Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoP/233/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Grečmal a sudkýň JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Andrey Hadnagyovej, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpená opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov - matky: C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X, D., zastúpená: Advokátska kancelária DANUVIUS s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava a otca: E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XX, D., zastúpený splnomocnenou zástupkyňou: G. H. I., D. J. XX, D., o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k. -95 zo dňa 30. septembra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava II, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom upravil styk otca s maloletou každý nepárny týždeň od štvrtku od 15:00 hod. do utorka nasledujúceho týždňa do 20:00 hod. s výnimkou školských prázdnin. Zároveň rozhodol, že otec si maloletú vyzdvihne a odovzdá v mieste školského zariadenia, ktoré maloletá navštevuje (I. výrok). Návrh otca na zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti zamietol (II. výrok). Zároveň zmenil rozsudok Mestského súdu Bratislava II č.k. -133 zo dňa 14.05.2024 v časti výroku o úprave styku otca s maloletou s výnimkou školských prázdnin (III. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (IV. výrok).

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , , , , , , , o rodine (ďalej aj „ZoR“), , (ďalej aj „“). Poukázal na podmienku pre zmenu predchádzajúceho rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností, ktorou je podstatná zmena pomerov, za ktorú nemožno považovať nespokojnosť jedného z rodičov s pôvodným rozhodnutím. Zo spisu nemal za preukázaný náhly a nepremyslený krok rodičov, ktorí uzatvorili rodičovskú dohodu, pričom súdne rozhodnutie predpokladá istú stabilitu a trvácnosť a nemožno ním reagovať na každú zmenu, ktorá však ako podstatná zmena nenastala, teda nezistil dôvody na prípadnú zmenu zverenia maloletej autoritatívnym rozhodnutím, pričom pripustil, že v prípade uzavretia rodičovskej dohody po zmene výlučnej starostlivosti na striedavú osobnú starostlivosť, by takúto dohodu zrejme schválil uprednostňujúc dohodu rodičov pred autoritatívnym rozhodnutím súdu, ktorého nároky na preukázanie kvalifikovanej zmeny sú vyššie ako v prípade dohody rodičov. Pokiaľ otec odôvodňoval návrh na zmenu predchádzajúceho rozhodnutia spôsobilosťou oboch rodičov maloletú vychovávať a ich záujmom o jej osobnú starostlivosť, pričom striedavou osobnou starostlivosťou sa

zachová, upevní a rozvinie rovnocenných vzťah maloletej s otcom a matkou, navyše maloletá má pozitívny vzťah k obom rodičom a jej zverenie do striedavej osobnej starostlivosti je v najlepšom záujme, prvoinštančný súd s nimi súhlasil, avšak nepovažoval ich za dôvod pre zmenu predchádzajúceho rozhodnutia, ide o všeobecné úvahy o striedavej osobnej starostlivosti nepreukazujúce zmenu pomerov a nepostačujú na rozhodnutie o zmene existujúcej úpravy. Nepospochybňoval výborný vzťah maloletej k otcovi a silnú náklonnosť k nemu, avšak vzhľadom na nepreukázanú podstatnú zmenu pomerov a nezistenie potreby zverenia maloletej do striedavej osobnej starostlivosti za účelom lepšieho zabezpečenia jej potrieb, návrh ako nedôvodný zamietol. Poukázal tiež na výsluch maloletej, ktorej želaním je zachovanie existujúceho stavu s tým, že má síce rada obidvoch rodičov, ale mama by jej chýbala, ktorý názor otec napriek tvrdeniu, že bude postoj maloletej akceptovať nedodržal s tvrdením, že maloletá sa pred ním vyjadruje inak a hoci mu dôveruje, uvedené neznamená, že maloletá chce meniť situáciu, pričom prvoinštančný súd nevylúčil možné vyjadrenie maloletej pred otcom o striedavej osobnej starostlivosti pravdepodobne z dôvodu, aby nesklamala očakávania otca. Odlišne vyhodnotil však situáciu pri úprave styku, v ktorom smere otec nesúhlasil len z dôvodu, že chce byť s maloletou dlhšie, a to v rozsahu striedania po týždni a nie v súvislosti so scelením jeho doteraz upraveného styku, preto porovnajúc pomery v predchádzajúcom konaní dospel k záveru, že aktuálna úprava styku sa javí ako nevyhovujúca, vyvoláva potrebu maloletej častejšie sa presúvať od matky k otcovi, čo nie je v jej záujme, keďže je už školou povinná a pribudli jej povinnosti, preto vyhovel návrhu matky a zmenil úpravu styku otca s maloletou tak, aby styk bol ucelenejší, pričom rozsah styku čo do počtu dní a nocí zostal nezmenený.

3. O trovách konania rozhodol podľa .

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie konkrétne do výrokov I., II. a III. podal otec v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne aby ho zmenil tak, že maloletú zverí do striedavej osobnej starostlivosti v týždňových intervaloch od pondelka od 08:00 hod. do nasledujúceho pondelka do 08:00 hod. so špecifickou úpravou počas prázdnin.

5. Uviedol odvolacie dôvody podľa (ďalej aj „“). Mal za to, že napadnuté rozhodnutie postráda dostatočné odôvodnenie, keďže rozhodnutie súdu neobsahuje odôvodnenie alebo keď sa vyskytli vady najnákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu vyjadrené v jeho stanovisku R 2/2016, ako aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. I keď rozsudok prvoinštančného súdu obsahuje relatívne rozsiahle odôvodnenie, jeho dôvody o zamietnutí návrhu o zverení maloletej do striedavej osobnej starostlivosti sú založené len na konštatácii o nezistenej zmeny pomerov od posledného rozhodnutia, ktorá by zakladala dôvody pre zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, avšak napriek tomu prvoinštančný súd uvádzal, že v prípade dohody by túto akceptoval, avšak sa nevysporiadal s tým, či je striedavá starostlivosť v danej veci vhodnou formou starostlivosti, ak majú obaja rodičia pre ňu predpoklady a nie je v rozpore so záujmom dieťaťa. Pokiaľ prvoinštančný súd nemal za preukázanú zásadnú zmenu pomerov, nemal pokračovať v dokazovaní. Tvrdenie prvoinštančného súdu ohľadne prejavov maloletej a jej vôle s ním tráviť viacej času, čo sa snažil rešpektovať podaným návrhom, ktorý však zamietol z dôvodu len všeobecných záverov o vhodnosti striedavej starostlivosti, sú v rozpore s obsahom spisu, keďže od počiatku deklaroval jeho súhlas s predchádzajúcou rodičovskou dohodou len útlym vekom maloletej a jej nástupom do základnej školy, čo by pre maloletú predstavovalo veľa zmien, ale maloletá začala deklarovať záujem o striedavú starostlivosť, z ktorého dôvodu podal návrh a tento nepostavil len na všeobecných frázach. Predchádzajúca rodičovská dohoda bola založená na odlišných zásadných skutočnostiach týkajúcich sa maloletej, ktorými boli jej vek, zmena vo výchovnom prostredí, keď v čase rodičovskej dohody navštevovala predškolské zariadenia a teraz je v druhom ročníku základnej školy a priorizácia dohody, v čase schvaľovania rodičovskej dohody nemal súd možnosť hĺbkovo skúmať pomery tak, ako je tomu teraz. Mal za to, že došlo k zmene pomerov v súvislosti s vekom dieťaťa, návštevou školského zariadenia a vôle maloletej tráviť s ním viac času, avšak prvoinštančný súd nevyhodnotil otázku striedavej starostlivosti v kontexte zisteného skutkového stavu najmä ohľadne identifikácie záujmu dieťaťa, ako kľúčového atribútu pre posúdenie striedavej starostlivosti a vo svojich dôvodoch rozhodnutia nevyhodnotil ani predpoklady pre zverenie maloletej do tejto starostlivosti, keď vychádzal len z názoru dieťaťa, ktorý súd vyhodnotil s možnosťou jeho skreslenia v dôsledku vznikajúcich konfliktov lojality, preto nemohol rozhodnutie založiť výlučne na názore maloletej, ktorá má snahu vyhovieť obom rodičom a vzniká u nej konflikt lojality, ale mal vyhodnotiť všetky dôkazy. Navyše na

jeho strane nie sú zistené také nedostatky, ktoré by bránili v realizovaní striedavej osobnej starostlivosti a zo stanovenej zmeny úpravy styku a ním požadovanou striedavou starostlivosťou je rozdiel len jeden deň. Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. . Prvoinštančný súd tiež nezdôvodnil negatívne dôsledky pre maloletú z hľadiska jej zverenia do striedavej osobnej starostlivosti, a to vychádzajúce jednak zo široko nastaveného sceleného styku. Primárnym záujmom dieťaťa je, aby bolo v striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov (Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. ). Tiež nebola preukázaná neschopnosť rodičov komunikovať o výchove dieťaťa, keďže sa vedia dohodnúť, uvedené predstavuje nesprávne skutkové zistenia prvoinštančného súdu. Matka netvrdila, že široko upravený styk s maloletou by mal negatívny dopad na jej správanie. Tiež poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. v súvislosti s posúdením záujmu dieťaťa, čo treba považovať za právne posúdenie veci. V danom prípade je najlepším záujmom, aby dieťa trávilo rovnocenný čas s oboma rodičmi, ktorý záver potvrdzuje aj Ústavný súd ČR v rozhodnutí , a tiež I.ÚS 3350/2022. Definoval záujem dieťaťa pozostávajúci z dvoch častí, a to putom dieťaťa s jeho rodinou, ktoré musí byť zachované, z čoho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť prerušené len vo veľmi výnimočných prípadoch, tiež je kľúčovým identifikátorom v intenciách posúdenia záujmu maloletých, stabilita výchovného prostredia, podmienky pre ich zdravý rozvoj, väzby medzi rodičmi. Dokazovaním bolo preukázané, že obaja rodičia majú vytvorené materiálne podmienky a pokiaľ bola preukázaná zmena pomerov ohľadne veku, povinnej školskej dochádzky maloletej, ale najmä v jej názore, nesúhlasil s konštatovaním o neslnení podmienok pre vyhovenie návrhu a tiež prvoinštančný súd nevyhodnotil, či skutočne názor maloletej spočiatku nebol deklarovaný v zmysle jej túžby stráviť s ním viac času, ktorý bol následne modifikovaný v dôsledku konfliktu lojality tak, ako to označil aj kolízny opatrovník. Taktiež nebola preukázaná len dominantná vzťahová osoba pre maloletú v osobe matky, keď obaja rodičia sú týmto subjektom. Prvoinštančný súd teda nesprávne právne posúdil nesplnenie predpokladov pre zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti a vec nesprávne právne posúdil.

6. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca súhlasil s jeho odvolaním a odporučil rodičom, aby aj za pomoci opatrení orgánu SPODaSK dosiahli rodičovskú dohodu pre účely vytvorenia podmienok pre maloletú pre napĺňanie jej potrieb a zabezpečenie jej zdravého vývinu.

7. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K odvolaciemu argumentu otca o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a k nesprávnym skutkovým tvrdeniam či právnemu posúdeniu veci nesúhlasila s týmito argumentami, keďže rozhodnutie spĺňa zákonné požiadavky a tiež prvoinštančný súd sa nedopustil nesprávnych skutkových zistení či nesprávneho právneho posúdenia veci. Počas celého konania otec nepreukázal relevantnými dôkazmi podstatnú a závažnú zmenu pomerov odôvodňujúcu zásah do existujúcej úpravy starostlivosti. Návrh otca považovala za nedôvodný, navyše napriek skutočnostiam zistenými aj z vypočutia maloletej, ku ktorému výsluchu pristupoval súd veľmi citlivo, trval na návrhu, a to napriek prísľubu otca, že bude rešpektovať názor a vôľu maloletej, ktorá si želá zachovať existujúcu úpravu starostlivosti a je spokojná so súčasným usporiadaním, z ktorého dôvodu prvoinštančný súd v súlade s najlepším záujmom dieťaťa nezistil potrebu zmeniť doterajšiu úpravu starostlivosti a logickým a zákonu zodpovedajúcim spôsobom vysvetlil a zdôvodnil svoje rozhodnutie, pričom nepostačuje, aby jeden rodič považoval inú formu starostlivosti za vhodnejšiu alebo spravodlivejšiu len na základe jeho subjektívnych predstáv, pričom stabilita výchovného prostredia je kľúčovým predpokladom správneho vývinu maloletej a každý zásah do tejto stability musí byť posúdený spravodlivo, tiež musí byť preukázané, že existujúce usporiadanie už riadnemu vývinu maloletej nevyhovuje, čo v danom prípade nebolo zistené, práveže prvoinštančný súd nezistil podstatnú a závažnú zmenu pomerov. Nebolo jej zrejmé vyjadrenie kolízneho opatrovníka k odvolaniu otca, ktorý postup pôsobí nepresvedčivo, keďže neobsahuje žiadne odôvodnenie zmeny jeho postoja po tak krátkom časovom období a vyvoláva oprávnenú pochybnosť o účelovosti takéhoto vyjadrenia. Tiež poukázala na vyjadrenie otca o jeho vedomosti dlhu na výživnom, čo potvrdil na pojednávaní dňa 30.09.2025 s prísľubom jeho uhradenia, čo sa doteraz nestalo a výživné za dva mesiace neuhradil, ktorá skutočnosť spochybňuje jeho tvrdenia o zodpovednom prístupe k výkonu rodičovských práv a povinností vzhľadom na zákonnú povinnosť rodiča plniť si vyživovaciu povinnosť a je neakceptovateľné sa domáhať rozšírenia rodičovských práv s prezentovaním sa ako rodič so zvýšeným záujmom o maloletú za súčasného neplnenia si základných povinností vyplývajúcich z rodičovstva. Tiež upozorňovala na nedostatky pri plnení povinností zo strany otca v súvislosti so školskou dochádzkou maloletej, keďže poukazovala na opakované meškanie maloletej do školy počas dní v starostlivosti otca, ktorý tieto skutočnosti zľahčoval a nepovažoval za opodstatnené, ktoré konanie vyvoláva u nej pochybnosti o schopnosti otca zabezpečiť riadnu každodennú starostlivosť o maloletú vzhľadom na

jej školské a vzdelávacie potreby. Otec tiež na maloletú vyvíja tlak, aby sa vyjadrovala v prospech rozšírenia jeho starostlivosti, opakovane a nevhodnou formou ju konfrontuje s otázkami týkajúcimi sa jej preferencií, ktoré správanie u nej vyvoláva pocit nátlaku a konflikt lojality voči rodičom, čo je v rozpore s princípom ochrany jej psychického zdravia a emocionálnej stability a daný spôsob komunikácie nie je vhodný z hľadiska zdravého výchovného prostredia a je v rozpore so záujmom maloletej. Otec vo svojom prístupe ju dlhodobo nerešpektuje, ani maloletú, pričom striedavá osobná starostlivosť predpokladá vysokú mieru vzájomnej tolerancie, spolupráce, komunikácie a citlivý prístup k potrebám dieťaťa, ale otec jej stanovisko nerešpektuje a neberie ohľad na vôľu a stabilitu maloletej, preto nie sú splnené základné predpoklady pre riadne fungovanie takéhoto usporiadania. Navyše otec si presadzuje primárne osobný záujem bez prihliadania na názor matky a na vôľu, potreby a stabilitu maloletej. Neplnenie si vyživovacej povinnosti a zároveň návrh na zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti pôsobí ako účelový krok k vyhnutiu sa plneniu vyživovacej povinnosti. V záujme kompromisného a funkčného riešenia sa rozhodla súhlasiť so zavedením tzv. sceleného styku, na ktorý režim styku si maloletá s otcom postupne zvyká, preto navrhla jeho zakotvenie v súdnom rozhodnutí, keďže to považovala za vhodné pre maloletú a tým potvrdzuje svoju schopnosť konštruktívne spolupracovať. Napriek tomu, že otec podal odvolanie a naďalej platí pôvodná právoplatná úprava výkonu rodičovských práv a povinností, mu styk s maloletou umožňuje v rozsahu určenom napadnutým rozsudkom, otec sa pritom pôvodnej úpravy styku nedožaduje, čo potvrdzuje, že aktuálny režim je pre neho akceptovateľný. Tiež ju znepokojila informácia o vedení otca v zozname dlžníkov sociálnej poisťovne, čo znižuje dôveryhodnosť jeho tvrdení o schopnosti dlhodobo a zodpovedne zabezpečovať potreby maloletej, teda je daná pochybnosť o jeho schopnosti zabezpečiť stabilné podmienky pre výchovu dieťaťa. Mala za to, že zo spôsobu vedenia konania ani z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva porušenie práva otca na spravodlivý proces, pretože účastníkom bolo umožnené sa vyjadriť k veci, navrhovať dôkazy, zúčastniť sa na ich vykonávaní, pričom rozsah procesných práv im nebol nijako obmedzený a tiež neboli preukázané nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov, ktoré jednotlivo súd prvej inštancie hodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, logicky, vecne a v nadväznosti na záujem maloletej a tiež sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže aplikoval relevantné ustanovenia ZoR a správnym spôsobom. Taktiež nebol naplnený odvolací dôvod podľa . K odvolaciemu dôvodu otca podľa uviedla, že nebol otcom konkretizovaný, len formálne odkázal na dané ustanovenie, avšak neuviedol konkrétne procesné prostriedky o aké by malo ísť, ani akým spôsobom by ich prípadné uplatnenie mohlo viesť k odlišnému rozhodnutiu súdu, preto táto námietka otca zostala iba v rovine všeobecného tvrdenia bez vecného obsahu.

8. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací [ ], vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami a , bez nariadenia pojednávania podľa a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

9. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

10. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu, odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, prvoinštančný súd predmetnú vec skutkovo aj právne správne posúdil. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť.

11. Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne zdôvodnenie rozhodnutia. O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s

princípmi spravodlivosti (, , ). Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania.

13. Aj podľa základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa má strana právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu (rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. , či sp. zn. ). Podľa Ústavného súdu SR „Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s SR, resp. Dohovoru“ (). Požiadavku na kvalitu súdneho rozhodnutia zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie jeho prieskumu v rámci odvolacieho konania.

14. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť účastníkovi konania (sporovej strane podľa ), aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, ale zakladá aj procesnú vadu konania.

15. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria odôvodnenia rozhodnutia v zmysle , preto nemožno súhlasiť s odvolacou argumentáciou otca o nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorým postupom by súd prvej inštancie neznemožnil účastníkovi konania, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorého jednotlivým čiastkovým právom je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

16. Podľa , na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

17. Podľa prvej vety čl. V Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.

18. Posúdiť najlepší záujem dieťaťa v každom jednotlivom prípade je primárne úlohou vnútroštátnych orgánov, ktoré majú výhodu priameho kontaktu s dotknutými osobami. Preto majú určitú mieru voľnej úvahy, avšak Európsky súd pre ľudské práva preskúmava podľa dohovoru rozhodnutia, ktoré tieto orgány prijali pri výkone svojej právomoci. Článok 8 obsahuje aj procesné záväzky a vnútroštátny rozhodovací proces musí byť spravodlivý a umožniť všetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Súdy musia dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne, či zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať neustále na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre maloleté dieťa.

19. V právnej teórii neexistuje definícia najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa pre rozmanitosť života, prax ale ukazuje množstvo dôvodov, ktoré treba súdmi vyhodnotiť, aby bolo správne rozhodnuté v konečnom dôsledku o tom, či je v najlepšom záujme dieťaťa rozhodnúť o zmene výkonu úpravy rodičovských práv a povinností podľa návrhu otca, a to zverením maloletej do striedavej osobnej starostlivosti.

20. Podľa jedného zo základných princípov mimosporového procesu vyjadreného v , ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho „najlepšom záujme“. Inými slovami, objektívnym explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého je „záujem maloletého dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť a tomuto právu zodpovedajúcemu základnému právu obidvoch rodičov na starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný nielen v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj dieťaťa v zmysle ustanovenia / Zákona o rodine. Pokiaľ teda ide o záujem maloletého dieťaťa, súd musí vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne, ale s ohľadom na in concreto okolnosti spočívajúce v danosti prípadne v absencii nielen „technických“ podmienok na výchovu, starostlivosť a všestranný vývoj maloletého (bytové predpoklady, dochádzka do školy alebo na voľnočasové aktivity, lekárska starostlivosť a pod.), ale aj vzhľadom na emocionálne (či už pozitívne alebo negatívne) väzby maloletého ku každému z rodičov.

21. V Zákone o rodine sa od 1. januára 2016 (pozri ) rozšírili základné zásady rodinného práva a okrem iného ustanovili kritérium „najlepšieho záujmu dieťaťa“, ktoré je prvoradým hľadiskom rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Napriek tomu, že Zákona o rodine príkladmo uvádza kritériá, ktoré sa zohľadňujú pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa, pričom na záujem dieťaťa odkazuje niekoľko ustanovení normatívnej časti Zákona o rodine (napr. , , , , ), ako i ustanovenia osobitných predpisov (napr. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, nový o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a pod.), tento pojem nebol doposiaľ definovaný a neboli stanovené ani jeho určujúce kritériá.

22. Je preto podľa odvolacieho súdu namieste poukázať na to, že čl. 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len „Dohovor“) zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére. Toto právo vyjadruje jednu zo základných hodnôt Dohovoru. Výbor pre práva dieťaťa (ďalej len „Výbor“) označil článok 3 ods. 1 za jednu zo štyroch základných zásad Dohovoru pre interpretáciu vykonávania všetkých práv dieťaťa a aplikuje ju ako dynamickú koncepciu, ktorá si vyžaduje posúdenie primerané konkrétnemu kontextu.

23. Potreba rovnocennej starostlivosti rodičov o maloleté dieťa je nespochybniteľná, avšak samotné rozhodnutie o ponechaní maloletej vo výlučnej starostlivosti matky rovnocennú starostlivosť oboch rodičov nespochybňuje. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že rovnocenná starostlivosť neznamená, že by obaja rodičia mali osobnú starostlivosť dieťaťa vykonávať v rovnakom rozsahu. To by znamenalo spochybnenie zverenia dieťaťa do inej starostlivosti ako do striedavej. Rovnocenná starostlivosť znamená, že rodičia sú si vo vzťahu k dieťaťu rovní a obaja majú rovnaké právo rozhodovať o jeho výchovných potrebách, rozhodnutie žiadneho z nich nie je uprednostnené a obaja rodičia majú vo vzťahu k dieťaťu rovnaké postavenie. Pokiaľ ide o numerický počet dní, kedy je maloletá v starostlivosti otca v rámci realizácie styku s ním, tento počet neznamená porušenie práva maloletého dieťaťa na rovnocennú starostlivosť rodičov.

24. Podľa § 26 ZoR, k sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností.

25. Ak by sa v čase po rozhodnutí o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohode rodičov o výkone rodičovských práv a povinností zmenili pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť toto rozhodnutie alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. Zmena pomerov môže zahŕňať tak zmenu pomerov na strane niektorého z rodičov, ako aj zmenu pomerov na strane dieťaťa.

26. Zákon však pod pojmom zmena pomerov rozumie len zmenu podstatnú a závažnú, nie zmeny krátkodobého charakteru. Malo by ísť o podstatné zmeny v tých skutočnostiach, ktoré tvorili skutkový základ rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností alebo rozhodnutia súdu o schválení dohody rodičov o rodičovských právach a povinnostiach.

27. Odvolací argument otca založený na ust. znamená, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

28. Odvolací argument založený na ust. znamená, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie sú nesprávne. Musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti.

29. Odvolací súd nezistil opodstatnenosť ani jedného z vyššie otcom uvádzaných odvolacích argumentov, pričom odvolací argument podľa otec okrem poukazu na príslušné zákonné ustanovenie ani bližšie nešpecifikoval.

30. V danom prípade nešlo o také skutkové zistenie, v dôsledku ktorého by sa prvoinštančný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, alebo skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, či by opomenul rozhodujúce skutočnosti vykonané dôkazmi, ani chybného hodnotenia dôkazov. Ide iba o subjektívnu argumentáciu otca o splnení materiálnych podmienok pre striedavú osobnú starostlivosť maloletej, pričom jednoznačne prvoinštančný súd uzavrel nepreukázanú podstatnú zmenu pomerov pre zmenu predchádzajúceho rozhodnutia a tiež prihliadal na názor maloletej.

31. Pokiaľ otec argumentoval tým, že k zmene pomerov došlo, a to v súvislosti s vekom dieťaťa, v tomto smere odvolací súd síce súhlasí s tým, že maloletá je aktuálne staršia, v čase rozhodovania prvoinštančného súdu bola staršia o 1,5 roka v porovnaní s jej vekom v čase predchádzajúceho rozhodnutia (dňa 14.05.2024), avšak túto dobu nemožno považovať za tak zásadnú a podstatnú, keďže doba 1,5 roka v súvislosti s pribudnutím veku dieťaťa v tomto prípade nepredstavovala tak zásadnú novú skutočnosť, na ktorú by bolo potrebné reflektovať so zmenou zverenia dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti. Ani okolnosť, že maloletá už aktuálne nenavštevuje predškolské zariadenie, ale školské zariadenie, nepovažoval odvolací súd za tak závažnú a podstatnú, pričom z obsahu pripojeného spisu súdu prvej inštancie sp. zn. bolo preukázané, že i keď v danom konaní došlo k uzavretiu rodičovskej dohody o výkone rodičovských práv a povinností, tak už v danom čase už boli skutkové okolnosti také, že rodičia maloletej spolu nežili, otec žil sám vo svojom byte, ktorý nadobudol na úver, matka žila už so svojim partnerom, obaja rodičia žili a žijú v D., a i keď sa v predchádzajúcom konaní pôvodne otec domáhal striedavej osobnej starostlivosti, nakoniec súhlasil so zverením maloletej do výlučnej starostlivosti matky, pričom absolútne nie je zrejmé, na základe akých okolností malo ísť podľa tvrdenia otca len o dočasný stav či dočasnú akceptáciu takéhoto rozhodovania o výchove maloletej a na čo si mala maloletá zvyknúť, keď súčasný stav v porovnaní s predchádzajúcim je porovnateľný ohľadne bytových, osobných pomerov rodičov, ktorí obaja už v tom čase mali nových partnerov, žili v tých istých bytových podmienkach ako aktuálne a jediné k čomu došlo k zmene je narodenie ďalšieho dieťaťa matky maloletej a nasťahovanie sa partnerky otca s jej maloletými deťmi do jeho bytu. Navyše sám otec v odvolaní potvrdil, že rodičovskú dohodu s matkou uzavrel aj z dôvodu, aby maloletá nemala veľa zmien, keďže ju čakala zmena a to povinná školská dochádzka, preto nemožno teraz s ním súhlasiť, že jeho predchádzajúci súhlas so zverením dieťaťa matke mal byť len o dočasný z dôvodu, aby sa adaptovalo na porozchodovú situáciu rodičov, keďže už pred predchádzajúcim rozhodnutím o úprave výkonu

rodičovských práv a povinností títo spolu nežili od februára 2021, navyše predchádzajúce rozhodnutie bolo vydané dňa 14.05.2024, takže maloletá bola už na rozchod rodičov a z neho vyplývajúce pomery zvyknutá. Ani skutočnosť, že rodičia v čase predchádzajúcich pomerov uzavreli dohodu, ktorá mala prioritu, nemožno považovať za otcom uvádzaný opodstatnený dôvod pre vyhovenie jeho návrhu.

32. Ďalší argument otca o nezohľadnení a nevyhodnotení skutočného názoru maloletej, ktorý podľa otca bol deklarovaný v zmysle jej túžby tráviť s ním viac času, ktorý bol údajne v čase realizácie výsluchu dieťaťa modifikovaný v dôsledku konfliktu lojality tiež neobstojí, pretože pokiaľ prvoinštančný súd podrobne uviedol obsah výsluchu maloletej v bode 9. odôvodnenia svojho rozhodnutia, skutkové zistenia z výsluchu maloletej odôvodnil v bode 35. odôvodnenia rozhodnutia, sú jeho závery správne, vyjadrenia maloletej nie sú ambivalentné, uviedla, že daný stav jej vyhovuje, nič nechce meniť, u maloletej neboli zistené prejavy konfliktu lojality tak ako sa snaží otec to interpretovať, pričom jeho nespokojnosť s týmto vyjadrením vôle a názoru dieťaťa nezakladá spochybnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu pokiaľ ide o prihliadnutie na názor dieťaťa. Ide o nestotožnenie sa otca s realitou a vyjadreným názorom dieťaťa, ktoré má síce výborný vzťah s rodičmi, avšak v súvislosti s rozhodovaním o zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností táto okolnosť nezakladá podstatnú zmenu pomerov, pretože aj v čase predchádzajúceho rozhodovania mala maloletá tento vzťah na rovnakej úrovni.

33. Názor dieťaťa je dôležitým faktorom, ale nie jediným. Pri rozhodovaní o živote dieťaťa nie je možné bezvýhradne zohľadniť jeho názor bez ohľadu na ostatné skutočnosti. Stanovený postoj dieťaťa k danej veci je skôr vodítkom na prijatie rozhodnutia v najlepšom záujme dieťaťa. Zo zákona vyplýva, že súd zohľadňuje názor dieťaťa s ohľadom na jeho vek a rozumovú vyspelosť. Súd musí vzhľadom na ostatné predložené dôkazy zvážiť, či je v najlepšom záujme dieťaťa vyhovieť jeho želaniu, a všetky svoje úvahy premietnuť do odôvodnenia konečného rozhodnutia.

34. Pokiaľ súd prvej inštancie podľa svojho uváženia prihliadol aj na názor maloletej, inter alia prezentovaný aj pred kolíznym opatrovníkom, psychologičkou, ktorý vyhodnotil vzhľadom na vek a vyspelosť maloletej, správnosť a zákonnosť postupu súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za súladný. Navyše v posudzovanom prípade z odôvodnenia súdu prvej inštancie nevyplýva, že by dôvody svojho rozhodnutia založil len na názore maloletej bez posúdenia ďalších okolností, ale ako už bolo uvedené, keď nemal preukázanú podstatnú zmenu pomerov. Odvolací súd nepopiera, že došlo k zmene pomerov spočívajúcej v tom, že maloletá je aktuálne školopovinná, ale táto zmena nepredstavuje zásadnú zmenu predchádzajúcich pomerov, v čase ktorých otec už pri uzavretí rodičovskej dohody (rozsudok Mestského súdu Bratislava II č.k. -133 zo dňa 14.05.2024) vychádzal z predpokladu návštevy školy maloletou (od septembra 2024).

35. Pokiaľ prvoinštančný súd uzavrel, že nemal za preukázanú za podstatnú zmenu pomerov a zároveň prihliadol aj na názor dieťaťa, nebolo jeho povinnosťou zisťovať a zdôvodňovať aké by malo na maloletú negatívne dôsledky jej zverenie do striedavej osobnej starostlivosti. Uvedené nebolo opodstatnené uvádzať ani s prihliadnutím na podľa otca ,,široko“ nastavený scelený styk, ktorý matka navrhla, ktorým stykom z hľadiska jeho rozsahu nedošlo k rozšíreniu počtu dní strávených maloletou s otcom v rámci úpravy styku, ale takto ucelený styk predstavuje lepšie podmienky pre maloletú, ktorá má školské povinnosti a častá zmena či presúvanie sa od jedného k druhému rodičovi pre dieťa v danom veku so školskými povinnosťami nie je vždy vyhovujúca.

36. Ani schopnosť rodičov komunikovať či absencia rivality rodičov v danom prípade nebola vôbec opodstatnená pre vyhovenie návrhu otca. Pokiaľ teda otec argumentoval tým, že predmetné konanie inicioval z dôvodu deklarovaného záujmu zo strany maloletej o striedavú osobnú starostlivosť, uvedené nebolo v konaní absolútne preukázané, preto záver prvoinštančného súdu o postavení jeho návrhu na všeobecných frázach bol správny.

37. Odvolací argument založený na ust. ) sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci.

38. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením [ ] sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá

hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

39. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd prvej inštancie vec sa však takéhoto pochybenia nedopustil.

40. Ani tento odvolací argument nebol naplnený, pretože nesprávne právne posúdenie nastáva, ak súd použije nesprávnu normu alebo ju nesprávne interpretuje, čo ale nebol prejednávaný prípad, súd prvej inštancie použil správne právne normy, ktoré aj správne interpretoval.

41. Odvolanie otca smerovalo proti rozsudku súdu prvej inštancie ako celku, teda aj v súvislosti s výrokom I. o úprave styku s maloletou, a to z dôvodu výlučnej požiadavky otca na striedavú osobnú starostlivosť. Odvolací súd však v súvislosti s napadnutým výrokom I., ktoré dôvody súd prvej inštancie vyjadril v bode 36. odôvodnenia svojho rozhodnutia, sú podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s formálnou logikou, pretože zlúčením celkového počtu dní styku otca do 5 dní súvisle postupoval prvoinštančný súd konzistentne a uvedené je aj v záujme dieťaťa, pričom s dôvodmi uvedenými prvoinštančným súdom v bode 36. jeho rozhodnutia sa odvolací súd stotožňuje.

42. Odvolací súd poznamenáva, že do práva účastníka konania na spravodlivý proces nepatrí, aby sa súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (, , ).

43. Okresný súd pri zisťovaní skutočného stavu rešpektoval ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), náležitým spôsobom zistil skutočný stav veci a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodol tak, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

44. K poukazu otca na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, či Krajského súdu v Prešove odvolací súd uvádza, že citované rozhodnutia nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax NS SR, tzv. judikáty.

45. Za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (ďalej aj ,,NS SR“) treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 8/2018 rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 -

1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon vzhľadom na je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie.

46. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

47. V ďalšom odvolací súd dodáva, že i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne).

48. v ustanovení upravuje základnú zásadu náhrady trov konania v mimosporovom procese, podľa ktorej žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pokiaľ zákon v nasledujúcich ustanoveniach neupravuje inak. O povinnosti nahradiť trovy konania (pokiaľ nejde o trovy konania štátu) rozhoduje súd len na návrh oprávneného účastníka ( ). Odvolací súd však vzhľadom na charakter daného konania považuje za spravodlivé, aby si každý z účastníkov znášal trovy odvolacieho konania sám a v súlade so všeobecnou zásadou náhrady trov v mimosporovom konaní a s poukazom na ustanovenie vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

49. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( ) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Ak má dovolanie vady podľa a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie ( že mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur ( ), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa ( ) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať ( ) a to všetko aj bez návrhu ( ).