Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-9-2025.pdf
PDF · 171.05 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BN-4C/21/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu A. B. C. a sudkýň A. D. E. a A. F. G. v spore žalobkyne H. I., J. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. K. B., L. M. XXX/XX proti žalovaným 1) A. N. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., G. K. Q. XXX/X, 2) R. F. O., J. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., G. K. Q. XXX/X, obaja žalovaní zastúpení JUDr. Ľudovítom Surmom, advokátom, so sídlom Pavlice 183, IČO 50 120 671, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných 1) a 2) proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. BN-4C/21/2023-376 zo dňa 20. novembra 2024, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .
Žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom návrh žalobkyne zo dňa 10.09.2024 na prerušenie konania zamietol (výrok I.), určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území B. K. B., obci B. K. B., okrese B. K. B., zapísaných na LV č. XXXX, a to bytu č. X nachádzajúceho sa na prízemí, vchod č. XX, v objekte nachádzajúcom sa na ulici L. M. XXX/XX, súpisné číslo stavby XXX evidovaná na parcele registra KN „C“ č. XXX popis objektu „obytný dom“ a podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, spoluvlastníckeho podielu na pozemku par. reg. „C“ č. XXX vo výške 42/1206-in (výrok II.) a žalovaným 1) a 2) určil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania, pričom o výške tejto náhrady bude po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok III.). Súd prvej inštancie v spore rozhodol podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 132 ods. 1, § 588 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2, 262 ods. 2 CSP.
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území B. K. B., obci B. K. B., okrese B. K. B., zapísaných na LV č. XXXX, a to bytu č. X nachádzajúceho sa na prízemí, vchod č. XX, v objekte nachádzajúcom sa na ulici L. M. XXX/XX, súpisné číslo stavby XXX evidovaná na parcele registra KN „C“ č. XXX popis objektu „obytný dom“ a podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, spoluvlastníckeho podielu na pozemku parc. reg. „C“ č. XXX vo výške 42/1206-in (ďalej ako predmetný byt) z dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 31.05.2017 medzi ňou ako predávajúcou a žalovanými ako kupujúcimi podľa § 37, § 39, § 41, § 40a a § 49a Občianskeho zákonníka. Tvrdila, že bola v nepriaznivej finančnej situácii, ktorú mienila riešiť pôžičkou vo výške 2.000 eur až 3.000 eur na preklenutie obdobia, kým si nájde zamestnanie. Nemala záujem previesť
natrvalo vlastnícke právo k bytu, v ktorom býva a užíva ho a takto s jednotlivými osobami komunikovala. V rámci procesu jej bolo navrhnuté riešenie dočasného prepisu jej bytu na investora s tým, že neexistuje iné riešenie a následne do dvoch rokov si mala odkúpiť byt späť prostredníctvom úveru. Tretími osobami bola zneužitá situácia, v ktorej sa ocitla. Konajúce osoby tento jej omyl systematicky navodili a využitím ľsti účelovo využili na obohatenie sa vo svoj prospech. Takéto konanie považovala za konanie v zjavnom rozpore s dobrými mravmi, zákonom a vykazujúce črty trestnej činnosti. Žalovaný 1) a H. H. O. konali takýmto spôsobom opakovane po celom Slovensku a prebiehajú voči nim trestné konania. Tvrdila, že navrhnuté vyplácanie kúpnych cien žalovanými bolo urobené bez akejkoľvek konzultácie s ňou a kúpnu zmluvu si prvýkrát prečítala, až keď bolo napísané vlastnícke právo v prospech žalovaných. Nikto s ňou nikdy nekonzultoval výšku kúpnej ceny, tá bola svojvoľne uvedená žalovanými a spôsob vyplácania kúpnych cien je v predmetnej zmluve uvedený účelovo, pričom nikdy nedala výslovnú žiadosť žalovaným na spôsob vyplácania kúpnych cien. Celý proces vnímala ako úverový vzťah tak, ako jej to bolo prezentované H. H. O. a žalovaným 1). Pri podpise nájomných zmlúv bola tiež postavená pred hotovú vec s tým, že je to súčasť procesu. Notársku zápisnicu podpísala pod tlakom a nedobrovoľne. Považovala za nelogické, že by sa dobrovoľne chcela vysťahovať z bytu, pretože byt mal byť prepísaný len dočasne, nie na trvalo. Na podpis notárskej zápisnice bola vylákaná žalovaným 1) s klamlivým tvrdením, že sa zmenil zákon. Celý proces, ktorý prebiehal za organizácie žalovaného 1) a H. H. O., bol vopred naplánovaný, vedeli, čo svojím konaním chcú docieliť, boli o tom uzrozumení. Uviedla, že je ako priemerný spotrebiteľ vystavená hrozbe vysťahovania a vylúčenia z riadneho užívania bytu, je vystavená svojvôli žalovaných a reálne jej hrozí, že príde o svoje jediné obydlie. Žalovaní sú toho času zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností, ku ktorým určenia vlastníckeho práva sa domáha, preto má na požadovanom určení naliehavý právny záujem z dôvodu, že vyslovením neplatnosti predmetnej zmluvy sa vytvorí pevný základ pre právne vzťahy strán sporu a dosiahne sa odstránenie neistoty v právnom postavení žalobkyne voči žalovaným.
3. Žalovaní 1) a 2) žalobou uplatnený nárok žalobkyne v celom rozsahu neuznávali a tvrdili, že na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu, uzatvorenej dňa 31.05.2017 medzi žalobkyňou ako predávajúcou a nimi ako kupujúcimi, sa stali výlučnými bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetného bytu. Žalovaný 1) tvrdil, že v máji 2017 ho oslovil jeho dlhoročný známy a klient H. H. O. s ponukou kúpy bytu v B. K. B. s tým, že v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou sa naňho nakontaktovala žalobkyňa, ktorá mala záujem predať byt, vyplatiť si záväzky, získať hotovosť a podľa možnosti pokračovať v bývaní v uvedenom byte formou prenájmu. Žalovaný 1) v tom videl vhodnú investičnú príležitosť a s ponukou súhlasil. H. O. mu k vypracovaniu kúpnej zmluvy poskytol všetky potrebné údaje o žalobkyni, predmetnom byte a záväzkoch, ktoré bude potrebné vyplatiť a údaje o výške a spôsobe úhrady kúpnej ceny. Žalovaný 1) v zmysle takto poskytnutých informácií od H. O. vypracoval kúpnu zmluvu. Kúpnu zmluvu podpísal v P. dňa 30.05.2017 a podpísanú zmluvu žalovaný 1) odovzdal H. O., aby zabezpečil jej podpísanie a overenie podpisu žalobkyne. Podľa žalovaných nie sú dané žiadne zo žalobkyňou uvádzaných dôvodov neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 37, § 39, § 41, § 40a a § 49a Občianskeho zákonníka, žiadnym spôsobom neodporuje zákonu, ani zákon neobchádza a ani sa neprieči dobrým mravom. K tvrdeným dôvodom neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu uviedli, že podmienky uzatvorenia kúpnej zmluvy a prevodu vlastníckeho práva k bytu zo žalobkyne na žalovaných nedojednával so žalobkyňou nikto zo žalovaných, ale zrejme sprostredkovateľ kúpy bytu, ktorým bol H. O., ktorý žalovanému 1) predložil ponuku na odkúpenie bytu, poskytol mu osobné údaje žalobkyne, informácie o byte, dokonca aj kópiu staršieho znaleckého posudku k bytu a kópiu nadobúdacej zmluvy, ktorou žalobkyňa predmetný byt pôvodne nadobudla, poskytol mu bližšie informácie o ťarchách a záväzkoch viaznucich na byte, informáciu o dohodnutej výške kúpnej ceny a spôsobe jej úhrady a poskytol mu aj čísla bankových účtov žalobkyne, na ktoré jej mala byť vyplatená kúpna cena. Žalovaní, vychádzajúc z takto poskytnutých informácií a najmä dokladov, ktorými H. O. disponoval od žalobkyne, nemali a ani mať nemohli pochybnosti o tom, že by žalobkyňa nemala skutočnú vôľu byt predať. Žalovaní nikdy neboli pri rokovaniach H. O. a žalobkyne, preto pokiaľ bola žalobkyňa zavádzaná tvrdeniami H. O., alebo uvádzaná do omylu, ide o skutočnosti, ktoré nastali mimo sféry žalovaných, a za ktoré žalovaní nemôžu niesť zodpovednosť, keďže vôľa žalovaných od počiatku smerovala k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu a takýto prejav ich vôle je zrejmý aj z opísaného konania. Do podpísania kúpnej zmluvy sa so žalobkyňou nestretli, čo potvrdzuje aj žalobkyňa. Z uvedeného dôvodu preto nie sú na mieste tvrdenia žalobkyne, že by jej žalovaný 1) prezentoval proces ako úverový vzťah, keďže ani sám žalovaný 1) situáciu nevnímal, ako by malo ísť o úverový vzťah, žiadne úvery nikomu nikdy neposkytoval. Žalovaní 1) a 2) žalobkyňu do žiadneho omylu neuviedli, ani takýto jej údajný omyl nevyužili. Žalobkyňa vie presne pomenovať,
akú zmluvu podpisovala na notárskom úrade a muselo jej byť zrejmé, že podpisuje kúpnu zmluvu v pozícii predávajúceho, a teda, že niečo predáva a nie si požičiava. Necelé dva týždne po podpise kúpnej zmluvy uzatvorila v pozícii nájomcu so žalovanými ako prenajímateľmi nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol prenájom bytu, ktorý predtým žalobkyňa odpredala žalovaným a túto nájomnú zmluvu následne podpísala ešte dvakrát a uznala aj svoj záväzok na vypratanie bytu po skončení dohodnutej doby nájmu vo forme notárskej zápisnice. Zároveň vzniesli námietku premlčania práva žalobkyne dovolať sa neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 49a Občianskeho zákonníka. Z tvrdení žalobkyne podľa žalovaných nie je tiež zrejmé, v čom by sa mala kúpna zmluva priečiť dobrým mravom a odmietali tvrdenia žalobkyne, že by mali systematicky navodiť omyl žalobkyne a využitím ľsti účelovo tento jej omyl využiť na obohatenie sa vo svoj prospech, pričom ak tak voči žalobkyni konal niekto iný (napr. H. O.), žalovaní nemôžu za to niesť zodpovednosť. Žalobkyňa pred žalovaným 1) nikdy nevzniesla výhrady voči výške a spôsobu úhrady kúpnej ceny uvedenej v kúpnej zmluve, pričom až po vyše dvoch rokoch od uzatvorenia kúpnej zmluvy žalovanému 1) povedala, že H. O. ju oklamal a zobral jej peniaze, ktoré jej žalovaný 1) vyplatil za kúpu bytu. Opísané skutočnosti nezapríčinili žalovaní a nastali mimo žalovaných, preto nemôžu mať vplyv na platnosť kúpnej zmluvy, ani na posúdenie splnenia povinnosti žalovaných uhradiť žalobkyni kúpnu cenu. Za spôsob, akým žalobkyňa naložila s prijatými finančnými prostriedkami, nemôžu žalovaní zodpovedať. Pokiaľ ide o výšku kúpnej ceny, žalobkyňa tvrdila, že túto s ňou nikto nikdy nekonzultoval a bola uvedená svojvoľne, na druhej strane však žalobkyňa aj po takmer šiestich rokov od uzatvorenia kúpnej zmluvy v podanej žalobe uvádza, že „trhová hodnota bytu žalobkyne bola v tom čase cca 30.000, eur.“, pričom táto suma korešponduje s výškou kúpnej ceny uvedenou v kúpnej zmluve. Výška kúpnej ceny nebola uvedená svojvoľne, ale vychádzala z trhovej hodnoty bytu v čase uzatvárania kúpnej zmluvy.
4. Žalobkyňa návrhom zo dňa 10.09.2024 žiadala konanie prerušiť do právoplatného skončenia trestnej veci vedenej bývalým Úradom špeciálnej prokuratúry SR, sp. zn. VII/3Gv/122/19/1000 s odôvodnením, že prevod vlastníctva predmetného bytu je v tomto trestnom konaní, kde má žalobkyňa postavenie poškodenej, vyšetrovaný ako obzvlášť závažný zločin podvodu, a ak sa preukáže, že skutok je trestným činom, potvrdí sa v celom rozsahu, že kúpna zmluva je absolútne neplatná a je vlastníčkou predmetného bytu. Žalovaní 1) a 2) s návrhom žalobkyne na prerušenie konania nesúhlasili s odôvodnením, že v danom prípade neexistuje žiaden zákonný dôvod na prerušenie konania v zmysle § 162 CSP. Predmetom trestného konania, vedeného voči žalovanému 1), nie je posúdenie platnosti a neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a ani výsledok tohto trestného konania nebude riešiť otázku platnosti alebo neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú je ako prejudiciálnu otázku oprávnený riešiť len súd konajúci v tomto spore.
5. Súd prvej inštancie výrokom I. svojho rozhodnutia návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol z dôvodu, že v rámci trestného konania sa bude voči žalobkyni riešiť len otázka výšky vzniknutej škody pre toho času dôvodné podozrenie na podvodné konanie žalovaného 1) a H. H. O., čo nemá v konečnom dôsledku vplyv na tento súdny spor o určenie vlastníckeho práva. Súd v občianskom súdnom konaní vykonáva vlastné dokazovanie, ktoré je oprávnený hodnotiť nezávisle od výsledkov trestného konania. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie mal rozpor konania so zákonom pri uzatváraní zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2) za preukázaný z výpovede žalobkyne, ako aj H. H. O. v trestnom konaní, ktorý podrobne vypovedal v trestnom konaní a obsah jeho výpovede bolo možné použiť v tejto prejednávanej veci a posúdiť takto nadobudnuté okolnosti uzatvárania zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným 1) a 2), preto nepovažoval za potrebné konanie prerušiť do právoplatného skončenia trestnej veci.
6. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná. V danom prípade súd prvej inštancie zistil, že v súlade s § 137 písm. c) CSP žalobkyňa preukázala, že na požadovanom určení vlastníckeho práva má naliehavý právny záujem, pretože na podklade žalobkyňou požadovaného určenia by bolo možné dosiahnuť zmenu v katastri nehnuteľností, nakoľko v súčasnej dobe sú ako vlastníci predmetného bytu evidovaní žalovaní 1) a 2) a len rozsudkom o určení vlastníckeho práva v prospech žalobkyne je možné tento stav zmeniť. Pri rozhodovaní o žalobe na určenie vlastníckeho práva súd prvej inštancie musel vyriešiť ako predbežnú otázku platnosť kúpnej zmluvy - zmluvu o prevode vlastníctva bytu zo dňa 31.05.2017 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanými.
7. Žalobkyňa ako dôvody neplatnosti zmluvy uviedla skutočnosť, že mala záujem riešiť svoju nepriaznivú finančnú situáciu pôžičkou vo výške 2.000 eur až 3.000 eur na preklenutie obdobia do času, kým sa zamestná, nikdy nemala záujem previesť natrvalo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré obýva a užíva,a takto s jednotlivými osobami komunikovala. Bolo jej navrhnuté riešenie dočasného prepisu jej nehnuteľnosti na investora s tým, že neexistuje iné riešenie a následne do dvoch rokov si mala odkúpiť nehnuteľnosť späť prostredníctvom úveru. Vyplácanie kúpnych cien žalovanými bolo urobené bez akejkoľvek konzultácie so žalobkyňou. Uvedenú zmluvu si prvýkrát prečítala až vtedy, kedy bolo už napísané vlastnícke právo v prospech žalovaných. Nikto s ňou nikdy nekonzultoval výšku kúpnej ceny, tá bola svojvoľne uvedená žalovanými. Spôsob vyplácania kúpnych cien je v predmetnej zmluve uvedený účelovo.
8. Podľa súdu prvej inštancie vykonaným dokazovaním žalobkyňa v konaní preukázala, že nemala vôľu uzatvoriť kúpnu zmluvu a previesť ňou vlastnícke právo k bytu na žalovaných 1) a 2) tak, že vlastníctvo k tomuto bytu stratí. V spore bolo preukázané, že žalobkyňa svoj byt chcela použiť na to, aby jej bola poskytnutá pôžička na preklenutie jej dočasnej zlej finančnej situácie, a to takým spôsobom že „Pán O. jej sľúbil pôžičku, a povedal jej pán O. (žalovaný 1/) aj p. O., že to bude dočasne prepísané, a že byt sa prepíše naspäť na ňu“. O úmysle získať pôžičku a nie prevádzať byt svedčí aj okolnosť, že žalobkyňa celý proces začala tým, že kontaktovala osobu na internete s inzerátom „AZ-pôžičky“ ktorá ponúkala „zbavenie sa dlhov“ s tým, že inzerent ponúkal „vyriešim komplexne všetky vaše dlhy, zachránim bývanie, vyplatím exekúcie, banky a nebankové spoločnosti...“, čo podľa súdu prvej inštancie len preukazuje, že úmyslom a vôľou žalobkyne nebolo previesť vlastnícke právo k bytu, ale získať finančné prostriedky na základe pôžičky. O tom, že žalobkyňa nechcela previesť vlastnícke právo k bytu na žalovaných, svedčí aj tá skutočnosť, že ide o byt, ktorý je jej jediným obydlím. Sama žalobkyňa pred súdom uviedla, že to, čo jej oni povedali, im proste verila, povedali jej „podpíšte toto“, a preto podpísala všetky dokumenty, ktoré je boli predložené. Súd prvej inštancie mal preukázané, že všetky tieto úkony – podpisovanie listín, vykonala v úmysle získať pôžičku a nie s úmyslom „stratiť“ vlastnícke právo k predmetnému bytu. Na uvedený záver nemá žiaden vplyv ani okolnosť, že následne žalobkyňa so žalovanými 1) a 2) podpísala viaceré nájomné zmluvy a notársku zápisnicu ako exekučný titul, v ktorej sa zaviazala byt vypratať, pretože jej žalovaný 1) uviedol, že „to tak musí byť“ alebo že „sa zmenil zákon“. Žalovaná nikdy nemala v úmysle na žalovaných previesť vlastníctvo k bytu, a to za kúpnu cenu, ako je uvedená v zmluve o prevode vlastníckeho práva bytu zo dňa 31.05.2017, čo preukazuje nielen výpoveď žalobkyne pred súdom dňa 11.09.2024 a aj v trestnom konaní dňa 09.02.2021, ale aj výpoveď osoby H. H. O. vypočutého v trestnom konaní, kde táto osoba vypovedá, že „bol (žalovaný 1/) na stretnutí s pani I., kde sa vyplácala fiktívne v dvoch častiach do dvoch bánk na účty pani I. fiktívna kúpna cena, aby mal krytú kúpu nehnuteľnosti“.
9. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že medzi stranami sporu nevznikla dohoda o cene. Uvedený záver vyplýva z výpovede žalobkyne a H. H. O. vypočutého v trestnom konaní, ktorý k prípadu „I.“ vypovedal tak, že išlo o „fiktívnu kúpnu cenu“. Jeho výpoveď súd prvej inštancie považoval pre posúdenie, či medzi zmluvnými stranami došlo k dohode o kúpnej cene, ako podstatnej náležitosti tejto zmluvy, za dôveryhodnú, pretože v spore nebol predložený hodnoverný dôkaz, že medzi stranami sporu, ale ani medzi osobou H. H. O. mala prebiehať akákoľvek predzmluvná komunikácia ohľadom výšky kúpnej ceny a spôsobu jej uhradenia žalovanými 1) a 2) žalobkyni. Aj keď žalobkyňa vo svojich výpovediach nepoprela, že peňažné prostriedky vo výške 8.900 eur a 5.000 eur obdržala na svoje účty, nikdy tieto peňažné prostriedky neprijala ako úhradu častí kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva k bytu, ale ako postup, ktorý je potrebný na to, aby mohla získať pôžičku, pretože to bol jej prvý zámer, prečo začala komunikovať s H. H. O., ktorý jej poskytnutie pôžičky „prisľúbil“. Je zrejmé zo znenia samotnej zmluvy zo dňa 31.05.2017 a z údajov o účte vedený v UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, číslo účtu: G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX a o účte vedený vo VÚB, a.s., číslo účtu: G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, že dňa 31.05.2017 na tieto účty žalovaný 1) poslal finančné prostriedky vo výške 8.900 eur a 5.000 eur, ktoré žalobkyňa vybrala, pričom ich bezprostredne odovzdala H. H. O. a netvrdila, že ich prevzala ako časť kúpnej ceny.
10. V danej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní preukázala, že nemala vôľu uzatvoriť zmluvu, ktorej dôsledkom bolo previesť vlastnícke právo na žalovaných 1) a 2) za kúpnu cenu 30.000 eur a v skutočnosti len mala záujem získať pôžičku podmieneným „dočasným prevodom bytu“ so spätným odkúpením, „prostredníctvom úveru“. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2) nebol zhodný prejav vôle ani o prevode vlastníckeho práva bytu
s účinkami podľa § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a § 588 Občianskeho zákonníka a ani o kúpnej cene uvedenej v zmluve, ktorá nezodpovedala skutočnej vôli strán, a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
11. K obrane žalovaných v spore súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa nikdy nemala vôľu na žalovaných 1) a 2) na základe zmluvy s účinkami natrvalo previesť (vzdať sa, stratiť) svoje vlastnícke právo, čo mal za preukázané nielen tvrdeniami žalobkyne, ale aj listinnými dôkazmi predloženými orgánmi činnými v trestnom konaní vo veci ČVS:PPZ-345/NKA-ZA2-2019, z ktorých, a najmä obsahu výpovede H. H. O., ktorý ako žalovaní tvrdia, bol ich sprostredkovateľom kúpy, v ktorej trestnej veci vypovedal, a to nielen vo vzťahu ku konaniu pri obvinených (aj iných, ako je on sám a žalovaný 1/) všeobecne, ale aj k postupu voči žalobkyni pri uzatvorení zmluvy o prevode vlastníctva bytu, pričom sami žalovaní tvrdenia H. H. O. o tom, že „bol (žalovaný 1/) na stretnutí s pani I., kde sa vyplácala fiktívne v dvoch častiach do dvoch bánk na účty pani I. fiktívna kúpna cena, aby mal (žalovaný 1/) krytú kúpu nehnuteľnosti“ žiadnym spôsobom nespochybnili, nevyvrátili. Žalovaní tvrdili, že kúpnu zmluvu vypracoval žalovaný 1) na základe všetkých informácií a pokladov, ktoré mu predložil H. O. ako sprostredkovateľ kúpy, pričom H. H. O. vo výpovedi uviedol, že poskytol žalovanému 1) len to, že žalobkyňa má finančné problémy a prezistenie približnej hodnoty podľa jeho popisu o miestnych realitách, ale žiadne informácie, že žalobkyňa má v úmysle „previesť na základe zmluvy“ svoje vlastnícke právo k bytu a práve za kúpnu cenu vo výške a spôsobom tak, ako je uvedená v čl. III zmluvy. Skutočnosť, že išlo o kúpnu cenu fiktívnu, potvrdil v rámci výpovede sám H. H. O., v ktorej uviedol, že časť „bola na dva účty H. I. v dvoch rôznych bankách vložená a p. I. ich vybrala a odovzdala im ich“ a takým spôsobom „sa vyplácala fiktívna časť kúpnej ceny“.
12. V tejto súvislosti a z doteraz zistených skutočností v trestnom konaní t.č. vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, pod CVS:PPZ-345/NKA-ZA2, s ktorými sa súd prvej inštancie oboznámil, je preto podľa súdu prvej inštancie potrebné prisvedčiť útoku žalobkyne, že kúpna zmluva, uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanými, je neplatná aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že svojím účelom odporuje zákonu, keďže k jej uzavretiu došlo podvodným konaním kupujúceho - žalovaného 1), resp. H. H. O., resp. iných osôb, ktoré sprostredkovali uzavretie kúpnej zmluvy v prospech kupujúcich, t. j. žalovaných 1) a 2). Súd prvej inštancie dodal, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že v rámci vyšetrovacieho spisu ČVS:PPZ-345/NKA-ZA2-2019 viacerým osobám, medzi ktorými sú okrem iných aj žalovaný 1) a H. H. O., kde v bode 23 je popisovaný skutok týkajúci sa poškodenej H. I. (žalobkyne) a uzavretia zmluvy so žalovanými 1) a 2) ohľadom prevodu vlastníckeho práva k predmetnému bytu, pričom spáchaním tohto skutku poškodenej H. I. spôsobili obvinený A. N. O. a obvinený H. H. O. škodu v doposiaľ nezistenej výške minimálne vo výške 14.000 eur. Z uznesení o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia vyplýva toho času dôvodné podozrenie, že nielen žalovaný 1) a H. H. O. a aj ďalšie tam uvedené osoby jednotlivými citovanými skutkami „najmenej od roku 2012 až doposiaľ, pravdepodobne v meste P., založili zločineckú skupinu s rozsahom pôsobenia na rôznych miestach na západnom Slovensku, prevažne v oblasti L., P., I., G. a K. F., v rámci ktorej došlo v štruktúre skupiny v priebehu rokov 2010, 2012 a 2015 k postupnému, celkovo trojitému vystriedaniu najvyššieho člena skupiny na najvyššej úrovni riadenia spojeného s prebraním starých členov skupiny a rozšírením o jej nových členov so zachovaním pôvodne rozdelených úloh činnosti v tejto skupine a prerozdelením nových úloh, pri plnení ktorých vystupujú jednotliví členovia samostatne podľa ich začlenenia do skupiny a koordinovane podľa predchádzajúcich osobných príkazov, usmernení alebo iných pokynov najvyšších riadiacich členov skupiny, za účelom sústavného páchania prevažne majetkovej trestnej činnosti a získania z nej vyplývajúcich iných finančných alebo peňažných výhod na úkor značného počtu poškodených fyzických osôb, priebežne vytvárali, prispôsobovali aktuálnym potrebám a zdokonaľovali svoju činnosť spočívajúcu na nimi vytvorenom podnikateľskom pláne pri poskytovaní finančnej výpomoci a rôznych na seba nadväzujúcich administratívnych a právnych postupov založených na záujme cielene nadobudnúť alebo získať rozhodné právne oprávnenia na dispozície s predmetom vlastníctva poškodeného k jeho nehnuteľnosti, prevažne domu alebo bytu, v rámci čoho postupovali tak, že v každom individuálnom prípade si osobitne rôznymi formami vyhľadania členovia skupiny cez osobné kontakty alebo elektronické a printové inzeráty vytipovali poškodené osoby, ktoré pri osobnom kontakte najnižšieho člena skupiny a pod prísľubom vyriešenia ich nepriaznivej finančnej situácie, uhradenia peňažných dlhov a získania finančnej hotovosti naviedli do uzatvorenia kúpno-predajnej zmluvy, vyplatenia kúpnej ceny a prevodu vlastníckych práv k nehnuteľnosti na člena skupiny alebo iné tretie
fyzické osoby alebo v prospech a na účet právnickej osoby Expres reality, s.r.o., pričom kúpnu cenu vyplatenú poškodenému v hotovosti alebo poukázanú na jeho bankový účet pod rôznymi predstieranými dôvodmi vylákali a prevzali od poškodeného v rôznych výškach spätne najnižší členovia skupiny“. Z uvedeného vyplýva, že existovala skupina ľudí, ktorá koordinovaným konaním vytvorila a uplatňovala podvodnú schému s cieľom odkúpiť nehnuteľnosti od osôb v nepriaznivej finančnej situácii, ktorým bola zo strany tejto organizovanej skupiny nepravdivo prezentovaná schéma riešenia ich zlej finančnej situácie a prostriedkov na prefinancovanie dlhov a odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva straty nehnuteľnosti. Takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu. Na toto konanie však súd v rámci voľného hodnotenia dôkazov iba poukazuje, keďže v trestnom konaní nebolo doteraz rozhodnuté a podľa zásady prezumpcie neviny nie je možné závery vyšetrovania prijať ako nezvratné a súd v tomto konaní nemôže byť nimi viazaný.
13. K obrane žalovaných 1) a 2), že v predmetnej veci súd prvej inštancie vykonával dokazovanie (výsluchom žalobkyne a listinami z vyšetrovacieho spisu), a to aj napriek tej skutočnosti, že ich žiadna strana nenavrhla, súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa vo svojej žalobe dovolávala absolútnej neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že k jeho uzatvoreniu došlo konaním v zjavnom rozpore s dobrými mravmi, zákonom a vykazuje tiež črty trestnej činnosti a svojich práv sa domáhala s ohľadom na svoje postavenie spotrebiteľky (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka), ktoré postavenie jej súd priznal, a to z dôvodu, že z rozhodných skutočností, uvedených žalobkyňou, vyplýva, že sa obrátila so svojou potrebou – získať pôžičku – na subjekt prostredníctvom inzerátu v presvedčení, že ide o podnikateľa, ktorú skutočnosť podnikania H. H. O. potvrdili vo svojich podaniach aj žalovaní 1) a 2). Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie v zmysle príslušných ustanovení § 185 ods. 2 a 3 CSP a § 295 CSP nie je viazaný len návrhmi spotrebiteľa na vykonanie dokazovania. Ďalším dôvodom, že súd vykonal aj iné návrhy, okrem tých, ktoré označili a predložili strany sporu, je skutočnosť uvádzaná žalobkyňou v žalobe medzi rozhodnými skutočnosťami, že právny úkon, majúci vzťah k prejednávanej veci, je absolútne neplatným právnym úkonom, ktorý nepožíva v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka ochranu, a preto v zmysle čl. 3 ods. 1 Zásad civilného sporového priadku musí aj ustanovenie § 185 CSP ustúpiť, pretože súd prihliada na absolútnu neplatnosť právneho úkonu aj bez návrhu (ex offo) za podmienky, ak sa o nej dozvie procesne korektným spôsobom. O absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa súd dozvedel z tvrdení žalobkyne v žalobe s odkazom na trestné stíhanie žalovaného 1) a osoby H. H. O. a z listiny predloženej žalobkyňou – zápisnicou o jej výsluchu ako svedkyne – poškodenej, z ktorého dôvodu pristúpil aj k vykonaniu dôkazov, ktoré súdu doručili orgány činné v trestnom konaní, aplikujúc ust. § 185 ods. 2, posledná časť odseku v spojení s ust. čl. 3 ods. 1 CSP (základné princípy).
14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 262 ods. 2 CSP a v konaní úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania od žalovaných.
15. Proti výrokom II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní 1) a 2) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP a navrhli odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a podanú žalobu zamietol a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania žalovaným, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
16. Žalovaní namietali, že súd prvej inštancie svojvoľne priznal žalobkyni postavenie spotrebiteľky podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka bez akejkoľvek opory v dokazovaní, v platných právnych predpisoch a v judikatúre. Mali za to, že súd prvej inštancie nesprávne priznal žalobkyni postavenie spotrebiteľa v spore, ktorý nie je sporom spotrebiteľským podľa § 290 CSP, kúpna zmluva, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanými, nie je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá by zakladala spotrebiteľský charakter tohto sporu a postavenie žalobkyne ako spotrebiteľky. Uvedené pochybenie súdu prvej inštancie malo za dôsledok to, že týmto nesprávnym procesným postupom im súd prvej inštancie znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces a tiež, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie nezákonným priznaním žalobkyni postavenia spotrebiteľa porušil princíp kontradiktórnosti konania, porušil právo žalovaných na spravodlivý súdny proces rešpektujúci rovnosť zbraní, ako aj zodpovednosť každej strany sporu za výsledok konania, čo sa prejavuje najmä v tom, že v nespotrebiteľskom spore je na strane sporu, v tomto prípade žalobkyni, aby realizovaním prostriedkov procesného útoku preukázala ňou tvrdené rozhodujúce skutočnosti a dôvodnosť ňou
podanej žaloby bez toho, aby túto jej procesnú povinnosť suploval súd zo svojej úradnej moci, čo je neprípustné. V danom prípade v podstate celé dokazovanie viedol súd prvej inštancie, sústavne sa staval do pozície žalobcu, resp. pôsobil ako právny zástupca žalobkyne, suploval procesnú pasivitu žalobkyne, sám si navrhoval a vykonával dôkazy, dokonca z vlastnej iniciatívy zisťoval dôvody neúčasti žalobkyne na pojednávaní, čím konal v rozpore so zákonom a porušil právo žalovaných na spravodlivé súdne konanie. Za nesprávny procesný postup považovali aj tvrdenie súdu, že vykonanie dôkazov, ktoré strany nenavrhli, je odôvodnené skutočnosťou, že žalobkyňa v žalobe uviedla, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, ktorý nepožíva podľa § 39 Občianskeho zákonníka súdnu ochranu, a preto v zmysle čl. 3 ods. 1 Zásad CSP musí ustúpiť ustanovenie § 185 CSP, pretože súd prihliada na neplatnosť právneho úkonu aj bez návrhu ex offo za podmienky, že sa o nej dozvie procesne korektným spôsobom, pričom o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy sa súd údajne dozvedel z tvrdení žalobkyne s odkazom na trestné stíhanie žalovaného 1) a H. O., a preto pristúpil k vykonaniu dôkazov, ktoré súdu doručili OČTK. V danom prípade nejde o spotrebiteľských spor, t. j. spor s ochranou slabšej strany, preto platia pre navrhovanie a vykonávanie dôkazov ustanovenia CSP týkajúce sa tzv. klasického sporového konania a možnosť súdu vykonať v týchto klasických konania aj iné ako navrhnuté dôkazy, je obmedzená a týka sa len dôkazov uvedených v ustanoveniach § 185 ods. 2 a ods. 3 CSP, medzi ktoré nepatrí možnosť vykonávania nenavrhnutých dôkazov súdom v prípade, kedy má súd prihliadať na neplatnosť právneho úkonu aj bez návrhu, čo by znamenalo oprávnenie súdu vykonávať dôkazy aj bez návrhu v každom spore, ktorého predmetom je posudzovanie platnosti právnych úkonov, čo zákon neumožňuje. Takýmto výkladom a zdôvodnením možnosti vykonávania nenavrhnutých dôkazov si súd prvej inštancie v tomto konaní nezákonným spôsobom rozšíril svoje oprávnenia a v kontexte vyššie uvedeného je absolútne zrejmé, že tak konal vyslovene účelovo a s cieľom viesť konanie a rozhodnúť v prospech žalobkyne. Súd prvej inštancie počas konania neuviedol, že žalobkyni priznáva postavenie spotrebiteľa a bude viesť tento spor ako spor spotrebiteľský.
17. Žalovaní ďalej namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvej inštancie konštatoval, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 z dôvodu, že žalobkyňa nemala vôľu uzatvoriť kúpnu zmluvu a previesť predmetný byt do vlastníctva žalovaných, ako aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že kúpna zmluva svojím účelom odporuje zákonu, keďže k jej uzatvoreniu malo dôjsť údajne podvodným konaním žalovaného 1). Žalovaní namietali to, že k záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dospel na základe dôkazov získaných a vykonaných v rozpore s CSP (najmä článkom 8 základných princípov CSP, § 132, § 149, § 167 ods. 3, § 185, § 295 a § 296 CSP). Namietali, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k skutkovým zisteniam, o ktoré následne oprel aj svoje právne posúdenie neplatnosti kúpnej zmluvy o dôkazy, ktorým boli listiny z vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-345/NKA-ZA2-2019, ktoré boli súdu doručené vyšetrovateľkou PZ nad rámec žiadosti súdu zo dňa 02.08.2024 adresovanej Generálnej prokuratúre SR, ktorou súd prvej inštancie žiadal o poskytnutie informácie, či žalobkyňa vystupuje v tomto trestnom konaní ako poškodená a aké nároky si uplatnila (čo samo osebe predstavuje nezákonný postup súdu, keďže vyžiadanie už len tejto informácie ako dôkazu žiadna zo strán sporu nenavrhla), pričom konkrétne išlo o listiny – zápisnica o výsluchu svedka - poškodeného – žalobkyne zo dňa 09.02.2021, zápisnice o výsluchu obvineného H. H. O. zo dňa 29.11.2020, 11.12.2020 a 11.03.2021 spolu s jej prílohami a všetky uznesenia o vznesení obvinenia vydané v tomto trestnom konaní, na takéto dôkazy nemožno v konaní prihliadať, keďže ich zabezpečenie, ani vykonanie nenavrhla žiadna strana sporu. Namietali, že dôkaz – výsluch žalobkyne ako strany sporu bol v konaní vykonaný nezákonne, v rozpore s príslušnými ustanoveniami CSP, keďže žiadna zo strán sporu v konaní nenavrhla ako dôkaz vykonať výsluch žalobkyne a v predmetnom spore neboli splnené podmienky, aby súd vykonával dôkazy, ktoré strany nenavrhli. K záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka podľa žalovaných súd prvej inštancie dospel na základe nesprávne zisteného skutkového stavu veci a výsledkov vykonaného dokazovania, a pokiaľ by sa v spore vychádzalo len z dôkazov získaných a vykonaných v súlade s CSP, tzn. len na podklade žaloby a nej pripojených listinných dôkazov, vyjadrenia žalovaných a k nemu pripojených dôkazov a dôkazov navrhnutých právnym zástupcom žalovaných na pojednávaní konanom dňa 11.09.2024 (t. j. dopyt na príslušnú správu katastra o zaslanie doručenky rozhodnutia o povolení vkladu D. a tiež doručenku o doručovaní rozhodnutia o tom, že nadobudla žalobkyňa byt), keďže žiadne iné dôkazy žiadna strana sporu nenavrhla, súd prvej inštancie by nemohol dôjsť k záveru o údajnej preukázanej
absencii vôli žalobkyne uzatvoriť kúpnu zmluvu a previesť vlastníctvo bytu na žalovaných. Žalovaní rozporovali výpoveď žalobkyne na pojednávaní dňa 11.09.2024 s tým, že bola v mnohých tvrdeniach protirečivá, čím je táto výpoveď nedôveryhodná a nezrozumiteľná. Poukazovali na to, že žalovaná nevedela súdu prvej inštancie vysvetliť, prečo podala žalobu po šiestich rokoch od uzatvorenia kúpnej zmluvy, rozporuplne uvádzala miesto podpisu zmluvy, zavádzala tvrdením, že kúpnu zmluvu nemala a až po usmernení súdom prvej inštancie priznala, že ju mala k dispozícii od jej uzatvorenia, taktiež nepravdivo tvrdila, že o tom, že žalovaní sú vlastníkmi nehnuteľnosti, sa dozvedela tak, že sa bola na to spýtať na katastri, pričom k žalobe predložila rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva, ktoré jej bolo riadne doručené, rovnako žalobkyňa najskôr tvrdila, že nájomnú zmluvu podpísala, lebo jej bolo údajne povedané, že to tak musí byť, pričom v žalobe tvrdila, že návrh nájomnej zmluvy jej prišiel od žalovaného poštou a ona mu ju po jej podpise poslala späť. Žalobkyňa tiež zavádzala, že žalovaným nikdy nič neplatila za užívanie bytu a na inom mieste tvrdila, že im posielala nájom, pričom podľa výpisu z účtu vyplýva, že žalobkyňa uhradila žalovaným nájomné v celkovej sume 2.000 eur. Uvedené dokazuje vedomosť žalobkyne, že byt predala žalovaným, keď následne titulom nájomnej zmluvy, ktorú uzatvorila so žalovanými trikrát po sebe, im platila nájomné. Uvedené správanie žalobkyne predstavuje objektívne skutočnosti nasvedčujúce o existencii jej vôle uzatvoriť kúpnu zmluvu a previesť vlastnícke právo k bytu na žalovaných. Žalobkyňa si sama utvorila predstavu, že mala byť podvedená konaním žalovaného 1), pričom všetky jej vyjadrenia potvrdzujú, že jediný, kto ju mal, resp. mohol pred uzatvorením kúpnej zmluvy uviesť do omylu, bol p. O.. Žalovaný 1) pred podpisom kúpnej zmluvy neuvádzal žalobkyňu do omylu, keďže s ňou, ako aj sama potvrdila, pred podpisom zmluvy nekomunikoval. Ďalej poukázali na skutočnosti, ktoré vylučujú absenciu vôle žalobkyne uzatvoriť kúpnu zmluvu a previesť vlastnícke právo k bytu na žalovaných, a to, že žalobkyňa overila podpis na kúpnej zmluve u notára, žalobkyni bolo riadne doručené rozhodnutie katastra zo dňa 15.06.2017 pod V XXX/XXXX o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaných, žalobkyňa od počiatku disponovala kúpnou zmluvou, napriek tomu, že sa jej neplatnosti, resp. určenia vlastníckeho práva domáha po šiestich rokoch od jej uzatvorenia, pri podpise žalobkyne v kúpnej zmluve a v návrhu na vklad je jej označenia ako predávajúci, žalobkyňa dva týždne po uzatvorení kúpnej zmluvy uzatvorila ako nájomca so žalovanými nájomnú zmluvu, ktorú následne uzatvorila ešte ďalšie dva razy a hradila na účet žalovaných nájomné. Uvedené skutočnosti vylučujú tvrdenia žalovanej o absencii jej vôle uzatvoriť kúpnu zmluvu. Podľa žalovaných súd prvej inštancie dezinterpretoval obsah výpovede žalobkyne a vytvoril si z jej výsluchu závery, ktoré z jej tvrdení nevyplynuli a účelovo sa v odôvodnení zaoberal, vyhodnocoval a poukazoval selektívne len na tie dôkazy, ktoré majú podporiť záver súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je podľa žalovaných tendenčné a svedčí o úplnej dôkaznej núdzi žalobkyni.
18. Žalovaní tiež poukázali na to, že v prípade výsluchu obvineného nejde o výsluch svedka, na ktorý by po jeho zákonnom zabezpečení z vyšetrovacieho spisu bolo možné prihliadať, ale ide len o tvrdenia obvineného H. O., ktorý môže na svoju obranu uvádzať čokoľvek, čo považuje za potrebné bez ohľadu na pravdivosť týchto tvrdení. Žalovaný 1) bol v trestnom konaní ako obvinený tiež vypočutý a tvrdenia obvineného H. O. popieral a uvádzal vlastné skutkové tvrdenia, čím sa ale súd prvej inštancie nezaoberal.
19. Tvrdili, že im s ohľadom na všetky nimi opísané skutočnosti a okolnosti uzatvárania kúpnej zmluvy nebolo a ani nemohlo byť známe, že prejav vôle žalobkyne pri uzatváraní kúpnej zmluvy nie je vážny, teda, že žalobkyňa neprejavovala vôľu smerujúcu k uzatvoreniu kúpnej zmluvy. Po celý čas konali a prejavovali svoju vôľu spôsobom smerujúcim k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, keď 1. súhlasili s ponukou na kúpu bytu, ktorú žalovanému 1) predložil H. O., 2. žalovaný 1) sám vypracoval kúpnu zmluvu na základe všetkých informácií a podkladov, ktoré mu predložil H. O. ako sprostredkovateľ kúpy bytu, 3. žalovaní ako kupujúci uzatvorili a podpísali kúpnu zmluvu, 4. žalovaní vyplatili kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy žalobkyni, 5. žalovaní uzatvorili so žalobkyňou nájomnú zmluvu, ktorou jej predmetný byt po jeho kúpe prenajali, 6. žalovaní sú od momentu kúpy bytu až dodnes vedený u správcu bytového domu ako vlastníci bytu a až do kedy žalobkyňa nezačala v byte neoprávnene bývať, aj uhrádzali platby správcovi bytového domu, 7. žalovaní dodnes uhrádzajú za predmetný byt daň z nehnuteľnosti, a teda celé ich konanie od počiatku jednoznačne svedčí o ich skutočnej a vážnej vôli smerujúcej k nadobudnutiu a vlastneniu predmetného bytu. Prejav vôle žalovaných smeroval k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a nadobudnutiu bytu, pričom do momentu podpísania kúpnej zmluvy žalobkyňou sa s ňou ani jeden zo žalovaných nestretol a z jej správania po uzatvorení kúpnej zmluvy nebolo a ani nemohlo byť
žalovaným zrejmé, že na strane žalobkyne absentuje vážnosť vôle smerujúca k predaju bytu, preto je záver súdu prvej inštancie o neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vecne nesprávny.
20. V podanom odvolaní súdu prvej inštancie vytýkali záver o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy (§ 39 Občianskeho zákonníka) z dôvodu, že svojím účelom odporuje zákonu, keďže k jej uzatvorenie malo dôjsť údajne podvodným konaním žalovaného 1) a H. O., ktorý v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie bližšie nezdôvodnil a obmedzil sa len na poukaz na prebiehajúce trestné stíhanie, ktorý následne negoval s tým, že o vine žalovaného 1) a H. O. nebolo rozhodnuté a rešpektuje prezumpciu neviny.
21. Ďalšie písomné vyjadrenia strán sporu v konaní podané neboli.
22. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, zistiac, že odvolanie žalovaných bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
23. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na prípadné ďalšie pochybenia, otázka zvrátenia alebo nápravy nesprávneho postupu v ďalšom priebehu konania, následky pochybenia na kvalitu konania ako celku, atď.).
24. Odvolací dôvod, uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) CSP, dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
25. Podstata odvolacieho dôvodu, vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
26. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
27. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k predmetnému bytu z dôvodu neplatnosti uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 31.05.2017 podľa § 37, § 39, § 41, § 40a a § 49a Občianskeho zákonníka, nakoľko jej vôľou nebolo uzavretie kúpnej zmluvy za účelom prevodu vlastníckeho práva, ale uzavretie dohody, ktorej skutočným zmyslom bolo poskytnutie pôžičky zabezpečenej dočasným prevodom vlastníckeho práva. Žalobkyňa tvrdila, že medzi zmluvnými stranami nevznikla ani dohoda o kúpnej cene a jednalo sa o fiktívnu kúpnu cenu. Podľa žalobkyne kúpna zmluva odporuje zákonu a k jej uzavretiu došlo podvodným konaním.
28. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podanej žalobe vyhovel, pričom predmetnú kúpnu zmluvu posúdil ako neplatnú podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka.
29. V odvolaní žalovaných, podanom proti rozsudku súdu prvej inštancie, bola jednou z rozhodujúcich odvolacích námietok námietka, že súd prvej inštancie nesprávne priznal žalobkyni postavenie spotrebiteľky a priznal jej procesnú ochranu slabšej strany v spore nedôvodne, v dôsledku čoho vykonal v konaní dôkazy svedčiace v prospech žalobkyne, hoci ich žalobkyňa v spore nenavrhla.
30. Súd prvej inštancie vykonanie dôkazov, ktoré v konaní neboli navrhnuté, odôvodnil v bode 35 odôvodnenia svojho rozhodnutia dvomi argumentmi, a to priznaním postavenia spotrebiteľky žalobkyni, t. j. slabšej strany sporu v zmysle § 185 ods. 2, 3, § 295 CSP a z dôvodu namietania absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. K týmto dvom dôvodom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobkyni priznal postavenie spotrebiteľky a v konaní vykonal i dôkazy, ktoré sporové strany nenavrhli, nakoľko ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie pri posúdení žalobkyne ako spotrebiteľky vychádzal z jej tvrdení uvedených v podanej žalobe, keď uviedla, že mala záujem riešiť svoju nepriaznivú finančnú situáciu pôžičkou 2.000 eur až 3.000 eur na preklenutie obdobia, kým si nájde prácu, pričom s uvedenou požiadavkou kontaktovala inzerenta inzerujúceho na webovom prehliadači ponuku pôžičiek bez registra označenú ako Okamžité zbavenie sa dlhov s textom: „Vyriešim komplexne všetky vaše dlhy. Zachránim bývanie. Vyplatím exekúcie, banky, nebankové spoločnosti, ale aj súkromných veriteľov. Riešenia šité na mieru. Individuálny prístup. Neváhajte a kontaktujte ma.“ Žalobkyňa sa preto so žalovaným 1) skontaktovala prostredníctvom sprostredkovateľa H. O., ktorý uvedenou ponukou na internete ponúkal neurčitému množstvu záujemcov poskytnutie pôžičiek. Napriek tomu, že žalobkyňa uzavrela so žalovanými ako fyzickými osobami kúpnu zmluvu na prevod vlastníckeho práva k bytu, súd prvej inštancie správne právne posudzoval tento vzťah ako spotrebiteľský, nakoľko žalobkyňa, reagujúca na zverejnený inzerát na internete ponúkajúci pôžičky, sa obrátila na dodávateľov (resp. obchodníkov v zmysle § 290 Občianskeho zákonníka), ktorými boli H. O. spolu so žalovaným 1). H. O. so žalovaným 1) sú v danom prípade jednoznačne považovaní za dodávateľov (resp. obchodníkov) pre účely posudzovania spotrebiteľského charakteru vzťahu so žalobkyňou, nakoľko, hoci sú fyzickými osobami, ktoré navonok vystupujú ako nepodnikatelia, konali ako súčasť organizovaného systému poskytovania úverov, pričom si sprostredkovali kontakt o žalobkyni a pripravili celú zmluvnú dokumentáciu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vec C105/17 (Kamenová), podľa ktorého pojem „obchodník“ (dodávateľ) je funkčný pojem. Na určenie, či fyzická osoba koná ako obchodník, treba posúdiť všetky okolnosti, ako napríklad: či predaj/ pôžička prebieha organizovane, či je cieľom zisk, a či má predávajúci technické informácie alebo výhody, ktoré spotrebiteľ nemá. Z tvrdení žalobkyne a výpovede žalovaného 1) vyplýva, že žalovaný 1) konal s H. O. organizovane, s cieľom zisku (tvrdenie žalovaného o výhodnej investičnej príležitosti) s tým, že všetky dokumenty a realizáciu uzavretia spornej zmluvy pripravili H. O. so žalovaným 1), je preto rovnako ako pre súd prvej inštancie aj pre odvolací súd preukázané, že vo vzťahu so žalovanými vystupovala žalobkyňa ako spotrebiteľka. Pokiaľ by tak súd prvej inštancie nepostupoval a žalobkyni ako spotrebiteľke by nepriznal postavenie slabšej strany v spore a neposkytol jej potrebnú ochranu, došlo by k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď v zmysle § 295 CSP vykonal aj dôkazy, ktoré žalobkyňa nenavrhla (výsluch žalobkyne, oboznámenie listinných dôkazov z vyšetrovacieho spisu), a tieto boli podľa názoru odvolacieho súdu v konaní získané a vykonané zákonným spôsobom.
31. Námietka absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy ako dôvod, pre ktorú malo dôjsť k prelomeniu prejednacieho princípu v konaní, nebola podľa odvolacieho súdu daná, a to s poukazom na závery Najvyššieho súdu SR v uznesení 5Obdo/352023 (R51/2024), podľa ktorého na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada vždy len cez vedomosť o skutočnosti jemu známe z vykonaného dokazovania, nehľadá absolútnu neplatnosť nad rámec tvrdení strán, nie je jeho úlohou nahradiť vôľu strán, pokiaľ určité skutočnosti sami nerozporujú, prirodzene, pokiaľ nejde napr. o očividný postup zodpovedajúci obchádzaniu zákona alebo neplatnosť, ktorá je zjavná prima facie. Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, ak majú súdy prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, musí byť táto stranou sporu tvrdená a musí byť zrejmá z vykonaného dokazovania, t. j. či z vykonaného dokazovania vyšla najavo. Súd prvej inštancie preto nemôže bez ďalšieho modifikovať prejednací princíp v sporovom konaní a z vlastnej iniciatívy vykonať dôkazy bez ich navrhnutia sporovými stranami na preukázanie ich tvrdení o absolútnej neplatnosti právneho úkonu a sporové strany tak nesú
v tejto otázke bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno (pokiaľ nejde o očividný dôvod neplatnosti právneho úkonu).
32. Vzhľadom k tomu, že záver súdu prvej inštancie o priznaní postavenia spotrebiteľky žalobkyni bol správny, nemalo nesprávne právne posúdenie námietky absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy ako dôvodu pre modifikáciu prejednacieho princípu v konaní vplyv na správny postup súdu prvej inštancie, ktorý iniciatívne v súlade s § 295 CSP vykonal potrebné dôkazy ex offo, nakoľko to bolo pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné.
33. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v prvom rade (bod 25 odôvodnenia) zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení vlastníctva a podľa odvolacieho súdu dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože na jeho podklade by bolo možné dosiahnuť zmenu v katastri nehnuteľností, nakoľko v súčasnej dobe sú ako vlastníci predmetných nehnuteľností zapísaní žalovaní 1) a 2) a len rozsudkom o určení vlastníckeho práva v prospech žalobkyne je možné tento stav zmeniť, pričom zmenou v zápise v katastri nehnuteľností sa odstráni neisté právne postavenie žalobkyne.
34. Pri rozhodovaní o určení vlastníckeho práva ako predbežnú otázku riešil súd prvej inštancie platnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2), na základe ktorej sa títo stali aktuálnymi vlastníkmi predmetných nehnuteľností. V prípade kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2), dospel súd prvej inštancie k záveru, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy žalobkyňa nemala vôľu uzavrieť zmluvu, ktorej dôsledkom bolo previesť vlastnícke právo na žalovaných za kúpnu cenu 30.000 eur a nebol zhodný prejav vôle o prevode vlastníckeho práva bytu a ani o kúpnej cene uvedenej v zmluve, ktorá nezodpovedala skutočnej vôli strán, a preto posúdil predmetnú kúpnu zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti (výrok II.) ako vecne správy potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svoj rozsudok v napadnutej časti v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil, a preto na správnosť dôvodov rozsudku v napadnutej časti ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
35. K záveru súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2), odvolací súd uvádza, že súdom prvej inštancie zistený skutkový stav jednoznačne svedčí tomu, že podmienky platnosti právneho úkonu, ktoré sa týkajú vôle konajúcej osoby podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri kúpnej zmluve uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2), splnené neboli.
36. Vôľa je základným prvkom právnych úkonov, a preto sa na ich vznik vyžaduje danosť vôle, ktorá má právnu relevanciu len vtedy, ak je slobodná, vážna, určitá a zrozumiteľná. Vôľa, ktorá tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa, nemôže byť vôbec základom právneho úkonu, a preto ide o absolútne neplatný právny úkon. Existenciu vôle k právnemu úkonu je možné posúdiť z objektívnych skutočností, za ktorých bol úkon urobený, najmä, ak bol urobený spôsobom a za okolností, ktoré nevzbudzujú pochybnosti, že subjekt, prejavujúci vôľu, zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon s takým prejavom vôle spája. Pokiaľ vzniknú pochybnosti o vážnosti vôle, je potrebné posudzovať konkrétne okolnosti prípadu a na ich základe a z hľadiska ich vzájomných súvislostí je potom potrebné urobiť príslušný záver.
37. Odvolací súd nespochybňuje, že žalobkyňa reagovala na inzerát, ktorý ponúkal vyrovnanie dlhov na nehnuteľnostiach, avšak návrh, podľa ktorého budú dlhy vyrovnané v spojení s kúpou predmetnej nehnuteľnosti, ktorú si do dvoch rokov bude môcť odkúpiť späť, jej predložil žalovaný 1) prostredníctvom sprostredkovateľa H. O., ktorý žalovaného 1) v komunikácii so žalobkyňou označoval za svojho kolegu a vo svojich výpovediach v trestnom konaní podrobne ozrejmil ich spoločný postup pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalobkyňou. V danej veci, vzhľadom na skutočnosti zistené súdom prvej inštancie, jednak výsluchom žalobkyne, z uznesení Prezídia PZ, Národná kriminálna agentúra Nitra ČVS:PPZ-345/NKA-ZA2-2019 zo dňa 17.02.2020 a 08.12.2020 a z výpovedí obvineného H. H. O. v trestnom konaní (posudzovaných nie ako svedecká výpoveď, ale ako listinné dôkazy), aj
odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní preukázala, že nemala vôľu uzatvoriť kúpnu zmluvu a previesť vlastnícke právo k predmetnému bytu na žalovaných 1) a 2) za kúpnu cenu 30.000 eur, v skutočnosti len mala záujem získať pôžičku podmienenú dočasným prevodom bytu so spätným odkúpením prostredníctvom úveru. Uvedená vada vôle bola takým zásadným nedostatkom právneho úkonu, ako prejavu vôle založiť občianskoprávny vzťah, že ho postihuje zo zákona (ex lege) sankciou absolútnej neplatnosti s účinkami od počiatku (ex tunc). Keďže pri uzatváraní kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2) nebol zhodný prejav vôle o prevode vlastníckeho práva bytu s účinkami podľa § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a § 588 Občianskeho zákonníka a ani o kúpnej cene uvedenej v zmluve, ktorá nezodpovedala skutočnej vôli strán, nakoľko žalobkyňa nemala vôľu odpredať predmetný byt a nadobudnúť zaň kúpnu cenu, odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že uvedená kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O tom, že žalobkyňa nemala vôľu nadobudnúť kúpnu cenu, ale pôžičku, svedčí nielen jej výpoveď, ale aj výpovede obvineného H. H. O. v trestnom konaní a výpisy z účtov žalobkyne, ktorá po pripísaní sumy 8.900 eur a 5.000 eur na jej účty dňa 31.05.2017 v rovnaký deň v hotovosti tieto sumy vybrala a bezprostredne ich odovzdala žalovanému 1) a H. O., ktorí jej uvedený postup prezentovali ako potrebný pre získanie ňou žiadanej pôžičky. Na základe záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého je kúpna zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2), absolútne neplatným právnym úkonom, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, nebolo možné, aby na jej základe žalovaní 1) a 2) platne nadobudli vlastnícke právo k predmetnému bytu.
38. Súd prvej inštancie v bode 34 odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že predmetná kúpna zmluva je neplatná aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že svojím účelom odporuje zákonu, keďže k jej uzavretiu došlo podvodným konaním s poukazom na skutočnosti vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu ČVS:PPZ-345/NKA-ZA2-2019, z ktorých súd prvej inštancie vyvodil záver, že existovala skupina ľudí, ktorá koordinovaným konaním vytvorila a uplatňovala podvodnú schému s cieľom odkúpiť nehnuteľnosti od osôb v nepriaznivej finančnej situácii, ktorým bola zo strany tejto organizovanej skupiny nepravdivo prezentovaná schéma riešenia ich zlej finančnej situácie a prostriedkov na prefinancovanie dlhov a odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva straty nehnuteľnosti, pričom takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu. Súd prvej inštancie dodal, že na toto konanie v rámci voľného hodnotenia dôkazov iba poukazuje, keďže v trestnom konaní nebolo doteraz rozhodnuté a podľa zásady prezumpcie neviny nie je možné závery vyšetrovania prijať ako nezvratné a súd v tomto konaní nemôže byť nimi viazaný. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná kúpna zmluva je neplatná aj z dôvodu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko záver súdu prvej inštancie o tom, že by mala táto zmluva odporovať zákonu s poukazom na skutočnosti vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu v trestnej veci, považuje predčasný práve s poukazom na to, že v predmetnom trestnom konaní nebol doposiaľ žalovaný 1) právoplatne odsúdený, a preto sa naňho hľadí ako na nevinného. Až po tom, ak by sa zistilo, že žalovaný 1) spáchal uvedeným konaním pri uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy trestný čin podvodu, za ktorý by bol právoplatne odsúdený v trestnom konaní, bolo by možné uzavrieť, že právny úkon, ktorý je rozhodujúcou súčasťou skutku, za ktorý by bol žalovaný 1) uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu právoplatným rozsudkom v trestnom konaní, je neplatný pre rozpor so zákonom. (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 29.05.2007, sp. zn. 30Cdo/2705/2006).
39. Žalovaní v odvolaní ďalej namietali aj inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 736/2016. Uvedená argumentácia svedčí tomu, že namietal nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré malo spôsobiť jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vada konania, vymedzená v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP, je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore úplný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a len všeobecné súhrnné zistenia špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie obsahuje skutkové zistenia, súdom prvej inštancie aplikované právne normy a právne závery, pre ktoré nemožno konštatovať jeho nepreskúmateľnosť, a tým inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
40. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku a súvisiacom výroku III. o trovách konania, ktorý nebol odvolateľmi vecne spochybnený, podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
41. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní procesne úspešnou stranou sporu, preto by jej patril nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Vzhľadom k tomu, že žalobkyni v odvolacom konaní žiadne trovy v konaní nevznikli, odvolací súd jej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
42. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).