Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23To/82/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Straku a sudcov JUDr. Juraja Valáška a JUDr. Tomáša Brinčíka v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Trenčíne, trvale bytom B., C. D. E. D. F., t. č. vo výkone väzby v ÚVV Leopoldov, trestne stíhaného pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. f) Tr. zák. a zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 139 písm. e) Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa 8.1.2026 prejednal odvolanie obžalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 13.10.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa zrušuje napadnutý rozsudok vo výroku o vine vo vzťahu ku skutku 2/ a vo výrokoch o treste a spôsobe jeho výkonu a náhrade škody s tým, že výrok o vine vo vzťahu ku skutku 1/ zostáva týmto rozsudkom nedotknutý.

Na podklade o b ž a l o v a n ý A. B., nar. XX.XX.XXXX v G., bytom B., C. D. E. D. F., toho času vo väzbe

je vinný, že

2/ dňa 30.09.2024, v čase o 19.45 hod., v parku pri vlakovej stanici v Trenčíne, na lavičkách pri betónovom altánku pristúpil zozadu k sediacemu poškodenému H. I., nar. v roku 1949, o ktorom predpokladal, že je starší ako 60 rokov, schmatol ho okolo pása, stiahol k zemi a následne z neho strhol bundu tmavomodrej farby, z ktorej vzal eurobankovku v nominálnej hodnote 20,- Eur, eurobankovku v nominálnej hodnote 10,- Eur, tlačidlový mobilný telefón neznámej značky a občiansky preukaz poškodeného, čím spôsobil poškodenému H. I., škodu vo výške 200,- Eur, a teda: v bode 2/

proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci

tým spáchal:

v bode 2/

zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona

Za to sa odsudzuje:

Podľa § 188 ods. 1, § 41 ods. 1, 2, § 38 ods. 2, § 36 písm. n), § 37 písm. h), m) Tr. zák., na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky.

Podľa Tr. zák., sa obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa , je obžalovaný povinný nahradiť škodu poškodenému H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. I. XXX, adresa na doručovanie písomností J. B., D., B. XXX, B., 916 16, vo výške 200,- Eur.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 13.10.2025 bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného v bode 1) zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. f) Tr. zák. a v bode 2) zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 139 písm. e) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

„1/ dňa 21. 04.2024, v čase o 16.00 hod., bez súhlasu opustil areál Psychiatrickej nemocnice vo F. J., K. L. XXX, kde bol umiestnený na základe rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. , zo dňa 22.11.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.11.2022, ktorým mu bolo uložené ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou v Psychiatrickej nemocnici vo F. J., K. L. XXX, tak, že počas vychádzky v rámci areálu Psychiatrickej nemocnice vo Veľkom Záluží, v zadnej časti areálu preskočil plot, presunul sa na autobusovú zastávku na hlavnej ulici vo Veľkom Záluží, odkiaľ išiel autobusom do Nitry, ďalej vlakom do Trenčína a následne vlakom do Bratislavy, kde si obstaral dávku drogy, ktorú následne užil a vlakom sa presunul do mesta Trenčín, kde bol dňa 24.04.2024 o 19.22 hod., vypátraný hliadkou PZ a dodaný do Psychiatrickej nemocnice F. J., 2/ dňa 30. 09. 2024, v čase o 19.45 hod., v parku pri vlakovej stanici v Trenčíne, na lavičkách pri betónovom altánku pristúpil zozadu k sediacemu poškodenému H. I., nar. v roku 1949, o ktorom predpokladal, že je starší ako 60 rokov, schmatol ho okolo pása, stiahol k zemi a následne z neho strhol bundu tmavomodrej farby, z ktorej vzal eurobankovku v nominálnej hodnote 20,- Eur, eurobankovku v nominálnej hodnote 10,- Eur, tlačidlový mobilný telefón neznámej značky a občiansky preukaz poškodeného, čím spôsobil poškodenému H. I., škodu vo výške 200,- Eur.“

Za to mu bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., za použitia § 41 ods. 1 Tr. zák., Tr. zák., s prihliadnutím na , , uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 (slovom: sedem) rokov, na výkon ktorého bol podľa Tr. zák., zaradený do na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Súčasne podľa bol obžalovaný zaviazaný nahradiť škodu poškodenému H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. I. XXX, adresa na doručovanie písomností J. B., D., B. XXX, B., XXX XX, vo výške 200,- Eur.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaný s obhajcom v zákonnej lehote podali proti nemu odvolanie voči výrokom o vine a treste, vrátane konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutých výrokov. Odvolanie podal aj prokurátor proti výroku o treste.

Obžalovaný prostredníctvom obhajcu odvolanie dodatočne písomne odôvodnil. V úvode písomného odôvodnenia poukázal na výrokovú časť napadnutého rozsudku a ďalej uviedol nasledovne :

„Napadnutý rozsudok považujem za nesprávny z dôvodov uvedených v , konkrétne: A. NEDOSTATOČNE ZISTENÝ SKUTKOVÝ STAV VECI Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre ich rozhodnutie. V prejednávanej veci súd prvého stupňa túto zásadu porušil, keďže skutkový stav nebol zistený v rozsahu potrebnom pre správne rozhodnutie vo veci. 1. Rozpory vo výpovediach svedkov Vo veci súd oprel svoje rozhodnutie o výpovede svedkov, ktorých výpovede však obsahujú podstatné rozpory, ktoré súd prvého stupňa nevysvetlil a dostatočne nevyhodnotil.

Súd prvého stupňa porušil zásadu zakotvenú v , podľa ktorej je povinný zistiť skutkový stav veci tak, aby o ňom neboli dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Svedkovia vypočutí v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom sa pri opise okolností podstatných pre náležité posúdenie tejto trestnej veci nedokázali vzájomne zhodnúť ani na najzákladnejších skutočnostiach, konkrétne nedokázali uviesť, kto zo svedkov bol v čase spáchania skutku prítomný na mieste činu a následne rozpory v opise skutkového deja podstatné pre náležité posúdenie veci. Tieto rozpory súd neodstránil doplnením dokazovania ani ich riadne nevysvetlil. Svedkyňa B. M. vo svojej výpovedi zo dňa 02.10.2024 v prípravnom konaní uviedla, že počas spáchania skutku sedela s poškodeným I. na lavičke a ďalej uviedla, že ja som mal v čase pred skutkom oblečené svetlo modré rifle a červené tričko (toto isté oblečenie som mal na sebe aj v čase, keď som bol zadržaný políciou). Neuviedla, že by som na sebe alebo u seba tmavú mikinu alebo šiltovku. Vo svojej výpovedi na súdnom pojednávaní dňa 13.10.2025 však táto svedkyňa uviedla, že páchateľ, ktorý mal poškodeného prepadnúť bol celý v čiernom, mal čiernu šiltovku a mikinu s kapucňou, pričom podľa jej názoru sa páchateľ „asi stihol prezliecť“, pretože pred skutkom bol obžalovaný úplne ináč oblečený. Tento rozpor vo svojej výpovedi svedkyňa nedokázala racionálne odôvodniť ani vysvetliť. Svedkyňa však zároveň uviedla, že v osobe páchateľa skutku nespoznala mňa. V prípravnom konaní ešte svedkyňa uviedla, že poškodený jej mal povedať, že dve hodiny pred skutkom so mnou mal sedieť, že som dobrý chalan a že mi dal 100 €, aby som si kúpil fľašu. Poškodený vo svojej výpovedi v prípravnom konaní uviedol, že si nevšimol oblečenie páchateľa, ani na neho nevidel. Zároveň uviedol, že páchatelia museli byť najmenej dvaja, pričom podľa poškodeného ho jeden páchateľ po celý čas držal a druhý mu mal z bundy zobrať občiansky preukaz, peniaze a telefón. Jedného z páchateľov mal spoznať podľa toho, že mal obuté červené topánky. Svedkovia A. N. a K. B. vo svojich výpovediach v prípravnom konaní zhodne uviedli, že v čase spáchania skutku sedeli spolu so svedkyňou M. na lavičke, ktorá bola vzdialená od miesta činu a skutok nevideli, pretože z miesta kde sa nachádzali nebolo na miesto činu vidieť. Svedok N. uviedol, že M. išla za poškodeným I. až potom, čo počula jeho krik (takže až potom, ako došlo ku spáchaniu skutku) a svedok B. uviedol, že nevidel M. komunikovať s poškodeným. V tejto súvislosti chcem uviesť, že po zadržaní u mňa nebolo zaistené žiadne čierne oblečenie, mikina s kapucňou alebo čierna šiltovka a takéto oblečenie nebolo zaistené ani nikde v okolí miesta činu. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by som v dobe, kedy došlo ku skutku, bezprostredne predtým alebo potom mal pri sebe akékoľvek iné oblečenie, do ktorého by som sa mohol prezliecť. Pokiaľ svedkyňa uvádza, že páchateľ skutku bol oblečený celý v čiernom, mal mikinu s kapucňou a šiltovku, nemohlo ísť o moju osobu. Výpoveď svedkyne M. je plná rozporov a jej podstatná časť (jej prítomnosť na mieste činu v čase spáchania skutku) bola vyvrátená výpoveďami svedkov N. a B.. Svedkyňa uviedla skutočnosti, ktoré neboli potvrdené žiadnymi inými vykonanými dôkazmi. Samotná svedkyňa uviedla, že pred skutkom, ako aj po ňom konzumovala alkoholické nápoje a že v čase spáchania skutku bola pod vplyvom alkoholu. Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem celú výpoveď svedkyne B. M. vyhodnotiť ako zmätočnú a nedôveryhodnú. Výlučne skutočnosť, že páchateľ skutku mal obuté topánky rovnakej farby, ako som v tom čase nosil aj ja nemôže preukazovať, že žalovaného skutku som sa dopustil ja. Tieto tenisky červenej farby sú priemyslovo vyrábaný vzor obuvi bežne dostupný v obchodnej sieti a rovnaké topánky si mohol zakúpiť nešpecifikovaný počet iných zákazníkov. Pokiaľ ma poškodený I. mal spoznať iba podľa farby topánok, ktoré som mal na sebe, takáto identifikácia nemôže byť považovaná za dostatočne určitú, tak aby som nemohol byť zamenený s inou osobou. Súd prvého stupňa sa s uvedenými rozpormi vo výpovediach svedkov nevysporiadal v súlade s požiadavkami – odôvodnenie rozsudku neobsahuje presvedčivú analýzu, prečo určitým výpovediam uveril a iným nie, aké konkrétne okolnosti ho viedli k uprednostneniu jednej verzie skutku pred druhou a prečo pochybnosti nevyhodnotil v prospech obžalovaného v zmysle zásady in dubio pro reo. Takýto postup v konečnom dôsledku viedol k tomu, že skutkový stav, z ktorého súd pri právnom posúdení veci vychádzal, nemá dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. je založený na selektívnom hodnotení dôkazov. 2. Nepreukázanie použitia násilia alebo hrozby bezprostredného násilia Pre naplnenie skutkovej podstaty zločinu lúpeže podľa je nevyhnutným obligatórnym znakom objektívnej stránky použitie násilia alebo hrozby bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci. V danej veci však súd prvého stupňa:

- Nedostatočne preukázal, či došlo z mojej strany k použitiu násilia voči poškodenej osobe - Nevykonal dostatočné dokazovanie ohľadom intenzity, formy a spôsobu údajne použitého násilia

- Nedostatočne zdôvodnil, v čom konkrétne spočívalo násilie alebo hrozba bezprostredného násilia

Ak by som aj pripustil, že by pri páchaní skutku bolo použité násilie (čo však rozhodne popieram), nie je fyzicky možné, aby sa skutok stal tak, ako ho vo svojich výpovediach opisujú poškodený a svedkyňa M.. Pokiaľ by som mal poškodeného držať okolo pása tak, že sa „nemohol ani otočiť, ani sa pohnúť“ (ako uviedol poškodený I.), resp. „držal silno za ramená a ťahal ho dozadu na zem“ (výpoveď svedkyne M.), na čo by som v oboch opísaných situáciách potreboval obe ruky, tak by som nemohol prehľadávať (trhať) bundu poškodeného. Pokiaľ by som mal prehľadávať vrecká na bunde poškodeného, potreboval by som na to mať najmenej 1 voľnú ruku, čo by na druhej strane vylučovalo, že by som poškodeného mal pevne držať okolo pása a znemožniť mu pohyb, prípadne ho za obe ramená ťahať na zem. Poškodený, ani svedkyňa nikdy neuviedli, že by páchateľ mal pri útoku použiť čokoľvek iné než svoje ruky, teda neuviedli, že by si páchateľ na poškodeného sadol alebo kľakol alebo, že by ho silou pritlačil k zemi. Pokiaľ poškodený spadol počas útoku na zem, poškodený ani svedkyňa neuviedli, že by mu páchateľ akýmkoľvek spôsobom bránil v tom, aby vstal. Je nemožné dospelého muža normálneho vzrastu sediaceho na lavičke úplne znehybniť bez použitia oboch rúk a zároveň mu prehľadávať vrecká na bunde. Pokiaľ by k spáchaniu skutku malo prísť takým spôsobom, ako opísali poškodený a svedkyňa, museli by skutok naozaj spáchať najmenej 2 páchatelia, pričom jeden by poškodeného držal (znehybnil) a druhý páchateľ by prehľadal vrecká bundy, ktorú mal poškodený na sebe. Takýto spôsob spáchania skutku však v konaní preukázaný nebol. Naopak, od počiatku som vypovedal, že som mal v úmysle poškodeného okradnúť (nie olúpiť!) a ku skutku došlo tak, že som prišiel zozadu k lavičke, na ktorej sedel poškodený a bez použitia násilia som zozadu vložil obe svoje ruky do vreciek bundy poškodeného, aby som ich prehľadal a obsah vreciek odcudzil. Pokiaľ poškodený spadol na zem, bolo to v dôsledku toho, že poškodený ma chytil za moje oblečenie a ja som sa mu chcel vytrhnúť, takže som uskočil smerom dozadu a poškodený, ktorý sa stále držal môjho odevu spadol z lavičky dozadu na chrbát. Opakovane uvádzam, že som voči poškodenému nepoužil žiadne násilie. Pokiaľ by som voči poškodenému použil násilie, nepochybne by to zanechalo nejaké zranenia, alebo aspoň stopy na jeho tele, pričom na poškodenom neboli po skutku žiadne stopy násilia zaistené. S poškodeným som pred skutkom, počas spáchania skutku ani po skutku vôbec nekomunikoval, takže vôbec nepripadá do úvahy, že by som mu hrozil použitím násilia. Súd pri rozhodovaní vôbec nebral do úvahy moju výpoveď a bez náležitého odôvodnenia sa stotožnil so zjavne zmätenými tvrdeniami poškodeného, ako aj nedôveryhodnej svedkyne M. (ktorá bola naviac v čase spáchania skutku pod vplyvom alkoholu). Lúpež je násilný trestný čin vyžadujúci použitie násilia alebo hrozby bezprostredného násilia. Ak tento znak nebol preukázaný, nemožno konštatovať naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu. Môže ísť nanajvýš o iný majetkový trestný čin (napr. krádež podľa , k spáchaniu ktorej som aj v priebehu konania priznal), nie však o zločin lúpeže. Súd prvého stupňa sa uspokojil s opisom skutku, ktorý síce konštatuje použitie násilia, avšak tento záver je skôr záverom právnym než skutkovým, keďže zo samotného obsahu dôkazov intenzita a povaha údajného zásahu obžalovaného voči poškodenému nevyplýva tak, aby bolo možné jednoznačne hovoriť o násilí v zmysle . 3. Okolnosti spáchania činu voči chránenej osobe Súd prvého stupňa ma uznal vinným zo spáchania kvalifikovanej skutkovej podstaty lúpeže podľa s poukazom na , t.j. z dôvodu spáchania činu na chránenej osobe - osobe vyššieho veku (nad 60 rokov). Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozsudok NS SR sp. zn. ) však na použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty týkajúcej sa chránenej osoby nie je postačujúce, aby páchateľ iba objektívne vedel o veku poškodeného. Vyžaduje sa subjektívna súvislosť, t.j. aby páchateľ vyšší vek poškodeného spájal s jeho menším odporom alebo slabšou odvetou alebo s umocnením účinku trestného činu voči poškodenému. Podľa na priťažujúcu okolnosť alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, sa prihliadne, ak ide o: a) ťažší následok, aj vtedy, keď ho páchateľ zavinil z nedbanlivosti, ak tento zákon nevyžaduje aj v tomto prípade zavinenie úmyselné, alebo b) inú skutočnosť, aj vtedy, keď o nej páchateľ nevedel, hoci o nej vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol, ak tento zákon nevyžaduje, aby o nej páchateľ vedel. Podľa osobou vyššieho veku sa na účely tohto zákona rozumie osoba staršia ako šesťdesiat rokov. Moju vedomosť o tom, že poškodený I. môže byť osobou staršou ako 60 rokov, teda osobou vyššieho veku v zmysle §ísm. e) , ktorou argumentuje súd v napadnutom rozsudku nespochybňujem. Tým je splnená podmienka subjektívnej stránky vo vzťahu k dotknutej okolnosti ako okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. V posudzovanom prípade ide o podmienku uvedenú v , keďže ide o "inú skutočnosť" (teda nie o "ťažší následok").

Inak je to vo vzťahu k súvislosti medzi vekom (postavením, stavom) poškodeného a spáchaním trestného činu, ktorá sa vyžaduje v zmysle . V tomto prípade je potrebné, aby bol vek (postavenie, stav) poškodeného (v určitej vecnej súvislosti) zároveň aj motivačným faktorom, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku (rozhodnutie páchateľa) smerujúcu k spáchaniu trestného činu. konaní nebolo preukázané, že by moja vedomosť o fyzickom veku poškodeného zohrala motivačnú úlohu pri mojom rozhodnutí spáchať trestný čin. Nebola teda preukázaná súvislosť medzi spáchaním činu a vekom chránenej osoby. Spáchanie trestného činu voči chránenej osobe je potom (pri súčasnom splnení - podmienky uvedenej v ) okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Pretože ako už bolo uvedené) ide o motivačný faktor, páchateľ o tejto okolnosti musel vedieť. Z hľadiska ustanovenia je teda vylúčené použitie tohto ustanovenia pri konštatovaní len nevedomej nedbanlivosti vo vzťahu k dotknutej okolnosti (veku poškodeného), hoci generálne aj písm. b) počíta aj s nevedomou nedbanlivosťou. Ustanovenie a ustanovenia upravujú spôsob riešenia dvoch odlišných právnych otázok, a to jednak otázku zavinenia vo vzťahu k okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, a jednak ďalšiu podmienku použitia osobitného kvalifikačného pojmu chránenej osoby, spočívajúcu v súvislosti spáchania činu s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Taká súvislosť musí byť daná nielen objektívne, ale aj subjektívne. V zmysle možno spáchanie činu voči osobe vyššieho veku (, ) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, spravidla pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vyšší vek poškodeného spájal s jeho menším odporom alebo slabšou odvetou alebo s umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, prípadne s inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Z formulácie skutkovej vety napadnutého rozsudku pri skutku v bode 3 však nijako nevyplýva, že by spáchanie tohto činu bolo z hľadiska obvineného subjektívne ovplyvnené súvislosťou s vekom poškodeného. V danej veci súd:

- Nedostatočne zistil a nevyhodnotil môj úmysel vo vzťahu k vyššiemu veku poškodeného

- Nevykonal dostatočné dokazovanie, či som vyšší vek poškodeného využil pri spáchaní činu

- Nepreukázal, že som si uvedomoval väzbu medzi vyšším vekom a menším odporom poškodeného Preto nesprávne použil kvalifikovanú skutkovú podstatu podľa . B. NESPRÁVNE PRÁVNE POSÚDENIE ZISTENÉHO SKUTKOVÉHO STAVU Aj keby súd správne zistil skutkový stav veci (čo sa v danej veci nestalo), nesprávne ho právne posúdil: 1. Nesprávne skutok právne kvalifikoval Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva naplnenie všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty zločinu lúpeže podľa . Konkrétne:

- Nebol preukázaný znak použitia násilia alebo hrozby bezprostredného násilia

- Nebol preukázaný úmysel zmocniť sa cudzej veci práve použitím násilia

- Nebola preukázaná subjektívna súvislosť medzi konaním a vyšším vekom poškodeného Ako som už vyššie podrobne uviedol, súd skutok nesprávne právne kvalifikoval ako zločin lúpeže spáchaný na chránenej osobe podľa § 188 ods. 1, 2 písm. d) Trest. zák. napriek tomu, že neboli naplnené obligatórne znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty lúpeže na chránenej osobe, súd pritom vôbec nepreskúmal, či žalovaný skutok nenapĺňa znaky skutkovej podstaty iného trestného činu. Takto aplikovaná právna kvalifikácia skutku je nesprávna, pretože nebolo bez rozumných pochybností preukázané naplnenie objektívnych aj subjektívnych znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty zločinu lúpeže. Súd bez pochybností nepreukázal použitie násilia voči poškodenému a rovnako nebola v konaní preukázaná príčinná súvislosť medzi vekom poškodeného a motiváciou na spáchanie skutku, ktorá by odôvodňovala použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa Trest. zák. Preto mal súd posúdiť skutok nanajvýš ako prečin krádeže podľa , prípadne konštatovať, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty žiadneho trestného činu. 2. Pochybenie pri aplikácii Ako bolo podrobne uvedené v časti A, bod 3. tohto odvolania, súd nesprávne aplikoval ustanovenie o chránenej osobe bez toho, aby preukázal požadovanú subjektívnu súvislosť medzi konaním páchateľa a vyšším vekom poškodeného, čo je v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Ak by súd správne aplikoval cit. zák. ustanovenie, ani v prípade, že by sa preukázalo použitie násilia voči poškodenému (čo však v konaní preukázané nebolo) moje konanie by nemalo byť posudzované podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty lúpeže (spáchané na chránenej osobe), ale len podľa kvalifikačných

znakov základnej skutkovej podstaty lúpeže podľa ods. 1 , podľa ktorého je možné uložiť trest v podstatne nižšej trestnej sadzbe. C. NEPRIMERANE PRÍSNY TREST V prípade, že by sa odvolací súd nestotožnil s mojimi vyššie uvedenými odvolacími dôvodmi a dospel by k záveru, že som vinný zo spáchania zločinu lúpeže, uložený trest považujem za neprimerane prísny a nezodpovedajúci zásadám ukladania trestov podľa a nasl. . 1. Neprimeraná výmera trestu vo vzťahu k spôsobu spáchania činu Uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov je neprimerane prísny vzhľadom na:

- Nízku hodnotu veci získanej trestným činom

- Spôsob spáchania činu - Intenzitu konania

- Následky činu

Trestným činom bola poškodenému podľa jeho vlastného vyjadrenia spôsobená škoda vo výške 200 €. Škoda v takejto výške nie je ani malou škodou podľa . Napriek tomu, že z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa nie je rozhodujúca hodnota veci a ani skutočnosť, či poškodenému vznikla nejaká majetková škoda, súd by mal pri ukladaní trestu prihliadnuť aj na skutočne spôsobenú škodu. Ako som vyššie podrobne uviedol, popieram použitie násilia pri spáchaní žalovaného skutku, ale ak by aj použitie násilia bolo súdom zistené, toto násilie voči poškodenému by malo minimálnu (nepatrnú) intenzitu. Naviac, výpovede poškodeného a svedkyne M. sa podstatne rozchádzajú pri opise spáchania samotného skutku (a intenzite použitého násilia), takže nie je možné bez pochybností ustáliť či k použitiu násilia vôbec došlo a pokiaľ áno, ako toto násilie pôsobilo na poškodeného. Objektívnou skutočnosťou však je, že poškodený v dôsledku spáchaného skutku neutrpel žiadne, ani najmenšie zranenie a okrem škody na odcudzených veciach mu nebola spôsobené žiadna ďalšia škoda. 2. Nesprávne posúdenie spoločenskej nebezpečnosti činu Súd prvého stupňa nesprávne posúdil mieru spoločenskej nebezpečnosti spáchaného skutku, keď:

- Precenil jeho závažnosť

- Nedostatočne zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu - Nevzal do úvahy všetky relevantné okolnosti týkajúce sa mojej osoby Domnievam sa, že súd v napadnutom rozhodnutí nadkvalifikoval spáchaný trestný čin a nesprávne vyhodnotil jeho spoločenskú nebezpečnosť. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa jednostranne akcentoval priťažujúcu okolnosť spáchania činu na chránenej osobe vyššieho veku podľa a formálne naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa , avšak nedostatočne a nepresvedčivo zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a osobu obžalovaného, ktoré jednoznačne svedčia o podstatne nižšej závažnosti tohto činu, než z akej vychádzal pri určovaní výmery trestu. Takýto prístup je v rozpore so zásadou individualizácie trestu a so zásadou ultima ratio, podľa ktorej musí byť trestná represia použitá primerane skutočnému stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. 3. Nesprávne posúdenie možnosti nápravy Pri ukladaní trestu súd nedostatočne zohľadnil účel trestu podľa , ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov výchovou páchateľa k tomu, aby viedol riadny život, a pôsobením na ostatných členov spoločnosti tak, aby dodržiavali zákony a zdržali sa páchania trestnej činnosti. V mojom prípade by bolo možné dosiahnuť účel trestu aj uložením miernejšieho trestu odňatia slobody. Súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil špecifické okolnosti prípadu a riadne neuplatnil zásady pre ukladanie trestu, resp. im nepriznal takú váhu, ktorá by zodpovedala skutočnej miere nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Tým dospel k záveru o potrebe uložiť trest v neprimeranej výmere, ktorá je skôr výrazom represie za formálne naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty, než primeranou reakciou na konkrétny skutok a konkrétneho páchateľa. Súd prvého stupňa nevyčerpal zákonné možnosti uložiť trest v čo najnižšej možnej výmere, hoci na to boli splnené hmotnoprávne podmienky, najmä sa náležite nezaoberal možnosťou aplikácie ustanovení o mimoriadnom znížení trestu podľa , vzhľadom na špecifické okolnosti a nízku konkrétnu závažnosť činu. Prvostupňový súd v rámci svojho rozhodovania nesprávne vyhodnotil dôkazy vykonané v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní, vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania vo veci nesprávne rozhodol. Súd nevykonal dôkazy, ktoré som navrhoval prostredníctvom môjho ustanoveného obhajcu a neprihliadol ku skutočnostiam, ktoré som opakovane ústne uvádzal a ktoré odôvodňovali potrebu vykonať navrhnuté dôkazy. Prejednávaný skutok súd nesprávne právne kvalifikoval a na základe tejto skutočnosti nesprávne rozhodol o treste.

V napadnutom rozhodnutí sa prvostupňový súd nedostatočným spôsobom vysporiadal so skutočnosťami, ktoré som uviedol ja, ako aj môj ustanovený obhajca na pojednávaní dňa 13.10.2025 a ktoré tiež vyplynuli z rozsiahleho dokazovania vykonaného v tejto trestnej veci. Súd sa pri svojom rozhodnutí vôbec nezobral do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a na ktoré obhajca upozornil vo svojom záverečnom návrhu. Domnievam sa, že výsledky dokazovania vykonaného v prípravnom konaní ako aj na súde jednoznačne potvrdzujú moje tvrdenia o tom, že som nevinný v zmysle právnej kvalifikácie skutku uvedenej v napadnutom rozsudku pod bodom 2). Odvolanie prokurátorky Okresnej prokuratúry v Trenčíne zo dňa 17.10.2025, ktoré bolo doplnené podaním zo dňa 13.11.2025 navrhujem ako neodôvodnené v celom rozsahu zamietnuť. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené vady a pochybnosti vyplývajúce z rozsudku súdu prvého stupňa napadnutým týmto odvolaním, navrhujem, aby odvolací súd s použitím zásady in dubio pro reo podľa § 321 ods. 1 Trest. por. napadnutý rozsudok zrušil.“

Prokurátor v písomnom odôvodnení podaného odvolanie uviedol nasledovne :

„ Okresný súd Trenčín rozsudkom spisová značka , vyhlásenom na hlavnom pojednávaní dňa 13.10.2025, uznal obžalovaného A. B. vinným v bode 1/ obžaloby zo spáchania prečinu marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa písmeno f) a v bode 2/ obžaloby zo zločinu lúpeže podľa smeno d) s poukazom na písmeno e) , ktorého sa dopustil v bode 1/ na skutkovom základe, že dňa 21. 04. 2024 v čase o 16.00 hod. bez súhlasu opustil areál Psychiatrickej nemocnice vo F. J., K. L. XXX, kde bol umiestnený na základe rozsudku Okresného súdu Trenčín pod sp. zn. zo dňa 22.11.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 11. 2022, ktorým mu bolo uložené ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou v Psychiatrickej nemocnici vo F. J., K. L. XXX, tak, že počas vychádzky v rámci areálu Psychiatrickej nemocnice vo Veľkom Záluží v zadnej časti areálu preskočil plot, presunul sa na autobusovú zastávku na hlavnej ulici vo Veľkom Záluží, odkiaľ išiel autobusom do Nitry, ďalej vlakom do Trenčína a následne vlakom do Bratislavy, kde si obstaral dávku drogy, ktorú následne užil a vlakom sa presunul do mesta Trenčín, kde bol dňa 24.04.2024 o 19.22 hod. vypátraný hliadkou PZ a dodaný do Psychiatrickej nemocnice F. J., a v bode 2/ na skutkovom základe, že dňa 30. 09. 2024 v čase o 19.45 hod. v parku pri vlakovej stanici v Trenčíne na lavičkách pri betónovom altánku pristúpil zozadu k sediacemu poškodenému H. I., nar. v roku 1949, o ktorom predpokladal, že je starší ako 60 rokov, schmatol ho okolo pása, stiahol k zemi a následne z neho strhol bundu tmavomodrej farby, z ktorej vzal eurobankovku v nominálnej hodnote 20 €, eurobankovku v nominálnej hodnote 10 €, tlačidlový mobilný telefón neznámej značky a občiansky preukaz poškodeného, čím spôsobil poškodenému H. I. škodu vo výške 200 €. Okresný súd Trenčín uložil obžalovanému v zmysle s použitím s prihliadnutím na a písmeno l), n) a písmeno h), m) úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu súd uložil povinnosť nahradiť škodu poškodenému H. I. vo výške 200 eur. Proti tomuto rozsudku bolo dňa 20.10.2025 podané listinne odvolanie do výroku o treste v neprospech obžalovaného. Samosudca Okresného súdu Trenčín pri rozhodovaní o druhu a výmere prihliadol na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, dve priťažujúce okolnosti v zmysle písmeno h), m) a dve poľahčujúce okolnosti v zmysle písmeno l), n) . S prihliadnutím na uvedené súd po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ako aj na recidívu obžalovaného, ktorá poukazovala na tendenciu obžalovaného páchať opakovane trestnú činnosť (nakoľko bol doposiaľ 11x súdne trestaný), ako aj na skutočnosť, že u obžalovaného neviedlo k náprave ani vykonanie uložených predchádzajúcich nepodmienečných trestov odňatia slobody. Zároveň súd vzal do úvahy skutočnosť, že obžalovaný sa v plnom rozsahu priznal k spáchaniu prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia a v podstate priznal i to, že poškodeného okradol, hoci odmietol vinu z trestného činu lúpeže. Vzhľadom na uvedené súd uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby v trvaní 7 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do stredného stupňa stráženia. Výrok o treste, ktorým súd uložil obžalovanému A. B. trest na dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 7 rokov nepodmienečne, však dostatočne nezohľadňuje predovšetkým osobu páchateľa, ktorý bol doposiaľ 11-krát súdne trestaný a z toho tri krát pre násilnú trestnú činnosť. Vo výkone trestu

bol obžalobný štyrikrát, pričom posledný výkon trestu odňatia slobody si obžalovaný vykonal dňa 25.12.2023. Obžalovaný A. B. je v súčasnosti vo výkone väzby a to rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp. zn. a to z dôvodov uvedených v písmeno c) . Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že vykonané tresty u obžalovaného sa celkom zjavne minuli účinku a neviedli ani jeho náprave a to aj s poukazom na recidívu obžalovaného. Účelom trestu v zmysle je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že sa mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Na uvedenú všeobecnú formuláciu upravujúcu postup súdu pri ukladaní trestu nadväzuje ustanovenie , podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliada najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Citovanými ustanoveniami sa súd pri ukladaní trestu obžalovanému A. B. dôsledne neriadil. S prihliadnutím na osobu obžalovaného, ktorý bol doposiaľ opakovane súdne trestaný za rôznorodú trestnú činnosť, pričom v minulosti vykonal štyri nepodmienečné tresty odňatia slobody, je zjavné, že ani doposiaľ vykonané tresty neviedli u neho k náprave, a preto je zrejmé, že uloženie nepodmienečného trestu na dolnej hranici trestnej sadzby v trvaní 7 rokov je u obžalovaného A. B. v úmere k jeho osobe, ktorá má sklony k páchaniu trestnej činnosti neprimerane mierny a nezohľadňuje dostatočne individuálnu a generálnu prevenciu trestu, a ani nesplní svoj účel v zmysle . Funkciu a účel trestu by mohol splniť len nepodmienečný trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej sadzby so zaradením do so stredným stupňom stráženia. Jedine trest v takejto výmere zohľadňuje všetky skutočnosti a kritériá rozhodné pre určenie druhu a výmery trestu podľa . Navrhujem preto, aby podľa písmeno e) Krajský súd v Trenčíne zrušil predmetný rozsudok Okresného súdu Trenčín spisová značka vyhlásený dňa 13.10.2025 v časti výroku o treste voči obžalovanému A. B. a následne za použitia ustanovenia vo veci rozhodol a vymeral obžalovanému A. B. zákonný, primeraný a spravodlivý trest, a to trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej sadzby uvedenej v so zaradením do na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

K odvolaniu obžalovaného prokurátor zaujal nasledovne stanovisko :

„V uvedenej trestnej veci obžalovaného A. B., narodeného XX.XX.XXXX v G., bolo na tunajšiu prokuratúru doručené dňa 31.10.2025 odvolanie obhajcu obžalovaného a dňa 03.11.2025 odvolanie obžalovaného voči všetkým výrokom proti rozsudku Okresného súdu Trenčín spisová značka zo dňa 13.10.2025, ktorým bol uznaný za vinného pre prečin marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa písmeno f) a zločin lúpeže podľa smeno d) s poukazom na písmeno e) a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a povinnosť nahradiť škodu poškodenému H. I. vo výške 200 eur. V súhrne obhajoba uvádza, že sa nestotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu, čo do vyhodnotenia viny vo vzťahu k trestnému činu lúpeže, nakoľko konanie obžalovaného malo byť vyhodnotené nanajvýš ako krádež. Ďalej obhajoba poukazovala na rozpory svedkov v opise skutkového deja, pričom má za to, že išlo o podstatné rozpory. Na záver uvádza, že bol uložený neprimerane prísny trest, nakoľko v zmysle právnej kvalifikácie je obžalovaný nevinný. S prezentovaným názorom obhajoby sa nestotožňujem, pretože prvostupňový súd k preukázaniu skutkových okolností vyplývajúcich z podanej obžaloby vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Vypočul všetkých k veci relevantných svedkov, vykonal všetky navrhované dôkazy, pričom mám za to, že skutkový stav bol dostatočne preukázaný. V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že sám obžalovaný priznal, že ukradol poškodenému bundu, pričom priznal aj skutočnosť, že poškodený mu ju chcel vytrhnúť, avšak on bol rýchlejší a poškodený spadol z lavičky dole. Rovnako tak obžalovaný uviedol, že vedel, že poškodený má 60 rokov. Súd pri uznaní viny obžalovaného A. B. primárne vychádzal z výpovede poškodeného H. I. a svedkyne B. M.. Ďalej

súd vychádzal aj z výpovede nepriamych svedka K. B. a A. N., ktorý potvrdili, že ich obžalovaný nahováral na lúpež poškodeného. V neposlednom rade súd prihliadol aj na recidívu obžalovaného, ktorý bol doposiaľ jedenásťkrát súdne trestaný. Súd správne vyhodnotil dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní jednotlivo i v ich súhrne v intenciách a dospel preto k správnemu záveru, že skutok uvedený v obžalobnom návrhu sa stal, dopustil sa ho obžalovaný A. B., a že ním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa písmeno f) a zločinu lúpeže podľa , odsek písmeno d) s poukazom na písmeno e) . Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne odvolanie obžalovaného v zmysle ako nedôvodné zamietol.“

Na verejnom zasadnutí konanom o podanom odvolaní obžalovaného prokurátor navrhol jeho odvolaniu vyhovieť a odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný navrhol rozhodnúť podľa petitu písomných dôvodov podaného odvolania a odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa (ďalej aj „“), na podklade podaných odvolaní na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach, odvolací súd dospel k záveru, že na podklade podaných odvolaní je potrebné napadnutý rozsudok zmeniť.

Z odvolania obžalovaného a jeho dôvodov vyplýva, že obžalovaný namietal nielen vo všeobecnosti konštatované nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, ale aj správnosť skutkových zistení okresného súdu na základe výsledkov vykonaného dokazovania a hodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom v rozpore so zásadou v pochybnostiach v prospech obvineného. Tiež sa nestotožnil s právnym posúdením časti konania, pre ktoré bol napadnutým rozsudkom uznaný za vinného podľa Tr. zák. Obžalovaný v tomto smere podľa obsahu odôvodnenia jeho odvolania vytýkal existenciu vád rozsudku okresného súdu v zmysle

Prokurátor v zmysle namietal uloženie neprimerane mierneho trestu, ktorý bol uložený len na dolnej hranici trestnej sadzby ustanovenej pre prísnejší trestný čin, a nie v dolnej polovici trestnej sadzby.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaniami napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu existenciu obžalovaným namietanej vady o nevykonaní ním navrhovaných dôkazov na hlavnom pojednávaní. Nielenže uvedená námietka nie je zo strany obhajoby podporená žiadnym konkrétnym tvrdením, ale zo zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 13.10.2025 (č. l. 363) vyplýva, že procesné strany, t.j. ani obhajoba, pred ukončením dokazovania nemali žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Keďže odvolací súd nezistil ani procesné chyby v odvolaniach nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa , odvolací súd z týchto dôvodov nepovažoval námietku obhajoby o danosti procesných nedostatkov v zmysle za dôvodnú.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že obžalovaný vo vzťahu ku skutku pod bodom 1) obžaloby urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie podľa , ktoré vyhlásenie okresný súd prijal podľa . Následne okresný súd rozhodol napadnutým rozsudkom o vine obžalovaného zo spáchania skutku pod bodom 1) obžaloby, ktoré rozhodnutie o vine je nenapadnuteľné odvolaním. Preto predmetom posudzovania správnosti a zákonnosti mohli byť len odvolaniami napadnutý výrok o vine pod bodom 2) napadnutého rozsudku a výrok o uloženom úhrnom nepodmienečnom treste odňatia slobody, vrátane výroku o náhrade škode.

V súvislosti s otázkou obžalovaným namietanej správnosti postupu okresného súdu pri hodnotení dôkazov odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom konaní upravuje ustanovenie Podľa tohto ustanovenia orgány činné

v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa , to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa / zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým výsledkom. V takom prípade by totiž nebolo možné napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa vytknúť žiadnu vadu v zmysle ustanovenia / V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že ani v prípade, ak by skutkový stav veci nebol podľa názoru odvolacieho súdu správne zistený, pretože súd prvého stupňa by nehodnotil správne, teda v súlade s ustanovením , dôkazy vykonané vo veci samej, môže odvolací súd upozorniť súd prvého stupňa len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať, nesmie však udeľovať záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, na obsah ktorého týmto odvolací súd poukazuje v zmysel jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel ku skutkovému záveru, že sa obžalovaný dopustil skutku 2) tak, ako bolo uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Preto ho okresný súd uznal vinným zo spáchania skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Okresný súd ustálil skutkový stav veci v skutkovej vete rozsudku na podklade výpovede poškodeného, proti ktorej stála výpoveď obžalovaného. Okresný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, že k obsahu výpovede poškodeného sa priklonil z dôvodu, že výpoveď poškodeného bola v podstatných bodoch podporená ostatnými svedeckými výpoveďami. Podľa názoru odvolacieho súdu postup okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov preto nevykazuje rozpor s ustanovením a ani rozpor s ustálenou súdnou praxou.

Na základe preskúmania veci, odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu, že sa obžalovaný dopustil skutku 2) tak, ako bolo uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku, majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nevykazujú vady, ktoré by mali základ v nesprávnej aplikácii ustanovenia Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a dal riadne odpovede, prečo nedospel ku konkrétnym záverom, vyvodenia ktorých sa domáhal obžalovaný v dôvodoch svojho odvolania.

Pokiaľ sa obžalovaný domáhal vyvodenia iných záverov, iného hodnotenia dôkazov s tým, aby odvolací súd nariadil okresnému súdu, čo má vyvodiť z hodnotenia vykonaných dôkazov (ustáliť iné skutkové závery o spáchaní skutku obžalovaným), takejto požiadavke však odvolací súd v zmysle vyššie uvedených úvah o oprávnení odvolacieho súdu preskúmavať správnosť postupu okresného súdu pri hodnotení dôkazov nemôže v žiadnom prípade vyhovieť, keďže odvolací súd nemá právomoc udeľovať okresnému súdu záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov (nemá právo prikazovať, o ktoré konkrétne dôkazy má oprieť skutkový stav veci a aké konkrétne závery má z vykonaných dôkazov vyvodiť). Ako už bolo vyššie uvedené, odvolací súd môže upozorniť okresný súd len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom obhajoby o závažných rozporoch vo výpovediach svedkov, pre ktoré nebolo možné bez rozumných pochybností dospieť k záveru o vine obžalovaného. Z usvedčujúcej výpovede poškodeného a podporných výpovedí ostatných svedkov práveže vyplynuli navzájom sa dopĺňajúce podstatné skutočnosti, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu oprávňovali okresný súd prijať spoľahlivý záver o vine obžalovaného. Zistené rozdiely vo svedeckých výpovediach sa v žiadnom prípade netýkali podstatných okolností významných pre ustálenie viny obžalovaného, keďže svedkovia zhodne potvrdili navádzanie zo strany obžalovaného na okradnutie poškodeného a prítomnosť

obžalovaného na mieste a v čase skutku, ktorý potom, čo sa skutok, stal doniesol veci poškodeného, aby ich svedkovia u seba ukryli. Záver okresného súd o vierohodnosti poškodeného ako jediného priameho usvedčujúceho dôkazu má tak oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania.

Odvolací súd z uvedených dôvodov nezistil skutočnosti, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému záveru o porušení ustanovenia okresným súdom pri hodnotení dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní alebo o porušení zásady v pochybnostiach v prospech obžalovaného.

Odvolací súd preto konštatuje, že v postupe okresného súdu pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu nezistil chyby, zakladajúce dôvod pre zrušenie rozsudku z dôvodu podľa

V súvislosti s obhajobou formálne vznesenou námietkou v zmysle odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vecne táto námietka nebola odôvodnená žiadnymi konkrétnymi návrhmi na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania. Odvolací súd tak nevzhliadol žiaden dôvod zakladajúci oprávnenosť tejto ničím nepodloženej námietky.

Pokiaľ ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu pod bodom 2) napadnutého rozsudku, odvolací súd nepovažuje za úplne správne právne závery, ku ktorým dospel okresný súd.

Podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. kto proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.

Podľa § 188 ods. 2 písm. d) Tr. zák. odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.

Podľa § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. chránenou osobou sa rozumie osoba vyššieho veku.

Podľa § 139 ods. 2 Tr. zák. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.

Podľa § 127 ods. 3 Tr. zák. osobou vyššieho veku sa na účely tohto zákona rozumie osoba staršia ako šesťdesiat rokov.

Podľa výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.

So zreteľom na obžalovaným uplatnenú námietku vo vzťahu k spáchaniu činu na chránenej osobe odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že podľa § 139 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. zák. (a contrario) možno spáchanie činu voči (na) osobe vyššieho veku ako chránenej osobe považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len vtedy, ak bol trestný čin spáchaný v súvislosti s vekom takejto osoby. Táto súvislosť pritom musí byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska páchateľa aj subjektívne, čo nevyhnutne predpokladá, že páchateľ jednak vie, že poškodený je osobou vyššieho veku a súčasne túto okolnosť subjektívne spája s očakávaným menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá, alebo podporuje alebo inak motivuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Uvedené musí byť vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané a ustálené v skutkových záveroch, t. j. v skutkovej vete výroku o vine odsudzujúceho rozsudku. Samotné odôvodnenie rozhodnutia, akokoľvek podrobné a presvedčivé, však nepostačuje. Z toho zároveň vyplýva, že skutok (čin) možno právne posúdiť ako spáchaný voči (na) osobe vyššieho veku, iba ak je z jeho popisu zrejmé, že jeho spáchanie bolo u obžalovaného ovplyvnené (podmienené) stavom poškodeného (v tejto súvislosti viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 117/2014).

V posudzovanom prípade z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že trestný čin bol obžalovaným spáchaný v súvislosti s vekom chránenej osoby. Nepostačuje len skutočnosť, že obžalovaný vedel vek

poškodeného, ako to uviedol okresný súd v napadnutom rozhodnutí. Podľa názoru odvolacieho súdu, rešpektujúc uvedenú judikatúru, vykonané dôkazy nedávajú podklad k nepochybnému záveru o naplnení kvalifikačného znaku prísnejšej skutkovej podstaty, že čin bol spáchaný na chránenej osobe – osobe vyššieho veku, ktorý právny záver ani nezodpovedá zneniu skutkovej vety napadnutého rozsudku tak, ako to vyžaduje Právne posúdenie skutku okresným súdom v tejto časti preto nemá oporu v dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní a ani v samotnom znení skutkovej vety pod bodom 2) napadnutého rozsudku.

Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku obhajoby, ktorá sa domáhala právneho posúdenie preskúmavaného konania obžalovaného ako trestný čin krádeže. Z výpovede poškodeného, o ktorej odvolací súd vzhľadom na skôr uvádzané skutočnosti, nemal dôvod pochyboval, vyplynulo použitie násilia zo strany obžalovaného za účelom zmocnenia sa cudzích vecí. Uvedené skutkové zistenia tak predstavujú spoľahlivý podklad pre právne posúdenie konania obžalovaného ako zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák.

Odvolací súd súčasne identifikoval nevytýkané vady vo výroku o treste napadnutého rozsudku odôvodňujúce podanie dovolania podľa v neprospech obžalovaného, aj keď z iných dôvodov ako sa domáhal vo svojom odvolaní prokurátor.

Okresný súd pri rozhodovaní o výmere trestu opomenul aplikovať asperačnú zásadu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., pre ktorej použitie boli v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia splnené všetky zákonné podmienky.

Okresný súd tiež pochybil, keď pri určovaní výmery trestu nesprávne obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť podľa Tr. zák. Záver okresného súdu o úprimnom oľutovaní trestného činu obžalovaným v zmysle Tr. zák. je totiž v rozpore so zistenými sklonmi obžalovaného k nerešpektovaniu záujmov chránených , ktoré sklony vyplývajú z registra trestov k osobe obžalovaného. Na uznanie tejto poľahčujúcej okolnosti nepostačuje len samotné priznanie sa páchateľa k spáchaniu trestného činu, ale súčasne aj jeho oľutovanie, ktoré musí byť vyhodnotené ako úprimné, čo vzhľadom na predchádzajúci spôsob života obžalovaného odvolací súd nemal preukázané.

Z uvedených dôvodov odvolací súd bol povinný podľa zrušiť odvolaním napadnutý výrok rozsudku okresného súdu o vine obžalovaného vo vzťahu ku skutku 2), ako aj na tento zrušený výrok nadväzujúce ostatné výroky (výroky o treste a spôsobe jeho výkonu a výrok o náhrade škody).

Následne odvolací súd dospel k záveru, že v zmysle na podklade skutkového stavu veci, správne zisteného okresným súdom, môže sám vo veci rozhodnúť o vine ako aj o treste.

Na základe vyššie uvedených skutkových záverov a právnych úvah odvolací súd uznal obžalovaného z dôvodu použitia násilia za účelom zmocnenia sa cudzej veci za vinného v bode 2 zo spáchania zločinu lúpeže len v jej základnej skutkovej podstate podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu ustáleného okresným súdom na podklade vykonaných dôkazov, ktoré neodôvodňovali právne posúdenie konania obžalovaného podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. Súčasne ani znenie skutkovej vety napadnutého rozsudku neposkytovalo dostatočný skutkový základ pre takéto prísnejšie právne posúdenie skutku.

Pokiaľ ide o výrok o treste odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, na obsah ktorého týmto odvolací súd poukazuje v zmysle jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, majú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Z hľadiska možnosti naplnenia účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. je podľa názoru odvolacieho sudu rozhodné, že ani opakovane uložené a vykonané nepodmienečné tresty odňatia slobody neodradili obžalovaného od páchania ďalšej úmyselnej trestnej činnosti, neviedli k jeho náprave a nedosiahli u obžalovaného očakávaný výchovný účel trestu. Doterajší spôsob života podľa odpisu registra trestov svedčí o zjavných sklonoch obžalovaného páchať úmyselnú trestnú činnosť, ktorá skutočnosť zvyšuje mieru závažnosti jeho konania. Vzhľadom na značne sťaženú možnosť nápravy obžalovaného účel trestu vyjadrený v § 34 ods. 1 Tr. zák., ktorý v prípade obžalovaného zvýrazňuje požiadavku chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestnej činnosti, možno dosiahnuť jedine uložením nepodmienečného

trestu odňatia slobody, ako nevyhnutného prostriedku na zabránenie páchania ďalšej trestnej činnosti obžalovaným (represívna zložka účelu trestu).

Pri určovaní výmery trestu odvolací súd zohľadnil čiastočné vyhlásenie viny obžalovaným, spáchanie viacerých úmyselných trestných činov, vrátane zločinu, viacerými skutkami a recidívu trestnej činnosti podmienenú jeho sklonmi k úmyselnej trestnej činnosti, ktorej sa dopustil nie tak dlho po vykonaní nepodmienečného trestu odňatia slobody dňa 25.12.2023. S prihliadnutím na tieto okolnosti odvolací súd pri asperačne zvýšenej trestnej sadzbe v rozpätí od 3 rokov do 10 rokov a 8 mesiacov za prísnejší trestný čin lúpeže uložil obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá základným kritériám pre určenie výmery trestu podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. a súčasne aj účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Tr. zák.

Keďže obžalovaný bol v posledných desiatich rokov pred spáchaním trestných činov vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, odvolací súd v súlade s Tr. zák. zaradil obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody do so stredným stupňom stráženia.

Nakoľko obžalovaný svojim protiprávnym konaním spôsobil poškodenému I. majetkovú škodu v preukázanej a uplatnenej výške 200 €, bola mu súčasne uložená povinnosť na jej náhradu.

Odvolací súd preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.