Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_TT-14S-154-2022.pdf
PDF · 128.63 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
TT-14S/154/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členov senátu Mgr. Miroslavy Fodor (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., LL.M., v právnej veci žalobcu: AT - log, s.r.o., so sídlom Železničná 1119/16, Sereď, IČO: 46 759 221, zastúpený advokátom JUDr. Ondrejom Krempaským, so sídlom Mierová 48/B, Bratislava, IČO: 51 814 498, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102601038/2018 zo dňa 14. decembra 2018, takto
r o z h o d o l :
I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím č. 101040092/2018 z 25. mája 2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) v sume 6 257,01 eur za zdaňovacie obdobie máj 2015.
2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102601038/2018 z 14. decembra 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
3. Dôvodom pre vyrubenie rozdielu DPH bolo nepriznanie žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane zo zjednodušených faktúr vyhotovených spoločnosťou WIKING STAV s.r.o. (ďalej aj „dodávateľ 1“) a MONUMENT MAGNUS, s.r.o. (ďalej aj „dodávateľ 2“).
4. Od dodávateľa 1, prevádzkovateľa čerpacích staníc, deklaroval žalobca nákup pohonných hmôt. Daňové orgány v dôvodoch svojich rozhodnutí uviedli, že v žalobcom predložených pokladničných (daňových) dokladoch zistili nezrovnalosti. Kontrolné kódy na pokladničných (daňových) dokladoch predložených žalobcom boli rozdielne ako kontrolné kódy na kontrolných záznamoch od Datapac s.r.o., servisnej organizácie k elektronickej registračnej pokladnici dodávateľa 1. Na základe tejto skutočnosti daňové orgány konštatovali, že pokladničné doklady sú nedôveryhodné, pretože nie je podľa ich záveru možné, aby rovnaký pokladničný doklad mal iný kontrolný kód v kontrolnom zázname a iný kontrolný kód na vytlačenom pokladničnom doklade. V tejto súvislosti poukázali na § 4 ods. 4 písm. b) zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ERP“), podľa ktorého sa do fiskálnej pamäte nezameniteľne a neodstrániteľne zaznamenáva
kontrolný kód na účely overenia pravosti kontrolného záznamu. Z uvedených dôvodov prijali záver, že predložené pokladničné doklady nie je možné považovať za faktúry vystavené v súlade s § 71 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“).
5. Správca dane za účelom preverenia materiálneho plnenia od dodávateľa 1 ďalej preveroval vozidlá, ktoré žalobca používal v kontrolovanom období na výkon svojej činnosti a do ktorých mali byť pohonné hmoty natankované (dodané dodávateľom 1) podľa zaslanej knihy jázd. Daňové orgány konštatovali, že údaje zapísané v knihe jázd sa vo viacerých prípadoch nezhodujú s údajmi zaslanými od Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s. Ustálili, že pohonné hmoty neboli dodané tak, ako to deklaroval žalobca predloženými dokladmi z elektronickej registračnej pokladnice (ďalej aj „ERP“) o ich nákupe. Okrem predloženia dokladov z ERP, u ktorých bolo správcom dane preukázané, že nie sú pravé, teda ani preverenie materiálneho plnenia nepreukázalo, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili tak, ako ich deklaruje žalobca (rozpor údajov v knihách jázd, podanom daňovom priznaní k dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie 2015, detailný výpis mýtnych transakcií).
6. Súčasne daňové orgány vykonali preverovanie zdaniteľných plnení, ktoré sa týkali uplatnenia nároku žalobcu na odpočítanie DPH zo zjednodušených faktúr vyhotovených dodávateľom 2. Uviedli, že na adrese umiestnenia ERP, z ktorej doklady pochádzali, sa nachádzala predajňa obuvi. Nie je pritom možné, aby dodávateľ 2 vo svojej prevádzke, v ktorej predával spoločenské a extravagantné topánky a módne doplnky, predával tovar ako pracovné odevy, toner, reklamné predmety, kancelársky papier, chémia, olej, kancelársky materiál, príp. pneumatiky, ktoré mal dodávateľ 2 podľa zjednodušených faktúr dodať žalobcovi. Konateľ dodávateľa 2 podľa daňových orgánov síce uskutočnenie plnení ústne potvrdil, ale nepredložil k týmto tvrdeniam žiadne doklady ani požadované kontrolné záznamy. Z uvedených dôvodov nadobudli pochybnosti o zjednodušených faktúrach, ktoré považovali za nedôveryhodné, za rozporné s výsledkami preverovania, a teda nepreukazujúce právo na odpočítanie dane.
7. Uplatnením práva na odpočítanie dane došlo podľa daňových orgánov k porušeniu § 51 ods. 1 písm. a) v spojení s § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podotkli, že pri uplatnení nároku na odpočet dane vzniká daňovému subjektu povinnosť preukázať prostredníctvom daňových dokladov splnenie zákonných podmienok, pričom preukázanie týchto skutočností je dôkazným bremenom daňového subjektu.
II.
Správna žaloba
8. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 102601038/2018 z 14. decembra 2018, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane č. 101040092/2018 z 25. mája 2018, vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konania a priznania náhrady trov konania v plnom rozsahu. Správnu žalobu odôvodnil tým, že pokladničné doklady obsahovali všetky zákonom ustanovené údaje, a preto nemôže niesť zodpovednosť za to, ak tieto doklady vydané predávajúcim majú odlišné interné číselné kódy, ktorých správnosť si žiadny kupujúci nemôže overiť. Kontrola takýchto dokladov je podľa žalobcu čisto vizuálna. Žalobca predložil správcovi dane približne 1 800 pokladničných dokladov, ktorých obsah sa zhodoval a jediným rozdielom bol údaj, ktorý si sám nemohol pri predaji skontrolovať. Tieto doklady podľa neho obsahovali údaje podľa § 8 ods. 1 zákona o ERP, o ktorých mal vedomosť podnikateľ prevádzkujúci registračnú pokladnicu. Tento podnikateľ zodpovedá za ochranu údajov uložených v registračnej pokladnici. Poukázal aj na skutočnosť, že správca dane za základ svojho rozhodnutia zobral overenie 5 - 6 jázd, na základe ktorých prijal záver o nedôveryhodnosti v ďalších 1755 prípadoch.
9. Uviedol, že správca dane prijal svoje závery na základe výpovede zástupcu dodávateľa 1, ktorý podľa neho nevedel vysvetliť existenciu dvoch identických pokladničných dokladov a tiež nevedel vysvetliť absenciu kontrolných kódov na predložených dokladoch. O tom, že dodávateľ 1 dodal motorovú naftu, svedčia predložené doklady zo strany žalobcu, ktorých obsah sa zhodoval s údajmi, ktoré boli v registračnej pokladnici dodávateľa 1. Podľa žalobcu sa nezhodoval iba jediný, a to nepovinný údaj. Pri úplnej zhode údajov na pokladničnom doklade nemôže byť podľa neho prijatý záver o nezrovnalostiach v dokladoch. Skutočnosť, že pri platbách, ktoré boli vykonané prostredníctvom platobnej karty, sú číselné
kódy na pokladničných dokladoch správne, nevyvracia záver, že mu tento dodávateľ dodal tovar, aj keď žalobca za tovar platil v hotovosti. Mal za to, že zistenia svedčia o opačnom závere, a to, že dodávateľ 1 zvolil iný postup, keď ako žalobca platil v hotovosti. Predmetom dodania boli dvojnásobné dodania uskutočnené na základe dokladov s rozdielnymi evidenčnými číslami.
10. K záverom týkajúcim sa dodávateľa 2 žalobca uviedol, že tieto nemajú oporu v ustanovení § 69 ods. 5 zákona o DPH, pretože vznik daňovej povinnosti a povinnosť zaplatiť DPH nie je možné stotožňovať či zamieňať. Ďalej tvrdil, že ak osoba používajúca registračnú pokladnicu si nesplní registračnú povinnosť, tak nezaregistrovaním nezaniká nárok na odpočet DPH platiteľovi a súčasne sa na neho neprenáša zodpovednosť. Zaplatenie či nezaplatenie pri dodaní medzi dvoma subjektmi nemá žiadny vplyv na uskutočnenie zdaniteľného plnenia, pretože podľa žalobcu je vecou zmluvných strán, kedy dôjde k úhrade. Podotkol, že dodanie tovaru potvrdil samotný dodávateľ 2.
11. Za nesprávny označil záver žalovaného týkajúci sa neaktivovanej ERP u dodávateľa 2, pri ktorom by mal potom žalovaný bližšie ozrejmiť účel zákona o registračných pokladniciach. Súčasne uviedol, že za dodaný tovar zaplatil kúpnu cenu, pričom dodanie tovaru a vznik daňovej povinnosti potvrdil dodávateľ 2. Práve dodávateľ 2 si podľa neho nesplnil daňovú povinnosť. Bol toho názoru, že právny záver žalovaného, že dodávateľovi 2 vznikla daňová povinnosť podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, nemá oporu v zákone, pretože daňová povinnosť mu vznikla v okamihu dodania tovaru a v tom istom okamihu žalobcovi vznikol nárok na odpočet. Zároveň tvrdil, že nie je povinný sledovať, či pokladnica bola zaregistrovaná. Mal za to, že neexistuje žiadny zákonný dôvod na to, aby musel vymeranú DPH zaplatiť.
III.
Vyjadrenie žalovaného
12. Žalovaný sa k správnej žalobe písomne vyjadril v podaní zo dňa 04. apríla 2019, v ktorom žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi nepriznať nárok na náhradu trov konania. Poukázal na to, že pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na odpočítanie dane na základe dokladov vystavených ERP, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to dodávateľom uvedeným na dokladoch vystavených touto pokladnicou. Mal za to, že predložené pokladničné doklady zo strany žalobcu neboli pravé a nebolo preukázané ani dodanie tovaru žalobcovi podľa predložených dokladov, a preto nevznikla žalobcovmu dodávateľovi v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť (daň z týchto obchodov ani nebola dodávateľom odvedená) a žalobca preto nemal právo na odpočítanie dane podľa § 49 v spojení s § 51 zákona o DPH. Tvrdil, že žalobca si nesplnil dôkaznú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) a nepreukázal vierohodnosť predložených pokladničných dokladov. Vzhľadom k tomu, že neboli predložené pravé doklady, neexistujú faktúry od platiteľa vyhotovené podľa § 71 zákona o DPH.
13. Pokiaľ ide o žalobcom predložené pokladničné doklady uhradené platobnou kartou, tieto obsahovali rovnaké kontrolné kódy, ako sú uvedené na kontrolných záznamoch servisnej organizácie a spoločností SLOVNAFT, a.s., nezrovnalosti sa vyskytli v kontrolných kódoch v prípadoch pokladničných dokladov uhradených v hotovosti. Podľa názoru žalovaného sa žalobca tvrdením o realizácii úhrad v hotovosti sám zbavil možnosti dokladovania tejto okolnosti z hľadiska dôkaznej sily preukaznejším výpisom z peňažného ústavu. Ďalej uviedol, že predmetom dodania nemalo byť len dodanie tovaru (pohonné hmoty), ale aj dodanie služieb (servis vozidiel, marketing, účtovné poradenstvo, účtovné služby, reklamná činnosť), pričom k dodaniu týchto služieb sa žalobca ako aj ďalšie zúčastnené osoby riadnym spôsobom nevyjadrili. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz o prijatí tovaru a služby od dodávateľa, pričom sa obmedzil len na navrhnutie vypočutia svedka konateľa dodávateľa, ktorý sa vyjadril len vo všeobecnej rovine, ktorá je zrejmá z predložených dokladov ERP, pričom ani kontrolné záznamy ERP nepredložil.
14. Ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dodávateľ 2 pri svojej podnikateľskej činnosti používal pokladnicu ERP, ktorá nebola aktivovaná a servisovaná v zmysle platných právnych predpisov. V rámci miestneho zisťovania na prevádzke servisnej organizácie VAROS TRADE, s.r.o., ktorú dodávateľ označil ako servisnú organizáciu, pričom táto organizácia ERP s daňovým kódom pokladnice (ďalej len „DKP“) č. 1002023550386003 neaktivovala a ani neservisovala. Mal za to, že zo
strany žalobcu predložené zjednodušené faktúry sú nedôveryhodné, nakoľko sa na registrovanej adrese ERP s týmto DKP nachádzala predajňa obuvi, avšak žalobca deklaroval nadobudnutie iného druhu tovaru. Taktiež zdôraznil, že predmetom konania nebolo preverovanie dodržiavania ustanovení zákona o ERP, ale uplatnenie nároku žalobcu na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
15. V súvislosti s deklarovaným nadobudnutím pohonných hmôt na základe zjednodušených faktúr vyhotovených dodávateľom 1 uviedol, že kontrolné kódy na žalobcom predložených faktúrach sú rozdielne ako kontrolné kódy na kontrolných záznamoch predložených servisnou organizáciou Datapac, s.r.o. a spoločnosťou SLOVNAFT, a.s., u ktorých sa kontrolné kódy zhodujú. Ďalej poukázal na to, že údaje zapísané v knihe jázd sa vo viacerých prípadoch nezhodujú s údajmi zaslanými Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. V tejto súvislosti uviedol, že časové údaje uvádzané žalobcom v podanom daňovom priznaní k dani z motorových vozidiel v súvislosti so vznikom daňovej povinnosti nekorešpondujú s knihou jázd jednotlivých vozidiel, pretože tieto vozidlá už boli žalobcom používané skôr, resp. podľa detailného výpisu mýtnych transakcií niektoré motorové vozidlá neprešli žiadnou mýtnou bránou, pričom v knihe jázd sú záznamy o tom, že tieto vozidlá jazdili. Upozornil, že žalobca neuviedol ani príkladmo konkrétne jazdy vykonané konkrétnymi vozidlami zaznamenané v knihách jázd, ktoré by boli v súlade s údajmi zaslanými Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. Mal za to, že žalobcom predložené pokladničné doklady neboli pravé.
IV.
Ďalšie vyjadrenia
16. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne vyjadril v replike zo dňa 21. mája 2019. Mal za to, že žalovaný svoje závery neodvodzuje od skutkových zistení a dôkazov, ale ich zakladá na domnienkach, ktoré nič nepreukazujú ani nič neodôvodňujú. Predložené pokladničné doklady sú podľa jeho názoru dôkazom o tom, že platiteľ vystavil faktúry podľa § 71, avšak bol v ňom nesprávne uvedený číselný kód. Tento záver je preukázaný tým, že všetky ostatné údaje na zjednodušených faktúrach (pokladničných dokladoch) sa zhodujú so záznamami uvedenými vo fiškálnej pamäti. Týmto preukázal reálne uskutočnenie obchodu s dodávateľom uvedeným na dokladoch. Poukázal na skutočnosť, že doklady vystavuje prostredníctvom pokladnice dodávateľ, ktorý je uvedený na dokladoch. Mal za to, že predložil listinné dôkazy, v ktorých na 100% je preukázané, že boli vystavené dodávateľom. Z hľadiska záverov daňového úradu, ak bolo preukázané, že jeden doklad sa nezhoduje so zápisom v knihe jázd, tak nemôžu byť všetky pokladničné doklady nesprávne. Z vykonaného dokazovania však nevyplýva, že všetky pokladničné doklady sú nesprávne.
17. Tvrdil, že ak zákon jednoznačne ustanovil náležitosti pokladničných dokladov, interný kód uvádzaný na pokladničnom doklade nemôže pri 100 % zhode týchto údajov s fiškálnou pamäťou vyvrátiť pravosť predložených pokladničných dokladov a ich dôveryhodnosť. Podotkol, že číselný kód nie je povinným údajom a príjmové pokladničné doklady sú dôkazom o tom, že mu bol dodaný tovar (motorová nafta), je preukázané, že súčasťou ceny bola DPH, dodávateľom nebola zaplatená DPH a žalobca si uplatnil nárok na odpočet DPH dôvodne. Považoval za právne irelevantné, či dodávateľ má alebo nemá vo svojej evidencií tovar zaevidovaný. Mal za to, že pokladničné doklady nie je možné označiť za nepravé na základe interného číselného kódu a každý pokladničný doklad vyhotovený na registračnej pokladnici dodávateľa je pravý bez ohľadu na to, či ho má zaevidovaný vo svojej evidencií. Vyjadril sa, že zhoda údajov na pokladničných dokladoch vylučuje, aby niekto iný alebo dokonca žalobca mohol vyhotoviť pokladničné doklady v takom množstve a s takou zhodou povinných údajov, aby bolo možné prijať záver, že dodanie tovaru sa na základe týchto dokladov neuskutočnilo.
18. Žalovaný v duplike zo dňa 18. júna 2019 v plnom rozsahu zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení.
19. Žalobca sa následne vyjadril k duplike žalovaného podaním zo dňa 05. júla 2019, v ktorom zotrval na svojej doterajšej argumentácii.
V.
Konanie na správnom súde
20. Predmetná vec bola pôvodne vedená na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 14S/14/2019. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 14S/14/2019-111 zo dňa 05. marca 2020 napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Voči uvedenému rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť, na podklade ktorej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. 5Sžfk/50/2020 zo dňa 29. septembra 2022 (ďalej aj „zrušujúci rozsudok“) rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/14/2019-111 zo dňa 05. marca 2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci kasačným súdom bola daná vec vedená na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 14S/154/2022.
21. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. TT-14S/154/2022. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola predmetná vec dňa 7. júna 2023 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená senátu 3S Správneho súdu v Bratislave a následne bola dňa 21. mája 2024 rovnakým spôsobom pridelená novovzniknutému senátu 8S Správneho súdu v Bratislave.
VI.
Verejné vyhlásenie rozsudku
22. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane, vrátane konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, z dôvodov uplatnených v správnej žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
23. Správny súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania dňa 22. januára 2026, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP. Účastníci konania o nariadenie pojednávania vo veci nežiadali. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo dňa 03. decembra 2025 oznámené na úradnej tabuli súdu a súčasne zadané na zverejnenie na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.
VII.
Relevantné právne predpisy
24. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
25. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
26. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
27. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.
28. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
29. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
30. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
31. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
32. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
33. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
34. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
35. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
36. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
37. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH na účely tohto zákona vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru.
38. Podľa § 74 ods. 3 písm. b) zákona o DPH v znení účinnom do 31. marca 2019 platiteľ a zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom, môžu vyhotoviť zjednodušenú faktúru, ktorá neobsahuje všetky údaje podľa odseku 1. Zjednodušenou faktúrou je doklad vyhotovený elektronickou registračnou pokladnicou podľa osobitného predpisu, ak cena tovaru alebo služby vrátane dane uhradená v hotovosti nie je viac ako 1 000 eur alebo uhradená inými platobnými prostriedkami nahradzujúcimi hotovosť nie je viac ako 1 600 eur a doklad vyhotovený tankovacím automatom pre bezobslužné čerpanie pohonných látok, ak cena tovaru vrátane dane uhradená elektronickým platobným prostriedkom nie je viac ako 1 600 eur; doklad nemusí obsahovať údaje podľa odseku 1 písm. b) a jednotkovú cenu podľa odseku 1 písm. g).
VIII.
Posúdenie veci správnym súdom
39. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 102601038/2018 z 14. decembra 2018, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 101040092/2018 z 25. mája 2018 o vyrubení rozdielu dane v sume 6 257,01 eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015 žalobcovi. Úlohou správneho súdu bolo na podklade žalobných bodov, pri viazanosti právnym názorom kasačného súdu vyhodnotiť, či orgány finančnej správy postupovali v súlade so zákonom o DPH, ustálenou súdnou praxou a či ich závery týkajúce sa vyrubenia rozdielu dane majú oporu v administratívnom spise.
40. Kasačný súd v odôvodnení svojho zrušujúceho rozsudku sp. zn. 5Sžfk/50/2020 zo dňa 29. septembra 2022 konštatoval, že kasačné konanie za účasti rovnakých účastníkov konania, o rovnakom predmete kasačnej sťažnosti toho istého sťažovateľa, kedy správnou žalobou toho istého žalobcu boli napadnuté rozhodnutia toho istého žalovaného, kedy na rovnakom skutkovom základe došlo k spochybneniu reálneho dodania zdaniteľného plnenia tými istými dodávateľmi žalobcu (MONUMENT MAGNUS, s.r.o. a WIKING STAV s.r.o.) v zdaňovacom období december 2015, bolo vedené na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Sžfk/57/2020 a vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 16. februára 2022 tak, že bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Trnave, ktorý rovnako zrušil rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov. S uvedeným rozsudkom sa kasačný súd stotožnil a odcitoval z neho nasledujúce odseky, na ktoré považuje za potrebné poukázať aj správny súd:
„56. K namietanému rozloženiu dôkazného bremena a odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu Najvyšší správny súd uvádza, že postup žalovaného aj správcu dane bol plne v súlade s ustálenou judikatúrou. [...]
65. Podľa názoru kasačného súdu je nutné uvedomiť si postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.
66. Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/26/2014).
67. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.
68. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.
69. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.
70. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na žalobcovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že si uplatnil odpočítanie dane oprávnene, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.
71. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba či tovar dodaná osobou, deklarovanou na predkladaných faktúrach, nie je povinný dokazovať nedodanie touto osobou, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predkladanej faktúre, pokiaľ si uplatňuje právo na odpočítanie DPH z predkladanej dodávateľskej faktúry. Ak žalobca v tomto smere neunesie dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení práva na odpočítanie.
72. Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplynulo, že správca dane vykonal v priebehu daňovej kontroly nielen formálnu kontrolu dokladov, ale zisťoval aj reálnosť zdaniteľných obchodov.
73. S poukazom na § 4 písm. a/ bod 8 zákona o ERP sa do fiškálnej pamäte nezameniteľne a neodstrániteľne zaznamenáva kontrolný kód na účely overenia pravosti kontrolného záznamu. Z vykonaného dokazovania správcom dane nepochybne vyplynulo, že kontrolné kódy na žalobcom predložených pokladničných dokladoch uhradených v hotovosti boli rozdielne ako kontrolné kódy predložené servisnou organizáciou Datapac s.r.o. a SLOVNAFT a.s., u ktorých sa kontrolné kódy zhodovali. Z uvedeného jednoznačne plynie záver, že žalobcom predložené doklady nesplnili zákonné kritérium o dostatočnej preukázateľnosti oprávnenia na odpočítanie dane a objektívne bola spochybnená ich vierohodnosť.
74. Nakoľko je technicky možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie, bolo povinnosťou žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočítanie dane preukázať reálnosť deklarovaného nadobudnutia pohonných hmôt zo zjednodušených faktúr vyhotovených spoločnosťou WIKING STAV s.r.o. na prevádzkach čerpacích staníc ČS SLOVNAFT DOLNÁ STREDA z elektronickej registračnej pokladnice. Hodnotenie dôkazov zo strany správcu dane neznamená len mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených, ako faktov.
75. Ani preverenie materiálneho plnenia nepreukázalo, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili žalobcom deklarovaným spôsobom. Podľa detailného výpisu mýtnych transakcií motorové vozidlo s evidenčným číslom A. XXX B. vykonalo jazdy do septembra 2015, za mesiac október až december 2015 nejazdilo, neprešlo žiadnou mýtnou bránou, pričom žalobca v knihe jázd deklaruje, že počas celého roka vykonávalo jazdy. [Správne orgány zistili okrem tohto rozporu aj ďalšie početné rozpory, a to v podanom daňovom priznaní k dani z motorového vozidla za rok 2015, knihách jázd nezohľadňujúcich reálne jazdy vozidiel a výpisoch z mýtnych systémov, ktoré hodnotené vo vzájomných súvislostiach relevantne spochybňujú reálnosť materiálneho plnenia uskutočneného dodávateľom 1 i v posudzovanom období.]
76. Kasačný súd konštatoval, že je možné stotožniť sa s názorom sťažovateľa, že žalobca nesplnil zákonné podmienky pre odpočítanie dane ustanovené zákonom o DPH, a preto nesúhlasí s názorom Krajského súdu v Trnave o nutnosti skúmať podvodné konania v intenciách právneho názoru vysloveného krajským súdom.
77. Krajský súd [správne má byť kasačný súd] uzatvára, že pri rozhodovaní o priznaní, či nepriznaní možnosti odpočítania DPH sa uplatňujú ustanovenia zákona o DPH (§ 49 a nasl.), pri ktorých nevyžaduje preukázanie podvodného konania, teda sa nevyžaduje preukázanie naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu na úseku daní. Pre priznanie nadmerného odpočtu DPH je teda potrebné preukázať splnenie podmienok podľa vyššie citovaných ustanovení zákona o DPH, pričom kumulatívne preukázanie podvodného alebo zákon obchádzajúceho konania u daňového subjektu je pre tieto účely irelevantné. Kasačný súd uzavrel, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom a preskúmavané rozhodnutie je zákonné.“
41. Správny súd bol pri opätovnom posúdení predmetnej veci podľa § 469 SSP viazaný právnym názorom kasačného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal stanovisko ku všetkým podstatným okolnostiam prejednávanej veci a konštatoval nielen dostatočnosť skutkových zistení, z ktorých konajúce daňové orgány v predmetnej veci vychádzali, ale aj správnosť vyhodnotenia dôkaznej situácie daňovými orgánmi a v neposlednom rade aj správnosť právneho posúdenia veci a obsahových náležitostí preskúmavaného rozhodnutia. Podľa názoru správneho súdu tak boli zodpovedané všetky podstatné otázky majúce význam pre rozhodnutie o správnej žalobe. Správny súd súčasne uvádza, že k rovnakým záverom dospel kasačný súd aj v ďalších obdobných veciach žalobcu - rozsudok sp. zn. 5Sžfk/33/2020 zo dňa 14. apríla 2022 (zdaňovacie obdobie júl 2015), rozsudok sp. zn. 6Sžfk/47/2020 zo dňa 14. apríla 2022 (zdaňovacie obdobie september 2015) a rozsudok sp. zn. 1Sžfk/80/2020 zo dňa 30. januára 2023 (zdaňovacie obdobie apríl 2015).
42. Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov zrušujúceho rozsudku kasačného súdu, na ktoré správny súd v plnom rozsahu poukazuje, nezistil správny súd v napadnutom rozhodnutí ani v prvostupňovom rozhodnutí a ich vydaniu predchádzajúcom postupe daňových orgánov žiadne žalobcom namietané pochybenia, ktoré by spôsobovali nezákonnosť správnou žalobou napadnutého rozhodnutia. S poukazom na uvedené správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju rozsudkom podľa § 190 SSP zamietol.
43. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, na základe ktorého možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby žalovanému nahradil trovy konania, pričom žalovanému trovy konania ani nevznikli.
44. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.