Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12CoP-99-2025.pdf
PDF · 118.57 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoP/99/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Silvie Tisovej a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Petra Straku, v právnej veci navrhovateľky - oprávnenej z výživného: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpená splnomocnenou zástupkyňou: D. B. B., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. G. XXXX/XX, XXX XX H. - C., proti otcovi navrhovateľky - povinnému z výživného: I. J. – G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXXX/X, XXX XX H., právne zastúpený: JUDr. Martina Sečanská, advokátka so sídlom Staré Grunty 162, 841 04 Bratislava, IČO: 30 855 268, o zvýšenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 1Pc/2/2023 - 217 zo dňa 13. novembra 2024, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í nasledovne:
Povinný z výživného - otec navrhovateľky j e p o v i n n ý platiť navrhovateľke - oprávnenej z výživného od 02. 03. 2023 do 31. 08. 2023 výživné vo výške 415 eur mesačne a od 01. 09. 2023 výživné vo výške 450 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky
- oprávnenej z výživného.
Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky - oprávnenej z výživného z a m i e t a . Povinný z výživného je povinný zaplatiť navrhovateľke - oprávnenej z výživného nedoplatok na zvýšenom výživnom za obdobie od 02. 03. 2023 do 30. 11. 2024 v celkovej výške 6 081,45 eur, pričom je mu povolené uvedený nedoplatok splácať v mesačných splátkach po 250 eur spolu s bežným výživným tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého nedoplatku.
Týmto sa m e n í rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 21P/195/2011 zo dňa 27.10.2011 v časti výživného na navrhovateľku - oprávnenú z výživného.
II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zvýšil vyživovaciu povinnosť otca voči plnoletému dieťaťu zo sumy 150 eur na sumu 450 eur mesačne, a to s účinnosťou od 02.03.2023. Zároveň uložil otcovi povinnosť zaplatiť zameškané výživné za obdobie od 02.03.2023 do 13.11.2024 v celkovej výške 6 285,48 eur, pričom tento mu povolil splácať v mesačných splátkach po 250 eur pod stratou výhody splátok pri omeškaní čo i len s jednou splátkou. Poznamenal tiež, že dochádza k zmene pôvodného rozsudku o výživnom z 27.10.2011.
Zistil, že od poslednej úpravy výživného uplynulo vyše jedenásť rokov a podstatne sa zmenili pomery na strane plnoletého dieťaťa. Oprávnená už nenavštevovala základnú školu, ale ukončovala štúdium na gymnáziu a následne začala vysokoškolské štúdium mimo miesta bydliska. Tým sa jej potreby a mesačné výdavky výrazne zvýšili. Jej odôvodnené mesačné výdavky vyhodnotil vo výške cca 832 eur v období gymnaziálneho štúdia a 896 eur po nástupe na vysokú školu; tieto zahŕňali stravu, ošatenie, hygienu, študijné materiály, dopravu a ubytovanie v mieste štúdia. Podľa súdu prvej inštancie otec tieto položky kvalifikovane nespochybnil. Ďalej zistil, že oprávnená nemá stabilný vlastný príjem, pričom jej matka mala pravidelný príjem zo zamestnania, z ktorého zabezpečovala väčšinu životných potrieb dieťaťa a domácnosti. Na strane otca zistil, že je jediným spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti, ktorá dosahovala vysoké tržby, ale stratové hospodárenie. Prvostupňový súd vychádzal z preukázaných údajov o jeho príjmoch, podľa ktorých jeho priemerný čistý mesačný príjem predstavoval približne 1 615 eur. Otec mal aj ďalšie vyživovacie povinnosti voči dvom deťom. Hoci tvrdil, že od 04.2024 nemá žiadny príjem a nevie si nájsť vhodné zamestnanie, súd prvej inštancie tieto tvrdenia neuznal, majúc za to, že otec nepreukázal dostatočnú aktivitu pri hľadaní primeranej práce a predložené potvrdenia o hľadaní zamestnania sú nedostatočné a formálne. Podľa prvostupňového súdu otec má výrazný nevyužitý príjmový potenciál, vyplývajúci z jeho veku, zdravia, dlhoročnej praxe v obchode a zručností, pričom podnikateľské neúspechy ani zotrvávanie na nefunkčnom podnikaní nemôžu viesť k zníženiu jeho zákonnej povinnosti zabezpečiť primerané výživné. Zdôraznil, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodiča a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Na základe týchto zistení prvostupňový súd určil zvýšené výživné na 450 eur mesačne. Zameškané výživného za obdobie od podania návrhu, t. j. od 02.03.2023 do dňa vyhlásenia rozsudku 13.11.2024 vo výške 6.285,48 Eur určil nasledovným spôsobom: za mesiac marec 2023 od 2.3.2023 do 31.3.2023 v sume 285,48 Eur (435,48 Eur - 150), následne ako rozdiel medzi zvýšeným a pôvodným výživným vo výške 300 eur mesačne, od apríla do decembra 2023 v sume 2.700 Eur a v roku 2024 za 11 mesiacov vo výške 3.300 Eur za predpokladu, že otec uhradil bežné výživné vo výške 150 Eur. O trovách konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) tak, že žiadny z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. Otec podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie v celom rozsahu. Tvrdil, že prvostupňový súd rozhodol na základe neaktuálneho skutkového stavu, nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, nevzal do úvahy jeho zhoršené pomery, a tým porušil jeho právo na spravodlivý proces. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), a § 62 ods. 1 CMP. Podľa neho prvostupňový súd nesprávne vychádzal z jeho príjmov zistených v konaní vedenom pod sp. zn. 2Pc/2/2023, hoci tieto príjmy boli aktuálne len do marca 2024, kedy podľa jeho tvrdenia dostal poslednú mzdu. Zdôraznil, že od apríla 2024 nemal žiadny príjem a jeho spoločnosť L. M. A. sa ocitla v mimoriadne nepriaznivej ekonomickej situácii. Tvrdil, že si prestal vyplácať odmenu konateľa, aby spoločnosť zachránil, pričom musel riešiť záväzky, mzdy zamestnancov a postupný úpadok prevádzok. Poukázal na to, že jeho firma mala stratu, mala dlhy voči štátu a prenajímateľom a pripravoval sa návrh na vyhlásenie konkurzu. Tvrdil, že jeho pomery sa po marci 2024 výrazne zhoršili a súd prvej inštancie tieto skutočnosti ignoroval. Otec namietal aj to, že prvostupňový súd nesprávne posúdil jeho snahu nájsť si zamestnanie. Tvrdil, že sa aktívne uchádzal o prácu v rôznych spoločnostiach, čo podľa neho preukazovali potvrdenia o hľadaní zamestnania. Uviedol, že sa mu nepodarilo získať stabilný pracovný pomer, a preto uzatvoril od 17.09.2024 dohodu o pracovnej činnosti v rozsahu 10 hodín týždenne za 7 eur na hodinu. Tvrdil, že jeho vek, situácia na trhu práce a úpadok firmy mu objektívne bránili dosahovať vyšší príjem a súd prvej inštancie jeho skutočné možnosti nezohľadnil. Otec ďalej argumentoval, že prvostupňový súd nesprávne aplikoval právne predpisy, najmä tým, že automaticky vychádzal z jeho minulých príjmov, hoci podľa § 217 CSP mal zohľadniť stav v čase vyhlásenia rozsudku. Tvrdil, že nebolo možné vychádzať z údajov z marca 2024, keďže k podstatnej zmene jeho pomerov malo dôjsť už v apríli 2024. Podľa neho prvostupňový súd nesprávne posúdil jeho schopnosti a možnosti podľa § 75 Zákona o rodine, keď dospel k záveru, podľa ktorého má potenciál zarábať viac, hoci podľa jeho vlastných tvrdení tento potenciál v dôsledku úpadku spoločnosti a veku reálne nemal. Namietal aj výšku zameškaného výživného, ktoré považoval za likvidačné, keďže podľa jeho tvrdení už bežné výživné na všetky deti sotva dokázal platiť a splátky dlžného výživného by nebol schopný splácať
vôbec. Tvrdil, že zvýšenie výživného na 450 eur mesačne bolo neprimerané vzhľadom na jeho pomery a súd prvej inštancie mal návrh na zvýšenie výživného zamietnuť. V závere odvolania otec navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrh plnoletého dieťaťa na zvýšenie výživného zamietne v celom rozsahu.
3. Oprávnená vo svojom vyjadrení považovala odvolanie za neopodstatnené, účelové a nedôveryhodné. Zdôraznila, že tvrdenia otca o jeho nepriaznivej finančnej situácii nezodpovedali realite, neboli preukázané a boli založené najmä na jeho vlastných, neoveriteľných vyhláseniach. Podľa oprávnenej otec už v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali objektívnu nemožnosť zabezpečiť príjem. Tvrdila, že jeho podnikateľské problémy boli dôsledkom jeho vlastných rozhodnutí a neprimeraných rizík, ktoré na seba dobrovoľne prevzal.
Zdôraznila, že otec zatajuje svoje skutočné príjmy a majetkové pomery, pričom z predložených dokladov nevyplývalo, že by jeho spoločnosť bola v reálnom úpadku. Poukázala na to, že účtovná závierka spoločnosti L. M. A. za rok 2023 nebola zverejnená a otec nepredložil účtovné knihy, rozpisy nákladov ani vysvetlenie, ktoré by umožnili posúdiť, či jeho podnikateľská činnosť bola naozaj v stave, ktorý by mu bránil plniť si vyživovaciu povinnosť. Podľa nej samotné nevykazovanie zisku alebo strata spoločnosti neznamenali, že otec nemohol dosahovať príjem, najmä keď išlo o podnik, ktorý predtým dlhé roky dosahoval vysoké tržby. K tvrdeniam otca o hľadaní práce oprávnená uviedla, že otec predložil len formálne potvrdenia, ktoré nemali žiadnu výpovednú hodnotu. Podľa jej vyjadrenia otec nepreukázal, že by sa o získanie práce uchádzal bežným spôsobom (zasielaním životopisov, reagovaním na inzerciu, aktivitami cez pracovné portály), a už vôbec nepreukázal, že by sa o získanie zamestnania usiloval po júli 2024. Naopak, oprávnená uviedla, že na trhu práce bolo dostatok pracovných príležitostí v oblasti, v ktorej otec dlhodobo pôsobil, najmä v oblasti predaja, obchodu a zákazníckeho servisu, pričom sama predložila niekoľko aktuálnych príkladov pracovných ponúk. Oprávnená ďalej uviedla, že otec dobrovoľne zotrvával na podnikaní, ktoré už dlhšie nevykazovalo zisk a ktorého udržanie si vyžadovalo neprimerané finančné a osobné zdroje. Podľa nej bolo zrejmé, že otec dlhodobo bral na seba neprimerané podnikateľské riziká, čo bolo v rozpore s jeho vyživovacou povinnosťou. Oprávnená citovala viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, z ktorých vyplývalo, že ak rodič sám spôsobí pokles svojich príjmov alebo nevyužije svoje schopnosti a možnosti, súd musí vychádzať z princípu potenciality príjmu. Poukázala aj na to, že otec od roku 2024 ani len nepožiadal o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, nepreukázal žiadny seriózny pokus o získanie príjmu v inom zamestnaní, a nepreložil žiadny dôkaz o tom, že by mu zdravotný stav bránil pracovať. Podľa oprávnenej tak otec svojím konaním iba účelovo vytváral obraz o neschopnosti platiť zvýšené výživné. Oprávnená ďalej uviedla, že výška zvýšeného výživného bola vzhľadom na jej potreby primeraná, pričom súd prvej inštancie správne prihliadol na to, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodiča. Zdôraznila, že súd správne posúdil aj výšku dlžného výživného, ktoré vzniklo od začiatku konania, a správne povolil splátky v primeranej výške s ochranou oprávnenej pred rizikom ďalšieho omeškania zo strany otca. V závere navrhla, aby odvolací súd odvolanie otca v celom rozsahu zamietol a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože tento rozsudok je podľa nej zákonný, logický a spravodlivý.
4. Otec vo svojej replike tvrdenia oprávnenej o nepreukázaní jeho nepriaznivej finančnej situácie považoval za nepodložené. Tvrdil, že účtovná závierka jeho spoločnosti L. M. A. za rok 2023 bola podľa jeho slov riadne podaná, a aj priebežná účtovná závierka za rok 2024, zostavená k 31.10.2024, bola súdu predložená už s odvolaním. Zdôraznil, že ak účtovná závierka nebola zverejnená v registri, nebolo to jeho vinou. Podľa otca ním predložené účtovné závierky poskytovali „pravdivý a verný obraz“ o stave spoločnosti, jednoznačne preukazovali stratu, zadlženosť a nepriaznivú ekonomickú situáciu spoločnosti, ktorá neumožňovala vyplácať mu príjem. K tvrdeniu oprávnenej o neexistencii dôkazov o príprave návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol, že príprava takéhoto návrhu je finančne aj časovo náročná, pričom riešenie prebieha najmä ústne v komunikácii s advokátom. Tvrdil, že príprava návrhu stále prebieha a predloží ho súdu, akonáhle bude dokončený a podaný. Podľa jeho názoru bolo nespravodlivé od neho požadovať preukázanie skutočnosti, ktorá sa ešte len pripravuje. K námietkam oprávnenej o nedostatočnej snahe nájsť si zamestnanie otec uviedol, že oprávnená jeho doklady nesprávne interpretovala. Potvrdenia o hľadaní práce získal od zamestnávateľov, ktorí mu sami oznámili, že majú plný stav alebo o neho nemajú záujem; nemohol vopred vedieť, či má zamestnávateľ
voľné pracovné miesto. Uviedol, že výber zamestnávateľov bol logický, keďže išlo o prevádzky alebo firmy, v ktorých poznal pomery a kde mohol reálne predpokladať, že by jeho skúsenosti boli využiteľné. Otec nesúhlasil ani s tvrdením oprávnenej, že jeho postup pri hľadaní práce nebol dôveryhodný. Podľa neho nie je podstatné, akým spôsobom sa o prácu uchádza; oprávnená nepreukázala, že by potvrdenia boli vymyslené alebo účelové. Zároveň uviedol, že nemohol byť evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na úrade práce, keďže ako konateľ spoločnosti bol považovaný za osobu vykonávajúcu samostatnú zárobkovú činnosť. K výhrade oprávnenej, že finančnú pomoc od dospelej dcéry označoval ako pôžičku, otec uviedol, že išlo o dobrovoľnú pomoc v ťažkej situácii, ktorá je legitímnou formou rodinnej podpory, ale nemožno ju vykladať ako jeho príjem alebo dôkaz o dostatku finančných prostriedkov. V závere opätovne zdôraznil, že jeho podnikateľská situácia je objektívne nepriaznivá, príjem si zabezpečiť nevie, pričom prvostupňový súd jeho pomery nesprávne posúdil. Uviedol, že oprávnená nevyvrátila jeho argumenty a jej tvrdenia označil za účelové. Trval na tom, aby odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel a pôvodný návrh na zvýšenie výživného zamietol.
5. Oprávnená vo svojej duplike pred súdom prvej inštancie zotrvala na argumentácii, ktorú uviedla vo svojom predchádzajúcom vyjadrení, najmä pokiaľ išlo o to, že otec nepreukázal hospodárenie svojej spoločnosti L. M. A. za roky 2023 a 2024 tak, aby bolo možné posúdiť, či výdavky spoločnosti boli nevyhnutné a či si nimi umelo neznižoval príjem. Zdôraznila, že samotné predloženie účtovných závierok nebolo postačujúce, pretože neobsahovali žiadne údaje o štruktúre výdavkov. Otec podľa nej nepredložil žiadne doklady, umožňujúce zhodnotiť, či výdavky firmy boli potrebné na dosiahnutie príjmov; zotrvala na tom, že takáto dôkazná povinnosť ležala výlučne na ňom. K návrhu na vyhlásenie konkurzu oprávnená zopakovala, že otec ani v duplike nepreukázal, že by taký návrh skutočne pripravoval. Poukázala na to, že otec tvrdil prípravu konkurzného návrhu už od 16.12.2024, avšak ani k 12.03.2025 nebol schopný predložiť jediný relevantný dokument. Zdôraznila, že podľa § 11 ods. 2 zákona o konkurze by mal štatutár podať návrh na konkurz do 30 dní od zistenia úpadku, takže dlhodobé „pripravovanie“ bez akejkoľvek listiny svedčilo buď o tom, že firma v úpadku nebola, alebo o tom, že otec neplnil zákonné povinnosti, čo zvyšovalo jeho majetkové riziká, ktoré nemohli byť zohľadnené v jeho prospech. K otázke hľadania zamestnania oprávnená uviedla, že otec svoje tvrdenia opäť nepreukázal. Zotrvala na tom, že otec sa o zamestnanie neuchádzal štandardným spôsobom, ale len získaval podpisy na potvrdenia v prevádzkach, ktoré si sám vybral. Zdôraznila, že otec nepreukázal žiadnu aktivitu po 08.07.2024, hoci toto obdobie bolo rozhodujúce. Podľa nej trh práce v H. má dostatok pracovných ponúk v odvetviach, v ktorých mal otec dlhoročnú prax, preto argument otca o nepriaznivých možnostiach považovala za účelový. Ďalej uviedla, že ak otec nevyužíval svoje schopnosti a možnosti, ktoré má vzhľadom na svoj produktívny vek, zdravotný stav a pracovné skúsenosti, je potrebné vychádzať z príjmu, ktorý mohol dosahovať, a nie z príjmu, ktorý si sám znížil. Zotrvala preto na princípe potenciality príjmu, ktorý považovala za plne aplikovateľný. V závere zotrvala na návrhu, aby odvolací súd rozsudok potvrdil, keďže otec nepreukázal žiadnu objektívnu zmenu pomerov a jeho tvrdenia boli podľa nej len účelové a nepresvedčivé.
6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 3 ods. 5 písm. a/ CMP), preskúmal vec v intenciách § 66 CMP. Následne bez vykonania odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 388 CSP zmenil.
7. Predmetom konania je zvýšenie výživného otca voči oprávnenému plnoletému dieťaťu - navrhovateľke. Z vykonaného dokazovania boli preukázané pomery účastníkov tak, ako sú opísané v odseku 1. odôvodnenia tohto rozsudku. Z takto ustáleného skutkového stavu vychádzal aj odvolací súd, konštatujúc, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu postačujúcom na rozhodnutie, preto nebolo potrebné vo veci nariaďovať odvolacie pojednávanie. Pomery účastníkov, pokiaľ ide o ich príjmy, výdavky a sociálnu situáciu, boli zistené dostatočne; správne bola konštatovaná aj podstatná zmena pomerov na ich strane. 8. Odvolací súd len odlišne posúdil možnosti a schopnosti povinného plniť vyživovaciu povinnosť a primeranosť výšky výživného. Ide teda o iné právne posúdenie veci, nie o zmenu skutkových zistení, čo je v súlade s princípom neúplnej apelácie a ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 3CdoR/1/2024). Odvolací súd zároveň uvádza, že samotné iné právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, ako ani prípadné ďalšie zistené nedostatky, nedosahovali takú intenzitu odvolacích dôvodov uvedených v § 389 CSP, ktorá by odôvodňovala zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. To platí najmä za situácie, ak rozhodnutie nevyžaduje doplnenie dokazovania. Navyše vzhľadom na zásadu
hospodárnosti konania by opätovné zrušenie rozhodnutia a nové dokazovanie v pomeroch plnoletého študenta, ktorý potrebuje mať zabezpečené výživné počas štúdia, bolo neúčelné.
9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, podľa ktorého súd prvej inštancie správne ustálil, že došlo k podstatnej zmene pomerov na strane navrhovateľky, ktorá v priebehu konania bola študentkou strednej školy a následne sa stala študentkou vysokej školy v zahraničí, s čím má zvýšené výdavky spojené so štúdiom mimo miesta bydliska. Rovnako správne konštatoval, že pomery otca umožňujú platenie vyššieho výživného. V tomto smere odvolací súd považuje postup súdu prvej inštancie za vecne správny.
10. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie o tom, že možnosti a schopnosti povinného umožňujú platiť výživné v určenom rozsahu pre obdobie po nástupe oprávnenej na vysokú školu. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že oprávnená mala v tomto rozhodnom období mesačné odôvodnené náklady v rozsahu cca 896 eur, pričom výživné určené sumou 450 eur predstavuje približne polovicu týchto výdavkov. Odvolací súd považuje za spravodlivé a primerané, aby sa rodičia podieľali na úhrade nákladov oprávnenej rovnakým dielom, a to najmä za situácie, keď matka aj počas vysokoškolského štúdia zabezpečovala časť naturálneho plnenia, preukázateľne sa podieľala na chode domácnosti a počas celého obdobia poskytovala oprávnenej zázemie a materiálnu podporu. Výživné v určenej výške od 01.09.2023 preto považuje odvolací súd za vecne správne a primerané potrebám oprávnenej aj možnostiam povinného.
11. Inak však odvolací súd posúdil výšku výživného za obdobie, keď oprávnená ešte nenavštevovala vysokú školu. Pre toto obdobie bolo preukázané, že jej mesačné odôvodnené náklady dosahovali približne 832 eur, t. j. boli nižšie, a zároveň povinný mal v tomto období ešte zvýšenú vyživovaciu povinnosť voči synovi, ktorý bol v tom čase odkázaný na výživné rodičov. Z rozsudku prvostupňového súdu sp. zn. 2Pc/2/2023 vyplýva, že v období do 31.07.2023 bolo výživné na plnoletého syna určené vo výške 350 eur mesačne, čo predstavovalo objektívne vyššie zaťaženie povinného v období pred nástupom oprávnenej na vysokú školu. Prvostupňový súd na tieto okolnosti náležite neprihliadol, hoci mali významný vplyv na reálnu disponibilitu príjmu povinného, keď určil výživné jednotne pre celé obdobie od 02.03.2023. Odvolací súd preto považoval za spravodlivé a súladné s § 75 ods. 1 Zákona o rodine určiť výživné za obdobie do 31.08.2023 vo výške 415 eur mesačne, čo zodpovedá približne polovici v tom čase preukázaných nákladov oprávnenej počas gymnaziálneho štúdia a zároveň rešpektuje väčší rozsah vyživovacej povinnosti povinného voči druhému dieťaťu. Odvolací súd preto posúdil odvolaciu námietku navrhovateľa v tejto časti za čiastočne dôvodnú, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil vo výroku o výške výživného od podania návrhu od 31.08.2023.
12. Pokiaľ ide o odvolacie námietky povinného, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ani v odvolacom konaní nebol preukázaný úpadok spoločnosti povinného ani skutočnosť, že by bol reálne pripravovaný návrh na vyhlásenie konkurzu. Povinný nedoložil v tomto smere žiadny relevantný podklad. 13. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že aj keby povinný preukázal ekonomické ťažkosti svojej obchodnej spoločnosti alebo preukázal jej úpadok, nemalo by to vplyv na posúdenie jeho schopností a možností podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Podnikanie je činnosťou vykonávanou na zodpovednosť povinného rodiča a podnikateľské riziko, rovnako ako jeho prejavy v podobe straty, zadlženia či potreby riešiť úpadok, nemožno prenášať na dieťa. Ak podnikanie povinnému neprináša príjem alebo sa stane ekonomicky neudržateľným, je jeho povinnosťou prijať také opatrenia, ktoré mu umožnia primerane plniť zákonnú vyživovaciu povinnosť - najmä vyhľadať si zárobkovú činnosť mimo podnikania, resp. včas reštrukturalizovať svoje pracovné pomery. Povinný rodič sa nemôže dovolávať nemožnosti plniť si vyživovaciu povinnosť z dôvodu, že dlhodobo zotrváva v podnikateľskej činnosti, ktorá je stratová alebo ekonomicky nestabilná. Na tomto závere nič nezmenili ani účtovné závierky k 31.12.2023 a 31.10.2024, hoc je z nich zrejmý pokles tržieb a majetku spoločnosti L. M. A..
14. Z týchto dôvodov odvolací súd akceptuje záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého povinný má výrazný a nevyužitý príjmový potenciál vyplývajúci z jeho veku, zdravotného stavu, praxe v obchode a riadení prevádzok a dlhodobého pôsobenia v maloobchodnom sektore. Rozhodujúce je, aký príjem by mohol dosahovať pri primeranom využití svojich schopností a možností, nie aký príjem si sám vytvára zotrvávaním na neúspešnom podnikaní. Odvolací súd preto považuje za nedôvodnú aj námietku, že jeho skutočné pomery po apríli 2024 neumožňovali platiť zvýšené výživné - tieto tvrdenia nie sú preukázané
a zároveň nemenia záver o tom, že povinný je spôsobilý dosahovať príjem na úrovni ustálenej jeho vlastnou predchádzajúcou praxou a kvalifikáciou.
15. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že suma 1 615 eur, ktorú súd prvej inštancie ustálil ako príjmový potenciál povinného, je v pomeroch hlavného mesta SR a v kontexte jeho dlhoročnej praxe v oblasti predaja a riadenia prevádzok plne reálna a primeraná. Podľa verejne dostupných údajov o mzdách v H. sa priemerná mesačná mzda na pozícii store manager pohybovala v roku 2025 približne na úrovni 1 848 eur mesačne (Jooble, 12.2.2025). Údaje o odmeňovaní retail/sales manažérov uvádzajú priemerný ročný hrubý plat 24 101 eur, čo predstavuje približne 2 008 eur brutto mesačne, teda približne 1 500–1 600 eur netto (SalaryExpert, 22.3.2026). Iný zdroj uvádza priemernú mesačnú mzdu store managera v H. až 2 915 eur brutto (WorldSalaries, 2024) Priemerná mzda v Bratislavskom kraji ako takom pritom dosahovala v roku 2024 1 858 eur brutto mesačne (TASR, 4.3.2025). Vzhľadom na tieto dáta je výška 1 615 eur čistého príjmu nielen v súlade s reálnymi mzdovými podmienkami v regióne, ale predstavuje skôr konzervatívne stanovenie príjmového potenciálu povinného. Aj keby povinnému podnikateľská činnosť neprinášala stabilný príjem, bolo jeho povinnosťou prispôsobiť svoje pracovné pomery tak, aby mohol primerane plniť zákonnú vyživovaciu povinnosť, keďže podnikanie je činnosť vykonávaná na jeho vlastnú zodpovednosť a jeho riziká nemožno prenášať na dieťa.
16. Namietané nesprávne právne posúdenie podľa § 217 CSP odvolací súd preto neakceptoval, keďže ani prípadná zmena príjmu po apríli 2024 nebola povinným objektivizovaná spôsobom umožňujúcim záver o strate príjmového potenciálu. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine je rozhodujúci príjem, ktorý by povinný mohol dosahovať pri primeranom využití svojich schopností a možností, a nie príjem, ktorý deklaruje pri zotrvávaní na neúspešnom podnikaní. Rovnako nie je dôvodná jeho námietka o „likvidačnom“ charaktere výživného, keďže aj po úprave výživného ostal podiel výživného na jeho preukázanom príjme v primeranom pomere a výživné pokrýva len časť reálnych výdavkov oprávnenej. Zvyšná časť nákladov je ponechaná na matku oprávnenej, ktorá sa podieľa na výžive navrhovateľky aj naturálnym spôsobom a zabezpečuje jej bytové potreby (minimálne počas prázdnin a víkendov, resp. počas skúškového obdobia). Odvolací súd považuje takto určený podiel rodičov na výžive oprávnenej za primeraný a v súlade so zásadou podielu rodičov na zabezpečovaní potrieb dieťaťa v zmysle § 62 ods. 2 Zákona o rodine. 17. Povinný v odvolaní nevzniesol žiadnu konkrétnu námietku smerujúcu k zvýšeniu podielu matky na úhrade potrieb oprávnenej. Nespochybnil ani skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom, že matka zabezpečovala prevažnú časť naturálnych potrieb dieťaťa a stabilne sa podieľala na jeho výžive zo svojho príjmu. Odvolací súd preto považuje skutkové zistenia o pomeroch matky za nesporné. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že matka má pravidelný príjem a dlhodobo nesie značnú časť nákladov na zabezpečenie oprávnenej, a preto nie je dôvod meniť rozsah jej podielu na výžive dieťaťa.
18. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že ani skutočnosť, že oprávnená mala v minulosti príležitostné brigády, nemôže byť dôvodom na zníženie výživného ani na prenesenie väčšej časti finančnej záťaže na matku. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by oprávnená mala stabilný alebo sústavný príjem; išlo len o krátkodobé brigádnické činnosti, ktoré nemali povahu zdroja schopného pokryť jej odôvodnené výdavky na štúdium či životné potreby. Navyše by bolo nespravodlivé, aby snaha plnoletého dieťaťa pracovať a vlastnou aktivitou zmierňovať svoje náklady viedla k znižovaniu zákonnej vyživovacej povinnosti rodiča. Takéto aktivity môžu slúžiť len ako doplnkový zdroj krytia potrieb, ktoré výživné nepokrýva, nie ako dôvod na zníženie výživného, ktoré má byť dieťaťu poskytnutý podľa § 62 ods. 2 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine.
19. Odvolací súd v súhrne zdôrazňuje, že hoci povinný predložil účtovné závierky svojej obchodnej spoločnosti, z ktorých vyplývalo, že podnikanie bolo nevýnosné a spoločnosť už nedosahovala tržby ani nevlastnila významný majetok, tieto skutočnosti samy osebe nemôžu viesť k zníženiu jeho vyživovacej povinnosti. Podnikanie je činnosťou vykonávanou na vlastnú zodpovednosť povinného rodiča a jeho riziká nemožno prenášať na dieťa, ktorého potreby sú reálne, neodkladné a preukázateľné. Otcova argumentácia, že výživné má byť naďalej len vo výške 150 eur mesačne, neobstojí už z toho dôvodu, že táto suma bola určená ešte v čase, keď bola oprávnená žiačkou základnej školy, a nezodpovedá súčasným nákladom spojeným so štúdiom na vysokej škole. Ak má byť dieťaťu umožnené riadne dokončiť vzdelanie a osamostatniť sa, je potrebné, aby aj povinný rodič primerane niesol svoj diel vyživovacej povinnosti. Povinný nepreukázal žiadnu objektívnu prekážku, ktorá by mu bránila získať príjem z inej zárobkovej činnosti; naopak, vzhľadom na jeho vek, zdravotný stav a dlhoročnú prax v
oblasti obchodu je spravodlivé požadovať, aby vyvinul potrebné úsilie a prispôsobil svoje pracovné pomery tak, aby mohol svoje zákonné povinnosti plniť. Výživné v určenej výške preto nepredstavuje neprimeranú záťaž, ale odráža jeho schopnosti a možnosti, ako aj skutočné potreby oprávnenej.
20. V kontexte vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o určení výživného zmenil tak, že výživné určil v sume 415 eur mesačne za obdobie od 02.03.2023 do 31.08.2023 a v sume 450 eur mesačne od 01.09.2023; vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky - oprávnenej z výživného zamietol. Zvýšené výživné priznal rovnako ako súd prvej inštancie od podania návrhu, stotožňujúc sa s právnym posúdením veci v tejto časti (§ 77 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine).
21. Zmena výšky výživného mení aj rozsah nedoplatku zvýšeného výživného. Odvolací súd pri určovaní nedoplatku zvýšeného výživného vychádzal z povahy výživného ako opakujúcej sa mesačnej dávky splatnej vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Z tohto dôvodu považoval za logické, prehľadné a zodpovedajúce charakteru dávky, aby bol nedoplatok určený za celé splatné mesiace do 30.11.2024, keďže výživné za mesiac november 2024 bolo splatné ešte pred vyhlásením rozsudku súdu prvej inštancie a výživné za mesiac december 2024 sa stalo splatným až po dni jeho vyhlásenia. Preto vypočítal nedoplatok ako rozdiel medzi novourčeným výživným a pôvodne určenou sumou 150 eur mesačne, bez ohľadu na to, či povinný dosiaľ určené výživné skutočne zaplatil, keďže otázka splnenia pôvodnej povinnosti má byť predmetom exekučného konania. 22. Za pomerný mesiac marec 2023 (od 02.03.2023 do 31.03.2023) bol nedoplatok určený podľa dennej sadzby a predstavuje 256,45 eur (30 dní × denný rozdiel medzi výživným 415 eur a 150 eur vo výške 8,5484 eur). Za mesiace apríl až august 2023 predstavoval mesačný rozdiel medzi sumou 415 eur a pôvodným výživným 150 eur spolu 1 325 eur (5 mesiacov × 265 eur). Za obdobie od septembra 2023 do novembra 2024 predstavoval mesačný rozdiel medzi výživným 450 eur a pôvodným výživným 150 eur spolu 4 500 eur (15 mesiacov × 300 eur). Celkový nedoplatok na zvýšenom výživnom tak predstavuje sumu 6 081,45 eur.
23. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku povinného smerujúcu proti uloženiu splátok dlžného výživného. Pri posudzovaní primeranosti splátok je potrebné prihliadnuť nielen na možnosti povinného, ale aj na potreby oprávneného dieťaťa, ktoré vystupujú do popredia najmä počas vysokoškolského štúdia. Práve v tomto období má oprávnená najvyššie preukázané mesačné náklady, a preto je potrebné, aby výživné – vrátane dlžnej časti – plnilo svoju zabezpečovaciu funkciu včas, nie až po ukončení štúdia, keď by jeho účel už nebol naplnený. Suma mesačnej splátky 250 eur tak predstavuje primeraný kompromis medzi záujmom oprávnenej na včasnom doplnení chýbajúcich prostriedkov a schopnosťami povinného, keďže splátka je určená len za podmienky jej riadneho a včasného plnenia, pričom omeškanie s jedinou splátkou spôsobí zročnosť celého dlhu. Takto nastavený režim poskytuje oprávnenej potrebnú ochranu pred ďalším neplnením povinného a súčasne rešpektuje reálne možnosti povinného dlh postupne splácať.
24. Odvolací súd opätovne rozhodol o trovách prvostupňového konania ako aj o odvolacieho konania (§ 396 ods. 2 CSP v spojení s § 52 CMP), nezistiac dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé niektorému z účastníkov ich náhradu priznať.
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).