Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_NR-11S-27-2021.pdf
PDF · 147.77 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
NR-11S/27/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: VITAR SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Robotnícka 11998/11, 036 01 Martin, IČO: 36 313 190, právne zastúpený: HALADA & PARTNERS s. r. o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100194996/2021 zo dňa 03.02.2021, takto
r o z h o d o l :
I. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100194996/2021 zo dňa 03.02.2021 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Nitra (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až júl 2014 a december 2014. O výsledku tejto daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol z daňovej kontroly č. 100853330/2018 zo dňa 30.04.2018 (ďalej len „protokol z daňovej kontroly“). Protokol z daňovej kontroly bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným doručený žalobcovi dňa 04.05.2018.
2. Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane vydal rozhodnutie č. 101922379/2018 zo dňa 28.09.2018, ktoré bolo v nadväznosti na odvolanie žalobcu zrušené rozhodnutím žalovaného č. 100885718/2019 zo dňa 15.04.2019 a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím č. 100919717/2020 zo dňa 20.05.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 30 882,62 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2014, keďže žalobca nemal nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) na základe faktúr vystavených spoločnosťou SIMPEX s.r.o. ako dodávateľom v príslušnom zdaňovacom období za dodanie tovaru a jeho dopravu, keďže nebolo preukázané dodanie tovaru a služieb v zmysle predložených faktúr.
4. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval pravdivosť údajov uvedených žalobcom ako daňovým subjektom v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
apríl 2014, pričom sa zameral aj na opodstatnenosť práva na odpočítanie dane uplatneného na základe nasledovných účtovných dokladov od dodávateľskej spoločnosti SIMPEX s.r.o., so sídlom Sústružnícka 4/7, 945 01 Komárno, (od 29.10.2016 STROJTIK s.r.o., so sídlom Nám. sv. Imricha 923/21, 943 01 Štúrovo), IČO: 46 608 419 (ďalej len „SIMPEX s.r.o.“ alebo „spoločnosť SIMPEX s.r.o.“): a) faktúra č. 2014009 (DF 207/14), dátum dodania 10.04.2014, základ dane 77 100,00 eur, DPH 20 % 15 420,00 eur, obstaranie tovaru Tchibo Family 250 g, b) faktúra č. 2014010 (DF 208/14), dátum dodania 10.04.2014, základ dane 106,56 eura, DPH 21,31 eura, preprava tovaru, c) faktúra č. 2014011 (DF 320/14), dátum dodania 17.04.2014, základ dane 77 100,00 eur, DPH 20 % 15 420,00 eur, obstaranie tovaru Tchibo Family 250 g, d) faktúra č. 2014012, dátum dodania 17.04.2014, základ dane 106,56 eura, DPH 21,31 eura, preprava tovaru.
5. Na základe všetkých kontrolných zistení nebolo možné považovať za preukázané dodanie a existenciu tovarov v obchodnom reťazci KIPA, s.r.o. – Kontakt Eximp s.r.o – PROFILIX DATA, s.r.o. – IVERON, s.r.o. – SIMPEX s.r.o. – žalobca – DEandJO, Kft. Nebolo preukázané reálne uskutočnenie obchodných transakcií spoločnosťou SIMPEX s.r.o., v mene ktorej boli vyhotovené predložené faktúry. Zároveň nebolo možné považovať za preukázaný vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Taktiež bolo zistené, že nedošlo k dodaniu tovaru oslobodeného od dane do iného členského štátu v zmysle § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty.
6. O podanom odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100194996/2021 zo dňa 03.02.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil.
7. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so závermi správcu dane a konštatoval, že správca dane pri výkone daňovej kontroly využil poznatky získané pri daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty u spoločnosti SIMPEX s.r.o. za zdaňovacie obdobia január až september 2014, z ktorej vyplynulo, že spoločnosť SIMPEX s.r.o. nepreukázala nadobudnutie tovaru a vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty a u daňového subjektu nenastalo splnenie podmienok na uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalovaný ďalej poukázal na výpovede svedkov, ktorí síce slovne potvrdili existenciu tovaru zabaleného v krabiciach, uložených na paletách, avšak tým, že obsah krabíc nevideli, nedokázali jednoznačne identifikovať tento tovar. Žalovaný taktiež konštatoval, že je prirodzené, že daňový subjekt pri prevzatí zásielky riadne a starostlivo skontroluje stav zásielky a porovná ho s dodacím alebo prepravným listom, pričom skontroluje aj kompletnosť tovaru, hlavne obsah balení. Žalovaný napokon konštatoval, že žalobca neprijal dostatočné opatrenia, aby sa uistil, že jeho postup pri odpočítaní dane bol v súlade so zákonom a mal dostatočný priestor a zákonné možnosti na to, aby sa uistil, že svojimi obchodnými transakciami sa nestane súčasťou konania, ktoré nieslo znaky daňového podvodu.
II.
Žaloba
8. Žalobca sa žalobou zo dňa 10.03.2021, doručenou Krajskému súdu v Nitre dňa 12.03.2021, domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „rozhodnutie finančných orgánov“), ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie ako aj priznania práva na náhradu trov konania.
9. Finančné orgány pri vydaní svojho rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ich rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Zistenie skutkového stavu zo strany finančných orgánov bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Skutkový stav, ktorý vzali finančné orgány za základ svojho rozhodnutia, bol v rozpore s administratívnym spisom a nemal v nich oporu. V konaní pred finančnými orgánmi napokon došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
10. Žalobca v prvom rade namietal nedodržanie maximálnej zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku, v dôsledku čoho mal aj protokol z daňovej kontroly povahu nezákonného dôkazu, a preto nemohol slúžiť ako podklad pre vydanie rozhodnutia finančných orgánov. Najzávažnejším dôvodom nezákonnosti prerušení daňovej kontroly bola neprimeraná dĺžka týchto prerušení, ktorá bola dôsledkom zjavnej nečinnosti správcu dane, ktorý odmietol pokračovať v prebiehajúcej daňovej kontrole napriek tomu, že nebol daný dôvod na jej ďalšie prerušenie. Z rozhodnutia finančných orgánov ani nebolo možné zistiť, čoho sa žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“) týkala. Po uplynutí lehoty podľa čl. 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „nariadenie o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty“) sa mal správca dane pokúsiť získať požadovanú informáciu iným spôsobom. Ignorovanie stanovenej lehoty nebolo možné tolerovať. Správca dane teda v danom prípade nerešpektoval zákonný limit výkonu daňovej kontroly, ktorá, vrátane nezákonného prerušenia, trvala celkovo až 705 dní (t. j. takmer dva roky), čo malo za následok jej nezákonnosť.
11. Zo strany finančných orgánov došlo k neodôvodnenému a nesprávnemu rozšíreniu dôkazného bremena žalobcu ako daňového subjektu aj na skutočnosti, ktoré žalobca nemal a ani nemohol preukazovať. Správca dane vychádzal z predpokladu, že žalobca niesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti toho, ako, resp. odkiaľ nadobudol príslušný tovar do svojho vlastníctva jeho dodávateľ a tiež deklarovaní subdodávatelia, a že v prípade, ak túto skutočnosť žalobca nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k preukázaniu dodania predmetného tovaru žalobcovi. Správca dane nemohol od daňového subjektu požadovať preukázanie uskutočnenia iných ako kontrolovaných obchodov. Dôvodnú pochybnosť o uskutočnení zdaniteľného plnenia nemohlo zakladať len to, že dodávateľ alebo odberateľ daňového subjektu bol v čase daňovej kontroly nekontaktný. Správcovi dane bolo potrebné vytknúť jeho konštatovanie, že nekontaktnosť alebo nespolupráca subdodávateľov či dodávateľa žalobcu spochybňovala uskutočnenie kontrolovaného zdaniteľného plnenia, ktoré kontrolovaný daňový subjekt zdokladoval predložením všetkých v praxi bežne využívaných dokladov (zmluvy, potvrdené dodacie listy, potvrdené nákladné listy, výpisy z účtu, e-mailová komunikácia).
12. Skutkové závery finančných orgánov nezodpovedali výsledkom vykonaného dokazovania. Správca dane vyhodnotil viaceré skutočnosti v neprospech žalobcu napriek tomu, že tieto žiadnym spôsobom nevyvracali a dokonca ani nespochybňovali tvrdenia žalobcu. Zároveň správca dane bez riadneho odôvodnenia nevzal do úvahy viaceré dôkazy svedčiace v prospech žalobcu. Dokazovanie vykonané finančnými orgánmi nepostačovalo na prijatie záverov o tom, že dôkazy predložené zo strany žalobcu boli nehodnoverné. Dodanie tovaru žalobcovi a následne jeho odberateľovi bolo potvrdené celkovo štyrmi svedkami (A. B., C. D. E., F. C., F. G.). Konštatovanie správcu dane, že výpoveď svedka nemala vypovedaciu hodnotu, bolo absolútne nesprávne, nezákonné a svojvoľné. Nelogickosť záverov správcu dane bolo možné vidieť aj v jeho konštatovaní, že síce svedkovia potvrdili, že videli tovar zabelený v krabiciach, na ktorých bolo uvedené, že išlo o kávu, tieto krabice ale nerozbaľovali, a preto vlastne nevedeli, s akým tovarom prišli do kontaktu. Pokiaľ mali napriek vykonanému dokazovaniu finančné orgány pochybnosť o reálnom uskutočnení predmetnej transakcie, mohlo dôjsť k vykonaniu ďalších relevantných dôkazov, a to napríklad k prevereniu aj prostredníctvom záznamov z mýtnych brán.
13. Správca dane v rámci daňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu napadnutého rozhodnutia, zabezpečil vypočutie svedka (A. H., a to na základe MVI) bez toho, aby bol žalobca o tomto výsluchu vopred upovedomený, v dôsledku čoho mal predmetný výsluch povahu nezákonne získaného dôkazu, ktorý nemohol slúžiť ako podklad pre vydanie rozhodnutia. Rovnako považoval za podstatné porušenie ustanovení daňového poriadku aj zápisnice z výsluchov svedkov (napr. konateľa spoločnosti I. J. E., D. K.), ktoré mali byť uskutočnené mimo príslušného daňového konania v rámci iného daňového konania (alebo iných daňových kontrol), a to bez toho, aby bolo žalobcovi umožnené sa týchto výsluchov zúčastniť a klásť predmetným svedkom otázky. Za výsluch svedka bolo potrebné považovať každé osobné vyjadrenie sa fyzickej osoby k skutočnostiam preverovaným správcom dane, a to bez ohľadu na to, ako správca dane tento výsluch označí, a bez ohľadu na to, či výsluch vykonal priamo konajúci správca dane, alebo dožiadaný orgán. V tejto súvislosti žalobca poukázal na § 25 ods. 4 daňového poriadku, podľa ktorého právo daňového subjektu musí byť zachované vždy, t.j. aj v prípadoch získania svedeckej výpovede z iného konania postupom podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku. V opačnom prípade príslušná výpoveď svedka nemohla byť použitá ako dôkaz pre účely rozhodnutia správcu dane.
III.
Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
14. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 29.07.2021, pričom zotrval na svojich záveroch, uvedených v napadnutom rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Podľa žalovaného sa v žalobe neuvádzali nové skutočnosti, ktoré by mali svojou podstatou vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia, pričom by neboli predmetom odvolania.
15. K nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly žalovaný uviedol, že správca dane vo svojom rozhodnutí detailne popísal dôvody prerušenia daňovej kontroly, rovnako ako aj výsledky a informácie, ktoré získal od zahraničných správcov dane. Daňová kontrola trvala 336 dní a správca dane ju vykonal v zákonnej lehote. Poukázal na to, že nariadenie o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty a v ňom stanovená maximálna lehota na poskytnutie informácie (3 mesiace) sa týkala žiadanej strany, nie správcu dane.
16. K nevykonaniu výsluchov navrhovaných svedkov žalovaný uviedol, že v rámci medzinárodných dožiadaní finančné orgány žiadali zahraničnú daňovú správu o vypočutie svedkov, a to konateľa spoločnosti Cséfai és Cséfai Kft. a konateľa spoločnosti Netty webshop, Kft., p. L.. Na základe výsledkov týchto dožiadaní sa intrakomunitárne dodania tovaru pre maďarských odberateľov spoločnosť Cséfai és Cséfai Kft. a Netty webshop, Kft. nepotvrdili. Ak sám konateľ spoločnosti nemá informácie o obchodných aktivitách spoločnosti a nevie k nim predložiť relevantné dôkazy, svedecké výpovede iných, nezávislých svedkov, nemôžu mať vplyv na výsledok daňovej kontroly. Žalovaný zotrval na svojom závere, že správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenia žalobcu o poskytnutí tovaru uvádzanými dodávateľmi resp. subdodávateľmi a žalobca tieto pochybnosti v konaní nevyvrátil.
17. Rozhodnutie finančných orgánov nebolo založené na skutočnosti, že svedkovia, ktorí potvrdili manipuláciu s tovarom uvedeným na faktúre, nevideli tovar, keďže tento bol zabalený v kartónoch a uložený na paletách, ale správca dane uskutočnil rozsiahle dokazovanie, využil poznatky získané pri daňovej kontrole na dani z pridanej hodnoty u spoločnosti SIMPEX s.r.o., pričom prvá dodávateľská spoločnosť potvrdila, že nikdy predloženú faktúru nevystavila a predložila priamy dôkaz svojich tvrdení. V prípade výsluchu svedka uskutočneného zahraničnou daňovou správou podľa právnych predpisov platných na jej území sa nemôže žalobca dovolávať nezákonnosti vykonanej svedeckej výpovede s poukazom na § 25 ods. 4 daňového poriadku.
18. Žalovaný zotrval na závere, že pri prevzatí zásielky od dopravcu bolo potrebné, aby daňový subjekt stav zásielky riadne a starostlivo skontroloval a porovnal s dodacím alebo prepravným listom, skontroloval aj kompletnosť tovaru a obsahu balení, a to osobitne v prípade tovaru potravinového charakteru. Vo vzťahu k námietke o potrebe preverenia záznamov z mýtnych brán bolo potrebné uvedomiť si, že pohyb motorových vozidiel neposkytoval dôkaz o tom, že zaznamenané vozidlo prevážalo deklarovaný tovar, obzvlášť ak osoba uvedená na prepravnom dokumente A. H. nepotvrdila, že túto prepravu vykonala a podpis na dokumente neuznala ako vlastný.
19. Žalovaný napokon tiež uviedol, že v reťazci obchodných partnerov ani u jednej z menovaných spoločností nebola preukázaná existencia a dodanie tovaru, na ktorý si žalobca uplatňoval právo na odpočet dane z pridanej hodnoty.
20. V podaní zo dňa 24.09.2021 označenom ako doplnenie argumentácie uvedenej v žalobe žalobca predložil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/3/2018 zo dňa 21.02.2019, v ktorom bolo vyhodnotené ako neefektívne a neprimerané prerušenie daňovej kontroly na dobu 1 roka a takmer 4 mesiacov, ako aj rozsudok sp. zn. 8Sžfk/47/2020 zo dňa 08.12.2020, v ktorom bolo uvedené, že dĺžka prerušenia daňového konania z dôvodu MVI je determinovaná lehotou v zmysle nariadenia o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty.
21. V replike zo dňa 01.10.2021 žalobca zotrval na svojej argumentácii uvedenej v žalobe, a uviedol, že žalovaný nereagoval na jeho námietky ohľadom potreby opakovaného prerušenia daňovej kontroly. Žalobca zároveň zdôraznil, že nemohol skúmať to, aké všetky predchádzajúce a nasledujúce transakcie sa s príslušným tovarom realizovali.
22. V podaní zo dňa 02.05.2022 označenom ako doplnenie judikatúry poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020 zo dňa 18.05.2021 týkajúci sa rozsahu dôkaznej povinnosti v spojení s podvodným konaním v daňových veciach.
23. V podaní zo dňa 22.03.2023 žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022 zaoberajúci sa rozsahom dôkazného bremena v daňovom konaní, ako aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022 týkajúci sa prenášania dôkazného bremena.
24. Vo vyjadrení zo dňa 25.03.2025 po doplnení administratívneho spisu žalobca uviedol, že žalovaný dodatočne doložil aj samotnú žiadosť o MVI a odpoveď na ňu, z čoho žalobca zistil, že správca dane pokračoval v prerušení daňovej kontroly aj po tom, čo žiadaný zahraničný orgán už doručil konečnú odpoveď na predmetnú MVI, a teda po tom, ako preukázateľne pominul dôvod pre prerušenie daňovej kontroly.
IV.
Konanie na správnom súde
25. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec vedená na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 11S/27/2021 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená pod sp. zn. NR-11S/27/2021.
26. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 20.01.2026.
V.
Relevantná právna úprava
27. Podľa § 9 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.
28. Podľa § 19 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
29. Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
30. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
VI.
Právne posúdenie veci správnym súdom
32. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie finančných orgánov vo veci odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či finančné orgány pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou.
33. Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľného obchodu je vznik daňovej povinnosti. Daňová povinnosť vo všeobecnosti znamená, že štátu vzniká právo žiadať daň od osôb, ktorým to zákon vymedzuje. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že nepostačuje len samotné uvedenie dane z pridanej hodnoty vo faktúre. Podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách ustanovenia § 19 zákona o dani z pridanej hodnoty, t. j. z titulu skutočného dodania tovaru. Táto podmienka vyplýva z § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty.
34. Samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie dane z pridanej hodnoty vo faktúre vo väzbe na nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty u kupujúceho však nestačí, pretože na strane platiteľa ako príjemcu zdaniteľného plnenia musí byť preukázané, že prijaté plnenia obstaral na účely uskutočňovania svojich vlastných zdaniteľných plnení. V priebehu daňového konania musí byť preukázaný jednak obsah, ale aj skutočný význam plnení deklarovaných daňovým subjektom prostredníctvom relevantného daňového dokladu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/66/2016 zo dňa 31.05.2018).
35. Z administratívneho spisu aj z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval pravdivosť údajov uvedených žalobcom v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za apríl 2014, ako aj opodstatnenosť práva na odpočítanie dane uplatneného na základe predložených faktúr. Správca dane zároveň preveroval dodanie a existenciu tovarov v obchodnom reťazci KIPA, s.r.o. – Kontakt Eximp s. r. o. – PROFILIX DATA, s.r.o. – IVERON, s.r.o. – SIMPEX s.r.o. – žalobca – DEandJO, Kft. Preverovaním všetkých dodávateľov zistil, že títo sú buď nekontaktní a nepredložili žiadne doklady alebo ako konateľ spoločnosti KIPA, s.r.o. uviedol, že s touto spoločnosťou neobchodovali a táto nevystavila predmetné faktúry, alebo ako konateľ spoločnosti Kontakt Eximp s. r. o. uviedol, že nemal vedomosť o tom, že je konateľom tejto spoločnosti a nepozná ju. O odberateľovi DEandJO, Kft. správca dane zistil, že registrácia platiteľa dane z pridanej hodnoty mu bola zrušená dňa 14.07.2014, a že so správcom dane nekomunikuje. Na základe získaných informácií mal správca dane za to, že nemožno považovať dodanie a existenciu tovarov v obchodnom reťazci za preukázané. Použil aj závery z daňovej kontroly vykonanej u spoločnosti SIMPEX s.r.o. za rok 2014, z ktorej vyplynulo, že daňový subjekt nenadobudol tovar, ktorý mal následne dodať žalobcovi. Na základe všetkých kontrolných zistení správca dane konštatoval, že nebolo preukázané reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov dodávateľskou spoločnosťou SIMPEX s.r.o., a že v jednotlivých dodávateľských spoločnostiach nachádzajúcich sa vo vytvorenom reťazci boli vykonané daňové kontroly a vydané rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že ani u jednej zo spoločností nebola preukázaná existencia a dodanie tovaru. Žalovaný konštatoval, že obchodná spoločnosť KIPA, s.r.o. nachádzajúca sa na začiatku obchodného reťazca nepotvrdila obchodnú spoluprácu so spoločnosťou Kontakt Eximp, s. r. o., to znamená, že neuskutočnila zdaniteľný obchod v rámci reťazca obchodných spoločností, ktorého súčasťou bol aj žalobca, ktorý si na tento zdaniteľný obchod uplatňoval právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
36. Žalovaný teda v napadnutom rozhodnutí odôvodnil záver o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty žalobcom na tom, že nebolo preukázané dodanie tovaru a služieb v zmysle predložených faktúr od dodávateľa, a to spoločnosti SIMPEX s.r.o., pretože pri preverovaní reťazca obchodných partnerov vyplynulo, že ani u jednej z predmetných spoločností nebola preukázaná existencia a dodanie tovaru. Z uvedeného dovodil, že keďže spoločnosť SIMPEX s.r.o. nepreukázala nadobudnutie tovaru a vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, u daňového subjektu nenastalo splnenie zákonnej podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorej si platiteľ môže odpočítať daň z tovarov, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný tak odvodzoval nedodanie tovaru deklarovaným dodávateľom
žalobcovi z toho, že na predchádzajúcich stupňoch obchodného reťazca boli pochybnosti o dodaní tovaru, čo nie je pre posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok na inom stupni reťazca podstatnou skutočnosťou, ale nanajvýš, dokresľujúcou informáciou (avšak čo by prípadne odôvodňovalo skôr závery o podvodnom konaní, v prípade preukázania všetkých znakov podvodného konania). Správny súd dáva do pozornosti, že v zmysle ustálenej judikatúry súdov nemožno dávať na ťarchu žalobcu nezrovnalosti, ktoré sa vyskytli v predchádzajúcich transakciách dodávateľského reťazca, čo vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (uznesenie vo veci C-610/19 Vikingo).
37. V tejto súvislosti správny súd cituje z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/54/2021 časť o judikatórnych posunoch pri vyhodnocovaní a odôvodňovaní jednotlivých dôvodov nepriznania práva na odpočet dane z pridanej hodnoty:
„85. Pre úplnosť kasačný súd dopĺňa, že v súvislosti s plnením hmotnoprávnych podmienok došlo v ostatnom období k judikatórnemu posunu. V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ a nadväzujúcej rozhodovacej praxe kasačného súdu nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že sťažovateľ nevie preukázať, že tovar dodal ním deklarovaný dodávateľ. Kasačný súd týmto dáva do pozornosti, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-610/19 Vikingo uvádza, že hmotnoprávne podmienky, ktorým podlieha právo na odpočítanie, sú splnené len vtedy, ak sa reálne uskutočnilo dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb, na ktoré sa vzťahuje faktúra. Podľa Súdneho dvora EÚ skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ, nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to, aby mohlo byť odopreté právo na odpočítanie dane. Z rozhodnutia teda nevyplýva, že hmotnoprávnou podmienkou na uplatnenie práva na odpočet dane je to, že tovar alebo služby musia byť dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach a uvedenému dodávateľovi vznikla aj daňová povinnosť. Aktuálna rozhodovacia prax kasačného súdu pritom už štandardne reflektuje na citované rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo - napr. sp. zn. 5Sžfk/66/2020 zo dňa 28. júla 2022, sp. zn. 5Sžfk/73/2020 zo dňa 25. augusta 2022, sp. zn. 10Sžfk/28/2020 zo dňa 27. júna 2022.
86. Najvyšší správny súd konštatuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ sa Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila podvodu na DPH alebo že vedela, alebo mala vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým touto zdaniteľnou osobou chýbajú údaje potrebné na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ mal toto postavenie (Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie).
87. Zároveň kasačný súd uvádza, že judikatúrny posun nastal aj rozhodnutím sp. zn. 3Sžfk 15/2020 z 30. júna 2022, uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, a ktorý jasne stanovuje, že „v prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané, že daňový subjekt sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom“. V tejto súvislosti kasačný súd uzatvára, že princíp predvídateľnosti súdneho rozhodovania je potrebné pomerovať a aplikovať v súlade s princípom zákonnosti rozhodovania, pričom je potrebné zohľadniť aj aktuálny vývoj judikatúry. Opačný prístup by totiž mohol znamenať odopretie výkonu spravodlivosti.“
38. Z administratívneho spisu aj z napadnutých rozhodnutí tiež vyplýva, že správca dane za účelom preverenia existencie a dodania tovaru vykonal viaceré výsluchy. Svedok H. L. vo výpovedi potvrdil, že prepravu tovaru vykonal, popísal prevoz tovaru, a zároveň nepotvrdil, že prepravovaný tovar skutočne videl, keďže tento bol zabalený v krabiciach, ktoré sa nerozbaľovali, čo podľa správcu dane neznamenalo potvrdenie, že sa jedná o predmetný tovar. Svedok A. B. uviedol, že jeho povinnosťou bolo preverovanie tovaru od spoločnosti SIMPEX s.r.o., zabezpečenie jeho naloženia, jeho kontrola a zabezpečovanie potrebných dokladov, spoznal žalovaným predloženú fotodokumentáciu naloženej dodávky s papierovými krabicami a etiketami a uviedol, že do obsahu krabíc nevidel, preto nemohol
jednoznačne potvrdiť ich obsah. Svedok F. G. uviedol, že ako prepravca vykonával v roku 2014 prepravu pre spoločnosť SIMPEX s.r.o. a prepravu popísal. Svedok M. B. vo svojej výpovedi uviedol, že v roku 2014 vykonával prepravu pre žalobcu, a že zabalený tovar v kartónoch zabezpečených fóliou nevidel. Svedok F. C. uviedol, že pre žalobcu pracuje od roku 2002 ako manažér predaja, potvrdil spoluprácu so spoločnosťou SIMPEX s.r.o. a popísal podrobnosti tejto spolupráce, tiež uviedol, že tovar nevidel. Dané výpovede správca dane posúdil ako len slovné výpovede, bez vypovedacej schopnosti, ktoré sú v rozpore so skutočnosťami zistenými správcom dane v procese daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.
39. Správca dane doplnil dokazovanie vykonaním ďalších výsluchov. Svedok N. O. uviedol, že si pamätá prepravu do Vrútok, identifikoval motorové vozidlo, podľa objednávky prepravoval obojky pre zvieratá, pričom obsah krabíc nevidel, fyzickú kontrolu tovaru nevykonal. Svedok A. H. uviedol, že nepozná žalobcu a žiadny z podpisov na prepravných dokladoch nie je jeho. Žalovaný ohľadom výpovede svedkov uviedol, že tí, ktorí síce slovne potvrdili existenciu tovaru zabaleného v krabiciach, uloženého na paletách, však tým, že obsah krabíc nevideli, nedokázali jednoznačne identifikovať tento tovar. Uviedol tiež, že pri prevzatí zásielky od dopravcu je prirodzené riadne a starostlivo skontrolovať stav zásielky a porovnať ho s dodacím alebo prepravným listom, a to skontrolovať aj kompletnosť tovaru, hlavne obsah balení. Žalovaný mal za to, že v prípade tovaru potravinového charakteru, ktorého konečným užívateľom je obyvateľstvo a má limitujúci dátum spotreby, je nevyhnutné, aby sa daňový subjekt presvedčil o obsahu zásielky, ktorú príjme a ďalej predáva.
40. Čo sa týka vyhodnotenia výpovedí svedkov, ktorí sami potvrdili existenciu tovaru zabaleného v krabiciach, odvolací orgán mal za to, že tým, že obsah krabíc nevideli, nedokázali jednoznačne identifikovať tento tovar, pričom podotkol, že správca dane neposúdil výpovede svedkov ako krivé výpovede, ale z dôvodu, že títo vo svojich výpovediach hovorili o nakladaní zabalených krabíc, kartónov, nie o obsahu týchto balení, správca dane spochybnil reálnosť zdaniteľných plnení. Jednak argumentácia žalovaného o potrebe rozbaľovania krabíc s prepravovaným tovarom je neodôvodnená, resp. nedáva zmysel, prečo by musel prepravca či každý odberateľ rozbaliť všetky krabice a balenia, čím by balenie tovaru poškodil. Finančné orgány nevysvetlili, na základe čoho majú pochybnosti o obsahu krabíc a jeho baleniach, etiketách a pod. Strohé konštatovanie, že svedkovia nekontrolovali obsah krabíc, nepostačuje samo osebe na spochybnenie reálnosti zdaniteľných plnení. Vyhodnotenie svedeckých výpovedí daňovými orgánmi nie je presvedčivé ani zrozumiteľne odôvodnené. Finančné orgány nevyhodnotili vykonané dôkazy, a to hlavne výsluchy svedkov, jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a to nielen výsluchy medzi sebou, ale aj v kontexte ostatných listinných dôkazov.
41. Žalobca predložil celý zoznam dôkazov (okrem účtovných dokladov aj rámcovú kúpnu zmluvu uzatvorenú so spoločnosťou SIMPEX s.r.o., dodací list, výpisy z bankového účtu, zmluvu s A. B., čestné vyhlásenie A. B., čestné vyhlásenie C. D. E., výpis z registra platnosti IČ DPH za spoločnosť SIMPEX s.r.o., ako aj rámcovú kúpnu zmluvu so spoločnosťou DEandJO, Kft., dodací list, výpisy z bankového účtu, CMR, potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom, písomnú objednávku, výpis z registra platnosti IČ DPH za spoločnosť DEandJO, Kft.), ktoré neboli vyhodnotené v spojení s vykonanými výsluchmi svedkov, neboli vyhodnotené komplexne, pričom výpovede smerujúce v prospech žalobcu finančné orgány bez ďalšieho posúdili ako nepodstatné, irelevantné. V danom prípade bude preto potrebné, aby sa žalovaný v ďalšom konaní vysporiadal so všetkými získanými dôkazmi jednotlivo ako aj komplexne, vo vzájomných súvislostiach a dospel k záverom, ktoré zrozumiteľne a jasne odôvodní. Pokiaľ chce správca dane vyhodnotiť výpoveď svedka ako bez výpovednej hodnoty a v rozpore so zistenými skutočnosťami, je potrebné, aby tieto rozporné zistené skutočnosti uviedol aj s ich zdrojom. Prípadné znegovanie záverov z výpovede svedka musí finančný orgán oprieť o iné závery vyplývajúce z vykonaných dôkazov a poukázať na konkrétne rozpory a uviesť zrozumiteľné a logické vysvetlenie, prečo považuje ktoré z nich za ne/dôveryhodné, majúce vyššiu váhu alebo bez relevancie a pod.
42. Na základe vyššie uvedeného správny súd prisvedčil žalobným námietkam ohľadom pochybení finančných orgánov pri vyhodnocovaní dôkazov, ohľadom nesprávneho rozširovania dôkazného bremena žalobcu ako daňového subjektu, t. j. nesprávnej aplikácie ustanovenia § 3 ods. 3 daňového poriadku, v dôsledku čoho došlo v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
43. Vo všeobecnosti správca dane ďalej konštatoval, že na základe zistených skutočností nebolo preukázané, že tovary a služby deklarované na faktúrach boli skutočne dodané. Žalovaný uviedol, že keďže spoločnosť SIMPEX s.r.o. nepreukázala nadobudnutie tovaru a vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, u žalobcu nenastalo splnenie zákonnej podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorej si platiteľ môže odpočítať daň z tovarov, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Navyše však žalovaný konštatoval, že žalobca neprijal dostatočné opatrenia, aby sa uistil, že jeho postup pri odpočítaní dane je v súlade so zákonom a mal dostatočný priestor a zákonné možnosti na to, aby sa uistil, že svojimi obchodnými transakciami sa nestane súčasťou konania, ktoré nesie znaky daňového podvodu, čo predstavuje iný dôvod pre nepriznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty. Keďže každý dôvod na nepriznanie práva na odpočítanie dane si vyžaduje preukazovať iné skutočnosti a zaťažuje dôkazným bremenom daňový subjekt alebo finančný orgán iným spôsobom, je potrebné, aby si žalovaný najprv riadne ustálil dôvod nepriznania práva na odpočet dane z pridanej hodnoty žalobcovi. Zároveň je potrebné, aby tieto závery boli súladné s pravidlami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
44. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že rozlišovanie medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu/ zneužitia práva alebo účasti daňového subjektu na ňom je potrebné pre posúdenie unesenia dôkazného bremena, pretože zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet zaťažuje primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 09.12.2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na finančný orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak, než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11.11.2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 03.09.2020, body 37, 43). Rovnako platí, že pri preukazovaní hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane (alebo oslobodenie od dane) dobrá viera daňového subjektu v zásade nezohráva žiadnu rolu (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach SGI a Valériane, C-459/17 a C-460/17, zo dňa 27.06.2018), v prípade preukazovania účasti na podvode a pri zneužití práva zo strany finančných orgánov je tomu naopak.
45. Pre úplnosť správny súd uvádza, že sa nestotožnil so žalobnými námietkami o nedodržaní lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Z administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola začala dňa 30.05.2016, prvé prerušenie daňovej kontroly trvalo odo dňa 31.01.2017 do dňa 21.07.2017, druhé prerušenie daňovej kontroly bolo odo dňa 10.08.2017 do dňa 21.02.2018, pričom daňová kontrola bola ukončená dňa 04.05.2018. Daňová kontrola teda trvala 337 dní, čo je v súlade s § 46 ods. 10 v spojení s § 61 ods. 5 daňového poriadku.
46. Ohľadom možnej dĺžky prerušenia daňového konania z dôvodu MVI správny súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Hydina SK s.r.o., C-186/20 zo dňa 30.09.2021, v ktorom Súdny dvor Európskej únie uviedol, že čl. 10 nariadenia o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že lehoty stanovené nariadením o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty pre orgány finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií nemožno v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy (§ 46 ods. 10 daňového poriadku) a vo väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o MVI vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť daňovej kontroly, a teda aj daňových rozhodnutí.
47. Čo sa týka námietky absentujúceho odôvodnenia prerušenia daňovej kontroly v rozhodnutí finančných orgánov, správny súd uvádza, že to nie je povinná náležitosť odôvodnenia rozhodnutia, dané informácie sú dostupné v rámci administratívneho spisu, či už v rozhodnutí o prerušení konania, v protokole alebo v meritórnych rozhodnutiach finančných orgánov. Samotná potreba/povinnosť finančných orgánov odôvodňovať prerušenie daňovej kontroly aj v napadnutých rozhodnutiach sa môže
chápať až vtedy, ak boli tieto skutočnosti namietané daňovým subjektom v rámci vyjadrenia k protokolu alebo odvolania.
48. Čo sa týka námietky žalobcu, že z doloženej žiadosti o MVI a odpovede na ňu zistil, že správca dane pokračoval v prerušení daňovej kontroly aj po tom, čo žiadaný zahraničný orgán už doručil konečnú odpoveď, a teda po tom, ako preukázateľne pominul dôvod pre prerušenie daňovej kontroly, súd uvádza, že relevantným dátumom pre pominutie dôvodov, pre ktoré sa konanie prerušilo, je v danom prípade dátum obdržania požadovanej informácie v rámci MVI správcom dane, ktorým je podľa § 4 ods. 1 daňového zákona daňový úrad, od koordinátora medzinárodnej administratívnej spolupráce, v danom prípade oddelenia CLO, Finančného riaditeľstva SR, nie dátum, kedy bola odpoveď doručená tomuto oddeleniu CLO, Finančného riaditeľstva SR (ktoré zabezpečuje napr. aj preklad).
49. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že by mu pri výsluchu svedkov na základe MVI bolo zasiahnuté do jeho procesných práv - byť účastný na výsluchu a klásť svedkom otázky. V prípade vykonania výsluchu dožiadaným finančným orgánom platí, že tento výsluch sa vykonáva podľa právnych predpisov platných v danom štáte, prípadne podľa predpisov platných v Európskej únii. Žalobca sa preto nemôže s úspechom domáhať svojich práv ako pri výsluchu vykonanom vnútroštátnymi daňovými orgánmi podľa slovenského právneho poriadku. Žalobca mal možnosť sa k daným výsluchom následne vyjadriť a navrhnúť prípadné ďalšie dôkazy, či doplnenie už vykonaného dokazovania, čo by daňový orgán musel vyhodnotiť a rozhodnúť o jeho vykonaní či nevykonaní, a to aj s príslušným odôvodnením. Zároveň finančný orgán môže v zmysle § 24 ods. 4 daňového poriadku použiť ako dôkaz všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, a to aj protokoly o daňových kontrolách, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim, skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti, ako aj informácie a listiny získané z iných daňových kontrol súvisiace s predmetnou daňovou kontrolou, pričom ich použitie musí byť v zodpovedajúcom rozsahu použité, vyhodnotené a odôvodnené.
50. Keďže správny súd vyhodnotil ako primárny nedostatok napadnutého rozhodnutia podstatné porušenie ustanovení daňového poriadku týkajúce sa vyhodnocovania dôkazov a nesprávneho rozširovania dôkazného bremena na žalobcu, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, tento dôvod tzv. konzumuje alebo vylučuje niektoré ostatné žalobcom namietané dôvody zrušenia napadnutého rozhodnutia (napr. právne posúdenie veci, ktoré je relevantným na posúdenie až po zákonnom vyhodnotení dôkazov), preto by bolo neefektívne riešiť v danej situácii konštrukcie hypotetických alternatív právneho posúdenia pre nepriznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty. Žalovaný bude povinný vykonať nanovo hodnotenie dôkazov, a to v súlade s § 3 ods. 3 daňového poriadku, každý dôkaz vyhodnotiť jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, čo náležite odôvodní tak, aby to zodpovedalo logickej úvahe, s prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo pri správe daní, a následne adekvátne odôvodní aj svoje skutkové a právne závery.
51. Zároveň správny súd dáva do pozornosti, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
52. Správny súd vzhľadom na uvedené skutočnosti s poukazom na § 191 ods. 1 písm. g) SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym názorom správneho súdu.
53. Orgán finančnej správy, ktorý je viazaný právnym názorom správneho súdu vysloveným v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP), sa v ďalšom konaní vysporiada s právnym posúdením veci v intenciách právneho názoru správneho súdu na neúplnosť zisteného skutkového stavu. V novom konaní žalovaný jednoznačne uvedie, čo bolo právnym základom pre nepriznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty (nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, daňový podvod alebo zneužitie práva) a svoje názory podporí závermi z vykonaného dokazovania. Zároveň je potrebné, aby tieto závery boli súladné s pravidlami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
54. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej
výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP.
55. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.