Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_28CoCsp-24-2025.pdf
PDF · 88.82 KB
Case nature
Area
Subarea
28CoCsp/24/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová v sporovej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D. E. F. XX, zast.: CSP Nitra, IČO: 54965837, Gemerská 906/2, Bratislava, proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., IČO: 36854140, Žižkova 11, Bratislava, o obnovu konania, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 01.10.2024 č. k. 26Csp/26/2024-106, takto
r o z h o d o l :
I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.
II. Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 10Csp/116/2018 (výrok I) a žalovanému priznal 100 % náhrady trov konania (výrok II). 2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto: 3. Z obsahu spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 10Csp/116/2018 vyplynulo, že pôvodné konanie bolo právoplatne skončené vydaním platobného rozkazu z 24.07.2018, č. k. 10Csp/116/2018-45, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi žalovaného (v procesnom postavení žalobcu) sumu 88 344,15 € s príslušenstvom a náhradu trov konania. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť 22.08.2018. Žaloba na obnovu konania bola podaná 22.02.2024, pričom ide o žalobu podanú z dôvodov podľa § 397 písm. a), b) a e) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Žalobkyňa žalobu na obnovu konania odôvodňovala tým, že nie z vlastnej viny sa nemohla zúčastniť konania a uplatniť jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva čl. 46 a čl. 48 Ústavy SR, pretože súd nedoručoval písomnosti do vlastných rúk, ale uplatňoval fikciu doručenia, a nikdy jej nebolo doručené ani napádané rozhodnutie, proti ktorému aj tak podala odpor, ktorý bol odmietnutý z dôvodu oneskoreného podania uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 10Csp/116/2018-62, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17.01.2019. Vydanie napádaného platobného rozkazu bolo v rozpore z rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 09.11.2023, Všeobecná úverová banka (C-598/21, EU:C:2023:845). 4. Súd prvej inštancie posúdil žalobu na obnovu konania s odkazom na § 397, § 398, § 403 ods. 1 a 2, § 407, § 408 a § 255 ods. 1 CSP takto: 5. Primárne súd prvej inštancie skúmal včasnosť podania žaloby na obnovu konania. Vo vzťahu k dôvodom obnovy konania podľa § 397 písm. a) a b) CSP dospel k záveru, že žaloba bola podaná oneskorene, keďže trojročná objektívna lehota podľa § 403 ods. 2 CSP ku dňu podania žaloby (22.02.2024) uplynula. Včasnosť podania žaloby bola zachovaná výlučne vo vzťahu k dôvodu podľa § 397 písm. e) CSP, keďže rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 09.11.2023 vo veci C-598/21 bol zverejnený v úradnom vestníku Európskej únie 03.01.2024, od ktorého začala plynúť subjektívna lehota podľa § 403 ods. 1 CSP. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku Súdneho dvora z 09.11.2023,
Všeobecná úverová banka (C-598/21, EU:C:2023:845) súd konštatoval, že rozhodnutie nevedie k paušálnemu vylúčeniu možnosti predčasného „zosplatnenia“ úveru (§ 565 OZ v spojitosti s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“) v spotrebiteľských veciach, ale vyžaduje individuálne posúdenie uplatnenia predčasného „zosplatnenia“ úveru (z pohľadu nekalej zmluvnej podmienky) v kontexte zásady proporcionality. Napadnutý platobný rozkaz bol vydaný na základe legitímneho procesného postupu a pred jeho vydaním sudca ex offo preskúmal dôvodnosť návrhu na vydanie platobného rozkazu o. i. aj z hľadiska prípadnej existencie neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 299 ods. 2 CSP. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že nemala ako strana sporu možnosť uplatniť včas a riadne jej náležiace procesné práva, keďže platobný rozkaz bol žalobkyni preukázateľne doručený do vlastných rúk 06.08.2018. Odpor podala až po uplynutí zákonnej lehoty 10.12.2018, v dôsledku čoho bol jej odpor odmietnutý. Argumentácia žalobkyne smerujúca proti právnym predchodcom žalovaného uplatnenému nároku v konaní sp. zn. 10Csp/116/2018 súhrnne vychádza z vnútroštátnej zákonnej úpravy obsiahnutej v § 53 a nasl. OZ, čo je procesná obrana, ktorú žalobkyňa mohla uplatniť v rámci odporu proti platobnému rozkazu za predpokladu, že by bol podaný včas a riadne, no na túto možnosť rezignovala. Účelom obnovy konania nie je nahradenie konania o odpore proti platobnému rozkazu. Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonných dôvodov obnovy konania podľa § 397 a § 398 CSP, pretože neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že platobný rozkaz je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora, ktoré je pre strany záväzné, súd prvej inštancie žalobu na obnovu konania zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej, ktorá mala v konaní úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 6. Včasným odvolaním sa žalobkyňa domáhala zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietla, že napadnutý rozsudok je nesprávny, nepresvedčivý, nepreskúmateľný a najmä v rozpore s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ako i v rozpore s právom únie. Súd rozhodol výlučne formalisticky bez toho, aby sa zaoberal meritom veci a nevysporiadal sa so všetkými zásadnými námietkami a svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Zo spisu sp. zn. 10Csp/116/2018, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz, nevyplýva, že by dodávateľ uplatnil právo v súlade so zákonom, keďže neboli dodržané ust. § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ. Posledná výzva pred „zosplatnením“ z 21.05.2015 neobsahuje určenie splátky, pre ktorú sa úver má „zosplatniť“, a vyhlásenie úveru za predčasne splatný z 02.10.2015 nebolo urobené v súlade § 565 druhou vetou OZ. Nárok dodávateľa v konaní o vydanie platobného rozkazu bol uplatňovaný z neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá nebola individuálne dojednaná a umožňovala dodávateľovi kedykoľvek jednostranne vyhlásiť úver za predčasne splatný, len čo sa spotrebiteľ omeškal s tromi splátkami. Takéto konanie dodávateľa však bolo prípustné len za splnenia podmienok v § 53 ods. 9 a § 565 druhá veta OZ. Vyhlásenie úveru za predčasne splatný mohol veriteľ uskutočniť v čase od 22.05.2015 do 14.06.2015, a to do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Súd prvej inštancie nezohľadnil neplatné „zosplatnenie“ úveru a rovnako i v tomto konaní ignoroval skutočnosť, že mimoriadna splatnosť úveru nenastala. Súd neprihliadol na absolútnu neplatnosť právnych úkonov, na ktorú mal prihliadať z úradnej povinnosti. Neobstojí názor súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že účelom obnovy konania nie je nahradenie konania o odpore proti platobnému rozkazu, hoci obnova konania slúži na nápravu porušenia základných práv, najmä práva na spravodlivý proces a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ktoré boli žalobkyni v konaní o vydaní platobného rozkazu odňaté. Platobný rozkaz bol vydaný bez toho, aby sa súd zaoberal neprijateľnými zmluvnými podmienkami a bez toho, aby preskúmal platnosť „zosplatnenia“ úveru. Súd nesprávne vychádzal z predpokladu, že samotný akt vydania platobného rozkazu svedčí o absencii neprijateľných zmluvných podmienok. Takýto záver nemá oporu v zákone ani v rozhodovacej praxi. Žalobkyňa nebola povinná preukazovať, že platobný rozkaz je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora, ktoré je pre strany záväzné. Súd z vlastnej činnosti mal mať vedomosť o tom, že platobný rozkaz nemožno vydať, keďže neboli splnené ani formálne ani materiálne podmienky na jeho vydanie. 7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhoval napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalobu považuje za nedôvodnú v celom rozsahu, keďže žalobkyňa mohla žalobu na obnovu konania podať už v čase, keď oneskorene podávala odpor, z čoho je zrejmé, že uplynula subjektívna aj objektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania podľa § 403 CSP. Žalovaný preto považuje argumentáciu žalobkyne za irelevantnú. 8. V odvolacej replike žalobkyňa zotrvala na odvolaní v celom rozsahu. Zopakovala, že súd prvej inštancie rozhodol formalisticky, bez posúdenia merita veci, keď priznal žalovanej banke nárok vyplývajúci z jediného právneho úkonu „zosplatnenia“ úveru, hoci neboli splnené podmienky § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Najnovšia judikatúra najvyššieho a ústavného súdu potvrdzuje, že z výzvy bez konkretizácie splátky nemožno priznať veriteľovi právo na zaplatenie „zosplatneného“ úveru, a preto žalobkyňa navrhuje zrušenie napadnutého rozsudku.
9. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Tu odvolací súd poznamenáva, že žiadosti žalobkyne o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku písomne nebolo možné vyhovieť, pretože podľa § 219 ods. 3 CSP na oznámenie v písomnej forme strana nemá právo. Odvolací súd však pokúsil požadované informácie oznámiť zástupcovi aspoň elektronicky a oznámenie mu odoslal do elektronickej schránky viac ako päť dní pred vyhlásením rozsudku. Odvolací súd teda zabezpečil zástupcovi žalobkyne možnosť sa s touto elektronickou správou včas oboznámiť. Ak tak do vyhlásenia rozsudku neurobil, nemohlo to brániť odvolaciemu rozsudku v tom, aby svoj rozsudok vyhlásil. 10. Na účely vyhodnotenia odvolania žalobkyne odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku (bod 3 vyššie). 11. Žalobkyňa svojím odvolaním napáda právny názor súdu prvej inštancie na podmienku vyplývajúcu z § 397 písm. e) CSP, ktorý umožňuje obnovu konania ak je právoplatný rozsudok v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý žalobkyňa uplatňuje, predstavuje narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená meritórnym rozhodnutím. Tento zásah sa musí preto vyvažovať sprísnenými podmienkami prípustnosti, ktoré sú taxatívne vymedzené v ust. § 397 CSP. V súvislosti s prelomením zásady res iudicata odvolací súd pripomína uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 345/2017 (bod 21), kde ústavný súd odkazom na závery Súdneho dvora v rozsudku zo 16.03.2006, Kapferer (C-234/04, EU:C:2006:178) zdôraznil platnosť tejto zásady aj v prípade zmeny judikatúry Súdneho dvora EÚ. Súdny dvor konštatoval, že úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval a rušil právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj ukáže, že je v rozpore s právom Európskeho spoločenstva (Európskej únie). Súdny dvor tiež uviedol, že na to, aby sa zabezpečila stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými. Týmto rozhodnutím Súdny dvor zdôraznil dôležitosť zásady res iudicata. Obnova konania nemá byť nariadená pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora. Rozhodnutie Súdneho dvora zakladá dôvod prípustnosti obnovy konania len vtedy, keď sa týka rovnakej veci ako obnovou napadnuté rozhodnutie alebo ak odlišne, hoci vo veci inej, rieši otázku, majúcu na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom konaní dosah. V záujme podčiarknutia charakteru výnimočnosti obnovy konania zákonodarca pri prijatí Civilného sporového poriadku znenie pôvodného ust. § 228 ods. 1 písm. e) OSP spresnil tak, že daný dôvod obnovy konania podmienil aj záväznosťou rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (Rady Európskej únie alebo Európskej komisie) pre strany konania. Výsledkom prejudiciálneho konania nie je vyriešenie sporu medzi stranami, ale iba odpoveď na konkrétne otázky vnútroštátneho súdu týkajúce sa výkladu práva EÚ. Na základe odpovedí zo Súdneho dvora súd, ktorý položil prejudiciálnu otázku, následne uplatňuje právo EÚ na spor, ktorý prejednáva a vo veci rozhodne. Po zverejnení rozhodnutia v zbierke rozhodnutí Súdneho dvora a Všeobecného súdu sú vnútroštátne súdy pri riešení otázky výkladu práva EÚ, ktorá už bola riešená pred Súdnym dvorom, povinné uplatniť tento výklad práva EÚ. V danom prípade však ide o všeobecnú záväznosť judikatúry Súdneho dvora EÚ pre vnútroštátne súdy. Pre strany iného konania nemôže byť takéto rozhodnutie (subjektívne) záväzné. 12. Odvolací súd tu odkazuje aj na analogicky použiteľný názoru ústavného súdu na povolenie obnovy konania, podľa ktorého vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sú záväzné výhradne pre strany sporu (od tohto typu záväznosti je potrebné odlišovať všeobecnú povinnosť orgánov verejnej moci vykladať pri vnútroštátnej aplikácii dohovor v súlade s judikatúrou ESĽP), ustanovenie § 215 zákona o ústavnom súde obmedzuje možnosť podať návrh na obnovu konania pred ústavným súdom výhradne tomu, kto bol účastníkom konania pred ESĽP a predchádzajúceho konania pred ústavným súdom. Návrh na obnovu konania pred ústavným súdom teda nie je oprávnený podať ten, kto bol síce účastníkom konania pred ústavným súdom, avšak sám nepodal sťažnosť ESĽP, o ktorej ESĽP rozhodol, a to ani vtedy, keď by sa rozhodnutie ESĽP, ktorým navrhovateľ odôvodňuje návrh na obnovu konania pred ústavným súdom, týkalo skutkovo totožnej veci. (uznesenie z 01.06.2022, č. k. II. ÚS 289/2022). 13. Pretože práve subjektívny vzťah nového rozhodnutia k (obom) stranám konania, ktorý v prípade žalobkyňou označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ chýba, je jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená, aby bol daný dôvod na povolenie obnovy konania podľa § 397 písm. e) CSP („je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie…, ktoré je pre strany záväzné“), je zrejmé, že
obnova konania nie je v prejednávanej veci prípustná. Vzhľadom na to sa po vecnej stránke nemožno zaoberať ani argumentmi žalobkyne, ktoré sa týkali výkladu ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. 14. Odvolacie dôvody, ktoré žalobkyňa uplatnila, nie sú spôsobilé spochybniť záver o neprípustnosti žaloby na obnovu konania. Neprípustnosť žaloby na obnovu konania konštatoval už súd prvej inštancie, hoci z iných východísk (neexistencia rozporu platobného rozkazu s rozsudkom Súdneho dvora), čo však nič nemení na tom, že jeho rozhodnutie je v konečnom dôsledku vecne správne. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (výrok I). 15. Pretože týmto rozhodnutím sa konanie končí, musel odvolací súd rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP). V danom prípade žalobkyňa so svojím odvolaním neuspela, takže odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok II). 16. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 až § 423 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.