súd konštatoval, že žalobca v celom rozsahu na pojednávaní dňa 26.04.2024 zotrval na podanej žalobe. Žalovaný zotrval na svojich vyjadreniach ako aj písomných podaniach, pričom súčasne spochybnil aktívnu legitimáciu žalobcu, nakoľko ho nemožno už aktuálne považovať za veriteľa dotknutým oddlžením, keďže nie je žiaden nárok, ktorý by vyplýval z vydaného platobného rozkazu, ktorý by bol ako podklad pohľadávky zapísaný v zozname pohľadávok u správcu. Tento podklad stratil opodstatnenie vyplatením uvedenej sumy.

14. V odôvodnený rozhodnutia okresný súd konštatoval, že považuje za nesporné, že uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 04.06.2019 súd vyhlásil konkurz na majetok žalovaného, pričom dňa 30.09.2019 bol zverejnený v Obchodnom vestníku č. 188/2019 oznam o zrušení konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu v zmysle . Okresný súd v ďalšom nepovažoval za sporné medzi stranami, že žalobca mal voči žalovanému judikovanú pohľadávku titulom zmluvy o pôžičke, ktorá sa dôsledkom oddlženia žalovaného po zrušení konkurzu stala nevymáhateľnou. Za nespornú považoval okresný súd aj skutočnosť, že žalovaný po tom, čo bol oddlžený, nadobudol na základe darovacej zmluvy od svojich rodičov trojizbový byt nachádzajúci sa v katastrálnom území D., ktorý bol zaťažený vecným bremenom spočívajúcim v práve doživotného bývania a užívania v prospech rodičov. Medzi stranami tiež nebolo sporné, že nehnuteľnosť, ktorú žalovaný nadobudol, nie je nepatrnej hodnoty a žalovaný neponúkol aspoň polovicu hodnoty tohto bytu na uspokojenie vymáhateľných pohľadávok svojich veriteľov a o nadobudnutí tohto majetku ich neinformoval.

15. Okresný súd v úvode svojho odôvodnenia konštatoval, že lehota na podanie návrhu na zrušenie oddlženia bola zachovaná a žalobca mal v čase podania žaloby na súde aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, keďže bol veriteľom žalovaného na podklade pohľadávky vzniknutej zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, priznanej platobným rozkazom okresného súdu Martin č.k. -13 zo dňa 24.06.2018. Žalovaný tohto veriteľa označil aj v zozname veriteľov a žalobcom bola daná pohľadávka riadne v konkurze na majetok žalovaného prihlásená a považovala sa za zistenú. Predmetná pohľadávka vznikla pred rozhodným dňom podľa , teda je potrebné ju považovať za pohľadávku uspokojovanú v konkurze, keďže vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz. Pohľadávky prihlásených veriteľov neboli uspokojené ani sčasti, teda sa stali v celom rozsahu nevymáhateľnými. S prihliadnutím na uvedené bol žalobca veriteľom dotknutým oddlžením, a preto mu táto skutočnosť zakladala aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer žalovaného. Žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom.

16. Okresný súd v ďalšom konštatoval, že dôkazné bremeno o nepoctivom zámere dlžníka nesie žalobca, ktorý musí tvrdiť a preukázať konkrétne správanie dlžníka, z ktorého možno usudzovať jeho nepoctivý zámer. Okresný súd pritom zdôraznil, že ustanovenia o poctivom zámere nabádajú súd, aby poctivý zámer neposudzoval len mechanicky, ale osobitne zhodnotil a zohľadnil skutkové okolnosti každého konkrétneho prípadu, a to v rovine ekonomickej, ako je v rovine osobných a sociálnych pomerov dlžníka a v rovine súčinnosti dlžníka poskytovanej správcovi v konkurznom konaní.

17. Okresný súd poukázal na to, že žalobca oprel pochybnosť o poctivom zámere žalovaného pôvodne len o ust. , nakoľko žalovaný nadobudol dar v nie nepatrnej hodnote, avšak žalobcovi uvedené neoznámil a dobrovoľne mu neponúkol uspokojenie jeho nevymáhateľného dlhu ani jeho iné vysporiadanie. V priebehu konania došlo k úhrade dlhu žalobcu v celom rozsahu, avšak žalobca napriek tejto skutočnosti zotrval na podanej žalobe a doplnil ďalšie dôvody, ktoré podľa neho zakladajú záver súdu o nepoctivom zámere žalovaného. Okresný súd poukázal na to, že výsledkom konania o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, pokiaľ by bol žalobca úspešný, by bolo zrušenie oddlženia žalovaného, čím by sa oddlženie žalovaného stalo neúčinné voči všetkým jeho veriteľom a pohľadávkam veriteľov žalovaného. Okresný súd uviedol, že úhradou pohľadávky žalobcu po zrušení konkurzu, po podaní návrhu na zrušenie oddlženia žalovaného, dôjde k splneniu účelu konania, ktorým je v konečnom dôsledku uspokojenie pohľadávky veriteľa. Okresný súd tak za nosné považoval zodpovedať otázku, či žalobca stratil v dôsledku splnenia dlhu aktívnu vecnú legitimáciu.

18. Okresný súd konštatoval, že v priebehu konania vyšlo najavo, že motiváciou žalobcu bola nielen úhrada jeho pohľadávky s celým príslušenstvom, ale tiež jeho snaha o dosiahnutie spravodlivosti viažuca sa na pociťovanie krivdy, zrejme prameniacej z narušených rodinných vzťahov. Súd dospel k záveru, že úhradou sumy 8.613,- Eur zo strany žalovaného došlo k zániku vecnej legitimácie žalobu na podanie žaloby o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, nakoľko došlo k naplneniu účelu tohto konania, keď bola žalobcovi uhradená v celosti jeho pohľadávka, ktorá sa v dôsledku oddlženia žalovaného stala nevymáhateľnou. Po úhrade predmetnej pohľadávky už nemožno žalobcu považovať za osobu dotknutú oddlžením. Okresný súd pritom poukázal na to, že dôvodom na zamietnutie žaloby bol nielen nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu potom, čo mu bol uhradený celý vymáhateľný dlh, ale bola súčasne

zohľadnená aj nedôvodnosť žaloby vo vzťahu ku skutočnostiam, z ktorých žalobca vyvodzoval svoje presvedčenie o nepoctivom zámere žalovaného pri oddlžení.

19. Okresný súd zdôraznil, že účelom inštitútu oddlženia je zbavenie dlžníka jeho dlhov, aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života a negenerovali jeho ďalší úpadok. Preto majetok dlžníka, ktorý nadobudne po oddlžení, má dlžníkovi slúžiť na to, aby sa opätovne zaradil do spoločnosti bez záväzkov, pretože inak by ochrana oddlžených osôb nemala žiadny význam.

20. Okresný súd v súvislosti s poukazom žalobcu na g ods. 1 konštatoval, že zásadnou sa javí otázka, aký časový horizont po oddlžení môže mať nadobudnutie majetku darovaním dosah na posúdenie poctivosti zámeru dlžníka pri oddlžení. Okresný súd mal za to, že do úvahy prichádzajú najmä 2 časové obdobia, a to obdobie od začiatku podania návrhu na vyhlásenie konkurzu do zrušenia vyhláseného konkurzu, alebo obdobie ohraničené až uplynutím lehoty 6 rokov od vyhlásenia konkurzu. Okresný súd uzavrel, že hoci na prvý pohľad môže znenie ust. zvádzať k záveru, že pre posúdenie relevantnosti získania darov vo vzťahu k posúdeniu poctivosti zámeru dlžníka je relevantných 6 rokoch od vyhlásenia konkurzu, podľa jeho názoru tomu tak nie je. V danom smere okresný súd dôvodil, že právna úprava účinná od 01.03.2017 žiadne skúšobné obdobie nepozná. Lehota 6 rokov zakotvená v ust. nemá charakter skúšobného obdobia dlžníka, ale ide len o procesnú lehotu určenú pre veriteľa, v ktorej sa môže domáhať zrušenia oddlženia.

21. V ďalšom okresný súd poznamenal, že pokiaľ sa má skúmať poctivosť zámeru dlžníka ako vnútornej psychickej kategórie dlžníka v súlade s ust. , tak sa musí skúmať poctivosť zámeru dlžníka pri oddlžení, teda v čase kedy nadobudlo účinky rozhodnutie súdu o zbavení dlžníka všetkých jeho dlhov. Vnútorné psychické nastavenie dlžníka možno usudzovať z vonkajších prejavov, ktorými sa tento zámer môže manifestovať v jeho správaní, teda vyplýva z jeho konania tak pred podaním návrhu, po podaní návrhu, alebo môže zahŕňať aj omisívne konanie dlžníka spočívajúce v neponúknutí dedičstva, či daru na úhradu dlhov. Čas, ktorý uplynul medzi oddlžením dlžníka a získaním daru nie nepatrnej hodnoty a otázku, či jeho neponúknutie veriteľom, je prejavom nepoctivého zámeru dlžníka, treba vždy posúdiť v individuálnych okolnostiach prípadu. Okresný súd produkoval záver, že získanie daru žalovaným za podmienok vyplývajúcich z darovacej zmluvy a za situácie, keď predmet daru bol zaťažený vecným bremenom v prospech rodičov žalovaného, nemôže mať relevanciu pri posudzovaní poctivosti jeho zámeru pri oddlžení. Súd v danom smere odkázal na rozsiahlu argumentáciu žalovaného, s ktorou sa v celom rozsahu stotožnil. Okresný súd poukázal aj na to, že k nadobudnutiu predmetu darovania došlo 12.10.2021 vkladom vlastníckeho práva v prospech žalovaného do katastra nehnuteľností, teda 2 roky po zrušení konkurzu na majetok žalovaného. V danej súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -200 z 24.05.2023, v ktorom odvolací súd konštatoval, že „K úmrtiu otca žalovanej došlo až 2 roky po zrušení konkurzu, a preto nemožno v danom prípade hovoriť o tom, že by žalovaná pri oddlžení nemala poctivý zámer, a preto neobstojí ani tento dôvod na zrušenie oddlženia“ (jedná sa o dôvod podľa - neponúknutie polovice hodnoty dedičstva veriteľom). Okresný súd v danom smere dôvodil, že úmyslom zákonodarcu vyjadreným v ust. bolo postihnúť situácie, kedy dlžník v čase blízkom rozhodnutiu súdu o jeho oddlžení získal dedičstvom, či darom likvidné prostriedky, z ktorých by mohol uhradiť aspoň čiastočne svoje nevymáhateľné dlhy. Dané ust. nehovorí výslovne o ponúknutí predmetného dedičstva, darov, či výhry veriteľom, ale o ponúknutí „takéhoto zdroja“ veriteľom, čo evokuje, že k takejto ponuke veriteľom by malo dôjsť najmä v prípadoch, kedy dedičstvo, dar či výhra, majú peňažnú formu. Súd konštatoval, že požiadavka na vyplatenie veriteľov, vzhľadom na získanie nehnuteľnosti, v ktorej žalovaný býva spolu so svojimi rodičmi, ktorým nehnuteľnosť pôvodne patrila, sa javí ako neprimeraná a rozporná s princípmi morálky. Takáto požiadavka sa okresnému súdu javila jednoznačne ako nesúlad s účelom oddlženia. Len samotný fakt, že dlžník získal dar nie nepatrnej hodnoty, pričom veriteľom neponúkol aspoň polovicu z jeho hodnoty, na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer nepostačuje.

22. Záverom okresný súd poukázal na to, že v prípadoch darovania nehnuteľnosti, ktorú darca obýva, nie je výnimočné spolu s darovacou zmluvou uzavretie aj zmluvy o zriadení vecného bremena spočívajúcej v práve darcu na doživotné bývanie. Darca s obdarovaným môžu uzavrieť okrem darovacej zmluvy aj zmluvu o doopatrovaní, resp. zaopatrení do smrti darcu. Preto špekulácie, či boli alebo neboli na darovanie splnené podmienky aj skôr, nie sú namieste, nakoľko žalovanému, ani jeho bratovi, ani žiadnym iným osobám, toto právo neprináležalo. Aj keby rodičia žalovaného čakali s darovaním

nehnuteľnosti do času, keď by nehrozilo, že žalovaný o ňu príde, jednalo by sa o prirodzenú racionálnu snahu vlastníkov nehnuteľnosti zabrániť tomu, aby sa ocitli v neistote ohľadom svojho dožitia. Okresný súd tak zdôraznil, že v danom konaní sa neskúma poctivý zámer rodičov, preto mu neprináleží hodnotiť ich úmysly, ale len poctivý zámer žalovaného. Súd tak dospel k presvedčeniu, že za danej situácie, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti tejto veci, žalovaný takú povinnosť nemal a nemal ani povinnosť oznámiť svojim veriteľom skutočnosť, že nadobudol takýto byt do osobného vlastníctva.

23. Záverom tak okresný súd uzavrel, že po zohľadnení straty aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, žalobu žalobcu zamietol.

24. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní, a preto nárok na náhradu trov konania priznal žalovanému.

25. Voči predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca v rozsahu výrokov II. a III. z odvolacích dôvodov podľa , že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, , súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a , že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

26. Žalobkyňa súdu prvej inštancie vyčítala, že neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci podľa , prípadne podľa a predbežné právne posúdenie sa tak žalobkyňa dozvedela až zo samotného napádaného rozhodnutia. Tento postup žalobkyňa označila za nesprávny procesný postup, ktorým jej súd znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, prípadne, že ide o takú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Týmto nesprávnym procesným postupom jej bolo odopreté právo predkladať ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Pokiaľ by žalobkyňa poznala stanovisko súdu, že toto vecné bremeno bude súd zohľadňovať, navrhla by žalovanému, že bude uplatňovať uhradenie pohľadávky až 120 dní po dožití jeho otca. Žalobkyňa uviedla, že už v návrhu záložnej zmluvy zo dňa 29.09.2023 ponúkla dlžníkovi tento postup. V danom smere žalobkyňa poukázala na to, že pokiaľ by poznala predbežné stanovisko súdu, že nevydá uznesenie o zmieri, keď jej dlžník pošle sumu 8.613,- Eur, určite by súd oboznámila s tým, že danú platbu považuje za neoprávnenú, bez právneho podkladu, a že ju vracia dlžníkovi späť. Po sprístupnení zápisnice z pojednávania tak žalobkyňa aj urobila a platbu okamžite vrátila dlžníkovi, avšak do rozsudku sa dostalo nespravodlivé rozhodnutie, že žalobkyňa stratila aktívnu vecnú legitimáciu v konaní. Pre toto procesné pochybenie súdu nemala žalobkyňa možnosť dokazovať, že dlžník prijatím daru nielenže nie je sociálny prípad, ale dokonca je majetný, pretože v čase splatenia dlhu (120 dní po dožití jeho otca) bude užívať svoj trojizbový byt sám. Procesné pochybenie má aj ten dopad, že žalobkyňa sa o poctivom zámere žalovaného nemohla vyjadriť v dokazovaní, avšak len v odvolaní, pričom jestvuje vysoké riziko toho, že protistrana bude svojvoľne odporovať, vec sa dôsledne neprejedná a súdny proces môže skončiť nespravodlivo.

27. V ďalšom žalobkyňa poukázala na procesné pochybenie súdu spočívajúce v tom, že účastníkom tohto konania nebola prokuratúra. Poukázala v danom smere na to, že sám súd v bode 44 svojho rozhodnutia priznáva, že dlžník má viacero veriteľov. Žalobkyňa pritom od brata dlžníka vie, že jedným z jeho veriteľov je aj Sociálna poisťovňa, teda súd pojednával aj o verejnom majetku, pričom verejný záujem v tomto konaní nikto nezastupoval a daná inštitúcia sa voči rozsudku nemôže odvolať.

28. Ďalšiu procesnú chybu žalobkyňa videla v tom, že počas konania bol vykonaný vklad záložného práva na list vlastníctva, čím došlo k porušeniu a žalobkyňa nemala možnosť požiadať o listinu záložného práva, aby posúdila, či touto záložnou zmluvou nedošlo k poškodeniu veriteľov.

29. Žalobkyňa vyčítala súdu, že umožnil žalovanému vykonávať zbytočné právne úkony, pričom dňa 27.02.2024 mu povolila odročenie pojednávania, aby žalovaný mohol žalobkyni splatiť dlh, pričom vedela, že rozsudkom aj tak zamietne zrušenie oddlženia. Zbytočne nechala dlžníka zaplatiť 8.613,- eur a nechala advokátovi vypracovať dohodu o urovnaní, písanie listov zo strany žalobkyne bolo tiež zbytočné. Všetky tieto úkony okolo uhradenia sumy 8.613,- Eur nemali žiadny účel, keďže sudkyňa

vedela, že nielenže neschváli súdny zmier, ale dokonca žalobu zamietne. Žalobkyňa má za to, že okresný súd porušil tým, že zbytočne zaťažovať účastníkov konania. Všetky tieto úkony advokát žalovaného vykonal preto, aby boli súdne trovy čo najvyššie a aby sa čo najviac mohol obohatiť na súdnych trovách.

30. Žalobkyňa rozporovala odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené v bode 37 napadnutého rozhodnutia, a to: „V priebehu konania došlo k úhrade dlhu žalobcu v celom rozsahu“. Poukázala na to, že to nie je pravda, nakoľko pohľadávka žalobkyne nebola vôbec uhradená, nakoľko žalobkyňa musela danú sumu vrátiť, keďže sa jednalo o plnenie bez právneho titulu, teda o bezdôvodné obohatenie v zmysle . O plnenie bez právneho dôvodu sa jednalo preto, že okresný súd nevydal uznesenie o schválení zmieru a neudelil súhlas k tejto úhrade, a taktiež žiadna dohoda o urovnaní medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorená nebola. Na základe uvedeného ostala pohľadávka žalobkyne naďalej nevymáhateľná.

31. V ďalšom žalobkyňa napádala odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené v bode 38 rozhodnutia, a to že: „Žalobca stratil v dôsledku splnenia dlhu aktívnu vecnú legitimáciu“. Vzhľadom k tomu, že pohľadávka žalobkyne nebola uhradená, žalobkyňa trvala na tom, že jej vecná legitimácia nemohla zaniknúť.

32. Žalobkyňa taktiež napádala odôvodnenie súdu prvej inštancie uvedené v bode 39 napadnutého rozhodnutia, a to že: „Cieľom (motiváciou) žalobcu bola nielen úhrada jeho pohľadávky s celým príslušenstvom, ale tiež jeho snaha o dosiahnutie spravodlivosti viažuca sa na pociťované krivdy, zrejme prameniace z narušených rodinných vzťahov.“ Žalobkyňa poukázala na to, že závery súdu sú v rozpore s realitou a nevyplývajú z vykonaného dokazovania, keďže v rodine dlžníka nie je pociťovaná žiadna krivda a nevedie sa medzi nimi žiadny majetkový spor. Dlžník ako aj jeho brat si spravodlivo rozdelili majetok po predkoch, a tieto rodinné vzťahy boli urovnané už pred podaním žaloby. Navyše, žalobkyňa poukázala na to, že nemá žiadny vzťah s nikým z rodiny dlžníka.

33. Žalobkyňa napádala aj rozhodnutie súdu prvej inštancie uvedené v bode 40 napadnutého rozhodnutia, a to že: „Účelom inštitútu oddlženia je zbavenie dlžníka jeho dlhov, aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života, aby negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne postaviť na vlastné nohy.“ V danom smere žalobkyňa argumentovala, že dlžníka nemožno posudzovať ako sociálny prípad, ale ako majetného človeka. Splatenie dlhu vo výške 1/14-tiny z preukázateľného majetku o veľkej hodnote nepredstavuje žiadne riziko ďalšieho úpadku. Žalobkyňa opakovane poukázala na to, že jej zámerom bolo vymáhať uhradenie jej pohľadávky až 120 dní po dožití jeho otca, pričom dlh by bol až do jeho splatenia pre dlžníka výhodne úročený ročným úrokom 5 % od konkurzu. Jeho situácia by už nebola o možnom úpadku a opätovnom postavení sa na vlastné nohy, keďže splatenie dlhu vo výške 1/14 z hodnoty bytu by sa vykonala z jeho majetkového prebytku, ktoré by sa neprejavilo na jeho životnom nadštandarde.

34. Žalobkyňa napádala aj závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 42 napadnutého rozhodnutia, a to že: „Ak sa má skúmať poctivosť zámeru dlžníka ako vnútornej psychickej kategórie dlžníka, s ohľadom nad znenie zákona - , tak sa musí skúmať poctivosť zámeru dlžníka pri oddlžení, teda v čase kedy nadobudlo účinky rozhodnutie súdu o zbavení dlžníka všetkých jeho dlhov.“ Žalobkyňa v danom smere poukázala na to, že sám žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 05.06.2023 uviedol, že rodičia nemohli až do roku 2020 s bytom nakladať z dôvodu zálohy v prospech SLSP, iný dôvod na to nemali. V danom smere žalobkyňa uviedla, že dané vyjadrenie dokazuje, že zámer darovania bol ustálený ešte pred zrušením zálohy v prospech SLSP, teda nie až v roku 2020. Podľa jej názoru sa tak dlžník nechtiac usvedčil, že počas konkurzu konal omisívne, t.j. v rozpore s . Záloha za byt bola zrušená totiž ešte pred konkurzným uznesením, preto žiadala vo veci rozhodnúť podľa , keď žalovaný neuviedol vo svojom návrhu na oddlženie dôležitú informáciu, aj keď to vedel, alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu.

35. Žalobkyňa nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie uvedenom v bode 43 napadnutého rozhodnutia, že: „Získanie daru žalovaným za podmienok vyplývajúcich z darovacej zmluvy, za situácie, keď predmet daru bol zaťažený vecným bremenom spočívajúcim v práve doživotného bývania a

užívania predmetných nehnuteľností darcami, a to rodičmi žalovaného odkázanými na starostlivosť a pomoc žalovaného, nemôže mať relevanciu pri posudzovaní poctivosti jeho zámeru pri oddlžení“. Podľa žalobkyne problém neexistuje. Opakovane poukázala v danom smere na návrh záložnej zmluvy zo dňa 29.09.2023, ktorý sa nachádza v spise a z ktorej vyplýva, že bude žiadať splatenie dlhu až 120 dní po dožití otca dlžníka, keď už vecné bremeno nebude a likvidita majetku nebude v rozpore s princípmi morálky.

36. V ďalšom žalobkyňa namietala aj závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 44 napadnutého rozhodnutia, že: „Špekulácie, či boli alebo neboli na darovanie splnené podmienky aj skôr, nie sú namieste, nakoľko žalovanému, jeho bratovi, ani žiadnym iným osobám toto právo neprináležalo.“ Žalobkyňa v danom smere opakovane poukázala na to, že samotný žalovaný ubezpečil súd, že zámer daru bol už ustálenou vecou a čakalo sa len na zrušenie zálohy v prospech SLSP, že tu iný dôvod nebol. V danom smere žalobkyňa trvala na omisívnom správaní dlžníka počas konkurzu.

37. Z uvedených dôvodov žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 26.04.2024 zmenil tak, že zruší oddlženie žalovaného, resp. alternatívne, aby ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

38. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, a preto žiada toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

39. K procesnej vade namietanej žalobcom, že súd prvej inštancie neposkytol predbežné právne posúdenie veci, žalovaný uviedol, že pojednávanie bolo vytýčené a zrealizované, pričom na ňom bolo vykonané predbežné právne posúdenie súdu, teda argumentácia žalobcu, že sa ho dozvedel až zo samotného rozhodnutia nie je pravdivá. Žalovaný sa teda nestotožnil so záverom žalobcu, že došlo k jeho porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázal na to, že žalobca mal právo dôkazy predkladať, či už v rámci žaloby, alebo počas pokusov mimosúdneho vysporiadania veci a taktiež počas pojednávania. Súd tak správne ustálil neopodstatnenosť vykonávania žalobcom navrhnutých dôkazov a dôvodne tieto odmietol.

40. K argumentácii žalobcu, že pokiaľ by vedel o tom, že súd nevydá uznesenie o zmieri, tak by považoval platbu za neopodstatnenú a vrátil by ju späť žalovanému žalovaný uviedol, že bolo právom žalobcu predostrieť podmienky zmieru, avšak prejav žalobcu na pojednávaní a dokonca rozšírenie pôvodného návrhu bolo jasným dôkazom toho, že žalobca odmietol podpísať dohodu o urovnaní a predmetný postoj žalobcu potom viedol súd k otvoreniu pojednávania a k jeho vykonaniu.

41. Žalovaný poukázal v ďalšom na to, že žalobca mal dostatok možností na preukázanie svojich tvrdení, avšak tieto súdu nepredložil, preto jeho tvrdenie nemá právnu relevanciu. Nie je pritom zrejmé z čoho žalobca vyvodzuje záver, že sa nemohol o nepoctivom zámere žalovaného vyjadriť v dokazovaní, a bolo mu to umožnené až v odvolaní, čo vyvoláva riziko, že protistrana bude svojvoľne odporovať vec. Žalobcovi bol poskytnutý dostatočný priestor pred otvorením pojednávania v jeho vyjadreniach, ako aj na pojednávaní, preto absentuje racionálny podklad k takémuto prijatému záveru žalobcu, že sa k dokazovaniu nemohol vyjadriť.

42. K námietke žalobcu ohľadne procesného pochybenia súdu v tom, že účastníkom konania mala byť aj prokuratúra, žalobca uviedol, že podanie žaloby o nepoctivý zámer dlžníka je právom veriteľa, nie jeho povinnosťou. Na aktívnu legitimáciu nemá žiaden vplyv skutočnosť vytýkaná žalobcom, že prejednanie verejného majetku malo mať svojho zástupcu v konaní a ak nemalo, takto dotknutá inštitúcia sa nemohla k rozsudku odvolať. Aj tento odvolací argument je právne nesprávny.

43. Požiadavka na oboznámenie sa s listinou o záložnom práve a záložnou zmluvou s úmyslom vyhodnotiť, či nedošlo k poškodeniu veriteľov svedčí o tom, že žiaden predpis neukladá žalovanému predkladať takúto listinu veriteľovi a žalobca nemá žiadne iné právo kontrolovať poškodenie veriteľov okrem svojich nárokov v rámci konkurzného konania alebo konania o učenie nepoctivého zámeru.

44. Žalovaný v ďalšom uviedol, že upravuje povinnosť súdov pokúsiť sa o mimosúdne vysporiadanie veci, preto bolo plne v súlade so zákonom povoliť účastníkom konania odročenie pojednávania, pokiaľ bol prezentovaný zámer žalovaného dlh uhradiť a strana žalobcu to

nerozporovala. Strana žalovaného urobila všetko preto, aby vec bola vysporiadaná mimosúdne, čo na pojednávaní dňa 26.04.2024 znemožnil svojím postojom žalobca, preto nemôže platiť záver žalobcu, že súd zbytočne zaťažoval účastníkov konania a porušil , čím pripustil vznik trov konania na strane žalovaného.

45. Pokiaľ žalobca popiera, že pohľadávka bola uhradená a súčasne potvrdzuje skutočnosť, že žalovaný požadovanú sumu uhradil, avšak bez právneho dôvodu, keďže predmetná platba bola žalovanému vrátená, žalovaný poukázal na to, že v súdnom konaní bol produkovaný dôkaz o platbe, čo súd náležite vyhodnotil vo svojej argumentácii pri existencii aktívnej legitimácie na podanie žaloby o nepoctivý zámer. Uvedená argumentácia je dôvodná aj k vyjadreniu k bodu 38 odôvodnenia rozhodnutia.

46. Záverom žalovaný poukázal na to, že všetky zdôvodnenia prvostupňového súdu v bodoch 40, 42, 43 sú správne, pričom súd správne právne posúdil uvedené skutočnosti, správne aplikoval príslušnú normu, preto je rozsudok súdu prvej inštancie zákonný a odvolanie žalobcu je nedôvodné. Ani jeden zo žalobcom vymedzených odvolacích dôvodov nebol vymedzený správne, a preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

47. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na svojej právnej argumentácii. Opakovane poukázala na to, že rodičia žalovaného čakali na oddlženie, aby mu mohli podarovať byť. Upresnila, že refinancovanie úveru v Poštovej banke sa uskutočnilo ešte v júli 2018 a predmetný byt bol uvoľnený 01.08.2018. Opakovane zdôraznila, že uvedená skutočnosť znamená, že dlžník s určitosťou vedel ešte pred oddlžením, že sa stane vlastníkom rodičovského bytu a túto dôležitú informáciu neoznámil konkurznému správcovi, pričom musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu. Žalobkyňa dôvodila, že túto informáciu zaslala súdu už dňa 10.03.2024, keď v bode I. dokazovala nepoctivý zámer žalovaného podľa . Zmluvu medzi A. C. a Poštovou bankou pritom súd posúdil ako opodstatnenú a zaradil ju medzi listiny, čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 26.04.2024. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa zotrvala na tom, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a prikázal súdu pojednávať o dôkaze nepoctivého zámeru žalovaného.

48. Žalovaný vo svojom vyjadrení (odvolacej duplike) zotrval na svojej pôvodnej argumentácii, pričom poukázal na to, že žalobkyňa úplne potiera logické súvislosti daného prípadu a obvyklé správanie sa ľudí v našich zemepisných šírkach, a to aj rozhodnutie rodičov o disponovaní so svojím majetkom v čase úbytku síl a zabezpečení si opatery zaopatrením. Zaťaženie bytu pre úver brata žalovaného bolo riešené s rodičmi a obdobne aj jeho odťaženie. V období rokov 2018 a 2020 bola priorita žalovaného presadiť s rodičmi výstavbu výťahu. Toto boli nosné témy budúcej existencie rodičov, ako i toho, ako si žalovaný zabezpečí finančné prostriedky na živobytie a ako sa postará o rodičov. Pokiaľ by chceli rodičia konať vypočítavo, tak ako to konštatuje žalobkyňa, tak by potom mohli postupovať obdarovaním už po 01.10.2019, čo sa však nestalo. Až okolnosti sťahovania, komplikovania zdravotného stavu rodičov boli spúšťačom takých úvah, ako je darovanie a zaopatrenie. Žalovaný zdôraznil, že rozhodovanie o disponovaní s majetkom je výlučne na osobe, ktorá sa vlastníckeho práva vzdáva, preto daný úkon nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť nadobúdajúci, ktorý je závislý výslovne na rozhodnutí osoby zbavujúcej sa majetku. Z uvedeného dôvodu žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. 49. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolacím prejednal odvolanie žalobkyne postupom podľa (viazaný rozsahom odvolania) a (viazaný odvolacími dôvodmi) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Na prejednanie odvolania odvolací súd postupom podľa nenariadil pojednávanie, nakoľko nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to ani dôležitý verejný záujem. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo verejne vyhlásené dňa 16.12.2024, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia zverejnil na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu ( , , 3 ).

50. Vzhľadom k tomu, že nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, odvolací súd bol viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie ( ):

51. Uznesením okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 04.06.2019, zverejnením v Obchodnom vestníku č. 111/2019, vydaným dňa 11.06.2019, súd vyhlásil konkurz na majetok

žalovaného, ustanovil správcu a dlžníka (žalovaného) oddlžil tak, že ho zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze, a to v rozsahu, v akom nebudú v konkurze uspokojené.

52. V Obchodnom vestníku č. 188/2019 zo dňa 30.09.2019 bol zverejnený oznam o zrušení konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu v zmysle .

53. Platobným rozkazom Okresného súdu Martin č. k. -13 zo dňa 24.06.2018 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3.255,- Eur spolu s 9,5 % úrokom z omeškania zo sumy 3.255,- Eur od 01.11.2006 do zaplatenia a nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 410,68 Eur. Predmetný platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23.07.2008. Právnym dôvodom vzniku tejto pohľadávky bola zmluva o pôžičke uzatvorená medzi stranami sporu. Uvedený nárok bol žalobcom vymáhaný v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Liščákom, č. exekúcie , v ktorom žalovaný uhradil len trovy právneho zastúpenia a nárok žalobkyne nebol uspokojený v žiadnom rozsahu.

54. Na základe darovacej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice zo dňa 20.09.2021 medzi darcami (rodičmi žalovaného) a obdarovaným (žalovaným) nadobudol žalovaný trojizbový byt nachádzajúci sa v katastrálnom území D., vedený na LV č. XXXX - byt č. 1 vo vchode č. 26 na prízemí bytového domu 1.čsl.brig. 26, 28, 30 so súpisným číslom XXXX, postavený na parcele reg. C KN č. 580/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 615 m2 s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku o veľkosti 6831/422535 v podiele 1/1. Okresný úrad Martin, katastrálny odbor dňa 12.10.2021 povolil vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností (V 5107/2021-vz 837/21).

55. Podľa , oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov.

56. Podľa , veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do 6 rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.

57. Podľa , dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.

58. Podľa , dlžník nemá poctivý zámer, najmä ak c) v návrhu alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu. 59. Podľa ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len „“), majetkom väčšej hodnoty sa rozumie majetok, ktorého súpisová hodnota presahuje 2.000,- Eur. 60. Podľa , poctivý zámer dlžníka súd skúma iba v konaní o návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer. V konkurznom konaní ani v konaní o určenie splátkového kalendára súd poctivý zámer dlžníka neskúma. 61. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v intenciách odvolania žalobkyne a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho postupom podľa vecne správne potvrdil. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v odôvodnení sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia a na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné: 62. Pokiaľ žalobkyňa vyčítala súdu prvej inštancie, že neuviedol na nariadenom pojednávaní svoje predbežné právne posúdenie veci postupom podľa , prípadne podľa , preto došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, prípadne k takej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd sa s touto argumentáciou žalobkyne nestotožňuje. Odvolací súd prioritne poukazuje na to, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 26.04.2024 (str. 7 zápisnice) vyplýva, že zákonná sudkyňa postupom podľa uviedla svoje predbežné právne posúdenie vo veci a súčasne konštatovala, že sa vyjadrila ku skutočnostiam, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré dôkazy nevykoná. Námietka žalobkyne o tom, že zákonná sudkyňa neuviedla v priebehu konania predbežný právny názor, preto nie je dôvodná. 63. Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd len okrajovo poukazuje na to, že v ustanovuje, že „po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí v prípade, pokiaľ už súd postupoval pri predbežnom prejednaní sporu ( )“. Z rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít vyplýva, že pokiaľ okresný súd toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy vplyv na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej priznáva, keďže porušenie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu, napr. v práve zúčastňovať sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 14.06.2023 uviedol: „Dovolací súd akcentuje, že cieľom je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany počas konania, pokiaľ možno už od jeho začiatku, k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom tejto procesnej normy zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd vo vzťahu k predmetu nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporne alebo právne bezvýznamné. Ani prípadné porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv, a z hľadiska práva na spravodlivý súdny proces s takýmto prípadným porušením nedochádza k intenzite dosahujúcej až ústavnoprávny rozmer, s následkom porušenia práva na spravodlivý proces.“ Z procesného postupu okresného súdu, ako aj zo zápisnice z pojednávania odvolaciemu súdu nevyplynulo, že by žalobkyňa mala porušené svoje procesné práva a nemala by možnosť vyjadriť sa ku skutkovým tvrdeniam, či dôkazom predkladaným žalovaným v priebehu konania, či by jej bolo znemožnené akékoľvek iné procesné právo v súdnom konaní. Zo samotnej zápisnice z pojednávania taktiež vyplýva, že žalobkyni nebolo odopreté právo predkladať ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, keď zákonná sudkyňa dopytom na strany sporu po predbežnom právnom posúdení veci zisťovala, či majú strany sporu ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobkyňa na uvedenú otázku zákonnej sudkyne uviedla, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a dokonca nezotrvala ani na návrhu na výsluch žalovaného. Z uvedeného dôvodu nie je dôvodná námietka žalobkyne, že jej bolo odopreté právo predkladať ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. 64. Argumentácia žalobkyne, že ak by poznala predbežné stanovisko súdu, že súd nevydá uznesenie o zmieri pokiaľ jej žalovaný pošle na účet 8.613,- Eur, určite by oboznámila súd so skutočnosťou, že túto platbu považuje za neoprávnenú a vráti ju späť dlžníkovi, nie je relevantná a postráda racionálny podklad. Účelom takéhoto konania o zrušení oddlženia je práve tá skutočnosť, aby sa pohľadávka veriteľa, ktorá sa stala nevymáhateľnou z dôvodu oddlženia dlžníka stala opäť vymáhateľnou a aby ju mal možnosť veriteľ voči dlžníkovi vymôcť zákonným spôsobom. Dlžníkovi však nič nebráni v priebehu konania o zrušenie oddlženia prebiehajúceho na podnet dotknutého veriteľa, uzavrieť zmier s týmto veriteľom, resp. dobrovoľne uhradiť pohľadávku voči takémuto veriteľovi. Nakoniec, v súlade s ust. sa súd vždy musí pokúsiť o zmierne riešenie sporu. Tak je to aj v prípade konania o zrušenie oddlženia dlžníka, na ktoré sa v zmysle ust. použijú primerane ustanovenia , pokiaľ neustanovuje inak. Pokiaľ dlžník v priebehu tohto konania uhradil veriteľovu pohľadávku, ktorá veriteľovi vznikla z titulu zmluvy o pôžičke a bola judikovaná na podklade právoplatného rozhodnutia súdu (platobný rozkaz Okresného súdu Martin sp. zn. -13 zo dňa 24.06.2008 ), nie je možné konštatovať, že sa jedná o neoprávnenú pohľadávku, resp. o pohľadávku bez právneho podkladu, tak ako to tvrdí žalobkyňa v odvolaní. Tá skutočnosť, že sa táto pohľadávka oddlžením dlžníka stala nevymáhateľnou, súčasne nepredstavuje prekážku, aby žalovaný túto dobrovoľne uhradil, napriek svojmu oddlženiu.

65. Tvrdenia žalobkyne, že pokiaľ žalovaný uhradil na jej účet sumu 8.613,- Eur, jednalo sa o plnenie bez právneho titulu, teda o bezdôvodné obohatenie v zmysle , keďže okresný súd nevydal uznesenie o schválení zmieru, či neudelil súhlas k tejto úhrade a rovnako nebola uzatvorená medzi stranami sporu ani žiadna dohoda o urovnaní, nie je správna. Okresný súd nemohol vydať uznesenie o schválení zmieru, keďže samotná žalobkyňa s jeho uzavretím nesúhlasila (naopak navrhla rozšírenie žaloby). Taktiež nie je úlohou súdu, aby v priebehu konania udeľoval súhlas k úhrade záväzku dlžníkom. Bolo v plnej dispozícii žalovaného takúto úhradu dobrovoľne vykonať, a to bez toho, aby súd na takýto jeho úkon udeľoval súhlas. Dohoda o urovnaní nejestvovala práve z toho dôvodu, že žalobkyňa nemala záujem na jej uzavretí v znení pripravenom právnym zástupcom žalovaného. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania uhradil celú judikovanú pohľadávku žalobkyne, nemožno tvrdiť, že k jej úhrade došlo bez právneho titulu a jednalo sa tak o bezdôvodné obohatenie, keďže podkladom na jej úhradu bola judikovaná pohľadávka. Strata vymáhateľnosti pohľadávky nepredstavuje zánik pohľadávky ako takej. Zákonným následkom takejto úhrady potom bola práve tá skutočnosť, že žalobca, ako veriteľ, stratil postavenie veriteľa, ktorý bol dotknutý oddlžením dlžníka. Tvrdenie okresného súdu v bode 37 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia o tom, že v priebehu konania došlo k úhrade dlhu žalobcu v celom rozsahu, bolo tak správne. Uvedenú skutočnosť, nakoniec, v súdnom konaní nerozporovala ani samotná žalobkyňa. To, že sa žalobkyňa rozhodla po pojednávaní danú úhradu žalovanému vrátiť nemalo za následok obnovu jej aktívnej vecnej legitimácie v spore, keďže rozhodujúci pre rozhodnutie súdu je stav v čase vyhlásenia rozhodnutia ( ). 66. Nie je preto správne tvrdenie žalobkyne, že pokiaľ žalovaný uhradil svoj záväzok voči žalobkyni, jednalo o platbu bez právneho podkladu, keďže tento podklad jestvoval v judikovanej pohľadávke, ktorá bola priznaná právoplatným rozhodnutím súdu. Žalobkyňa na jednej strane tvrdí, že pokiaľ by sa dozvedela, že súd nevydá uznesenie o zmieri, ak jej dlžník uhradí sumu 8.613,- Eur, určite by súd oboznámila s tým, že danú platbu vracia späť, avšak na druhej strane namiesto pristúpenia k zmiernemu usporiadaniu sporu v súdnom konaní, rozšírila svoju žalobu o ďalšie nároky. Nevyvinula tak žiadnu snahu ukončiť súdny spor zmiernou formou, a preto súd nemohol ukončiť spor zmierom. 67. Nie je preto ani správne tvrdenie žalobkyne, že sudkyňa povolila právnemu zástupcovi žalovaného vykonávať zbytočné právne úkony, keď mu povolila odročenie pojednávania dňa 27.02.2024, aby žalovaný mohol žalobkyni splatiť dlh a zbytočne dlžníka nechala zaplatiť 8.613,- Eur a advokátovi dlžníka vypracovať dohodu o urovnaní, pričom všetky úkony okolo uhradenia 8.613,- Eur nemali žiadny účel. Ako už konštatoval odvolací súd vyššie, súd sa vždy má v zmysle pokúsiť o zmierne riešenie sporu. Pokiaľ zákonná sudkyňa odročila termín pojednávania za tým účelom, aby žalovaný uhradil pohľadávku žalobkyni vo výške 8.613,- Eur a súčasne, aby advokát žalovaného za daným účelom vypracoval dohodu o urovnaní, nešlo o zbytočné právne úkony, avšak o snahu súdu ukončiť uvedený spor zmiernou formou. Žalovaný nakoniec pohľadávku žalobkyne v celom rozsahu aj uhradil, o čom nebol medzi stranami spor. Z uvedeného je zrejmé, že snaha zákonnej sudkyne o zmierne riešenie sporu nebola márna. Následkom úhrady pohľadávky v priebehu tohto súdneho konania bol potom zánik pohľadávky žalobkyne ako veriteľa, ktorý bol dotknutý oddlžením žalovaného a tým aj strata jej aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní. Pokiaľ žalobkyňa, vzhľadom na uspokojenie jej pohľadávky v plnej výške, trvala naďalej na podanej žalobe, nemohla zákonná sudkyňa postupovať inak, ako takúto žalobu zamietnuť, keďže žalobkyňa v priebehu konania stratila svoju aktívnu vecnú legitimáciu, keďže už nebola veriteľom dotknutým oddlžením. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že v zmysle má na podanie žaloby na zrušenie oddlženia aktívnu legitimáciu len veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením. Hoci žalobkyni svedčilo takéto postavenie na začiatku konania, keďže voči dlžníkovi evidovala judikovanú pohľadávku z titulu zmluvy o pôžičke, avšak jej úplnou úhradou v priebehu konania, žalobkyňa stratila postavenie veriteľa, ktorý bol dotknutý oddlžením žalovaného. Súdom prvej inštancie formulovaný záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne bol preto správny. Tá skutočnosť, na ktorú žalobkyňa poukazuje v odvolaní, že žalobkyňa celú sumu zaplatenej pohľadávky žalovanému vrátila po sprístupnení zápisnice z pojednávania, potom nemá žiadny vplyv na rozhodnutie súdu, pre ktorý je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia. Uvedeným postupom okresný súd neporušil zásadu hospodárnosti konania a nemožno hovoriť o tom, že uvedené úkony advokát žalovaného vykonal z dôvodu, aby sa obohatil na súdnych o trovách. Jednalo sa o legitímnu snahu žalovaného na ukončenie sporu jeho urovnaním, resp. zmierom. 68. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa v konaní stratila aktívnu vecnú legitimáciu, čo samotné je dôvodom na zamietnutie žaloby na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka. Všetky ostatné námietky žalobkyne, ktoré smerovala v konaní ( aj v odvolacom konaní) k osobe dlžníka a jeho poctivému/nepoctivému zámeru, tak stratili svoj podklad, keďže žalobkyni zaniklo postavenie veriteľa,

a tým aj postavenie žalobcu v konaní. Odvolací súd sa k nim preto vyjadruje len z dôvodu zodpovedania otázok nastolených stranami sporu. 69. Hoci závery v bode 39 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď okresný súd dôvodil, že cieľom žalobkyne bola „nielen úhrada jej pohľadávky, ale aj snaha o dosiahnutie spravodlivosti viažuca sa na pociťované krivdy, zrejme prameniace z narušených rodinných vzťahov“, nevyplývali z vykonaného dokazovania a jedná sa len o dedukcie súdu k motivácii žalobkyne, pre ktoré zotrvala na podanej žalobe aj po úhrade jej pohľadávky, uvedené konštatovanie súdu nemá vo vzťahu k prejednávanej veci žiadnu relevanciu. 70. Ani námietka žalobkyne o tom, že účastníkom konania mala byť prokuratúra, aby hájila verejný záujem, keďže dlžník mal viacerých veriteľov, a jedným z nich je pravdepodobne aj Sociálna poisťovňa, nie je dôvodná. Odvolací súd na danom mieste poukazuje na to, že každý veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením dlžníka má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom v zákonom stanovenej lehote ( ). Jedná sa pritom výlučne o návrhové konanie, a teda pokiaľ bola veriteľom dlžníka Sociálna poisťovňa, resp. iná verejná inštitúcia, mala právo (tak ako žalobkyňa) podať osobitný návrh na zrušenie oddlženia dlžníka a v konaní preukázať zákonné dôvody na zrušenie jeho oddlženia. V tomto konaní okresný súd rozhodoval o návrhu žalobkyne na zrušenie oddlženia dlžníka. Na tomto závere nemení nič ani tá skutočnosť, že takéto právoplatné rozhodnutie o zrušení oddlženia je účinné voči všetkým veriteľom. Nie je však vylúčené, pokiaľ by bolo návrhov na zrušenie oddlženia od viacerých veriteľov viac, kedy v zmysle ust. posledná veta, môže súd takéto návrhy spojiť na spoločné konanie. O takýto prípad však v tomto konaní nejde, keďže ani Sociálna poisťovňa, ani iná „verejná inštitúcia“ takýto návrh nepodala. Len okrajom odvolací súd konštatuje, že pokiaľ ide o vstup prokuratúry, ktorá ako verejnomocenský orgán chráni verejné záujmy, z ktorého dôvodu ju ávňuje na podanie žaloby, resp. na vstup do začatého konania, avšak v prejednávanom prípade žalobu podala žalobkyňa ako fyzická osoba, a preto nemožno hovoriť o verejnom záujme, ktorý by hájila prokuratúra. Odvolací súd zdôrazňuje, že zo strany prokuratúry ani takýto návrh podaný nebol. Z uvedeného dôvodu je aj táto námietka žalobkyne bezpredmetná. 71. Správne je aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že „účelom inštitútu oddlženia je zbavenie dlžníka jeho dlhov, aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života, aby negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne postaviť na vlastné nohy“. Vzhľadom k tomu, že v konaní o oddlženie dlžníka sa neskúma poctivý zámer dlžníka, majú veritelia (ktorí boli dotknutí oddlžením dlžníka) možnosť podať v zákonnej lehote žalobu na súd a domáhať sa zrušenia oddlženia, pokiaľ v tomto súdnom konaní preukážu, že dlžník požiadal o oddlženie, hoci nemal poctivý zámer. Zákonodarca v príkladmo uvádza jednak okolnosti, ktoré svedčia o tom, že dlžník mal po podaní návrhu poctivý zámer ( ) ako aj okolnosti, ktoré svedčia o tom, že dlžník nemal poctivý zámer ( ). Námietky žalobkyne, že nemožno dlžníka posudzovať ako sociálny prípad, ale ako majetného človeka s preukázateľným majetkom nie sú dôvodné, keďže k oddlženiu dlžníka došlo v čase pred nadobudnutím nehnuteľnosti darom od svojich rodičov. Akékoľvek konštrukcie žalobkyne o tom, že sa jedná o majetného človeka a nie o sociálny prípad, či o tom aký bol jej zámer vymáhania pohľadávky (v lehote 120 dní po dožití otca dlžníka), nie sú v tomto štádiu konania právne relevantné, keďže dlžník svoj záväzok voči žalobkyni v celom rozsahu uhradil. 72. Ani domnienky žalobkyne o tom, že pokiaľ bola záloha na byt rodičov zrušená „pred konkurzným uznesením“ (pred rozhodnutím súdu o oddlžení žalovaného), muselo byť rodičom ako aj žalovanému už v tom čase zrejmé, že žalovaný nadobudne takýto majetok a ide tak o omisívne konanie žalovaného, nie sú dôvodné. Správne okresný súd v bode 42 odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že poctivosť zámeru dlžníka pri oddlžení sa skúma v čase, kedy nadobudlo účinky rozhodnutie súdu o zbavení dlžníka všetkých dlhov. Správne taktiež poukázal okresný súd v bode 44 odôvodnenia svojho rozhodnutia, že nie sú namieste špekulácie o tom, či boli podmienky na darovanie splnené skôr alebo neskôr, keďže žalovanému toto právo neprináležalo. Na to, aby došlo k darovaniu musí jestvovať vôľa darcov predmet daru darovať obdarovanému, v danom prípade rodičov vo vzťahu k žalovanému. Potom tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovaný nemal poctivý zámer, keď v návrhu, alebo v prílohe návrhu neuviedol dôležitú informáciu, že rodičia mu hodlajú darovať nehnuteľnosť nie nepatrnej hodnoty, je nielen nesprávne, ale aj absurdné. Darovanie hnuteľnej, či nehnuteľnej veci vždy vychádza z vôle darcu voči obdarovanému. Bez ohľadu na to, či rodičia žalovaného v čase oddlženia žalovaného disponovali takouto vôľou a aké boli ich pohnútky časového rámca darovania nehnuteľnosti, uvedenú okolnosť nemožno pričítať na ťarchu žalovaného ako dlžníka, ktorý o darovaní nehnuteľnosti nerozhodoval. V žiadnom prípade nemožno takúto informáciu považovať za informáciu, ktorú by dlžník mal v súlade s ust.

§ 166g ods. 2 písm. c) uviesť v návrhu alebo v prílohe návrhu na oddlženie, a to v čase dvoch rokov pred samotným darovaním. Tak ako konštatoval okresný súd, ide len o ničím nepreukázané špekulácie, ktoré nemajú žiadny právny podklad. Darovanie je plne závislé na subjektívnom správaní rodičov žalovaného, a nie na vôli žalovaného. 73. Odvolací súd preto konštatuje, že prieskumom rozhodnutia súdu prvej inštancie nezistil žiadnu vadu, ktorá by mala vplyv na nesprávne rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, na ktorý aplikoval správnu právnu normu a vo veci formuloval správny právny názor, keď dospel k záveru, že úhradou pohľadávky žalobkyni zaniklo postavenie veriteľa, a preto bolo potrebné zamietnuť jej žalobu. 74. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa v spojení s a že priznal úspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni. O vyčíslení trov konania rozhodne súdny úradník osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 75. Rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).