Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7To/136/2025

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej a sudcov Ing. JUDr. Milana Husťáka a JUDr. Dominiky Volkaiovej, LL.M., na verejnom zasadnutí konanom dňa 15. januára 2026, v trestnej veci obžalovaného A. B., trestne stíhaného pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. e) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 19.11.2025 sp. zn. takto

r o z h o d o l :

Podľa zamieta odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Mestský súd Košice rozsudkom dňa 19. novembra 2025 sp. zn. obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom A. C. XX, A., t. č. v D. E. D. F., uznal vinným zo skutku právne kvalifikovaného ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. e) Tr. zák., ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že

v F. v priestore medzi bytovými domami číslo XX E. C. XX G. H. I. G., dňa 17.08.2025 v čase okolo 06:10 hod., vo vzdialenosti približne 10 metrov od poškodenej A. J. K. si stiahol nohavice tak, aby odhalil svoj pohlavný úd a následne držiac si odhalený pohlavný úd začal kráčať smerom ku poškodenej, čím takto odhaľovaním svojho pohlavného údu vyvolal u poškodenej okrem strachu aj verejné pohoršenie.

Súd mu za to uložil podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. m) Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa Tr. zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zákona súd obžalovanému uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný prostriedok, obžalovaný podal odvolanie prostredníctvom svojej obhajkyne, ktorá uviedla v písomných dôvodoch odvolania nasledovné.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19.11.2025 v zmysle ustanovenia , písm. b) vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe prokurátora, pričom svoje konanie úprimne oľutoval. Podľa názoru obžalovaného vyhlásenie viny podľa ustanovenia nesie so sebou osobitne významný hmotnoprávnym dôsledok, a to možnosť aplikácie postupu podľa , t. j. možnosť použitia ustanovení o mimoriadnom znížení trestu. Obžalovaný totiž tým, že na hlavnom pojednávaní vykonal vyhlásenie o

vine, podstatne uľahčil súdu dokazovanie jeho trestnej činnosti, čo možno postaviť na úroveň dohody o vine a treste s prokurátorom.

Vyhodnotiť tento postoj obžalovaného iba ako poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v priznaní páchateľa a oľutovaní trestného činu by bolo nepostačujúce, pretože ide o pomerne výraznejší postoj ku spáchanej trestnej činnosti. Súd prvého stupňa v rámci odôvodnenia rozsudku na str. 3 a str. 4 prezentoval svoj právny a skutkový názor na dôvodnosť a primeranosť uloženia výšky trestu v trvaní 12 mesiacov nepodmienečne.

Obžalovaný sa s uvedeným názorom súdu prvého stupňa o primeranosti uloženej výšky trestu v celom rozsahu nestotožňuje a má za to, že uložený trest je neprimerane prísny. Podľa názoru obžalovaného súd prvého stupňa úplne opomenul argumentáciu obhajoby prezentovanú v záverečnej reči o naplnení dôvodu pre aplikáciu ustanovenia , a to inštitútu mimoriadneho zníženia trestu, pričom sa s predmetnou argumentáciou ani okrajovo nevysporiadal v písomnom odôvodnení rozsudku, resp. z akého dôvodu je aplikácia daného ustanovenia vylúčená v prejednávanom prípade.

Vzhľadom na uvedené má obžalovaný za to, že uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov nepodmienečne sa javí ako neprimerane prísny.

Súd prvého stupňa sa podľa názoru obžalovaného nevysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami majúcimi vplyv na správnosť výroku o treste, a to tak pri určovaní druhu trestu ako aj jeho výmery v zmysle ustanovení . Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov. Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny.

Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa ustanovenia páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v , pričom jednotlivé druhy trestov možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak súd musí uložiť trest odňatia slobody (okrem iného) za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje osem rokov. Trestný čin výtržníctva podľa ustanovenia , písm. e) je trestným činom, za ktorý v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody až na tri roky, t.j. ide o prečin.

V prípade spáchania tohto trestného činu teda zákonodarca ustanovil s poukazom na už uvádzané ustanovenie , že súd nemusí povinne ukladať trest odňatia slobody. Prvostupňový súd uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov so zaradením do na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pri zistení jednej poľahčujúcej okolnosti podľa a jednej priťažujúcej okolnosti podľa .

Z uvedeného vyplýva, že pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností bol u obžalovaného rovnaký. Obžalovaný je toho názoru, že z pohľadu uloženého druhu trestu je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zrejmé, že obžalovaný:

- spáchal trestný čin v skúšobnej dobe podmienečného trestu odňatia slobody uloženého za odlišný druh trestnej činnosti a

- spáchal prečin, za ktorý neustanovuje minimálnu výmeru trestu odňatia slobody, a tak je nielen možné, ale aj potrebné z pohľadu účelu trestu obžalovanému uložiť iný druh trestu ako nepodmienečný trest odňatia slobody.

V tomto smere súd prvého stupňa nepostupoval v súlade so všeobecnými zásadami ukladania sankcií podľa ustanovenia , keď sankcie sa ukladajú s prihliadnutím na povahu a závažnosť trestného činu alebo činu inak trestného a na osobu páchateľa a jeho pomery a tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej slobode páchateľa, ak možno účel sankcie dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode páchateľa.

Vzhľadom na zjavné uprednostnenie uloženia trestu odňatia slobody nepodmienečne v odôvodnení rozhodnutia úplne absentujú úvahy o možnosti uloženia trestu, ktorý nie je spojený s ujmou na osobnej slobode obžalovaného. Súd sa nezaoberal žiadnou alternatívnou sankciou, hoci takýto postup vyžaduje a teda, aby súd prednostne zvažoval miernejšie tresty, ak sú dostatočné na splnenie účelu trestu.

V odôvodnení rozsudku absentuje úvaha súdu, či by ochrana spoločnosti, individuálna prevencia či resocializácia páchateľa mohli byť dosiahnuté podmienečným trestom, či navrhovaným trestom povinnej práce. Absentuje aj úvaha o tom, že obžalovaný v súčasnosti prejavuje ochotu podstúpiť liečbu, čím sa výrazne zvyšuje potenciál jeho nápravy mimo výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody. Takéto neúplné a jednostranné odôvodnenie vyvoláva pochybnosti o tom, či sa súd riadil zásadou subsidiarity trestu a zásadou individualizácie trestu.

Bez riadneho zdôvodnenia nemožno preskúmať, prečo bol alternatívny trest vylúčený, čo spôsobuje nepresvedčivosť a nedostatočnosť rozhodnutia v tejto časti. Z pohľadu výmery trestu je podľa názoru obžalovaného uložený trest trestom nezákonným a neprimeraným. Súd prvého stupňa opomenul na relevantné hodnotenie osoby obžalovaného a jeho pomerov pri ukladaní trestu a tak prísnym formálnym ponímaním uložil trest v rozpore s cieľom individuálne pôsobiť na páchateľa trestného činu, t.j. súd svojím rozhodnutím nenaplnil cieľ individuálnej prevencie trestu.

Vzhľadom na uvedené obžalovaný poukazuje na viaceré skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa pri ukladaní druhu a výmery trestu opomenul vyhodnotiť, a to predovšetkým závery znaleckého posudku č. 177/2025 zo dňa 09.10.2025 vypracovaného L. A. L. H., M., A., ktorý uviedol, že obžalovaný nie je duševne chorý, v dobe spáchania trestného činu netrpel duševnou poruchou, poruchou ani sexuálnou deviáciou, netrpí sexuálnou deviáciou, z hľadiska sexuologického nie je jeho pobyt na slobode pre spoločnosť nebezpečný a nie je potrebné mu nariadiť ochranné sexuologické liečenie, a rovnako nediagnostikoval u obžalovaného prítomnosť sexuálnej deviácie exhibicionizmu.

V tomto smere obžalovaný vyjadruje presvedčenie, že absolvovanie liečby mu umožní vyhnúť sa opakovaniu konania, ktoré viedlo k trestnému stíhaniu, a prispeje k jeho osobnému i spoločenskému začleneniu.

Súd v odôvodnení uviedol, že pri hodnotení páchateľa prihliadal aj na jeho právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie podľa ustanovenia , avšak z rozhodnutia nijako nevyplýva, akým spôsobom sa s touto skutočnosťou konkrétne vysporiadal. Hoci súd citoval zákonné ustanovenie, nevysvetlil v čom bolo významné pre hodnotenie osoby obžalovaného, a najmä aký konkrétny vplyv malo na úvahu súdu pri určovaní druhu trestu a jeho výmery vo vzťahu k závažnosti a povahe konania obžalovaného.

Z vyplýva, že zahraničné odsúdenie má byť zohľadnené „rovnako, ako keby bolo vydané súdom Slovenskej republiky“. To však predpokladá, že súd musí aj konkrétne vyložiť, či ho považoval za priťažujúcu okolnosť, ako ho hodnotil z hľadiska recidívy, prípadne či ovplyvnilo zaradenie páchateľa do určitého stupňa stráženia alebo pri ukladaní konkrétneho druhu trestu.

Keďže konajúci súd uvedené skutočnosti neuvádza, odôvodnenie pôsobí neúplne a nepreskúmateľne. Bez uvedenia týchto úvah nie je možné preskúmať, či súd zahraničné odsúdenie zohľadnil zákonným spôsobom a primerane, alebo či mu pripísal väčšiu váhu, než by bolo na mieste. To predstavuje nedostatok v odôvodnení, ktorý môže mať význam nielen pre posúdenie zákonnosti uloženého trestu, ale aj pre posúdenie jeho spravodlivosti a proporcionality.

Obžalovaný nesúhlasí s tvrdením, že je mu potrebné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody. Má za to, že samotný fakt predchádzajúceho výkonu trestu odňatia slobody či určenia skúšobnej doby nemožno automaticky vykladať ako dôvod na opätovné uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody. Každé konanie je potrebné posudzovať individuálne, v kontexte aktuálnych okolností, osobnostných pomerov obžalovaného a jeho súčasnej motivácie k náprave.

Obžalovaný zdôrazňuje, že v súčasnosti prejavuje aktívnu snahu riešiť príčiny svojho konania, najmä v oblasti závislosti, pričom sám sa pozitívne v konaní vyjadril k možnosti uloženia ochranného liečenia. Takýto postup predstavuje primerané a efektívnejšie opatrenie vzhľadom na jeho resocializáciu, ktoré je zároveň schopné adekvátne chrániť spoločnosť.

Z uvedených dôvodov sa obžalovaný domnieva, že uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody by nebolo primerané a nespĺňalo by požiadavku individualizácie trestu, keďže existujú miernejšie, ale účinné prostriedky, ktoré môžu viesť k náprave aj bez jeho ďalšej izolácie.

Záverom obžalovaný poukázal na ustanovenie a navrhol odvolaciemu súdu, aby po prejednaní odvolania podľa ustanovenia zrušil výrok o treste a nadväzujúci výrok o zaradení obžalovaného do na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. z 19.11.2025 a následne podľa sám vo veci rozhodol, a to tak, že podľa ustanovenia s použitím , , ukladá obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby, s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bude opatrený primeranou skúšobnou dobou alebo uložil obžalovanému trest povinnej práce v primeranom rozsahu ako alternatívny trest k trestu odňatia slobody.

Na podklade odvolania obžalovaného krajský súd podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením prvostupňový súd jasne a zreteľne vyložil, o ktoré dôkazy oprel svoje zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal žiadne pochybnosti o záveroch prvostupňového súdu a keďže sa so závermi mestského súdu stotožňuje, tak na ne ako na správne v podrobnostiach poukazuje a toto odôvodnenie dopĺňa v potrebnom rozsahu v reakcii na odvolacie námietky obžalovaného.

Obžalovaný v podanom odvolaní v podstate namieta výlučne to, že uložený trest je neprimerane prísny a prvostupňový súd nedostatočne odôvodnil neuloženie alternatívneho trestu povinnej práce, ktorý považuje za primeraný a vhodný spolu s uloženým ochranným liečením, prípadne trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na primeranú skúšobnú dobu a má za to, že je dôvodné uloženie trestu s využitím ust. .

Prvostupňový súd presvedčivo odôvodnil svoje právne úvahy, pre ktoré rozhodol o uložení nepodmienečného trestu odňatia slobody. Odvolací súd na tomto mieste poukazuje na spáchanie skutku obžalovaným v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, čo v zmysle ust. § 49 ods. 3 Tr. zák. vylučuje uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu.

Pokiaľ ide o neuloženie alternatívneho trestu, súd prvej inštancie správne zohľadnil osobu obžalovaného a možnosti jeho nápravy, keď bolo v konaní preukázané, že obžalovaný opakovane vykonal v minulosti nepodmienečný trest odňatia slobody, bol pätnásťkrát súdne trestaný za rôznorodú úmyselnú trestnú činnosť a napriek tomu sa dopustil ďalšej úmyselnej trestnej činnosti, preto je odôvodnený záver, že miernejší trest nemá potenciál naplniť v danom prípade účel trestu vyjadrený v ust. .

Obžalovaný namieta, že súd prvého stupňa nevyužil ust. pri ukladaní trestu, aj keď spravil vyhlásenie o vine, tu odvolací súd zvýrazňuje, že na postup podľa zmierňovacieho ustanovenia Tr. zák. nie je právny nárok, toto ustanovenie je fakultatívnym oprávnením súdu a súd má v každom jednotlivom prípade povinnosť uložiť trest, ktorý naplní účel trestu podľa Tr. zák. tak z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie a morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou, a nie automaticky pri vyhlásení viny podľa trest pod spodnú hranicu trestnej sadzby ( ktorá bola v danom prípade 0- 3 rokov, teda nie je zrejmé, akého zníženia trestnej sadzby sa obhajoba domáha). Vyhlásenie o vine predstavuje relevantnú poľahčujúcu

okolnosť so samostatným normatívnym efektom, ktorá v danom prípade bola súdom prvej inštancie priznaná a zohľadnená pri určení konkrétnej výšky trestu.

Na základe uvedeného odvolací súd zamietol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa .

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.