Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6To-93-2025.pdf
PDF · 96.69 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/93/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Pavla Macháča a členov senátu JUDr. Kataríny Batisovej a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX. XXXX XXXX v C., trvalé bydlisko D. XXX/X, E., pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 5. februára 2025, sp. zn. 0T/186/2024, na verejnom zasadnutí konanom 20. januára 2026 v Trnave, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 5. februára 2025, sp. zn. 0T/186/2024, uznal A. B. (ďalej len obžalovaný) za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024 (ďalej len Tr. zák.) s poukazom na § 139 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 04.08.2024 v čase 00.50 hod. do 19.20 hod. v obci E. F. G. H. XXX/X B. I. D. v ktorom býva so svojou manželkou, pod vplyvom alkoholu vulgárne nadával svojej manželke J. B., následne sa jej vyhrážal zabitím, zarezaním ako psa, že skončila, ešte raz keď ju zbadá zabije ju a vykopne na ulicu, dobije ako koňa, roztrepe jej hlavu o zem, skôr ako svitne nech zmizne z domu, nechce ju vidieť nikdy v živote, lebo ju zabije ako psa, rozbije na korčuľu, zareže ako psa, pričom vyhrážky viackrát zopakoval a nakoľko bol v dôsledku požitia alkoholu agresívny, vzbudil u svojej manželky J. B. dôvodnú obavu, že vyhrážky zrealizuje. 2. Okresný súd ho za to odsúdil podľa § 360 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, § 37 písm. m), Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. 3. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku sa prokurátor a splnomocnený zástupca poškodenej vzdali práva na podanie odvolania. Obžalovaný sa k opravnému prostriedku nevyjadril, no následne zahlásil voči rozsudku odvolanie písomným podaním doručeným okresnému súdu 11. februára 2025. 4. Zahlásené odvolanie odôvodnil písomným podaním doručeným okresnému súdu 10. decembra 2025, v ktorom uviedol, že je toho názoru, že pri trestnom čine nebezpečného vyhrážania musí byť preukázaná odôvodnenosť obavy poškodenej z naplnenia prednesených vyhrážok, prednesených slov. Totiž nie každé prednesené slovo, ktoré má charakter vyhrážky, musí vždy u poškodeného vzbudzovať dôvodnú obavu. Ide najmä o situácie, keď sú viackrát v konflikte, v hádke, prípade pod vplyvom alkoholu, prípadne sa takéto situácie opakovali v minulosti bez naplnenia prednesených vyhrážok. Presne takáto situácia sa diala podľa názoru obžalovaného aj v ich prípade. Ich manželstvo bolo v poslednej dobe konfliktné. Podľa obžalovaného prežili objektívne ťažké obdobia, ktoré sa na ich vzťahu podpísali. V odvolaní ďalej uviedol, že sa často vzájomne hádali, vzájomne si adresovali vyhrážky, a to najmä keď boli obaja pod vplyvom alkoholu. Obžalovaný argumentoval, že prednesené vyhrážky v takejto situácii u jeho manželky nevyvolali dôvodnú obavu, nemala z neho strach, že by uvedené veci skutočne urobil, vie že ju má stále rád a že by jej nikdy neublížil. To podľa obžalovaného ona potvrdila aj tým, že ostala
po takýchto slovách celý nasledujúci deň doma a pokračovala v hádkach a výčitkách. Až večer po noci konfliktu podala na neho trestné oznámenie. Obžalovaný tiež uviedol, že (manželka - pozn. súdu) môže byť z tohto konfliktného vzťahu už psychicky unavená, vyčerpaná, preto podala neskôr, až v mesiaci november 2024 návrh na rozvod. Obžalovaný uviedol, že bola skôr na neho nahnevaná a nešťastná, preto volala políciu, nie že by sa naozaj bála, že by jej ublížil. Obžalovaný je presvedčený, že najmä z tohto dôvodu sa nejedná v danom prípade o trestný čin. Momentálne je v rozvodovom konaní, ale snaží sa manželke dokazovať neustále, že ho veľmi mrzí čo jej povedal a že už nikdy viac jej také ani nič podobné nepovie. Obžalovaný uviedol, že ho mrzí čo sa medzi nimi stalo a každý deň sa jej snaží odčiniť to, čo jej spôsobil. Pomaly sa s manželkou zbližujú a stará sa o ňu, jej potreby a potreby ich študujúcich detí, z nich jedno je na Slovensku a druhé študuje v Dánsku. Vzhľadom na odstup času a potrebu jeho starostlivosti o rodinu a zabezpečení všetkých jej potrieb, by bolo nezmyselné, aby išiel do výkonu trestu. Obžalovaný uviedol, že si uvedomil, že takto sa správať nemá, nesmie sa tak správať. Obžalovaný záverom uviedol, že sa nikdy tak nesprával a zdôraznil, že už nikdy sa tak správať nebude. Začal abstinovať a plne sa činí, aby odčinil, napravil a opravil všetko to, čo pokazil. 5. Prokuratúra, ktorej bolo písomne odôvodnené odvolanie obžalovaného doručené, sa k nemu nevyjadrila. 6. Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na rozhodnutie o odvolaní obžalovanej 1. augusta 2025. 7. Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na 20. januára 2026, ktorého sa zúčastnila prokurátorka krajskej prokuratúry, obžalovaný a splnomocnený zástupca poškodenej. Dokazovanie krajský súd nedopĺňal, nakoľko v tomto smere žiadne návrhy neboli. V rámci konečných návrhov prokurátorka žiadala odvolanie obžalovaného zamietnuť v zmysle § 319 Tr. por. ako nedôvodné. Splnomocnený zástupca poškodenej sa pridržal vyjadrenia prokurátorky. Obžalovaný uviedol, že sa pridržiava písomne odôvodneného odvolania a konečného návrhu tam uvedeného. 8. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Tr. por., odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. 9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. 10. Je treba zdôrazniť, že v odvolacom konaní sa na chyby odvolaním nevytýkané prihliada len vtedy, ak by zakladali niektorí z dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Súčasne krajský súd na tomto mieste pripomína, že v konaní o odvolaní, ktoré je dvojinštančné, platí, že rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa tvoria vzájomnú jednotu, z ktorého dôvodu je okrem iného nadbytočné vecne správne argumenty súdu prvého stupňa uvedené v napadnutom rozhodnutí replikovať aj v odvolacom rozhodnutí, postačí na ne len poukázať. A tiež platí, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument odvolateľa, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku, ktorý sa preskúmava v odvolacom konaní. Ku konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo 11. Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, v tomto smere žiadne konkrétne námietky obžalovaný v odvolaní nevzniesol a chyby konania odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., krajský súd vlastným prieskumom nezistil. Z obsahu súdnej časti spisu vyplýva, že okresný súd dodržal ustanovenia zákona viažuce nielen k príprave a priebehu hlavného pojednávania, ale že aj v procese dokazovania realizovanom na hlavnom pojednávaní postupoval v súlade s procesným pravidlami upravenými v Tr. por. K rozsahu dokazovania 12. Pokiaľ ide o rozsah dokazovania vykonaný na hlavnom pojednávaní, ani tento obžalovaný v odvolaní nenamietal. Preskúmaním relevantnej časti spisového materiálu krajský súd konštatuje, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami, teda žiaden dôkaz nezostal zo
strany okresného súdu opomenutý. Pokiaľ ide o takto vykonaný rozsah dokazovania, tak aj krajský súd je toho názoru, že bol dostatočný pre objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie. 13. Možno v tomto smere pripomenúť, že jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej sa postupuje tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Avšak procesný predpis nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov, teda neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Inak vyjadrené, zákon neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať pri určení rozsahu dokazovania. Je vecou vnútorného presvedčenia súdu, aby v rámci vlastnej úvahy ustálil, kedy je dokazovanie vykonané v rozsahu nevyhnutnom na jeho spravodlivé rozhodnutie. Súd, vykonávajúci dokazovanie vo veci nie je čo do rozsahu dokazovania viazaný návrhmi strán a nie je viazaný ani ich názormi, či predstavami o nevyhnutnosti vykonávať ďalšie dôkazy. Je výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila. V zmysle uvedeného preto súd nie je povinný vyhovieť každému dôkaznému návrhu strany. K spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov všeobecne 14. Gro odvolacích námietok obžalovaného sa týkalo spôsobu, akým okresný súd vyhodnotil dôkazy, ktoré na hlavnom pojednávaní vykonal a aké skutkové zistenia z nich ustálil. 15. Ku kritike ohľadne spôsobu hodnotenia dôkazov je potrebné na úvod uviesť, že v trestnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého, ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992). 16. Podľa názoru krajského súdu okresný súd v procese hodnotenia dôkazov postupoval v súlade s vyššie uvedenými pravidlami, preto jeho skutkovým záverom nemožno nič vytknúť. Okresný súd vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. por. individuálne, ako aj v ich súhrne a dospel k správnym skutkovým zisteniam. V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd v zmysle § 168 odsek 1 Tr. por. uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, aj keď si navzájom niektoré odporovali. Rovnako je z odôvodnenia rozsudku zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného. Krajský súd sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje, preto naň ako na vecne správne a vyčerpávajúce poukazuje bez potreby ho na tomto mieste podrobne opakovať. 17. Na zvýraznenie správnosti úvah okresného súdu možno zopakovať, že obžalovaný je priamo usvedčovaný výpoveďou svedkyne poškodenej J. B. (ďalej len poškodená), ktorá na hlavnom pojednávaní detailne popísala skutok tak, ako je uvedený v skutkovej vete výroku o vine. Poškodenú považoval aj krajský súd za vierohodnú a jej výpoveď učinenú na hlavnom pojednávaní za pravdivú, keďže je konzistentná, v zásade vypovedala zhodne ako v prípravnom konaní, pričom jej výpoveď bola podporená aj ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi, predovšetkým audiovizuálnou nahrávkou z 5. augusta 2024, ale aj výpoveďou svedkyne K. B., či zápisom o dychovej skúške obžalovaného z kritického dňa. Nakoniec sám obžalovaný nespochybňoval, že sa poškodenej vyhrážal, bránil sa len tým, že vyhrážky nemyslel vážne, že poškodená to vedela a nebála sa ho, lebo vedela, že by jej nikdy neublížil. Táto jeho obrana však neobstojí z dôvodov rozvedených nielen okresným súdom v napadnutom rozsudku, resp. aj ďalej v texte tohto odôvodnenia. S poukazom na vyššie uvedené krajský súd konštatuje, že ucelená reťaz dôkazov (priamych i nepriamych), bližšie rozvedených v napadnutom rozsudku, umožňovala v tejto trestnej veci vyvodiť nepochybný, nevyvrátiteľný a nad všetky pochybnosti odôvodnený záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je opísaný v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Ani krajský súd nezaznamenal žiadne také diskrepancie, ktoré by boli spôsobilé vyvolať dôvodné pochybnosti o skutku, či o jeho páchateľovi. 18. Námietky obžalovaného týkajúce sa nesprávneho hodnotenia dôkazov, s poukazom na závery rozvedené vyššie v texte, vyhodnotil krajský súd ako nedôvodné. Krajský súd zdôrazňuje, že samotný fakt, že sa obžalovaný s takýmto spôsobom hodnotenia dôkazov nestotožňuje, na jej vecnej správnosti
nič nemení. Súdy už dávnejšie judikovali, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. 19. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015). K právnej kvalifikácii skutku 20. Pokiaľ ide o právne úvahy, akými sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona, tieto sú zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku (str. 8). Správne okresný súd ustálil, že skutok ustálený v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku napĺňa všetky zákonné znaky prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. a pokiaľ ide o rozbor jednotlivých zákonných znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu, tu krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku bez potreby ho opakovať. Rovnako správne okresný súd ustálil súd u obžalovaného zavinenie vo forme priameho úmyslu podľa § 15 písm. a) Tr. zák. a tiež sa správne vysporiadal aj s otázkou tzv. materiálneho korektívu v zmysle ust. § 10 ods. 2 Tr. zák. 21. Nad rámec v rozsudku uvedenej právnej argumentácie krajský súd k právnej kvalifikácii skutku dodáva, že pojem „vyhrážanie“ je nevyhnutné vykladať tak, že sa ním rozumie verbálny, písomný, neverbálny prejav, ktorý sa však reálne musí dostať do sféry poškodeného, t. j. poškodený musí byť objektívne schopný vnímať takýto prejav páchateľa, ako aj subjektívne musí takýto prejav vyhodnotiť ako vyhrážanie. Samotná vyhrážka musí byť vážne mienená, pričom sa nevyžaduje, aby páchateľ reálne chcel naplniť to, čím sa poškodenému vyhráža. Páchateľ musí vyhrážku realizovať vážne v tom zmysle, že chce, aby táto vyvolala dôvodnú obavu u poškodeného. Pod pojmom "dôvodná obava" rozumieme taký subjektívny pocit poškodeného, ktorý na základe vonkajšieho prejavu vôle páchateľa (vyhrážanie, ktoré je objektívne a subjektívne vnímané poškodeným) vzbudzuje reálnu obavu o jeho život, zdravie alebo iné vzťahy. Dôvodná obava poškodeného musí byť pre naplnenie uvedenej skutkovej podstaty reálne daná. Nepostačuje, ak poškodený vyhlási, že prejav páchateľa u neho vzbudil dôvodnú obavu. Samotnú dôvodnú obavu je nevyhnutné posudzovať vzhľadom na charakter konania páchateľa, ako aj na okolnosti prípadu. Poškodený by mal byť schopný reálne uviesť, akým spôsobom sa u neho táto dôvodná obava prejavila. Z pohľadu subjektívneho vnímania však musí byť jednoznačne ustálené, že predmetný prejav vôle páchateľa sa dostal do sféry poškodeného, ktorú je objektívne schopný vnímať, a sám poškodený subjektívne túto vyhrážku vníma ako vyhrážanie sa. 22. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného, že jeho konanie u poškodenej nevzbudzovalo dôvodnú obavu o život, resp. zdravie, tak vychádzajúc z vyššie uvedeného, ju krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Spôsobilosť vyhrážky vzbudiť dôvodnú obavu sa posudzuje vždy v okolnostiach konkrétneho prípadu. Stačí pritom, aby konanie páchateľa ako také bolo spôsobilé vzbudiť dôvodnú obavu, nie je potrebné z hľadiska naplnenia zákonných znakov predmetnej skutkovej podstaty, aby táto obava u adresáta vyhrážok naozaj vznikla, stačí že adresát vyhrážky subjektívne vnímal a že boli spôsobilé u neho vzbudiť dôvodnú obavu. 23. V tomto prípade poškodená vo výpovedi jednoznačne uviedla, že vyhrážky smrťou od obžalovaného v kritickom čase vnímala, mala z nich strach, mala obavy o život, resp. zdravie. Jej obavy vyplývali z konkrétneho ňou opísaného správania sa obžalovaného, ktorý bol na ňu verbálne i brachiálne agresívny, bol pod vplyvom alkoholu, jeho konanie sa opakovalo, pretrvávalo celé hodiny a stupňovalo sa, ktoré obavy ju vo výsledku primäli kontaktovať políciu. K výroku o treste 24. Pokiaľ ide o výrok o treste, tento zo strany obžalovaného osobitným spôsobom v odvolaní namietaný nebol, len všeobecne mu vytýkal prísnosť. Krajský súd s poukazom na cit. ust. § 317 ods. 2 Tr. por. preskúmal v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť tohto výroku a dospel k záveru, že zodpovedá stavu veci a zákonu.
25. Pokiaľ ide o konanie tomuto výroku predchádzajúce, toto obžalovaný nenamietal a chyby konania odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., krajský súd vlastným prieskumom nezistil. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že okresný súd vykonal ohľadom výroku o treste dokazovanie v dostatočnom rozsahu a procesne správne. 26. Pokiaľ ide o samotný výrok o treste, tak okresný súd správne ustálil, že obžalovanému bolo potrebné za spáchaný trestný čin ukladať trest podľa Tr. zák. účinného od 6. augusta 2024, keďže je pre neho priaznivejší. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy by sa mu totiž pri prevahe priťažujúcich okolností dolná hranica trestnej sadzby zvyšovala o tretinu, t. j. na 16 mesiacov (§ 38 ods. 4 Tr. zák. účinného do 6. augusta 2024). Pokiaľ ide o pomer a mieru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, túto okresný súd u obžalovaného postupom podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. ustálil správne konštatovaním, že u neho absentuje akákoľvek poľahčujúca okolnosť a že je u neho daná jedna priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák., že už bol za trestný čin odsúdený. Iné poľahčujúce a priťažujúce okolnosti ani krajský súd vlastným prieskumom nezistil. 27. Pokiaľ ide uložený druh trestu, uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody bolo aj podľa názoru krajského súdu plne dôvodné. Správne okresný súd poukázal na to, že obžalovaný je recidivista úmyselnej trestnej činnosti, ktorého ani opakované pobyty za mrežami od páchania ďalšej úmyselnej trestnej činnosti neodradili. Domnievať sa za daného stavu, že by iný druh trestu (miernejší, resp. alternatívny) u neho splnil účel sledovaný zákonom, by bolo aj podľa mienky krajského súdu iluzórne. 28. Pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu, okresný súd bol nanajvýš zhovievavý, keď tomuto obžalovanému, ktorý bol doposiaľ už 14-krát súdne trestaný a vo výkone trestu odňatia slobody bol opakovane, uložil trest iba vo výmere 8 mesiacov, teda blízko samej dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ktorá činí 6 mesiacov. Takto uložený trest určite nie je neprimerane prísny, skôr sa javí ako mierny. Možno preto len dúfať, že aj takto mierny trest splní účel sledovaný zákon, najmä z hľadiska individuálnej prevencie, teda že odradí obžalovaného do budúcna od ďalšieho páchania úmyselnej trestnej činnosti. K tzv. vonkajšej (súdnej) diferenciácii 29. Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého trestu odňatia slobody, okresný súd nepochybil, keď obžalovaného s použitím ust. § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže tento v ostatných desiatich rokoch pred spáchaním súdeného trestného činu už bol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 0T/129/2016. Záver 30. Na základe prezentovaných úvah krajský súd vyhodnotil odvolanie obžalovaného ako nedôvodné, preto ho postupom podľa § 319 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí zamietol. Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.