Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoP/126/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Šefčíkovej a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a JUDr. Petra Kalatu, v právnej veci osoby oprávnenej na výživné: A. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., zastúpený splnomocnencom: JUDr. Ľubomír Hnát, advokát so sídlom Gouthova 20, Bratislava, a osoby povinnej platiť výživné: E. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, D., zastúpený splnomocnencom: Mgr. Ing. Marius Hričovský, advokát so sídlom Gorkého 200/15, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, v konaní o určenie výživného na plnoleté dieťa, o odvolaní osoby povinnej platiť výživné proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II, č. k. -296, zo dňa 03.04.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal osobu povinnú platiť výživné (ďalej ako „povinný“) prispievať na výživu osobe oprávnenej na výživné (ďalej ako „oprávnený“) mesačne sumou 500 eur, a to vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám oprávneného, počnúc dňom XX.XX.XXXX, výrokom II. rozhodol, že nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od XX.XX.XXXX do 04.04.2025 v sume 9 240 eur má povinný povinnosť zaplatiť k rukám oprávneného do 12 mesiacov od doručenia rozsudku, výrokom III. vo zvyšku návrh zamietol a výrokom IV. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou , , a o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) a (ďalej len „“).

2. Vecne dôvodil, že vyživovacia povinnosť rodičov k plnoletému oprávnenému naďalej trvá, nakoľko tento plynule pokračuje v dennom štúdiu na vysokej škole a nie je schopný sa sám živiť. Pri ustálení výšky výživného vychádzal z odôvodnených potrieb oprávneného, ktoré ustálil na sumu cca 890 eur mesačne (po odpočítaní prídavku na dieťa v sume 60 eur predstavujú reálne náklady cca 830 eur), pričom okrem bežných výdavkov na stravu a bývanie zohľadnil aj náklady spojené so štúdiom a záľubami. Poukázal aj na skutočnosť, že povinný sa zmluvne zaviazal platiť zhodné výživné 500 eur aj druhému synovi, čo vyhodnotil ako primerané referenčné kritérium. Pri posudzovaní možností a schopností povinného zohľadnil jeho nadštandardný príjem vo výške cca 4 517 eur mesačne. Konštatoval, že hoci by podľa metodiky výpočtu výživného (20 % z príjmu) pripadala na oprávneného suma až 903 eur, vzhľadom na ďalšiu vyživovaciu povinnosť otca určil výživné v sume 500 eur ako primerané. Odmietol zohľadniť výdavky povinného na poistenia nehnuteľnosti, domácnosti, vozidla a splátky úveru na vozidlo (760 eur), s odôvodnením, že tieto výdavky deklarujú životnú úroveň otca, ale nemajú prednosť pred jeho

zákonnou vyživovacou povinnosťou. Rozhodnutie oprel aj o výrazný nepomer v životnej úrovni rodičov, keďže príjem matky oprávneného (cca 1 700 eur) je násobne nižší než príjem povinného, a preto je to práve povinný, ktorý sa musí vo väčšom rozsahu podieľať na výžive oprávneného. O zročnom výživnom (nedoplatku) v sume 9 240 eur rozhodol na základe rozdielu medzi určenou sumou (12 000 eur za 24 mesiacov) a sumou skutočne uhradenou povinným (2 760 eur), pričom lehotu na plnenie 12 mesiacov považoval za primeranú majetkovým pomerom povinného. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu nárok.

3. Povinný podal v zákonom určenej lehote odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov podľa (ďalej len „“) a . Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že povinný je povinný prispievať na výživu oprávnenému mesačne sumou 200 eur, a to vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám oprávneného, počnúc dňom XX.XX.XXXX, s tým, že nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od XX.XX.XXXX do 04.04.2025 v sume 3 121 eur je povinný zaplatiť k rukám osoby oprávnenej na výživné do 12 mesiacov od doručenia rozsudku, alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súd prvej inštancie pri aplikácii síce konštatoval vyživovaciu povinnosť oboch rodičov k dvom plnoletým deťom (oprávnenému a jeho bratovi G.), avšak nezohľadnil, akým spôsobom a v akej výške si túto povinnosť rodičia reálne plnia. Zdôraznil, že matka na syna G. neprispieva žiadnou sumou a výživné naňho znáša výlučne on. Svoje mesačné náklady na G. vyčíslil na sumu 660 eur (vrátane internátu a priemerných jednorazových výdavkov), čo po odpočítaní slovenských a rakúskych rodinných prídavkov predstavuje jeho čisté plnenie vo výške 539 eur, teda 100 % finančného zaťaženia. Vo vzťahu k oprávnenému A. uviedol, že ním platené výživné 500 eur spolu s rodinnými prídavkami z Rakúska (cca 211 eur) a Slovenska (60 eur) predstavuje sumu 771,30 eur na pokrytie potrieb, pričom osobná starostlivosť o zdravé plnoleté dieťa nemá vplyv na určenie výšky výživného. Namietal, že v súčasnosti znáša 100 % nákladov na obe deti, zatiaľ čo matka sa na ich výžive finančne nepodieľa. Ďalej napadol záver súdu o výške odôvodnených potrieb oprávneného v sume 883 eur, ktorú považuje za nepreukázanú, nakoľko oprávnený ani matka nepredložili relevantné dôkazy. Poukázal na to, že sama matka v liste zo dňa 15.01.2025 označila predložené tabuľky nákladov za „nafukovacie excelovské cvičenia“, ktoré nezodpovedajú realite. Argumentoval, že reálne náklady oprávneného, kým žil v jeho domácnosti, sa pohybovali okolo 400 eur, a ich skokový nárast po odsťahovaní sa k matke považuje za účelový. Namietal nesprávne ustálenie výšky výživného zahrnutím jednorazových výdavkov do priemerných mesačných nákladov. Výdavky ako autoškola, školské výlety (CERN, Poľsko) či stužková sú neopakovateľné položky, ktoré by nemali navyšovať pravidelné mesačné výživné, ale rodičia by sa na ich úhrade mali podieľať rovným dielom. V tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že suma odôvodnených potrieb 883 eur nebola v konaní preukázaná, nakoľko súd vychádzal z neaktuálnych a nedoložených tvrdení matky z času podania návrhu. Povinný taktiež vytkol súdu nesprávne posúdenie životnej úrovne rodičov v zmysle , keď ju zredukoval len na matematické porovnanie príjmov (cca 1 700 eur u matky a 4 517 eur u otca). Argumentoval, že životná úroveň nie je určená len výškou príjmu, ale aj pracovným zaťažením (nočná práca a služby otca oproti štandardnému pracovnému času matky) a kvalitou života. V neposlednom rade namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s ustálenou judikatúrou (R ) a nezohľadnil potencialitu príjmu matky. Uviedol, že matka, ktorá ovláda nemecký jazyk a má skúsenosti s prácou v zahraničí, by na rakúskom trhu práce mohla reálne dosahovať príjem v rozmedzí 2 200 eur až 5 000 eur. Jej potenciálna schopnosť plniť vyživovaciu povinnosť je preto porovnateľná so schopnosťami povinného, avšak matka nevyvíja snahu o zlepšenie svojich majetkových pomerov. Poukázal na výraznú disproporciu v plnení vyživovacej povinnosti, ktorá je na základe napadnutého rozhodnutia nastavená v pomere 10:0 v jeho neprospech. Argumentoval, že ak by súd zohľadnil potencialitu príjmov oboch rodičov, ich podiel na výžive by mal byť vyrovnaný, teda približne 50:50. V súvislosti s aplikáciou metodiky Ministerstva spravodlivosti SR na určovanie výživného namietal, že ak táto určuje povinnosť platiť 20 % z príjmu (čo u neho predstavuje cca 903 eur), analogicky by mala byť určená aj vyživovacia povinnosť matky z jej potenciálneho príjmu (cca 340 eur), avšak súd jej fakticky neurčil žiadnu finančnú povinnosť. Upozornil, že mechanická aplikácia metodiky by viedla k sume presahujúcej reálne potreby dieťaťa, čo by pôsobilo demotivačne a podporovalo by fenomén „mama hotel“. Osobitne namietal nezohľadnenie rodinných prídavkov z Rakúska a Slovenska, ktoré spolu predstavujú sumu cca 271 eur mesačne a sú určené na krytie potrieb dieťaťa. Uviedol, že hoci bolo vyplácanie rakúskych prídavkov dočasne pozastavené z dôvodu zmeny bydliska oprávneného, tieto budú doplatené spätne. Očakávaný doplatok vo výške cca 4 200 eur by mal súd zohľadniť a započítať oproti vyčíslenému zročnému výživnému (nedoplatku), čím by sa dlžná suma

9 240 eur výrazne znížila. Zhrnul, že pri reálne preukázaných potrebách oprávneného v maximálnej výške 637 eur a pri zohľadnení porovnateľnej životnej úrovne a potenciality príjmov oboch rodičov (obaja vlastnia nehnuteľnosť, auto, chodia na dovolenky), považuje za primerané výživné sumu 200 eur mesačne. Navrhol, aby sa na úhrade jednorazových mimoriadnych výdavkov nad 50 eur podieľali rodičia rovným dielom. Takéto usporiadanie by vo výsledku znamenalo, že otec by na výživu oboch synov prispieval sumou cca 739 eur a matka sumou 200 eur.

4. Oprávnený sa vyjadril k odvolaniu povinného a v plnom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. K skutkovým okolnostiam prípadu uviedol, že povinný prestal prispievať na chod domácnosti už na jeseň 2019, pričom si ponechal všetky rodinné prídavky na tri deti (cca 500 eur), hoci matka oprávneného v tom čase znášala náklady na stravu, dopravu a bežné potreby detí. Poukázal na to, že návrh na určenie výživného podala jeho matka v rámci rozvodového konania preventívne, aby predišla situácii, ktorú zažila staršia dcéra, ktorej povinný odmietol poskytovať výživné bez súdneho rozhodnutia. Opísal nátlak zo strany povinného po dovŕšení plnoletosti synov, keď povinný podmienil ich ďalšie zotrvanie v dome a poskytovanie stravy späťvzatím návrhu na výživné. Keďže oprávnený odmietol podpísať späťvzatie bez konzultácie s matkou, bol nútený sa od povinného odsťahovať. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa brata G. oprávnený poprel tvrdenia, že matka si voči nemu neplní vyživovaciu povinnosť. Uviedol, že hoci G. neposiela hotovosť, zabezpečuje mu dopravu do školy v zahraničí, ošatenie, rekreáciu a G. u nej trávi podstatnú časť voľna v samostatnej izbe. Zároveň upozornil, že suma 500 eur, ktorú povinný platí G. na základe ich vzájomnej dohody, je do sumy 271 eur krytá rodinnými prídavkami, ktoré poberá povinný. K výške svojich nákladov uviedol, že tieto boli vyčíslené konzistentne a ich nárast objektívne odráža nástup na vysokú školu a infláciu, čo súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní akceptoval. Odmietol účelové porovnávanie nákladov s bratom G. zo strany povinného. Ohľadom rodinných prídavkov uviedol, že matka poberá slovenské prídavky od januára 2024. K rakúskym prídavkom uviedol, že tieto sú viazané na zamestnanie povinného, ktorý však dlhodobo odmietal poskytnúť potrebnú súčinnosť na ich vybavenie a žiadosť bola podaná až po intervencii na súde. Zastáva názor, že vzhľadom na avizovaný odchod povinného do dôchodku a neistotu vyplácania, by tieto prídavky nemali byť pri určovaní výživného zohľadňované. K majetkovým pomerom a zamestnaniu rodičov oprávnený uviedol, že povinný pred súdom účelovo skresľoval svoj príjem a pracovný režim, keď tvrdil, že pracuje len v noci, hoci v skutočnosti pracoval v Rakúsku v týždňových turnusoch s hradeným ubytovaním. Ohradil sa voči útokom povinného na adresu matky oprávneného ohľadom jej príjmu a zamestnania, poukazujúc na to, že matka oprávneného popri plnom pracovnom úväzku zabezpečovala dennú dopravu oprávneného do školy s nájazdom vyše 100 km. Vysvetlil, že vyššie vzdelanie matky nie je zárukou okamžitého vysokého príjmu, najmä vzhľadom na jej vek (58 rokov) a fakt, že dlhodobo uprednostnila starostlivosť o domácnosť a tri deti pred kariérou, aby sa mohol profesijne realizovať povinný. Tvrdenia povinného o možnosti matky zamestnať sa v Rakúsku odmietol s poukazom na jej neaktuálnu znalosť jazyka, ktorý nepoužívala viac ako 30 rokov. Zároveň vyvrátil tvrdenie povinného, že obaja rodičia vlastnia rodinný dom; uviedol, že matka nehnuteľnosť nevlastní a býva v dome starej matky, zatiaľ čo povinný vlastní rodinný dom v D. a spláca nákladné motorové vozidlo. Vo vzťahu k svojmu štúdiu uviedol, že študuje náročný odbor medicínska biológia na Prírodovedeckej fakulte UK, o ktorý mal dlhodobý záujem. Zdôraznil, že vzhľadom na náročnosť štúdia a dochádzanie 35 km nemá počas semestra priestor na brigády. Voľný čas venoval rekonštrukcii bývania a pomoci starým rodičom. Deklaroval, že počas letných prázdnin bude prioritne vyhľadávať odborné stáže a projekty organizované školou, ktoré sú kľúčové pre jeho budúce uplatnenie vo vede. Záverom odmietol tabuľku „Porovnanie potrieb“ predloženú povinným v odvolaní ako absolútne nevýpovednú, pričom upozornil na nesprávne súčty a nezrovnalosti s údajmi v spise. Trvá na tom, že jeho oprávnené potreby boli počas konania dokladované realisticky, konzistentne a súd sa s nimi v napadnutom rozsudku stotožnil.

5. Povinný v odvolacej replike zotrval na svojom pôvodnom odvolacom návrhu a uviedol, že vyjadrenie oprávneného považuje z veľkej časti za nesúvisiace s predmetom odvolania, pričom má za cieľ konanie emocionalizovať a negatívne ho profilovať namiesto predkladania relevantných dôkazov. K tvrdeniam o financovaní domácnosti uviedol, že matka povinného dlhé roky nepracovala a jej potreby i potreby rodiny boli plne hradené z jeho príjmov. Poukázal na rozpor v tvrdeniach matky, ktorá na jednej strane uvádza, že hradila väčšinu nákladov, no zároveň tvrdí, že nemala žiadny príjem a bola odkázaná na účet povinného. Zdôraznil, že zabezpečoval bývanie, vozidlá, chod domácnosti aj náklady na školu a stravu detí, a to aj v čase, keď matka jednostranne rozhodla, že bude financovať len potraviny. Vo vzťahu k dcére B. uviedol, že návrh na určenie výživného iniciovala matka, pričom dcéra ho po oboznámení sa s faktmi stiahla. Argumentoval, že dcéru naďalej finančne podporuje na báze dobrovoľnosti, čo dokazuje,

že na plnenie si povinností voči deťom nepotrebuje súdne rozhodnutie, na rozdiel od matky, ktorá dcére finančne nepomáha. K otázke bývania a údajného deložovania povinný uviedol, že nehnuteľnosť je v jeho výlučnom vlastníctve. Matku požiadal o opustenie domácnosti až po ôsmich mesiacoch od podania návrhov na súd, nakoľko nevidel dôvod vyživovať a ubytovávať osobu, ktorá podľa jeho slov cielene ničila rodinné vzťahy a rozoštvávala ho s deťmi. Poukázal na to, že sa mu podarilo urovnať vzťahy a dohodnúť sa na financovaní s dcérou B. aj synom G.. Vzťah s oprávneným A. však považuje za trvalo rozvrátený vplyvom matky, čo znemožnilo uzavretie podobnej mimosúdnej dohody. Ďalej poukázal na účelovosť tvrdení matky ohľadom plnenia vyživovacej povinnosti k synovi G.. Uviedol, že matka najprv poprela poskytovanie výživného, následne však deklarovala, že realizuje voľnočasové aktivity nahrádzajúce výživné, hoci predtým o potreby syna G. nejavila záujem. Vo vzťahu k financovaniu potrieb synov zdôraznil, že ak matka priznáva, že G. potreby sú čiastočne kryté z rodinných prídavkov (cca 271 eur), potom suma 500 eur určená súdom pre oprávneného A. spolu s rakúskymi prídavkami (spolu cca 711 eur) predstavuje takmer dvojnásobok jeho reálnych potrieb. V tejto súvislosti opätovne poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR (sp. zn. ), podľa ktorej súd musí pri určovaní výživného zohľadňovať aj dávky zo zahraničia. Taktiež namietal nekonzistentnosť matky pri vyčísľovaní nákladov. Upozornil, že matka obhajuje tabuľku nákladov pre oprávneného ako realistickú, no identické položky v tabuľke pre G. okamžite rozporovala a žiadala ich zníženie. Toto správanie označil za prejav osobnej pomsty voči povinnému, pričom skutočným cieľom nie je uspokojovanie potrieb oprávneného. K otázke vybavovania rakúskych prídavkov uviedol, že bezodkladne zaslal matke potrebné tlačivá, na ktoré ona nereagovala, a namiesto súčinnosti zvolila platenú agentúru, ktorej náklady následne zahrnula do výživného. K osobnej súčinnosti pristúpila až pod tlakom súdneho konania, pričom povinný predpokladá, že prídavky vrátane doplatku sú už v súčasnosti oprávnenému vyplácané. Spochybnil aj tvrdenia matky o jej majetkových pomeroch. Uviedol, že matka fakticky vlastní a užíva rodinný dom v H. D., ktorý formálne previedla na svoju 79-ročnú matku s cieľom vyhnúť sa vyporiadaniu v rámci bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ako dôkaz označil plnú moc založenú v spise, ktorá matku oprávňuje na všetky právne úkony týkajúce sa tejto nehnuteľnosti, ktorú aj rekonštruuje. V závere repliky opätovne spochybnil výšku odôvodnených potrieb oprávneného. Poukázal na to, že kým žil oprávnený v jeho domácnosti, postačovala mu suma cca 400 eur, pričom po presťahovaní k matke náklady bezdôvodne vzrástli. Vyslovil domnienku, že navýšené výživné má slúžiť na financovanie rekonštrukcie nehnuteľnosti matky. Zároveň pripomenul, že samotná matka pôvodne žiadala výživné 400 eur a kolízny opatrovník navrhoval sumu 300 eur vzhľadom na prácu otca v Rakúsku. Povinný na podanom odvolaní v plnom rozsahu trvá.

6. Oprávnený v odvolacej duplike konštatoval, že argumentácia povinného obsahuje množstvo nepravdivých a nelogických tvrdení, ktoré majú za cieľ zavádzať súd, podobne ako jeho predchádzajúci účelový výpočet priemerného zárobku. K otázke financovania domácnosti a zamestnania svojej matky uviedol, že jeho matka sa zamestnala už v januári 2016, o čom sa povinný dozvedel vo februári 2016, nakoľko v tom čase pracoval v Saudskej Arábii. Poprel tvrdenie, že by povinný musel matku oprávneného nútiť k podieľaniu sa na chode domácnosti; zdôraznil, že matka tak robila dobrovoľne a dlhodobo, zabezpečovala nákup oblečenia, hračiek a vybavenia domácnosti, a to aj v čase, keď nebola zamestnaná. Taktiež sa aktívne podieľala na rekonštrukcii domu, hoci tento je vo výlučnom vlastníctve povinného. Uviedol, že k zmene financovania nedošlo na základe jednostranného rozhodnutia matky, ale naopak, bol to povinný, kto v novembri 2019 jednostranne zrušil účet, ku ktorému mala matka dispozičné právo, čím ju prinútil financovať potreby pre seba a tri deti výlučne z jej vlastných zdrojov. Zároveň poukázal na rozpor v tvrdeniach povinného, ktorý spochybňuje zdroje príjmov matky, no súčasne tvrdí, že v rovnakom čase nadobudla nehnuteľnosť. Dôrazne odmietol obvinenia z emocionalizácie sporu a negatívnej profilácie povinného zo strany matky. Uviedol, že je to práve povinný, kto neustále podsúva tézu o osobnej pomste, hoci v konaní ide výlučne o právne nároky plnoletých detí. Opísal správanie povinného ako autokratické, s preferenciou peňazí pred rodinnými vzťahmi. Pripomenul, že povinný deložoval matku výmenou zámkov ešte počas trvania manželstva, čím ju aj deti vystavil stresujúcej situácii, ktorú vo svojej správe potvrdil aj kolízny opatrovník. Vo vzťahu k sestre B. uviedol, že povinný s ňou po jej odchode z domu odmietol komunikovať a finančne ju podporovať, pričom jej odkázal, že peniaze si musí vysúdiť. Ozrejmil, že matka sestre v tom čase pomáhala nielen finančne, ale aj pri hľadaní právnej pomoci. Povinný zmenil svoj postoj až po doručení návrhu na súd, následne si dcéru naklonil a tá odvtedy s matkou nekomunikuje. Odmietol preto tvrdenia povinného, že na starostlivosť o deti nepotrebuje súdne rozhodnutie, a jeho obvinenia z rozvracania vzťahov označil za projekciu vlastného konania povinného. Opísal nátlak, ktorý naňho povinný vyvíjal počas tretieho ročníka gymnázia, keď podmienil jeho zotrvanie v dome a poskytovanie stravy tým, že oprávnený

podpíše späťvzatie návrhu na výživné. Zdôraznil, že jeho vynútený odchod z domu, ako aj následné prerušenie komunikácie, boli dôsledkom postoja a povahy povinného, nie vplyvom matky. Oprávnený poukázal aj na skutočnosť, že jeho brat G. uprednostnil štúdium v zahraničí, hoci bol prijatý na vysokú školu v D., práve preto, aby sa vyhol spolužitiu s povinným. Skutočný vzťah povinného k synovi podľa oprávneného dokazuje fakt, že sa s ním súdi viac ako dva roky a napriek čistému mesačnému príjmu presahujúcemu 4 500 eur bol ochotný pristúpiť na výživné maximálne vo výške 100 eur. Odmietol tvrdenia o snahe povinného o dohodu ako fabulácie, nakoľko povinný počas celého konania trval na nereálnej sume výživného. K námietke povinného ohľadom nákladov na dopravu uviedol, že tvrdenie o platení dochádzania matky do práce je zavádzajúce. Vysvetlil, že vyčíslené náklady predstavujú 50 % podiel na spoločnej ceste autom do školy v D.. Zároveň informoval súd o zmene pomerov na strane matky, ktorej bolo k 30.06.2025 zrušené pracovné miesto, a vzhľadom na jej vek bude pre ňu náročné nájsť si adekvátne zamestnanie. V súvislosti s vyčíslením nákladov na brata G. upozornil na nekonzistentnosť tvrdení povinného. Poukázal na to, že povinný do tabuľky nákladov pre G. mechanicky skopíroval položky z tabuľky oprávneného, vrátane výdavkov, ktoré G. reálne nemá (napr. dioptrické okuliare), a uvádzal duplicitné položky (internát hradený v rámci sumy 500 eur). Zdôraznil, že poukázaním na tieto nezrovnalosti nespochybňoval svoje vlastné odôvodnené potreby, ktoré boli konzistentne preukazované, ale len účelovosť konania povinného. Ohradil sa voči tvrdeniu povinného, že matka o G. nejaví záujem. Uviedol, že hoci matka G. neposiela hotovosť, plní si vyživovaciu povinnosť naturálnou formou, kupuje mu oblečenie, hradí dovolenky, športové aktivity a zabezpečuje dopravu do školy. G. zároveň trávi väčšinu prázdnin a skúškového obdobia u matky v novo zariadenej izbe. Útoky povinného označil za klamlivé a za prejav jeho pomstychtivosti a pokrivenej reality. Vyjadril presvedčenie, že súd mal dostatok dôkazov na zodpovedné rozhodnutie, s ktorým sa ako oprávnený v plnom rozsahu stotožňuje.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané v zákonnej lehote ( ), oprávnenou osobou, povinným ( a ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario ), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne päť dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolanie povinného nie je dôvodné.

8. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, či správne a dostatočne úplne zistil skutočný stav veci a vec správne právne posúdil, keď zaviazal povinného prispievať na výživu plnoletého oprávneného sumou 500 eur mesačne a zaplatiť nedoplatok na zročnom výživnom v sume 9 240 eur.

9. Podľa plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

10. Podľa obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

11. Podľa pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

12. Podľa lací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Odvolací súd uvádza, že nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie pri odôvodnení jeho rozhodnutia. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal všetkými okolnosťami podstatnými pre jeho rozhodnutie a dostatočne vysvetlil dôvody, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal. Rozhodnutie bolo presvedčivé a odvolaciemu súdu dávalo možnosť sa i len obmedziť na konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie ( ). Pre potrebu vysporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.

14. Ustanovenie § 62 ods. 2 rámcuje kritériá určovania vyživovacej povinnosti výškou nákladov na oprávnené potreby osoby oprávnenej na výživné, možnosťami a schopnosťami osoby povinnej z vyživovacej povinnosti a životnou úrovňou osoby povinnej z vyživovacej povinnosti na ktorej má oprávnený z vyživovacej povinnosti právo sa podieľať. Vo vzťahu k možnostiam aplikácie metodiky určovania výživného vypracovanej Ministerstvom spravodlivosti SR odvolací súd uvádza, že jej využitie má svoje limity, nakoľko do kritérií určovania výživného často vstupujú faktory, ktoré nie je možné v celej miere pokryť. Zhodou okolností však práve konkrétny prípad nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by sa z pravidiel stanovených metodikou vymykali. Tak matka oprávneného ako aj povinný majú štandardný príjem (v prípade matky z pracovného pomeru a z nájmu spolu vo výške cca. 1700 eur mesačne a v prípade povinného vo výške cca. 4517 eur mesačne). Ak by výšku výživného nelimitovala suma výdavkov na oprávnené potreby oprávneného, súd pri určovaní výživného rodičov voči oprávnenému pri existencii dvoch vyživovacích povinností (G. a A.) mohol pri stanovení výšky vyživovacej povinnosti v prípade matky uvažovať o určení sumy 340 eur a v prípade otca o určení sumy 900 eur (v oboch prípadoch to zodpovedá 20 % ich disponibilného príjmu). Tento disponibilný príjem zároveň definuje životnú úroveň povinných osôb z vyživovacej povinnosti, na ktorej má oprávnený právo sa podieľať. Súčet sumy 340 eur a 900 eur, teda suma 1240 eur tak zároveň predstavuje hodnotu výdavkov na oprávnené potreby, ktoré by predstavovali maximálnu mieru, v akej sa oprávnený môže podieľať na životnej úrovni svojich rodičov. Treba pritom uviesť, že povinný, s ktorým v domácnosti žije oprávneného brat G. v konaní vyčísľoval sumu G. oprávnených výdavkov vo výške 1147,36 eur (pričom 660 eur sú len náklady na štúdium), čo je suma blízka práve vyššie uvedenej hornej úrovni 1240 eur. Obaja sú pritom vysokoškoláci, rozdiel je len v tom, že v prípade G. je štúdium spojené s nákladmi na bývanie na internáte (zodpovedajúcimi sume 160 eur). Ostatné náklady oprávneného a jeho brata G. sú však porovnateľné a vyplýva to aj z porovnania nákladov vyčíslených povinným vo vzťahu k G. (č. l. 95 v spise, bod 20. odôvodnenia) a matkou vo vzťahu k oprávnenému, dokonca v prípade G. sa jedná o sumu vyššiu približne o 260 eur a ak by aj nemal náklady vyššie o 160 eur ako úhradu internátu, stále by podľa vyčíslenia založeného povinným jeho výdavky predstavovali sumu takmer 1000 eur mesačne. Za týchto okolností neobstojí argumentácia povinného, že oprávnenému by malo na krytie jeho oprávnených potrieb postačovať mesačne maximálne 637 eur.

15. Odvolací súd sa tak v plnom rozsahu stotožňuje s mierou, v akej súd prvej inštancie v bode 39. odôvodnenia ustálil výšku výdavkov na krytie oprávnených potrieb oprávneného v sume 883 eur. Táto výška (presne špecifikovaná v bode 18. odôvodnenia) nijako nevybočuje zo životnej úrovne dosahovanej rodičmi oprávneného ako osôb povinných z vyživovacej povinnosti, je porovnateľná (dokonca o niečo nižšia), ako výška oprávnených výdavkov brata oprávneného (jeho dvojičky, rovnako vysokoškoláka), ktoré v konaní vyčíslil samotný povinný. Ak sa výdavky v sume 883 ponížia o prídavky na dieťa vo výške 60 eur, na ktoré má právo oprávnený na Slovensku, potom po zohľadnení sumy 340 eur pripadajúcej ako vyživovacia povinnosť matky zostane práve hodnota zodpovedajúca takmer presne sume 500 eur (presnejšie 490 eur), ako suma zodpovedajúca vyživovacej povinnosti otca. Povinný mal za to, že by suma oprávnených výdavkov mala byť u oprávneného ponížená aj o sumu prídavkov, na ktoré má oprávnený nárok z Rakúska z titulu práce povinného v Rakúsku. Táto argumentácia by mala svoj priestor, ak by sa táto skutočnosť zároveň prejavila aj v určení výšky podielu matky na vyživovacej povinnosti tak, aby spravodlivo zohľadňovala možnosti rodičov oprávneného, ako povinných z vyživovacej povinnosti v ich vzájomnom pomere. Už pri určenom výživnom povinného v sume 500 eur platí, že táto suma predstavuje v skutočnosti len približne 11 % z disponibilného príjmu povinného, pričom suma 340 eur predstavuje 20 % z disponibilného príjmu matky. Pri takomto pomere výživné stanovené povinnému v sume 500 eur spravodlivo odráža tak výdavky na krytie oprávnených potrieb oprávneného, vzájomný pomer možností rodičov a zohľadňuje aj právo oprávneného podieľať sa na životnej úrovni rodičov ako osôb povinných z vyživovacej povinnosti. Navyše, ak by súd sumu približne 270 eur zodpovedajúcu súčtu nárokov na prídavky vyplácané na Slovensku a v Nemecku ilustratívne odrátal z nákladov vyčíslených povinným na G., brata oprávneného, vyčíslených samotným povinným,

dospel by k záveru, že výdavky G. nekryté prídavkami sa pohybujú v porovnateľnej výške ako náklady oprávneného (1147 – 270 = 877 eur), čo zároveň ako komparatívne kritérium podporuje správnosť súdom určenej výšky vyživovacej povinnosti povinného, ktorý sa navyše s bratom oprávneného dohodol, že mu bude prispievať na výživu práve sumou 500 eur mesačne. Skutočnosť, ako sa matka oprávneného reálne podieľa na úhrade oprávnených potrieb povinného (a tiež oprávnených potrieb jeho brata) je už vecou ich vzájomného vzťahu. Tak oprávnenému, ako aj jeho bratovi nič nebráni, aby v prípade, že to budú považovať za potrebné, uplatnili zodpovedajúci návrh voči svojej matke v konaní na súde. To akým spôsobom si reálne matka oprávneného voči svojim dvom synom plní vyživovaciu povinnosť však nijako neznižuje rozsah vyživovacej povinnosti povinného, ktorý je otcom oprávneného. Rovnako je irelevantnou námietka povinného, že matka oprávneného má možnosť taktiež nájsť si prácu v zahraničí a dosahovať príjem na rakúskom trhu práce v rozmedzí 2 200 eur až 5 000 eur. Povinný bol aj počas obdobia, kedy rodina žila v spoločnej domácnosti tým, kto pracoval v zahraničí. Matka oprávneného sa v posledných rokoch buď starala o deti alebo pracovala na Slovensku. Zakladať potencionalitu príjmu matky na možnosti zamestnať sa v Rakúsku tak nemá žiaden racionálny základ.

16. Povinný napádal výrok o zročnom výživnom len z dôvodov, že sa domáhal, aby jeho vyživovacia povinnosť bola určená v nižšej výške (200 eur navrhovaných povinným oproti 500 eurám stanoveným súdom prvej inštancie). Matematickú správnosť výpočtu zročného výživného, ani výšku sumy, ktorá bola ako suma jeho úhrad započítaná do zročného výživného, nenamietal. Oprávnený sa voči rozsudku neodvolal, sám navrhoval vo svojich vyjadreniach jeho potvrdenie. Za týchto okolností odvolací súd sumu zročného výživného v celkovej výške 9240 eur zodpovedajúcu dvadsaťštyri násobku sumy 500 eur mesačne (za obdobie od XX.XX.XXXX do 04.03.2025), poníženému o sumu 2760 eur, ktorú v súčte povinný v uvedenom období titulom výživného oprávnenému zaplatil (teda 12000 eur – 2760 eur = 9240 eur) považoval za správne určenú sumu zročného výživného. Neexistuje žiaden zákonný dôvod, ktorý by odôvodňoval zníženie zročného výživného o sumu dávok sociálneho zabezpečenia, na ktoré oprávnenému vzniká nárok. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom, že obdobie dvanástich mesiacov od právoplatnosti rozsudku je dostatočne dlhým obdobím, v rámci ktorého povinný dokáže pri svojom príjme zročné výživné uhradiť.

17. Vychádzajúc z uvedeného tak odvolací súd uzavrel, že v preskúmavanej veci odvolacie argumenty povinného neboli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože závery súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel vyhodnotením vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, sú dostatočné a správne, a súd vec správne právne posúdil. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok ako celok za použitia ustanovenia vecne správny vrátane odvolaním dotknutého závislého výroku o trovách konania.

18. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle a v spojení s tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Účastníci konania si nárok na náhradu trov konania neuplatnili, toto konanie je vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov, pričom súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitné zreteľa, pre ktoré by sa mal odkloniť od generálnej klauzuly mimosporového konania.

19. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).