Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_34Csp-211-2025.pdf
PDF · 155.62 KB
Case nature
Area
Subarea
34Csp/211/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Lýdiou Oros Nemešovou v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX/XX, XXX XX C., evidovaný prechodný pobyt D. XXX/XX A., XXX XX C. – E., zastúpená JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou so sídlom Urbánkova 6, 040 01 Košice, proti žalovanému: BENCONT FINANCE, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, o vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000,- Eur, takto
r o z h o d o l :
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 150,- Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej sumy 150,- Eur, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
1.1 Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 4.9.2025 domáhala voči žalovanému zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000,- Eur. 1.2 Zároveň žiadala súd, aby jej priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, ktoré spočívajú v trovách právneho zastúpenia.
2. Žalobkyňa žalobu odôvodnila najmä tými skutkovými okolnosťami, že dňa 10.2.2009 uzatvorila s právnym predchodcom žalovaného spoločnosťou Poštová banka a.s. Zmluvu o úvere - dostupná pôžička, na základe ktorej jej poskytol právny predchodca žalovaného spotrebiteľský úver v sume 2.000,- Eur (60.252,- Sk), ktorý mala splatiť v 50 mesačných splátkach vo výške 67,29 Eur (2.027,18 Sk) s úrokovou sadzbou 24%, RPMN 26,82 % a priemernou RPMN 19,29 %. Doplnila, že dňa 18.12.2012 Poštová banka, a.s. zmluvou o postúpení pohľadávky postúpila svoju pohľadávku zo zmluvy o úvere na spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED, ktorá zmluvou o postúpení pohľadávky dňa 15.1.2013 postúpila túto pohľadávku na spoločnosť PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464. Žalobkyňa konštatovala, že s účinnosťou odo dňa 9.8.2017 sa žalobca stal právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti PRO CIVITAS s.r.o., ktorá bola zrušená dňa 20.7.2017 a vymazaná z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I s účinnosťou odo dňa 9.8.2017. Žalobkyňa ďalej argumentovala, že žalovaný listami zo dňa 6.4.2023, zo dňa 20.6.2023 a zo dňa 8.9.2023 požiadal jej zamestnávateľa o vykonávanie zrážok zo mzdy na uspokojenie jeho pohľadávky vo výške 10.521,74 Eur. Mestský súd Košice rozsudkom zo dňa 15.7.2025 vydaným v konaní vedenom na súde pod sp.zn. 77Csp/17/2025 určil, že žalovaný nie je oprávnený vykonávať práva z Dohody o zrážkach zo mzdy, obsiahnutej v čl. 2 bode 5 Zmluvy o úvere zo dňa 10.2.2009, uzavretej medzi
žalobkyňou a spoločnosťou Poštová banka, a.s., IČO: 31 340 890, so sídlom v Bratislave, Prievozská ul. 2/B. Ďalej rozhodol, že zmluvné dojednanie v čl. 2 bode 5 Zmluvy o úvere zo dňa 10.2.2009 v znení: „Podpisom tejto zmluvy zmluvné strany uzatvárajú Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), ktorá je zabezpečením pohľadávky Banky vzniknutej zo ZoÚ v súlade s čl. 4 bod 4.8 OP pre úver“ je neprijateľná podmienka, a tým je neplatná. Predmetné rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 27.8.2025. Žalobkyňa v tejto súvislosti zdôraznila, že v tomto právoplatne skončenom súdnom konaní si ako spotrebiteľka úspešne uplatnila svoje právo, keď sa domáhala uloženia zákazu vykonávať práva z dohody o zrážkach zo mzdy a určenia neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy z dôvodu jej neprijateľnosti. Poukázala tiež na to, že súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že v danom prípade v dohode o zrážkach zo mzdy nie je jasne, určito a zrozumiteľné označenie pohľadávky, ktorá sa má zabezpečovať dohodou o zrážkach zo mzdy a súčasne dohoda ani neobsahuje výšku zabezpečenej pohľadávky, je tak neurčitá, a týmto aj vznikla hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán, keďže veriteľovi takáto dohoda umožňuje svojvoľné určenie výšky dlhu a postihnutie majetku spotrebiteľa. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že dohodu o zrážkach zo mzdy uzavretú spolu so zmluvou o úvere nemožno považovať za individuálne dojednanú, preto je neplatná v súlade s ust. 53 Občianskeho zákonníka, a takisto je neplatná pre neurčitosť v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto žalovaný nie je oprávnený vykonávať práva z Dohody o zrážkach zo mzdy. Súčasne zmluvné ustanovenie bodu 2.5 zmluvy o úvere považoval súd z vyššie uvedených dôvodov za neplatné podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, keďže sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobkyňa na podporu svojej skutkovej argumentácie tiež konštatovala, že žalovaný si prostredníctvom neplatnej dohody o zrážkach zo mzdy uplatnil premlčaný nárok vo výške 10.521,74 Eur. Uviedla, že vzhľadom na splatnosť úveru v roku 2013 a domáhania sa výkonu zrážok zo mzdy je dlh premlčaný už takmer 7 rokov, nakoľko k premlčaniu práva došlo najneskôr v apríli 2016, pričom žalovaný vymáhal premlčaný dlh, ktorého vymáhanie je v spotrebiteľských vzťahoch neprípustné. Má za to, že žalovaný zneužil svoje postavenie tým, že Dohoda o zrážkach zo mzdy bola absolútne neplatná. Uviedla, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu jeho povinnosti ustanovenej zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, teda porušil svoje povinnosti ustanovené v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa, čím zasiahol do jej práv. Poukázala opätovne na skutočnosť, že svoje práva musela uplatňovať podaním žaloby o určenie neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy, lebo jej hrozila finančná ujma. Uviedla, že ak by sa nebránila podaním žaloby na súde, došlo by k nezákonnému zrážaniu zo mzdy, v dôsledku ktorého by žalovaný mohol prostredníctvom zamestnávateľa zrážať viac ako mu reálne patrí a ona by sa následne musela domáhať vrátenia bezdôvodného obohatenia, ktoré by mu skrz nezákonné zrážky vzniklo. Vzhľadom na uvedené si uplatňuje žalobou primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur. Má zato, že suma 1.000,- Eur plní všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia (keďže morálnym zadosťučinením boli aj rozsudky okresného súdu) a teda, že bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre ňu, dostatočne sankčný charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej, ale aj generálnej prevencie a zároveň bude zadosťučinením - satisfakciou pre ňu, že sa nekalému konaniu žalovaného nepodrobila, ale naopak nepochybne v svojej slabšej ekonomickej a právnej situácii sa domáhala svojho nároku. Žalobkyňa uzavrela, že jej patrí primerané finančné zadosťučinenie, nakoľko došlo k intenzívnemu zásahu do jej spotrebiteľských práv použitím neprijateľných podmienok; žalovaný si voči nej nedôvodne uplatnil zaplatenie sumy 10.521,74 Eur a vzhľadom na dĺžku trvania závadného stavu, ktorý trval od uzatvorenia zmluvy dňa 10.2.20096 až do právoplatného rozhodnutia súdu dňa 27.8.2025, teda viac ako 16 rokov, bola nútená domáhať sa ochrany svojich práv na príslušnom súde proti ekonomicky a právne silnejšiemu subjektu.
3. V rámci prostriedkov procesného útoku žalobkyňa do konania označila a predložila tieto listinné dôkazy: rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 15.7.2025 vydaný pod sp.zn. 77Csp/17/2025, výzvy žalovaného na vykonávanie zrážok zo mzdy zo dňa 6.4.2023, zo dňa 8.9.2023 a zo dňa 20.6.2023.
4.1 Tunajší súd vydal dňa 9.9.2025 platobný rozkaz pod č.k. 34Csp/211/2025-21, ktorým žalovanému uložil povinnosť, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobkyni sumu 1.000,- Eur a nahradil žalobkyni trovy konania vo výške 152,50 Eur, alebo aby v tej istej lehote podal odpor na tomto súde. Žalovanému uložil aj povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 30,- Eur. 4.2 Platobný rozkaz bol žalobkyni a žalovanému doručený dňa 10.9.2025.
5. Žalovaný podal v zákonom stanovenej lehote proti vydanému platobnému rozkazu odpor s tým vecným odôvodnením, že žalobu žalobkyne považuje za nedôvodnú, nakoľko podľa žalovaného samotné právo na primerané finančné zadosťučinenie žalobkyne voči nemu vôbec nevzniklo. Zastáva názor, že žalobkyňa nesplnila zákonný predpoklad pre uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie, a to úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti voči porušiteľovi. Má za to, že v danom prípade nie je porušiteľom, nakoľko Dohodu o zrážkach zo mzdy uzatvorila žalobkyňa s jeho právnym predchodcom, pričom nemohol nijakým spôsobom predmetnú dohodu a jej obsah ovplyvniť. Namietal i požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia. V danom prípade postup žalobkyne hodnotí ako zjavné zneužívanie jej práv, pretože podľa žalovaného je potrebné, aby sa v každom jednom prípade skúmali všetky aspekty posudzovanej veci a rovnako sa musí prihliadať na rozsah zásahu do práv spotrebiteľa. Podľa názoru žalovaného, súd nemôže priznávať práva spotrebiteľom len titulom, že sú spotrebitelia, nakoľko takéto bezlimitové nazeranie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu, ktorá okolnosť nie je žiadúca. Žalovaný argumentoval tiež, že navyše uplatňovaná suma primeraného finančného zadosťučinenia nie je odôvodnená objektívne. Žalovaný v týchto súvislostiach podotkol, že výška primeraného finančného zadosťučinenia závisí od zásahu do práv spotrebiteľa, pričom v danom prípade rozsah porušenia práv spotrebiteľa podľa jeho názoru nebol žiadny. Konštatoval, že žalobkyňa sama a slobodne uzatvorila dohodu o zrážkach zo mzdy a následne porušila základnú zásadu, a to pacta sunt servanda, a preto nevidí dôvod pre poskytnutie ochrany žalobkyni. Má za to, že v danom prípade sa jedná o zásah do jeho práv ako aktuálneho veriteľa, kedy aplikoval zákonný zabezpečovací inštitút na domoženie sa svojej oprávnenej pohľadávky, pričom výkon jeho práv mu bol zamedzený, a navyše má byť ešte sankcionovaný. Žalovaný tiež poukázal, že v rozhodovacej praxi súdov, súdy v prevažnej väčšine priznávajú primerané finančné zadosťučinenie v malých sumách okolo 100,- Eur ako to bolo napr. v spore vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 12Csp/72/2024, v ktorom súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150,- Eur namiesto požadovaných 1.000,- Eur. Zároveň v rámci svojej argumentácie žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa zjavne zneužíva právo a koná v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobkyňa je subjekt, ktorý nielenže porušil svoje základné záväzkové povinnosti a zásadu pacta sund servanda, ale doposiaľ nesplatila ani len istinu poskytnutého úveru, a ešte sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia. Uviedol, že takéto konanie nemožno označiť inak ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Považoval za relevantné v rámci svojej procesnej obrany uviesť, že ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno spotrebiteľom poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k ich jednostrannému zvýhodňovaniu, nakoľko spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Podľa žalovaného neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. Má za to, že miera ochrany spotrebiteľa má svoje limity a nemôže byť absolútna.
6. V rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vydané pod sp. zn. 23Cdo/1201/2009, na stanovisko bývalého sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky F. G. vyjadrené v uznesení ústavného súdu vydanom pod sp. zn. III.ÚS 572/2017 zo dňa 20.9.2017 a stanovisko bývalého sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalíka vyjadrené v náleze ústavného súdu vydanom pod sp.zn. I.ÚS 547/2012 zo dňa 24.10.2013.
7. Žalobkyňa v replike zo dňa 1.10.2025 zotrvala na svojej skutkovej a právnej argumentácii. K namietanej pasívnej legitimácii žalovaného uviedla, že aj z ust. § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že so zabezpečenou pohľadávkou prechádzajú na postupníka všetky zabezpečovacie práva, bez ohľadu na ich druh alebo skutočnosť, či boli poskytnuté dlžníkom alebo treťou osobou, vrátane práva z dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov. Zotrvala na tvrdenej pasívnej legitimácii žalovaného v spore s odôvodnením, že postúpením pohľadávky z hlavného spotrebiteľského vzťahu - zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa žalovaný stal veriteľom vo vzťahu k hlavnému vzťahu, aj vedľajšiemu, zabezpečovaciemu vzťahu, dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov uzatvorenej ako zmluvná podmienka tejto zmluvy. Okrem toho podľa žalobkyne pasívna legitimácia žalovaného vyplýva zo samotného zákona o ochrane spotrebiteľa, kde zodpovednostný subjekt za finančné zadosťučinenie je definovaný širšie, teda podľa zákonnej definície ide o „porušiteľa“, prípadne o stranu, ktorá mala prospech na úkor spotrebiteľa. Podľa žalobkyne porušiteľa nemožno definovať v užšom slova zmysle, teda iba ako dodávateľa služby, resp. v tomto prípade iba ako veriteľa finančnej služby. Vyjadrila presvedčenie, že má nárok na primerané finančné zadosťučinenie aj s prihliadnutím
na postoj žalovaného vo veci vedenej na Mestskom súde Košice pod sp.zn. 77Csp/17/2025, kedy žalovaný v konaní spochybňoval dôvodnosť žaloby, a tak bola nedôvodne vystavená stavu právnej neistoty až do doby právoplatného skončenia predmetného konania. K uplatnenému nároku uviedla, že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto podľa žalobkyni súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak táto ujma tu je. Rovnako podľa žalobkyne bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku ujmy. Žalobkyňa v replike na podporu svojej právnej argumentácie poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaný pod sp.zn. 6cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019.
8. Žalovaný v duplike zo dňa 18.12.2025 rovnako zotrval na svojej už prednesenej skutkovej a právnej argumentácii. K nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie v spore ešte doplnil, že v prejednávanom prípade nemohol na neho platne jeho právny predchodca postúpiť svoju pohľadávku zo záväzkového vzťahu, nakoľko sa dlh žalobkyne do dnešného dňa nestal splatným a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.2.2025 vydané pod sp.zn. 6Cdo/152/2022. Podotkol, že žalobkyňa doposiaľ nesplatila ani len istinu poskytnutého úveru, a pritom sa domáha vydania primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré konanie podľa žalovaného nemožno označiť inak ako zjavné zneužitie práva a za odporujúce dobrým mravom. Konštatoval, že jeho právny predchodca poskytol žalobkyni úver vo výške 2.000,- Eur, pričom žalobkyňa doposiaľ uhradila len sumu 1.023,30 Eur. Má tiež za to, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že akýmkoľvek spôsobom zasiahol do jej majetkových práv. Nepoprel, že sa domáhal uspokojenia vtedy ešte jeho pohľadávky – výzva zamestnávateľovi zaslaná dňa 27.6.2023 formou zrážok zo mzdy, avšak poukázal, že zamestnávateľ žalobkyne nikdy nezrealizoval zrážky zo mzdy žalobkyne.
9. Súd vykonal dokazovanie vyjadreniami strán sporu a predloženými listinnými dôkazmi, pripojením si spisu Mestského súdu Košice vo veci vedenej na súde pod sp.zn. 77Csp/17/2025 a zistil tento skutkový stav:
10. Žalobkyňa uzavrela s právnym predchodcom žalobcu 365.bank, a.s. (predtým Poštová banka, a.s.) dňa 10.2.2009 Zmluvu o úvere – dostupná pôžička, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 2.000,- Eur, ktorý sa zaviazala splatiť v 50 mesačných splátkach vo výške 67,29 Eur, pričom termín konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý na deň 10.4.2013. Súčasťou uzatvorenej zmluvy o úvere bola Dohoda o zrážkach zo mzdy uzatvorená v súlade s ust. § 551 Občianskeho zákonníka, ktorá predstavovala zabezpečenie pohľadávky vzniknutej zo zmluvy o úvere. Poštová banka a.s. postúpila pohľadávku voči žalobkyni na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky spoločnosti BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED, ktorá následne postúpila pohľadávku spoločnosti PRO CIVITAS s.r.o. S účinnosťou odo dňa 9.8.2017 sa spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692 stala právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti PRO CIVITAS s.r.o.. Žalovaný listami zo dňa 6.4.2023 a zo dňa 20.6.2023 požiadal zamestnávateľa žalobkyne o vykonávanie zrážok zo mzdy na uspokojenie svojej pohľadávky voči žalobkyni. 11. Z pripojeného spisu Mestského súdu Košice vo veci vedenej na súde pod sp.zn. 77Csp/17/2025 vyplýva, že tunajší súd svojím rozsudkom zo dňa 15.7.2025 vydaným pod č.k. 77Csp/17/2025 - 51 určil, že žalovaný nie je oprávnený vykonávať práva z Dohody o zrážkach zo mzdy, obsiahnutej v čl. 2 bode 5 Zmluvy o úvere zo dňa 10.02.2009, uzavretej medzi žalobkyňou a spoločnosťou Poštová banka, a.s., IČO: 31 340 890, so sídlom v Bratislave, Prievozská ul. 2/B ( I. výrok rozsudku ), ďalej určil, že zmluvné dojednanie v čl. 2 bode 5 Zmluvy o úvere zo dňa 10.2.2009 v znení: „Podpisom tejto zmluvy zmluvné strany uzatvárajú Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), ktorá je zabezpečením pohľadávky Banky vzniknutej zo ZoÚ v súlade s čl. 4 bod 4.8 OP pre úver“ je neprijateľná podmienka a tým je neplatná (II. výrok rozsudku) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti žalovanému (III. výrok rozsudku). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil na tom, že v Dohode o zrážkach zo mzdy nie je jasne, určito a zrozumiteľné označenie pohľadávky, ktorá sa má zabezpečovať dohodou o zrážkach zo mzdy a súčasne dohoda ani neobsahuje výšku zabezpečenej pohľadávky, je tak neurčitá, a týmto aj vznikla hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán, keďže veriteľovi takáto dohoda umožňuje svojvoľné určenie výšky dlhu a postihnutie majetku spotrebiteľa. Tiež uviedol, že Dohodu o zrážkach zo mzdy uzavretú spolu so zmluvou o úvere nemožno považovať za individuálne dojednanú, preto je neplatná v súlade s ust. 53 Občianskeho zákonníka, a takisto je neplatná pre neurčitosť v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto žalovaný nie je oprávnený vykonávať práva z Dohody o
zrážkach zo mzdy. Súčasne zmluvné ustanovenie bodu 2.5 zmluvy o úvere považoval súd za neplatné podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, keďže sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť dňa 27.8.2025. 12. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právnu argumentáciu prednesenú v spore stranami, vykonal dokazovanie vo vyššie naznačenom smere a vec právne posúdil nasledovne: 13. V zmysle čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. 14. Podľa Prílohy k Občianskemu zákonníku je Smernica Rady č. 93/13 EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) prebratá do právneho poriadku Slovenskej republiky z právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. 15. Podľa článku 6 bod 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. 16. Podľa ust. § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024. 17. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného do 30.6.2024 tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami. 18. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného do 30.6.2024 každý spotrebiteľ má právo na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie, informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru, dohľadu a kontroly (ďalej len "orgán dozoru") a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa. 19. Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného do 30.6.2024 každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. 20. Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného do 30.6.2024 proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 21. Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom. 22. Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 23. Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka obchodníkom je osoba, ktorá v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike koná v rámci svojej
podnikateľskej činnosti alebo povolania, a to aj prostredníctvom inej osoby, ktorá koná v jej mene alebo na jej účet. 24. Podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania. 25. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 26. Podľa ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. 27. Podľa ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak obchodník nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi obchodníkom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 28. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
29. V danom prípade si žalobkyňa uplatnila proti žalovanému nárok na primerané finančné zadosťučinenie za to, že na súde ako spotrebiteľka úspešne uplatnila voči žalovanému porušenie predpisov na ochranu spotrebiteľa (v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 77Csp/17/2025); že došlo k intenzívnemu zásahu do jej spotrebiteľských práv použitím neprijateľných zmluvných podmienok; že žalovaný sa žiadosťou o vykonávanie zrážok zo mzdy pokúsil vymáhať už premlčaný dlh, a to v nedôvodne požadovanej sume 10.521,74 Eur; že konanie žalovaného vyvolalo potrebu domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou, pričom stav jej právnej neistoty trval neprimerane dlho od uzatvorenia zmluvy dňa 10.2.2009 až do právoplatného skončenia konania vedeného na súde pod sp.zn. 77Csp/17/2025 dňa 27.8.2025.
30. Ako vyplýva z citovaného ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, tento nárok na primerané finančné zadosťučinenie pritom nevzniká spotrebiteľovi (ako dôsledok) za samotné primárne porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi (spotrebiteľského práva), ale až (a len vtedy), keď (spotrebiteľ) na súde úspešne uplatní porušenie tohto práva alebo povinnosti (v súdnom konaní, v ktorom súd vyhodnocuje, resp. by mal vyhodnocovať, aj všetky podmienky takéhoto konania, vrátane jeho významu). Primerané finančné zadosťučinenie podľa tohto ustanovenia tak nie je sankciou za primárne porušenie práva alebo povinnosti, ale len peňažnou satisfakciou či odmenou patriacou spotrebiteľovi za to, že porušenie práva alebo povinnosti musel uplatniť resp. úspešne uplatnil (dokonca až) v súdnom konaní. Z hľadiska sankčného ho tak možno vnímať nanajvýš len ako dodatočný postih zodpovednej osoby za následný súdny spor, resp. za to, že mu nezabránila.
31. V tejto súvislosti je totiž potrebné si uvedomiť, že sankcie resp. dôsledky za (samotné) primárne porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi nastávajú automaticky a vyplývajú priamo absolútne (objektívne) z noriem objektívneho práva (zo zákonov), ktoré ich porušenie sankcionujú (napr. neplatnosťou právnych úkonov, nemožnosťou predčasného zosplatnenia úveru, fikciou o bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľského úveru, a za určitých okolností aj z toho vyplývajúcim právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, či neplatnosťou neprijateľných zmluvných podmienok, a pod.).
32. Nárok spotrebiteľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa teda (na rozdiel od obdobne označených inštitútov napr. pri diskriminácii či odškodnení za nejakú nemajetkovú ujmu) nevzniká už vtedy (preto), že bolo primárne porušené právo alebo povinnosť ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi, ale až (a len) vtedy, keď spotrebiteľ toto porušenie voči zodpovednej osobe úspešne uplatnil na súde. Z uvedeného by teda malo byť zrejmé, že toto primerané finančné zadosťučinenie nemá mať povahu sankcie za primárne porušenie spotrebiteľského práva, keďže nie je konštruované za jeho primárne porušenie (nárok naň nevzniká za prvotné porušenie práva alebo povinnosti zodpovednou osobou), ale len, tak ako to výslovne vyplýva aj z jeho označenia, povahu zadosťučinenia (odmeny) za aktivitu spotrebiteľa a jeho úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti v súdnom konaní. Keďže tento nárok pritom vzniká až
dodatočne po prvotnom porušení, a to výlučne v závislosti od následnej aktivity spotrebiteľa (či porušenie práva alebo povinnosti uplatní na súde), napr. zrejme najmä ak zodpovedná osoba nevyhovie jeho (oprávnenej) „reklamácii“, resp. požiadavke, alebo vyvíja aktivity, pre ktoré spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti na súde, preto aj pri určení jeho primeranej výšky by sa tak malo zohľadňovať zjavne najmä (už len) okolnosti po primárnom porušení a následné konanie zodpovednej osoby a jej dodatočný postoj a reakcia k záujmom spotrebiteľa, a teda či sa následne v súvislosti s tým chovala tak, aby k súdnemu sporu ďalej prípadne už ani vôbec nemuselo dôjsť (a spotrebiteľ nemusel svoje práva uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní). Spotrebiteľ tak teda v tomto nemá právo na vymáhanie a inkasovanie akejsi sankcie za primárne porušenie práva, ale len na primerané finančné zadosťučinenie za následné úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti v súdnom konaní.
33. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, jazykovo - gramatického výkladu predmetnej právnej normy a toho, že ak nie sú závažné dôvody pre to, aby bol slovnému textu daný iný význam, má sa výrazom použitým v právnej norme prisúdiť taký význam, aký má v zmysle právneho jazyka, je potrebné konštatovať, že úspešným uplatnením práva spotrebiteľa je daný základ pre priznanie finančného zadosťučinenia.
34. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané pod sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.
35. Uplatnením práva pritom podľa prevažujúcej súdnej praxe nemožno rozumieť vždy (výlučne) iba podanie žaloby spotrebiteľom, ale výnimočne je takým aj účinná obrana (aktivita) spotrebiteľa v konaní začatom na podnet dodávateľa.
36. V tejto súvislosti súd však dopĺňa, že vo vzťahu k vyššie citovanému zákonu č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch či už v pôvodnom alebo pozmenenom znení, je potrebné uviesť, že v prípade primeraného finančného zadosťučinenia ide o ustanovenia s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.
37. V prejednávanej veci je z obsahu žalobkyňou predloženého rozsudku zrejmé, že žalobkyňa ako spotrebiteľ v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 77Csp/17/2025 úspešne uplatnila na súde žalobu o určenie, že Dohoda o zrážkach zo mzdy obsiahnutej v čl. 2 bode 5 Zmluvy o úvere zo dňa 10.2.2009, uzavretej medzi žalobkyňou a spoločnosťou Poštová banka, a.s., so sídlom v Bratislave, Prievozská 2/B, IČO: 31 340 890 je neplatná a o určenie, že zmluvné dojednanie v čl. 2 bode 5 Zmluvy o úvere zo dňa 10.2.2009 v znení: „Podpisom tejto zmluvy zmluvné strany uzatvárajú Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), ktorá je zabezpečením pohľadávky Banky vzniknutej zo ZoÚ v súlade s čl. 4 bod 4.8 OP pre úver“ je neprijateľná podmienka a tým je neplatná. Tým bolo právoplatne vymedzené jej úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ako spotrebiteľa v uvedenom súdnom konaní, ktoré aktuálny procesný súd nie je oprávnený preskúmavať (ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. zakotvuje nárok spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie nie len za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom, ale aj osobitnými predpismi). Neobstojí potom námietka žalovaného vyjadrená v odpore proti platobnému rozkazu, že žalobkyňa nesplnila zákonný predpoklad pre uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie, a to úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti voči porušiteľovi. Možno konštatovať, že úspešným uplatnením svojho práva na súde v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn.
77Csp/17/2025 právny základ nároku žalobkyne na finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. tak bol daný, a zostávalo určiť už len jeho (primeranú) výšku.
38. K namietanému nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného súd poukazuje na to, že skutočnosť, že žalovaný spotrebiteľskú zmluvu nekoncipoval, ho ako nadobúdateľa pohľadávky vzhľadom na merito sporu neliberuje a nezbavuje zodpovednosti za porušenie svojich zákonných povinností. Vychádzajúc z citovanej právnej normy ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, domáhať sa práva na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľ má voči porušiteľovi a od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Na základe postúpenia pohľadávky a následne jej vymáhaním v rámci realizácie Dohody o zrážkach zo mzdy, ktoré vyústilo do obrany žalobkyne v spore iniciovanom proti žalovanému je zrejmé, že žalovaný je zmluvnou stranou, pričom fakticky vykonával práva veriteľa z úveru, a preto ho možno označiť za porušiteľa a je tak pasívne vecne legitimovaný v tomto spore.
39. Ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaný pod sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019). Vzhľadom na základ tohto nároku by pritom malo byť zrejmé, že keďže má ísť o primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa za jeho úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde, mali by to teda byť všetky okolnosti súvisiace najmä bezprostredne s týmto uplatnením (a jeho dôvodmi).
40. Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv, povinností. Inštitút premeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti.
41. Ide o prostriedok satisfakčný, vykazujúci však aj sankčnú povahu, keďže dôsledkom zaplatenia zadosťučinenia je úbytok v majetkových aktívach osoby, ktorá právo porušila. Táto sankčná stránka u finančného zadosťučinenia má však len vedľajší dôsledok, nakoľko na účely represie slúžia iné odvetvia práva, administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť. Ako uviedol Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí vydanom pod sp.zn. 30Cdo/3936/2010 zo dňa 15.12.2011, t.j. v čase zhody medzi českou a slovenskou civilnou úpravou v Občianskom zákonníku, inštitút tzv. punitive alebo exemplary damages nekompenzačného odškodnenia exemplárnej alebo represívnej povahy nemá v českom práve oporu.
42. Primerané finančné zadosťučinenie má plniť funkciu satisfakčnú a sankčnú, a aj odradzovaciu, čo znamená, že má vyplniť medzeru medzi tým, akým intenzívnym porušením práva zo strany dodávateľa spotrebiteľských služieb bolo právo porušené a zasiahlo do sféry spotrebiteľa a je potrebné aj uvažovať o takom účele primeraného finančného zadosťučinenia, ktorým by bola aj kompenzácia toho, že spotrebiteľa vyvolaním súdneho sporu zabezpečil ochranu práv, ktoré týmto rozhodnutím boli vyvolané aj pre ostatných spotrebiteľov, nakoľko je potrebné, aby dodávatelia spotrebiteľských služieb v každom ohľade na základe judikovaných rozhodnutí nielenže sa nedopúšťali v takej intenzite porušenia práva, ktoré bolo vyslovené judikovaným rozhodnutím, ale aby upustili od takéhoto správania aj voči ďalším spotrebiteľom. Súd však v tomto smere musí poukázať tiež na skutočnú funkciu civilného sporového konania, v ktorom sa má ochrana poskytovať primeraným spôsobom.
43. Pokiaľ pritom ide o všetky okolnosti daného prípadu, ktoré by mal súd zohľadňovať pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd pripomína, že v návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ust. § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej ust. § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Podľa ust. § 132 ods. 2 Civilného sporového poriadku opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa ust. § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
44. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.1.2002 vydaný pod sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).
45. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. „... Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle ust. § 129 ods. 3 Civilného sporového poriadku, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra,
ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje – uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).
46. V danom prípade pritom žalobkyňa svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila len svojou úspešnosťou v konaní o určenie, že Dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná a o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky; že si uplatňuje satisfakciu za porušenie jej spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v základnom konaní; že žalovaný sa chcel na jej úkor obohatiť, pričom táto pohľadávka už bola premlčaná (pozn. súdu – vydanie plnenia zo zmluvy, bezdôvodné obohatenie, premlčanie dlhu však nebolo predmetom uvedeného konania a meritórneho posudzovania veci samej v ňom). Žiadne iné okolnosti, ktoré by bližšie odôvodňovali ňou uplatnenú výšku zadosťučinenia, pritom neuviedla. Žalobkyňa neuviedla žiadne bližšie okolnosti predchádzajúce uplatneniu práva na súde (v pôvodnom konaní vedenom pod sp.zn. 77Csp/17/2025), zohľadňujúce napr. jej neúspešnú reklamáciu alebo predsúdne upozornenie na porušenie práva, ktoré by osobitne zvýrazňovali potrebu podania žaloby (že žalovaný pred iniciovaním súdneho konania nedbal na jej výhrady), a ani či konanie žalovaného a následné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jej súkromnom a spoločenskom živote.
47. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a všetky súdu známe okolnosti tohto prípadu, podľa ktorých bola žalobkyňa v pôvodnom konaní zastúpená advokátom, netvrdila, že by dodávateľa (zodpovednú osobu) pred pôvodným konaním neúspešne vyzvala na zdržanie sa „použitia“ Dohody o zrážkach zo mzdy a upozornila na vytýkané nedostatky v zmluve o úvere (porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi), k požiadavke zadosťučinenia neuviedla žiadne negatívne dôsledky porušenia práva v okolnostiach tohto prípadu na jej súkromný či spoločenský život, a ani to, že by od žalovaného ešte pred podaním svojej žaloby niečo neúspešne žiadala alebo reklamovala, má súd za to, že žalobkyňa (zastúpená advokátom) netvrdila a nepreukázala také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie finančného zadosťučinenia v požadovanej výške 1.000,- Eur.
48. Súd pri určení výšky zohľadnil primerane aj rozhodovaciu prax súdov majúc na pamäti zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, samozrejme, pri zohľadnení faktu, že každá vec vo svojich konkrétnych skutkových okolnostiach môže byť odlišná a že paušalizovanie toho, čo je v konkrétnom prípade „primerané“ nie je možné. K výške nároku žiadaného žalobkyňou súd uvádza, že ojedinele síce existujú súdne rozhodnutia, kde boli priznané tisícové sumy zadosťučinenia, ale tie už len vzhľadom na povahu nároku, ktorý je veľmi výrazne závislý od konkrétnych okolností každej jednej konkrétnej veci nemožno považovať za „ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (Čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku), keď navyše súdu z jeho činnosti sú známe aj rozhodnutia, kde prisúdená bola omnoho nižšia suma finančného zadosťučinenia. Pokiaľ ide o nepriznanie nároku v celej požadovanej výške, tak ako už súd vyššie uviedol, súd zohľadnil zdôvodnenie nároku žalobkyňou, kde táto netvrdila žiadne mimoriadne, výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali výšku primeraného finančného zadosťučinenia vo výške až 1.000,- Eur. Ak z iných obdobných sporov o primerané finančné zadosťučinenie sú súdu známe prípady, kde boli spotrebiteľom priznané rovnaké alebo nižšie sumy ako tu žalobkyňa žiadala, a to aj v situácii keď napr. reálne došlo k ujme na majetku spotrebiteľa a k bezdôvodnému obohateniu sa dodávateľa (čo nie je tento prípad) alebo kde dodávateľ pri vymáhaní predmetnej postupoval voči spotrebiteľovi mimoriadne agresívne, telefonicky obťažoval príbuzných spotrebiteľa so žiadosťami o plnenie, osobne navštevoval pri vymáhaní nedôvodného plnenia domácnosť spotrebiteľa, podával trestné oznámenia a podobne, tak súd v rámci proporcionality a primeranosti musel zohľadniť, že tu o žiadny taký prípad nešlo, aspoň nič také žalobkyňa netvrdila. Žalobkyňa netvrdila a nepreukázala, že by jej osobná, rodinná či sociálna sféra trpela kvôli konaniu žalovaného absolútne mimoriadnym spôsobom. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.
49. Vzhľadom na vyššie uvedené súdom vymedzené kritéria má súd za to, že suma vo výške 150,- Eur splní všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia (keďže morálnym zadosťučinením bol aj
rozsudok tunajšieho súdu vydaný pod sp.zn. 77Csp/17/2025 a je ním aj odôvodnenie tohto rozsudku), a teda, že priznaná suma 150,- Eur bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobkyňu, dostatočný sankčný charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej, ale aj generálnej prevencie, vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.
50. Podľa ust. § 251 Civilného sporového poriadku trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 51. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 52. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 53. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
54. Podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
55. Podľa ust. § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.
56. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy súdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.
57. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach. Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania ( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, 34C/39/2021 18 d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).