Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Stk/18/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v?právnej veci žalobcu: insuria consulting, spol. s r.o., so sídlom Slowackého 5494/5A, 821 04 Bratislava, IČO: 36 864 200, právne zastúpený: JUDr. Alžbeta BORIKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Predmestská 57, 010 01 Žilina, IČO: 47 249 587, proti žalovanému: Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, so sídlom Námestie 1. mája 18, 811 06 Bratislava, o preskúmanie -Op-4 zo dňa 18. februára 2021, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. -37 zo dňa 13. augusta 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný vydal dňa 31. októbra 2018 Oznámenie o začatí správneho konania a žiadosť o súčinnosť, ktoré sa týka podozrenia z porušovania o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „“), resp. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (ďalej len „Nariadenie“) v súvislosti so zverejnením obchodných podmienok na webovej stránke žalobcu www.onlineporovnanie.sk (ďalej len „webová stránka“), ktoré obsahujú neaktuálne a neúplné informácie o spracúvaní osobných údajov, a zároveň vyžadujú poskytnutie súhlasu so spracúvaním osobných údajov na rozdielne účely. Žalovaný začal konanie na základe podania fyzickej osoby doručeného dňa 11. októbra 2018. Oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 8. novembra 2018. 2. Žalovaný rozhodnutím č. -5 zo dňa 4. novembra 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa rozhodol tak, že na základe Nariadenia žalobcovi z dôvodu porušenia zásady transparentnosti v zmysle Nariadenia tým, že minimálne v čase od 25.mája 2018 do 11.októbra 2018 uvádzal na svojej webovej stránke neaktuálny právny predpis (odkaz na o ochrane osobných údajov), ďalej tým, že si v uvedenom období pri získavaní osobných údajov od dotknutých osôb na svojej webovej stránke neplnil informačnú povinnosť v zmysle Nariadenia a tým, že v uvedenom období vyžadoval na svojej webovej stránke súhlas so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb na marketingové účely, ktorý nebol oddelený od súhlasu so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb na iné účely, neuložil opatrenia, pretože žalobca v priebehu konania aktualizoval pravidlá spracúvania osobných údajov v súlade s právnymi predpismi v oblasti ochrany osobných údajov,

čím odstránil protiprávny stav a uloženie opatrení na nápravu už nie je v danom prípade dôvodné a účelné. Zároveň podľa na základe v spojení s Nariadenia za dané porušenia žalobcovi uložil úhrnnú pokutu vo výške 1 000,- EUR. 3. Podpredsedníčka žalovaného rozhodnutím č. 00002/2021-Op-4 zo dňa 18. februára 2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. 4. K námietke premlčania s odkazom na ustanovenie žalovaný uviedol, že samotný deň doručenia podania nie je možné vo všeobecnosti považovať za deň, kedy úrad porušenie povinnosti zistil. Po doručení podnetu je žalovaný povinný preskúmať opodstatnenosť doručeného podnetu, zhromaždiť potrebné dôkazy za účelom riadneho zistenia skutkového stavu a až na podklade získaných súčinností žalovaný môže dospieť k záveru, že k porušeniu ustanovení týkajúcich sa ochrany osobných údajov reálne došlo. Pre začiatok lehoty je podľa žalovaného smerodajný moment, keď v súlade s o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je účastník konania vyzvaný, aby sa vyjadril k podkladom pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. V prípade žalobcu mu bola takáto výzva doručená dňa 23. októbra 2019, a preto dvojročná lehota vydaním prvostupňového rozhodnutia dňa 4. novembra 2020 ešte neuplynula. 5. Žalovaný sa stotožnil s názorom žalobcu, že k porušeniu práv podávateľa nedošlo, keďže sa preukázalo, že podávateľ nebol voči žalobcovi v postavení dotknutej osoby. Jeho zistenia však poukázali žalovanému na zrejmé zanedbanie povinnosti aktualizácie informačnej povinnosti a na nezosúladenie jeho procesov pri spracovaní osobných údajov dotknutých osôb. 6. Odmietol tvrdenie žalobcu, že v dotknutom čase nebol prevádzkovateľom, keďže bol do obchodného registra zapísaný dňa 29. júla 2009 a odvtedy nepretržite vykonával podnikateľskú činnosť pre svojich klientov a potencionálnych klientov - fyzické osoby. Z tohto dôvodu bol žalobca povinný neustále dodržiavať povinnosti v zmysle ako aj Nariadenia, ktoré sa uplatňuje od 25. mája 2018. 7. K namietanej neprimeranosti výšky pokuty žalovaný uviedol, že žalobca mal dostatok času na zosúladenie sa s novými právnymi povinnosťami vyplývajúcimi z Nariadenia. Keďže žalobca iniciatívne odstránil protiprávny stav, nápravné opatrenia už neboli možné, vhodné a ani účelné. Vzhľadom na predmet činnosti žalobcu ako aj skutočnosť, že spracúvanie osobných údajov dotknutých osôb možno považovať za hlavný predmet činnosti žalobcu, bolo potrebné, aby si uloženou pokutou na dolnej hranici sadzby za dané porušenie žalobca uvedomil svoje pochybenia. Pokuta bola uložená v súlade s Nariadenia a zásadou voľnej úvahy, pričom nebola neprimerane prísna a ani nemala likvidačný charakter. II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie 8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, ktorou žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia z dôvodov podľa až g) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a vrátenie veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 9. Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný nerozhodol v lehote 90 dní odo dňa začatia konania, pričom žalobcu o predĺžení lehoty na rozhodnutie neinformoval. 10. Žalobca namietal premlčanie lehoty na uloženie pokuty podľa zákona ochrane osobných údajov. Keďže bol žalovanému dňa 11. októbra 2018 doručený e-mail podávateľa, na základe ktorého začal konanie podľa , mal žalobca za to, že už dňa 11. októbra 2018 sa mohol žalovaný dozvedieť o prípadnom porušení povinností žalobcu (keďže išlo o verejne dostupné informácie zverejnené na webovej stránke žalobcu). Prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty však bolo vydané až dňa 4. novembra 2020, po uplynutí dvojročnej lehoty na uloženie pokuty. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že porušenie povinnosti žalobcu v rámci konania o ochrane osobných údajov zistil až momentom doručenia výzvy na vyjadrenie sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, dňa 23. októbra 2019. 11. Žalobca namietal nedostatočné preukázanie priťažujúcich okolností (počet dotknutých osôb a dlhší čas trvania porušenia), z ktorých žalovaný vychádzal pri ukladaní pokuty. Vzhľadom na rozsah porušení Nariadenia namietal neprimeranosť výšky pokuty uloženej žalovaným. Namietal tiež nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôkazov o porušení povinností žalobcu. Napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu obsahuje len strohý opis Nariadenia bez náležitého odôvodnenia výšky uloženej pokuty.

12. Správny súd v Bratislave, ako právny nástupca Krajského súdu v Bratislave vo veciach správneho súdnictva, rozsudkom č. k. -37 zo dňa 13. augusta 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zrušil napadnuté rozhodnutie a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie. 13. Správny súd konštatoval, že z obsahu podnetu zo dňa 10. októbra 2018, doručeného žalovanému dňa 11. októbra 2018, bolo zrejmé porušenie spočívajúce v i) uvedení odkazu na neúčinný právny predpis () na stránke onlineporovnanie.sk, ii) neuvedení informácie podľa najmä písm. b) a na stránke žalobcu, iii) vyžadovaní jedného súhlasu na účely spracovania osobných údajov dotknutých osôb na marketingové účely, ktorý nebol oddelený od súhlasu so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb na iné účely. Keďže žalovaný prvostupňovým rozhodnutím uložil žalobcovi pokutu za porušenie na rovnakom skutkovom podklade ako konanie, ktoré bolo obsahom podnetu (nad rámec podaného podnetu bolo v zásade len vyslovenie porušenia povinnosti podľa Nariadenia, keď podávateľ namietal nesplnenie povinností podľa ), správny súd dospel k záveru, že žalovaný rozhodol o uložení pokuty až po uplynutí 2-ročnej subjektívnej lehoty podľa . Žalovaný sa mohol o porušení povinnosti kvalifikovane dozvedieť už dňa 11. októbra 2018, kedy mu bol doručený podnet podávateľa, ktorého obsah a dôvodnosť mohol bezprostredne overiť, keďže sa týkal informácií, ktoré žalobca mal resp. nemal zverejnené na internetovej stránke. Správny súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že pre začiatok plynutia subjektívnej lehoty je smerodajný deň doručenia výzvy na vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, ktorý žalovaný spájal s dňom ustálenia zodpovednosti žalobcu za spáchanie správneho deliktu. S poukazom na správneho poriadku v spojení s uviedol, že posledným dňom lehoty na uloženie pokuty bol 11. október 2020. Keďže prvostupňové rozhodnutie bolo vydané až dňa 4. novembra 2020, urobil tak až po uplynutí zákonnej lehoty. 14. Správny súd dodal, že v prejednávanej veci právoplatnosť rozhodnutia o uložení pokuty nastala v zmysle správneho poriadku oznámením napadnutého rozhodnutia t. j. 18. februára 2021 (t. j. nie až deň nasledujúci ako to vyplýva z doložky právoplatnosti na prvopise napadnutého rozhodnutia). 15. Z dôvodu hospodárnosti nepristúpil k preskúmaniu ostatných žalobných bodov, pretože takýto postup by bol nadbytočný vzhľadom na záver o potrebe zrušenia napadnutého rozhodnutia pre uplynutie lehoty na uloženie pokuty. III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde 16. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa . Navrhol, aby kasačný súd zrušil rozhodnutie správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 17. Nesprávnosť právneho posúdenia podľa sťažovateľa spočíva v závere správneho súdu, že pokuta bola žalobcovi uložená po márnom uplynutí prekluzívnej subjektívnej lehoty špecifikovanej v . Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne aplikoval závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , keďže opomenul zásadne odlišný skutkový stav a právny kontext prejednávanej veci. Sťažovateľ namietal, že legislatívny vývoj potvrdzuje vôľu zákonodarcu viazať moment zistenia porušenia na formalizovaný úkon správneho orgánu a nie na pasívne prijatie informácie od tretej strany. 18. Sťažovateľ namietal, že od slovného spojenia „dozvedel sa“, ktoré gramaticky naznačuje pasívne nadobudnutie vedomosti o porušení zákona, je potrebné odlišovať spojenie „zistil porušenie povinnosti“, ktoré je výsledkom aktívneho úradného postupu, ktorý sa riadi zásadou materiálnej pravdy v súlade s správneho poriadku a predpokladá spoľahlivé zistenie skutkového stavu žalovaným. Doručenie podnetu preto podľa žalovaného predstavuje pasívne doručenie informácie, ktoré je z právneho hľadiska iba tvrdením či podozrením, bez vlastnej aktívnej činnosti žalovaného, ktorej výsledkom je dosiahnutie spoľahlivého a právne kvalifikovaného záveru. 19. Rovnako je podľa sťažovateľa potrebné rozlišovať situácie, kedy zákonná úprava stanovuje lehotu na začatie konania a lehotu, v rámci ktorej musí byť pokuta uložená, t. j. vydané meritórne rozhodnutie. Lehota na začatie konania predpokladá nižšiu mieru nadobudnutia vedomosti dozvedieť sa, ktorá postačuje na formálny úkon začatia konania a následné zisťovanie a dokazovanie. Naopak, lehota na uloženie pokuty vyžaduje, aby moment „zistenia“ nastal až po takej fáze zisťovacej činnosti, ktorá umožní správnemu orgánu vydať meritórne rozhodnutie, keďže subjektívna lehota už v tomto prípade plynie aj počas prebiehajúceho správneho konania. 20. Sťažovateľ zdôraznil, že v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. nebol začiatok plynutia lehoty viazaný na pasívne doručenie podnetu, ale na deň, kedy úrad vykonal aktívny úkon. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla

2013, „okamih dozvedania sa o porušení povinnosti ... sa odvíja od ukončenia kontroly... Až na základe výsledkov vykonanej a ukončenej kontroly môže správny orgán ustáliť stav porušenia alebo neporušenia povinnosti zo strany konkrétneho subjektu a prijať primerané opatrenia alebo uložiť pokutu“. Tvrdil, že aj pri interpretácii miernejšieho termínu „dozvedieť sa“ bol za rozhodujúci moment považovaný konkrétny úradný úkon správneho orgánu. 21. Na podporu svojich tvrdení poukázal sťažovateľ na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 2023, v ktorom bol analyzovaný výklad pojmu „deň zistenia porušenia povinnosti“ a ktorý podľa neho potvrdzuje názor, že zistenie porušenia predpokladá aktívnu činnosť správneho orgánu. „Na to, aby správny orgán mohol konštatovať porušenie povinnosti, musí posúdiť relevantné podklady. Nie je možné bez ďalšieho uzavrieť, že dňom, kedy správny orgán zistil porušenie povinnosti, je rovnaký deň, kedy bol správnemu orgánu doručený podnet... Nevyhnutnou (minimálnou) podmienkou na konštatovanie porušenia povinnosti je preskúmanie pravdivosti tvrdení uvedených v podnete, čo sa spravidla udeje vyžiadaním vyjadrenia toho, kto sa mal tvrdeného porušenia dopustiť.“ 22. Sťažovateľ namietal potrebu analógie a uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. odmietol názor, že by lehota mala začať plynúť dňom vypracovania formalizovaného oboznámenia. Moment zistenia porušenia naviazal na skorší okamih, kedy správny orgán aktívne získal dokumenty pri výkone kontroly. 23. Uviedol, že k zásadnému legislatívnemu posunu došlo prijatím , ktorým sa menil a dopĺňal o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorým zákonodarca explicitne reagoval na interpretačné problémy v aplikačnej praxi, ktoré spôsoboval starší súdny výklad a stanovil, že moment zistenia porušenia sa viaže na formalizovaný úkon správneho orgánu, ktorým autoritatívne uzavrie svoju zisťovaciu fázu a formuluje právnu kvalifikáciu. Staršia judikatúra, vrátane rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn. , je preto v kontexte výkladu pojmu zistenia porušenia legislatívne prekonaná. 24. S ohľadom na uvedené je podľa sťažovateľa ekvivalentom formálny úkon podľa správneho poriadku, ktorým sťažovateľ autoritatívne uzavrie svoju zisťovaciu fázu. Povinnosťou správneho súdu preto bolo vykladať pojem zistenie porušenia upravený v v súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva. Namietal, že výklad prekluzívnych lehôt správnym súdom vnáša do ich aplikácie nežiadúci prvok neistoty a arbitrárnosti. Kritériá, na ktorých správny súd postavil svoje závery, považoval sťažovateľ za vágne a subjektívne, keďže nebolo identifikované, kedy je potrebné podnet považovať za dostatočne kvalifikovaný na to, aby spustil plynutie subjektívnej lehoty. 25. Ochrana práv účastníka konania pred neprimeranými prieťahmi v konaní je dostatočne zabezpečená existenciou päťročnej objektívnej prekluzívnej lehoty, pričom interpretácia subjektívnej lehoty nesmie znemožňovať výkon právomoci pri zložitej právnej kvalifikácii. 26. Uvedený výklad správneho súdu vytvára podľa sťažovateľa nebezpečenstvo zneužitia tohto inštitútu, ktorý by umožnil strategickým subjektom zahlcovať sťažovateľa veľkým množstvom podnetov. 27. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti označil kasačnú sťažnosť za nedôvodnú, pričom namietal, že kasačná sťažnosť vecným spôsobom nereaguje na jednotlivé dôvody nezákonnosti identifikované správnym súdom a ani neobjasňuje, v čom podľa sťažovateľa spočíva nesprávnosť právneho posúdenia. Ak by sa názorom sťažovateľa, že za rozhodujúci moment je nutné považovať konkrétny úradný úkon správneho orgánu, mal riadiť každý správny orgán, zanikla by právna istota a bola by ohrozená ochrana účastníka správneho konania proti svojvoľnému postupu správneho orgánu. Žalobca sa stotožnil s argumentáciou napadnutého rozsudku a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. IV. Posúdenie kasačného súdu 28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo kasačný súd“), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas ( ), oprávnenou osobou ( ) a je prípustná ( ), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 29. Kľúčovou otázkou, ktorú sťažovateľ nastolil v kasačnej sťažnosti, bolo, od akého okamihu začína plynúť subjektívna lehota na uloženie sankcie podľa , ktorej začiatok zákon spája s momentom, „keď úrad porušenie povinnosti zistil“. Inak povedané, spornou bola otázka posúdenia zániku zodpovednosti žalobcu za spáchanie správneho deliktu uplynutím subjektívnej lehoty na uloženie sankcie v zmysle , pričom

spornosť spočívala v určení momentu, kedy príslušný orgán zistil porušenie povinnosti, teda momentu podstatného pre začatie plynutia tejto prekluzívnej lehoty. 30. Podľa pokutu podľa možno uložiť do dvoch rokov odo dňa, keď úrad porušenie povinnosti zistil, najneskôr však do piatich rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. 31. Na úvod kasačný súd pripomína, že charakter subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt je prekluzívny (rovnako to platí o lehote objektívnej). Jej márnym uplynutím zaniká správnemu orgánu právo na vyrubenie sankcie za správny delikt, aj keď by z vykonaného dokazovania v administratívnom konaní bolo preukázané, že k porušeniu zákonnej povinnosti došlo. Je preto na správnom orgáne, aby riadne zistil skutkový stav, vykonal dokazovanie, skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu a rozhodol v zákonnej lehote. Na uplynutie tejto lehoty je povinný správny orgán ako aj správny súd ( ) prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo), aj keď ich uplynutie nie je namietané účastníkom konania (mutatis mutandis rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31. júla 2013). 32. Subjektívna, ako ani objektívna lehota na uloženie sankcie nie je samoúčelná. Časové limitovanie právneho postihu za správny delikt má jednak dôvody materiálne, keď účel sankcie je možné dosiahnuť len jej včasným uložením, pričom sankcia uložená po uplynutí dlhej doby od protiprávneho konania stráca funkciu individuálnej i generálnej prevencie. Rovnako má aj dôvody procesné, keďže uplynutím dlhšej doby od spáchania protiprávneho konania sa oslabuje sila dôkazných prostriedkov (obdobne rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 12. marca 2009 a sp. zn. zo dňa 31. mája 2017). Nemožno opomenúť ani to, že účelom prekluzívnych lehôt je aj ochrana účastníka správneho konania proti postupu orgánu verejnej moci a tiež zakotvenie mechanizmu obmedzujúceho prieťahy v administratívnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. z 22. júna 2011, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2013 pod R 19/2013). 33. Právny poriadok Slovenskej republiky začiatok plynutia tejto subjektívnej lehoty v jednotlivých právnych predpisoch upravujúcich správne delikty spája najmä s okamihom, keď sa príslušný orgán o porušení povinnosti/zákona „dozvedel“ alebo takéto porušenie „zistil“. Ako správne uvádza sťažovateľ, tieto pojmy z jazykového hľadiska na prvý pohľad evokujú odlišný obsah, keď „dozvedenie sa“, na rozdiel od „zistenia“, nevyhnutne nemusí predpokladať aktívny prístup/postup príslušného orgánu. Ako však vyplýva z rozhodovacej činnosti kasačného súdu, okamih „dozvedenia sa“ alebo „zistenia“ najmä v závislosti od účelu konkrétnej právnej úpravy a predchádzajúcich úkonov/konania príslušných orgánov (napr. výkon kontroly), sa môže viazať na rozdielne časové okamihy v rámci toho istého pojmu alebo môže byť aj totožný pre oba pojmy (napr. sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. či sp. zn. ). Uvedené je odôvodnené tým, že ide o individuálny moment vedomosti správneho orgánu, ktorý je závislý od konkrétnych okolností posudzovanej veci a rozsahu jeho vedomosti o porušení konkrétnych povinností upravených osobitnými zákonmi. 34. Na účely tu posudzovanej veci, keď ustanovenie začiatok plynutia subjektívnej lehoty viaže na moment/okamih „zistenia“ porušenia povinnosti, preto bolo potrebné správne určiť obsah pojmu „zistil porušenie povinnosti“ v kontexte . Teda definovať, kedy možno hovoriť o tom, že správny orgán zistil porušenie povinnosti ako skutočnosť právne významnú pre začiatok plynutia lehoty na uloženie sankcie. Až následne bolo možné určiť konkrétny okamih „zistenia“ zohľadniac konkrétne okolnosti tu posudzovaného prípadu. 35. Pojem „zistil“ porušenie povinnosti je podľa kasačného súdu v prvom rade potrebné, vzhľadom na účel subjektívnej lehoty (bod 32 tohto rozsudku), vykladať v prospech subjektu, proti ktorému je konanie vedené, teda reštriktívne (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22. mája 2025). Za tento moment je všeobecne potrebné považovať okamih, keď má príslušný orgán vedomosť o skutkových okolnostiach v takom rozsahu, ktorý umožní predbežné právne zhodnotenie, že došlo k porušeniu zákona ako takého (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. marca 2023). Alebo inak povedané, „zistiť“ neznamená, že už v tom okamihu musí mať príslušný orgán s istotou preukázané, že k porušeniu povinnosti došlo, ale postačí, ak vzniklo dôvodné podozrenie, že sa tak stalo. Z toho dôvodu nie je pre stanovenie okamihu „zistenia porušenia povinnosti“ nevyhnutná či smerodajná ani identifikácia subjektu zodpovedného za spáchanie deliktu, ale len vedomosť o protiprávnom konaní ako takom. Preukázanie toho, že k porušeniu povinnosti naozaj došlo a kto je za toto porušenie zodpovedný, bude totiž až predmetom príslušného konania o správnom delikte a na tento účel má príslušný orgán využiť subjektívnu lehotu, ktorú mu zákon dáva k dispozícii (v tu posudzovanom prípade dva roky).

36. Aby bolo možné presne určiť okamih/moment „zistenia porušenia zákona“, tento nie je možné viazať iba na abstraktnú vedomosť správneho orgánu (jeho pracovníkov), ale musí byť založený na objektívnej skutočnosti, teda dni, keď napr. orgán začal administratívne konanie. Teda na dni, kedy dostatočným spôsobom bolo v spise zachytené podozrenie, že došlo k porušeniu povinnosti. 37. Kasačný súd už pritom v súvislosti s obsahom pojmu „zistil porušenie povinnosti“ negatívne vymedzil, že nie je možné bez ďalšieho uzavrieť, že dňom, kedy správny orgán zistil porušenie povinnosti, je rovnaký deň, kedy bol správnemu orgánu doručený podnet/návrh. Aby bolo možné konštatovať, že orgán porušenie povinnosti zistil, je odôvodnené ponechať mu priestor najmä na posúdenie podkladov, ktoré na porušenie poukazujú, pričom potrebná lehota sa môže odvíjať napr. od kvality podnetu, jeho vierohodnosti, obsahu, zložitosti problematiky, na ktorú sa poukazuje a pod. Nevyhnutnou (minimálnou) podmienkou na konštatovanie zistenia porušenia povinnosti by malo byť preskúmanie pravdivosti tvrdení uvedených v podnete (mutatis mutandis rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24. 06. 2025). Zároveň však kasačný súd konštatuje, že nie je úplne vylúčené, aby v jednoduchých prípadoch okamihom zistenia bolo aj doručenie podnetu príslušnému orgánu. 38. V zmysle uvedeného preto kasačný súd, odkazujúc na svoju rozhodovaciu činnosť, nesúhlasí s definíciou tohto pojmu prezentovanou sťažovateľom/žalovaným, ktorý opakovane uviedol, že zistením porušenia povinnosti je až dosiahnutie spoľahlivého a právne kvalifikovaného záveru príslušného orgánu. Pokiaľ by kasačný súd akceptoval argumentáciu sťažovateľa, odobril by výklad tohto neurčitého pojmu v rozpore významom a účelom tohto právneho inštitútu (bod 32 tohto rozsudku). Bol by tak popretý zmysel subjektívnej lehoty donútiť správny orgán k aktívnej činnosti - ustáleniu skutkového stavu

- smerujúcej k určeniu kto a za porušenie akej povinnosti je zodpovedný a k vydaniu rozhodnutia. Výklad sťažovateľa by tak ponechal priestor na neobmedzené konanie o správnom delikte, pričom plynutie subjektívnej lehoty by sa v zásade obmedzilo iba na bezprostredné obdobie pred vydaním rozhodnutia. Uvedená lehota má však byť, ako bolo uvedené vyššie, prostriedkom ochrany účastníka konania - jeho právnej istoty, kedy bude konanie ukončené. 39. Ak sťažovateľ poukazuje na to, že pojem „zistiť porušenie povinnosti“ v súvislosti s lehotou na uloženie sankcie alebo na začatie konania má odlišný obsah, s týmto jeho záverom sa kasačný súd nestotožňuje. Podľa kasačného súdu, hoci zákonodarca používa tento pojem pre začiatok plynutia rôznych lehôt, nemožno jeho obsahu pripísať rozdielny obsah. Bolo by to v rozpore s princípom právnej istoty a terminologickej jednotnosti právneho poriadku. Uvedené však neznamená, ako už bolo uvedené vyššie, že v závislosti od konkrétnych okolností veci bude v súlade s definíciou tohto pojmu určený odlišný okamih „zistenia“ v rámci úkonov príslušného orgánu. 40. Pre určenie konkrétneho momentu „zistenia“ porušenia povinnosti podľa v tu posudzovanej veci je tak potrebné aplikovať vyššie vymedzený obsah pojmu „zistil“ porušenie povinnosti na konkrétne skutkové okolnosti posudzovanej veci. Kasačný súd na tento účel pripomína, že fyzická osoba doručila dňa 10. októbra 2018 sťažovateľovi návrh na začatie konania o ochrane osobných údajov, pričom sťažovateľ dňa 31. októbra 2018 vydal oznámenie o začatí správneho konania a žiadosť o súčinnosť, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 8. novembra 2018. V tomto oznámení sťažovateľ uvádza, že začaté konanie sa týka podozrenia z porušovania v súvislosti so zverejnením obchodných podmienok na webovej stránke žalobcu, ktoré obsahujú neaktuálne a neúplné informácie o spracúvaní osobných údajov, a zároveň vyžadujú poskytnutie súhlasu čo spracúvaním osobných údajov na rozdielne účely. Dňa 21. októbra 2019 sťažovateľ vydal upovedomenie pred vydaním rozhodnutia podľa správneho poriadku s identickým popisom podozrenia ako pri oznámení o začatí konania, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 23. októbra 2019. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 4. novembra 2020 a o rozklade rozhodol žalovaný dňa 18. februára 2021. 41. Kasačný súd zohľadniac vyššie uvedené teoretické východiská a skutkové okolnosti veci preto dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s argumentáciou sťažovateľa, ktorý za moment zistenia porušenia povinnosti v tu posudzovanej veci označil až doručenie výzvy na vyjadrenie sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia podľa správneho poriadku (teda deň 23. októbra 2019). Kasačný súd sa v zásadných východiskách teda zhoduje so správnym súdom, keď za začiatok plynutia subjektívnej lehoty v tu posudzovanej veci nie je možné považovať až formalizovaný úkon žalovaného/sťažovateľa, ktorým vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia podľa správneho poriadku. Právny názor sťažovateľa, pri ktorom vychádzal pri ustálení začiatku plynutia subjektívnej lehoty na uloženie sankcie, tak bol právne nesprávny. 42. V kontexte vyššie uvedeného nie je možné preto súhlasiť ani s argumentom sťažovateľa, že ak zákonodarca napr. v priamo určil okamih, kedy príslušný orgán zistil porušenie povinnosti, pričom uvedené má byť podľa sťažovateľa považované

za legislatívny posun a bez ďalšieho to má platiť aj pre tu posudzovanú vec. Ako už totiž kasačný súd uviedol (body 35 až 39 tohto rozsudku), hoci pojmu „zistil“ porušenie je možné v základných rysoch priradiť jednotnú definíciu, konkrétny okamih „zistenia“ je závislý najmä od príslušnej právnej úpravy, procesu predchádzajúceho konaniu o správnom delikte, konkrétnych okolností posudzovanej veci a rozsahu vedomosti príslušného orgánu o porušení konkrétnych povinností. Z uvedeného dôvodu nemožno bez ďalšieho tento okamih jednotne určiť naprieč celým spektrom právnych predpisov upravujúcich plynutie subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt. 43. Podľa pokutu podľa odsekov 1 až 4 možno uložiť do troch rokov odo dňa, keď porušenie povinnosti Finančná spravodajská jednotka zistila, najneskôr do siedmich rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Porušenie povinnosti sa považuje za zistené dňom vypracovania písomného oboznámenia s kontrolnými zisteniami. 44. Ak teda sťažovateľ poukazuje na , kasačný súd poukazuje na zásadné odlišnosti v úprave postupov a konania, ktoré predchádzajú samotnému konaniu o správnom delikte, a ktoré odôvodňujú, že okamih stanovený zákonodarcom v tomto zákone nie je možné stotožniť s okamihom „zistenia“ porušenia povinnosti v tu posudzovanej veci. Citované ustanovenie totiž vyslovene predpokladá, že konaniu o správnom delikte bude predchádzať kontrola, pričom oboznámenie so zisteniami z kontroly má byť okamihom, kedy príslušný orgán „zistil“ porušenie povinnosti. Ide o dve odlišné oprávnenia príslušných orgánov (kontrola a konanie o správnom delikte), ktoré nevyhnutne nemusia na seba nadväzovať, pričom kontrolu vykonáva príslušný orgán z úradnej moci a predpokladá, že až kontrolou získava informácie o prípadnom porušení povinností/ zákona. V tu posudzovanej veci išlo ale o konanie osobitne upravené , ktoré začalo na základe kvalifikovaného návrhu/podnetu fyzickej osoby a nepredchádzala mu žiadna kontrola či výkon dozoru. Navyše, v zmysle mal žalovaný priestor návrh fyzickej osoby vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnený a tento odložiť. Uvedené však neurobil, ale oznámením o začatí konania potvrdil začatie procesu o správnom delikte. Vzhľadom na zásadné odlišnosti oboch právnych úprav a individuálne okolnosti každej posudzovanej veci tak kasačný súd aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú. 45. Rovnaký záver potom platí aj o rozhodnutiach kasačného súdu, na ktoré odkazuje sťažovateľ (napr. sp. zn. , sp. zn. či sp. zn. ). Na právne východiská definície pojmu „zistil porušenie povinnosti“ prezentované v týchto rozhodnutiach kasačný súd nadväzuje (body 31 a 32 tohto rozsudku), pričom ale odlišnosť právnych úprav a konkrétnych okolností jednotlivých vecí mohlo odôvodňovať odlišné určenie okamihu, kedy príslušný orgán porušenie povinnosti zistil. Ani jedna z týchto odkazovaných vecí sa pritom netýkala . Ak sťažovateľ odkazoval aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. zo dňa 27. júna 2023, aj s týmto je rozhodnutie v tu posudzovanej veci v súlade, čo sa týka definície sporného pojmu, pričom ale kasačný súd poukazuje na to, že ide iba o postupujúce rozhodnutie veľkému senátu a nie o rozhodnutie vo veci. 46. Kasačný súd však v záujme ustálenia okamihu začatia plynutia subjektívnej lehoty v tu posudzovanej veci, aplikujúc vyššie uvedené východiská, musí korigovať záver správneho súdu o začiatku plynutia subjektívnej lehoty na uloženie sankcie. V tomto smere poukazuje na to, že v posudzovanej veci žalovaný/sťažovateľ konal na základe podnetu/návrhu fyzickej osoby. V tejto súvislosti preto považuje, aj v súlade s vyššie uvedenými východiskami, za dôvodné akceptovať relevantný čas na zistenie porušenia povinnosti, v rámci ktorého mal sťažovateľ priestor sa s podaním oboznámiť a bol oprávnený posúdiť jeho prípadnú zjavnú neopodstatnenosť (napr. ako bolo vyššie uvedené v rovine jeho zjavnej nepravdivosti). V zmysle mal žalovaný priestor podanie fyzickej osoby vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnený návrh a tento odložiť, prípadne podľa , ak by podanie vyhodnotil ako podnet, tento rovnako do tridsiatich dní ako zjavne neopodstatnený odložiť alebo začať konanie. Podanie fyzickej osoby bolo sťažovateľovi doručené dňa 10. októbra 2018 a tento dňa 31. októbra 2018 vydal oznámenie o začatí správneho konania, pričom podanie fyzickej osoby vyhodnotil ako návrh na začatie konania. Sťažovateľ mal v zmysle preto dostatočný časový priestor a efektívne právne inštitúty, ktoré mu umožňovali posúdiť skutkové okolnosti opísané v návrhu a ako aj predložené dôkazy, a tieto predbežne právne vyhodnotiť do takej miery, aby prijal záver o dôvodnom podozrení o porušení povinnosti upravenej ako takej a o začatí správneho konania. Z toho dôvodu, ak sťažovateľ nevyužil zákonom predpokladané oprávnenie odložiť podnet/návrh, teda nevyhodnotil zjavnú neopodstatnenosť podania a dňa 31. októbra 2018 vydal oznámenie o začatí správneho konania, v ktorom jasne popísal konkrétne podozrenia (bod 40 tohto rozsudku), v tento deň

najneskôr zistil porušenie povinnosti, a teda týmto dňom nastala zákonom predpokladaná skutočnosť zahajujúca plynutie subjektívnej lehoty na uloženie na sankcie. 47. Kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ vydal dňa 21. októbra 2019 upovedomenie pred vydaním rozhodnutia a až dňa 4. novembra 2020 rozhodnutie o správnom delikte. Sťažovateľ teda už dňa 21. októbra 2019 ustálil skutkový stav natoľko, že bol pripravený vydať rozhodnutie, pričom od tohto dátumu až do vydania prvostupňového rozhodnutia (cca 1 rok) ani on a ani účastníci konania podľa administratívneho spisu nevykonali žiadne úkony, ktoré by mali akýmkoľvek spôsobom prispieť k zisteniu skutočného stavu veci. Ak by sťažovateľ konal efektívne a hospodárne, a vydal by prvostupňové rozhodnutie bezodkladne po ustálení skutočného stavu veci, vydal by ho v dostatočnom časovom predstihu pred uplynutím dvojročnej subjektívnej lehoty, ktorá by uplynula až dňa 31. októbra 2020. Argumentácia sťažovateľa znemožnením výkonu jeho zákonných oprávnení v kontexte tu posudzovanej veci je tak prinajmenšom neadekvátna. Preto, ak žalovaný vydal prvostupňové rozhodnutie až dňa 4. novembra 2020 a dňa 18. februára 2021 konečné rozhodnutie, obe vydal po uplynutí subjektívnej lehoty na uloženie pokuty stanovenej v . Uvedená korekcia kasačného súdu síce upravila začiatok plynutia subjektívnej lehoty stanovenej správnym súdom, ale nemala vplyv na jeho záver o jej prekročení, a teda ani vplyv na výrok rozhodnutia správneho súdu. 48. Na záver je tiež potrebné upozorniť, že existujú rozličné názory na to, či pri posudzovaní zachovania lehoty na uloženie sankcie za správny delikt postačuje, aby správny orgán v danej lehote vydal konečné rozhodnutie alebo toto rozhodnutie musí v tejto lehote aj nadobudnúť právoplatnosť (uznesenie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Vzhľadom na to, že v tu posudzovanej veci žalovaný nevydal ani prvostupňové rozhodnutie v zákonom stanovenej dvojročnej lehote od zistenia porušenia povinnosti, vyriešenie tejto otázky nebolo v tejto veci potrebné. V. Záver 49. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný je viazaný právnym názorom správneho súdu korigovaným kasačným súdom v bode 46 tohto rozsudku. 50. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa v spojení s a tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči procesne neúspešnému sťažovateľovi/žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ). 51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 ( v spojení s ). Hoci pojmu „zistil porušenie povinnosti“ je možné v základných rysoch priradiť jednotnú definíciu, konkrétny okamih „zistenia“ je závislý najmä od príslušnej právnej úpravy, procesu predchádzajúceho konaniu o správnom delikte, konkrétnych okolností posudzovanej veci a rozsahu vedomosti príslušného orgánu o porušení konkrétnych povinností. Z uvedeného dôvodu nemožno bez ďalšieho tento okamih jednotne určiť naprieč celým spektrom právnych predpisov upravujúcich plynutie subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.