Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cob/93/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: amedia.sk s.r.o., so sídlom Oravská Poruba 124, Oravská Poruba 027 54, IČO: 47 369 370, zastúpeného: PUKAJ, advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 1661, Dolný Kubín 026 01, IČO: 53 029 623, proti žalovanému: SUPTel s.r.o., so sídlom Pri Šajbách 3, Bratislava - Rača 831 06, IČO: 35 824 425, zastúpenému: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA HUBOCKÁ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Panenská 7, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 03, IČO: 51 411 491, v konaní o zaplatenie 26.305,92 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k.

- 85 zo dňa 25.9.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. - 85 zo dňa 25.9.2023 p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom č. k. - 85 zo dňa 25.9.2023 rozhodol vo výroku I tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 26.305,92 Eur spolu s 8% p.a. úrokom z omeškania od 3.1.2020 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- Eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku II priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 30.9.2022 Okresnému súdu Banská Bystrica domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 26.305,92 Eur s príslušenstvom. Žalobca v žalobe tvrdil, že na základe objednávky č. 200/BA4MK/2019 (Objednávka 1) si žalovaný u žalobcu objednal realizáciu zemných prác pre projekt INS_FTTH_NM_NMnV_3. Objednávkou č. 201/BA4MK/2019 (Objednávka 2) si žalovaný objednal u žalobcu zemné práce spojené s prekládkou pre projekt INS_FTTH_NM_NMnV_4. Objednané práce na základe Objednávky 1 boli žalobcom dodané dňa 11.12.2019 a práce na základe Objednávky 2 boli žalobcom dodané 18.11.2019, o čom svedčia aj priložené faktúry (prílohy k žalobe). Žalobca zrealizoval všetky práce riadne a včas a vystavil daňové doklady faktúry, ktoré boli uhradené len čiastočne. Žalovaný adresoval žalobcovi jednostranný zápočet, na základe ktorého malo dôjsť k započítaniu vzájomných pohľadávok patriacich žalobcovi a žalovanému. Započítanie pohľadávok žalobca neuznáva. Žalobca pre odstránenie akýchkoľvek pochybností uvádza, že vystavil faktúry za zrealizované práce, ktorých rozsah bol kontrolovaný pracovníkom žalovaného a to na základe jeho súpisu. V rámci mimosúdnych rokovaní sa preukázalo, že v skutočnosti bol rozsah uskutočnených prác nižší na rozdiel od vyfakturovaných prác. Z toho dôvodu žalobca vystavil dňa 31.12.2020 dobropis č.

20000259 na sumu 1.246,38 Eur so splatnosťou dňa 14.2.2021. Uvedený krok žalobca uskutočnil i napriek tomu, že súpis prác bol potvrdený pracovníkom žalovaného. Žalovaný až po uplynutí viac ako troch mesiacov prostredníctvom emailu zaslal žalobcovi reklamáciu. V doručenom e-maily absentujú akékoľvek bližšie informácie ohľadom reklamácie ako aj prípadná fotodokumentácia vád, ktorá by preukazovala vady diela. Reklamácia nebola uplatnená riadnym spôsobom a včas. Tento nedostatok nebol odstránený ani po naliehaní žalobcu na riadne uplatnenie reklamácie s bližším špecifikovaním vád diela. K uvedenej reklamácií resp. k uplatneniu nákladov na opravu uvedeného chodníka na ulici Sasinkovej žalobca uvádza, že túto reklamáciu neuznáva. Objednávateľ diela (investor) Nové Mesto nad Váhom malo oznámiť vady na diele už dňa 23.1.2020, avšak žalovaný emailom až začiatkom apríla 2020 informoval žalobcu, že treba opraviť chodník v celej šírke a dĺžke, pričom neuviedol žiadne bližšie skutočnosti. Na základe žalobcovho dopytu o poskytnutie dokladov k uplatňovanému nároku opravy chodníka na ulici Sasinkovej bola žalobcovi doručená faktúra vystavená spoločnosťou TERRA - MONT, s. r. o., IČO: 52 751 783 na sumu 37.787,15 Eur spolu s fotografiami daného chodníka. Predmetné fotografie v žiadnom prípade nepreukazujú vady diela, nie je možné ustáliť, či dielo má vady alebo ich nemá. Reklamácia nebola riadne uplatnená. Z predmetnej faktúry vystavenej spoločnosťou TERRA - MONT vyplýva, že nový zhotoviteľ vykonal práce dňa 14.4.2020, t.j. necelé dva týždne po tom ako bol zaslaný prvý e-mail od žalovaného žalobcovi ohľadne reklamácie. Z listu, ktorý má žalobca k dispozícii sa malo konať dňa 23.1.2020 stretnutie na Mestskom úrade v Novom Meste nad Váhom na tému „Dokončenie prác na území mesta“, ktorého sa zúčastnili aj zástupcovia žalovaného a zo zápisu má vyplývať informácia o vadách na ulici Sasinková. Žalobca poukázal na zákonné ustanovenie , a z. č. (ďalej len “”). Reklamácia vady diela nebola uskutočnená v zmysle zákona a to bezodkladne potom ako sa o tom žalovaný dozvedel, taktiež nebola žalobcovi poskytnutá primeraná lehota na odstránenie vád, vady diela neboli u žalobcu riadne uplatnené. Upomínací súd o podanej žalobe rozhodol tak, že vydal platobný rozkaz sp. zn. - 28 zo dňa 6.10.2022.

3. K podanej žalobe a k platobnému rozkazu sa v rámci procesnej obrany v odpore vyjadril žalovaný, ktorý navrhol žalobu zamietnuť, čo odôvodnil tým, že nárok zanikol započítaním vzájomných pohľadávok. Pohľadávka žalovaného predstavuje nárok na náhradu škody vo výške 37.878,15 Eur z dôvodu, že žalobca odmietol realizovať odstránenie nedostatkov a vád, čím bol žalovaný nútený tieto nechať odstrániť treťou osobou. Následne po uplatnení škody adresoval žalovaný žalobcovi „Jednostranný zápočet“, z ktorého vyplýva, že žalovaný si voči pohľadávke žalobcu započítava pohľadávku. K predloženým dôkazom, ktorými chcel žalobca preukázať, že žalovaný mal už v mesiaci január 2020 vedomosť o vadách, žalovaný uvádza, že odpoveď z Nového Mesta nad Váhom považuje len za všeobecnú, bez akejkoľvek konkretizácie, z ktorej žiadnym spôsobom nevyplýva, že žalovaný mal vedomosť už v mesiaci január 2020 o rozsahu reklamovaných vád na ulici Sasinkova. E-mail zo dňa 24.1.2020 bol zo strany žalovaného doručený a to nasledujúcim účastníkom - pani S. O. (Mesto Nové Mesto nad Váhom), pánovi C. B., pani Y. a pánovi T. (všetci traja za spoločnosť SUPTel s.r.o.). Predmetom tohto e-mailu bola zápisnica zo stretnutia účastníkov z Nového Mesta nad Váhom a zamestnancami žalovaného. Žalovaný zaslal v prílohe e-mailu návrh Zápisu zo stretnutia zo dňa 23.1.2020. Zo zápisu žiadnym spôsobom nevyplýva, že dokončovacie práce sa majú týkať aj ulice Sasinkovej. Súčasne žalovaný požiadal Nové Mesto nad Váhom o kontrolu, prípadne pripomienky k zápisu. Zo strany Mesta Nového Mesta nad Váhom však žiadne pripomienky k zápisu neboli vznesené. Zápis, ktorý bol predložený zo strany žalobcu nie je správny a ulica Sasinkova sa tam uvádza len nedopatrením. O tom, že došlo k pochybeniu právny zástupca žalovaného informoval aj žalobcu a teda jednoznačne o tomto vedomosť má. Za účelom preukázania tej skutočnosti, že zápis zo stretnutia bol doručený zo strany žalovaného dňa 24.1.2020 e-mailom bez ulice Sasinkova a v prípade potreby na preukázanie tejto skutočnosti zabezpečí žalovaný odborný posudok na preukázanie pravosti dokumentu. Žalovaný po oznámení z mesta Nového Mesta nad Váhom o potrebe odstránenia vád (nešlo o mesiac 1/2020), tieto vzniesol žalobcovi. Má za to, že reklamácia vád bola uplatnená v súlade so zákonom.

4. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom žalovaný zmenil skutkové tvrdenia, tvrdil, že v objednávkach, ktoré mali založiť záväzkový vzťah absentujú esenciálne náležitosti zmluvy o dielo. Nie je jasné, čo malo byť predmetom zmluvy o dielo, absentuje dohoda o cene, zmluva je neplatná. Ak by súd vyhodnotil, že vznikol zmluvný vzťah, žalobca nepreukázal, že vystavené faktúry korešpondujú s vystavenou objednávkou, dielo protokolárne neodovzdal, žalovaného písomne nevyzval na prebratie diela. Nepreukázal doručenie daňových dokladov, namietal lehotu splatnosti.

5. V kontexte uvedeného súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný v písomných vyjadreniach tvrdil, že pohľadávka žalobcu zanikla jednostranným započítaním a pozostáva z nákladov na odstránenie vád diela treťou osobou. Žalobca uviedol, že dielo bolo vykonané v decembri 2019, žalovaný nepreukázal aké vady dielo malo. Nárok z vád si neuplatnil riadne a včas. Nepreukázal, že tretej osobe uhradil cenu za odstránenie vád. V dôsledku čoho súd prvej inštancie považoval popretie skutkových tvrdení žalovaného na pojednávaní za nekvalifikované a v dôsledku toho za neúčinné.

6. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia v spojení s , , č. (ďalej len „“) a uviedol, že na nové skutkové tvrdenia žalovaného na pojednávaní z hľadiska procesnej obrany neprihliada a následne sa oboznámil so skutkovými okolnosťami uvádzanými stranami sporu a k nim doloženými listinnými dôkazmi za účelom vykonania dokazovania a zistenia skutkového stavu, pričom poukazuje na to, že nevykonával dokazovanie ku skutočnostiam, ktoré strany sporu vzájomne nenamietali. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca žalovanému vystavil daňové doklady faktúry č. 19000259, 19000227, 19000267, 19000260. Podľa tvrdených skutočností žalobcu v žalobe dielo na základe objednávky č. 1. bolo žalobcom dodané dňa 11.12.2019 a práce na základe objednávky č. 2. boli žalobcom dodané dňa 18.11.2019. Uvedené žalovaný nepoprel. Podľa tvrdení žalobcu, medzi stranami prebiehali mimosúdne rokovania. Žalovaný vady reklamoval po vyše troch mesiacoch vychádzajúc zo zápisu zo dňa 21.1.2021. Zápis v časti vedomosti o vadách bola zo strany žalovaného spochybnená a skutočnosť, že dielo bolo dodané tak ako tvrdil žalobca, žalovaný nepoprel.

7. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný nepreukázal včasnosť reklamácie vád diela a preto k tejto skutočnosti dôkazné bremeno neuniesol s poukazom na , a . Pri takomto skutkovom zistení považoval súd prvej inštancie, že dielo žalobca ukončil a odovzdal žalovanému, ktorý s ním začal disponovať, dostalo sa teda do jeho priamej dispozície. Zmluva o dielo bola uzatvorená medzi stranami sporu a nie medzi Mestom Nové Mesto nad Váhom. Skutočnosť, že žalovaný sa ani nedomáhal odovzdania diela, neprebral a protokol o prevzatí nepodpísal, nemôže založiť dôvodnosť pre nezaplatenie ceny za zhotovené dielo, rovnako ani obrana, podľa ktorej malo dielo vady. Existencia vadného plnenia nebola zo strany žalovaného zákonným spôsobom v súdnom konaní preukázaná (neuviedol o aké vady ide), preto mu vznikla povinnosť zaplatiť cenu diela. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovanému ani nemôže vzniknúť nárok vyplývajúci z kompenzačného návrhu, podľa ktorého žiadal priznať náhradu nákladov, ktoré vynaložil na odstránenie ním tvrdených vád diela treťou osobou, keď nepredložil dôkaz o vyčíslení nákladov na odstránenie vád inými subjektmi. V prípade, ak by dielo malo vady a zhotoviteľ pri riadne uplatnenej reklamácii zo strany objednávateľa ich v primeranej lehote neodstráni, resp. ich odmietne odstrániť, zákon poskytuje objednávateľovi nároky z vád podľa toho, či sa jedná o podstatné, alebo nepodstatné porušenie zmluvy, kedy vznikne nárok buď na odstránenie vád diela, zľavu z ceny, alebo odstúpenie od zmluvy. Práve tým, že žalovaný nepreukázal splnenie zákonom vyžadovaných podmienok pre riadne uplatnenie reklamácie, nevznikli mu žiadne nároky z vád diela a preto ani jeho kompenzačný návrh nemôže byť úspešný. Súd prvej inštancie vo vzťahu k navrhnutým dôkazom uviedol, že nevykoná výsluch svedkyne pani O., pracovníčky MÚ Nové Mesto nad Váhom, ktorá by sa mala vyjadriť k zápisu zo dňa 23.1.2020, pričom jej výpoveď je bezpredmetná. Rozhodujúce je, kedy žalovaný mal možnosť sa o vadách dozvedieť. Súd prvej inštancie neprihliadol na námietku žalovaného ohľadne splatnosti daňových dokladov v zmysle zásad koncentrácie konania. Súd prvej inštancie skutkové tvrdenia žalobcu považoval za preukázané. Vyúčtovanú jednotkovú cenu v daňových dokladoch žalovaný v čase doručenia nerozporoval, nenamietal, že žalobca dielo neodovzdal, nenamietal, že mu nevnikol nárok na zaplatenie ceny diela, preto súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalovanú istinu titulom neuhradenej ceny za vykonané dielo spolu s úrokom z omeškania podľa v spojení s nariadením vlády Slovenskej republiky č. Okrem istiny a úroku z omeškania súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj paušálnu náhradu nákladov v zmysle v spojení s Nariadenia vlády SR č. 21/2013.

8. O trovách konania súd rozhodol v zmysle tak, že náhradu trov konania priznal žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech.

9. Proti napadnutému rozsudku v celom rozsahu podal žalovaný odvolanie, ktoré odôvodňuje podľa , písm. f) a písm. h) a žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne žalovaný žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a žalobcu zaviaže na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v rozsahu 100%, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný vo svojom odvolaní zopakoval zistený skutkový stav a citoval zistenia súdu prvej inštancie uvedené v jednotlivých bodoch odôvodnenia napadnutého rozsudku a dodal, že súd prvej inštancie svojím výrokom I a výrokom II založil dôvody na podanie odvolania, nakoľko v zmysle predmetných vyššie uvedených ustanovení súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súčasne súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a takisto rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný ďalej vo svojom odvolaní poukázal na právne posúdenie zmluvy o dielo, keď uviedol, že na pojednávaní dňa 25.9.2023 uviedol, že zmluva o dielo, na ktorú sa odvoláva žalobca a na základe ktorej odôvodňuje aj svoj nárok na zaplatenie sumy 26.305,92 Eur, je absolútne neplatným právnym úkonom. Ďalej na pojednávaní uviedol, že nestanovuje obligatórne písomnú formu zmluvy o dielo, je zodpovednosťou zmluvných strán, či sa slobodne rozhodnú pre ústnu formu zmluvy alebo písomnú formu zmluvy. Žalovaný ďalej v tejto veci uvádza, že ak sa podarí vôľu účastníkov v procese hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred doslovným významom textu zmluvy. V zmysle úpravy dostatočné vymedzenie predmetu diela patrí k základným náležitostiam zmluvy o dielo. Z odôvodnenia rozsudku nie je žiadnym spôsobom preukázané zo strany prvostupňového súdu, že nárok žalobcu posúdil podľa a v súlade s ustanovením , ktorý definuje zmluvu ako zmluvu o dielo tak, ako to uvádzal v bode 14 odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého tiež nie je žiadnym spôsobom zrejmé, na základe čoho posúdil súd prvej inštancie nárok žalobcu vo vzťahu k uzavretej zmluve o dielo, kedy mal súd prvej inštancie za preukázané, kedy bola medzi sporovými stranami uzavretá zmluva o dielo, neuviedol žiadny konkrétny dátum, ku ktorému vyhodnotil vzťah medzi žalobcom a žalovaným, že ide o uzavretú zmluvu o dielo. Tak isto nebolo zo strany súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom preukázané a ani posudzované, či došlo medzi sporovými stranami k platnému uzatvoreniu zmluvy o dielo, ako ani, či uzavretá zmluva o dielo obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo. Žalovaný tiež uviedol, že keď súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu, ktorý mu vyplýva zo zmluvy o dielo uzavretej so žalovaným, bolo povinnosťou súdu, aby takéto právne posúdenie nároku žalobcu aj riadne a náležite zdôvodnil, pričom súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom, aj napriek tomu, že nárok žalobcu vyhodnotil ako nárok vyplývajúci zo zmluvy o dielo podľa ustanovenia , nezaoberal tým, kedy bola zmluva o dielo uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, či išlo o zmluvu o dielo v písomnej forme, alebo bola uzatvorená medzi sporovými stranami ústne a ktorý deň došlo k uzatvoreniu zmluvy. Tak isto nebolo zo strany prvostupňového súdu žiadnym spôsobom vyhodnotené, či zmluva, z ktorej vyplýval nárok, spĺňala ním posúdený nárok žalobcu, ktorý mu podľa súdu vyplýval zo zmluvy o dielo podľa , či takáto zmluva o dielo spĺňala všetky podstatné náležitosti na platné uzavretie zmluvy o dielo. Súd svoje právne posúdenie založil len na tom, že podľa jeho názoru bola uzatvorená zmluva o dielo medzi sporovými stranami, avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevyplýva, kedy bola uzatvorená, akú formu mala zmluva o dielo medzi sporovými stranami, čo bolo predmetom zmluvy o dielo, k akému určeniu odmeny došlo medzi žalobcom a žalovaným za vykonanie diela, dokedy mal žalobca realizovať dielo a v akom rozsahu, dokedy ho mal žalobca odovzdať žalovanému a súčasne, kedy malo prejsť (alebo kedy prešlo) vlastnícke právo zo žalobcu ako zhotoviteľa na objednávateľa a pod. Súd prvej inštancie sa uspokojil len s konštatovaním, že išlo o zmluvu o dielo, pričom jej uzavretie ani dohodu o predmete diela, o určení výšky za dielo, ako ani sporových strán nemal žiadnym spôsobom preukázané a ani sa s takýmto určením zmluvy v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne nevysporiadal. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s týmto svojim právnym posúdením a ani so svojimi závermi, že bola medzi sporovými stranami uzavretá zmluva o dielo. Žalovaný je toho názoru, že v tejto časti je odôvodnenie napadnutého rozsudku nezákonné, arbitrárne a svojvoľné. Právne posúdenie nároku žalobcu zo strany súdu je právne nekomformné a neudržateľné a najmä nepreskúmateľné. Žalovaný tiež uviedol, že na pojednávaní dňa 25.9.2023 poukázal na to, že nárok žalobcu nie je dôvodný pre neexistenciu zmluvy o dielo, pričom súd prvej inštancie v bode 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že na nové skutkové tvrdenia žalovaného na pojednávaní z hľadiska procesnej obrany neprihliada. Tak isto prvostupňový súd uviedol, že na procesné úkony žalovaného neprihliadne, lebo neboli uplatnené včas. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie na skutkové tvrdenia žalovaného neprihliadol a ani prečo by nemali byť uplatnené včas. Na pojednávaní,

ktoré sa konalo dňa 25.9.2023 tieto boli zo strany žalovaného uplatnené v štádiu súdneho konania, kedy nebolo dokazovanie ukončené.

10. V ďalšej časti odvolania žalovaný uviedol, že žalovaný počas celého súdneho konania uvádzal, že práce žalobcu reklamoval a že dielo nebolo riadne vykonané zo strany žalobcu. Už len samotná skutočnosť, že došlo k reklamácii diela a ani k prevzatiu diela svedčí o tom, že dodanie diela, tak ako to prezentoval žalobca, nemohlo nastať. Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobca v súdnom konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalovaný prevzal ním realizované práce, a ani že by bola žalovanému doručená faktúra, alebo že by sa vôbec táto faktúra, ktorá slúži ako dodací list, dostala do dispozície žalovaného, a preto nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané, že touto faktúrou, ktorá je zároveň dodacím listom, mohli voči žalovanému nastať účinky, ktoré sa ňou sledovali. Žalovaný zároveň uvádza, že ani text vo faktúre nekorešponduje s objednávkou, na ktorú sa žalobca odvoláva a teda je nesporné, že v zmysle objednávky, resp. žiadnej z dvoch predložených objednávok, nemohol žalobca realizovať práce, ktoré sú predmetom fakturácie. Žalovaný poukázal na objednávku, ktorá nekorešponduje ani s faktúrou a na objednávke sa uvádza úplný iný projekt pod iným číslom a na úplne odlišné práce, ako boli vykonané žalobcom v zmysle jeho faktúry. Faktúra síce vyhotovená bola, ale nebolo preukázané, že práce vykonal žalobca, tak isto nebolo preukázané, že faktúra spolu s dodacím listom sa dostala do dispozície žalovaného a že na základe takejto faktúry mohli nastať účinky dodania diela, tak ako to vyhodnotil prvostupňový súd. Žalovanému nie je ani zrejmé, na základe čoho prvostupňový súd vyhodnotil, že žalovaný dodanie diela nepopieral, keď z písomných vyjadrení je nesporné, že žalovaný reklamoval dielo a keďže ho reklamoval, nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k jeho dodaniu a prevzatiu zo strany žalovaného. Ak mal teda súd prvej inštancie za to, že došlo k odovzdaniu diela zo strany žalobcu žlovanému (vyplýva to z bodu 17 odôvodnenia napadnutého rozsudku), absentuje však posúdenie súdom, kedy k tomu došlo, čím podľa názoru žalovaného nedošlo zo strany súdu ani k ustáleniu otázky, kedy bolo podľa súdu dielo dodané riadne a včas a kedy došlo k prevzatiu diela, napriek tomu však súd uznal nárok žalobcu ako dôvodný, teda, že žalobca dodal dielo riadne a aj ho odovzdal žalovanému, a z tohto dôvodu mu vznikol nárok na zaplatenie ceny za dielo, ktorá však nebola žiadnym spôsobom v súdnom konaní preukázaná, že došlo k určeniu ceny za vykonanie diela vo výške, aká sa uvádza vo faktúre. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal v napadnutom rozsudku ani s tým, kedy podľa jeho názoru žalovaný začal „disponovať s dielom“, tak ako uvádza v bode 17 odôvodnenia napadnutého rozsudku, teda čo súd považoval, resp. aký dôkaz vyhodnotil za relevantný, ktorým došlo zo strany žalovaného k možnosti „disponovať s dielom“, pričom však súd prvej inštancie ani neustálil, čo vlastne považoval za „dielo“ s akými parametrami a v akom rozsahu malo byť vykonané. Žalovaný odmietol závery súdu prvej inštancie uvedené v tomto bode napadnutého rozsudku. Posúdenie otázky, či žalobca dodržal svoje záväzky zo zmluvy o dielo a či plnil riadne a bez vád, je posúdenie tejto otázky možné len v prípade, že je zrejmé, čo bolo predmetom zmluvy o dielo. V konaní nebolo preukázané, že sporové strany uzavreli zmluvu o dielo. Námietkami a prezentovanými argumentmi žalovaného sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal a nevyjadril sa k podstatným skutočnostiam, ktoré boli medzi sporovými stranami sporné. Súd prvej inštancie, podľa žalovaného, v priebehu konania vychádzal len z návrhu žalobcu, ktorý si uplatnil nároky z titulu zaplatenia ceny za dielo t.j. za riadne vykonané dielo. Prvostupňový súd odignoroval argumenty žalovaného, že nedošlo k riadnemu vykonaniu diela, keďže žalovaný opakovane uvádzal, že dielo malo vady a reklamoval ho. V konaní tiež nebolo preukázané, že sporové strany uzavreli zmluvu o dielo (napr. konkludentne, resp. podpisom preberacieho protokolu s upresnením stavebných prác) s natoľko určitým predmetom plnenia, aby mohlo byť v súdnom konaní posúdené, či žalobca plnil riadne alebo či plnil vadne. Zo súdneho spisu je tak nesporné, že skutkový stav nezodpovedá skutkovému stavu, ktorý bol vyhodnotený súdom vzhľadom na vykonané dôkazy. Žalovaný pritom poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. júla 2018, sp. zn. . Žalovaný tiež uviedol, že do konania predložil viaceré písomné dôkazy, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neuvádza, z akého dôvodu neposudzoval žalovaným predložené listinné dôkazy vo vzťahu k nároku žalobcu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ani nevyplýva, že by ich posudzoval a vyhodnotil ako nedôvodné. Z napadnutého rozsudku je tak nesporné, že súd prvej inštancie na predložené listinné dôkazy žalovaného žiadnym spôsobom neprihliadol, tieto ani v zmysle napadnutého rozsudku neposudzoval, ani nevyhodnotil a úplne ich odignoroval. Uvedené malo nepochybne vplyv aj na posúdenie súdom, čo zapríčinilo, že súd prvej inštancie neuplatnil zásadu, v zmysle ktorej sa dôkazy posudzujú nie len samostatne, ale aj v ich vzájomnej súvislosti. Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobca predložil v konaní iba jeden daňový doklad a jeden dopropis, pričom faktúry, na ktoré sa odvolával neboli do súdneho konania ani predložené. Pokiaľ aj žalobca v žalobe uvádza, že

upomienkou vyzval na úhradu faktúr, takáto upomienka sama o sebe nemôže byť dôkazom, že daňové doklady boli žalovanému doručené. Skutočnosť, že by žalobca v upomienke zaslal žalovanému daňové doklady a ani aké daňové doklady, nebola v konaní preukázaná. Preto takéto právne posúdenie súdom nemôže obstáť a súd nad rámec tvrdených skutočností žalobcom svojvoľne priznal žalobcovi jeho nárok a to na základe tvrdení žalobcu, ktoré žalobca nikde v žalobe neuviedol a ani nepreukázal, že došlo k doručeniu faktúr a po doručení faktúry mal žalovaný možnosť faktúru namietať alebo rozporovať. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal vyjadrením žalovaného ani predloženými dôkazmi a ani ich neuviedol v bode 4 odôvodnenia ako dôkazy, ktoré by súd prvej inštancie posudzoval vo vzťahu k nároku žalobcu. Ak súd prvej inštancie na ne neprihliadol, musel ich však uviesť, že ich posudzoval a vyhodnotil ich ako nedôvodné. Takýmto postupom sa však súd prvej inštancie neriadil.

11. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 18.12.2023, v ktorom uviedol, že žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy. V tejto otázke súd prvej inštancie zaujal správne stanovisko, keď žalobca už v samotnom návrhu na vydanie platobného rozkazu uviedol všetky rozhodné skutočnosti, potrebné na preukázanie jeho tvrdených skutočností. Taktiež z podaného platobného rozkazu je nepochybné, že pred samotným podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu, bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie predmetných faktúr, pričom prebehla medzi žalobcom a žalovaným rozsiahla komunikácia. Teda žalovaný už pred podaním podaného návrhu na vydanie platobného rozkazu mal vedomosti o všetkých podstatných skutočnostiach, o ktoré žalobca opiera svoj nárok. Žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepoprel pohľadávku žalobcu, pričom zopakoval tie isté skutočnosti, ktoré boli uvedené v komunikácii už pred samotným podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu. Následne sa žalobca k podanému odporu vyjadril, pričom mal za to, že žalovaného obrana nemôže obstáť, keďže tvrdenia žalovaného boli popreté priamo listinnými dôkazmi. Je nepochybné, že zo zápisu zo dňa 23.1.2020 zo stretnutia na Mestskom úrade Nové Mesto nad Váhom vyplýva z posledného bodu rokovania, že je potrebné opraviť chodník v celej šírke a dĺžke s výmenou lôžka. Tohto stretnutia sa zúčastnil aj zástupca žalovaného. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že žalovaný mal mať vedomosť o potrebách opravy diela a napriek tomu žalovaný žalobcu vôbec nekontaktoval. V tejto súvislosti žalobca podotýka, že spor sa vedie už od roku 2020, a teda žalovaná strana mala na to tri roky, aby zabezpečila všetky potrebné dôkazy a napriek tomu to nespravila. Okrem toho, žalovaná strana až na pojednávaní predniesla nové skutkové tvrdenia o neplatnosti zmluvy o dielo, pričom na takéto tvrdenia mala dostatok času. Ak by súd prihliadal na skutočnosti, ktoré mohla spraviť žalovaná strana už skôr, bolo by to v príkrom rozpore s (koncentračná zásada, prostriedky procesného útoku a obrany a pod). V danom spore, žalobca je názoru, že si treba uvedomiť, že žalovaná strana ako obranu použila tvrdenia o zániku pohľadávky žalobcu zápočtom, na základe ktorého malo dôjsť k započítaniu pohľadávky žalobcu voči pohľadávke žalovaného na opravu diela. Tvrdenia žalovanej strany sú teda v príkrom rozpore. Ak na jednej strane tvrdí, že došlo k zániku pohľadávky žalobcu na základe zápočtu, z toho vyplýva, že žalovaná strana nespochybňovala v žiadnom prípade platnosť zmluvy, odovzdanie diela a pod., keďže k uplatňovaniu pohľadávky zo strany žalobcu nemôže dôjsť na základe neplatnej zmluvy. Z toho vyplýva, že samotná žalovaná strana mení svoje tvrdenia, ktoré sa navzájom odporujú a žalovaný si tak protirečí a mení argumentáciu v priebehu konania. Poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti, má žalobca za to, že podané odvolanie žalovaného je nedôvodné a žiadame, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

12. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný, ktorý vo svojom podaní zo dňa 11.3.2024 uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení uviedol viacero nepravdivých a zavádzajúcich tvrdení. Žalobca napríklad vo svojom vyjadrení uvádza, že žalovaný až na pojednávaní navrhoval vypočuť výsluch pani O., čo však nie je pravdou. Žalovaný už vo svojich vyjadreniach uviedol, že navrhuje výsluch pani O., a to napríklad aj vo vyjadrení zo dňa 28.2.2023. Žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne skutkovo podstatné a právne rozhodujúce skutočnosti v nadväznosti na odvolanie žalovaného. Žalobca len vo veľmi všeobecnej rovine vyjadril súhlas s rozhodnutím prvostupňového súdu.

13. Žalobca zareagoval na vyššie uvedené vyjadrenie žalovaného, keď uviedol, že celý spor sa vedie už od roku 2020, kedy bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy. Teda od roku 2020 mohol žalovaný uviesť skutkové tvrdenia, ktoré uviedol až na pojednávaní. Takéto konanie žalovaného je výslovne v rozpore s koncentračnou zásadou. Iné podstatné skutočnosti žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol, ktoré by mali akýkoľvek vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie. Žalobca je názoru, že žalovaný svojim

postupom konal v rozpore s , kedy na pojednávaní uviedol nové skutkové tvrdenia. Žalovaný žiadnym spôsobom ani len nenaznačil, prečo svoje nové skutkové tvrdenia neuviedol skôr, a ani nepreukázal, že by tieto jeho skutkové tvrdenia boli známe až na základe vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie. Žalovaný tak doteraz nepreukázal, že by nárok žalobcu nebol oprávnený.

14. K tomuto vyjadreniu doručil svoje vyjadrenie žalovaný, ktorý v podaní zo dňa 2.7.2024 dodal, že žalobca opäť neuviedol žiadne podstatné skutkové a ani právne skutočnosti v nadväznosti na odvolanie žalovaného. Vyjadrenie žalobcu obsahuje takmer totožné vyjadrenia, ako aj v jeho predchádzajúcom vyjadrení zo dňa 18.12.2023, a teda žalobca len konštatuje, že rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za správne. Žalobca teda vo svojich vyjadreniach k odvolaniu bez ďalšieho len uvádza, že rozhodnutie prvostupňového súdu je správne.

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) prejednal vec v zmysle a v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 31.12.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny.

16. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolaním žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie postačujúco a logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje.

19. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočne zrejmé z ktorých skutočností a dôkazov súd vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k právnemu posúdeniu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov sporových strán a vysvetľuje dôvody rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodne s názorom prvoinštančného súdu, žalobca nárok uplatnený v žalobe riadne preukázal, pričom žalovaný si uplatnil v rámci procesnej obrany voči žalobcovi nárok na náhradu škody z dôvodu úhrady nákladov za odstránenie vád a nedostatkov diela zhotoveného žalobcom. Žalovaný vo svojej obrane výslovne uviedol, že nárok na zaplatenie dlžnej sumy žalobcovi zanikol započítaním pohľadávky žalovaného.

20. V súlade s sa na vady diela primerane použijú ustanovenia o vadách tovaru ( až 441). Objednávateľ môže požadovať odstránenie vád, zľavu z ceny alebo odstúpiť od zmluvy, avšak nie, ak vady neoznámil včas. Nárok na náhradu škody podľa možno uplatniť len subsidiárne, ak zodpovednosť zanikla pre nesplnenie oznamovacej povinnosti - to však neplatí, ak škoda nebola preukázaná.

21. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že podstatným právnym momentom bolo, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu výslovne uplatnil započítanie svojej pohľadávky voči žalobcovi v plnej výške žalovanej sumy. Tým žalovaný implicitne uznal existenciu žalobcom uplatnenej pohľadávky Súd ju vyhodnotil ako bezpodmienečnú - čím žalovaný fakticky uznal žalobcom uplatnený nárok. Tento prístup je v súlade s doktrínou, že vznesením kompenzačnej námietky bez výhrad sa považuje pohľadávka

protistrany za uznanú (Števček, Ficová, Baricová, . Komentár, C. H. Beck 2022, ).

22. Vznesením kompenzačnej námietky žalovaný hmotnoprávne uznáva pohľadávku uplatnenú žalobcom. Započítanie je možné len voči existujúcej a platnej pohľadávke, započítací prejav preto nevyhnutne vychádza z akceptácie jej existencie. Uvedený záver je podporený ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ktorý vyslovil, že započítanie predpokladá existenciu oboch započítavaných pohľadávok, pričom započítavací prejav je prejavom hmotnoprávnej dispozície s pohľadávkou. Z uvedeného vyplýva, že uplatnením započítania dlžník nemôže zároveň popierať existenciu pohľadávky, proti ktorej započítanie smeruje. Rovnaký právny názor je dlhodobo zastávaný aj v judikatúre Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorej uplatnenie započítania predstavuje uznanie pohľadávky veriteľa, keďže započítanie je možné len medzi existujúcimi pohľadávkami. Započítací prejav má preto účinky uznania pohľadávky, minimálne v rozsahu započítanej sumy so všetkými právnymi dôsledkami, ktoré právny poriadok s uznaním spája.

23. Pokiaľ ide o nárok uplatnený v žalobe, právny vzťah medzi účastníkmi súd posúdil ako obchodný záväzkový vzťah podľa , keďže ide o vzťah medzi podnikateľmi, ktorý sa týka ich podnikateľskej činnosti. Zmluva bola kvalifikovaná ako zmluva o dielo podľa a nasl. . Podľa a vzniká objednávateľovi povinnosť zaplatiť dohodnutú cenu za dielo po jeho vykonaní. Súd považoval vzhľadom na procesnú obranu ako i vzhľadom na započítanie uvedené skutočnosti za nesporné a ďalej sa zaoberal otázkou, či žalovaný včas uplatnil vady diela v zmysle . Zo skutkových zistení vyplynulo, že žalovaný neoznámil vady diela žalobcovi včas, teda bez zbytočného odkladu po tom, ako sa o vadách diela dozvedel. Žalovaný v konaní preukazoval, že rokoval o vadách diela s inými subjektami (zápis zo stretnutia na Mestskom úrade Nové mesto nad Váhom, 23.1.2020) bez účasti žalobcu, resp. preukázania, že by o rokovaní, alebo vadách diela bol žalobca aspoň oboznámený. Súd preto správne konštatoval, že žalovaný nepreukázal včasnosť reklamácie vád diela a teda neuniesol dôkazné bremeno. Tým, že vady neboli oznámené bez zbytočného odkladu žalobcovi, právo z vád zaniklo a nárok žalovaného na náhradu škody, vychádzajúci z vád diela sa stal právne neúčinným.

24. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR - uznesenie sp. zn. z 27.5.2020 (publikované ako R 59/2020), podľa ktorého: „Ak objednávateľ neoznámil vady diela včas, súd mu nemôže priznať nároky z vád, ak zhotoviteľ v konaní namietne ich oneskorené oznámenie.“ Tento výklad bol prevzatý aj z komentára: Lazar, J. a kol.: . Komentár. Wolters Kluwer 2021. Z uvedeného teda vyplýva, že objednávateľ, ktorý neuplatní vady diela včas podľa , stráca právo uplatňovať nároky z vád, a to aj v súdnom konaní, ak zhotoviteľ namietne ich oneskorené oznámenie. Zároveň objednávateľ nemôže svojvoľne meniť druh uplatneného nároku bez súhlasu zhotoviteľa, teda napríklad prejsť z požiadavky na opravu vád na zľavu z ceny, či náhradu škody bez splnenia zákonných podmienok ( a nasl. ). Prvoinštančný súd teda správne analogicky aplikoval pravidlá o včasnom oznámení vád a o dôkaznom bremene objednávateľa a správne vyhodnotil, že oneskorené oznámenie vád spôsobilo zánik práv z vád diela. Rovnako správne aplikoval procesný aspekt kompenzačnej námietky, ktorá má účinky uznania záväzku a preto vzájomnú žalobu zamietol ako nedôvodnú.

25. Lehota „bez zbytočného odkladu“ patrí k lehotám určeným zákonodarcom všeobecným spôsobom, ak má subjekt v tejto lehote splniť nejakú povinnosť, musí tak urobiť bez odkladu plnenia, teda vtedy, keď objektívne vznikla možnosť jej splnenia po prvý raz. Z Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30.08.2018, sp. zn. vyplýva, že pojem (lehota) „bez zbytočného odkladu“ je vágnym pojmom, ktorý je potrebné vykladať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom v každom konkrétnom prípade je vždy potrebné skúmať, či dlžník bezodkladne využil všetky možnosti pre splnenie tejto povinnosti, prípadne aké skutočnosti mu v tom bránili. Z časového určenia lehoty „bez zbytočného odkladu“ je však potrebné vyvodiť, že ide o veľmi krátku lehotu, ktorou je mienené bezodkladné, nemeškajúce, bezprostredné, či okamžité konanie smerujúce k splneniu povinnosti, či k urobeniu právneho úkonu alebo iného prejavu vôle, pričom doba trvania lehoty bude závisieť od okolností konkrétneho prípadu. Pokiaľ osoba, ktorej je takáto lehota určená, bez zbytočného odkladu nekoná, bude mať zbytočný odklad (nedôvodná nečinnosť) pri príprave splnenia povinnosti, či urobenia právneho úkonu, ktoré sú na túto lehotu viazané ten dôsledok, že právne účinky spojené s dodržaním lehoty nenastanú. Časový úsek lehoty bez zbytočného odkladu je teda potrebné posúdiť objektívne. Subjektívne posudzovanie toho, či

v danom prípade konkrétny subjekt nemohol plniť pre subjektívne dôvody, nemá na stanovenie dĺžky lehoty bez zbytočného odkladu v konkrétnom prípade žiadny vplyv.

26. K odvolacej námietke žalovaného, že žalovaný kontaktoval žalobcu o vadách diela včas, keď žalovaný na viacerých miestach odvolania uvádza, že oznámil vady diela žalobcovi, odvolací súd uvádza, že ani v odvolaní a ani v prvoinštančnom konaní žalovaný riadne nepreukázal, kedy a akým spôsobom oznámil žalobcovi vady diela tak, aby bola splnená podmienka včasnosti a odvolací súd má za to, že žalovaný ani netvrdil a ani nepreukázal žiadne objektívne a napokon ani subjektívne prekážky, ktoré by mu bránili splniť vyššie uvedenú notifikačnú povinnosť v čo najkratšom čase od odovzdania diela.

27. K odvolacej námietke žalovaného, že prvoinštančný súd nevykonal navrhnuté dôkazy a dôvody nevykonania dôkazov neuviedol v napadnutom rozsudku, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa k nevykonaniu dôkazov prvoinštančný súd síce stručne, ale zrozumiteľne vyjadril. V zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu formovanej od roku 1992 sa nevykonanie stranou navrhnutých dôkazov jednotne nepovažuje za vadu zmätočnosti podľa účinného do 30. júna 2016 a ani za vadu uvedenú v ustanovení (k tomu viď predovšetkým rozhodnutia najvyššieho súdu publikované pod R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000). Z doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu teda vyplýva, že nevykonanie niektorého z navrhovaných dôkazov bez ďalších relevantných skutočností nezakladá tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu. Súd nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Súd, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou sporu navrhnuté dôkazy týmto postupom neporušil právo strany sporu na spravodlivý proces. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že z priebehu konania vyplýva záver o dostatočnosti vykonaného dokazovania, ktoré súd prvej inštancie zhrnul v odôvodnení svojho rozhodnutia. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Ak súd teda nevykoná všetky navrhované dôkazy, nemožno to považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv. Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (nález Ústavného súdu SR sp. zn. , sp. zn. ).

28. Vo vzťahu k námietkam žalovaného voči uplatnenej koncentrácii konania prvostupňovým súdom odvolací súd poukazuje na zjavnú nečinnosť žalovaného, keď žalovaný mal spočiatku v konaní diametrálne inú procesnú obranu, namietal započítanie pohľadávky, ani vo vyjadrení pred nariadením pojednávania zo dňa 28.2.2023 k návrhu žalobcu na pokračovanie v konaní nevzniesol procesnú obranu ohľadom platnosti zmluvy o dielo, odovzdania a prevzatia diela. Pojednávanie súd stanovil až na 25.9.2023, teda mal žalovaný dostatok času rozšíriť svoju procesnú obranu, čo neurobil, právny zástupca žalovaného žiadne iné vyjadrenie súdu nedoručil. Samozrejme, reagovať na vyjadrenia je procesným právom, nie povinnosťou žalovaného, čo vyplýva jednak z gramatického výkladu § 167 ods. 3 prvá veta (umožní mu), no i z celkového charakteru tohto procesného inštitútu. Podstatné je, že žalovanému bolo umožnené zo strany súdu procesne reagovať na všetky relevantné skutkové a právne tvrdenia protistrany, aby bol dodržaný princíp rovnosti zbraní. To, že žalovaný toto svoje procesné oprávnenie nevyužil, respektíve následne využil, avšak oneskorene, je vecou jeho rozhodnutia a procesnej taktiky, ak však toto svoje procesné oprávnenie reagovať nevyužil, je potrebné zdôrazniť, že mal mať na zreteli, že to môže mať pre žalobcu procesne fatálne následky. Takýto postup je v súlade s rozsiahlou judikatúrou (napr. , ), podľa ktorej nie je súd povinný prihliadať na oneskorené procesné úkony.

29. Sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje súd podľa vlastnej úvahy s posúdením, či prostriedok procesného útoku, či obrany strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Uvedené potvrdzuje aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 26.02.2019, sp. zn. , keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že „účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich

nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania), smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné.“ Podľa Základných princípov sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Z Základných princípov vyplýva stranám povinnosť postupovať v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu. Súd môže určiť stranám záväzné procesné lehoty na niektoré procesné úkony ( Základných princípov ). S týmito zásadami je spojená aj povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania ( ). Vychádzajúc z uvedeného sú strany sporu povinné rešpektovať pokyny súdu smerujúce k prejednaniu sporu, pričom zákon umožňuje súdu určiť stranám záväznú lehotu na predloženie vyjadrení obsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov s tým, že v prípade nedodržania predmetnej lehoty súd nemusí na neskôr predložené tvrdenia alebo návrhy prihliadnuť, čo predstavuje procesnú preklúziu práva.

30. Pokiaľ ide o nové tvrdenia a dôkazy navrhnuté žalovaným na pojednávaní, súd ich nevykonal s poukazom na ustanovenie , keďže tieto dôkazné návrhy boli zo strany žalovaného uplatnené oneskorene a preto na ne dopadá sudcovská koncentrácia konania. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný bol v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou, ktorá mala stranám poskytnúť kvalifikovanú právnu pomoc (vrátane riadneho a včasného uplatnenia dôkazných návrhov), hoci je zjavné, že takto nepostupoval. Súdne pojednávanie nebolo stanovené na uplatňovanie nových prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, keďže tieto mali a hlavne mohli byť uplatnené už v rámci v písomnej časti konania. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že o sudcovskej koncentrácii konania a o následkoch s ňou spojenými bol žalovaný poučený a napriek tomuto poučeniu bol ako strana sporu nečinný a dôkazné návrhy vzniesol oneskorene až na pojednávaní. Prvoinštančný súd si teda voči žalovanému poučovaciu povinnosť o sudcovskej koncentrácii konania splnil, a preto bol oprávnený v rámci svojho rozhodovania sudcovskú koncentráciu konania dôsledne uplatňovať. Zákonodarca v ustanovení limity pre aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania uvádza slovom „najmä“, a teda výkladom a contrario je potrebné mať za to, že aplikácia sudcovskej koncentrácie je na mieste nielen vtedy, ak by uplatnenie prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej obrany vyžadovalo odročenie pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ale je na mieste vždy vtedy, ak v konkrétnych okolnostiach danej veci strana zjavne nekonala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Ustanovenie preto vo všeobecnosti nie je možné vykladať tak, že ak ide o dôkaz listinou, a teda ide o dôkaz, ktorý stačí vykonať len jeho prečítaním alebo oznámením jeho obsahu na pojednávaní ( ), postačí ak ho strana označí alebo predloží na pojednávaní, resp. pred pojednávaním v lehote na prípravu na pojednávanie ( ). Takýmto výkladom by totiž bol popretý základný zmysel a účel sudcovskej koncentrácie, ktorým v prípade prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, je práve eliminovať uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany až na pojednávaní alebo v čase po nariadení pojednávania alebo krátko pred uskutočnením pojednávania (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. decembra 2023, sp. zn. ).

31. Ďalšie skutočnosti, ktoré namietal žalovaný v odvolacom konaní, keď poukazoval na samotnú platnosť zmluvy o dielo, náležitosti zmluvy, odovzdanie a prevzatie diela, odvolací súd vyhodnotil ako neprípustnú novotu, nakoľko koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa (ale aj protistrany, ) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť, boli súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutkových tvrdení a dôkazných návrhov (novoty, nóva) je takto prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Tieto podmienky sú stanovené dvojakým spôsobom: 1. taxatívne vymedzenie účelu použitia týchto novôt [resp. taxatívne vymedzenie odvolacích dôvodov, ktorých sa nóva týkajú - až c)], 2. neporušenie procesnej diligencie sporovej strany v konaní pred súdom prvej inštancie (, komentár, 2. vydanie, 2022, ŠTEVČEK, FICOVÁ, BARICOVÁ, MESIARKINOVÁ,

BAJANKOVÁ, TOMAŠOVIČ A KOL., s. 1398 - 1400). V súvislosti s argumentáciou odvolateľa nad rámec procesného útoku v konaní pred súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje na znenie , ktoré upravuje konkrétne prípady, kedy je odvolateľ oprávnený uplatniť prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie. V danom prípade, podľa názoru odvolacieho súdu, ani jedna z podmienok pre uplatnenie novôt v konaní v zmysle nebola naplnená, odvolací súd preto na dodatočné prostriedky procesného útoku a dôkazy predložené až v odvolacom konaní pri rozhodovaní o podanom odvolaní nemohol prihliadať.

32. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ako vecne správny potvrdil.

33. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

34. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a že žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

37. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (, veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).