Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/174/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr. Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: BENCONT FINANCE, a. s., Vajnorská 100/ A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený: ČOLLÁK & PARTNERI advokátska kancelária s. r. o., Floriánska 19, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 946 868, proti žalovanému: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D. XXXX/XX, XXX XX E. - F. G., zastúpený: Blaško & partners s. r. o., Opatovská cesta 10, 040 01 Košice - mestská časť Vyšné Opátske, IČO: 54 231 922, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. - 268 z 25. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č. k. -268 z 25. júna 2024.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie 6.4.2023 žiadal, aby súd zrušil oddlženie žalovaného pre nepoctivý zámer. 2.1. Žalobca v podanej žalobe mimo iného uviedol, že je veriteľom žalovaného, ktorý bol oddlžením priamo dotknutý. Tvrdil, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa zakladá zo Zmluvy o postúpení pohľadávok zo 4. decembra 2015 medzi spoločnosťou Poštová banka, a. s. ako postupcom a spoločnosťou BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. ako postupníkom. Záväzok medzi postupníkom a žalovaným vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 5618050488. 2.2. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný bol uznesením Okresného súdu Košice I z 5. apríla 2018 sp. zn. , zverejneným v Obchodnom vestníku č. 70/2018 z 11.apríla 2018 oddlžený, a to tak, že bol zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Dňa 11. septembra 2020 správca majetku úpadcu v súlade s ustanovením oznámil, že konkurzná podstata v právnej veci žalovaného nepokryje náklady konkurzu. Oznámením v Obchodnom vestníku sa konkurz zrušil. Oznam bol uverejnený v Obchodnom vestníku č. 176/2020, v registri Konkurzy a reštrukturalizácie č. K068661 dňa 11. septembra 2020. 2.3. Žalobca tvrdil, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer v rozpore s ustanovením , a súčasne žalovaný svojim konaním naplnil zákonné predpoklady nepoctivého zámeru podľa ustanovenia , a teda nespĺňal zákonom stanovené základné predpoklady nevyhnutné pre využitie benefitov inštitútu oddlženia. Podaním predmetného

návrhu žalobca uplatnil práva dotknutého veriteľa domáhať sa zrušenia oddlženia nepoctivého dlžníka, to predovšetkým s cieľom ochrany svojich práv a právom chránených záujmov. Postup žalobcu je súčasne snahou o zabránenie potencionálneho zneužívania inštitútu oddlženia zo strany žalovaného vo svoj prospech a na úkor svojich veriteľov. 2.4. Žalobca sa domáhal zrušenia oddlženia žalovaného z dôvodov, že žalovaný: a) nemal pri oddlžení poctivý zámer podľa ustanovenia , b) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh podľa ustanovenia vrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť podľa ustanovenia lžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že pri preberaní záväzkov sa spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom alebo splátkovým kalendárom podľa ustanovenia lžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa podľa ustanovenia . Žalobca z dôvodu právnej opatrnosti rovnako namietal aj skutočnosť, že žalovaný v návrhu alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu podľa ustanovenia . 2.5. Žalovaný podľa názoru žalobcu nemal pri oddlžení poctivý zámer podľa ustanovenia , pretože zo správania sa žalovaného po podaní návrhu nie je možné vyvodiť, že by mal úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností tak, ako to vyplýva z návrhu na vyhlásenie konkurzu. 2.5.1. Žalobca poukázal na to, že žalovaný pred podaním návrhu osobu veriteľa nekontaktoval, a teda neprejavil žiaden záujem usporiadať svoj záväzok, a to ani len v minimálnom rozsahu. 2.5.2. K uvedenému žalovaný nepristúpil ani po oddlžení jeho osoby, t. j. v čase kedy už žalovaný disponoval celým svojim mesačným príjmom, a to ani po zaslaní písomnej výzvy žalobcu na zaplatenie zo dňa 22. novembra 2018, v ktorej žalobca žalovaného vyzval na plnenie jeho záväzku. Žalobca trval na tom, že žalovaný by postupným plnením svojich záväzkov dokázal splatiť záväzky voči svojim veriteľom. Nakoľko po oddlžení nie je povinný uhradiť ani časť svojich záväzkov bol žalobca toho názoru, že nedôvodným využitím inštitútu oddlženia poškodil všetkých svojich veriteľov. 2.5.3. Žalobca tvrdil aj to, že žalovaný po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok neprejavil žiadnu snahu riešiť svoje dlhy v medziach svojich možností, vzhľadom na čo mal žalobca za to, že žalovaný naplnil skutkovú podstatu nepoctivého zámeru. Žalobca za účelom preukázania svojich tvrdení navrhol súdu, aby požiadal o súčinnosť správcu podstaty: JUDr. Ivan Roháč, so sídlom kancelárie: ul. Masarykova č. 21, 040 01 Košice, Slovenská republika, zn. správcu: S1361, a to za účelom predloženia konkurzného spisu . Zároveň podľa informácii žalobcu, mal žalovaný v čase pred podaním návrhu vlastniť byt na Košickom sídlisku Ťahanovce, ktorý žalovaný podľa jeho informácii tesne pred podaním návrhu scudzil, pričom z výťažku z predaja žalovaný neuhradil žalobcovi žiadnu čiastku. Nakoľko žalobca tvrdil, že nedokáže svojpomocne objektivizovať tieto skutočnosti, navrhol súdu, aby požiadal o súčinnosť Úrad geodézie, kartografie a katastra za účelom poskytnutia informácie o vlastníckom práve žalovaného ako i prevodoch žalovaného za obdobie 4 roky pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného a po oddlžení žalovaného až do dnešného dňa. Navrhol tiež, aby súd vykonal dopyt aj na centrálny register účtov za účelom poskytnutia informácie o vedení osobných účtov žalovaného a aby vykonal dopyt na konkrétnu bankovú inštitúciu, v ktorej má žalovaný evidovaný osobný účet za účelom poskytnutia výpisu z osobného účtu žalovaného za obdobie rok pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, počas konkurzu, ako i pol roka po oddlžení. Z týchto dôkazov bude zrejmé, aký mal žalovaný skutočný príjem, výdavky a aký bol skutočný výťažok z predaja nehnuteľnosti. 2.6. Žalobca zdôraznil, že žalovaný bol v relevantnom čase zárobkovo činný, žalovaný disponoval a naďalej disponuje s pravidelným mesačným príjmom v dostatočnej výške (čistý príjem 1.000,- eur), aby aj naďalej uhrádzal svoje dlhy voči veriteľom a teda je žalobca toho názoru, že žalovaný nebol a ani nemohol byť v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu platobne neschopný. Konštatoval, že v prípade, ak by na strane žalovaného existoval skutočný záujem splniť si svoje záväzky, tieto by uhradil aspoň čiastočne, resp. aspoň v minimálnom rozsahu. Žalovaný však žalobcu ani nekontaktoval, neposkytol žalobcovi žiadne plnenie, čo žalobca považoval za úmyselné zneužitie inštitútu oddlženia zo strany žalovaného a zároveň bezprecedentným zásahom do vlastníckeho práva veriteľa (žalobcu), nakoľko zbavuje veriteľa možnosti byť uspokojený zo svojej pohľadávky bez akejkoľvek námahy.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe označil žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú.

3.1. Poukázal na to, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným v tomto spore, pretože nedošlo k účinnému postúpeniu pohľadávky v rozsahu konkurzného konania žalovaného a zároveň mala byť postúpená pohľadávka z pôvodného veriteľa banky, preto také postúpenie reguluje aj o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „“). Poukázal na a tvrdil, že splnenie notifikačnej povinnosti banky je jednou z obligatórnych predpokladov pre platné postúpenie pohľadávky banky. Banka je povinná fakticky doručiť výzvu s explicitným pomenovaním, že sa jedná o výzvu v zmysle a zároveň v tejto výzve poučiť adresáta/spotrebiteľa o následkoch v podobe postúpenia predmetnej pohľadávky. Zdôraznil, že v listinách, ktoré predložil žalobca sa nenachádza žiadna výzva, ktorá by spĺňala požadované atribúty. Žalobca si teda nesplnil ďalšiu povinnosť, a tak následné postúpenie pohľadávky označil za neplatný právny úkon. 3.2. Žalovaný mimo iného ďalej tvrdil, že neexistuje nepoctivý zámer dlžníka, keďže všetok majetok do momentu vyhlásenia konkurzu sa riadne speňažoval. Bolo na žalobcovi, aby svoju procesnú aktivitu uplatnil počas konkurzu. Neuplatnil nič, len sa všeobecne formulovaným návrhom domáha zrušenia oddlženia, pretože je to pre žalobcu ekonomicky atraktívne. Rovnako tak lustráciu o príjme zo Sociálnej poisťovne za pol roka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu žalovaný považoval za šikanózny návrh vykonania dôkazu, keďže má správca široké oprávnenia a možností lustrácie. Ak chcel, mohol žalobca dopytovať a podnecovať správcu konkurznej podstaty, neurobil tak a zneužíva na tento účel inštitút zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer. Podotkol, že výpis z bankového účtu rok pred vyhlásením konkurzu považuje za účelový a nič nevypovedajúci návrh na vykonanie dôkazu (rovnako tak aj polroka po vyhlásení konkurzu). Vyhlásil, že bankový účet ani žalovaný nemá a v rozhodnom období nemal. 3.2.1. Žalovaný k tvrdeniu žalobcu o výške príjmu uviedol, že žalobca opomenul uviesť, že žalovaný mal v čase vyhlásenia konkurzu veľké množstvo dlhov (a aj bezprostredne pred), platil náklady na bývanie, exekúciu a staral sa o 2 maloleté deti. 3.3. Žalovaný namietal, že žalobca v zásade všetky návrhy na vykonanie dokazovania vyžaduje vykonať zo strany súdu v rámci tzv. edičnej povinnosti, čím hrubo porušuje procesnú zásadu rovnosti zbraní strán sporu, nakoľko žalobca nedisponuje žiadnymi relevantnými dôkazmi, no prostredníctvom súdu takéto dôkazy si snaží zaobstarať. 3.4. Za nesprávny a v rozpore s hlavným zámerom oddlženia označil názor žalobcu, v zmysle ktorého sa poctivý zámer žalovaného preukazuje čiastočným uhrádzaním dlžnej sumy v medziach možností a schopností dlžníka. Dôvodil, že zmyslom a účelom inštitútu oddlženia je to, že pohľadávky, ktoré sú dotknuté konkurzom, sa považujú za nevymáhateľné. Argumentácia žalobcu preto popiera zmysel a účel úpravy . 3.5. Za nesprávne označil aj tvrdenie žalobcu o preukazovaní nepoctivého zámeru podľa . 3.5.1. Dôvodil, že odsek 2 citovaného ustanovenia (nepoctivý zámer) sleduje tento pred vyhlásením konkurzu, avšak jednotlivé skutkové podstaty nepoctivého zámeru (odsek 2) je povinný preukazovať výlučne žalobca presnými skutkovými a právnymi argumentáciami, a nie všeobecnými tvrdeniami a presúvaním dôkazného bremena na súd a žalovaného. Zdôraznil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani k jednej zo skutkových podstát nepoctivého zámeru.

4. Žalovaný na pojednávaní 14.11.2023 mimo iného uviedol, že pred vyhlásením konkurzu bol určitý čas zamestnaný u kamaráta v stavebnej firme, kde robil pomocné práce a potom, po ukončení poberal len výsluhový dôchodok vo výške asi 750,- eur mesačne. Mal zablokované účty, z výplaty mu sťahovali exekútori pohľadávky. V roku 2018, v čase podania návrhu na konkurz nevlastnil žiaden majetok, príjmy mal len z výsluhového dôchodku, z ktorého mu exekútori sťahovali zrážky. Bývali v podnájme, nájomné bolo vysoké. Viackrát sa museli sťahovať, v tom čase mali dve maloleté školopovinné deti, nestíhali zabezpečovať pre nich veci. Zo začiatku bolo nájomné vo výške 370,- eur potom 380,- eur mesačne, nakoniec sa to zvýšilo až na 900,- eur v čase konkurzu. Museli prenechať byt, v ktorom bývali pôvodnému majiteľovi a zistili, že nájomné byty v novostavbe sa prenajímajú za 900,- eur mesačne. Teraz sa sťahujú kvôli vysokému nájomnému do iného bytu. Manželka mohla v tom čase zarábať okolo 700,- eur mesačne, ale mala tiež exekúcie, preto mohla dostávať okolo 400,- eur a príjem žalovaného bol 750,- eur mesačne, a takisto mu z neho sťahovali exekútori. 4.1. Čo sa týka podnikania, nakoniec nemal z podnikania nič, iba to skúsil, ale nebol v danom odbore vyučený. Bolo to len na výpomocné práce, ale nakoniec k ničomu nedospel a musel to ukončiť. Drobné príjmy mal z podnikania len keď chodil na výpomoc. Bolo to len asi 3, alebo 4 mesiace. Výsluhový dôchodok začal poberať asi

v roku 2012.

4.2. Uviedol, že mal viacerých veriteľov. Presný počet nevedel uviesť. Bolo to kvôli tomu, že sa báli exekúcie a potrebovali vykryť splátky predošlých dlhov. Nakoniec sa aj tak dostali do exekúcie. Tie spoločnosti sa len nabaľovali. Nevedeli si zabezpečiť bývanie, keďže pôvodne mal pridelený štátny byt, ktorý mu však odmietli predať v tom čase, keď sa štátne byty predávali za zostatkovú hodnotu. Museli sa vysťahovať a museli zobrať hypotéku na iný byt. Splátky boli vysoké, manželka bola na materskej dovolenke. V tom čase boli vysoké aj úroky na hypotéky, nevedeli úver splácať. 4.3. Čo sa týka dobrovoľnej dražby, bola to vec Prvej stavebnej sporiteľne. Oni to vydražili, nepamätal si presne ako to skončilo, či boli vyplatené všetky peniaze. Preto išli do dražby, lebo už im nechceli požičať ďalšie peniaze. V súčasnosti nemá záväzky.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver, že úver nebol riadne splácaný, že žalovaný podal návrh na vyhlásenie konkurzu, že bol oddlžený v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. a že si žalobca neprihlásil predmetnú pohľadávku do konkurzu.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , 166g o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „“), ktoré upravujú právo veriteľa, ktorý bol dotknutý oddĺžením domáhať sa zrušenia oddĺženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi do 6 rokov od vyhlásenia konkurzu, alebo určenia splátkového kalendára za nepoctivý zámer, ktorý sa určuje podľa toho, ak zo správania dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu možno usudzovať, že nemal úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností a poskytol správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť a vynaložil snahu získať zamestnanie. Nepoctivý zámer má dlžník vtedy, ak zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti a v čase podania návrhu nebol platobne schopný a zo správania dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa, alebo zvýhodniť niektorého veriteľa. Ďalej súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa ustanovení , podľa ktorého fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Dôvodnosť námietky žalovaného týkajúcej sa posúdenia aktívnej vecnej legitimácie posudzoval aj s poukazom na .

7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v prejednávanom spore, pretože pohľadávka právneho predchodcu žalobcu preukázaná na základe dôkazov špecifikovaných v odsekoch 14. až 19. odôvodnenia bola platne postúpená na žalobcu. Tvrdenie žalovaného, že vo výzve na úhradu dlhu žalobca resp. jeho právny predchodca neuviedol, že banka môže svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe označil za nedôvodné, pretože z nevyplýva pre banku povinnosť v písomnej výzve adresovanej dlžníkovi výslovne uviesť, že banka môže postúpiť svoju pohľadávku písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.

8. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dôkazmi podrobne špecifikovanými v odsekoch 14. až 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku mal preukázané, že žalobca je veriteľom žalovaného a že bol dotknutý oddlžením, mal preto právo domáhať sa zrušenia oddlženia a zároveň predmetnú žalobu podal včas.

9. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dôkazmi podrobne špecifikovanými v odsekoch 22. až 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku mal preukázané, že žalovaný v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu bol platobne neschopný.

10. S poukazom na príjem žalovaného a jeho majetkovú a bytovú situáciu, starostlivosť o dve maloleté deti (v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu) a počet veriteľov dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu urobil všetko, čo bolo v jeho možnostiach a schopnostiach vo vzťahu k riešeniu svojich dlhov. Nebolo súdu prvej inštancie preukázané, že by správcovi neposkytol súčinnosť, resp. neuviedol mu nejakú informáciu. Pred vyhlásením konkurzu žalovaný sa snažil aj podnikaním zvýšiť svoje príjmy, aj keď nakoniec nebol úspešný. Snažil sa aj zamestnať, pričom takto získané príjmy výrazne nezlepšili jeho finančnú a

majetkovú situáciu. Z predložených dôkazov súd prvej inštancie nezistil, že by príjem žalovaného po vyhlásení konkurzu bol podstatne vyšší ako v čase bezprostredne pred vyhlásením konkurzu. 10.1. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by žalovaný v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol nepravdivú informáciu, že v zozname majetku neuviedol všetok svoj majetok, že neuviedol v zozname veriteľov svojho veriteľa. V návrhu boli uvedené všetky relevantné skutočnosti a zo správ predložených správcom nevyplýva, že by dlžník porušil akúkoľvek svoju povinnosť v súvislosti s konkurzným konaním. 10.2. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by sa dlžník úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh.

11. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu nemožno usudzovať, že pri preberaní záväzkov sa spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom alebo splátkovým kalendárom, nakoľko podstatná časť jeho dlhov vznikla pred tým, ako bola v zákone o konkurze a reštrukturalizácii zakotvená nová právna úprava oddlženia.

12. Súdu prvej inštancie nebolo zároveň preukázané ani to, že by dlžník mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa.

13. Súd prvej inštancie k tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa sporného bytu žalovaného predaného v dobrovoľnej dražbe uviedol, že z oznámenia Okresného úradu Košice zistil, že k zmene jeho vlastníctva došlo v decembri 2011, teda viac ako šesť rokov pred vyhlásením konkurzu. Žalovaný síce nepreukázal súdu prvej inštancie okolnosti nadobudnutia a predaja tejto nehnuteľnosti, ale táto skutočnosť bez ďalšieho nemôže byť dôvodom na zrušenie oddlženia, pričom ani správca nepovažoval za potrebné zaoberať sa týmto bývalým majetkom dlžníka. Navyše žalovaný uviedol, že z tohto predaja nemal žiaden príjem, pričom vzhľadom na uplynutie doby 11 rokov už nedisponuje dokladmi o dobrovoľnej dražbe.

14. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že žalobca neuviedol konkrétne skutočnosti týkajúce sa žalovaného vo vzťahu k preukázaniu nepoctivého zámeru dlžníka pri jeho oddlžení. Návrh žalobcu nie je nijak subjektívne konkretizovaný. Bez konkretizácie porušenia akejkoľvek povinnosti zo strany žalovaného má nabudiť dojem, že došlo ku zneužitiu inštitútu oddlženia zo strany žalovaného. Na úspešnosť zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer je potrebné riadne preukázať, že takýto nepoctivý zámer tu bol a odôvodniť ho konkrétnymi skutočnosťami. Bolo povinnosťou žalobcu uniesť dôkazné bremeno a predložiť také dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť jeho tvrdení a nepostačuje poukázať všeobecne na ustanovenia zákona s tým, aby si súd vyžiadal a zabezpečil všetky dôkazy. Žalobcom predložené rozhodnutia súdov nemôžu slúžiť ako generálny argument na zrušenie oddlženia, nakoľko každý jeden takýto prípad je jedinečný a špecifický.

15. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobca nepreukázal dostatočným spôsobom existenciu zákonných dôvodov na zrušenie oddĺženia žalovaného pre nepoctivý zámer a preto súd prvej inštancie žalobu o zrušenie oddĺženia zamietol.

16. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa a tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu, z dôvodov uvedených v viedol, že žalobca s cieľom preukázania naplnenia predpokladov nepoctivého zámeru žalovaného pri oddlžení, v rámci konania na súde prvej inštancie poukázal na viaceré konkrétne skutkové okolnosti, na základe ktorých považoval podaný návrh za dôvodný. Tieto sa týkali ako konania žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, tak aj po jeho podaní vo svetle ustanovení .1. Vyčítal pritom súdu prvej inštancie, že z napádaného rozsudku nie je možné vyvodiť, že by súd prvej inštancie na predmetné tvrdenia a predložené listinné dôkazy prihliadal, a aby z nich vyplývajúce dôkazy náležite vyhodnotil, a svoj právny záver dostatočne zdôvodnil. 17.1.2. Napadnutý rozsudok preto označil za neúplný, nedostatočne odôvodnený a odporujúci

17.2. Záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti návrhu na zrušenie oddlženia ako taký je podľa názoru žalobcu výsledkom neopodstatneného jednostranného nazerania na prejednávanú právnu vec vo výlučný prospech žalovaného. 17.2.1. Z pohľadu žalobcu súd prvej inštancie sa nevysporiadal s relevantnými tvrdeniami namietanými žalobcom v rámci prvoinštančného konania a poctivý zámer dlžníka pri oddlžení dôsledne vo svetle týchto dôkladne nepreskúmal, pričom aj na základe tých dôkazov, ktoré v rámci konania vykonal, súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napriek tomu svoj právny názor v odôvodnení napádaného aj vo výrokovej časti rozhodnutia vyjadril. 17.3. Žalobca poukázal na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, v ktorých boli stanovené úlohy súdu pri skúmaní dôvodnosti/nedôvodnosti návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, pričom žalobca tvrdil, že práve na tieto osobité okolnosti konania preukazujúce nepoctivý zámer na strane žalovaného náležite poukazoval, a to vo svetle všetkých troch vyššie uvádzaných hľadísk. Napriek tomu, súd prvej inštancie na tieto neprihliadal a formálne rozhodol v jednostranný prospech žalovaného. 17.3.1. Dôvodil, že súd prvej inštancie vôbec neskúmal a neodôvodnil, či konanie žalovaného spočívajúce v dlhodobom a opakovanom zadlžovaní sa, kedy počet jeho veriteľov mal presiahnuť číslo 50, možno vnímať ako nepoctivý zámer žalovaného alebo nie, to naviac za zohľadnenia skutočnosti, že tieto záväzky vznikli v čase kedy žalovaný dosahoval pravidelný a stabilný mesačný príjem, a tiež či napriek tejto skutočnosti je možno žalovaného považovať ako platobne neschopnú osobu oprávnenú využiť inštitút oddlženia. 17.3.2. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nepreukázal tvrdenie o tom, že dlhy vznikli, keď sa snažil zabezpečiť bývanie a zároveň žalovaný neoznačil žiadne ďalšie okolnosti, ktoré mali mať významný vplyv na majetkovú situáciu žalovaného. 17.4. Žalobca opäť zotrval na svojej argumentácii, že okolnosti pôžičky, kúpy a následnej dražby nehnuteľnosti žalovaného považoval a považuje za relevantné pre posúdenie poctivého zámeru žalovaného pri oddlžení, pričom žalobca v tomto smere aj navrhol vykonať dokazovanie – aby žalovaný predložil dôkazy za účelom preukázania svojich tvrdení. 17.4.1. Za nesprávny pritom označil aj záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého „Žalovaný síce nepreukázal súdu okolnosti nadobudnutia a predaja tejto nehnuteľnosti, ale táto skutočnosť bez ďalšieho nemôže byť dôvodom na zrušenie oddlženia, pričom ani správca nepovažoval za potrebné zaoberať sa týmto bývalým majetkom dlžníka. Navyše žalovaný uviedol, že z tohto predaja nemal žiaden príjem, pričom vzhľadom na uplynutie doby 11 rokov už nedisponuje dokladmi o dobrovoľnej dražbe.“ Poukazujúc na to, že nezodpovedá príslušnej právnej úprave, keď okolnosti a pôvod vzniku záväzkov dlžníka sú podľa vyššie citovaných názorov najvyšších právnych autorít relevantné pre posúdenie poctivého zámeru žalovaného na oddlžení. 17.4.2. Žalobca zotrval na tom, že v prípade, ak k dobrovoľnej dražbe nehnuteľnosti skutočne došlo, z nadobudnutého peňažného výťažku bolo možné vysporiadať najväčšie záväzky žalovaného, a teda žalovaný sa nenachádzal v takej situácii, v dôsledku ktorej by bol nútený pre zabezpečenie svojich základných nevyhnutných potrieb preberať na seba ďalšie a ďalšie záväzky. 17.5. Žalobca za nesprávny označil aj záver súdu prvej inštancie, že podstatná časť dlhov žalovaného vznikla pred tým, ako bola v zakotvená nová právna úprava oddlženia. Poukázal pritom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej obdobie posudzovania správania sa dlžníka spätne pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu nie je ohraničené žiadnou zákonnou lehotou. 17.5.1. Zároveň zdôraznil, že žalovaný nebol schopný preukázať existenciu žiadnych rozhodujúcich nepriaznivých okolností, v dôsledku ktorých by sa nie vlastným nerozvážnym konaním dostal do tak objektívne nepriaznivej majetkovej a životnej situácie, ktorá by odôvodňovala preberanie jednotlivých záväzkov na jeho osobu v tak veľkom rozsahu. 17.5.2. Poukázal pritom na to, že súd prvej inštancie vychádzal z nepreukázaných tvrdení žalovaného. Súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy, neskúmal a nezhodnotil správanie sa žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, o čom svedčí aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom predmetná skutočnosť celkom zjavne absentuje. 17.6. Súdu prvej inštancie vyčítal aj to, že nesprávne vyhodnotil aj otázku platobnej schopnosti žalovaného. 17.6.1. Poukázal na to, že žalovaný v čase vzniku jednotlivých záväzkov, ako aj v čase domáhania sa osobného bankrotu dosahoval pravidelný mesačný príjem, z ktorého mohol v splácaní svojich jednotlivých záväzkov pokračovať. Napriek tomu sa žalovaný rozhodol využiť inštitút oddlženia, a tým sa zbaviť svojej zodpovednosti vyplývajúcej zo zmluvných vzťahov tak, aby nemusel uhradiť svojim veriteľom ich pohľadávky.

17.7. Žalobca za nesprávny, nedôvodný a náležite neodôvodnený považoval aj záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k preukázaniu poctivého zámeru žalovaného po podaní návrhu na oddlženie podľa . 17.7.1. Žalobca opäť poukázal na to, že žalovaný nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností. 17.7.2. Tvrdil, že žalovaný po oddlžení osoby v prospech svojich veriteľov dobrovoľne neuskutočnil žiadne kroky smerujúce čo i len k minimálnemu/symbolickému uspokojeniu pohľadávky odvolateľa, či iných veriteľov, napriek tomu, že tento v čase po oddlžení jej osoby disponoval celým svojim príjmom, ktorý sa každým rokom preukázateľne navyšoval. Týchto za účelom riešenia svojich záväzkov ani len nekontaktoval. Žalovaný neprejavil žiadnu snahu riešiť svoje dlhy, ale podľa názoru odvolateľa zneužil inštitút oddlženia. 17.7.3. Vyčítal súdu prvej inštancie aj to, že vôbec nevyhodnotil možnosť aplikácie napriek tomu, že žalovaný má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. 17.8. Vyčítal súdu prvej inštancie aj nevykonanie dokazovania na základe návrhov žalobcu, a to napriek tvrdeniam žalobcu, že predmetné dôkazy nevie sám zabezpečiť, čím dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec aj nesprávne právne posúdil. 17.9. Žalobca zároveň poukázal na to, že ak by mal žalovaný so stabilným príjmom skutočne poctivý zámer a úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možnosti, využil by v prvom rade inštitút splátkového kalendára, ktorý má na vymáhateľnosť pohľadávok rovnaký právny účinok ako konkurz, avšak pri tomto spôsobe oddlženia dochádza k čiastočnému uspokojeniu veriteľov. Nakoľko však žalovaný neučinil žiadne kroky v tomto smere, nie je možné sa zbaviť vážnej pochybnosti, že žalovaný sa podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu snažil zbaviť svojej zodpovednosti vyplývajúcej zo zmluvných vzťahov tak, aby nemusel svojim veriteľom uhradiť ich pohľadávky. 17.10. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, alebo aby predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že predmetné odvolanie je nedôvodné a považuje rozsudok súdu prvej inštancie za dostatočne odôvodnený a správny. Zotrval pritom na všetkých svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach a argumentácii. 18.1. Poukázal na to, že žalobca nebol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný, napriek jeho snahe navrhovať nesúvisiace dôkazy, vypočúvať žalovaného (dodnes nie je zrejmé prečo a načo). Súd prvej inštancie logicky a správne po viacerých pojednávaniach (na ktorých sám žalobca nevedel aké dôkazy vlastne požaduje, stále požadoval inú skutočnosť preukázať, pritom dôkazné bremeno znášal on sám) rozhodol tak, že žalovanému návrhu nevyhovel. 18.2. Taktiež nikomu (ani samotnému žalobcovi) nie je známe, čo sa malo preukázať dobrovoľnou dražbou bytu evidovaného na LV č. XXXX, k. ú. H. I., ktorý sa konal pred cca 13 rokmi a navrhoval, aby súd nariadil žalovanému ísť do Prvej stavebnej sporiteľne a zabezpečoval dôkazy v prospech žalobcu, čo žalovaný považoval za scestné. 18.3. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca inicioval rovnaké formulárové konanie aj voči manželke žalovaného (vec vedená MS KE pod sp. zn. , na prvom stupni rozhodnuté o absencii nepoctivého zámeru a žaloba zamietnutá). 18.4. Žalovaný zároveň uviedol, že žalobca vymenoval ustanovenia a , avšak nekonkretizoval, v čom vidí naplnenie jednotlivých bodov. To, že má odvolanie množstvo subjektívne ladených strán (namieta sa aj to, čo sa malo riešiť pred súdom prvej inštancie a toho času to nikto nespomenul – dal do pozornosti aj sudcovskú koncentráciu konania, kde v samotnom návrhu polovica návrhov nebola konkretizovaná a žalobca len tápal v dôkazoch). 18.5. Odvolanie označil za subjektívne, formulárové a vo väčšej časti kopíruje zákonné ustanovenia. 18.6. Navrhol preto odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok potvrdiť, ako vecne správny.

19. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní. 19.1. Žalobca zároveň navrhol zmenu na strane žalobcu. Dôvodil, že obchodná spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., prešla s účinnosťou od 1.7.2024 premenou podľa o premenách obchodných spoločností a družstiev. V dôsledku tejto premeny sa časť spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. odštiepila do novozaloženej spoločnosti BENCONT INVESTMENTS POHĽADÁVKY, s. r. o., ktorá sa následne zlúčila so spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a. s.. Na základe uvedenej premeny spoločnosti všetky práva a povinnosti spoločnosti BENCONT

INVESTMENTS, s. r. o. súvisiace s pohľadávkou žalobcu prešli v plnom rozsahu na spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s. 19.2. Žalobca následne tvrdil, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu ignoruje hmotnoprávnu úpravu oddĺžovacieho konania fyzickej osoby a procesnoprávnu úpravu konania o zrušenie oddlženia vychádzajúce primárne zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a na to nadväzujúcich procesno- právnych pravidiel civilného sporového konania. 19.3. Konštatoval, že zo strany žalovaného podaným vyjadrením ide len o zdanlivú obranu, ktorá svojím obsahom žiadnym právne relevantným spôsobom neuvádza nové, obšírnejšie a pre rozhodnutie vo veci samej podstatné skutočnosti a informácie, nepreukazuje vlastné tvrdené skutočnosti a ani žiadnym právne významným spôsobom nespochybňuje, nevyvracia žalobcom podané odvolanie. 19.4. Zotrval na tvrdení, že iniciovanie konania o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer proti žalovanému považuje aj vzhľadom na skutočnosti objektivizované v prvoinštančnom konaní za opodstatnené a dôvodné. Žalobca v rámci prvoinštančného konania poukázal na viaceré konkrétne skutkové okolnosti, vychádzajúc aj zo zistených skutočností, na základe ktorých považuje podaný návrh za dôvodný. Tieto sa týkali ako konania žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, tak aj po jeho podaní tak ako to predpokladajú ustanovenia . Zároveň zopakoval svoje tvrdenie, že procesným postupom súdu prvej inštancie – nevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom, a to za účelom náležitého zistenia skutkového stavu veci pre rozhodnutie vo veci samej - došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie sa dôsledne nevysporiadal s relevantnými tvrdeniami namietanými žalobcom v rámci prvoinštančného konania a poctivý zámer dlžníka pri oddlžení dôsledne vo svetle týchto dôkladne nepreskúmal, pričom aj na základe tých dôkazov, ktoré v rámci konania vykonal, súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 19.6. Zotrval na tvrdení, že žalovaný nepreukázal ani to, akým spôsobom sa snažil po podaní návrhu riešiť svoj dlh, či a ako kontaktoval veriteľov, aké možnosti úhrady im ponúkal, a to za účelom usporiadania svojich záväzkov. 19.7. Zotrval aj na tvrdení, že žalovaný vôbec nepreukázal svoj poctivý zámer pri oddlžení a ani svoju platobnú neschopnosť. 19.7.1. Poukázal pritom aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , podľa ktorého „Možno preto uzavrieť, že zodpovednosť za preukázanie schopnosti splácať dlhy je vždy na dlžníkovi, nie na veriteľovi a tak je to aj v konaní o zrušenie oddlženia. Preto súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkaznú povinnosť v tomto konaní, ak uviedol, že žalobca nepreukázal, že žalovaná mala nepoctivý zámer pri oddlžení.“

20. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na doterajších vyjadreniach. 20.1. Zároveň poukázal na to, že k odštiepeniu od obchodnej spoločnosti žalobcu došlo 1.7.2024 a žalobca podal odvolanie 29.7.2024, teda za subjekt, ktorý už k tomuto dátumu žalovanú pohľadávku postúpil – teda žalobca nebol v čase podania odvolania oprávnený podať predmetné odvolanie, keďže už pohľadávkou nedisponoval. 20.2. Navrhol preto odvolanie odmietnuť, pretože bolo podané neoprávnenou osobou.

21. Uznesením Krajského súdu v Košiciach z 18. novembra 2025 odvolací súd vyhovel návrhu žalobcu a pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu, keď namiesto spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. vstúpila do konania na strane žalobcu spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s.

22. Prv, než Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací pristúpil k prejednaniu odvolania skúmal, či odvolanie bolo podané oprávnenou osobou.

23. Podľa , odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

24.Odvolací súd udáva, že upravuje procesnú legitimáciu odvolateľa. Osobou, ktorá je procesne oprávnená podať odvolanie je tá strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané. K strate subjektívnej procesnej legitimácie na podanie odvolania môže dôjsť účinným vzdaním sa odvolania ( ), alebo späťvzatím skôr podaného odvolania ( ).

25.Odvolací súd z obsahu odvolania zistil, že odvolanie podala práve tá strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané, pretože žaloba žalobcu bola napadnutým rozsudkom súdu prvej

inštancie zamietnutá v celom rozsahu. Pôvodný žalobca - ako odvolateľ - mal preto procesnú legitimáciu na podanie odvolania. Vyhovením návrhu žalobcu na zmenu strany sporu na mieste žalobcu predmetným uznesením Krajského súdu v Košiciach spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s. vstúpila do všetkých procesných práv a povinností pôvodného žalobcu, teda sa stala odvolateľom v predmetnom odvolacom konaní.

26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd následne prejednal predmetné odvolanie, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa Odvolanie prejednal podľa - a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

27. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

28. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh žalobcu na zrušenie oddlženia žalovaného zamietnutý ako nedôvodný.

29. Žalobca odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa písmen b), d), e), f) a h) Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

30. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

31. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru.

32. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

33. Odvolací dôvod podľa je naplnený v prípade, ak dôjde k vadám konania alebo aj vadám rozhodnutia, v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokomformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. 33.1. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Musí však ísť o nesprávny procesný postup súdu takej intenzity, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

34. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že súd prvej inštancie predmetný spor riadne prejednal, strany sporu riadne poučil o ich procesných právach a povinnostiach. Strany sporu mali právo vyjadriť sa k jednotlivým vyjadreniam a k jednotlivým dôkazom. Súd prvej inštancie zároveň vykonal dokazovanie na základe návrhov strán sporu potrebných na riadne zistenie skutkového stavu potrebného pre meritórne rozhodnutie, rozhodnutie náležite odôvodnil, teda riadne vyhodnotil prostriedky procesného útoku a procesnej obrany predložené a označené stranami sporu, ktoré mali vplyv na samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie v merite veci.

35. Odvolací súd zistil z obsahu odvolania, že žalobca nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na to, že skutočnosť, že žalobca má na vec odlišný názor, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúce na to, aby odvolací súd prisvedčil tvrdeniu žalobcu o nedostatočnom odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a existencii vady v zmysle Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. 35.1. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. ).

36. K odvolaciemu dôvodu podľa písmeno d) , odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod h dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. 36.1. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol a ani riadne neodôvodnil „inú vadu konania“, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

37. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonaním žalobcom navrhovaných dôkazov nesprávne a predčasne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam udáva, že toto tvrdenie žalobcu nie je dôvodné.

38. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (/ ) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

39. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalobca navrhoval vykonať dokazovanie dopytom Sociálnej poisťovne (na preukázanie príjmu žalovaného za obdobie pol roka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu), Úradu geodézie, kartografie a katastra (zistenie vlastníckeho práva žalovaného ako aj prevody za obdobie 4 roky pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu), Policajný zbor SR, dopravný inšpektorát (zistenie informácií o evidencii osobného motorového vozidla žalovaného), centrálny register účtov (informácia o vedení osobných účtov žalovaného), bankovú inštitúciu, v ktorej má žalovaný vedený účet (získanie výpisu z účtu rok pred vyhlásením konkurzu, počas konkurzu a pol roka po oddlžení žalovaného).

40. Odvolací súd zistil z obsahu spisu aj to, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie dôkazmi podrobne špecifikovanými v odseku 14. až 26. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré mali vplyv na rozhodovanie súdu prvej inštancie vo veci samej. Ďalšie navrhované dokazovanie nevykonal, avšak odvolací súd dospel k záveru, že nevykonanie predmetného dokazovania nemôže mať vplyv na rozhodnutie vo veci, či žalovaný mal pri oddlžení poctivý zámer (166g ods. 2 písm. f/ ) a či po podaní

návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok prejavil úprimnú snahu o vyriešenie svojich záväzkov ( ). 40.1. Odvolací súd zároveň dodáva, že súd vychádzal aj zo správy správcu podstaty úpadcu, ktorého povinnosťou bolo náležité zistenie majetku úpadcu, z ktorého speňaženia by boli následne uspokojení prihlásení veritelia úpadcu. 40.2. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že účelom vykonania dokazovania má byť preukázanie tvrdenia strany sporu o dôvodnosti/nedôvodnosti uplatneného nároku. Súd vykonáva dokazovanie dôkazmi predloženými stranami sporu a iba celkom výnimočne môže vykonať dokazovanie dôkazmi označenými stranami sporu, ktoré strany sporu nevedia z objektívnych dôvodov predložiť. Odvolací súd však zdôrazňuje, že musí ísť pritom o také dôkazy, ktoré preukázateľne sú spôsobilé tvrdenie strany sporu zásadné pre rozhodnutie vo veci samej aj preukázať. Odvolací súd pritom konštatuje, že žalobca v prvoinštančnom konaní, ako aj v predmetnom odvolaní navrhoval vykonanie dokazovania za účelom objasnenia ekonomickej a sociálnej situácie žalovaného. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že účelom civilného sporového konania (na rozdiel od civilného mimosporového konania) je zistenie skutkového, nie skutočného stavu. Žalobca pritom ani len netvrdil, že životná a finančná situácia žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu bola výrazne iná, ako to žalovaný uviedol v návrhu na vyhlásenie konkurzu, a ktorá by zásadným spôsobom preukázala dôvodnosť podanej žaloby a preto bolo potrebné vykonať dokazovanie v zmysle návrhov žalobcu. Odvolací súd zároveň dodáva, že pravidelný mesačný príjem žalovaného sám o sebe ešte nediskvalifikuje žalovaného domáhať sa oddlženia, ak sú splnené podmienky pre oddlženie v zmysle .

41. Odvolací dôvod podľa je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t. j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z , a , pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

42. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. z. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

43. Odvolací súd udáva, že konkurzný súd rozhoduje o návrhu dlžníka na vyhlásenie konkurzu na základe toho, či dlžník splnil zákonné podmienky potrebné na vyhlásenie konkurzu. Neskúma pritom poctivý zámer dlžníka. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii však dotknutým veriteľom umožňuje domáhať sa zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka. Dôkazné bremeno o nepoctivom zámere dlžníka nesie žalobca, ktorý tvrdí, že dlžník pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu nemal poctivý zámer, a to s poukazom na ods. 1. Veriteľ teda musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať konkrétne správanie dlžníka, z ktorého možno usudzovať jeho nepoctivý zámer. Nestačí používať iba všeobecné tvrdenia bez náležitého preukázania konkrétneho správania dlžníka preukazujúceho jeho nepoctivý zámer. Poctivý zámer dlžníka je v vymedzený pozitívne a v negatívne, pričom obe vymedzenia majú demonštratívnu povahu. Ustanovenia o poctivom zámere síce nabádajú súd, aby poctivý zámer neposudzoval len mechanicky, ale osobitne zhodnotil a zohľadnil skutkové okolnosti každého konkrétneho prípadu, a to s poukazom na obsah jednotlivých skutkových podstát špecifikovaných v , a to v rovine ekonomickej, v rovine osobných pomerov dlžníka (aj s ohľadom na osobu dlžníka a jeho životné skúsenosti) a v rovine súčinnosti dlžníka poskytovanej správcovi v konkurznom konaní. Dôkazné bremeno preukázania nepoctivého zámeru dlžníka závisí od obsahu konkrétnej skutkovej podstaty špecifikujúcej poctivý, resp, nepoctivý zámer žalovaného uvedenej demonštratívne v .

43.1.1. Odvolací súd poukazuje na to, že ak žalobca preukazuje nepoctivý zámer podľa až d) , a to s poukazom na obsah návrhu na vyhlásenie konkurzu a jeho prílohy, je na žalovanom preukázať opak. 43.1.2. Ak ide o skutkovú podstatu uvedenú v f)eno je prioritne na žalobcovi, pretože žalovaného nemožno zaťažiť negatívnym dôkazným bremenom (nemôže dokazovať, že sa napr. úmyselne nepriviedol do platobnej schopnosti). 43.1.3. Pri tvrdení naplnenia skutkovej podstaty špecifikovanej v /ť tvrdenia žalobcu povinný naopak preukázať žalovaný.

44. Odvolací súd zistil z obsahu žaloby, že žalobca sa domáhal zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer s poukazom na g/, h/ , bol preto povinný preukázať naplnenie predmetných skutkových podstát nepoctivého zámeru žalovaného.

45. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru o poctivom zámere dlžníka podľa udáva, že toto tvrdenie žalobcu nie je dôvodné.

46. Odvolací súd poukazuje na , podľa ktorého dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.

47. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že príjem žalovaného po podaní predmetného návrhu na vyhlásenie konkurzu tvoril výsluhový dôchodok a žalovaný poskytoval správcovi potrebnú súčinnosť. Zároveň nebolo v prejednávanom spore preukázané, žeby sa majetkové pomery dlžníka po vyhlásení konkurzu výrazným spôsobom zvýšili (napr. nie nepatrné dedenie, dar alebo výhra zo stávky alebo hry).

48. Odvolací súd k tvrdeniam žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k skutkovému a následne právnemu záveru, že žalovaný bol v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu platobne neschopný, napriek tomu, že - podľa tvrdenia žalobcu - mal žalovaný dostatočný príjem na postupnú úhradu svojich záväzkov a iba úmyselne naplnil formálne znaky platobnej neschopnosti udáva, že tieto tvrdenia žalobcu nie sú dôvodné.

49. Odvolací súd uvádza, že platobná neschopnosť dlžníka - fyzickej osoby je definovaná v štvrtej vete . Dlžník - ktorý je fyzickou osobou a ktorý spĺňa definíciu predmetnej platobnej neschopnosti, je preto oprávnený domáhať sa oddlženia konkurzom alebo splátkovým kalendárom podľa štvrtej časti a to bez ohľadu na to, či má záväzky z podnikateľskej činnosti ( ), avšak iba vtedy, ak sa voči nemu vedie exekučné konanie alebo obdobné vykonávacie konanie ( ). Súd je v rámci sporu o zrušenie oddlženia následne povinný skúmať, a to od prípadu k prípadu, či žalovaný podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu formou oddlženia nenaplnil skutkovú podstatu nepoctivého úmyslu žalovaného.

50. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že účelom oddlženia je oddĺžiť práve dlžníkov, ktorí majú málo majetku a nízke príjmy a výška ich záväzkov spravidla významne presahuje hodnotu ich majetku, a to za predpokladu, že nebude preukázané zneužitie tohto inštitútu zo strany dlžníkov. Je pritom povinnosťou veriteľa preukázať nepoctivý zámer dlžníka ( ) a to v spore vyvolanom žalobou podľa a je povinnosťou dlžníka v tomto spore preukázať svoj poctivý zámer vyplývajúci zo správania dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu ( ).

51. Odvolací súd zistil z obsahu spisu (v zhode so súdom prvej inštancie), že dlžník spĺňal definíciu platobnej neschopnosti, pretože v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu mal pravidelný príjem v sume (cca 750,- eur), žalovaný nebol schopný plniť 180 dní po splatnosti iný svoj peňažný záväzok voči inému veriteľovi, žalovaný mal dlhy po splatnosti voči viac ako päťdesiatim veriteľom a zároveň bolo na neho vedených desať exekúcií - len uplatňovaná istina, bez príslušenstva žalobcu, bola minimálne 6.543,56 eura a zároveň aj správca podstaty úpadcu v správe o stave konkurzného konania konštatoval, že žalovaný nevlastnil žiaden nehnuteľný majetok, ani majetok väčšej hodnoty, vlastnil iba

hnuteľné veci uvedené v zozname majetku a na účte stavebného sporenia mal sumu 718,- eur, na účte v banke mal 8,21 eura.

52. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že skutočnosť, že pravidelný mesačný príjem žalovaného odôvodňuje záver, že žalovaný bol schopný splácať svoje záväzky, a teda podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu konal vedome na škodu veriteľov udáva, že ani toto tvrdenie žalobcu nie je dôvodné.

53. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca sa na oddlženie žalovaného nemôže pozerať výlučne len z pohľadu existencie svojich pohľadávok. V rámci oddlženia sú posudzované a dotknuté (následkom nevymáhateľnosti) pohľadávky všetkých veriteľov (odhliadnuc od nedotknutých pohľadávok). 53.1. Vo vzťahu k platobnej schopnosti dlžníka by veriteľ musel preukázať, že dlžník mal dostatok prostriedkov na úhradu všetkých záväzkov. Ani samotná skutočnosť, že žalovaný v čase podania návrhu disponoval pravidelným príjmom, sama osebe nie je dôvodom na konštatovanie nepoctivého zámeru. Zo samotného návrhu na vyhlásenie konkurzu vyplýva, že dlžník mal viac ako päťdesiat veriteľov.

54. Odvolací súd k tvrdeniam žalobcu, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že podstatná časť dlhov žalovaného vznikla pred tým, ako bola v zakotvená nová právna úprava oddlženia udáva, že v prejednávanom spore bolo preukázané, že k predaju nehnuteľnosti žalovaného došlo viac než šesť rokov pred vyhlásením konkurzu a predmetný časový úsek je preto dostatočne dlhým časovým úsekom na správny záver súdu prvej inštancie, že táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na zrušenie oddlženia.

55. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že nebol zo strany žalobcu preukázaný nepoctivý zámer žalovaného špecifikovaný v písmena f/, g/ a písm. h/ . 55.1. Odvolací súd zároveň považuje za správny postup súdu prvej inštancie, ak v zmysle posudzoval to, či boli naplnené znaky konania dlžníka s nepoctivým zámerom pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu a to na základe dôkazov predložených v prejednávanom spore.

56. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že jedným z účinkov oddlženia je v zmysle aj nevymáhateľnosť pohľadávok, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom v rozsahu, v ktorom dlžníka súd zbavil dlhov. Neuhrádzanie akýchkoľvek splátok zo strany žalovaného žalobcovi po vyhlásení konkurzu preto nemožno považovať za nepoctivý zámer dlžníka na jeho oddlžení.

57. K rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach v spore vedenom pod sp. zn. , na ktoré poukázal žalobca v odvolaní odvolací súd udáva, že súdy sú pri rozhodovaní viazané podľa rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Súdy (teda ani odvolací súd) nie sú viazané rozhodnutiami iných všeobecných súdov. 57.1. Odvolací súd pre úplnosť však poznamenáva, že žalobcom citované rozhodnutie na prejednávaný spor nemožno použiť, pretože išlo o úplne iný skutkový stav a zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo predmetným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zrušené mimo iného pre jeho nepreskúmateľnosť a aj závery uvedené v označenom rozhodnutí a citované žalobcom boli vytrhnuté z celkového kontextu predmetného rozhodnutia.

58. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít poctivý zámer žalovaného neposudzoval len mechanicky, ale osobitne zhodnotil a zohľadnil skutkové okolnosti tohto konkrétneho prípadu, a to s poukazom na obsah jednotlivých skutkových podstát špecifikovaných v § 166g, a to v rovine ekonomickej, v rovine osobných pomerov dlžníka a v rovine súčinnosti dlžníka poskytovanej správcovi v konkurznom konaní a rozhodol

správne, ak zamietol návrh žalobcu na zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer, pretože na to neboli splnené zákonné podmienky a zároveň odvolanie nebolo dôvodné.

59. Odvolací súd preto podľa potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v celom rozsahu ako vecne správny, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania pre úspešného žalovaného.

60. O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s , tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný, priznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože v odvolacom konaní bol úspešný v celom rozsahu.

61. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).