Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-2S-99-2021.pdf
PDF · 133.23 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BA-2S/99/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej, v právnej veci žalobcu: ACS spol. s r.o., so sídlom Ružová dolina 10, Bratislava, IČO: 31 389 333, zastúpeného Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s. r. o., so sídlom Záhradnícka 29, Bratislava, IČO: 36 860 891, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100402776/2021 zo dňa 09.03.2021, takto
r o z h o d o l :
I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100402776/2021 zo dňa 09.03.2021 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101533547/2020, 9106408/Hlô zo dňa 06.10.2020 a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie december 2014.
2. Správca dane rozhodnutím č. 101533547/2020, 9106408/Hlô zo dňa 06.10.2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) žalobcovi za zdaňovacie obdobie december 2014 určil rozdiel v sume XX.XXX,- eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), nepriznal nadmerný odpočet v sume X.XXX,XX eur a vyrubil daň v sume X.XXX,XX eur. V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len „zákon o DPH“) z faktúr, vystavených dodávateľmi Dial sk, s.r.o., IČO: 45 579 075, Ing. Rastislav Ryant, IČ DPH: A. a B. C. D., IČ DPH: 5K1020535472 za dodanie zemných a inštalačných prác z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené týmito dodávateľmi. Správca dane vykonanie fakturovaných prác nespochybnil. Zároveň správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia konštatoval, že počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania zistil objektívne skutočnosti a jednoznačne preukázal, že žalobca musel vedieť, že uplatnením odpočítania dane z faktúr od deklarovaných dodávateľov sa zapojil do protiprávneho konania, ktorého výsledkom bol daňový únik.
3. Žalovaný rozhodnutím č. 100402776/2021 zo dňa 09.03.2021 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
II.
Žaloba
4. Žalobou zo dňa 13.05.2021, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 14.05.2021, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, ich zrušenia a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
5. Žalobca namietal nesprávne právne a skutkové posúdenie veci, keď jediný dôvod, pre ktorý mu žalovaný nepriznal nárok na odpočet DPH, spočíval v spochybnení reálnosti plnenia, v účtovaní a v plnení daňových povinností u subjektov na úrovni dodávateľ žalobcu a jeho subdodávateľ. V tejto súvislosti žalobca poukázal na doterajšiu súdnu prax, podľa ktorej nie je možné extenzívnym spôsobom prenášať dôkaznú povinnosť na daňový subjekt a zaťažovať ho zodpovednosťou za dokazovanie splnenia daňovej povinnosti u subjektov na úrovni o niekoľko stupňov nižšie od žalobcu. Žalobca mal za to, že v prejednávanej veci preukázal všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné na priznanie uplatneného nároku na odpočet DPH, najmä fyzicky existujúce plnenie, kompletná účtovná dokumentácia, podrobné faktúry s prílohami, protokoly o odovzdaní a prevzatí, zmluva, potvrdenia bezhotovostných platieb, svedecké výpovede. Napriek tomu a bez preukázania akejkoľvek vedomosti žalobcu o údajnom nezákonnom postupe medzi dodávateľom žalobcu a jeho subdodávateľom, konajúce daňové orgány preniesli na žalobcu negatívne dopady vzťahov medzi týmito subjektami.
6. Ďalej žalobca namietal, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje číslo konania, ale evidenčné číslo zaevidovania dokumentu v informačnom systéme finančnej správy. Z protokolu je tiež zrejmé, že osobou, ktorá ho vyhotovila, je B. E. A., avšak jeho podpis na protokole absentuje. Dokument označený ako protokol z daňovej kontroly teda neobsahuje náležitosti vyžadované Daňovým poriadkom. Akt orgánu štátnej správy, u ktorého absentujú základné zákonné požiadavky, je paaktom, alebo nulitným aktom. Nejedná sa o dokument orgánu verejnej moci, ktorý by vyvolával zákonom definované následky, a to ukončenie daňovej kontroly a začatie vyrubovacieho konania.
7. Žalobca tiež namietal nemožnosť vyrubenia rozdielu DPH v dôsledku plynutia času s poukazom na § 69 Daňového poriadku. Nemožnosť vyrubenia rozdielu DPH je podľa žalobcu daná dvoma dôvodmi, a to a) skutočnosťou, že vo veci ešte nedošlo k doručeniu riadneho protokolu z daňovej kontroly (takýto úkon smerujúci k vyrubeniu dane musel byť urobený do konca roka 2019), b) v dokumente označenom ako protokol z daňovej kontroly sa rozdiel DPH vo výške 3.462,80 eur neuvádzal. Tento bol uvedený až v prvostupňovom rozhodnutí zo dňa 06.10.2020, t. j. po uplynutí dátumu 31.12.2019.
8. Ďalšie pochybenie daňových orgánov videl žalobca v nesprávnom hodnotení otázky odbornej starostlivosti, keď z preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, že žalovaný za absenciu odbornej starostlivosti u žalobcu a jeho konateľov považoval fakt, že títo nepoznali menoslov pracovníkov (t. j. jednotlivých fyzických osôb vykonávajúcich jednotlivé práce) pôsobiacich na jeho stavenisku. Rovnako konštrukcia žalovaného o ekonomickej nedôvodnosti postupu žalobcu je neakceptovateľná a rozporná so skutkovým stavom a zásadami logiky. Žalobca potreboval vykonať konkrétne práce spôsobom, ktorý by bol z jeho pohľadu realizovateľný (nemožnosť nepretržitého dohľadu na všetky rozostavané stavebné aktivity), a preto využil služby dodávateľov, ktorí mu uvedené boli spôsobilí zabezpečiť. Tvrdená nesprávnosť postupu žalobcu bola zistená výlučne na základe dokumentácie subdodávateľov dodávateľa žalobcu a jedinej svedeckej výpovede p. E. F.. Jednalo sa o dôkazné prostriedky, ktoré boli realizované v inom konaní a dokazovanie bolo vykonané bez akejkoľvek súčinnosti žalobcu.
9. Tvrdenie žalovaného o údajnej vedomosti žalobcu o nekalom postupe označil žalobca za nepravdivé. Žalobca mal uzavretú zmluvu so svojím dodávateľom, od ktorého prijal plnenie, za ktoré zaplatil a splnil s tým súvisiacu povinnosť voči štátu. O vzťahoch medzi dodávateľom žalobcu a jeho subdodávateľmi nemal žalobca žiadne informácie, ktoré by umožnili prijať záver, že preukázateľne vedel o namietaných negatívnych skutočnostiach. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je podľa žalobcu zrejmý zásadný rozpor v rozhodujúcej otázke, a to, či dôvodom pre nepriznanie odpočtu DPH bolo nepreukázanie reálnosti plnenia (fiktívna dodávka) alebo nepreukázanie dodania plnenia konkrétnym dodávateľom.
III.
Vyjadrenie žalovaného
10. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 28.06.2021 navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Uviedol, že žalobcovi nebolo priznané právo na odpočítanie dane na základe vykonaného dokazovania, z ktorého je zrejmé, že k dodaniu prác zo strany deklarovaných dodávateľov ako aj subdodávateľov na uvedených faktúrach, nedošlo. Pokiaľ spoločnosti RUDOLF s.r.o. a TRIPOSTAV s.r.o. stavebné práce nedodali a neuskutočnili, ani deklarovaní dodávatelia Dial sk, s.r.o., B. C. D. a B. D. D. nemohli tieto práce dodať žalobcovi. Žalovaný mal za to, že v prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva daňový subjekt do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto prípade, keď žalobca nepreukázal, že k dodaniu zdaniteľných plnení došlo práve deklarovanými dodávateľmi. Všetky získané dôkazy svedčia o tom, že zodpovedné osoby, ktoré konali v mene žalobcu, jednoznačne vedeli, že osoby, ktoré sa pohybovali na ich stavbách, nekonali v mene spoločnosti Dial sk, s.r.o. Žalobca si nezabezpečil dostatok dôkazov, ktorými by vedel osoby priradiť k dodávateľom, ktorí im jednotlivé práce fakturovali, pretože práce na rovnakých úsekoch im fakturovali tak spoločnosť Dial sk, s.r.o., ako aj jej konatelia - platitelia DPH, a to fyzické osoby B. C. D. a B. D. D.. Správca dane zo všetkých dôkazov usúdil, že práce boli vykonané, ale z dôvodu zníženia výšky vykázanej daňovej povinnosti žalobcu boli spoločnosťami, resp. platiteľmi DPH B. C. D. a B. D. D. a spoločnosťou Dial sk, s.r.o. vystavené faktúry, ktorými si žalobca znížil vykázanú daňovú povinnosť, aj keď vedel, že práce v skutočnosti neboli vykonané v mene týchto spoločností.
11. K námietke žalobcu o absencii zákonných náležitostí protokolu, a to čísla konania a vlastnoručného podpisu alebo kvalifikovaného elektronického podpisu zamestnanca správcu dane, ktorý ho vyhotovil, žalovaný uviedol, že predmetný protokol obsahuje v zmysle § 47 písm. b) Daňového poriadku správne číslo, vygenerované informačným systémom finančnej správy, pričom toto číslo je jedinečné a neopakovateľné. Pre lepšiu orientáciu a priradenie, ktoré oddelenie a ktorý zamestnanec správcu dane predmetný dokument evidoval, uviedol správca dane za evidenčné číslo dokumentu aj organizačný kód oddelenia daňovej kontroly a skratku priezviska, ktorá určuje konkrétneho zamestnanca, ktorý daný dokument evidoval a vypracoval. Z označenia, ktoré obsahuje predmetný protokol, je zrejmé, že ho vyhotovil a následne zaevidoval v informačnom systéme finančnej správy zamestnanec správcu dane B. E. F., ktorý je aj na protokole podpísaný a ktorý samotnú daňovú kontrolu aj vykonával. To, že protokol vyhotovil a zaevidoval v systéme B. E. F., potvrdzuje skutočnosť, že evidenčné číslo protokolu obsahuje jeho skratku priezviska. Z poverenia č. 100579240/2019 zo dňa 07.03.2019 vyplýva, že výkonom daňovej kontroly bol poverený aj zamestnanec správcu dane B. E. A., ktorý však v deň evidovania dokumentu do informačného systému finančnej správy nebol prítomný na pracovisku, čo B. E. F. k jeho menu v protokole uviedol. Daňový poriadok vo svojom ustanovení nezakazuje, aby bol v závere protokolu uvedený a podpísaný len ten zamestnanec správcu dane, ktorý protokol vyhotovil.
12. Žalovaný mal za to, že správca dane neporušil lehotu na vyrubenie dane za zdaňovacie obdobie december 2014, keďže žalobcovi bol protokol z daňovej kontroly doručený dňa 10.12.2019 a lehota na vyrubenie dane sa predĺžila o 5 rokov od konca roka 2019.
IV.
Replika žalobcu, duplika žalovaného
13. Žalobca v replike zo dňa 22.07.2035 zotrval na argumentoch uvedených v správnej žalobe. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril.
V.
Konanie na správnom súde
14. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 3S správneho súdu a vedená pod sp. zn. BA-2S/99/2021.
15. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, vrátane konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, z dôvodov uplatnených v správnej žalobe (§ 134 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 15.01.2026. VI. Relevantná právna úprava
16. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
17. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
18. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
19. Podľa § 47 Daňového poriadku protokol musí obsahovať b) číslo konania, k) vlastnoručný podpis osoby, ktorá vyhotovila protokol; ak sa protokol vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu.
20. Podľa § 69 ods. 1 prvá veta Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.
21. Podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.
22. Podľa § 69 ods. 3 písm. a) Daňového poriadku za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje doručenie protokolu z daňovej kontroly.
23. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
24. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
25. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
26. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
VII.
Právne posúdenie veci správnym súdom
27. Predmetom prieskumu bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, ktorým nebolo žalobcovi priznané právo na odpočet DPH v kontrolovanom zdaňovacom období december 2014.
28. Podstatou žalobných námietok bolo, že (i) daňové orgány vec nesprávne právne a skutkovo posúdili, (ii) v protokole z daňovej kontroly absentujú zákonné náležitosti, (iii) zaniklo právo vyrubiť daň a (iv) ďalšie pochybenia daňových orgánov, a to nesprávne vyhodnotenie otázky odbornej starostlivosti, ekonomickej nedôvodnosti postupu žalobcu a záver o vedomosti žalobcu o nekalom postupe jeho dodávateľa a subdodávateľov.
29. Vzhľadom na uvedené bolo úlohou správneho súdu v prvom rade identifikovať žalovaným vymedzený dôvod nepriznania žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov a relevantné skutkové okolnosti, na ktorých bol tento záver žalovaného postavený.
30. Správny súd uvádza, že odpočítanie dane môže byť v zmysle záverov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky odopreté v prípadoch, ak zdaniteľná osoba (i) nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, (ii) došlo k daňovému podvodu alebo (iii) došlo k zneužitiu práva (napr. rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26.10.2022).
31. Hmotnoprávnymi podmienkami pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH sú (i) existencia zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov a služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Pri preukazovaní splnenia materiálnych podmienok odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte a pri preukazovaní daňového podvodu na správcovi dane. Pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa v zásade vychádza z premisy, že hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH sú splnené.
32. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane dospel k záveru, že tieto je potrebné zrušiť ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Správny súd prisvedčil námietke žalobcu, že z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí je zrejmý zásadný rozpor v rozhodujúcej otázke, a to, čo bolo dôvodom pre nepriznanie odpočtu DPH. Rozlišovanie medzi požiadavkou na preukázanie hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH a odopretím práva na odpočítanie DPH z dôvodu spáchania daňového podvodu resp. zneužitia práva v rámci daňového konania má zásadný dopad na celé daňové konanie, a to najmä preto, že od určenia dôvodu nepriznania práva na odpočítanie DPH závisí posúdenie miery dôkazného bremena. Žalobca bol toho názoru, že zákonom stanovené podmienky pre odpočítanie dane splnil, a preto v takomto prípade mu mala byť pre odopretie práva na odpočítanie dane zo strany správcu dane v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie preukázaná vedomá účasť na podvodnom/ zneužívajúcom konaní.
33. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí nespochybnil realizáciu fakturovaných prác, ale spochybňoval to, kto tieto práce reálne vykonal, teda konštatoval nepreukázanie vykonania prác daňovým subjektom RUDOLF s.r.o. pre deklarovaných dodávateľov žalobcu s tým, že následne títo dodávatelia nemohli fakturované práce dodať žalobcovi. Správca dane v prejednávanej veci dospel k záveru, že síce k plneniu zo zdaniteľných obchodov došlo (nespochybnil materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia), avšak nie deklarovaným dodávateľom. Z uvedeného plynie záver, že správca dane považoval preukázanie dodania služby deklarovaným dodávateľom za hmotnoprávnu podmienku pre vznik nároku na odpočet DPH. Rovnako žalovaný v napadnutom rozhodnutí (str. 23) konštatoval, že nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predložením faktúr, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to osobou na faktúre uvedenou.
34. Pokiaľ teda daňové orgány vo svojich rozhodnutiach dôvodili, že musí byť nesporne preukázané, že preverované zdaniteľné plnenie bolo poskytnuté práve tým dodávateľom, ktorý bol na faktúrach ako dodávateľ označený, správny súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-154/20 Kemwater ProChemie, podľa ktorej hmotnoprávnou podmienkou odpočtu nie je stotožnenie skutočného dodávateľa so subjektom uvedeným na faktúre, ale status dodávateľa, ktorý musí byť zdaniteľnou osobou. Nedodržanie formálnych podmienok môže mať za následok nepriznanie odpočtu DPH, ak porušenie takýchto formálnych požiadaviek znemožňuje predloženie jasného dôkazu o tom, že hmotnoprávne požiadavky boli splnené.
35. V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že daňový subjekt nevie preukázať, že tovar dodal ním deklarovaný dodávateľ, k čomu však vedú závery daňových orgánov. Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020 uviedol, že hmotnoprávne podmienky, ktorým podlieha právo na odpočítanie dane, sú splnené len vtedy, ak sa reálne uskutočnilo dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb, na ktoré sa vzťahuje faktúra. Z uvedeného rovnako vyplýva, že vznik daňovej povinnosti sa viaže k dodaniu tovaru alebo služby, ale bez toho, aby dodávateľ bol bližšie konkretizovaný. Podľa Súdneho dvora Európskej únie skutočnosť, že dotknutý tovar nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ, nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, a ani k tomu, aby mohlo byť odopreté právo na odpočítanie dane. Z rozhodnutia teda nevyplýva, že hmotnoprávnou podmienkou na uplatnenie práva na odpočet dane je to, že tovar alebo služby musia byť dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach a uvedenému dodávateľovi vznikla aj daňová povinnosť. Hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane je to, že daňový subjekt disponuje materiálnou existenciou plnenia, na ktoré sa vzťahuje faktúra a predloží doklady a dôkazy, že v danom prípade tovar, na základe ktorého vzniklo právo na odpočítanie dane, použil pre potreby svojich vlastných zdaniteľných transakcií. Právo na odpočítanie dane možno zamietnuť len vtedy, ak by porušenie formálnych požiadaviek viedlo k nemožnosti predložiť jasný dôkaz o tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené alebo sa preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/52/2021 zo dňa 15.11.2022).
36. Na základe vyššie uvedeného je potrebné prijať záver, že hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane nie je preukázanie konkrétnej osoby deklarovaného dodávateľa, ako to uviedli daňové orgány vo svojich rozhodnutiach. Daňové orgány vec nesprávne právne posúdili, keď spochybňovali splnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane tým, že zdaniteľné plnenie nebolo uskutočnené osobou uvedenou na faktúre.
37. Pokiaľ daňové orgány založili pochybnosti o dodaní tovaru žalobcovi deklarovaným dodávateľom na okolnostiach, týkajúcich sa nesúčinnosti resp. nekontaktnosti subdodávateľov dodávateľa žalobcu, správny súd uvádza, že ustálená rozhodovacia činnosť národných súdov, ako aj Súdneho dvora Európskej únie, identifikovala rad okolností, ktoré samy o sebe (bez ďalšieho) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH (osobitne ak nie je sporná existencia dodaného tovaru). Ide napríklad o (I) nekontaktnosť dodávateľa či subdodávateľov ako výlučnú okolnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/44/2020 zo dňa 25.05.2021), (II) nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre vyrobenie alebo dodanie tovaru na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C- 610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 47, vo veci Maks Pen EOOD, C-18/13 zo dňa 13.02.2014, body 31, 32; vo veci G. H., C-324/11 zo dňa 06.09.2012, bod 49), (III) pochybnosti na subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 64).
38. Nezrovnalosti v otázke obstarania tovaru dodávateľom daňového subjektu, resp. subdodávateľmi jeho dodávateľa, sú takými skutočnosťami, ktoré sa týkajú iného daňového subjektu a za ktoré v zásade nezodpovedá nadobúdateľ tovaru uplatňujúci odpočítanie dane na vstupe (žalobca), pokiaľ je preukázaná existencia tovaru u tohto nadobúdateľa a nie sú indície o jeho účasti na daňovom podvode. Nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru. Zo základnej premisy chápania a konceptu inštitútu právnej zodpovednosti vyplýva, že nikto nemôže znášať zodpovednosť za konanie tretieho subjektu, na ktoré nemá žiaden dosah, resp. ktoré je mimo jeho vplyvu a moci aprobovanej právom. Každý nesie zodpovednosť za vlastné správanie, pričom výnimky z tohto pravidla môže stanoviť iba zákon (napr. ručenie za daň podľa § 69b zákona o DPH, osobitné prípady objektívnej zodpovednosti
a pod.), a preto napr. nedostatky v účtovnej evidencii, prípadne akejkoľvek inej daňovo relevantnej dokumentácii, ako aj iné nezrovnalosti na strane tretej osoby nemožno bez opory v zákone pričítať na ťarchu daňového subjektu, ktorý je s touto osobou v dodávateľsko-odberateľskom vzťahu. Tieto nedostatky na strane tretích subjektov nemusia automaticky znamenať a viesť k záveru o nepreukázaní existencie zdaniteľného plnenia za predpokladu, že kontrolovaný daňový subjekt disponuje vlastnými daňovo významnými dôkazmi, ktoré preukazujú opak (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022).
39. Správny súd konštatuje, že nezrovnalosti ohľadne pôvodu tovaru na samom začiatku obchodného reťazca (najmä ak nie je sporná existencia tovaru) samy osebe nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH. Nemožnosť kontaktovať sa s osobami oprávnenými konať za dodávateľa v čase realizácie obchodu, či so súčasným konateľom dodávateľa, ako aj pochybnosti na subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca, nie sú skutočnosťami objektívne spôsobilými založiť kvalifikované pochybnosti o splnení hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH, a teda ani reálne vyvolať prenos dôkazného bremena na daňový subjekt. Tieto by (aj spolu s vytýkanou nekontaktnosťou či nesúčinnosťou subjektov na tomto stupni reťazca) boli smerodajnými len v prípade, ak by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (žalobcu) o podvodnom konaní (nedovolenom daňovom úniku mimo rámca bežných obchodných podmienok) u niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/79/2022 zo dňa 21.08.2024). 40. Daňové orgány nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane založili na skutočnostiach, ktoré sú mimo sféru a dosah žalobcu ako daňového subjektu z hľadiska možnosti ich ovplyvnenia. Správny súd, prisvedčujúc žalobcovi v súvislosti s uvedeným zdôrazňuje, že je v rozpore s európskym právom, ak daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie DPH zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mohla vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu (uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-610/19 Vikingo zo dňa 03.09.2020).
41. Ak teda daňový subjekt preukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie odpočtu DPH, správca dane je v prípade ďalších pochybností povinný skúmať, či došlo k daňovému podvodu. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (viď napríklad rozsudky vo veciach C- 354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen; C-439/04 a C-440/04 Kittel a Recolta Recycling, či C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid) ako podvod na DPH označuje situácie, v ktorých jeden z účastníkov reťazca neodvedie daň a ďalší si ju odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Daňové orgány pri posudzovaní jednotlivých prípadov musia zrozumiteľne a presne popísať všetky skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že došlo k podvodnému konaniu daňového subjektu. Pokiaľ správca dane preukáže objektívne skutočnosti o tom, že daňový podvod nastal, pristúpi k skúmaniu subjektívnej stránky účasti tohto daňového subjektu na podvode. Pri posudzovaní subjektívnej stránky správca dane vyhodnotí aj to, či daňový subjekt prijal primerané opatrenia na to, aby zaistil, že jeho plnenie nebude súčasťou podvodného reťazca (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/28/2021 zo dňa 18.12.2023 v obdobnej veci tých istých účastníkov konania).
42. Účasť žalobcu na daňovom podvode by mohla byť ako dôvod odopretia odpočítania dane aplikovaná až potom, čo by správca dane uniesol dôkazné bremeno a kladne zodpovedal všetky štyri otázky tzv. Axel Kittel testu, ktorý je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Axel Kittel (C-439/04). Týmito otázkami sú: (i) Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? (ii) Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? (iii) Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? a (iv) Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? Skutočnosti poskytujúce odpovede na tieto otázky preukazuje správca dane a overuje vnútroštátny súd
(rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-610/19 Vikingo zo dňa 03.09.2020). Správca dane a ani žalovaný však uvedeným spôsobom dokazovanie neviedli.
43. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadom nesprávneho hodnotenia otázky odbornej starostlivosti, z obsahu prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane poukázal na nedostatok odbornej starostlivosti v konaní žalobcu a na tzv. Axel Kittel test. Správny súd uvádza, že vyžadovanie a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode je typické práve pre dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosti, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, body 53, 54, 56 a 58) a nie pri posudzovaní splnenia/ nesplnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. V tejto súvislosti je tiež potrebné zdôrazniť, že ani pri vyžadovaní a skúmaní primeranej obozretnosti podnikateľa nemôže byť daňovému subjektu „de facto“ uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jeho dodávateľa/subdodávateľov, kedy sa na neho fakticky prenesie kontrolná činnosť, ktorá patrí správcovi dane na to vybavenému príslušnými oprávneniami (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19.10.2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21.06.2012, bod 57).
44. Pokiaľ teda mienil správca dane odmietnuť priznanie nároku na odpočet dane z dôvodu nepreukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok, bolo potrebné, aby bol spochybnený buď status dodávateľa ako platiteľa dane, alebo existencia zdaniteľného plnenia, alebo použitie dodaných služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Skúmanie otázky, či žalobca konal alebo nekonal s odbornou starostlivosťou, či prijal dostatočné opatrenia na predchádzanie svojej účasti na podvode a poukázanie na nezrovnalosti ohľadne pôvodu tovaru na samom začiatku obchodného reťazca, je typické pre dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosti, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje na daňovom podvode, a preto daňové orgány nemôžu na ich podklade konštatovať nepreukázanie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane. V tejto súvislosti je potrebné žalobnú námietku týkajúcu sa rozloženia dôkazného bremena vyhodnotiť ako opodstatnenú, pretože je nesprávnym právnym posúdením, ak daňové orgány prijmú záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu splnenia hmotnoprávnych podmienok, pokiaľ základom pre toto konštatovanie bolo aj to, že vo veci malo dôjsť k podvodnému konaniu. Ak teda daňový subjekt preukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie odpočtu DPH, správca dane je v prípade ďalších pochybností povinný skúmať, či došlo k daňovému podvodu. Pokiaľ mienil správca dane odmietnutie nároku na odpočet založiť na účasti žalobcu na daňovom podvode resp. na vedomosti žalobcu o podvodnom konaní u niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca, tak dôkazné bremeno zaťažovalo správcu dane.
45. Otázky splnenia podmienok na odpočet DPH a účasť na daňovom podvode predstavujú dve samostatné skutočnosti, ktoré nie je možné stotožňovať a kombinovať. Daňové orgány teda na základe daňovej kontroly buď formulujú pochybnosti týkajúce sa splnenia hmotnoprávnych alebo formálnych podmienok, ktoré zdaniteľnej osobe jasne a zrozumiteľne avizujú a umožňujú mu ich predkladaním ďalších dôkazov vyvracať (dôkazné bremeno daňového subjektu), alebo konštatujú záver o účasti zdaniteľnej osoby na daňovom úniku a sú zaťažené preukazovaním jeho participácie (dôkazné bremeno finančných orgánov).
46. Námietku žalobcu, týkajúcu sa absencie zákonných náležitostí protokolu z daňovej kontroly, vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Predmetný protokol obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 47 Daňového poriadku. Obsahuje aj číslo vygenerované informačným systémom finančnej správy. V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť žalovanému, že z označenia, ktoré obsahuje predmetný protokol, je zrejmé, že protokol z daňovej kontroly vyhotovil a následne zaevidoval v informačnom systéme finančnej správy zamestnanec správcu dane B. E. F., ktorý je aj na protokole podpísaný, a ktorý samotnú daňovú kontrolu aj vykonával. To, že protokol vyhotovil a zaevidoval v systéme B. E. F. potvrdzuje fakt, že evidenčné číslo protokolu obsahuje jeho skratku priezviska. Z poverenia č. 100579240/2019 zo dňa 07.03.2019 vyplýva, že na výkon daňovej kontroly bol poverený aj zamestnanec správcu dane B. E. A., ktorý však v deň evidovania dokumentu do informačného systému finančnej správy nebol prítomný na pracovisku. Zamestnanec správcu dane uvedenú skutočnosť k jeho menu v protokole uviedol, z ktorého
dôvodu jeho podpis predmetný protokol neobsahuje. Daňový poriadok nezakazuje, aby bol v závere protokolu uvedený a podpísaný len ten zamestnanec správcu dane, ktorý protokol vyhotovil.
47. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu o zániku práva vyrubiť daň. Možnosť vyrubiť daň je časovo obmedzená. Aj v daňovom konaní môže plynutie času spôsobiť premlčanie (oslabenie práva) alebo preklúziu (zánik) práva. Z pojmového vymedzenia, čo je vyrubením dane, vyplýva, že daň sa vyrubuje nielen úkonom správcu dane - rozhodnutím, ale aj úkonom daňového subjektu - podaním daňového priznania, resp. dodatočného priznania, resp. zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie, kedy sa daň považuje za vyrubenú. Ak právo vyrubiť daň zanikne a napriek tomu dôjde k úkonu, ktorý by inak mal za následok vyrubenie dane, tento úkon nemôže mať právne následky.
48. Podľa § 69 ods. 1 prvá veta Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. V zmysle § 69 ods. 2 Daňového poriadku ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. V prípade žalobcu sa za úkon smerujúci na vyrubenie dane považoval v zmysle § 69 ods. 3 písm. a) Daňového poriadku protokol z daňovej kontroly. Predmetný protokol bol žalobcovi doručený dňa 10.12.2019, a teda lehota na vyrubenie dane sa v zmysle § 69 ods. 2 Daňového poriadku predĺžila o 5 rokov od konca roka 2019.
49. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného a rovnako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil, keď tieto vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, a vec s poukazom na § 191 ods. 4 SSP vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
50. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou správcu dane postupovať vo vyššie naznačenom smere. Správny súd opätovne poukazuje na to, že odoprieť právo na odpočítanie dane možno iba v prípade, ak správca dane relevantne spochybní splnenie hmotnoprávnych/materiálnych podmienok práva na odpočítanie dane, alebo preukáže, že došlo k zneužívajúcemu, prípadne podvodnému konaniu a že žalobca o takomto konaní vedel alebo mohol vedieť, prípadne aj, že sa podvodného alebo zneužívajúceho konania zúčastnil. Správny súd zdôrazňuje, že účasť žalobcu na daňovom podvode by mohla byť ako dôvod odopretia odpočítania dane aplikovaná až potom, čo správca dane unesie vlastné dôkazné bremeno a kladne zodpovie všetky štyri otázky tzv. Axel Kittel testu. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom alebo prípadne vedel alebo mohol vedieť, že ide o podvodné konanie, je dôkazným bremenom správu dane.
51. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
52. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP.
53. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.