Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoP-99-2025.pdf
PDF · 105.93 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/99/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Kristíny Srnkovej, v právnej veci navrhovateľky: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, toho času bytom C. D., B. E. XXX, zastúpená advokátkou JUDr. Klárou Decsiovou, so sídlom Nové Zámky, Radničná 4, proti odporcovi: F. B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Pribinova 9, IČO: 36 813 401, v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky, č.k. 11Pc/53/2024-144 zo dňa 4.3.2025 takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1.
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky. O trovách konania rozhodol podľa § 52 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP) tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na ich náhradu nepriznal.
2.
Rozhodnutie právne odôvodnil § 72 ods. 1, 2 , 3 a § 75 ods. 2 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o rodine) a vecne tým, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by rozvrat v manželstve spôsobil odporca. Táto skutočnosť vyplýva z pripojeného rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č.k. 16P/63/2023-302 zo dňa 29.2.2024 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 11CoP/117/2024-419 zo dňa 3.12.2024, ktorým bolo manželstvo účastníkov rozvedené. Konštatoval, že za tohto stavu možno rozumne predpokladať, že sa na rozvrate manželstva podieľali obaja manželia rovným dielom. Prvoinštančný súd návrh navrhovateľky na určenie príspevku na rozvedenú manželku posudzoval aj z hľadiska ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona o rodine, a to dobrých mravov. Bolo zistené, že odporca má v osobnej starostlivosti dve maloleté deti a jedno plnoleté dieťa, na výživu ktorých navrhovateľka prispieva násobne nižšou sumou ako odporca. Odporca platí výživné na maloletú G. vo výške 350 eur mesačne, ktorá je zverená do osobnej starostlivosti navrhovateľky. Bolo zistené, že odporca platí spoločný hypotekárny úver na dom, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Konštatoval, že pokiaľ by mal odporca pri zohľadnení vyššie uvedených okolností prispievať aj na výživu rozvedenej manželky bolo by to v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o navrhovateľku, tak táto bola zamestnaná v riadnom pracovnom pomere, ktorý bol ukončený uplynutím dohodnutej doby. Bolo zistené, že predchádzajúci jej zamestnávateľ jej ponúkol takú istú prácu akú vykonávala, kontaktoval ju telefonicky, pričom k uzavretiu pracovného
pomeru nedošlo. Tiež bolo zistené, že navrhovateľka má psychické problémy, od roku 2019 je vedená v psychiatrickej ambulancii, ktorú v roku 2023 začala opäť pravidelnejšie navštevovať. Pokiaľ ide o jej ďalšie zdravotné problémy bolo zistené, že tieto sú prechodného a dočasného charakteru s tým, že po ukončení práceneschopnosti sa navrhovateľka môže zamestnať, pričom jej pracovná schopnosť nebude znížená. V súčasnej dobe navrhovateľka poberá nemocenské dávky, je vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Ďalej uviedol, že navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala, že by jej pracovná schopnosť bola trvalo znížená, pričom podľa lekárskej správy z marca 2025 je predpoklad uzdravenia navrhovateľky a jej návrat do pracovného procesu. V rozhodnutí súdu prvej inštancie bolo ďalej konštatované, že účastníci konania majú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov rodinný dom, resp. ďalší majetok, ktorý nebol doteraz vyporiadaný. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala zvýšenú snahu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom jej bývalý manžel je ochotný jej vyplatiť podiel z rodinného domu. Mal za to, že v prípade vyporiadania tohto majetku navrhovateľka získa finančné prostriedky, ktoré zlepšia jej životnú situáciu. Za tohto stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že neboli splnené základné podmienky na priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky, a preto návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol.
3.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka a žiadala, aby odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala, že vo veci bol neúplne zistený skutočný stav veci a vec nesprávne právne posúdená. Mala za to, že nebola vzatá do úvahy výška mesačného príjmu odporcu, ktorý viacnásobne prevyšuje výšku jej nemocenských dávok. Uviedla, že zo spoločného domu sa musela odsťahovať, pričom nie je schopná platiť okrem iných nákladov ani náklady na svoje bývanie. Pokiaľ ide o hypotekárny úver, tak tento mal byť z časti refinancovaný z projektu Obnov dom. Ďalej namietala, že konštatovanie súdu, že jej zdravotné problémy boli prechodného a dočasného charakteru nie je správne, pretože z potvrdenia všeobecného lekára zo dňa 3.3.2025 vyplýva, že má počas pracovnej neschopnosti zníženú pracovnú schopnosť, ďalej, že sa predpokladá jej návrat do pracovného procesu a že nebude mať zníženú pracovnú schopnosť. Uviedla, že psychiatrická liečba bude približne trvať do 3.9.2025. Tvrdenie súdu, že bude od marca 2025 práceschopná je predčasné, nezohľadňujúce jej zdravotný stav. Ku konštatovaniu súdu, že nepreukázala zvýšenú snahu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov uviedla, že toto neriešila zo zdravotných dôvodov (hospitalizácia) a tiež poukázala na to, že odporca pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva nie je ochotný akceptovať jej návrhy a stanoviská. Mala za to, že odporca má taký príjem, z ktorého by mohol prispievať na jej primeranú výživu a takto určený príspevok by nebol v rozpore s dobrými mravmi.
4.
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s príslušnou právnou úpravou, jeho rozhodnutie je vecne správne a žiadal ho potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania v plnom rozsahu. Zdôraznil, že predpokladom pre priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela nie je to, aby mali bývalí manželia rovnakú alebo porovnateľnú životnú úroveň. Životná úroveň sa v tomto smere neskúma a ani neporovnáva, s čím sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal v bode 27 napadnutého rozsudku. Uviedol, že jedinou relevantnou skutočnosťou, ktorá je zároveň základným hmotnoprávnym predpokladom pre určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela je, že bývalý manžel nie je schopný sa sám primerane živiť, pričom sa posudzujú jeho objektívne možnosti na trhu práce. V predmetnej veci navrhovateľka neschopnosť sama sa živiť nepreukázala tak ako to predpokladá ustanovenie § 72 Zákona o rodine. Tvrdil, že v konaní bolo preukázané, že navrhovateľka mala pracovné príležitosti, ktoré nevyužila (ponuku od bývalého zamestnávateľa), pričom aktuálne tvrdí, že nemôže pracovať z dôvodu psychických problémov. V tejto súvislosti uviedol, že tieto začala riešiť až keď jej skončili dávky v nezamestnanosti. Ďalej uviedol, že jej psychické problémy nespochybňuje, avšak tieto mala už dlhodobo, aj počas trvania manželstva, avšak nie sú takého charakteru, že by nemohla pracovať. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z predložených lekárskych správ, v ktorých sa uvádza iba dočasná práceneschopnosť. Okrem toho zo žiadnej z predložených lekárskych správ nevyplýva, že by mala zníženú pracovnú schopnosť. Ďalej uviedol, že prispievať na výživu navrhovateľky nie je ani v jeho možnostiach, nakoľko plnohodnotne živí priamo tri deti a prostredníctvom výživného aj maloletú G., ktorá bola zverená do starostlivosti navrhovateľky. Poukázal na to, že výlučne sám sa podieľa na všetkých mimoriadnych výdavkoch detí, ktoré sú zverené do jeho osobnej starostlivosti a výlučne sám znáša aj výdavky na splácanie
spoločných záväzkov, ktoré účastníkom konania vznikli ešte za trvania manželstva. Poukázal tiež na skutočnosť, že alimentačná povinnosť po zániku manželstva by mala byť skôr výnimkou. V tomto smere je potrebné vychádzať z ekonomickej nezávislosti oboch manželov po rozvode, pričom pre zabezpečenie uspokojenia potrieb bývalých manželov je potrebné uprednostniť vysporiadanie nárokov zo spoločného majetku, t.j. vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania. V závere svojho vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že zákonné predpoklady pre určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky v predmetnej veci naplnené neboli. Zdôraznil, že navrhovateľka v konaní nepreukázala, že nie je objektívne v jej možnostiach sa primeraným spôsobom sama živiť. Naopak bolo preukázané, že takéto možnosti navrhovateľka mala a tieto nevyužila, pričom aj z hľadiska možného vyporiadania BSM je pasívna.
5.
Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom odvolania podľa § 379 CSP a nie je viazaný jeho dôvodmi podľa § 66 CMP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1, § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP, s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 CSP a dospel k nasledujúcim záverom.
6.
Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia , môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7.
Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) s dôvodmi uvedenými v odvolaním napadnutom rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky na určenie príspevku na výživu rozvedeného manželky a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom návrhu podstatný význam, pričom v rozhodnutí sa vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami účastníkov konania prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 CSP).
8.
K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.
9.
Podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine, rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Podľa § 72 ods. 2 Zákona o rodine, ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahu medzi manželmi.
Podľa § 72 ods. 3 Zákona o rodine, príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci si sústavnú opateru.
Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi. To neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
10.
V danom prípade bolo manželstvo navrhovateľky a odporcu rozvedené rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č. k. 16P/63/2023 zo dňa 29.2.2024, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.5.2024.
11.
Správne súd prvej inštancie vysvetlil, že rozvodom manželstva zanikajú všetky osobné a právne vzťahy medzi manželmi a ich vzájomná vyživovacia povinnosť (§ 71 ods. 1 Zákona o rodine). Na zmiernenie niektorých majetkových dopadov vyplývajúcich z rozvodu manželstva, zákon výnimkou umožňuje priznať nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela, v prípade, ak rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť, prípadne, že jeho príjem mu nestačí na úhradu nákladov na jeho primeranú výživu. Dôvodom, kedy bývalý manžel nie je schopný sa samostatne živiť môže byť jeho nepriaznivý zdravotný stav, objektívna nemožnosť uplatniť sa na trhu práce, strata kvalifikácie, ale aj starostlivosť o dieťa počas materskej dovolenky, alebo aj po nej, ak si to vyžaduje zdravotný stav dieťaťa. Pod pojmom príjmy treba rozumieť nielen príjmy zo zamestnania, ale aj z vyplácaných dávok, prípadne iné majetkové výnosy. Pri posudzovaní nároku na príspevok a jeho výšku je potrebné prihliadať na celkové majetkové pomery oprávnenej osoby a jej odôvodnené potreby a rovnako je potrebné prihliadnuť aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, ktoré musia umožňovať priznanie príspevku. V prípade príspevku na výživu už nejde o vyrovnanie životnej úrovne manželov, ale o poskytnutie finančnej výpomoci na primeranú výživu v prípade odkázanosti bývalého manžela a súčasne, jeho poskytovanie nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
12.
Navrhovateľka vo svojom odvolaní namietala neúplne zistený skutkový stav ako aj nesprávne právne posúdenie veci zo strany prvoinštančného súdu, pričom táto jej argumentácia bola odvolacím súdom vyhodnotená ako nedôvodná. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne vyhodnotil zistené skutkové zistenia, ktoré zodpovedajú vykonaným dôkazom, výsledok hodnotenia dôkazov je v súlade s § 191 CSP, pričom boli vzaté do úvahy skutočnosti, ktoré zodpovedajú vykonanému dokazovaniu. V posudzovanej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v predmetnej veci podľa § 35 CMP dostatočne zistil skutočný stav veci a jeho činnosť smerovala k posúdeniu podmienok, ktoré sú rozhodujúcimi pre posúdenie existencie hmotnoprávnych predpokladov pre možné priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela podľa § 72 a nasl. Zákona o rodine.
13.
Zánikom manželstva zanikajú osobné a osobnomajetkové práva a povinnosti medzi bývalými manželmi s výnimkou uvedenou v § 72 Zákona o rodine, keď pri splnení zákonných predpokladov sa môže solidarita plynúca z manželského zväzku preniesť v obmedzenej miere do času po zániku manželstva v podobe príspevku na výživu rozvedeného manžela. V takomto prípade ide len o zabezpečenie primeranej výživy pre toho z manželov, ktorý nie schopný sám sa živiť a nie o zabezpečenie rovnakej životnej úrovne rozvedených manželov tak, ako to bolo počas trvania manželstva. Primeranosť je daná účelom, ktorému má príspevok na rozvedeného manžela slúžiť, a tým je pokrytie časti niektorých opodstatnených výdavkov rozvedeného manžela a jeho domácnosti. Pri rozhodovaní je nutné zohľadniť zistené subjektívne a objektívne schopnosti a možnosti rozvedeného manžela a tiež aké má majetkové pomery. Súd tiež prihliada na množstvo a druh jeho majetku a tiež k účelu, na ktorý je určený. Povinným je bývalý manžel, tento príspevok však nemá mať charakter sankčného výživného a je irelevantné, z akých dôvodov došlo k rozvratu manželstva, neskúma a neporovnáva sa ani životná úroveň bývalých manželov po rozvode. Miera nároku na príspevok je daná primeranosťou nie nutnosťou výživy. V rámci úvah o tom, či a do akej miery je nutná výživa rozvedeného manžela zaistená z jeho vlastného majetku musí súd prihliadnuť k celkovým pomerom rozvedeného manželstva manžela, druhu majetku, účelu, ktorému slúži a k ďalším rozhodujúcim skutočnostiam. Je potrebné dôsledne zisťovať aj to, či priznanie výživného nie je v rozpore s dobrými mravmi.
14.
Poukazujúc na charakter nároku uplatneného navrhovateľkou, po oboznámení sa s obsahom spisu, odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že nevykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, že vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov konania nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal vykonanému dokazovaniu. Okolnosti namietané navrhovateľkou v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v
napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie o nedôvodnosti posudzovaného návrhu.
15.
S poukazom na uvedené dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že v danom prípade podmienka pre priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky nebola splnená. Na strane navrhovateľky nebola preukázaná kvalifikovaná miera odkázanosti na bývalom manželovi, čo bolo dôvodom pre ktorý súd prvej inštancie návrh zamietol. Súd prvej inštancie správne skúmal objektívne schopnosti a možnosti navrhovateľky ako aj odporcu, ich majetkové pomery ako aj to, či priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela nie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom so závermi, ku ktorým súd prvej inštancie dospel sa odvolací súd stotožnil.
16.
Odvolací súd považuje za potrebné k veci ešte doplniť, že pri podmienke neschopnosti samostatne sa živiť je zrejmá odlišnosť od výživného medzi manželmi, keďže v tomto prípade nie je právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň sa vyžaduje sa kvalifikovaná miera odkázanosti. Pokiaľ má jeden z manželov aj značne nadpriemerné príjmy, resp. majetkové pomery, zatiaľ čo druhý z rozvedených manželov sa ocitol v horšej majetkovej situácii, avšak má možnosť sám sa živiť (aj z prípadných dávok v rámci systému sociálneho zabezpečenia ako to je v prípade navrhovateľky), nárok na príspevok mu nevzniká. Neschopnosť sám sa živiť znamená, že podľa konkrétnych okolností prípadu rozvedený manžel z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu (tento bol podľa navrhovateľkou predložených správ iba dočasného charakteru), nedostatku pracovných príležitostí, straty kvalifikácie, starostlivosti o dieťa do troch rokov, v starostlivosti i invalidné dieťa, či neschopnosti vykonávať prácu na základe lekárskeho posudku dosahuje príjmy (z príslušných dávok ako aj zo zamestnania, výnosy z majetku), ktoré mu neumožňujú pokryť základné životné potreby, pokiaľ iný záver neodôvodňujú ani jeho celkové majetkové pomery. Znamená to, že z vykonaného dokazovania v predmetnej veci bolo zistené, že navrhovateľka je schopná sama sa živiť. Pokiaľ navrhovateľka dosahuje príjem, ktorý nezodpovedá jej potrebám, má možnosť vyvinúť vyššiu aktivitu v oblasti zamestnanosti, resp. zisťovania pracovných možností, ktoré by mohla v rámci svojich zdravotných komplikácií vykonávať. Podľa odvolacieho súdu navrhovateľka nepreukázala, že by stratila schopnosť samostatne sa živiť napríklad z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu, nedostatku pracovných príležitostí, straty kvalifikácie, resp. starostlivosti o maloleté dieťa do troch rokov alebo starostlivosti o invalidné dieťa, či z dôvodu neschopnosti vykonávať prácu na základe lekárskeho posudku, teda, že by nebola schopná dosahovať príjem zo zamestnania, či s príslušných dávok sociálneho zabezpečenia, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď jej návrh o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela zamietol. Len samotný odkaz navrhovateľky na to, že jej príjem nie je dostatočný na pokrytie jej životných potrieb nemôže byť dôvodom na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že bolo prihliadané aj na pomery odporcu, ktorý má v starostlivosti dve maloleté deti a v podstate jedno plnoleté z hľadiska vyživovacej povinnosti a okrem toho platí navrhovateľke výživné na maloletú G. vo výške 350 eur mesačne, ktorá bola zverená do jej osobnej starostlivosti. V neposlednom rade je potrebné zohľadniť aj to, že medzi účastníkmi konania časom dôjde aj k vyporiadaniu i BSM ohľadne ich rodinného domu ako aj ďalšieho ich majetku.
17.
Odvolací súd stotožniac rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného ustanovenia poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa v podstate stotožnil a ďalšie argumenty odvolací súd doplnil v rámci odvolacieho konania.
18.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal.
19.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).