Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/82/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr. Eriky Zajacovej a sudkyne JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobkyne A. B. C., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v D., E. E. X/XXX, právne zastúpenej JUDr. Jiřím Choutkom, advokátom so sídlom v Trenčíne, Štúrovo nám. 121, proti žalovanej F. G. B., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v D., C. XXXX/X, zastúpenej H. D. B., narodeným XX.XX.XXXX, bytom v D., C. XXXX/X, o odstránenie stavby a o vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 10. júla 2025, č. k. -221, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby podľa ust. (výrok I.) a súčasne vyhovel vzájomnej žalobe podanej žalovanou o určenie vlastníckeho práva k pozemku, na ktorom sa neoprávnená stavba mala nachádzať. Obe rozhodnutia odôvodnil vydržaním vlastníckeho práva ( ) k dotknutému pozemku.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol opätovne v zásade identicky potom, ako bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie zo dňa 01.02.2024, č. k. -176 odvolacím súdom zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí nepovažoval za splnené podmienky vydržania, pretože právny predchodca žalovanej H. I. E. s manželkou ostali v omyle o priamom priebehu spoločnej hranice pozemkov len preto, že jednak konali v priamom rozpore so zákonom, keď pri zhotovovaní stavieb nepostupovali v súlade s citovaným ustanovením a už pred začatím stavby nezabezpečili vytýčenie stavieb a nerešpektovali ani povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím o dodatočnom povolení stavby z roku 2001, ktoré v bode 8. výslovne ukladalo stavebníkovi zabezpečiť priestorové vytýčenie polohy stavby.

3. Súd prvej inštancie však v napadnutom rozhodnutí opätovne považoval podmienky vydržania za splnené na strane právneho predchodcu žalovanej, tentokrát však nie na strane H. I. E. a jeho manželky, ale na strane ich syna ako dediča po Ing, E.. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ porušenie predpisu stavebného práva vylučovalo ospravedlniteľný omyl na strane H. I. E. a jeho manželky, neplatí to pre ďalšieho vlastníka nehnuteľností. Súd prvej inštancie konštatoval, že H. I. E. zomrel XX.XX.XXXX a v čase smrti bol vlastníkom nehnuteľností k. ú. J., parcely registra C č. 507 o výmere 354 m2 zastavaná plocha a nádvorie, K. XXX o výmere 62 m2, záhrada, domu súp. č. XX na parcele č. 507, v podiele 1/1. V dedičskom konaní, vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. , D/not 199/04, tieto nehnuteľnosti nadobudol v celosti D. E., syn H. I. E., narodený XX.XX.XXXX, v čase smrti svojho otca mal

teda necelých 19 rokov. Na to súd prvej inštancie nadviazal, že v čase realizácie prístavieb H. I. E. v roku 2000 (kedy by pri rešpektovaní stavebných predpisov bol skutočný priebeh hranice zistený) mal teda D. E. cca 16 rokov. Osvedčenie o dedičstve, na základe ktorého D. E. nadobudol uvedené nehnuteľnosti, nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 21.01.2005. Syn manželov E. zistil až v roku 2017, po zameraní geodetom H. L., že prístavbami zasahuje do pozemkov žalobkyne a začal situáciu riešiť. Vzhľadom na to súd prvej inštancie konštatoval, že do tej doby uplynula zákonom určená 10 ročná lehota ako podmienka nadobudnutia vlastníctva vydržania. Minimálne v období rokov 2004 až 2016 D. E. nemal vedomosť o tom, že stavby, ktoré zdedil, zasahujú do vlastníctva žalobkyne. Súd prvej inštancie mal teda za to, že zákonom určené podmienky vydržania vlastníckeho práva, dobromyseľnosť a lehota 10 rokov v jeho prípade splnené boli. Hoci teda bola v konaní spochybnená dobrá viera H. I. E., ohľadne jeho syna D. E. súd prvej inštancie nenachádzal nič, čo by spochybnilo jeho dobromyseľnosť. Omyl D. E. bol podľa súdu prvej inštancie preto ospravedlniteľný a vlastníctvo k spornej časti pozemku, v súčasnosti predstavujúcej parc. č. 510/5, nadobudol vydržaním, a od neho kúpou nadobudla vlastníctvo žalovaná. Súd prvej inštancie vzhľadom na to žalobu o odstránenie stavby zamietol a vyhovel žalovanej vzájomnému návrhu o určenie vlastníckeho práva k parc. č. 510/5.

4. O trovách konania rozhodol podľa v konaní plne úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie o vydržaní vlastníckeho práva k pozemku D. E.. Považovala za nepravdepodobné, aby D. E. nezískal za 12 rokov vedomosť o problematike nepovolených stavieb, ku ktorým sa viedlo stavebné konanie s jeho rodičmi. O to viac, keď matke D. E. bolo zriadené vecné bremeno užívania nehnuteľností v súvislosti s dedičským konaním po jeho otcovi. Žalobkyňa s poukazom na ust. namietala, že D. E. dedením po H. I. E. vstúpil do jeho práva a povinností, a stavebné povolenie bolo preto v zmysle uvedeného ustanovenia záväzné aj pre neho. Rovnako jemu tak vyplývala povinnosť pozemky zamerať. Musel mať podľa žalobkyne tiež vedomosť, že predmetom dedičstva boli neskolaudované stavby, a že mu vznikla povinnosť stavebníka tieto stavby skolaudovať. Počas trvania svojej držby tak mohol podľa žalobkyne kedykoľvek zistiť skutočný stav. Záver súdu prvej inštancie o dobromyseľnosti D. E. nemá podľa žalobkyne oporu v žiadnom dôkaze, pretože súd prvej inštancie okrem záveru o jeho dedení v roku 2005 a podania žaloby z jeho strany v roku 2017 nevykonal žiaden dôkaz k jeho dobromyseľnosti a ani žalobkyňa žiaden dôkaz v tomto smere nenavrhovala. S poukazom na požiadavku náležitej opatrnosti bolo podľa žalobkyne namieste mať za to, že pokiaľ by si D. E. splnil povinnosť oznámiť právne nástupníctvo príslušnému stavebnému úradu, musel by bezprostredne pri kolaudácii zistiť skutočnosti významné z hľadiska dobromyseľnosti jeho držby. Záverom odvolania žalobkyňa namietala, že z osvedčenia o dedičstve v prospech D. E. nie je zrejmé, či boli predmetom dedičstva aj rozostavaná prístavba rodinného domu, ktorý zdedil a prístrešok s letnou kuchyňou a skladom, teda stavby, zasahujúce do pozemku žalobkyne. Ak nie, bola by podľa žalobkyne v postavení stavebníka naďalej matka D. E., ako pôvodný stavebník.

6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a poukázala na potrebu aplikácie záverov rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 14.11.2018.

7. Žalobkyňa v replike na vyjadrenie žalovanej poukázala na to, že D. E. žil v spoločnej domácnosti s rodičmi, preto musel mať vedomosť o stavbách, o ktoré v ide v tomto konaní. Ohľadom rozhodnutia ústavného súdu odkazovaného žalovanou zdôraznila, že je potrebné prihliadať na celú jeho právnu vetu, v ktorej je podstatné aj to, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený, že držanú vec nadobudol poctivým spôsobom. Žalobkyňa v nadväznosti na to uviedla, že nie je možné považovať za poctivý spôsob nadobudnutia v súlade s dobrými mravmi nerešpektovanie rozhodnutia orgánu verejnej správy.

8. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa a násl. , bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa . Vec prejednal v novom zložení senátu, pretože pôvodná sudkyňa JUDr. Gabriela Janáková mala medzičasom prerušený výkon funkcie sudcu a sudkyňa Mgr Martina Trnavská je dočasne preložená na Najvyšší súd SR. Po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa , pretože je vo výroku vecne správne.

9. V prvom rade považuje odvolací súd za významné, že hoci súd prvej inštancie po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí rozhodol svojim druhým rozsudkom vo výroku identicky, spočíva odôvodnenie jeho rozhodnutia na odlišných východiskách. Súd prvej inštancie teda rešpektoval zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu vylučujúce vydržanie vlastníckeho práva k spornému pozemku H. I. E., ale posudzujúc v ďalšom konaní podmienky vydržania u jeho právneho nástupcu, syna a dediča D. E., prijal záver, že na jeho strane podmienky vydržania už splnené boli. Principiálne preto, že na jeho strane ako dediča vo veku 19 rokov nebola už prekážkou dobromyseľnosti existencia a nesplnenie povinnosti zamerať pozemky uloženej v stavebnom konaní jeho otcovi H. I. E.. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie stotožňuje.

10. Rovnako ako v predchádzajúcom rozhodnutí súdu prvej inštancie, rozhodujúcim záverom napadnutého rozhodnutia, a to tak o zamietnutí žaloby o úpravu pomerov k neoprávnenej stavbe, ako aj o vyhovení vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva je záver o vydržaní vlastníckeho práva právnym predchodcom žalovanej. Tentokrát však nie u H. I. E., ale u jeho syna a dediča D. E., ktorý je bezprostredným právnym predchodcom žalovanej.

11. Podľa , ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

12. Naďalej platí, že posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie, treba vždy hodnotiť objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka. Vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí.

13. Odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že právny predchodca žalovanej H. I. E. s manželkou ostali v omyle o priamom priebehu spoločnej hranice pozemkov len preto, že konali v rozpore so zákonom a povinnosťou uloženou rozhodnutím o dodatočnom povolení stavby, keď pri zhotovovaní stavieb nezabezpečili priestorové vytýčenie polohy stavby. Takýto omyl nepovažoval odvolací súd za ospravedlniteľný. Odvolací súd sa však stotožňuje so súdom prvej inštancie, že na strane D. E. ako dediča H. I. E. je už potrebné na uvedenú situáciu nazerať inak.

14. Dedením dochádza k tzv. univerzálnej sukcesii, teda vstupu dediča do všetkých práv a povinností poručiteľa. To však neznamená, že na strane dediča je súčasne daná aj vedomosť o všetkých právach a povinnostiach poručiteľa. Pokiaľ odvolací súd neakceptoval vydržanie H. I. E., bolo to preto, že on sám realizoval stavby bez stavebného povolenia, on sám bol iniciátorom konania o dodatočné povolenie a priamo jemu bola uložená povinnosť zamerať stavby v rozhodnutí o dodatočnom povolení stavieb, ktorú nesplnil. Jeho vedomosť o danej povinnosť bola preto jednoznačná a jej nesplnenie preto neakceptovateľné ako dôvod ospravedlnenia jeho omylu významného z hľadiska vydržania. Zo zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že v čase jeho smrti mal jeho syn D. E. 19 rokov a stal sa dedičom po ňom. Ako bolo uvedené, na strane dediča nemožno predpokladať identickú vedomosť o právach a povinnostiach poručiteľa, akú mal o nich sám poručiteľ. Naopak obvyklému chodu udalostí zodpovedá, že dedič má vedomosť spravidla len o významnejších majetkových právach. O to viac vo veku 19 rokov, kedy je pre potomkov právna sféra ich rodičov obvykle málo zaujímavá.

15. Keďže D. E. nebol stavebníkom, iniciátorom stavebného konania, ani adresátom rozhodnutia o dodatočnom povolení stavby, nemožno u neho dovodiť priamu vedomosť o povinnosti zamerania pozemkov dotknutých stavbami, ako to bolo u jeho otca. Vzhľadom na uvedený obvykle obmedzený okruh vedomostí dediča o právnej sfére poručiteľa, zvlášť vo veľmi mladom veku dediča, nemožno preto na strane D. E. predpokladať rovnakú vedomosť o povinnosti zamerania sporných pozemkov, ktorá by ho diskvalifikovala z oprávnenej držby, ako to bolo u jeho otca. Naopak na jeho strane už možno omyl v rozsahu vlastníckeho práva, ktoré nadobudol dedením považovať za ospravedlniteľný, pretože obvyklému chodu veci zodpovedá, že on sám nemal totožnú vedomosť o problematike stavieb zriaďovaných jeho otcom na sporných pozemkoch. Ani prípadné pochybnosti o tom nemôžu viesť k inému záveru než prijal súd prvej inštancie. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Iba preukázanie toho, že aj D. E. mal rovnakú vedomosť ako jeho otec o povinnostiach vyplývajúcich jeho otcovi zo stavebného konania,

by mohlo viesť k záveru, že ani na strane D. E. podmienky vydržania splnené neboli. Eventuálne preukázanie uvedenej skutočnosti však bolo dôkazným bremenom žalobkyne a nemožno ju považovať za preukázanú zo samotnej skutočnosti že D. E. žil v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi a neskôr s matkou, ktorej bolo zriadené vecné bremeno užívania nehnuteľností zdedených D. E..

16. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukazuje na to, že D. E. dedením po H. I. E. vstúpil do jeho práv a povinností, a stavebné povolenie bolo preto v zmysle uvedeného ustanovenia záväzné aj pre neho, je významné, že z hľadiska posudzovania oprávnenosti držby je podstatné vnútorné presvedčenie držiteľa. Preto tu nie je podstatné, či D. E. mal identickú povinnosť ako jeho otec vyplývajúcu zo stavebného konania, ale aká mohla byť s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam, teda objektívne, jeho vedomosť o týchto povinnostiach. Ako bolo uvedené vyššie, vzhľadom na okolnosti objektívne omnoho nižšia, než u jeho otca. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že z osvedčenia o dedičstve v prospech D. E. nie je zrejmé, či boli predmetom dedičstva aj rozostavaná prístavba rodinného domu, ktorý zdedil a prístrešok s letnou kuchyňou a skladom, teda stavby, zasahujúce do pozemku žalobkyne, táto okolnosť nie je rozhodujúca, pretože dedičstvo sa nadobúda už smrťou poručiteľa ( ).

17. Vydržanie D. E. napokon obstojí aj v zmysle záverov rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. zo 14. novembra 2018 a nadväzujúceho rozhodnutia sp. zn. z 24. novembra 2022. Ako bolo uvedené vyššie, nemožno pri posudzovaní oprávnenosti držby posudzovať okolnosť nerešpektovania rozhodnutia v stavebnom konaní rovnako v prípade H. I. E. ako účastníka stavebného konania a priameho adresáta predmetného rozhodnutia, ako v prípade D. E., ako jeho dediča, u ktorého už uvedená priamosť absentuje. Aj podľa odvolacieho súdu tak mohol byť D. E. ako dedič vzhľadom na všetky okolnosti presvedčený, že sporné pozemky nadobudol poctivým spôsobom.

18. Vzhľadom na uvedené bolo napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch vo veci samej vecne správne, rovnako ako aj vo výroku o trovách konania správne založeného na plnom úspechu žalovanej, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. až . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.