Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2To-94-2025.pdf
PDF · 121.82 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/94/2025
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Tomáša a sudcov JUDr. Marcely Malatkej a JUDr. Vladimíra Kuráka, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. januára 2026, prejednal odvolanie obžalovaného A. B. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 0T/10/2025 zo dňa 14.11.2025 a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 0T/10/2025 zo dňa 14.11.2025 bol obžalovaný A. B., nar. XX.X.XXXX v C. B., trvale bytom D. XXX/X, E., bez pracovnému pomeru, slobodný, uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že:
i napriek tomu, že rozhodnutím správneho orgánu Okresného riaditeľstva PZ Dolný Kubín, Okresného dopravného inšpektorátu Námestovo spisová značka ORPZ-DK-ODI4-175/2023-P, ORPZ- DK-ODI4-189/2023-P, ORPZ-DK-ODI4-25/2024-P, ORPZ-DK-ODI4-65/2024-P zo dňa 12.04.2024, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.4.2024, mu bol, okrem iného, uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá po dobu 60 (šesťdesiat) mesiacov,
- dňa 2.12.2024 v čase okolo 20:50 hod. viedol nákladné motorové vozidlo značky PEUGEOT BOXER evidenčné číslo F. XXX G. od požičovne prívesov oproti čerpacej stanici Slovnaft H., okres F. smerom na uvedenú čerpaciu stanicu a potom na neznáme miesto,
- dňa 4.12.2024 v čase od 14:00 hod. do 16:00 hod. viedol nákladné motorové vozidlo značky PEUGEOT BOXER evidenčné číslo F. XXX G. od predajne CBA v C. B. cez obec G. do obce H. na autoumývačku I., okres F..
Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovaný A. B. podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti vodiča, t.j. zákaz viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 14 (štrnásť) mesiacov.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. B. prostredníctvom obhajcu písomným podaním so zaručeným elektronickým podpisom zo dňa 27.11.2025, doručeným Okresnému súdu Námestovo dňa 27.11.2025, a to proti všetkým výrokom rozhodnutia a proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, v ktorom uviedol nasledovné:
V priebehu hlavného pojednávania sa viackrát v sťažnostiach proti nevyhoveniu žiadosti o prepustenie z väzby a vo svojej výpovedi vyjadril k celému trestnému konaniu vedenému proti jeho osobe. Trestným konaním je porušované jeho základné právo spočívajúce v tom, že väzba musí v každom okamihu jej trvania spĺňať požiadavku primeranosti. Ako vyplýva zo záverečnej reči obhajcu, v konaní nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by bol spáchal prečin tak, ako je popísané v obžalobe, a to pre nedôveryhodnosť výpovede svedka B., ďalej že kamerové záznamy nepreukazovali tvrdenia uvedené v obžalobe a tiež aj preto, že neboli vypočutí ním navrhnutí svedkovia. Je presvedčený o tom, že po oznámení námietky zaujatosti, ktorú vzniesol proti zákonnej sudkyni v trestnej veci vedenej proti jeho osobe a aj proti súdu prvej inštancie na hlavnom pojednávaní dňa 14.11.2025, z dôvodu protizákonného respektíve svojvoľného postupu sudcu v konaní v tom, že sa zákonná sudkyňa v priebehu konania vo veci viackrát, naposledy na hlavnom pojednávaní dňa 17.7.2025 vyjadrila v tom smere, že nie sú pochybnosti o jeho vine. Ak uviedla, že ju k tomu vedie vydanie trestného rozkazu, tak poznamenáva, že podaním odporu sa vec dostala do počiatočného štádia, počas ktorého nie je správne vyjadrovať sa o jeho vine a to až do právoplatnosti rozhodnutia o vine, ktoré nenadobudlo právoplatnosť. Ústavný súd SR vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy už viackrát uviedol, že vo vzťahu k väzbe trestný poriadok obsahuje viaceré práva obvineného, okrem iného aj byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou ako aj to, že námietku zaujatosti, takého charakteru akú vzniesol na pojednávaní dňa 14.11.2025 je potrebné považovať za spôsobilú námietku v zmysle § 32 ods. 6) Tr. por. (viď Nález ÚS SR spis. zn. II. ÚS 111/2018 zo dňa 23. mája 2018), o ktorej dôvodnosti bol súd povinný konať a rozhodnúť zákonným spôsobom. Nestalo sa tak a preto je potrebné odvolaním napadnutý rozsudok považovať za nezákonný. Popísaným postupom súdu prvej inštancie boli porušené jeho základné práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe uvedených skutočností navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť tak, že bude oslobodený spod obžaloby a prepustený z väzby na slobodu.
Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovaného písomne nevyjadril.
Verejné zasadnutie pred odvolacím súdom o odvolaní obžalovaného bolo vykonané v prítomnosti obžalovaného A. B., jeho obhajcu a prokurátora.
Prokurátor v rámci konečného návrhu na verejnom zasadnutí navrhol, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. zamietol ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu na verejnom zasadnutí uviedol, že s poukazom na dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní, dospel k záveru, že odvolaniu obžalovaného je potrebné vyhovieť, nakoľko je dôvodné. V prípade, ak by bolo námietke zaujatosti, ktorá bola vznesená obžalovaným voči samosudkyni vyhovené a bola dôvodná, krajský súd by mal rozhodnúť o oslobodení obžalovaného spod obžaloby. Pokiaľ ide o väzbu obžalovaného v tomto konaní, je povinnosťou obžalovaného žiadať o prepustenie z väzby na slobodu, nakoľko povinnosťou súdu je skúmať dôvody väzby v každom štádiu trestného konania. Odvolaniu obžalovaného preto navrhol vyhovieť. Obžalovaný v konečnom návrhu navrhol, aby bolo jeho odvolaniu vyhovené, aby ho súd spod obžaloby oslobodil a následne prepustil na slobodu.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku (výrok o vine a výrok o treste), proti ktorým odvolateľ (obžalovaný A. B.) podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané obžalovaným bolo podané oprávnenou osobou, proti výrokom rozhodnutia, proti ktorým je prípustné, v zákonom stanovenej lehote, avšak je v celom rozsahu nedôvodné.
Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na správne a rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie
a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že pred vyhlásením dokazovania za skončené, okresný súd správne odmietol návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov F. I., jeho priateľky, J. K. a L. E., ktorí mali potvrdiť, že dodávku v predmetné dni šoférovala iná osoba, nie on a aj jeho návrh na vyšetrenie duševného stavu svedka G. B.. Postup okresného súdu má oporu v ustanovení § 272 ods. 3 Tr. por., v zmysle ktorého súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi (prvá veta cit. ust.). Z obsahu vyjadrenia obžalovaného, ktorým dôvodil to, k čomu sa mali ním navrhovaní svedkovia vyjadriť a čo týmito dôkazmi preukázať chce, mal okresný súd dostatočne jasne špecifikované a následne aj preukázané (už skôr vykonanými dôkazmi) v prvom rade to, že uvedení navrhovaní svedkovia sa mali vyjadrovať ku skutočnostiam (t.j., že predmetné motorové vozidlo - dodávku v uvedené dni neriadil on), ktoré sa týkajú jednak okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie súdu, ale súčasne aj k okolnosti, ktorú bolo možné zistiť inými už skôr vykonanými dôkazmi. Na hlavnom pojednávaní vypovedali svedkovia G. B. a M. N., ktorí jednoznačne uvádzajú, že v čase, keď obžalovaný A. B. motorové vozidlo viedol (svedok N. to videl a popisoval vo vzťahu ku dňu 2.12.2024, svedok G. B. to videl a popisoval vo vzťahu ku dňu 4.12.2024) nikto iný s obžalovaným A. B. v dodávke nebol, ktorých výpovede korešpondovali aj s ostatnými dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní (prehraté DVD záznamy a pod.). Z uvedeného dôvodu prípadná výpoveď obžalovaným navrhovaných svedkov, ktorí sa mali vyjadriť k tomu, že v uvedené dni motorové vozidlo - dodávku viedol obžalovaný, nie je pre toto konanie podstatným dôkazom, nakoľko ak by aj výpovede týchto osôb (svedkov) mali preukazovať, že obžalovaný v čase, ktorý by uvedení svedkovia vnímali a označovali ako čas, počas ktorého obžalovaný motorové vozidlo - dodávku neviedol, predmetné by neriešilo a nemalo vplyv na to, že v ostávajúcej časti uvedených dní, ku ktorým konkrétnym časom (uvedeným v žalovanom skutku) sa vyjadrujú svedkovia N. a B. (a podporne sa k tomu vzťahujú aj ďalšie dôkazy), je vedenie motorového vozidla - dodávky obžalovaným preukázané, čo je pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného zo žalovanej trestnej činnosti v predmetnom trestnom konaní určujúce a významné. Povedané aj inak, predmetom posudzovania je v tomto trestnom konaní také konanie obžalovaného A. B. zo dňa 2.12.2024 a dňa 4.12.2024, kedy motorové vozidlo ako vodič viedol, nie časové úseky dní 2.12.2024 a 4.12.2024, v ktorých časoch motorové vozidlo ako vodič neviedol. K návrhu obžalovaného na vyšetrenie duševného stavu svedka B. krajský súd dodáva, že na takýto postup nielenže neboli v konaní pred okresným súdom splnené zákonné podmienky, ale ani skutkové dôvody, pre ktoré takýto postup obžalovaný súdu navrhoval (subjektívne považuje svedka B. za nevierohodného) nemali opodstatnenie a odvolací súd sa takýmto tvrdením obžalovaného rovnako ako súd okresný nestotožnil. Krajský súd preto v ďalšom konštatuje, že pri hodnotení dôkazov, ktoré okresný súd vykonal v potrebnom rozsahu a zákonným spôsobom, postupoval dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. B. v rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstatnej časti súhrnom jeho obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný založil odvolanie v podstatnej časti na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, námietkami obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí v podstatných bodoch riadne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.
Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje v zásade všetky zákonom stanovené kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa
a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu, majúcich podstatný význam z hľadiska rozhodovania o vine obžalovaného.
V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).
Skutočnosť, že obžalovaný A. B. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje práva zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu a to tak, že spáchanie skutku najskôr v prípravnom konaní dňa 31.1.2025 ako obvinený v celom rozsahu priznal a svoje konanie oľutoval, v konaní pred súdom, svoju obhajobu zmenil a spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol obžalobou za vinu popieral a na tomto tvrdení zotrváva doposiaľ. V ďalšom, v prezentovanej obhajobe, namietal a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom, naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu (prečinu marenia úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák.) a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.
Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. B. odvolací súd považuje za potrebné poukázať na nasledovné:
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov, odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému skutku podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného).
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných predpisov.
Aj keď obžalovaný A. B. v konaní pred súdom spáchanie skutku popiera a súčasne poukazuje na okolnosti a skutočnosti, ktoré jeho vinu v trestnom konaní nepreukazujú a zároveň poukazuje na dôkazy a skutočnosti, ktoré jeho nevinu preukazujú, odvolací súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré jednoznačne a nespochybniteľne preukazujú vinu obžalovaného, a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný A. B. spáchal žalovaný skutok prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný
A. B. spáchal žalovaný skutok pokračovací prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru.
Okresný súd správne v odôvodnení rozsudku v podrobnostiach poukázal na celú sumu dôkazov, ktoré obžalovaného bez akýchkoľvek vážnejších pochybností usvedčujú zo spáchania žalovanej trestnej činnosti. Konkrétne sa jedná o výpovede svedkov G. B., M. N., ale aj prehraté DVD záznamy a oboznámené listinné dôkazy. Nakoľko odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje podrobné a správne úvahy súdu prvého stupňa ohľadne preukázania viny obžalovaného na základe týchto vykonaných dôkazov, ako aj podrobné vysporiadanie sa s obhajobnými námietkami obžalovaného, krajský súd v tomto v podrobnostiach ďalej odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Krajský súd na doplnenie ohľadne odvolacích námietok obžalovaného považuje za potrebné uviesť nasledovné:
Obžalovaný spáchanie skutku popiera a svoju obhajobu založil na tom, že z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nie je možné prijať jednoznačný záver, že v jeho konaní boli naplnené všetky zákonné znaky skutkovej podstaty žalovaného prečinu. V konaní pred súdom po celú dobu zotrváva na tom, že v dňoch 2.12.2024 a 4.12.2024 motorové vozidlo – dodávku ako vodič neviedol, viedla ju iná osoba, keďže mal dosť peňazí na to, aby si zaplatil šoféra a takto rešpektoval zákaz činnosti vodiča, ktorý mal uložený. Na hlavnom pojednávaní sa obžalovaný vyjadril aj k rozporom medzi jeho výpoveďou v prípravnom konaní, kde dňa 31.1.2025 v celom rozsahu priznal spáchanie skutku tak, ako mu bolo vznesené obvinenie, podrobne popísal okolnosti, za ktorých sa skutku dopustil (napr. popísal trasu po ktorej sa s motorovým vozidlom v týchto dňoch pohyboval a vôbec nespomínal prítomnosť osôb, ktoré v konaní pred súdom navrhoval okresnému súdu na vypočutie – doplnenie dokazovania – že by potvrdzovali, že vozidlo neviedol on) a tým ako vypovedal na hlavnom pojednávaní, kedy svoju predošlú výpoveď znegoval. Rozpory zdôvodnil v podstate tým, že v prípravnom konaní bol na neho políciou pri zadržaní vyvíjaný nátlak, aby sa priznal, čomu podľahol a všetko, čo mu predložili policajti podpísal. Okresný súd správne uvedené rozpory a najmä to, ako ich obžalovaný odôvodnil vyhodnotil tak, že podanú výpoveď obžalovaného na hlavnom pojednávaní vyhodnotil ako výpoveď účelovú, podanú s cieľom vyhnúť sa trestnej zodpovednosti za svoje konanie. Krajský súd nad rámec úvah okresného súdu k tomuto dodáva, že napr. popis trasy, po ktorej sa mal obžalovaný A. B., ako vodič v dňoch 2.12.2024 a 4.12.2024 s motorovým vozidlom – dodávkou pohybovať, tak ako tieto skutočnosti obžalovaný podrobne popisoval v prípravnom konaní dňa 31.1.2025 (vrátane toho, že pri ňom celý deň vo vozidle sedel G. B.), korešponduje najmä s výpoveďou svedka G. B., ktorý ako svedok v celom priebehu trestného konania zhodne (t.j. nezmenene) popisuje uvedenú trasu (aj ďalšie podstatné skutočnosti) totožne ako A. B. (v statuse obvineného). Uvedené je možné konštatovať aj vo vzťahu k svedkovi M. N., ktorý ako svedok v celom priebehu trestného konania zhodne (t.j. nezmenene) popisuje skutočnosti príchodu a odchodu A. B. dňa 2.12.2024 po prevzatí motorového vozidla – dodávky, s ktorou z požičovne ako vodič (sám) odišiel, s ktorou výpoveďou v podstate korešponduje aj výpoveď A. B. zo dňa 31.1.2025 (podaná v statuse obvineného). Svedkovia G. B. a M. N., tak na hlavnom pojednávaní v podstate zhodne uviedli, že v uvedené dni (2.12.2024 a 4.12.2024) na dodávke požičanej obžalovaným z požičovne vozidiel jazdil obžalovaný. Svedok N. vypovedal, že obžalovaného videl na dodávke z požičovne odchádzať (išiel za ním, keď zamykal areál) a má to aj na kamerovom zázname. Svedok B. navyše dodal, že obžalovaný (počas jazdy s vozidlom) po celú dobu, po ktorú sedel v dodávke na sedadle spolujazdca, túto (dodávku) viedol jedine obžalovaný a nikto iný v dodávke nebol. Krajský súd aj na tomto mieste opakovane ako už aj vyššie v tomto uznesení, konštatuje len správny postup a rozhodnutie okresného súdu, ktorý na hlavnom pojednávaní dňa 14.11.2025, podľa § 272 ods. 3 Tr. por. odmietol návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania výpoveďou osôb - F. I., jeho priateľky, J. K. a L. E., ktorí by mali údajne vyjadrovať k tomu, že obžalovaný v uvedených dňoch motorové vozidlo neviedol a aj návrh na vyšetrenie duševného stavu svedka B.. Krajský súd preto berie na zreteľ výpoveď svedkov G. B. a M. N. na hlavnom pojednávaní, ktorí v zhodnom znení ako ich podali aj v prípravnom konaní popisujú okolnosti, za ktorých obžalovaný A. B. v dňoch 2.12.2024 a 4.12.2024 ako vodič viedol motorové vozidlo – dodávku po verejných komunikáciách. U týchto svedkov krajský súd nevzhliadol žiaden dôvod (úmysel) vypovedať nepravdivo, tendenčne, v neprospech obžalovaného. K odvolaciemu argumentu obžalovaného (podaný zhodne ako v záverečnej reči na okresnom súde), ktorým znevierohodňuje svedka B. tým, že je údajne závislý na drogách a že výpoveď, ktorú podal na súde, mohla byť podaná pod vplyvom týchto látok, krajský súd dodáva, že z obsahu zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 17.7.2025, na ktorom svedok B. vypovedal, nie je dokumentovaná žiadna výhrada, resp. sťažnosť procesných strán na tohto svedka, že by mal byť pod vplyvom určitých látok, pričom aj zo zvukového záznamu z hlavného pojednávania (ktorý krajský súd vypočul v rámci oboznamovania
so spisom) je zrejmé, že výpoveď tohto svedka bola podaná prirodzene, bez akýchkoľvek náznakov, resp. podozrenia, že by mal byť pod vplyvom alkoholu, resp. iných návykových látok. Výpovede týchto svedkov (B. a N.) navyše korešpondujú aj s ostatnými dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní, napr. DVD záznam pohybu motorového vozidla – dodávky dňa 2.12.2024 a dňa 4.12.2024, z obsahu ktorého krajský súd poukazuje napr. aj na tieto skutočnosti:
- (z ikonky s označením) 1_03M_20241202203002 v časti od 00:13:10 do 00:16:24 (záznamu), je v čase 00:13:10 zreteľne dokumentovaný príchod osoby v červenej bunde (osoba obžalovaného) do požičovne (dňa 2.12.2024), ktorá predkladá personálu požičovne (svedok N.) listinu – doklad, ktorý personál skontroluje a z neho vypíše údaje, následne dotknutá osoba podpíše listiny, vezme si jej kópiu, prevezme kľúče od vozidla a v čase o 00:16:20 opúšťa priestory požičovne, ďalej
- ďalej v čase 20:46:39 (dňa 2.12.2024) dokumentovaný odchod osoby (obžalovaného) z priestorov požičovne, jeho príchod k zaparkovanej dodávke a nastúpenie tejto osoby do vozidla na strane vodiča. V čase o 20:47:23 je dokumentovaný odchod dodávky z daného miesta a súčasne odchod osoby (svedka N.) z priestorov požičovne smerom z areálu a to v momente, kedy z tohto miesta odchádza aj vodič dodávky,
- ďalej (z ikonky s označením) d02_md_ch-02_ 241204145454 (celý záznam), je dokumentované vystúpenie osoby v červenej bunde (obžalovaného) z požičaného motorového vozidla (biela dodávka) v priestoroch umyvárky (dňa 4.12.2024), kde v interiéry vozidla vidieť aj osobu sediacu na sedadle spolujazdca (svedok B.), a
- ďalej (z ikonky s označením) d02_md_ch02_241204145516_01 (celý záznam), je (z iného uhla, t.j. z inej kamery) dokumentované vystúpenie osoby v červenej bunde (obžalovaného) z požičaného motorového vozidla (biela dodávka) v priestoroch umyvárky (dňa 4.12.2024). Z týchto DVD záznamov je rovnako zrejmý pohyb motorového vozidla – dodávky (ktorú vedie obžalovaný) po verejnej komunikácií (odchod z požičovne áut dňa 2.12.2024, odchod a príchod na umývarku vozidiel dňa 4.12.2024).
Obžalovaný mal v prvom rade vedomosť o uloženej sankcii zákazu viesť motorové vozidlá, ktorú mu uložil správny orgán (OR PZ Dolný Kubín ODI Námestovo jednotlivými rozhodnutiami) a rovnako aj o tom, že v dňoch 2.12.2024 a 4.12.2024 v zmysle uvedeného zákazu, motorové vozidlá ako vodič viesť nemal. Obžalovaný si bol rovnako vedomý toho, že nerešpektovaním uloženého zákazu činnosti vodiča, sa môže dopustiť trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, nakoľko za to isté konanie bol už v minulosti celkovo trikrát súdom potrestaný (záznam pod bodom č. 3, č. 5. a č. 7 odpisu z registra trestov). Odvolacia argumentácia obžalovaného, že na hlavnom pojednávaní mu nebolo kvalifikovane preukázané, že by sa dopustil prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a s týmto tvrdením sa krajský súd nestotožňuje. Ako už bolo uvedené vyššie, obžalovaný teda v podstatnej časti svojho odvolania namieta spôsob hodnotenia dôkazov okresným súdom a prednáša odvolaciemu súdu svoj pohľad na prejednávanú vec a dôkazy hodnotí podľa jeho predstáv (vozidlo neviedol on, spochybňuje vierohodnosť svedka B.). Spôsob, akým sa obžalovaný snaží hodnotiť dôkazy v rámci zdôvodnenia odvolania (a to v jeho prospech), však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov tak, ako je táto zakotvená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. a práve naopak súd prvého stupňa vykonané dôkazy hodnotil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. a následne dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré potom premietol do výroku o vine napadnutého rozsudku. Obžalovaný izolovane poukazuje na dôkazy (resp. postup OČTK a okresného súdu) a z nich vyplývajúce skutočnosti, ktoré vyznievajú v jeho prospech, vyzdvihuje skutočnosti, ktoré nemajú podstatný význam z hľadiska rozhodovania o jeho vine a na druhej strane znižuje význam dôkazov, ktoré ho usvedčujú zo spáchania trestnej činnosti. Krajský súd obžalovanému neupiera právo brániť sa spôsobom, ktorý on sám vyhodnotí za vhodný pre účely jeho obhajoby. Ako už bolo uvedené vyššie, takéto obžalovaným prezentované hodnotenie dôkazov však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. Uvádzané zákonné ustanovenie ukladá súdu povinnosť dôkazy hodnotiť nielen jednotlivo, ale aj v ich súhrne, zohľadniac všetky okolnosti prípadu, ako správne v rámci procesu hodnotenia dôkazov postupoval okresný súd, čo sa premietlo aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že aj keď okresný súd v odôvodnení rozsudku poukazuje na dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú zo spáchania žalovanej trestnej činnosti, zároveň sa dôsledne vysporiadal aj s dôkazmi a skutočnosťami v prospech obžalovaného a s obhajobou obžalovaného. Celkovo odôvodnenie rozsudku okresný súd učinil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 168 Tr. por.
Po tom, čo okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne správne protiprávne konanie obžalovaného právne kvalifikoval ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. z dôvodov, na ktoré okresný súd poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Obžalovaný tak napriek vedomosti o uloženej sankcii orgánu verejnej moci (správneho orgánu) o zákaze činnosti vodiča, ako vodič motorového vozidla – dodávky, ktorú si požičal, v dňoch 2.12.2024 a 4.12.2024, viedol toto vozidlo ako vodič po verejných komunikáciách v okresoch C. B. a F. a že nerešpektovaním uloženého zákazu činnosti týmto orgánom, sa môže dopustiť trestnej činnosti (prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák.), navyše, za ktorú trestnú činnosť, už súdom v minulosti opakovane odsúdený bol a ktoré tresty za to súdom uložené už aj vykonal (recidíva). Krajský súd nemá pochybnosti o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. S názorom obžalovaného, že v jeho konaní mu nebolo preukazné spáchanie tohto prečinu, sa krajský súd s poukazom na vyššie podrobne uvedené skutočnosti nestotožňuje. Krajský súd vytýka okresnému súdu, že pri prečine vo všeobecnosti nepostupoval aj podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. do tej miery, že by tzv. materiálny korektív v rozsudku posúdil aj priamo vedenými úvahami k tejto časti. Podľa § 10 ods. 21 Tr. zák., nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Krajský súd konštatuje, že okolnosti protiprávneho konania obžalovaného popísané v rozsudku okresného súdu už v časti posudzovania skutkového stavu veci jednoznačne upriamujú pozornosť na to, že v danom prípade tu v konaní obžalovaného nie je možné konštatovať, že by závažnosť jeho konania bola nepatrná. Naopak, vzhľadom na okolnosti spáchania činu (vedomosť o uloženej sankcii zákazu činnosti vodiča), spôsob jeho spáchania (vedenie motorového vozidla v dňoch 2.12.2024 a 4.12.2024), zavinenie priame, a recidívu konania (už trikrát súdom odsúdený za obdobný prečin), tu ide o konanie, ktoré aj z hľadiska tzv. materiálneho korektívu napĺňa znaky prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. Uvedené pochybenie okresného súdu (opomenutie to uviesť priamo v rozsudku) nie je takým porušením Trestného zákona (práva obžalovaného na obranu), ktoré by si vyžadovalo iné rozhodnutie krajského súdu o odvolaní obžalovaného, než ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový súd aj v tomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu.
Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému A. B. sa okresný súd v súlade so zásadami ukladania trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4 Tr. zák., teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a možnosti nápravy obžalovaného, jeho správanie po spáchaní trestného činu, na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. U obžalovaného správne konštatoval, že u neho nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Tr. zák. a zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák., teda že už bol za trestný čin odsúdený. V zmysle zákonného ustanovenia § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., okresný súd trest obžalovanému správne ukladal v trestnej sadzbe trestu odňatia slobody v sadzbe až na dva roky. V konečnom dôsledku obžalovanému správne uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov, teda v polovici trestnej sadzby trestu odňatia slobody zohľadniac kritéria individuálnej aj generálnej prevencie (s prihliadnutím na to, že skutku sa dopustil v dňoch 2.12.2024 a 4.12.2024, bol už za také konanie v minulosti súdom tri krát potrestaný – recidíva, že čin bol spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, keď ani tieto tresty, si u neho dostatočne nesplnili svoj účel a neviedli k jeho náležitej prevýchove a náprave) a to aj s prihliadnutím na ustanovenie § 49 ods. 2 Tr. zák. a jeho uloženie v nepodmienečnej forme so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. Okresný súd správnou zákonnou aplikáciou § 49 ods. 2 Tr. zák. poukázal na to, že spáchanie úmyselného trestného činu v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia je zákonnou prekážkou ukladania trestu odňatia slobody v podmienečnej forme. Nakoľko išlo o také konanie obžalovaného, ktoré spočíva v porušení ustanovení zákona o cestnej premávke s presahom do roviny trestnoprávnej, okresný súd správne obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti vodiča, pri výmere ktorého rovnako správne konštatoval, že tento v trvaní 14 mesiacov (ukladaný popri treste odňatia slobody v nepodmienečnej
forme) je postačujúci na jeho nápravu aj ako vodiča motorových vozidiel. Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému uložený trest (odňatia slobody a zákazu činností vodiča) za zákonný a spravodlivý, ktorý zodpovedá zásadám individuálnej, aj generálnej prevencie a ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti.
Krajský súd v samom závere úvah dodáva, že sa nestotožňuje s odvolacou argumentáciou obžalovaného, že okresný súd sa na hlavnom pojednávaní dňa 14.11.2025 nedostatočne a nesprávne vysporiadal s námietkou zaujatosti vznesenou obžalovaným voči samosudkyni L. D. L., formulovanou v jej písomnej forme (č.l. 411-412), v ktorej poukazoval na údajné porušenie ustanovení Trestného poriadku pri prejednávaní tejto trestnej veci samosudkyňou, s poukazom na konkrétne skutočnosti, ku ktorým malo dôjsť v minulosti, v predmetnej trestnej veci, a to v dňoch 2.2.2025, 28.2.2025, 17.7.2025 a 18.9.2025, a to z týchto dôvodov. Podľa § 32 ods. 6 Tr. por., o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len riadny procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31. Krajský súd konštatuje, že samosudkyňa sa správne hneď v úvode hlavného pojednávania dňa 14.11.2025 vysporiadala s námietkou obžalovaného vznesenou voči jej osobe, ktoré rozhodnutie oprela a zákonný dôvod (§ 32 ods. 6 Tr. por.), tento postup kvalifikovane zdôvodnila a uviedla priamo v zápisnici o hlavnom pojednávaní. Aj krajský súd je toho názoru, že uvedená argumentácia obžalovaného nebola inak vznesená včas (dlhšie časové obdobie od vzniku údajných udalostí), navyše sa touto argumentáciou napáda procesný postup samosudkyne. Uvedené sa týka aj dôvodov, pre ktoré obžalovaný vo všeobecnej (žiadnym argumentom neopretým názorom) rovine úvah, poukázal na jeho výhrady k celému Okresnému súdu Námestovo. Krajský súd konštatuje aj to, že takto obsahovo (aj formálne) špecifikovaný prejav obžalovaného, nebol kvalifikovaný na rozhodovanie o odňatí a prikázaní veci inému súdu. Ak obžalovaný v odvolaní poukazuje a okresnému súdu vytýka aj to, že sa samosudkyňa mala vyjadrovať k dôkazom a nepriamo k vine, a to už v priebehu pojednávania, krajský súd dodáva, že okresný a aj krajský súd sa v predmetnej trestnej veci, ktorá je väzobná, opakovane vyjadroval aj k stavu trestného konania (posilnenie, oslabenie dôkazného stavu), a to vždy pri prejednávaní a rozhodovaní o žiadostiach obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu (ktorých žiadostí obžalovaného bolo v priebehu 1 roka, počas väzby, celkovo štyri), uvedené (berúc do úvahy slovnú argumentáciu súdov, v ktorých bola zvýrazňovaná prezumpcia neviny obžalovaného, pri priebežnom hodnotení dôkazov) nepredstavuje porušenie ustanovení Trestného poriadku, práve naopak, zákonný postup súdov, ktorých povinnosťou je pri posúdení dôvodov väzby, vysporiadať sa kvalifikovane aj s dôkazným stavom (dôvodom väzby). Vzhľadom na takto krajským súdom vyhodnotené odvolanie obžalovaného, odvolací súd považuje rozhodnutie okresného súdu za zákonné, majúce oporu v zákonne vykonanom dokazovaní, pri ktorom boli rešpektované všetky práva obžalovaného na obhajobu.
Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za a 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť prípustná nie je.