Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

54Ek/2216/2025

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom: D. XXXX/XX, XXX XX E.; zast.: JUDr. Ing. Arpád Barczi, advokát so sídlom Galanta, T. Vansovej 225/3, IČO: 11 707 232, proti povinnému: Mesto Piešťany, IČO: 00 612 031, so sídlom: Nám. SNP 3, 921 45 Piešťany; vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Albín Božek, so sídlom exekútorského úradu: Námestie mieru 7, 908 51 Holíč, IČO: 36 078 352, pod č. 11EX 554/25; pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 10.238,95 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 12.11.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 12.11.2025 z a m i e t a .

II. Povinnému nárok na náhradu trov konania o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 12.11.2025 n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným na Okresný súd Banská Bystrica dňa 14.08.2025 domáhal od povinného vymoženia peňažného nároku vo výške 10.238,95 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu: Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 24.04.2025 (ďalej len „exekučný titul“). Súd po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh vydal pod sp. zn. dňa 25.08.2025 poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Albín Božek, so sídlom exekútorského úradu: Námestie mieru 7, 908 51 Holíč, IČO: 36 078 352.

2. Uznesením sp. zn. zo dňa 12.11.2025 súd I. výrokom exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zastavil. II. výrokom žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal a III. výrokom uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Albínovi Božekovi trovy exekúcie vo výške 61,50 eur, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že v prejednávanej veci nie je sporné, že nárok oprávneného priznaný právoplatným a vykonateľným exekučným titulom sa týka vyplatenia sumy vo výške 64.715,50 Eur spolu s úrokmi s omeškania, teda peňažného plnenia titulom náhrady mzdy. Spornou medzi účastníkmi je otázka, či povinný bol povinný vyplatiť oprávnenému celú priznanú sumu alebo bolo jeho povinnosťou vykonať zrážky dane zo mzdy a príslušných odvodov a až takto poníženú sumu vyplatiť oprávnenému. Súd citoval bod 30 z exekučného titulu: „Pre úplnosť súd zdôrazňuje, že vzhľadom na pracovnú pozíciu žalobcu, právne postavenie žalovaného a odmeňovanie žalobcu podľa zákona č. 553/2023 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, pri náhrade mzdy, resp. platu súd vychádzal z funkčného platu žalobcu (ako priemernej hrubej mzdy resp. platu).“ Pokiaľ ide o teoretické východiská súd uviedol, že v prípade náhrady mzdy sa nejedná o ekvivalent mzdy, ktorú zamestnanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil konať prácu, ku ktorej sa zaviazal pracovnou zmluvou, ale má povahu

satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Náhrada mzdy plynúca aj z neplatne skončeného pracovného pomeru má teda pre zamestnanca kompenzačný a satisfakčný charakter, pretože súd určil, že výpoveď zo strany žalovaného zo dňa 07.01.2020 daná žalobcovi je neplatná a žalobca po doručení výpovede listom zo dňa 22.03.2020 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, avšak žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci a žalobca si preto uplatnil nárok na náhradu mzdy za maximálny čas 36 mesiacov. Takáto náhrada mzdy patrí medzi príjmy, ktoré sa považujú za vymeriavací základ na sociálne poistenie, zdravotné poistenie a na platenie preddavku na daň z príjmov podľa osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov ( o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení ) v znení neskorších predpisov, o dani z príjmov v znení neskorších predpisov). Inými slovami povedané všeobecné záväzné právne predpisy zaväzujú povinného ako zamestnávateľa, aby v prípade vyplatenia náhrady mzdy (brutto) z právoplatného a vykonateľného exekučného titulu vychádzal z týchto predpisov a vykonal povinné zrážky zamestnancovi na poistné a preddavok na daň z príjmu a až potom vyplatil čistú náhradu mzdy oprávnenému. Premietnutím uvedeného na danú vec exekučný súd skonštatoval, že povinný postupoval v zmysle citovaných všeobecne záväzných právnych predpisov. Z povinným predložených dôkazov, ako: opis výkazu do Sociálnej poisťovne č. 012025 za zamestnanca B. C. na sumu 1.999,92 Eur; Opis výkazu do Všeobecnej zdravotnej poisťovne za zamestnanca B. C. vo výške 467,40 Eur; Príkaz na úhradu preddavkov Daňovému úradu vo výške 4.474,94 Eur + výpis u účtu 12/2024; Príkaz na úhradu preddavkov Daňovému úradu v sume 9.260,00 Eur + výpis z účtu 05/2025; opis výkazu do Sociálnej poisťovne č. 062025 za zamestnanca B. C. na sumu 4.082,40 Eur; Opis výkazu do Všeobecnej zdravotnej poisťovne za zamestnanca B. C. vo výške 884,79 Eur; príkaz na úhradu sumy 18.770,23 Eur na účet oprávneného + výpis z účtu 12/2024; príkaz na úhradu sumy 35.706,32 Eur na účet oprávneného + výpis z účtu 05/2025; príkaz na úhradu sumy 905,75 Eur na účet oprávneného + výpis z účtu 05/2025 mal súd preukázané, že zamestnávateľ (povinný) zúčtoval odvody zamestnanca (oprávneného) z jeho hrubej náhrady mzdy priznanej exekučným titulom, t. j. zo sumy 64.715,50 Eur odviedol daňovému úradu preddavok na daň z príjmu vo výške spolu 13.734,94 Eur, na zdravotné poistenie sumu spolu vo výške 1.294,31 Eur, a na sociálne poistenie sumu vo výške 6.082,32 Eur a zvyšok, teda čistú mzdu spolu vo výške 43.603,93 Eur poukázal oprávnenému na jeho bankový účet. Uvedenými úhradami teda povinný splnil celú istinu priznanú exekučným titulom vo výške 64.715,50 Eur. Zároveň bol povinný oprávnenému uhradiť aj úroky z omeškania vo výške 4.394,61 Eur počítanej ku prvej platbe zo dňa 12.12.2024 a následne úroky z omeškania vo výške 7.383,76 Eur počítané k druhej platbe zo dňa 12.05.2025. Čiže spolu s čistou mzdou vo výške 43.603,93 Eur bol teda povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému aj úroky z omeškania priznané exekučným titulom spolu vo výške 11.778,37 Eur, dokopy teda sumu 55.382,30 Eur. Povinný predložil súdu príkazy na úhradu aj výpisy z účtu preukazujúce, že uhradil priamo oprávnenému v dňoch 12.12.2024, 12.05.2025 a 13.05.2025 sumu spolu vo výške 55.382,30 Eur. Na základe uvedeného teda vyplýva, že povinný si v celom rozsahu splnil povinnosť mu uloženú exekučným titulom ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie 15.08.2025 (správne má byť 14.08.2025 poznámka sťažnostného súdu) . Spornou otázkou medzi oprávneným a povinným zostalo, či oprávnený (zamestnanec) môže od povinného (zamestnávateľa) v rámci vykonávacieho konania požadovať vyplatenie náhrady mzdy brutto priznanej oprávnenému právoplatným a vykonateľným exekučným titulom. Oprávnený namietal, že povinný mu mal vyplatiť náhradu mzdy v sume 64.715,50 Eur spolu s úrokom z omeškania. Ak zo samotného exekučného titulu vyplýva, že oprávnenému bol priznaný nárok titulom náhrady mzdy brutto, teda v hrubom, tak ako v posudzovanom prípade, je potom nesporné, že ak si povinný nesplní povinnosť mu uloženú rozhodnutím súdu v lehote určenej výrokom rozhodnutia, je oprávnený oprávnený požadovať od povinného v exekučnom konaní (ktorého podstatou je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, ktoré povinná strana nesplnila dobrovoľne) vyplatenie celej náhrady mzdy brutto, to znamená, že v celom rozsahu je návrh na vykonanie exekúcie podaný dôvodne. Súd v základnom konaní opísal situáciu v bode 30 (už vyššie citovaného), kde podrobne rozpísal, že priznáva oprávnenému náhradu mzdy v hrubom. Zároveň však súd nesmie opomenúť, že táto náhrada mzdy ako hrubý príjem podlieha odvodovým povinnostiam zo strany zamestnávateľa (povinného), keďže patrí medzi príjmy, ktoré sa považujú za vymeriavací základ na sociálne poistenie, zdravotné poistenie a na platenie preddavku na daň z príjmov podľa osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov. V prípade splnenia si odvodových povinností zamestnávateľa (povinného) voči zamestnancovi (oprávnenému) tak ide o splnenie časti vymáhaného nároku oprávnenému iným spôsobom (plnením príslušným orgánom).

V zásade platí, že povinnou osobou, ktorá musí platiť za zamestnanca, je zamestnávateľ. Bolo by v rozpore so zákonom, keby povinný zaplatil oprávnenému celú sumu s tým, že by odvodové a daňové povinnosti prenechal na neho. Preto súd konštatoval, že povinný správne postupoval, že z exekučným titulom priznanej náhrady mzdy si splnil odvodové a daňové povinnosti a oprávnenému zaslal na účet náhradu mzdy netto. Súd teda rozhodol, že návrh povinného na zastavenie exekúcie je dôvodný. Postup povinného pri výplate náhrady mzdy bol správny, t. j. povinný správne postupoval, keď z exekučným titulom priznanej náhrady mzdy si splnil odvodové a daňové povinnosti a oprávnenému zaslal na účet náhradu mzdy netto a úroky z omeškania počítané zo sumy priznanej exekučným titulom. Keďže povinný plnil oprávnenému čistú mzdu spolu s priznanými úrokmi z omeškania a splnil aj zákonné zrážky, exekúcia je nedôvodná, pretože plnenie čistej mzdy s úrokmi je okolnosťou spôsobujúcou zánik vymáhaného nároku a plnenie zákonných zrážok príslušným orgánom je inou skutočnosťou brániacou vymáhateľnosti exekučného titulu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd exekúciu v celom rozsahu zastavil (výrok I.) podľa § 61k ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Nakoľko si žiadny z účastníkov konania náhradu trov konania v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie neuplatnil, súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie nepriznal (výrok II.). O náhrade trov exekúcie povereného súdneho exekútora rozhodol súd podľa § 199c ods. 1 v spojení s § 198 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že na náhradu paušálnych výdavkov súdneho exekútora v súvislosti s vedením exekúcie proti povinnému zaviazal oprávneného. Keďže došlo k zastaveniu exekúcie súdom z dôvodu, že oprávnený podal návrh na začatie exekúcie aj napriek tomu, že povinný uhradil celý nárok priznaný exekučným titulom ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, teda dôvod zastavenia možno pričítať oprávnenému v tom rozsahu, že procesne zavinil zastavenie exekúcie. Z uvedených dôvodov tak podľa § 22 ods. 2 vyhlášky poverenému súdnemu exekútorovi patrí náhrada výdavkov vo výške 61,50 Eur, pričom táto suma pozostáva z náhrady paušálnych výdavkov vo výške 50,- Eur (50 % zo sumy 100,00 Eur) a DPH vo výške 11,50 Eur (23 % DPH), keďže súdny exekútor je evidovaný v zozname daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty. Súd vzhľadom na vyššie uvedené zaviazal na úhradu trov oprávneného, nakoľko sa exekúcia ukončila z iného dôvodu ako vymožením alebo splnením vymáhaného nároku a zároveň ide o dôvod, ktorý možno oprávnenému pričítať (III. výroková veta rozhodnutia).

3. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že vo výroku exekučného titulu ani slovom nebolo uvedené, že uvedené sumy sa považujú za sumy, ktoré povinný-žalovaný bude zaťažovať ďalšími zrážkami (poistné a dane). Vo výroku exekučného titulu je jasne a jednoznačne uvedené, že žalovaný je povinný zaplatiť tu vyššie uvedené sumy oprávnenému

- žalobcovi.

Súd správne uviedol v bode 28. uznesenia, že „v prípade náhrady mzdy sa nejedná o ekvivalent mzdy, ktorú zamestnanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil konať prácu, ku ktorej sa zaviazal pracovnou zmluvou, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Náhrada mzdy plynúca aj z neplatne skončeného pracovného pomeru má teda pre zamestnanca kompenzačný a satisfakčný charakter“. S týmto je možné plne súhlasiť. Inak povedané, jedná sa o povinnosť žalovaného (povinného) vyplatiť určitú sumu, ktorá nie je ekvivalentom mzdy, ale vyjadruje svojou výškou satisfakciu a sankciu voči zamestnávateľovi Súd ďalej dôvodil, že „Takáto náhrada mzdy patrí medzi príjmy, ktoré sa považujú za vymeriavací základ na sociálne poistenie, zdravotné poistenie a na platenie preddavku na daň z príjmov podľa osobitných vyššie citovaných všeobecne záväzných právnych predpisov. ... právne predpisy zaväzujú povinného ako zamestnávateľa, aby v prípade vyplatenia náhrady mzdy (brutto) z právoplatného a vykonateľného exekučného titulu vychádzal z týchto predpisov a vykonal povinné zrážky zamestnancovi“. S uvedeným nie je možné súhlasiť. Súd len všeobecne bez bližšieho vysvetlenia a dostatočného odôvodnenia konštatuje, že „Takáto náhrada mzdy patrí medzi príjmy, ktoré sa považujú za vymeriavací základ.... právne predpisy zaväzujú povinného ako zamestnávateľa, aby v prípade vyplatenia náhrady mzdy (brutto) vychádzal z týchto predpisov a vykonal povinné zrážky zamestnancovi“. Súd zavádza určenie „brutto“, hoci z výroku exekučného titulu takýto význam nijako nevyplýva. Tento postup je postupom svojvoľným, bez potrebného právneho zdôvodnenia a nemá odraz ani v skutkovom základe ani v právnom základe exekučného titulu. Podobne je tomu tak, aj v prípade odôvodenia súdu v tom, že právne predpisy zaväzujú zamestnávateľa vykonať zrážky zo sumy „brutto“. Výrok exekučného titulu je jasne daný, a nie je možné ho dotvárať rôznymi výkladmi ( ), navyše ktoré nie sú podložené riadnym odôvodnením. Súd v bodoch 16. a 17. poukazuje na ustanovenia zákona o

sociálnom a zdravotnom poistení. V týchto ustanoveniach sa uvádza však len toľko, že čo sa považuje za vymeriavací základ, resp. že sa jedná o časť príjmu plynúceho z neplatne skončeného právneho vzťahu zamestnanca. Obdobne aj pre zdravotné poistenie sa jedná o stav, kedy sa jedná o vymeriavací základ, nie však o to, že povinný na základe výroku exekučného titulu akú sumu má zaplatiť oprávnenému. Aj v bodoch 22. až 24. súd odkazuje na ustanovenia , kde však sa uvádza náhrada mzdy, nie však mzda, ktorá je zaťažená odvodmi a daňou z príjmu. Bolo vecou žalovaného (povinného), aby počas žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru znenie petitu namietal. Ak tak neurobil, tak teraz musí znášať následky svojho nekonania, následky svojho protiprávneho konania pre prípad neplatného skončenia pracovného pomeru, a znášať všetky platby vyplývajúce mu zo zákona o sociálnom a zdravotnom poistení a zo zákona o dani z príjmu vrátane zrážok, ktoré by inak zo mzdy zrazil zamestnancovi. Iný výklad celkom jednoznačného výroku exekučného titulu by bol v nesúlade s princípom právnej istoty v zmysle ust. o právnom štáte, s , CSP (výroku rozsudku) a (výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany). Súd osobitne poukazuje na bod 30. exekučného titulu, kde sa uvádza „pri náhrade mzdy, resp. platu súd vychádzal z funkčného platu žalobcu (ako priemernej hrubej mzdy resp. platu)“. Uvedené však neznamená, že súd rozhodujúci o nároku žalovaného (oprávneného) mal na mysli výpočet 36 x funkčný plat, ale len to, že funkčný plat bol bázou, od ktorého sa súd rozhodujúci o nároku žalobcu (oprávneného) odrazil. Inak povedané, výrok exekučného titulu jasne vymedzuje povinnosti vyplatiť oprávnenému tam konkrétne určenú sumu, a to bez ďalšieho určenia, že je to brutto. Dotváranie obsahu výroku exekučného titulu právnym názorom je nezákonné a neprípustné ( ). Súdne rozhodnutie je záväzné vo výroku rozhodnutia, nie však odôvodnenia. Presne tejto logike zodpovedá aj napr. ust. , podľa ktorého odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Tým zákonodarca vyjadril, že práve výrok rozhodnutia je tou časťou rozhodnutia súdu, ktorá je záväzná pre strany konania. Odôvodnenie má obsahovať, a obsahuje len opis postupu, že na základe čoho, a ako sa súd dopracoval k výroku rozhodnutia ( ). Z uvedených dôvodov uznesenie súdu je nesprávne a nezákonné. Podľa názoru oprávneného dôvody uvedené v exekučnom titule je potrebné chápať komplexne, a nie izolovane jednotlivé vety. Súd v odôvodnení neuvádza exaktne, že určenie náhrady mzdy v jednotlivých výškach sa rovná funkčnému platu žalobcu, ale len to, že vychádzal z neho, teda bral to ako podklad k rozhodnutiu, nie však ako ekvivalent. Napokon v bode 29 rozsudku-exekučného titulu súd uviedol, že náhrada mzdy podľa nemá charakter ekvivalentu mzdy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. Petit žaloby znel na priznanie satisfakcie bez ďalšieho + úroky z omeškania. Tieto sumy oprávnený- žalobca v žalobnom návrhu-petite presne vyčíslil. Povinný ako žalovaný nijako nenamietal proti obsahu alebo zneniu petitu, alebo inej časti formulácie žalobného návrhu. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že povinný-žalovaný (zamestnávateľ) je povinný vyplatiť sumy uvedené v exekučnom titule. Vo výroku exekučného titulu ani slovom nebolo uvedené, že uvedené sumy sa považujú za sumy, ktoré povinný-žalovaný bude zaťažovať ďalšími zrážkami (poistné a dane). Vo výroku exekučného titulu je jasne a jednoznačne uvedené, že žalovaný je povinný zaplatiť tu vyššie uvedené sumy oprávnenému-žalobcovi. Je vecou žalovaného, aby v konaní o neplatnosť výpovede a povinnosti na náhradu mzdy namietal obsah alebo formuláciu žalobného návrhu (petitu) v smere, že uvedená povinnosť zaplatiť sumy oprávnenému (žalobcovi) bude alebo by mala byť zaťažená ďalšími zrážkami, čo však povinný-žalovaný neurobil, obsah a formuláciu petitu nenamietal, teda s tým súhlasil. Priznané peňažné plnenie nemožno subsumovať pod pojem mzdy ani iného príjmu zo závislej činnosti. Podstatným definičným znakom mzdy je existencia synalagmatického záväzku medzi zamestnancom a zamestnávateľom, v ktorom mzda predstavuje protiplnenie za vykonanú prácu. V posudzovanom prípade však oprávnený prácu nevykonával a ani ju vykonávať nemohol, a to výlučne v dôsledku protiprávneho konania povinného. Ak absentuje pracovný výkon ako základný predpoklad vzniku nároku na mzdu, nemožno vyplatené plnenie považovať za mzdu, a to ani formálne, ani materiálne. Rozhodujúci je totiž skutočný právny a ekonomický obsah plnenia, nie jeho označenie. Uvedené má priamu normatívnu oporu v – výslovne ustanovuje, že náhrady mzdy nie sú mzdou: „Za mzdu sa nepovažuje… náhrady mzdy… a iné plnenia poskytované zamestnancovi…, ktoré nemajú charakter mzdy.“

To znamená, že predmetná náhrada nemá právnu povahu mzdy, ale je špecifickým pracovnoprávnym plnením, ktoré samotný zákon neklasifikuje ako mzdu. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. (31 10 2023) potvrdzuje, že náhrada mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru má špecifický satisfakčný/sankčný charakter vzhľadom na povahu inštitútu a objekt právnej úpravy. Predmetné plnenie predstavuje náhradu ujmy spôsobenej porušením subjektívneho práva oprávneného, ktorej účelom je uvedenie oprávneného do takého majetkového postavenia, v akom by sa nachádzal, keby k protiprávnemu konaniu povinného nedošlo. Takto koncipovaná náhrada nemá povahu odmeny za prácu, ale má reparačný a satisfakčný charakter, keďže jej cieľom je odstránenie nepriaznivých následkov zásahu do právnej sféry oprávneného. Ide o plnenie založené na princípe zodpovednosti povinného za následky jeho protiprávneho konania, nie na existencii pracovnoprávneho synalagmatického vzťahu. Ustálená judikatúra vychádza z toho, že plnenia poskytnuté ako náhrada škody alebo inej ujmy nemožno považovať za príjem zo závislej činnosti, pokiaľ neslúžia ako protihodnota za pracovný výkon, ale výlučne na kompenzáciu straty alebo zásahu do práv oprávneného. Ak by povinný z priznanej náhrady vykonal zrážky, došlo by k neprípustnému zníženiu rozsahu náhrady, ktorý bol výrokom exekučného titulu určený, čím by nebol naplnený jej reparačný účel. Takýto postup by v konečnom dôsledku znamenal, že časť následkov protiprávneho konania povinného by znášal samotný oprávnený, čo je v rozpore so základnými zásadami náhrady ujmy. Z princípu plnej náhrady ujmy vyplýva, že povinný je povinný poskytnúť oprávnenému náhradu v celej priznanej výške, bez akýchkoľvek zrážok. Z uvedených dôvodov považujú uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12.11.2025 sp .zn. za nesúladné so zákonom a s účelom výroku exekučného titulu – Rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 24.04.2025, právoplatné 10.05.2025, vykonateľné 14.05.2025. Keďže súd nesprávne právne posúdil povahu priznanej satisfakcie, ktorú mylne zaťažil oprávnením na zrážky zo strany povinného, sťažovateľ navrhol, aby sťažnostný súd napadnuté uznesenie podľa zmenil tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietne a uloží povinnému nahradiť trovy konania v plnej výške do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

4. Predmetnú sťažnosť oprávneného súd povinnému na vyjadrenie z dôvodu hospodárnosti konania (nenavyšovania trov exekúcie) na vyjadrenie nezasielal. Stanovisko povinného je súdu známe z jeho návrhu na zastavenie exekúcie.

5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

7. Podľa Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

8. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

9. Podľa v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.

10. Podľa o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

11. Podľa súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.

12. Podľa ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

13. Sudca po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Napriek zneniu ustanovenia , s poukazom na nesúhlas oprávneného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sudca nad rámec uvádza:

14. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného, že za mzdu sa nepovažuje… náhrady mzdy… a iné plnenia poskytované zamestnancovi…, ktoré nemajú charakter mzdy.“, v tejto súvislosti súd udáva, že je potrebné rozlišovať pojem náhrady mzdy pre účely a osobitných právnych predpisov upravujúcich odvodové a daňové povinnosti. V zmysle ust. § mzda patrí zamestnancovi za vykonanú prácu, zatiaľ čo náhrada mzdy má sociálny charakter a ide o plnenie, ktoré dostáva zamestnanec v prípade, keď nepracuje.

15. Uvedené však neznamená, že uvedený príjem zamestnanca nepodlieha odvodovým a daňovým povinnostiam. Naopak. Náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru má právny základ v , kde je definovaná ako právo zamestnanca na náhradu. Z hľadiska zdanenia odvodov je táto náhrada považovaná za príjem zo závislej činnosti, lebo zastupuje stratenú mzdu podľa zákona o dani z príjmov (ust. ). Náhrada mzdy, ktorá je náhradou za stratu mzdy z pracovného pomeru sa zaradzuje pod príjmy zo závislej činnosti (ust. ZDP) a podlieha dani z príjmov a odvodom. Takáto náhrada sa teda považuje za príjem zo závislej činnosti podľa zákona o dani z príjmov a ide o príjem, ktorý plynul z pracovného vzťahu a nahrádza stratu mzdy.

16. Aj keď má náhrada mzdy povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne je sankciou voči zamestnávateľovi a teda má pre zamestnanca kompenzačný a satisfakčný charakter, základom pre jej určenie, tak ako tomu bolo aj v danom prípade je funkčný plat zamestnanca (t.j. priemerná hrubá mzda, resp. plat zamestnanca).

17. Náhrada mzdy nie je náhradou škody, ani inej (nemajetkovej) ujmy, je špecifickým nárokom priznaným v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru (). Pre odvodové a daňové účely nie je dôležité to, aký má charakter a plní funkciu, ale či v zmysle príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov podlieha odvodovým a daňovým povinnostiam. Vyšší súdny úradník správne poukázal na príslušné ustanovenia zákonov, ktoré výslovne ustanovujú, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru predstavuje vymeriavací základ pre odvody na sociálne a zdravotné poistenie. Taktiež považuje náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za príjem zo závislej činnosti, ktorý tvorí základ dane z príjmu, aj keď výslovne tento pojem nepoužíva. Vyššiemu súdnemu úradníkovi možno vytknúť len to, že v prípade dane z príjmu mal poukázať okrem ustanovenia aj na ustanovenie , podľa ktorého príjmom zo závislej činnosti (ktorý predstavuje základ dane z príjmu podľa ) sú príjmy plynúce v súvislosti s minulým, súčasným alebo budúcim výkonom závislej činnosti alebo funkcie bez ohľadu na to, či daňovník pre platiteľa príjmu skutočne vykonával, vykonáva alebo bude vykonávať túto závislú činnosť alebo funkciu. Náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ako už z titulu, pre ktorý je priznávaná vyplýva, súvisí s minulým pracovnoprávnym, či obdobným vzťahom medzi zamestnávateľom a jeho zamestnancom (ak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával). Pre odvodové a daňové účely teda nie je dôležité, že na rozdiel od mzdy, náhrada mzdy nie je priznávaná za výkon práce, závislej činnosti, ale že má v závislej činnosti pôvod, súvisí s ňou. Právny názor oprávneného tak odporuje danej zákonnej úprave. Samotný pojem hrubej ani čistej náhrady mzdy nepoužíva, používa len pojem náhrada mzdy bez bližšej konkretizácie. Súd pri priznaní náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru postupuje v zmysle príslušných ustanovení . Skutočnosť, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru je priznaná (aj keď to nie je výslovne vyjadrené) brutto vyplýva práve z iných právnych predpisov uvedených vyšším súdnym úradníkom. Preto súd ani nemôže priznať náhradu mzdy „netto“, môže len pre úplnosť, nad rámec svojich zákonných povinností vyjadriť, aká suma z priznanej náhrady mzdy má byť ako netto vyplatená (bývalému) zamestnancovi, môže (avšak nemusí) to uviesť ako doplňujúcu, upresňujúcu informáciu, vždy však musí vo výroku vyjadriť náhradu mzdy vypočítanú podľa (teda brutto pre účely odvodov a dane z príjmu). Aj keď náhrada mzdy neplní funkciu a nemá charakter mzdy, právny

názor prezentovaný oprávneným by znamenal, že aj mzdu, na ktorú má zamestnanec nárok v zmysle , na ktorej sa so zamestnávateľom dohodol v pracovnej zmluve, by mal zamestnávateľ vyplatiť celú zamestnancovi, pretože ani v pracovnej zmluve nemusí byť uvedené, že sa jedná o mzdu brutto. Aj v tomto prípade táto skutočnosť nevyplýva zo , ale z príslušných právnych predpisov stanovujúcich, že mzda je vymeriavacím základom pre sociálne a zdravotné odvody, resp. je základom dane z príjmu. Pojem hrubá mzda v podstate ani nepoužíva, spomína ho len v prechodnom, intertemporálnom ustanovení v súvislosti so stanovením priemerného zárobku zamestnanca za rozhodujúce obdobie, ktoré predchádza dňu nadobudnutia účinnosti .

18. Na podporu svojej argumentácie sťažnostný súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít, napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 01.08.2012: „Podľa dovolateľa súdy nesprávne právne posúdili vec, keď priznali žalobcovi náhradu tzv. hrubej mzdy a z tejto priznali aj úrok z omeškania. Dôvodil, že z rozhodnutia súdu musí byť nepochybný presný rozsah a obsah plnenia, rozhodnutie, ktoré by tieto náležitosti nemalo, by jednak nebolo vykonateľné a ani by nemohlo byť podkladom pre výkon rozhodnutia. Ak by povinný (zamestnávateľ) odmietol náhradu mzdy vyplatiť, výpočet dane a odvodov by bol pri priznaní náhrady tzv. hrubej mzdy neprípustne prenesený do výkonu rozhodnutia. Naviac pri priznaní náhrady tzv. hrubej mzdy základ pre výpočet úroku z omeškania nezodpovedá skutočnosti, pretože zamestnávateľ nedlhuje zamestnancovi tzv. hrubú mzdu, ale tzv. čistú mzdu, a preto ani nemôže niesť zodpovednosť za úrok z omeškania z tzv. hrubej mzdy. Rozsah peňažného plnenia stanovený súdnym rozhodnutím musí teda presne zodpovedať tej čiastke, ktorú je treba zaplatiť, t.j. v danom prípade tzv. čistej mzdy (R 28/83)... S námietkou dovolateľa, že ohľadne žalovanej čiastky nie je súdne rozhodnutie presné ani správne, pretože žalovaná čiastka bola žalobcovi priznaná súdmi oboch stupňov v „hrubej“ výške, dovolací súd súhlasí v tom, že v rozhodovacej činnosti súdov bol v minulosti prijatý právny názor, že povinnosť (zamestnávateľa) zaplatiť mzdu (náhradu mzdy), ktorá prináleží zamestnancovi, uloží súd v rozsudku po odpočítaní dane zo mzdy v tzv. „čistej„ výške (porovnaj záver býv. Najvyššieho súdu ČSSR v Stanovisku zo dňa 26. apríla 1983, sp.zn. Sc 3/82, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 28, ročník 1983). Uvedené závery judikatúry súdov, založené na právnej úprave účinnej do 31. decembra 1992, však nemožno po 1. januári 1993 v dôsledku zmenenej právnej úpravy v daňovej oblasti (zrušenie o dani zo mzdy v znení neskorších predpisov, a prijatie o daniach z príjmov) použiť. V „čistej“ výške je možné zamestnancovi priznať mzdu (náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru) len za dobu do 31. decembra 1992. Mzda (náhrada mzdy) od 1. januára 1993, ktorá prináleží zamestnancovi, tak podlieha dani z príjmu. Výšku mzdy (náhrady mzdy) od 1. januára 1993 preto súd vo svojom rozhodnutí stanoví v „hrubej“ výške a je vecou platcu dane, poprípade poplatníka, aby v súlade so zákonom splnil svoje povinnosti pri výbere a platení dane. Ak priznali preto súdy nižších stupňov od 1. januára 1993 žalobcovi náhradu služobného platu (náhradu mzdy) v „hrubej“ výške, t.j. vrátane všetkých zákonných odvodov, rozhodli v súlade s hmotným právom.“ Z tohto rozhodnutia vychádzal aj Najvyšší správny súd v rozsudku zo dňa 29.11.2023 zverejnenom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 86/2024: „Podľa už citovaného Zák. práce má zamestnanec nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku. Ten sa podľa Zák. práce určuje zo mzdy zúčtovanej na výplatu, nie zo mzdy skutočne vyplácanej (po vykonaní zrážok zo mzdy). Z Zák. práce a contrario potom možno takisto vyvodiť, že priemerný zárobok je zásadne priemerným hrubým zárobkom, teda bez odpočítania súm poistného a preddavkov na daň; po takomto odpočítaní ide totiž o priemerný čistý mesačný zárobok, z ktorého sa má vychádzať jedine vtedy, ak tak výslovne ustanovujú všeobecne záväzné právne predpisy. Už citovaný Zák. práce však neustanovuje, že by sa malo vychádzať z takéhoto čistého zárobku. Judikatúra v minulosti (v súvislosti s vykonateľnosťou súdnych rozhodnutí) vyslovila, že povinnosť zaplatiť náhradu mzdy, ktorá pracovníkovi patrí podľa (dnešného) Zák. práce, má súd v rozsudku uložiť po odpočte „dane zo mzdy“ podľa vtedajšieho o dani zo mzdy (porov. stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Sc 3/82, judikát R 28/1983). Novšia judikatúra však zdôraznila, že toto stanovisko nie je použiteľné od 1. januára 1993; od tohto dátumu súd výšku náhrady mzdy určí v „hrubej“ výške a je vecou platiteľa dane, prípadne daňovníka, aby v súlade so zákonom splnil svoje povinnosti pri výbere a platení dane (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. )“ Z tohto záveru vychádza II. výroková časť predmetného rozhodnutia: „Ak súd prizná náhradu mzdy z neplatného pracovného pomeru „v hrubom“, teda bez zníženia o poistné a (preddavok na) daň z príjmu, ktoré má z tejto náhrady povinný zaplatiť zamestnanec, je vymeriavacím základom podľa a takto priznaná náhrada. Zamestnanec nemôže žiadať, aby sa táto náhrada

považovala za náhradu „v čistom“ a aby z nej (spätným prepočtom) vypočítal fiktívny vymeriavací základ „v hrubom“.“ Napokon sťažnostný súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 17.12.2008 publikovaný v zbierke NS a rozhodnutí súdov SR 4/2009 v zmysle ktorého „Náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru treba zahrnúť do vymeriavacieho základu za príslušné kalendárne mesiace neplatne skončeného pracovného pomeru aj v prípade, ak bola vyplatená po skončení pracovného pomeru.“

19. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného že záväznou je len výroková časť rozsudku – exekučného titulu, a nie ja jeho odôvodnenie a že len proti odôvodneniu rozhodnutia sa nemožno odvolať s poukazom na ust. . a , k tomu súd udáva, že výrok a odôvodnenie rozhodnutia tvoria jeden celok, sú vzájomne späté. Aj keď je právne záväzný len výrok rozhodnutia, tomu výroku musí zodpovedať aj jeho odôvodnenie. Bez odôvodnenia by totiž strana sporu nepoznala dôvody, pre ktoré súd rozhodol vo výroku svojho rozhodnutia, rozhodnutie by bolo nepreskúmateľné. Účelom ust. je zabrániť podávaniu odvolaní z akademických, teoretických dôvodov, kedy by strana sporu síce súhlasila s výrokom rozhodnutia, ale namietala by len dôvody, na ktorých súd svoje rozhodnutie (výrokovú časť) založil. Ak však strana sporu nesúhlasí ani s výrokom rozhodnutia, ktorý je vydaný v jej neprospech, v odvolaní v rámci odvolacích dôvodov okrem rozsahu, v ktorom rozhodnutie (jeho výrokovú časť) súdu prvej inštancie napáda, napáda aj odôvodnenie, z ktorého výroková časť rozhodnutia vzišla. Preto z dôvodov uvedených už vyššie skutočnosť, že súd vo výroku rozhodnutia neuviedol náhrady mzdy brutto neznamená, že povinný (ako zamestnávateľ) nemá v zmysle príslušných právnych predpisov povinnosť vykonať z náhrady mzdy priznanej oprávnenému odvodové a daňové povinnosti.

20. Sťažnosť oprávneného smerovala voči celému rozhodnutiu t.j. aj voči II. a III. výroku napadnutého uznesenia (ako výrokom závislým od I. výroku), hoci sa sťažnostné dôvody oprávneného uvedených výrokov nedotkli. Súd preto pri posudzovaní sťažnosti oprávneného preskúmal aj II. a III. výrok napadnutého uznesenia, ako výroky závislé, pričom v tomto smere poukazuje na ich zdôvodnenie vyšším súdnym úradníkom v napadnutom uznesení, s ktorým odôvodnením sa stotožňuje.

21. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 12.11.2025 zamietol.

22. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. Podľa § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho návrh priznal ich náhradu v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať.

24. Podľa § 199e prvá veta Exekučného poriadku ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene.

25. O trovách sťažnostného konania súd prvej inštancie rozhodoval s poukazom na ust. v spojení s ust. Exekučného poriadku. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť oprávneného zamietol, nárok na náhradu trov sťažnostného konania by súd priznal povinnému, ako úspešnému účastníkovi. Tomuto však žiadne trovy konania v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného nevznikli, nakoľko tento o podanej sťažnosti nemal vedomosť (uvedená sťažnosť mu na vyjadrenie zaslaná nebola), preto súd rozhodol, že povinnému nárok na náhradu trov sťažnostného konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné ( ). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné ( Exekučného poriadku).