Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

62Cb/144/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava III sudcom JUDr. Milanom Krajčim v spore žalobcu: A. B. (B.), nar. XX. XXXXX XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX C., zastúpeného D. B. E., nar. X. XXXXXXXX XXXX, bytom F. XX, XXX XX G., proti žalovanému: BAUMeister s. r. o., so sídlom Klincová 39, 821 08 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 54 427 142, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Michal Štefuriak, s. r. o., so sídlom Kazanská 12152/3, 821 06 Bratislava – mestská časť Podunajské Biskupice, IČO: 57 070 741, o zaplatenie 2.175,-- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo 7. novembra 2024 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 2.175,-- eur s príslušenstvom.

2. Žalobný návrh odôvodnil žalobca tým, že pre žalovaného vykonal vodárenské práce na mieste H. XX- XX-XX I. H.. Žalobca dielo vykonal a za vykonanie diela vystavil žalovanému faktúru na sumu 2.175,-- eur, ktorú žalovaný eviduje v účtovníctve, avšak ju žalobcovi neuhradil, a to napriek predžalobnej výzve žalobcu. 2.1. K žalobe žalobca pripojil faktúru č. a predžalobnú výzvu z 1. októbra 2024.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 11. marca 2025 navrhol žalobu žalobcu zamietnuť. 3.1. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca nemohol dodať deklarované práce, keďže nedisponuje potrebnou kvalifikáciou, keď nedisponuje živnostenským oprávnením v oblasti vodoinštalatérstva a kúrenárstva. Žalovaný ďalej uviedol, že žiadna objednávka na fakturované práce neexistuje a tvrdenie žalobcu o dodaní prác bez riadnych dôkazných prostriedkov nemá logický a ani vecný podklad. Spolupráca medzi stranami bola ukončená ešte v septembri 2022, pričom všetky finančné nároky medzi stranami boli vysporiadané. Žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu o objednávke prác na základe ústne uzatvorenej objednávky. K faktúre žalobcu žalovaný uviedol, že

táto je jednostranným úkonom urobeným žalobcom bez jej akceptovania žalovaným a bez deklarovania reálneho dodania služieb.

4. Žalobca v replike z 25. marca 2025 uviedol, že žalovaný nepoprel jeho skutkové tvrdenia o tom, že na mieste dodania H. J. XX-XX-XX, C. (v žalobe bolo nesprávne uvedené Trnava) vykonával pre neho práce. Žalobca vo svojej replike poukázal na to, že zmluva o dielo nemusí mať písomnú formu. K realizácii prác žalobca uviedol, že jeho činnosť spočívala v demontáži rúr, ich čistení a osadení, v sekacích prácach a podobne. Žalobca uviedol, že žalovaný mu uhradil faktúry č. a č. , v prípade ktorých išlo o totožné práce. Podľa žalobcu je jednoznačne preukázané, že medzi stranami bola dohodnutá cena diela v sume 10,-- eur na hodinu. 4.1. K replike žalobca pripojil faktúry č. a č. .

5. Žalovaný v duplike z 22. apríla 2025 uviedol, že žalobca nepreukázal dohodu o podstatných náležitostiach zmluvy o dielo, t. j. o predmete diela a cene diela, bez ktorých je zmluva o dielo neplatná. Žalobca v replike uviedol, že mal vykonávať určité práce, avšak faktúra žalobcu bola vystavená za dodanie iných (vodárenských) prác. Podľa žalovaného žalobca po skončení spolupráce vystavil účelovú faktúru, ktorou sa domáha získania neoprávneného finančného prospechu. Nárok žalobcu označil žalovaný za nedôvodný a nepreukázaný, keď doplnil, že dôkazné bremeno je na žalobcovi, aby súdu preukázal dodanie diela.

6. Na prejednanie sporu nariadil súd pojednávanie na termín 22. januára 2026 o 12:30 hod. (po uskutočnení skorších pojednávaní vo veci v dňoch 12. augusta 2025 a 23. októbra 2025), na ktoré sa dostavili žalobca a zástupcovia strán sporu.

7. Podľa ustanovenia , zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie. 7.1. Dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytený výsledok inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž, údržba, oprava alebo úprava stavby alebo jej časti (ods. 2). 7.2. Podľa ustanovenia , objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela. 7.3. Podľa ustanovenia , ak zmluva nezahŕňa povinnosť zhotoviteľa predmet diela odoslať, splní zhotoviteľ svoju povinnosť vykonať dielo, ak umožní objednávateľovi nakladať s predmetom diela riadne vykonaným v mieste ustanovenom v . Ak záväzok zhotoviteľa zahŕňa vykonať montáž ním zhotovenej, opravenej alebo upravenej veci, je záväzok splnený riadnym vykonaním tejto montáže.

8. Z vykonaného dokazovania dospel súd k nasledovným skutkovým zisteniam: 8.1. Dňa 1. októbra 2022 vystavil žalobca na žalovaného faktúru č. na sumu 2.175,-- eur so splatnosťou 15. októbra 2022 s predmetom fakturácie 217,5 hodín za práce podľa objednávky – H. J. XX- XX-XX, C.. Dňa 1. októbra 2022 vystavil žalobca na žalovaného faktúru č. na sumu 615,-- eur so splatnosťou 15. októbra 2022 s predmetom fakturácie 61,5 hodín za práce podľa objednávky – H. J. XX-XX-XX, Bratislava. 8.2. Výzvou z 1. októbra 2024, ktorá sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného dňa 8. októbra 2024, vyzval žalobca žalovaného na úhradu sumy 2.175,-- eur do 7 dní od doručenia výzvy. 8.3. Žalobca v rámci svojho výsluchu uskutočneného na pojednávaní dňa 12. augusta 2025 uviedol, že konateľa žalovaného pozná dlhodobo, žalovaný mu dával prácu, on robil všetky práce, ktoré mu žalovaný zadal. Žalovaný mu žiadne práce nereklamoval. Medzi ním a žalovaným bola uzavretá ústna zmluva, pričom k predmetu činnosti zvýraznil, že robil všetko, čo mu žalovaný povedal. Na stavbe na Trnavskej ceste robil v mesiacoch júl až október, do 11. októbra a následne už so žalovaným nespolupracoval. So žalovaným bol dohodnutý na cene 9,-- eur za hodinu a od roku 2022 na cene 10,-- eur za hodinu. Žalobca uviedol, že za mesiac august mu žalovaný faktúru zaplatil, za mesiac september faktúru nezaplatil a za mesiac október faktúru zaplatil, ale až po roku, pričom žalovaný mu neuhradenú faktúru nevrátil. Pri fakturácii vychádzal z ceny 10,-- eur na hodinu a pri vystavení faktúry spočítal odpracované hodiny. Vo vzťahu k podkladu pre fakturáciu žalobca uviedol, že mal blok on a aj žalovaný, v ktorých sa zapisovali odpracované hodiny, ktoré si porovnali a potom došlo k vystaveniu faktúry. Pokiaľ ide o vzdelanie,

žalobca uviedol, že je vyučený stolár, pričom na Slovensku robil všetky práce, sekacie, aj vodárske, aké požadoval žalovaný. Žalobca nevedel odpovedať na otázku, či má vedomosť, že na vykonávanie vodoinštalačných prác musí mať oprávnenie. Vykonané práce žalobca odovzdal konateľovi žalovaného. Faktúra č. mala byť za mesiac september a č. za mesiac október, hoci boli dátumovo rovnaké. Žalobca uviedol, že už nemá žiadne podklady pre faktúru, keďže sú to skoro 3 roky, odkedy vykonával práce. 8.4. Konateľ žalovaného, A. A., v rámci svojho výsluchu uskutočneného na pojednávaní dňa 12. augusta 2025 uviedol, že v prípade všetkých, ktorí robili na stavbe, boli odpracované hodiny zaznamenávané v stavebnom denníku. Čo sa týka diela, menili sa stupačky v bytovom dome. Žalobca mal robiť demontážne práce, vodoinštalatérske práce nemal robiť. So žalobcom bola dohodnutá cena práce vo výške 10,-- eur za hodinu. Žalobca spravil demontáž, napísal si hodiny, ktoré skontroloval. Faktúru č. žalovaný neeviduje v účtovníctve, nemá ju ako zaplatiť, lebo ju nemá. K faktúre č. na sumu 615,-- eur uviedol, že na nej nebolo uvedené žiadne obdobie, bola to faktúra vystavená podľa hodín, hodinovej sadzby, údaje na nej sedeli, a preto ju zaplatil. Žalovaný ukončil práce na stavbe v septembri. Žiadne práce vykonané žalobcom nereklamoval, keďže boli vykonané riadne. Vo vzťahu k vodoinštalačným prácam uviedol, že tieto neboli predmetom záväzku medzi stranami, žalobca mal vykonávať len demontážne a pomocné práce, pričom všetky záväzky voči žalobcovi má žalovaný vysporiadané. 8.5. Svedok F. D. v rámci svojho výsluchu uskutočneného na pojednávaní dňa 23. októbra 2025 uviedol, že pracoval na stavbe ako subdodávateľ pre žalovaného. Na stavbe pracoval aj žalobca, pričom robili všetko, čo im bolo povedané. A. (konateľ žalovaného - A. A. – pozn. súdu) fungoval na stavbe ako stavbyvedúci, on zadával práce a aj určoval, kto má čo robiť. Stavebný denník a aj inú dokumentáciu viedol A.. Žalobca na stavbe robil pomocné práce, odstraňovali sa stupačky, montovali sa nové stupačky a upratovalo sa. Žalobca sa na stavbe vždy fyzicky nachádzal, hoci nie vždy pracoval. Svedok bol platený od odpracovaných hodín, ktoré si zapisoval pre svojho šéfa, ten ich schválil a následne svedok vystavil faktúru, za každý mesiac jednu. Svedok nevedel uviesť presné dni a hodiny, ktoré robil žalobca a nevedel ani potvrdiť odovzdanie diela žalobcom žalovanému. Svedok doplnil, že on má zaplatené za všetky práce vykonané na tejto stavbe.

9. Súd konštatuje, že v konaní mal preukázanú existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami, keď z výsluchov strán sporu vyplynulo, že žalobca vykonával stavebné (pomocné) práce pre žalovaného na stavbe H. J. XX-XX-XX, na ktorej dochádzalo k výmene stupačiek v bytovom dome za dohodnutú cenu diela vo výške 10,-- eur za hodinu. V tomto smere nemohol súd akceptovať tvrdenia právneho zástupcu žalovaného týkajúce sa toho, že nebola preukázaná existencia zmluvného vzťahu medzi stranami, keďže tieto tvrdenia boli v priamom rozpore s obsahom výpovede jeho klienta, ktorý existenciu zmluvného vzťahu so žalobcom a aj dohodu o cene diela potvrdil. 9.1. Druhou otázkou bolo, či žalobca uplatnený nárok preukázal, a či preukázal realizáciu stavebných prác pre žalovaného v mesiaci september 2022 v rozsahu 217,5 hodín. Súd konštatuje, že žalobcovi sa tento nárok (a vykonanie stavebných prác) v konaní nepodarilo preukázať, k čomu v podrobnostiach uvádza nasledovné:

10. Medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o dielo v ústnej forme. K predmetnému spôsobu kontraktácie je potrebné uviesť, že ak zákon nestanovuje obligatórnu písomnú formu zmluvy, je zodpovednosťou zmluvných strán, či sa slobodne rozhodnú pre ústnu formu zmluvy alebo písomnú, pričom v tejto súvislosti musia znášať prípadné riziko dôkaznej núdze v spore, ak si zvolili formu ústnu. Prejavy vôle zmluvných strán, ktoré nie sú zachytené objektívne poznateľným spôsobom pre tretie strany (písomnou formou) a ktoré sa stanú v konaní sporné, sú spojené s tzv. dôkaznou núdzou, ktorá ide na ťarchu strany sporu, ktorá sporný prejav vôle v konaní tvrdí. Zmyslom dôkazného bremena, ktoré nesie každá strana sporu ohľadom svojich tvrdení, je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá [k tomu viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte len „najvyšší súd v príslušnom gramatickom tvare) z 29. januára 2025, sp. zn. ]. Je tak zrejmé, že v prípade ústnej zmluvy sa môže žalobca dostať do stavu dôkaznej núdze, kedy nebude schopný preukázať uplatnený nárok, v dôsledku čoho je súd nútený žalobu zamietnuť pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. 10.1. Rovnako tak súd zvýrazňuje, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo

byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (k tomu viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 24. júna 2010, sp. zn. ). V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak povedané, strana sporu musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o tú stranu sporu, ktorá existenciu takýchto skutočností tvrdí [k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte len „ústavný súd“ v príslušnom gramatickom tvare) z 21. januára 2015, sp. zn. ]. V ďalšom z rozhodnutí ústavný súd uviedol, že strana sporu musí uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa jej tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje. Inak povedané, strana musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Také preukázanie tvrdených skutočností u sťažovateľky zreteľne absentovalo (k tomu viď aj uznesenie ústavného súdu z 13. mája 2025, sp. zn. ). Tieto východiská je potrebné aplikovať aj v predmetnom spore na rozhodnutie o žalobe žalobcu.

11. V predmetnej veci si žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie ceny diela za 217,5 hodín stavebných prác, ktoré mal pre žalovaného vykonať. Z tohto dôvodu – v situácii, kedy žalovaný rozsah vykonaných prác rozporoval - zaťažovalo žalobcu dôkazné bremeno, aby preukázal realizovanie prác v tvrdenom rozsahu. Medzi stranami sporu nebol výslovne dohodnutý formálny spôsob odovzdávania stavebných prác realizovaných žalobcom žalovanému napr. vo forme odovzdávajúceho a preberacieho protokolu, čo vyplynulo súdu aj z výsluchu strán sporu. Preto bolo na žalobcovi, aby preukázal realizáciu prác v rozsahu 217,5 hodín pre žalovaného v mesiaci september 2022 hodnovernými dôkazmi (inými ako podpísaným odovzdávacím a preberacím protokolom). 11.1. Súd dáva do pozornosti, že žalobca na preukázanie svojho nároku predložil faktúry č. na sumu 2.175,-- eur a č. na sumu 615,-- eur. V prvom rade súd uvádza, že faktúra je len účtovným dokladom. Navyše obidve faktúry žalobca vystavil dňa 1. októbra 2022 a ich splatnosť bola dňa 15. októbra 2022. Súd nemôže akceptovať tvrdenia žalobcu uvedené v rámci jeho výsluchu, že faktúrou č. fakturoval cenu diela za mesiac september 2022 a faktúrou č. fakturoval cenu diela za mesiac október 2022. Na faktúre č. a ani na faktúre č. nie je uvedený mesiac, za ktorý má byť fakturovaná odplata (cena diela), keď na oboch je ako predmet fakturácie uvedený text Práce podľa objednávky – Trnavská cesta 12-14-16, Bratislava, preto faktúry vystavené žalobcom neverifikujú jeho tvrdenia. Navyše tieto tvrdenia žalobcu vylučuje skutočnosť, že faktúru č. vystavil žalobca dňa 1. októbra 2022, kedy nemohol objektívne vedieť, koľko hodín odpracuje pre žalovaného na stavbe v mesiaci október 2022. Podľa názoru súdu skutočnosť, že faktúra č. bola vystavená dňa 1. októbra 2022, vylučuje, aby ňou bola fakturovaná cena diela za stavebné práce vykonané (následne) v mesiaci október 2022. Naopak súdu sa (aj v kontexte nižšie uvedených skutočností) dôvodne javí, že zmluvnú odmenu za mesiac september 2022 fakturoval žalobca žalovanému faktúrou č. , ktorú podľa zhodných tvrdení strán sporu žalovaný žalobcovi uhradil. 11.2. V konaní nebolo pritom vôbec preukázané, že by boli na stavbe realizované práce v mesiaci október 2022, čo by mohlo potvrdzovať tvrdenia žalobcu, že faktúra č. sa viaže na mesiac október 2022. V kontexte uvedeného súd zvýrazňuje, že konateľ žalovaného v rámci svojho výsluchu uviedol, že práce boli na stavbe ukončené už v mesiaci september 2022 a prípadnú realizáciu stavebných prác v mesiaci október 2022 nepotvrdil ani výsluch žalobcom navrhnutého svedka D., ktorý súdu tiež potvrdil, že na predmetné stavbe vykonával stavebné práce len do konca mesiaca september 2022. 11.3. Za dostatočný dôkaz v okolnostiach rozhodovaného sporu nepovažoval súd ani zoznam odpracovaných hodín, ktorý predložil žalobca na pojednávaní dňa 23. októbra 2025. Vo všeobecnosti nemožno vylúčiť, že evidencia hodín, ktorá má zachytávať rozsah stavebných prác realizovaných zhotoviteľom, môže byť podporným dôkazom (dopĺňajúcim iné dôkazy) preukazujúcim rozsah vykonaných prác (rozsah vykonaného diela), a to aj v prípade, ak ide o listinu vyhotovenú zhotoviteľom bez toho, aby údaje v nej zachytené potvrdil objednávateľ, ale v rozhodovanom spore tomu tak nie je. Naopak v očiach súdu zoznam hodín, ktoré mal žalobca pre žalovaného podľa svojho tvrdenia v rozhodnom období odpracovať, predložený žalobcom na pojednávaní dňa 23. októbra 2025, pôsobí

v rámci voľného hodnotenia dôkazov nedôveryhodne. Súd poukazuje na to, že žalobca v rámci svojho výsluchu na pojednávaní uskutočnenom dňa 12. augusta 2025 jednoznačne uviedol, že už nedisponuje žiadnymi podkladmi pre fakturáciu vzhľadom na odstup času. Podľa názoru súdu tak z výsluchu žalobcu priamo vyplynulo, že evidenciou odpracovaných hodín za mesiac september 2022 nedisponuje, preto ak následne v konaní predložil takúto evidenciu, o ktorej žalobca prehlásil, že ju nemá, nemôže ju súd považovať za hodnoverný dôkaz preukazujúci rozsah vykonaných prác. Naopak v kontexte uvedeného pôsobí následne predložená evidencia hodín ako dodatočne (t . j. až po vykonaní výsluchu žalobcu) vyhotovený dôkaz. Vyhodnoteniu danej listiny ako hodnovernej pre zistenie (ustálenie) skutkového stavu veci bráni podľa názoru súdu aj predloženie úradného prekladu tejto listiny žalobcom dňa 4. novembra 2025 (č. l. 112 – 120 spisu), keď je zrejmé, že tento nezodpovedá originálu listiny, keďže nie sú v ňom uvedené všetky údaje, resp. niektoré údaje sú pozmenené, čo vyplýva z úradného prekladu tejto listiny predloženého žalovaným (č. l. 127 – 130 spisu). Z tohto dôvodu súd pri zistení skutkového stavu veci z obsahu evidencie hodín predloženej žalobcom nemohol vychádzať. 11.4. Konkrétny rozsah hodín, ktoré mal žalobca pre žalovaného na stavbe odpracovať v mesiaci september 2022, a či tento zodpovedá uplatnenému nároku, pritom v konaní nepreukázal výsluch žalobcu, ktorý nešpecifikoval rozsah hodín odpracovaný v jednotlivých dňoch v mesiaci september 2022, a ani výsluch svedka D., ktorý len potvrdil, že žalobca sa na stavbe v mesiaci september 2022 (a aj v iných mesiacoch, v júli a v auguste) fyzicky nachádzal (bol na stavbe prítomný), avšak nie vždy na nej pracoval.

12. Súd v súvislosti s rozhodnutím vo veci odkazuje aj na nález ústavného súdu zo 17. júla 2025, sp. zn. , v zmysle záverov ktorého platí, že čo sa týka miery dôkazu, ide o pravidlo, ktoré určuje, kedy možno určitú skutočnosť považovať za preukázanú. Miera dôkazu (inak povedané aj dôkazný štandard) súvisí so sudcovým subjektívnym vnímaním presvedčivosti dôkazu, resp. dôkazov. Sudcovo vnútorné presvedčenie však musí byť objektivizované, teda musí byť v súlade s pravidlami logiky a prírodných zákonov, ako aj v súlade s bežnou ľudskou skúsenosťou. V našom právnom prostredí platí, že skutkové tvrdenie možno považovať za preukázané, pokiaľ je sudca vnútorne presvedčený o jeho pravdivosti, t. j. ak nemá o jeho pravdivosti rozumné pochybnosti. Treba preto pripustiť, že sudca môže byť vnútorne presvedčený o priebehu určitého deja (teda že miera dôkazu je naplnená) aj v prípade, ak stále určité pochybnosti má, avšak jeho pochybnosti nemôžu byť rozumné (vážne). Z uvedeného tiež vyplýva, že je prípustné, ak odlišný priebeh skutkového deja teoreticky nemožno vylúčiť. Uvedené súvisí s odmietnutím absolútnej (stopercentnej) istoty a pravdepodobnosti na hranici istoty (pozri Gešková, K. O stave non liquet a miere dôkazu, Súkromné právo 4/2024; Lavický, P. Důkazní břemeno v civilním soudním řízení, Leges, 2017, s. 34 - 36). Takéto vnímanie môžeme nájsť aj v judikatúre ústavného súdu, napr. sp. zn. z 24. októbra 2017, ZNaU č. 37/2017 z 24. októbra 2017: „Miera dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi skúmanými javmi určená stupňom absolútnej istoty, a tým vylučujúca jej procesnoprávne poznanie na základe obvyklého priebehu určitého skutkového deja, o pravdivosti ktorého nie sú rozumné pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná.“ (podobne aj z 28. novembra 2023 bod 36), z 27. septembra 2007 (bod 12 a 13) alebo zo 16. marca 2005. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že od strany nemožno požadovať, aby tvrdené skutočnosti strana preukázala s absolútnou, teda so stopercentnou istotou a bez akýchkoľvek pochybností ( z 9. novembra 2026, bod 23): Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už odzneli, nemožno totiž následne ex post preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej miery pravdepodobnosti. Aktuálna istota je teda dôkazný štandard, ktorý nie je možné v civilnom konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Požiadavka na stopercentné preukázanie určitej skutočnosti je neprijateľná a prísna. Pokiaľ by bola miera dôkazu nastavená takto vysoko, bola by strana, ktorá nesie dôkazné bremeno, vystavená neprimeraným prekážkam pri domáhaní sa svojho práva na súde, čo by bolo aj v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie. Slovami ústavného súdu v náleze sp. zn. z 24. októbra 2017 stavalo by to stranu do „objektívne neprekonateľných problémov“. Takisto sa nemožno uspokojiť len s prevažujúcou pravdepodobnosťou, teda so zistením, že sa viac javí, že niečo sa stalo, ako že sa to nestalo. Takto nastavená miera dôkazu je nízka (platí len v osobitných situáciách, napr. pri osvedčení tvrdených skutočností v konaní o nariadenie neodkladných a zabezpečovacích opatrení). 12.1. Vychádzajúc aj zo záverov predmetného rozhodnutia je súd v nadväznosti na vykonané dokazovanie toho názoru, že možno mať rozumné pochybnosti (hoci nie stopercentnú istotu) o viac než nepravdepodobnom priebehu skutkového deja (skutkových okolností prípadu) tak, ako ho v spore prezentoval žalobca, v porovnaní so skutkovým dejom prezentovaným žalovaným, v zmysle ktorého

rozsahu prác vykonaných žalobcom v mesiaci september 2022 zodpovedala faktúra č. , vystavená prvý deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca (1. októbra 2022), ktorú žalovaný žalobcovi uhradil. V očiach súdu viac než nepravdepodobný priebeh skutkového deja prezentovaný žalobcom pritom nebol podporený žiadnym z vykonaných dôkazov, keď v konaní nebol preukázaný skutočný počet (rozsah) hodín odpracovaných žalobcom v mesiaci september 2022, osobitne pri vyhodnotení nedôveryhodnosti žalobcom predloženej evidencie hodín pri jej porovnaní s obsahom výpovede žalobcu, pričom ako poznámku k tomu opätovne odkazuje na výpoveď svedka D., ktorý potvrdil, že žalobca sa na stavbe vždy fyzicky nachádzal, avšak nie vždy pracoval, pričom odmeňovanie žalobcu bolo dohodnuté v závislosti od ním vykonanej činnosti a nie v závislosti od jeho fyzickej účasti na stavbe.

13. K žalobcom pôvodne navrhnutému výsluchu svedka D. K. súd uvádza, že tohto na pojednávanie uskutočnené dňa 23. októbra 2025 žalobca napriek súdom uloženej povinnosti nezabezpečil a následne vyhlásil, že na jeho výsluchu netrvá, čo súd vyhodnotil tak, že žalobca vzal tento dôkazný návrh späť. Preto predmetný výsluch svedka v konaní súd nevykonal. 13.1. Pokiaľ ide o výsluch svedkyne A. H., súd uvádza, že ani tento výsluch nevykonal, hoci na tomto výsluchu žalobca v konaní trval. Ak mal výsluch predmetnej svedkyne smerovať k preukázaniu vedenia faktúr a vzájomného uznávania a zaúčtovania faktúr stranami sporu, ako to uviedol žalobca vo svojom dôkaznom návrhu, súd uvádza, že tento výsluch by žiadnym spôsobom nepreukázal rozhodujúce skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci, keďže by nemohol preukázať rozsah prác vykonaných žalobcom. Je pritom nepodstatné, či žalovaný žalobcovi faktúru č. na sumu 2.175,-- eur vrátil, alebo nie, či ju eviduje vo svojom účtovníctve, alebo nie, prípadne či ju uviedol v kontrolnom výkaze alebo nie. Vystavenie faktúr, ich evidovanie v účtovníctve, prípadne ich uvedenie v kontrolnom výkaze pre DPH nie je dokladom o dodaní služby (rozsahu vykonaných stavebných prác) žalobcom žalovanému. Na podporu toho právneho názoru v podrobnostiach súd odkazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 11. septembra 2025, sp. zn. , v zmysle záverov ktorého platí, že tvrdenie žalobcu, že tým, že žalovaný zaúčtoval faktúru v kontrolnom výkaze pre DPH, uznáva, že bola poskytnutá služba a tým uznáva súvisiaci záväzok. Nenamietanie vystavených faktúr zo strany žalovaného bez ďalšieho nepreukazuje dodanie služby a oprávnenosť nároku žalobcu. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný zaúčtoval žalované faktúry v kontrolnom výkaze, je tak silný dôkaz, ktorý nepotrebuje ďalšie potvrdzovanie zo strany svedkov (zamestnancov) žalobcu, je nesprávne. Odvolací súd poukazuje na to, že samotné uvedenie faktúry v kontrolnom výkaze k DPH sa nepovažuje za dôkaz o dodaní tovaru alebo poskytnutí služby. Kontrolný výkaz je len formálnym nástrojom na krížovú kontrolu medzi dodávateľom a odberateľom. Uvádzajú sa tam údaje z vystavených a prijatých faktúr, aby si správca dane vedel overiť, či sa zhodujú obraty a odpočty DPH medzi dvoma stranami. Dôkazom o dodaní tovaru alebo poskytnutí služby môže byť napr. dodací list podpísaný odberateľom, prepravný doklad, potvrdenie o prevzatí, iné objektívne dôkazy o tom, že k dodaniu skutočne došlo. Faktúra je len účtovný doklad, ktorý nepreukazuje dodanie tovaru, resp. poskytnutie služby. Či si žalovaný z týchto faktúr aj uplatnil nárok na vrátenie dane, nebolo pre rozhodnutie súdu dôležité, pretože táto skutočnosť sama osebe vykonanie upratovacích prác žalobcom nepreukazuje. Len na doplnenie v tejto časti pritom súd zvýrazňuje, že súd nerozhoduje o faktúre, ale o nároku žalobcu na zaplatenie ceny diela. Preto súd uzatvára, že vykonanie výsluchu predmetnej svedkyne, ktorý nemal slúžiť na preukázanie rozsahu žalobcom vykonaných stavebných prác, by bolo nadbytočné a nehospodárne.

14. Ako poznámku považuje súd za potrebné uviesť, že hoci v priebehu konania vyšlo najavo, že rozsah hodín odpracovaných žalobcom mohol byť evidovaný v iných listinách, ktoré by mohli preukázať uplatnený nárok žalobcu, či už v stavebnom denníku (k tomu viď obsah dupliky žalovaného z 11. marca 2025), resp. v evidencii hodín vedenej žalovaným (k tomu viď obsah výpovede žalobcu a obsah výpovede konateľa žalovaného, A. A., z 12. augusta 2025), avšak žalobca, ktorého v spore zaťažovalo dôkazné bremeno, vykonanie týchto listín ako dôkazov v spore nenavrhol, hoci bol vo veci zastúpený osobou s vysokoškolským právnickým vzdelaním. V tejto súvislosti platí, že súd nemôže v civilnom sporovom konaní vykonať dôkazy, ktoré strana sporu (v danom prípade žalobca) nenavrhla. V rámci uvedeného konštatovania súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 9. júla 2025, sp. zn. , ktorý dospel k záveru, že dôkazy navrhujú strany sporu a súd rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Ak dôkaz žiadna strana nenavrhne, súd ho nevykoná, a teda nemôže ani sám z vlastnej iniciatívy tým smerom viesť dokazovanie tak, ako sa nazdávala žalobkyňa. dovolací súd konštatuje, že súd môže vykonať len navrhované dôkazy a pokiaľ podstatné právne skutočnosti nie sú preukázané, žalobu zamietne bez toho, aby inštruoval strany k ďalšej dôkaznej aktivite. Je vecou strany sporu, aké dôkazy predloží na preukázanie svojich tvrdení, avšak v prípade, ak týmito nepreukáže

tvrdené skutkové okolnosti prípadu, vystavuje sa riziku neunesenia dôkazného bremena, ktoré má v zásade za následok stratu sporu. Súd teda nemá povinnosť a ani nie je jeho úlohou vyzývať žalobcu na doplnenie dôkazov, ktorými podopiera svoj návrh, ak sú dôkazy vo vzťahu k žalobným tvrdeniam nedostatočné, a teda, že jeho prípadnú aktivitu, resp. neaktivitu má nahradiť súd, keďže v takomto prípade by sa prenášalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na súd, čo je v kontradiktórnom procese neprípustné. Takýto postup súdu, rozširujúci dokazovanie samotnou sporovou stranou (tu žalobkyňou) nenavrhované a v prospech argumentácie jednej zo sporových strán, by v civilnom sporovom procese vo výsledku narušilo rovnosť strán, a teda by viedlo k porušeniu princípu spravodlivého procesu. Pokiaľ neboli v konaní navrhované ďalšie dôkazy, súd o žalobe v kontradiktórnom konaní nemá povinnosť, a ani len možnosť vykonávať dokazovanie vo veci v širšom rozsahu, než navrhujú sporové strany, a to z dôvodu potreby zachovania zásady ,,rovnosti zbraní“, ktorá sa uplatňuje práve v sporovom konaní. Civilné sporové konanie nie je ovládané vyšetrovacou zásadou, v zmysle ktorej by sám súd bez samotnej dôkaznej iniciatívy a aktivity procesných strán mal vykonávať šetrenie a dokazovanie s výnimkou sporov uvedených v . Súd nemôže nahrádzať procesnú aktivitu žalobcu, ktorý znáša dôkaznú povinnosť, ktorá zahrňuje povinnosť tvrdenia a povinnosť predložiť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia. Nebolo teda povinnosťou súdu nahrádzať a vykonávať dokazovanie nad zákonný rámec. Nepriaznivé procesné dôsledky, neúspech v spore, stíhajú v sporovom konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno, neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané.

15. Záverom považuje súd za potrebné uviesť, že hoci žalobca a aj konateľ žalovaného sú ukrajinskými štátnymi občanmi, na pojednávaní uskutočnenom dňa 26. júna 2025 (ktoré bolo odročené bez otvorenia) zisťoval u zástupcov strán sporu, či rozumejú slovenskému jazyku, alebo či je potrebné vo veci ustanoviť tlmočníka, pričom zástupcovia strán sporu súdu vyhlásili, že rozumejú slovenskému jazyku a nie je potrebné ustanovenie tlmočníka, v dôsledku čoho súd postupom podľa ustanovenia neustanovil tlmočníka do ukrajinského jazyka, a o jeho ustanovenie nepožiadali strany sporu (ich zástupcovia s vysokoškolským právnickým vzdelaním) ani počas ich výsluchu dňa 12. augusta 2025. Bolo tak na stranách sporu (ich zástupcoch), aby si v spore svojim aktívnym prístupom hájili svoje procesné práva, a ak boli v tomto smere strany nečinné, môže súd len odkázať na zásadu vigilantibus iura scripta sunt. Tlmočníka ustanovil súd až následne na pojednávanie dňa 23. októbra 2025 z dôvodu, že sa na predmetnom pojednávaní vykonal výsluch svedka, ukrajinského štátneho občana, a preto následne ustanovil súd tlmočníka aj na posledné pojednávanie vo veci uskutočnené dňa 22. januára 2026.

16. S poukazom na vyššie uvedené súd uzatvára, že žalobca uplatnený nárok hodnoverným spôsobom nepreukázal (t. j. neuniesol v spore dôkazné bremeno), čo zakladá nedôvodnosť uplatneného nároku.

17. Na základe uvedeného súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol (výrok I.).

18. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia v spojení s tak, že plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II.). 18.1. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie samostatným uznesením ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava III.

Odvolanie má popri všeobecných náležitostiach ( ) obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) [ ].

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a/ neboli splnené procesné podmienky,

b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).