Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Sf-3-2024.pdf
PDF · 218.52 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sf/3/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Denisy Rybárovej Slivovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Petra Molčana a JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej, v právnej veci žalobcu: SLOVCLEAN a.s., so sídlom Račianska 96, 831 02 Bratislava, IČO: 35 956 526, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102976159/2023 zo dňa 24.11.2023, takto
r o z h o d o l :
Súd žalobu zamieta.
Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Trenčín (ďalej len ako „správny orgán prvého stupňa“ alebo „správca dane“) rozhodnutím č. 101439666/2023 zo dňa 05.06.2023 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil daňovému subjektu – SLOVCLEAN a.s., so sídlom Račianska 96, 831 02 Bratislava, IČO: 35 956 526 (ďalej len „daňový subjekt“ alebo „žalobca“) rozdiel dane v sume 46.592,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2018. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2018 o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 102567316/2019 zo dňa 11.11.2019 a následne aj rozhodnutie č. 100984869/2020 zo dňa 04.06.2020, ktorým vyrubil rozdiel dane v sume 46.592 Eur. Žalobca sa voči tomuto rozhodnutiu odvolal a následne žalovaný ako odvolací orgán vydal rozhodnutie č. 102032307/2020 zo dňa 30.12.2020, ktorým bolo rozhodnutie Daňového úradu Trenčín v odvolacom konaní zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní žalovaný zaviazal Daňový úrad Trenčín odstrániť nedostatky v konaní a to hlavne zmätočnosť, nezrozumiteľnosť a nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, doplniť dokazovanie alebo v odôvodnení nového rozhodnutia zrozumiteľne a jednoznačne uviesť, na základe čoho, akých úvah, ktoré musia však vyplývať z objektívne vykonaného dokazovania, správca dane dospel k deklarovanému právnemu názoru, to znamená zistené skutočnosti dôsledne a jednoznačne právne vyhodnotiť a odôvodniť a postupovať v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ. Daňový úrad Trenčín vyrubovacie konanie po odvolacom konaní ukončil vydaním rozhodnutia č. 101428479/2021 zo dňa 06.08.2021. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 09.09.2021 opätovne odvolanie. Žalovaný následne odvolaniu nevyhovel a potvrdil rozhodnutie správcu dane a to vydaním rozhodnutia č. 100200326/2022 zo dňa 31.01.2022. Žalobca proti uvedenému rozhodnutiu podal správnu žalobu na Krajskom súde v Trenčíne, ktorý rozsudkom č. k. 13S/23/2022-310 zo dňa 14.09.2022
zrušil rozhodnutie žalovaného č. 100200326/2022 zo dňa 31.01.2022 aj rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101428479/2021 zo dňa 06.08.2021 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že daňové orgány sa dopustili pochybenia v prípade záveru k faktúre od dodávateľa MaMars, k.s., krajský súd považoval záver daňových orgánov, že sponzoring nie je predmetom DPH, za nesprávny. Daňový úrad Trenčín následne vydal prvostupňové rozhodnutie. Daňová kontrola za zdaňovacie obdobie august 2018 bola zameraná na dodržiavanie zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Správca dane v kontrolovanom zdaňovacom období august 2018 dane neuznal žalobcovi nárok na odpočet DPH úhrnom vo výške 46.592,00 Eur z dodávateľských faktúr nasledovne:
- faktúra č. 2018083123 od dodávateľa MaMars. k. s., predmet fakturácie „reklama v zmysle Zmluvy o reklame a marketingu zo dňa 22.02.2018 za obdobie august 2018“, základ dane 58.700 Eur, 20 % DPH 11.740 Eur,
- faktúra č. 18VF310821 od dodávateľa Unibest, k.s., predmet fakturácie „zabezpečenie výkonu upratovacích služieb v zmysle Zmluvy o zabezpečení upratovacích služieb“, základ dane 49.340 Eur, 20 % DPH 9868 Eur,
- faktúra č. 18VF310822 od dodávateľa Unibest, k.s., predmet fakturácie „zabezpečenie manažmentu upratovacích služieb v zmysle Zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb“, základ dane 15.000 Eur, 20 % DPH 3000 Eur,
- faktúra č. 18VF310803 od dodávateľa KAMEA SLOVAKIA, s.r.o., predmet fakturácie „zabezpečenie manažmentu upratovacích služieb“, základ dane 15.000 Eur, 20 % DPH 3000 Eur,
- faktúra č. 18VF310804 od dodávateľa KAMEA SLOVAKIA, s.r.o., predmet fakturácie „zabezpečenie výkonu upratovacích služieb“, základ dane 44.340 Eur, 20 % DPH 8868 Eur,
- faktúra č. 180831003 od dodávateľa High Consulting s.r.o., predmet fakturácie „fakturácia v zmysle zmluvy zo dňa 26.6.2017 za reklamné a marketingové služby“, základ dane 50.580 Eur, 20 % DPH 10.116 Eur. Ohľadne faktúr od dodávateľov Unibest, k.s. a KAMEA SLOVAKIA, s.r.o., správca dane konštatoval, že predmetné faktúry boli vyhotovené len formálne a ich obsah neodráža skutočnosť. Poukázal na to, že uvedené spoločnosti nemali vlastných zamestnancov. Bývalý štatutár spoločnosti Unibest, k.s., p. A. nevedel uviesť miesto vykonávania prác, ani kto práce vykonával a tvrdenie o dodaní upratovacích služieb cez zahraničné agentúry sa nepotvrdilo. Rovnako pri spoločnosti KAMEA SLOVAKIA, s.r.o sa nepotvrdilo, že upratovacie práce vykonávali rumunskí a bulharskí občania. Spoločnosti Unibest, k.s. a KAMEA SLOVAKIA, s.r.o. žalobcovi žiadne manažérske služby nedodávali, keďže evidenciu dochádzky, koordináciu pracovníkov a organizáciu práce si žalobca vykonával svojimi vlastnými zamestnancami. V súvislosti so spornými faktúrami, vystavenými spoločnosťami Unibest, k.s. a KAMEA SLOVAKIA, s.r.o., prijal správca dane záver, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 49 ods. 2 zákona o DPH tým, že predmetné faktúry boli podľa žalovaného vyhotovené iba formálne a ich obsah neodráža skutočnosť, pričom daň uvedená na týchto faktúrach sa stala splatnou iba z titulu jej uvedenia na faktúre v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH, nie však z titulu uskutočnenia zdaniteľného plnenia, pri ktorom vzniká daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH a zároveň nebolo žalobcom preukázané ich následné dodanie. V súvislosti so spornými faktúrami, vystavenými spoločnosťami MaMars, k.s. a High Consulting s.r.o. žalovaný prijal záver, že dodávatelia žalobcu sa dopustili podvodného konania, a teda žalovaný právo na odpočítanie dane z predmetnej faktúry platiteľovi nepriznal v súlade s ustanoveniami Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a z hľadiska práva Európskej únie z dôvodu, že žalobca sa zapojil do daňového podvodu, pričom o podvodnom konaní spoločnosti High Consulting s.r.o. mohol vedieť a o podvodnom konaní spoločnosti MaMars, k.s. vedel. V prípade spoločnosti High Consulting s.r.o. daňový únik bol správcom dane zistený nielen v reťazci „zmiznutých obchodníkov“ investivita s.r.o. - curiosa s.r.o., Poplar s.r.o. - INTERCOM NITRA s.r.o.
- Sendox, s.r.o., SUCCESS WORK. s.r.o. - High Consulting s.r.o., na začiatku ktorého nebola daň odvedená (tzv. „kontravetva“). ale aj v obchodnom reťazci Outdoor and indoor s.r.o. - DI Business, s.r.o.
- High Consulting s.r.o. - SLOVCLEAN. a.s., pretože spoločnosť High Consulting s.r.o. niekoľkonásobne navýšila cenu daňovému subjektu za reklamný priestor nakúpený od spoločnosti DI Business s.r.o., ale daň reálne do štátneho rozpočtu neodviedla (daňový únik spôsobený kontravetvou s nelegitímnymi dodávkami). V prípade spoločnosti MaMars, k. s. správca dane zistil, že fakturovala daňovému subjektu, ako odberateľovi, sumu základ dane 58.700,00 Eur, DPH 11.740,00 Eur, pritom v súvislosti s fakturovanými službami neevidovala žiadne náklady, takže pri fakturácii došlo zo strany spoločnosti MaMars, k. s. k
navýšeniu ceny zo sumy 0,00 Eur na sumu 58.700,00 Eur bez akéhokoľvek logického a ekonomického opodstatnenia. Navýšenie ceny sa však na výslednej daňovej povinnosti uvedenej spoločnosti neprejavilo, pretože za účelom zníženia daňovej povinnosti využila umelo vytvorený fakturačný reťazec nekomunikujúcich daňových subjektov Fraud s.r.o. - OSKAR Investment s.r.o., MTC Company s.r.o. - infelix s.r.o. - MaMars, k.s., kde spoločnosť' Fraud s.r.o. daň do štátneho rozpočtu neodviedla, pričom ďalšie spoločnosti si ju v reťazci postupne formálne odpočítavali a priznávali. Spoločnosť MaMars, k.s. ma v daňovom podvode postavenie tzv. cross-invoicera, ktorá si neoprávnene odpočítala daň bez toho, aby v kontravetve vznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru alebo služby. Správca dane poukázal na skutočnosť, že v rámci vykonaného šetrenia zistil, že v období august 2018 boli všetci štyria deklarovaní dodávatelia navzájom personálne prepojení, keď štatutárni zástupcovia spoločností Unibest, k.s. (B. A.), KAMEA SLOVAKIA, s.r.o. (B. C.), MaMars, k.s. (D. A.) boli zároveň zamestnancami spoločnosti High Consulting s.r.o., pričom ďalšie personálne prepojenie bolo aj medzi samotnými zástupcami spoločností MaMars, k.s. Unibest, k.s. Kým spoločnosť MaMars, k.s. mala ako komanditistu Hadvy Group, s.r.o., so sídlom Zámocká 3, Bratislava, IČO: 505903367 (ďalej len „Hadvy Group, s.r.o.“) s konateľom D. A. a ako komplementára 2M MARMO, s.r.o., so sídlom Gorkého 3, Bratislava, IČO: 50623681 (ďalej len „2M MARMO, s.r.o.,“) s konateľom B. A. (brat D. A.), spoločnosť Unibest, k.s. mala uvedené spoločnosti v opačnom postavení- komanditistom bola spoločnosť MARMO, s.r.o. a komplementárom bola spoločnosť Group, s.r.o.,
2. Voči rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102976159/2023 zo dňa 24.11.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil, keď sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovým i právnym záverom správcu dane. Dodal, že správca dane postupoval tak, aby čo najúplnejšie zistil skutkový stav, pričom vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania svoje zistenia v rozhodnutí podrobne odôvodnil a správne právne posúdil.
Konanie pred správnym súdom
3. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou zo dňa 19.01.2024 sa žalobca domáhal preskúmania a následne zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a správcu dane a vrátenie veci na ďalšie konanie. K neuznaným faktúram od spoločností Unibest, k.s. a KAMEA SLOVAKIA, s.r.o. žalobca uviedol, že nesúhlasí so záverom prijatým daňovými orgánmi. Je toho názoru, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúce faktúry a ďalšie podklady od existujúcich dodávateľov. Na preukázanie opaku znáša dôkazné bremeno správca dane, ktorý však svoje dôkazné bremeno neuniesol. Konateľom spoločnosti dodávateľa Unibest, k.s. bol v rozhodnom čase pán D. A., v septembri 2018 sa konateľkou stala bulharská občianka. E. D. A. vypovedal ako svedok a potvrdil všetky dodávky tak, ako boli aj deklarované na faktúrach, potvrdil žc faktúry podpísal a že boli uhradené. Obchod dohodol s pánom F., predsedom predstavenstva žalobcu. Práce spoločnosť Unibest, k.s. nevykonávala priamo, ale si služby outsorsovala prostredníctvom fyzických osôb, ktoré si zabezpečila prostredníctvom zahraničných personálnych agentúr. Správca dane svedeckú výpoveď pána A. vyhodnotil účelovo, s tvrdením že svedok neposkytol žiadne informácie, ktoré by nasvedčovali tomu, že spoločnosť Unibest, k,s, reálne dodala fakturované služby. V čase, kedy sa svedecká výpoveď konala, však svedok nedisponoval žiadnymi dokladmi, nakoľko došlo v spoločnosti k zmene štatutára. Otázne je teda, aký dôkaz by bol pre správcu dane relevantný ku kladnému vyhodnoteniu svedeckej výpovede. To, že spoločnosť Unibest, k.s. so správcom dane nedostatočne spolupracovala, nepredložila podklady, že podľa medzinárodného systému VIES nezdanila žiadne dodávky tovarov a služieb z EU (systém VIES pritom neeviduje fyzické osoby nepodnikateľov) je mimo sféry vplyvu žalobcu. Výpoveď svedka označil správca dane za nedôveryhodnú, čo však relevantne neodôvodnil. K vyjadreniu svedka, že služby boli uhradené žalobcom, že daň z nich bola odvedená sa správca dane vyjadril, že vyjadrenie svedka je len formálne, nakoľko v čase úhrady faktúr už svedok nebol štatutárom spoločnosti. S pánom A. vedenie spoločnosti žalobcu (pán F. a pán G.) komunikovalo len prvotne. Následne komunikáciu zabezpečovala zamestnankyňa žalobcu, pani H. I.. Túto skutočnosť potvrdili obidvaja zástupcovi spoločnosti žalobcu. Nie je obvyklé, aby zástupcovia vrcholového manažmentu organizačne zabezpečovali konkrétne upratovacie práce. Či už generálny riaditeľ, ale aj člen predstavenstva (vrátane jeho predsedu) organizačne zabezpečuje v spoločnosti úplne iné procesy, zvyčajne rámcového charakteru. Zamestnankyňa žalobcu, pani I., viedla evidenciu zamestnancov, avšak archivácia bola zabezpečená len do času vyhotovenia a podpísania preberacieho
protokolu, nanajvýš do času úhrady faktúry. Zoznam pracovníkov, ktorí vykonávali upratovacie práce sa v kontrolovanom období nevyžadoval, vyžaduje to spoločnosť žalobcu až po výkone tejto kontroly správcom dane, pričom je taktiež nutné uviesť, že to výrazne zvýšilo administratívnu náročnosť. Vytváranie zoznamov zamestnancov za dodávateľa, ich následná archivácia je administratíva, ktorá nie je bežná a štandardná v obchodnom styku a je nad rámec povinností, ktoré je správca dane oprávnený žiadať. V čase výkonu prác spoločnosť' žalobcu nemala žiaden dôvod viesť evidenciu zamestnancov dodávateľa, nakoľko je to nad rámec povinností, ktoré má mať riadne hospodáriaca spoločnosť. Žalobca existenciu materiálneho plnenia preukázal dôkazmi, ktoré správcovi dane predložil (faktúry, zmluva, preberacie protokoly, zmluvy a faktúry s jednotlivými odberateľmi). Vyčerpávajúce a administratívne náročné zoznam zamestnancov za dodávateľa nepovažuje žalobca za logickú požiadavku. V tomto prípade je namieste položiť otázku, aké doklady a dôkazy vyžaduje správca dane k preukázaniu skutočnosti, že zamestnanci zabezpečení dodávateľskou spoločnosťou Unibest, k.s. vykonávali upratovacie práce v objektoch odberateľa. Je dôvodné zo strany správcu dane vyžadovať takýto dôkaz, avšak vyžadovať ho od dodávateľa, spoločnosti Unibest, k.s. Obdobne vo vzťahu k neuznaným faktúram do spoločnosti KAMEA SLOVAKIA, s.r.o. žalobca namietal, že poskytol všetky relevantné podklady, bola predložená faktúra k zabezpečeniu výkonu upratovacích prác (18VF310804) a faktúra k zabezpečeniu manažmentu upratovacích služieb (18VF310803), doklady o úhrade, príslušné zmluvy a protokoly o odovzdaní a prevzatí upratovacích služieb. Podľa vyjadrenia správcu dane faktúry nespĺňajú základné náležitosti podľa § 74 ods.1 písm. f) zákona o DPH, a to rozsah a druh dodanej služby. S týmto žalobca nemôže súhlasiť, faktúry obsahujú druh vykonanej služby, a to upratovacie práce a zabezpečenie ich manažmentu, navyše faktúry sa odkazujú na príslušné zmluvy, z ktorých je zrejmý druh zmluvne dohodnutých prác aj rozsah, a to vykonané upratovacie práce za daný kalendárny mesiac (týmto bol deklarovaný aj termín vykonania prác) miesta výkonu prác boli deklarované v preberacích protokoloch. Žalobca trval na tom, že právo na odpočet DPH nemôže byť zamietnuté z dôvodu, že sa nesplnila povinnosť vyplývajúca z formálnych požiadaviek stanovených vnútroštátnym predpisom. Správca dane nevypočul svedka, bývalého konateľa B. C. z dôvodu, že sa v čase predvolávania nachádzal vo výkone trestu. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku je správca dane povinný pri dokazovaní dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Dokazovanie je tak neúplné. Keby tak žalovaný a účastník konania urobili, p. B. C. by potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom, výkon dohodnutých služieb ako aj ďalšie skutočnosti. Uvedené žalobca potvrdzoval aj zápisnicou z ústneho pojednávania s p. B. C. v rámci výkonu daňovej kontroly za iné zdaňovacie obdobie a to obdobie roku 2017 a 2018, vedené Daňovým úradom Bratislava. Žalobca poukázal na to, že zo svedeckých výpovedí s p. J. K., E. E. a G. L. vyplynulo, že títo pracovníci vykonávali upratovacie služby pre spoločnosť KAMEA SLOVAKIA, s.r.o. Pokiaľ svedkovia nepriznali príjem od spoločnosti KAMEA SLOVAKIA s.r.o., nie je spochybnený aj ich výkon upratovacích prác. Žalobca ďalej poukázal na výsluch svedkyne A. F., zamestnankyne žalobcu, ktorá má na starosti pomoc a podporu pri poskytovaní služieb v regióne západné Slovensko, ktorá potvrdila vykonávanie upratovacích prác prostredníctvom spoločnosti KAMEA SLOVAKIA s.r.o. v OC AUPARK Piešťany, OC Eurovea Bratislava, v objekte kúpele Piešťany a na Festivale GRAPE. Správca dane ako ďalší argument a dôkaz uvádza fakturované položky na odberateľských faktúrach pre spoločnosť' OC EUROVEA pričom podľa jeho tvrdenia fakturované sumy nemôžu zohľadňovať práce zabezpečené spoločnosťou KAMEA SLOVAKIA s.r.o. Aj z vyjadrenia zástupcov spoločnosti žalobcu vyplynulo, že najväčšie výpadky zamestnancov sú v lete, preto sa akceptuje každá ponuka. Zabezpečenie dostatočného množstva pracovníkov je v tomto druhu podnikania najväčší problém, sú to pracovníci nestáli, často krát v deň nástupu sa pracovník na výkon nedostaví, preto je pre žalobcu spoľahlivé zabezpečenie pracovníkov prostredníctvom dodávateľa výhodné, a to bez ohľadu na ročné obdobie. Dôležitý je celkový výsledok hospodárenia žalobcu, ktorý v roku 2018 predstavoval vyše 200 tis. Eur, udržanie si klientov, s ktorými žalobca dlhodobo spolupracuje je pre žalobcu kľúčové, preto jednotlivé jednotkové ceny nemusia byť kalkulované s plánovaným ziskom, dôležitý je celkový zisk spoločnosti. K faktúre od dodávateľa High Consulting, s.r.o. a k dôvodom neuznania žalobca uviedol, že z dokazovania správcu dane vyplynulo, že reťazec dodaní reklamných služieb, ktoré nakúpil žalobca bol nasledovný: Outdoor and indoor s.r.o.- DI Business, s.r.o.- High Consulting, s.r.o.- SLOVCLEAN a.s. Účastník konania aj žalovaný- uvádza, že spoločnosť High Consulting, s.r.o. síce daň z vystavenej faktúr- odviedla, zároveň si však odpočítala v kontrolovanom zdaňovacom období daň z dodávateľských faktúr od spoločností SUCCESS WORK s.r.o. a Sendox s.r.o., ktoré prostredníctvom spoločnosti Intercom Nitra, s.r.o. cez ďalšie dve spoločnosti Poplar, s.r.o. a Curiosa, s.r.o. a ich dodávateľa investivita, s.r.o. neodviedli daň. Správca dane teda zistil podvodné konanie v úplne inom reťazci dodaní, v
reťazci, v ktorom daň neodviedla ako prvá spoločnosť investivita, s.r.o. a následne prostredníctvom nastrčených spoločností (Poplar, s.r.o, Curiosa, s.r.o., Intercom Nitra, s.r.o., Sendox, s.r.o. a Success Work s.r.o.) si spoločnosť High Consulting, s.r.o. uplatnila neoprávnené odpočítanie dane. Predmetný podvodný reťazec končí práve dodaním spoločnosti High Consulting, s.r.o., a preto práve spoločnosť High consulting s.r.o. má znášať zodpovednosť za takéto konanie. Žalovaný nepreukázal, že práve sporné plnenie žalobcu ako jedného z odberateľov bolo spojené s podvodným reťazcom. Podľa žalovaného na základe fotodokumentácie, z ktorej bola zrejmá účasť spoločnosti medias media s.r.o., žalobca mohol zvýšiť svoju obozretnosť. K tomu žalobca naďalej uvádza, že fotodokumentácia bola predložená až po odvysielaní spotov. Navyše žalobca nemal dôvod skúmať, kto je zobrazený na hlavičke fotodokumentácie. Spoločnosť medias media s.r.o. bola pravdepodobne vlastníkom reklamného média, čo je potom absolútne legitímne, že jej logo fotodokumentácia obsahovala. Žalobca uvedené neskúmal ani z dôvodu, že spoločnosť dodávateľa bola len sprostredkovateľom reklamy, žiaden zákon neurčuje, že dodávateľ musí vlastniť reklamné médium, ak sprostredkováva reklamné služby. Aj zmluvne bola zakotvená (článok IV. Zmluvy o reklame a marketingu) povinnosť poskytovateľa „len“ zabezpečiť reklamnú kampaň. Fotodokumentácia reklamných plnení pod hlavičkou medias media s.r.o. bola predložená spoločnosťou High Consulting s.r.o., s pečiatkou dodávateľa. Žalobca nerozumie, prečo by si mal v tom čase preverovať spoločnosť medias media s.r.o., nakoľko podľa správcu dane poskytovateľom reklamného priestoru bola dokonca spoločnosť outdoor and indoor, s.r.o. Podľa žalovaného na základe fotodokumentácie, z ktorej bola zrejmá účasť spoločnosti medias media s.r.o., si žalobca tiež mohol overiť aj ceny za reklamnú kampaň v tejto spoločnosti. Žalobca uviedol, že nie je zvykom v obchodných vzťahoch odkrývať jednotlivých subdodávateľov a ich ziskové prirážky. Cenová ponuka, ktorú predložila spoločnosť High Consulting, s.r.o. pred vysielaním spotov neobsahovala žiaden odkaz na spoločnosť medias media s.r.o. Na webovej stránke spoločnosti medias media s.r.o. bolo podľa tvrdenia správcu dane aj žalovaného možné porovnať cenu za obdobné služby, a preto bolo potrebné zvýšiť obozretnosť pri uzatváraní kontraktu. Webová stránka tejto spoločnosti nefunguje, pravdepodobne z dôvodu, že spoločnosť medias media s.r.o bola podľa údajov z obchodného registra zrušená dňom 31.07.2019. Túto informáciu správcu dane si žalobca nevie overiť, taktiež v administratívnom spise daňového subjektu sa táto informácia ako dôkaz nenachádza. Je to len tvrdenie správcu dane. Správca dane nepredložil relevantný dôkaz žalobcovi, ktorý by preukazoval jeho tvrdenie. Spoločnosti High Consulting s.r.o. boli vyfakturované reklamné spoty (v 15 sekundovom trvaní v 6 minútovej slučke, 160-krát za deň) za obdobie august 2018. Vyjadrenie bolo potvrdené aj svedeckou výpoveďou p. E. E.. Spoločnosti High Consulting, s.r.o. toto plnenie dodala spoločnosť DI Business, s.r.o. , ktorá však vyfakturovala ročné plnenie (rok 2018). Správca dane tvrdí, že táto fakturácia pokrývala 3 kampane (pre 3 reklamované spoločnosti), z ktorých len jedna kampaň bola realizovaná pre spoločnosť žalobcu, pričom priemerná fakturovaná cena za mesiac bola 802,- Eur. Z cenových ponúk pre klienta/ objednávok medzi spoločnosťami Outdoor and indoor, s.r.o. a DI Business, s.r.o. žalobca zistil, že táto priemerná mesačná cena bola cenou NETTO bez DPII po uplatnení 95% zľavy. Z cenových ponúk pre klienta/ objednávok medzi spoločnosťami DI Business, s.r.o. a High Consulting, s.r.o. žalobca zistil, že táto priemerná mesačná cena bola taktiež cenou NEITO bez DPH po uplatnení 95% zľavy. V mesiaci august 2018 bola cenová ponuka spoločnosti DI Business, s.r.o. vo výške 2,15 Eur za spot odvysielaný na outdoor obrazovkách a vo výške 1,40 Eur na indoor obrazovkách. Celková cena za plnenie po uplatnení 95 % zľavy predstavovala 816,17 Eur. Pred uplatnením zľavy z ceny služby predstavovala cenová ponuka sumu 16.992 Eur. V mesiaci august 2018 bola cenová ponuka spoločnosti High Consulting, s.r.o. vo výške 3,35 Eur za spot odvysielaný na outdoor obrazovkách a vo výške 2,65 Eur na indoor obrazovkách. Zľava poskytnutá spoločnosťou High Consulting, s.r.o. predstavovala výšku 1%. Porovnaním cenových ponúk za jednotlivé spoty bez uplatnených zliav je úplne zrejmé, že tieto ceny nepredstavujú taký rozdiel, aby žalobca zvýšil obozretnosť ani z tohto dôvodu. Pokiaľ podľa žalovaného v rozpore s uzatvorenou zmluvou žalobca akceptoval neprimerane vysokú cenu (zmluvne dojednanú cenu v maximálnej výške 27.000 Eur za 9 dní oproti fakturovanej cene 50.580 Eur). K uvedenému tvrdeniu žalobca uviedol, že počet dní bol v zmluve stanovený len orientačne, presný termín vysielania a počty dní boli oznamované až dodaním mediálneho plánu a fotodokumentácie, pričom dodaný mediálny plán a fotodokumentácia dodaná k spornej faktúre reflektovala na skutočne odvysielané spoty. Pokiaľ podľa žalovaného žalobca nekonal obozretne aj preto, lebo už na základe spolupráce so spoločnosťou AAA Consultant, k.s. mohol vedieť, že pán E. konal za mnoho spoločností, v ktorých po určitom čase došlo k zmene konateľa na cudzích štátnych príslušníkov, žalobca namietal, že k zmene konateľov spoločností, kde ako konateľ figuroval E. E. došlo až po kontrolovanom zdaňovacom období. Taktiež vo výpise z obchodného registra spoločnosti High Consulting, s.r.o. sa meno E. E. nenachádza
ani nikdy nenachádzalo. Nie je pravdou, ako tvrdí žalovaný, že prvý kontakt mal žalobca s pánom E.. Podľa vyjadrenia svedka E. vznikla spolupráca na základe rokovaní medzi pánom E. (konateľ High Consulting,s.r.o.) a pánom Záhorom (predseda predstavenstva žalobcu). Na základe týchto rokovaní bola pripravená a následne aj podpísaná Zmluva o reklame a marketingu. Žalobca sa na dodávateľa nekontaktoval ako prvý, dodávateľ oslovil žalobcu s ponukou na spoluprácu. Až v následných konaniach vystupoval obchodný riaditeľ dodávateľa E. E.. K neuznanej faktúre od dodávateľa MaMars, k.s. žalobca poukázal na to, že k predmetnej dodávke poskytol všetky relevantné podklady a to faktúru č. 2018083123, zmluvu o reklame a marketingu, doklad o bezhotovostnej úhrade. Zmluva o reklame a marketingu je rámcového charakteru , pokrýva viacero podujatí a špecifikáciu mediálnych plnení definuje až jej príloha. Žalobca tiež predložil rozsiahlu dokumentáciu o existencii plnení. Žalobca mal za to, že žalovaný nepreukázal, že v reťazci vznikol daňový únik ani spojitosť kontrolovanej transakcie žalobcu s týmto podvodným reťazcom. Správca dane aj žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal nijakým spôsobom ani skutočnosť, že žalobca mohol vedieť a už vôbec nie že vedel, že sa zapája do reťazca dodaní, ktorý je poznačený podvodom ani že žalobca v čase uzatvárania kontraktu neprijal dostatočné preventívne a kontrolné opatrenia, ktoré by zabránili tejto účasti. Pokiaľ správca dane aj žalovaný v rozhodnutí uviedli, že zistili nezrovnalosti v zmluvách predložených žalobcom a spoločnosťou MaMars, k.s., jedná sa len o formálne nezrovnalosti, ktoré nemôžu zakladať upretie práva na odpočítanie dane, V zmluve predloženej dodávateľom sú v čl. I podrobne vymenované jednotlivé plánované podujatia, pričom v zmluve predloženej žalobcom podujatia vymenované nie sú. Podľa vyjadrenia p. A. pravdepodobne došlo k oprave zmluvy len na ich strane alebo inému omylu pri evidencii jednej zo zmlúv v účtovníctve. Pravdepodobne ich dodávateľ zmenil následne. Podľa správcu dane aj žalovaného si dodávateľa žalobca nepreveril dostatočne, nakoľko nebol fyzicky v ich priestoroch a nezaujímal sa, či spoločnosť reálne disponovala reklamným priestorom. Nie je obvyklé si obchodného partnera preverovať tak, že si odberateľ vyžiada fyzickú návštevu u dodávateľa za účelom jeho preverenia, bez ohľadu na to, či je to nový obchodný· partner. Žalobca mal za to, že zvlášť v dnešnej dobe, kedy celá príprava reklamnej kampane prebieha elektronicky, pri takomto druhu služieb ako sú reklamné činnosti dodávateľ nepotrebuje disponovať žiadnym materiálnym vybavením, preto úspešnosť výsledku nezávisí od toho, či dodávateľ má existujúce kamenné priestory, materiálne či personálne vybavenie. Nebol preto žiaden dôvod fyzicky navštíviť priestory dodávateľa ani zisťovať, či spoločnosť disponuje reklamnými priestormi. Požiadavka správcu dane, aby sa dodávateľ preukazoval vlastníctvom k niečomu takému ako sú reklamné priestory je nereálna a tiež nepreukazuje neopatrnosť v konaní žalobcu. Žalobca si dostatočné ochranné podmienky zabezpečil uzavretím zmluvy a jej konkrétnymi zmluvnými podmienkami. Správca dane aj žalovaný ďalej tvrdí, že to, že žalobca nevedel uviesť kto určoval pozíciu reklamného partnera je neštandardné, pretože obvykle sa pozícia určuje podľa výšky sumy. V ani jenom podujatí však žalobca nevystupoval v pozícii generálneho či hlavného reklamného partnera. Cena bola preto rovnaká na každej fakturácii v zmysle dohodnutej zmluvy. Žalobca mal za to, že ani takáto „neštandardnosť“ nie je dôkazom pre kladné vyhodnotenie vedomostného testu. Správca dane ďalej preveroval aj jednotlivé finančné toky. V rozhodnutí uvádza, že prijaté finančné prostriedky od žalobcu následne spoločnosť MaMars, k.s. od augusta 2018 preposielala na účet spoločnosti infelix s.r.o. Spoločnosť infelix, s.r.o. následne finančné prostriedky posielala na účet vedený na Taiwane alebo v Číne. Vyhodnotenie preverenia finančných tokov nie sú ani dôkazom, že žalobca o takomto konaní mohol vedieť, či dokonca vedel. Ničím nepodloženou domnienkou správcu dane je tvrdenie, že predstavitelia žalobcu vedome zatajovali určité skutočnosti tým, že nepredložili informácie o spoločnostiach, s ktorými boli realizované reklamné kampane pred a po obchodnej spolupráci so spoločnosťou MaMars, k.s. Pokiaľ ako kladne vyhodnotený vedomostný dôkaz považoval správca dane aj vyjadrenie zástupcu žalobcu M. A. G. v zápisnici č. 100490598/2022 zo dňa 16.03.2022 o tom, že reklamu na podujatiach Zlatý vek Peterhofu a Medzinárodnú súťaž vo fitnes žien v Bratislave zabezpečovala spoločnosť High Consulting, s.r.o., žalobca uviedol, že daňová kontrola bola ukončená dňom 11.11.2019, a to doručením protokolu s výzvou, do marca 2022 bolo zo strany správcu dane na základe jeho pochybností o dodaní reklamných plnení spoločnosťou MaMars, k.s. predložených množstvo argumentov. Žalobca namietal, že pokiaľ správca dane tiež konštatuje personálne prepojenie viacerých dodávateľských spoločností, rovnaké sídla a podobne, štatutárni zástupcovia spoločností Unibest k.s., KAMEA SLOVAKIA, s.r.o a MaMars, k.s. boli zároveň zamestnancami spoločnosti High Consulting s.r.o., žalobca o takomto prepojení nevedel, dozvedel sa to až z vykonanej kontroly. Taktiež sa o tom žalobca nemal ako dozvedieť, nakoľko verejný register zamestnancov neexistuje. Žalobca nie je ani nikdy nebol s uvedenými spoločnosťami personálne ani inak prepojený. Taktiež sa žalobca nemal ako dozvedieť o skutočnosti, že všetky spoločnosti boli súčasťou rizikových reťazcov, inštitút indexu daňovej spoľahlivosti, ktorý Finančná správa zverejňuje na svojom portáli, začal existovať až od roku
2022, teda vyše tri roky po kontrolovanom období. Podľa ďalšieho dôkazu žalovaného, zabezpečovanie marketingových a reklamných služieb spoločnosťou SLOVUNIT MARKETING s.r.o., ktorá je ekonomicky prepojená so žalobcom, správca dane porovnal cenu dodaných marketingových a reklamných služieb s cenou kontrolovanej transakcie. Žalobca namietal, že služby dodávané spoločnosťou SLOVUNIT MARKETING s.r.o sú neporovnateľné s kontrolovanými reklamnými službami. V rokoch 2016 až 2018 táto spoločnosť dodávala jednoduché marketingové služby, ktorých výsledkom neboli žiadne porovnateľné reklamné plnenia. V závere žaloby žalobca poukázal na to, že rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101439666/2023 bolo vydané 05.06.2023, to znamená 4,5 roka po začatí daňovej kontroly. Správca dane vyhodnocuje dôkazy v každom svojom vydanom rozhodnutí inak, rozhodnutie považoval žalobca za nezákonné preto aj z dôvodu, že nie je prípustné, aby správca dane menil vyhodnocovanie svojich dôkazov podľa svojej potreby, najprv spochybnil hmotnoprávne podmienky, následne poukázal aj na daňový podvod. Dôkazy, ktoré boli prvotne predložené žalobcom sa v priebehu konania nijako nemenili, napriek tomu ich správca dane vyhodnocoval rôzne, takéto konanie považoval žalobca za neprípustné a rozhodnutie za nezákonné. Takýmto konaním bolo výrazne zasiahnuté do žalobcových práv, a to nerešpektovaním základných zásad daňového konania, a to zásady zákonnosti.
4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 06.06.2024 uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na skutočnostiach a prijatých záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a v ďalšej časti odôvodnenia akcentoval alebo poukazoval na argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, resp. správcu dane.
5. Žalobca v replike a žalovaný v duplike zotrvali na svojej predchádzajúcej argumentácii.
Právny rámec
6. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
7. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „Daňový poriadok“) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
8. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
9. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
10. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
b)
c)
d)
e)
f)
g)
h)
i)
j)
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
11. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
12. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
13. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
14. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
15. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
16. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
17. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
18. Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.
Posúdenie veci správnym súdom
19. Správny súd bez nariadenia pojednávania po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, prvostupňové rozhodnutie ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase vydania rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP), rešpektujúc nastúpené účinky koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 190 SSP z nasledovných dôvodov:
20. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázanú skutočnosť vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako i napadnutého rozhodnutia žalovaného tak, ako sú konštatované v podstatnom obsahu v odôvodnení tohto rozsudku. Predmetom prieskumu v predmetnej veci v inštančnom postupe bolo rozhodnutie správcu dane o určení platiteľovi dane z pridanej hodnoty - žalobcovi rozdielu dane v sume 46.592,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2018. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi správcu dane, ktorý žalobcovi nepriznal v predmetnom zdaňovacom období právo na odpočítanie dane z dvoch faktúr od dodávateľa Unibest k.s. Z jednej faktúry, ktorej predmetom plnenia bolo zabezpečenie výkonu upratovacích prác v zmysle Zmluvy o zabezpečení upratovacích služieb zo dňa 01.06.2018 a z druhej faktúry, ktorej predmetom bolo zabezpečenie manažmentu upratovacích služieb na základe Zmluvy o poskytovaní manažérskych
služieb zo dňa 03.01.2019. Žalobca si za zdaňovacie obdobie august 2018 uplatnil aj odpočítanie dane z dvoch faktúr od dodávateľa KAMEA SLOVAKIA s.r.o. Z jednej faktúry, ktorej predmetom plnenia bolo zabezpečenie výkonu upratovacích prác v zmysle Zmluvy o poskytovaní upratovacích služieb zo dňa 29.06.2017 a z druhej faktúry, ktorej predmetom bolo zabezpečenie manažmentu upratovacích služieb na základe Zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb zo dňa 29.06.2017. Správca dane dospel k záveru, že žalobca nepreukázal reálne dodanie fakturovaných služieb ani ich použitie na dodanie tovarov a služieb v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH a nepreukázal splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH, keďže predmetné sporné faktúry boli vyhotovené iba formálne a ich obsah neodráža skutočnosť, pričom daň uvedená na týchto faktúrach sa stala splatnou iba z titulu jej uvedenia na faktúre v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH, nie však z titulu uskutočnenia zdaniteľného plnenia, pri ktorom vzniká daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH. Správca dane ďalej nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry za poskytnutie reklamných a marketingových služieb od dodávateľa High Consulting s.r.o., ktorú vystavil a podpísal v tom čase aktuálny konateľ M. E.. Faktúra bola vystavená na základe Zmluvy o reklame a marketingu zo dňa 26.06.2017. Podľa tejto zmluvy sa dodávateľ zaviazal zabezpečiť reklamu na outdoor a indoor LED obrazovkách vo forme propagačných spotov pre žalobcu na rôznych miestach v Bratislave. Správca dane identifikoval podvodné konanie v reťazci spoločností, kde na začiatku reťazca bola spoločnosť investivita s.r.o., ktorá daň do štátneho rozpočtu neodviedla a na konci reťazca spoločnosť dodávateľa žalobcu High Consulting s.r.o., ktorá si neúmerne navýšila cenu za reklamný priestor, nakúpený od spoločnosti DI Business, s.r.o, pričom si neoprávnene odpočítala daň od nekomunikujúcich spoločností (Sendox, s.r.o. a SUCCESS WORK s.r.o.). Žalobca mohol vedieť, že sa stal následkom podvodného reťazca hlavne z dôvodov, že si mohol na stránke vlastníka mediálneho priestoru (medias media s.r.o.) zistiť a porovnať jednotlivé cenové ponuky, že pri komunikácii s obchodným riaditeľom dodávateľa (E. E.) si ho mohol overiť prostredníctvom obchodného registra, pričom by zistil, že bol konateľom v mnohých spoločnostiach, v ktorých po určitom čase došlo k zmene konateľov na cudzích štátnych príslušníkov a tiež z dôvodu, že s p. E. už pred dodávkami tejto reklamnej kampane žalobca spolupracoval prostredníctvom spoločnosti AAX Consultant a.s. Žalobca naplnil znaky vedomostného testu (mohol vedieť) zapojenia sa do podvodu. Správca dane vyhodnotil, že žalobca mohol vedieť, že sa prijatím plnenia od spoločnosti High Consulting s.r.o. zúčastnil reťazca spoločností poznačeného daňovým podvodom, pretože neprijal také preventívne a kontrolné opatrenia, ktoré v rámci zachovania obozretnosti mal prijať, aby zabránil svojej hoc aj nevedomej účasti na daňovom podvode. Správca dane ďalej nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry za poskytnutie reklamných služieb v zmysle Zmluvy o reklame a marketingu zo dňa 22.02.2018 od dodávateľa MaMars, k.s, uzatvorenej na dobu určitú od 01.03.2018 do 31.12.2018. Správca dane preverovaním zistil, že spoločnosti MaMars, k.s. na všetkých reklamných podujatiach poskytla reklamný priestor spoločnosť Starhouse Media a.s. (konateľ H. L.) okrem reklamného priestoru na podujatí One Day jazz, kde reklamný priestor bol poskytnutý priamo spoločnosťou Music Gallery, s.r.o. Správca dane oslovil aj organizátorov jednotlivých podujatí, ktorí potvrdili zabezpečenie. Existenciu plnení správca dane nepoprel. Správca dane odpočítanie dane neuznal z dôvodu, že žalobca vedel, že sa prijatím plnenia od dodávateľa MaMars, k.s. zúčastnil reťazca spoločností poznačeného daňovým podvodom.
21. Námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia správcu dane a žalovaného vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia musí byť uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodlo. Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane, preskúmavané rozhodnutia spĺňajú všetky formálne ako aj obsahové náležitosti, obsahujú označenie skutočností, ktoré boli podkladom rozhodnutí, ktoré dôkazy boli vykonané, finančné orgány ich vyhodnotili jednotlivo a aj vo vzájomných súvislostiach, uviedli skutkové závery, ku ktorým dospeli, akými úvahami sa riadili pri hodnotení dôkazov, vysporiadanie s námietkami odvolateľa -žalobcu a použitie právnych predpisov. Odôvodnenie rozhodnutia správcu dane a žalovaného uvádza preskúmateľné, komplexné a logické závery vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a k hodnoteniu námietok žalobcu, v nadväznosti na čo, nie je námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti týchto rozhodnutí hodnotená ako dôvodná. Zároveň je táto námietka v logickom rozpore so súčasne namietaným nedostatočne spoľahlivo zisteným skutkovým stavom, pretože ak má byť dôvodom nezákonnosti nepreskúmateľnosť, nie je možné efektívne namietať iné skutočnosti, a teda ani nedostatočne spoľahlivo zistený skutkový stav. Vada nepreskúmateľnosti predmetných rozhodnutí ako celkov, správnym súdom nie je konštatovaná.
V danom prípade nejde o nepreskúmateľne rozhodnutie ale o rozhodnutie, s ktorého závermi sa žalobca nestotožnil.
22. Žalobcom namietané porušenie zásad daňového konania z dôvodu porušenia § 45 ods. 10 Daňového poriadku je potrebné posudzovať aj v kontexte toho, že pôvodne vydané rozhodnutie správcu dane bolo predmetom riadneho preskúmania najskôr v odvolacom konaní a následne aj v správnom súdnom konaní. Skutočnosť, že správca dane v neskoršom rozhodnutí podrobnejšie rozvinul alebo precizoval svoje právne závery, prípadne reagoval na právny názor odvolacieho orgánu alebo súdu, neznamená porušenie zásady zákonnosti ani zásady voľného hodnotenia dôkazov. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že správca dane je oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy podľa svojej úvahy, pričom je viazaný požiadavkou ich komplexného a logického posúdenia v súlade so zásadou objektívnej pravdy. Ak v priebehu preskúmavania rozhodnutia dôjde k doplneniu právnej argumentácie alebo k odlišnému právnemu posúdeniu tých istých skutkových okolností, nejde o neprípustnú zmenu hodnotenia dôkazov, ale o dôsledok právneho názoru nadriadeného orgánu alebo súdu, ktorým je správca dane viazaný. Rovnako samotný časový odstup medzi začatím daňovej kontroly a vydaním konečného rozhodnutia nie je bez ďalšieho rozhodujúci, pokiaľ bola kontrola formálne ukončená v zákonnej lehote a ďalší priebeh veci predstavoval pokračovanie konania (vrátane odvolacieho a súdneho preskúmania). Judikatúra Najvyššieho súdu SR, na ktorú žalobca poukazuje (rozsudok NS SR, sp. zn. 2Sžf/35/2010,), sa týka situácie, keď bola prekročená zákonom stanovená maximálna dĺžka samotnej daňovej kontroly. Ak však k preskúmaniu rozhodnutia došlo v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, resp. súdneho prieskumu, nejde o predlžovanie daňovej kontroly, ale o zákonom predpokladaný postup preskúmania zákonnosti rozhodnutia.
23. Ťažiskovou žalobnou námietkou bolo, či žalovaný náležite právne posúdil mieru dôkazného bremena, ktorá zaťažovala žalobcu v daňovom konaní a či v tomto kontexte aj náležite posúdil rozsah a výpovednú hodnotu dokazovania vykonaného správcom dane. Uvedené otázky správny súd posudzoval z pohľadu ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR, resp. Najvyššieho súdu SR ako aj judikatúry Súdneho dvora EÚ (ďalej aj „SD EÚ“).
24. Správny súd poukazuje na to, že v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ môže byť odpočítanie dane obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane alebo ak došlo k daňovému podvodu alebo ak došlo k zneužitiu práva (napr. rozsudky Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26.10.2022). Následne aj pri dôkaznom bremene je v daňovom konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými situáciami, a to preukazovaním materiálnych podmienok odpočtu DPH a preukazovaním daňového podvodu alebo zneužitia práva ako dôvodu na neuznanie uplatneného odpočtu. Kým pri preukazovaní materiálnych podmienok odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte, pri preukazovaní daňového podvodu leží na správcovi dane. Pre posúdenie skutočnosti, či žalobca bol účastný na podvode na DPH na účely rozhodnutia o pripustení uplatnenia práva na odpočítanie dane sa aplikuje tzv. Axel Kittel test, ktorý je vyabstrahovaním kritérií z rozsudku SD EÚ vo veci Axel Kittel (C-439/04) zo dňa 06.04.2006. Odborná literatúra (napr. B., P. Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 102) tieto kritériá konštruuje do štyroch otázok, ktoré musia byť na základe správcom dane vykonaného dokazovania kumulatívne zodpovedané kladne, ktoré si vo svojej rozhodovacej činnosti osvojil aj Najvyšší správny súd SR (viď napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/52/2020 zo dňa 26.05.2022): a/ Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? b/ Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? c/ Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? d/ Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť o tom daňový subjekt?
25. Nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (žalobcovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a/ smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t.j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že
predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (žalobcom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (žalobcovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.
26. Čo sa týka námietky, týkajúcej sa dôkazného bremena daňového subjektu, správny súd poukazuje na to, že z konštantnej judikatúry (napr. Rs 38/2017) vyplýva, že správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Správny súd tiež odkazuje na to, že ak správca dane pri preverovaní predložených písomných podkladov spochybní vierohodnosť, pravdivosť, alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, nespája sa to so vznikom jeho dôkaznej povinnosti. V takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predloží alebo navrhne ďalšie dôkazy (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 93/2014 z 23.11.2016).
27. Z judikatúry kasačného súdu tiež vyplynulo, že určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane, možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 Daňového poriadku). Inak povedané, je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane, tak ako v danom prípade. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018)
28. Takéto vnímanie rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní odobril aj Ústavný súd SR, ktorý konštatoval, že východisko argumentácie súdov, podľa ktorého v prípade správcom dane preukázaných pochybností o uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový subjekt, je možné považovať za ústavne konformné. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je totiž odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane. (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15.11.2017)
29. V uvedenom prípade bol žalobcovi v súvislosti s faktúrami od dodávateľa Unibest, k.s. a KAMEA SLOVAKIA, s.r.o. odopretý odpočet dane páve z dôvodu, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane. V súvislosti so spoločnosťami High Consulting s.r.o. a MaMars, k. s. správca dane uzavrel, že uvedení dodávatelia žalobcu sa dopustili podvodného konania, a teda správca dane právo na odpočítanie dane z predmetnej faktúry žalobcovi nepriznal v súlade s ustanoveniami Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a z hľadiska práva Európskej únie z dôvodu. že žalobca sa zapojil do daňového podvodu, pričom o podvodnom konaní spoločnosti High Consulting s.r.o. mohol vedieť a o podvodnom konaní spoločnosti MaMars, k. s. vedel.
30. Z vykonaného dokazovania a súvisiaceho spisového materiálu vyplýva, že žalobca, okrem iného ako dôkaz k uskutočneniu dodania tovarov a služieb spoločnosťou Unibest. k.s. predložil Odovzdávajúci/preberací protokol s poskytovateľom Unibest, k.s. za obdobie august 2018, „vykonané práce: upratovanie izieb a apartmánov. počet hodín spolu 4 934, jedn. cena 10 eur/hod.. suma celkom 49 340,00 eur“. V predmetnom preberacom protokole nebolo uvedené, v ktorých hoteloch boli práce vykonávané a keďže žalobca poskytoval upratovacie práce v rôznych hoteloch, pričom upratovacie práce vykonávali vlastní zamestnanci aj pracovníci rôznych dodávateľských spoločností, predmet dodania fakturovaný spoločnosťou Unibest, k. s. nebol jednoznačne definovaný ani po predložení preberacieho protokolu. Z dokazovania správcu dane vyplýva, že spoločnosť Unibest, k. s. nemala vlastných zamestnancov; jediný deklarovaný dodávateľ infelix. s.r.o. pracovníkov nezabezpečoval;
bývalý štatutárny zástupca spoločnosti Unibest. k. s., p. A. nevedel uviesť miesto vykonávania prác. ani kto práce vykonával. tvrdenie o dodaní upratovacích služieb cez zahraničné agentúry sa nepotvrdilo. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané ani dodanie manažérskych služieb spoločnosťou Unibest. k. s. - evidenciu dochádzky, koordináciu pracovníkov a organizáciu práce žalobca vykonával svojimi zamestnancami, bývalý štatutárny zástupca spoločnosti Unibest. k. s. na pracovisko nechodil, s pracovníkmi neprichádzal do styku. V zmluve o zabezpečení upratovacích služieb čl. VII. bod 1. je uvedené, že zmluvné strany budú prednostne komunikovať prostredníctvom zodpovedných zástupcov. E. A. sa jednoznačne vyjadril. že zodpovednou osobou za Unibest, k. s. v zmysle zmluvy, bol on sám, pričom za platiteľa mal komunikovať s p. F. (predseda predstavenstva platiteľa) e-mailom alebo telefonicky. Žalobca pri ústnom pojednávaní nepoložil žiadnu otázku smerom k spochybneniu vyjadrenia p. A. k osobe, s ktorou tento komunikoval pri zabezpečení upratovacích služieb. Správca dane na základe uvedených skutočností predvolal p. F. na deň 03.10.2019, ale p. F. sa ospravedlnil a do skončenia daňovej kontroly sa ho pre práceneschopnosť už nepodarilo správcovi dane vypočuť. Správca dane ďalej poukázal na to, že meno zamestnankyne žalobcu pani I. žalobca počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nenavrhol. Meno pani I. sa prvýkrát objavilo až pri vypočutí p. A. G. dňa 04.02.2020. Za platiteľa sa k spolupráci so spoločnosťou Unibest, k. s. podrobne vyjadril p. G., preto správca dane už vypočutie pani I. nepovažoval za potrebné. Podľa Preberacích protokolov, predložených žalobcom dňa 20.09.2019, mala spoločnosť KAMEA SLOVAKIA, s.r.o. vykonávať upratovacie služby „v Piešťanoch v Kúpeľoch, v OC Aupark v Bratislave, v OC EUROVEA a na GRAPE festivale. Na predložených dôkazov nebol, okrem GRAPE festivalu, uvedený dátum realizácie upratovacích prác; taktiež nebolo uvedené, ktorí pracovníci práce vykonávali. Spoločnosť KAMEA SLOVAKIA, s.r.o. nemala vlastných zamestnancov, ktorí by upratovacie práce vykonávali, vykonávanie prác rumunskými a bulharskými občanmi sa nepotvrdilo, osobám označeným KAMEA SLOVAKIA, s.r.o. v zmluvách o dielo, Úrad hraničnej a cudzineckej polície uviedol, že sa v evidencii cudzincov s povoleným pobytom na území SR nenachádzajú. Traja slovenskí pracovníci (svedkovia G. I., E. I. a J. K.) vo svojej svedeckej výpovedi síce ústne potvrdili, že práce vykonávali, ale príjem nepriznali v daňovom priznaní a ich svedecké výpovede správca dane vyhodnotil ako nedôveryhodné, pochybnosti vyvolali aj nezrovnalosti v dátume vykonávania prác pre spoločnosť KAMEA SLOVAKIA, s.r.o. Podľa p. F., zamestnankyne žalobcu, malo na pracovisku v Auparku pracovať 5 Slovákov, ale z vyjadrení troch vyššie uvedených svedkov vyplýva, že mali pracovať v OC EUROVEA. Manažment upratovacích prác spoločnosťou KAMEA SLOVAKIA, s.r.o. žalobca potvrdil len ústne, pričom správcom dane bolo zistené, že práce koordinovala a organizáciu práce na pracovisku vykonávala p. A. F.. Aj správny súd hodnotí pochybnosti správcu dane a žalovaného o splnení materiálnej podmienky dodania služieb ako dôvodné, čím došlo k opätovnému prenosu dôkazného bremena na stranu daňového subjektu, ktorý neprodukoval žiadne ďalšie dôveryhodné dôkazy. Takýto základ rozhodnutia správcu dane a žalovaného mal väzbu s rozložením dôkazného bremena v administratívnom konaní, ktoré ťažilo daňový subjekt uplatňujúci právo na odpočet.
31. Ohľadom žalobnej námietky, že správca dane nemôže vyžadovať od žalobcu dôkazy, ktoré sú nad rámec bežnej administratívnej povahy a ktoré žalobcu neúmerne zaťažia a že „vyčerpávajúce a administratívne náročné zoznamy zamestnancov za dodávateľa nepovažuje žalobca za logickú požiadavku“, správny súd poukazuje na skutočnosť, že z dokazovania správcu dane jednoznačne vyplynulo, že evidenciu dochádzky, koordináciu a organizáciu práce pracovníkov dodávateľskej spoločnosti vykonával žalobca svojimi zamestnancami. Z vyjadrení p. G. (prokurista žalobcu) a p. F. (predseda predstavenstva žalobcu) zo dňa 04.02.2020 vyplýva, že zamestnankyňa žalobcu pani I. si archivuje v danom mesiaci evidenciu dochádzky vlastných aj subdodávateľských pracovníkov, ale zároveň žalobca uviedol, že sa dochádzkové listy nearchivujú (po úhrade faktúr zo strany klienta sú pre žalobcu zoznamy bezpredmetné). Správny súd v okolnostiach veci, keď faktúry a preberacie protokoly neposkytovali jednoznačný a nezameniteľne definovaný predmet fakturácie, keď upratovacie práce mali vykonávať jednak vlastní zamestnanci žalobcu a zároveň zamestnanci externých firiem, poukaz správcu dane na menný zoznam pracovníkov považoval správny súd za dôkaz, ktorý bolo možné a primerané v reálnom čase uskutočňovania obchodu zo strany žalobcu získavať, resp. ho zabezpečiť. Zároveň správca dane sa nekoncentroval výlučne len na vyžadovanie tohto zoznamu, na preukázanie reálnosti poskytnutia služieb a na použitie nakúpených služieb na dodanie tovarov a služieb v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH. Napriek tomu, že žalobca k preukázaniu použitia nakúpených služieb predložil faktúry a rámcové zmluvy s niekoľkými odberateľmi, služby nakúpené od spoločnosti Unibest, k.s. k ním nebolo možné priradiť, pretože na preberacom protokole nebolo uvedené, že by sa upratovanie izieb a apartmánov malo vykonávať práve v hoteloch a objektoch uvedených na odberateľských faktúrach. V prípade protokolov predložených dodávateľom KAMEA SLOVAKIA, s.r.o., tieto obsahovali viacero
nezrovnalostí a zároveň správca dane poukázal na to, že žalobca nepreložil aj faktúry od dodávateľov, ktorí dodávali upratovacie práce na rovnakých pracoviskách ako spoločnosť KAMEA SLOVAKIA, s.r.o. ani neuviedol, ktorí ďalší dodávatelia práce na rovnakých pracoviskách dodávali, ako žiadal správca dane vo výzve č. 100519335/2020 zo dňa 25.02.2020.
32. V okolnostiach predmetnej veci správca dane i žalovaný vychádzali vo svojich procesných postupoch v rámci administratívneho konania zo správneho rozloženia dôkazného bremena, kedy dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu práva na odpočítanie DPH z predmetných faktúr zaťažovalo podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku primárne daňový subjekt, ktorý bol povinný preukázať splnenie podmienok pre odpočítanie DPH, vrátane spoľahlivého preukázania reálneho uskutočnenia dodávok tovaru podľa predmetných faktúr dodávateľom uvedeným na faktúre, resp. platiteľom DPH. Zároveň za existencie odôvodnených pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení predmetných zdaniteľných obchodov z dôvodu relevantných a opodstatnených pochybností správcu dane o dodaní tovaru podľa predmetných faktúr dodávateľom uvedeným na faktúrach, bolo správne a zákonne v rámci postupu správcu dane a žalovaného aplikované také rozloženie dôkazného bremena, ktoré zaťažovalo daňový subjekt a zahŕňalo jeho dôkaznú povinnosť opodstatnené pochybnosti správcu dane v zmysle uvedeného rozptýliť, čo sa žalobcovi nepodarilo. Uvedené konštatovanie je v súlade s teóriou presunu dôkazného bremena pri dokazovaní v daňovom konaní, ktorá je zároveň praktickým vyjadrením kombinácie zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (rovnako rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/09, III. ÚS 93/2016).
33. Žalobca v správnej žalobe namietal, že v čase podpisovania zmluvy o reklamných a marketingových služieb so spoločnosťou High consulting, s.r.o. a MaMars, k.s. nemal a nemohol mať vedomosť o akomkoľvek ich údajnom podvodnom konaní, uniesol vlastné dôkazné bremeno, preukázal, že konal v súlade s požiadavkou dodržania povinnej miery opatrnosti a obozretnosti a prijal všetky opatrenia, ktoré bolo od neho možné spravodlivo požadovať.
34. Pokiaľ ide o zodpovedanie prvých troch otázok Axel Kittel testu, t. j., že došlo k daňovému úniku, ktorý bol dôsledkom podvodného konania a že obchody žalobcu s týmto konaním boli spojené prostredníctvom zisteného reťazca, tieto považoval správny súd tak, ako ich zistili orgány finančnej správy za nesporné a dané a samotnú existenciu podvodu nerozporoval ani žalobca. Pokiaľ išlo o námietku, že správca dane neuviedol, v čom spočíval daňový únik a že posudzované zdaniteľné obchody žalobcu s týmto konaním neboli spojené, vyhodnotil správny súd takúto námietku ako všeobecnú, neodôvodnenú, a preto ako nedôvodnú. Analytickou činnosťou správca dane zistil, že všetci štyria deklarovaní dodávatelia boli v kontrolovanom období súčasťou rizikových obchodných reťazcov, na začiatku ktorých daň, ktorú si v obchodnom reťazci jednotlivé subjekty postupne vykazovali a odpočítavali, nebola zaplatená. K daňovému úniku (chýbajúcej dani) dochádza tak, že jeden z účastníkov na seba nadväzujúcich transakcií neodvedie štátu daň a ďalší účastník si ju odpočíta (ustálená judikatúra SD EÚ ako C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling: C-354/03 Optigen; C-80/11 Mahagében; C-409/04 Teleos; C-273/11 A. K.. C-131/13 Italmoda a ďalšie). Ďalší stupeň vývoja podvodu na DPH predstavuje zapojenie dvoch alebo viacerých vetiev, kde jedna vetva (reťaz) je s legitímnym tovarom a zvyšné nie; čím sa účtovne umožní systém, kde sa vstupná a výstupná DPH neutralizuje navzájom a tým sa zatajuje podvod, teda, že v konečnom dôsledku nie je odvedená do štátneho rozpočtu daň z legitímneho tovaru. Za daňový podvod je teda potrebné považovať aj tzv. krížovú fakturáciu (cross-invoicing), t. j. daňový únik spôsobený kontravetvou s nelegitímnymi dodávkami (tovarov či služieb) a nielen primárny daňový únik v priamej vetve dodávok, čo priamo vyplýva z výkladu daňového podvodu, ktorý SD EÚ poskytol napr. v rozhodnutí C-108/20 HR proti Finanzamt Wilmersdorf.
35. Správny súd uvádza, že účasť daňového subjektu na podvode DPH môže byť spôsobená aj nedbanlivosťou, kedy sa daňový subjekt na príprave podvodu nijako nepodieľal, ale prehliadal zjavné neštandardnosti, napríklad preto, aby uzatvoril pre neho výhodný obchod. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že odpočítanie DPH nemožno odmietnuť zdaniteľnej osobe, ktorá konala v dobrej viere a prijala všetky opatrenia, ktoré bolo od nej možno rozumne požadovať, aby sa uistila, že transakcia, ktorú uskutočňuje, nevedie k jej účasti na daňovom podvode (C-285/11 Bonik). V zmysle judikatúry Súdneho dvora tiež prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom, aby zamietli priznanie práva na odpočet, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukázalo, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (body 35 a 37 rozsudku C-285/11 Bonik). Obozretný daňový subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od
ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar, tak, aby sa uistil o jeho spoľahlivosti (C-80/11, C-142/11 bod 60). Neuznať odpočítanie DPH možno teda aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mohla vedieť, že sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH.
36. Za kľúčové a zároveň za najnáročnejšie z hľadiska dôkaznej preukaznosti považoval správny súd posúdenie otázky subjektívnej – vedomostnej stránky účasti žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom ako dôvodu pre nepriznanie uplatneného práva na odpočítanie dane.
37. Podľa štvrtej otázky Axel Kittel testu sa vyžaduje zavinenie daňového subjektu. Splnenie subjektívnej stránky preukazuje správca dane, a to prostredníctvom objektívnych okolností. V zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ sa môže daňový subjekt z daňového podvodu „vyviniť“ a nestratiť tak nárok na odpočítanie dane, ak preukáže (tu znáša dôkazné bremeno daňový subjekt) dostatočnú obozretnosť a dobromyseľnosť. Súdny dvor EÚ už viackrát rozhodol, že správny orgán nemôže zdaniteľnej osobe uložiť povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré prináležia tomuto orgánu (viď rozsudky z 21. 06. 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, bod 65, a z 31. 01. 2013, Stroj trans, C-642/11, bod 50). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď rozsudky z 27. 09. 2007, Teleos a i., C-409/04, body 65 a 68, ako aj z 21. 06. 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, bod 54). Judikatúra Súdneho dvora EÚ predpokladá, aby aj samotný daňový subjekt bol vo vlastnom záujme obozretný, aby sa uistil, že sa nebude podieľať na daňovom podvode, vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť DPH.
38. V nadväznosti na skúmanie a dokazovanie primeranej obozretnosti priemerného zodpovedného podnikateľa, teda toho, či daňový subjekt mohol alebo mal vedieť, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom (nedbanlivostná účasť na daňovom podvode z hľadiska daňového práva), sú relevantné najmä dva aspekty. Prvým aspektom je skúmanie vykonania úkonov, ktoré možno od priemerného zodpovedného podnikateľa očakávať pred uskutočnením zdaniteľného obchodu a zohľadňovanie informácií, ktoré z týchto úkonov v relevantnom čase vyplývali. Druhým aspektom je vedomosť daňového subjektu o konkrétnych okolnostiach a podmienkach obchodu či obchodnej spolupráce, ktoré u neho mohli vyvolať podozrenie, že obchodné plnenie, ktorého sa zúčastňuje, môže byť poznačené daňovým podvodom. Pri vyhodnocovaní nedbanlivostnej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom je pritom potrebné brať do úvahy aj prípadné preukázané, osobitné opatrenia/protiopatrenia/garancie, ktoré daňový subjekt prijal, aby predchádzal jeho zapojeniu do podvodného obchodného reťazca (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/5/2023 zo dňa 28. apríla 2024, bod 55, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sfk/49/2024 zo dňa 26. marca 2025, body 50 a 51).
39. Pokiaľ žalobca namietal, že si v rámci zákonných možností preveril ohľadom dodávateľa všetky skutočnosti, ktoré sa dali zistiť z verejných zdrojov, správny súd nedal žalobcovi za pravdu v tom, že z verejne dostupných registrov nevyplývali také informácie, ktoré by indikovali nedôveryhodnosť deklarovaného obchodného partnera – High consulting, s.r.o. a MaMars, k.s. Uvedené spoločnosti boli personálne prepojené. Osoba obchodného riaditeľa spoločnosti High consulting, s.r.o. bola žalobcovi známa z predchádzajúcich obchodným vzťahov. So spoločnosťou AAA Consultant k.s., ktorá platiteľovi dodávala reklamné služby pred dodávateľom High Consulting s.r.o. V prípade preverenia si p. E. cez obchodný register. Žalobca by zistil, že p. E. bol konateľom v mnohých spoločnostiach. v ktorých po určitom čase došlo k zmene konateľa a po p. E. sa stali konateľmi cudzí štátni príslušníci (napr. BEST EU AGENCY. s. r. o.. IČO 47 573 368, MACANO MEDIA PLUS s. r. o., IČO 46 330 747. MACANO MEDIA s.r.0.. IČO 46 617 272, MACANO s.r.0.. IČO 46 616 161). V prípade spoločnosti MaMars, k.s. bolo z verejne dostupných zdrojov taktiež možné zistiť zložité personálne prepojenie tejto spoločnosti, ktoré malo zvýšiť obozretnosť žalobcu. Spoločnosť MaMars, k.s. bola zapísaná do ORSR 17.01.2017, štatutárnym orgánom spoločnosti je komplementár 2M MARMO, s.ro., ktorej konateľom v kontrolovanom zdaňovacom období bol B. A., do 17.09.2018. Komanditistom spoločnosti je Hadvy Group, s.r.o., ktorá sídli na rovnakej adrese ako spoločnosť High Consuliting s.r.o., ktorej konateľom bol v období od 16.01.2018 do 17.09.2018 brat B. A., D. A..
40. Správny súd sa stotožnil s orgánmi finančnej správy v tom, že žalobca zlyhal aj z hľadiska druhého relevantného aspektu primeranej obozretnosti zodpovedného podnikateľa – zohľadňovania
konkrétnych okolností a podmienok obchodnej spolupráce, ktoré u neho mohli a mali vyvolať podozrenie, že obchodné plnenie, ktorého sa zúčastňuje, môže byť poznačené daňovým podvodom. Správny súd v tomto smere dáva do pozornosti, že orgány finančnej správy preukázali, že cena reklamnej plochy narástla, a to bez akéhokoľvek racionálneho zdôvodnenia. Reklamné služby poskytnuté spoločnosťou High Consulting, s.r.o. reálne vykonala spoločnosť medias media s.r.o.. Žalobca mohol vedieť, kto bol realizátorom kampane, keďže predložil ako dôkaz k uskutočneniu dodania tovarov a služieb spoločnosťou High Consulting s.r.o. fotodokumentáciu o odvysielaní kampane. ktorá bola pod hlavičkou „medias media“, takže mohol mať vedomosť, kto je realizátorom kampane. Spoločnosť High Consulting s.r.o. spolupracovala na základe zmluvy so žalobcom už od júna 2017, takže z príloh k faktúram za predchádzajúce obdobia musel žalobca už v čase uskutočnenia zdaniteľného obchodu vedieť. kto bol realizátorom odvysielania reklamy. Spoločnosť medias media s.r.o. propagovala na svojej webovej stránke konkrétne miesta na odvysielanie reklamy na LED a LCD obrazovkách a na stránke bol zverejnený aj oficiálny cenník. Žalobca si tak mohol preveriť ceny za odvysielanie spotov a porovnať ich s cenovou ponukou od spoločnosti High Consulting s.r.o. Napriek skutočnosti, že v zmluve medzi žalobcom, ako objednávateľom a poskytovateľom High Consulting s.r.o. bola stanovená cena jedného dňa vysielania od 1650,00 Eur do 3 000,00 Eur, žalobca akceptoval fakturáciu za odvysielanie 9 dní kampane v cene 50.580,00 Eur, pričom ak by bola faktúra vystavená v súlade so zmluvou, fakturácia sa mala pohybovať v rozmedzí 14.850,00 Eur až 27.000,00 Eur. Na základe oficiálneho cenníka spoločnosti medias media s.r.o. za 9 dní vysielania by bola cena reklamnej kampane 16.992.00 Eur.
41. V prípade fakturácie od spoločnosti MaMars, k.s. poskytovateľmi reklamného priestoru na športových a kultúrnych podujatiach boli spoločnosti Music Gallery, s.r.o. (podujatie One-Day-Jazz) a Starhouse Media a.s. (ostatné podujatia). Nadobudnutie reklamného priestoru spoločnosťou MaMars, k. s. nebolo vierohodne preukázané. Spoločnosť MaMars, k. s. fakturovala žalobcovi, ako odberateľovi, sumu základ dane 58.700,00 Eur, DPH 11.740,00 Eur, t. j. 70.440 Eur s DPH, pritom v súvislosti s fakturovanými službami neevidovala žiadne náklady, takže pri fakturácii došlo zo strany spoločnosti MaMars, k. s. k navýšeniu ceny zo sumy 0,00 Eur na sumu 58.700,00 Eur bez akéhokoľvek logického a ekonomického opodstatnenia. Z daňových dokladov spoločnosti Starhouse Media a.s. vyplýva, že reklamný priestor na jednotlivé podujatia fakturovala spoločnosti High Consulting s.r.o., pričom cena za jednotlivé kampane sumárne za cca 10 reklamných partnerov sa pohybovala od 12.000 Eur s DPH do 36.000 s DPH. Cena plnenia fakturovaná spoločnosťou MaMars, k.s. za jediného obchodného partnera v sume 70.440 Eur s daňou tak dosahovala nereálne hodnoty, čo považoval správny súd v zhode s orgánmi finančnej správy za indíciu rizikovej obchodnej spolupráce, ktorá u žalobcu mohla vyvolávať podozrenie, že obchodné plnenie, ktorého sa zúčastňuje, môže byť poznačené daňovým podvodom. Správca dane zistil existenciu dvoch rôznych zmlúv medzi žalobcom a spoločnosťou MaMars, k.s. Vyjadrenie žalobcu k spolupráci so spoločnosťou MaMars, k.s. sa počas daňovej kontroly nepodarilo zabezpečiť. Vo vyrubovacom konaní predstavitelia žalobcu iba potvrdili spoluprácu so spoločnosťou MaMars, k. s. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100490598/2022 zo dňa 16.03.2022 vyplýva, že generálny riaditeľ žalobcu M. G. vedel, že spoločnosťou MaMars, k.s. reálne nezabezpečovala reklamný priestor na kultúrnospoločenských podujatiach. Správca dane dospel k záveru o tom, že keďže pán E. komunikoval s p. F., predsedom predstavenstva žalobcu, čo vyplýva Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100165065/2022 zo dňa 25.01.2022, ktoré je v prílohe Úradného záznamu č. 100922965/2023 zo dňa 31.03.2023, žalobca musel vedieť o tom, že High Consulting, s.r.o. riadila obchod s reklamným priestorom pre žalobcu. Ako indíciu o rizikovom obchode v zhode s orgánmi finančnej správy správny súd vyhodnotil aj skutočnosť, že pokiaľ žalobcovi zabezpečovala marketingové a reklamné služby aj spoločnosť SLOVUNIT MARKETING s.r.o., ktorej spoločníkom je spoločnost' SLOVUNIT a.s. IČO: 36 766 551, pričom spoločnost' SLOVUNIT a.s. je 50% vlastníkom spoločnosti SLOVCLEAN a.s., a faktúry od spoločnosti SLOVUNIT MARKETING s.r.o. obsahujú prílohy so špecifikáciou predmetu reklamnej a marketingovej činnosti a odpracovaných hodín na predmete činnosti, pričom služby boli fakturované každý mesiac, pričom fakturovaná čiastka sa pohybovala rádovo v stovkách eur (Úradný záznam číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.03.2023), naproti tomu faktúry od spoločnosti MaMars, k. s. boli bez príloh, zmluva. ktorú predložil žalobca dňa 07.02.2019 bola všeobecná, v zmluve nebolo definované, akou formou má byť reklama a propagácia objednávateľa vykonávaná, žiadne prílohy ani dodatky k zmluve platiteľ počas daňovej kontroly nepredložil, aj keď o Výzve číslo 100026458/20419 správca dane žiadal predložiť zmluvu + dodatky platné v 08/2018. Je neobvyklé, aby žalobca mesačne platil dodávateľovi značnú sumu (70 440,00 eur) bez toho, aby boli reklamné služby jednoznačne definované,
pritom pri oveľa nižších sumách za reklamu a dokonca od prepojenej spoločnosti vyžadoval podrobný súpis reklamných a marketingových služieb.
42. Naopak ako dôvodnú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu, že nie je možné informácie o finančných tokoch pripísať žalobcovi v časti vedomostnej zložky žalobcu o účasti na podvode, avšak na základe vyššie uvedených skutočností, preukázaných orgánmi finančnej správy, správny súd konštatuje, že žalobca mohol mať vedomosť o správcom dane a žalovaným preukázaných skutočnostiach, ktoré mali u priemerne zodpovedného podnikateľa vyvolať podozrenie, že sa svojím plnením môže zúčastniť obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom. Správny súd tiež konštatuje, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal vykonanie žiadnych osobitných opatrení/protiopatrení a garancií (nad rámec vykonania prvotných úkonov), ktorými by reagoval na konkrétne, podozrivé, zistené a preukázané okolnosti obchodného vzťahu) a predišiel tak svojmu zapojeniu do obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom. Žalobca mal povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a M. G. č. C-80/11 a C-142/11). K námietke žalobcu, že správca dane ani žalovaný neuviedli žiadne konkrétne opatrenie, ktoré mal žalobca vykonať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR v sp. zn. 5 Sfk/93/2022 zo dňa 25.09.2024, ktorý v bode 41 a 42. konštatoval, že: „...Pokiaľ sťažovateľ namieta, že od orgánov finančnej správy a ani od správneho súdu nedostal odpoveď na otázku, aké iné opatrenia mal vykonať, kasačný súd môže iba uviesť, že úlohou finančných orgánov je opatrenia sťažovateľa vyhodnotiť a úlohou správneho súdu je toto vyhodnotenie v rozsahu žalobných bodov posúdiť. Aby otázka sťažovateľa neostala nezodpovedaná, kasačný súd uvádza, že rozsah prijatých opatrení spravidla závisí od rozsahu sporných okolností (indikátorov rizikovosti). Medzi takéto opatrenia môžu slúžiť napríklad aj referencie od tretích osôb, bankové referencie, audit dodávateľa a jeho dodávateľského reťazca a pod...“
43. K námietke žalobcu, že nemal dôvod skúmať ako High Consulting, s.r.o. a MaMars, k.s. zabezpečí plnenie zo zmluvy a nevedel o existencii subdodávateľov svojho dodávateľa, keď výlučne spolupracoval len s uvedenými dodávateľmi, správny súd uvádza, že správca dane zistené skutočnosti týkajúce sa dodávateľa a subdodávateľov použil v rámci posúdenia objektívnej zložky účasti žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, avšak od žalobcu nebolo požadované aby preukazoval skutočnosti týkajúce sa sféry dodávateľa a jeho subdodávateľov. V tejto súvislosti je vhodné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17, z ktorých plynie, že: Je súčasťou elementárnej podnikateľskej obozretnosti poznať obchodného partnera do takej miery, aby mal istotu, že dohodnuté obchody - zdaniteľné plnenia budú v súčinnosti s ním dostatočne preukázané v rozsahu potrebnom pre priznanie nadmerného odpočtu DPH. Žalobca zo zmienených dôvodov ľahkej zneužiteľnosti bol spôsobilý zaistiť si v rámci dvojstranných vzťahov so svojim dodávateľom, ktorých bol bezprostredným účastníkom, všetky informácie, ktoré osvedčovali realizáciu zdaniteľných plnení tak, aby mu bolo bez pochybností zrejmé, že sa nezapojil ani nemohol zapojiť do podvodnej schémy. Na to nebolo potrebné ovplyvňovať obchodné vzťahy svojho dodávateľa s jeho subdodávateľmi, ani mať nadštandardné oprávnenia na kontrolné mechanizmy mimo bežného rámca. Najvyšší správny súd v rozsudku sp. zn. 5Sfk/88/2022 zo dňa 27. 11. 2024 v bode 66. až 68. konštatoval: „...Pokiaľ daň v určitom obchodnom reťazci, prepojiteľnom so sťažovateľkou, nie je odvedená (t. j. dôjde k úniku na dani), pričom sťažovateľka si uplatní odpočítanie dane, dochádza k narušeniu princípu neutrality DPH. Deklarovaná - formálna neutralita na ďalších parciálnych úsekoch obchodného reťazca je v tomto celkovom kontexte a s ohľadom na povahu DPH irelevantná (obdobne rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn.3Sfk/5/2023 zo dňa 28. marca 2024, bod 66). Nie je pritom povinnosťou daňových orgánov preukazovať, že je to práve sťažovateľka, ktorá získala neoprávnený benefit z daňového podvodu (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Sfk/5/2023 zo dňa 28. marca 2024, bod 65). 67. Sťažovateľka opakovane v kasačnej sťažnosti namieta, že žalovaný svoj záver o podvodnom konaní opiera o nezrovnalosti zistené v prostredí dodávateľa Minix Group, s.r.o. Kasačný súd k tomu uvádza, že toto je prirodzený dôsledok toho, že daňový únik bol identifikovaný práve na strane tohto subdodávateľa sťažovateľky. Ako bolo už vyššie uvedené, nie je dôležité, na akom
mieste v obchodnom reťazci došlo k podvodnému konaniu, ale že k nemu došlo a či daňový subjekt o tomto podvodnom konaní vedel alebo vedieť mohol. 68. Z vyššie uvedeného je tiež zrejmé, že právo na odpočítanie dane z obchodu so spoločnosťou Minix Group, s.r.o. nebolo sťažovateľke nepriznané z dôvodu spáchania daňového podvodu, ale z dôvodu jej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Podstatné tak boli námietky sťažovateľky, ktoré smerovali proti záveru správcu dane, žalovaného a správneho súdu, že sťažovateľka vedela alebo mala/mohla vedieť o tom, že sa svojím plnením zúčastní na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom...“ Námietka žalobcu preto s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti nebola dôvodná.
44. Pokiaľ žalobca namietal, že nemal a nemohol mať vedomosť o tom, že cena bola nejakým spôsobom navyšovaná a orgány finančnej správy neuviedli, čo podľa nich malo byť primeranou cenou za služby tohto druhu, ani svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázali, správny súd má za to, že neprimeranosť ceny bola preukázaná jej neúmerným a neodôvodneným navyšovaním cez jednotlivé články obchodného reťazca. Podľa správneho súdu primeranosť ceny plnenia sa odvíja od ceny, za ktorú reklamné služby nadobudol subjekt reálne poskytujúci reklamné služby s pridanou hodnotou ďalej alebo ten subjekt, ktorý ich reálne vykonal.
45. Zistenie skutkového stavu správcom dane je správnym súdom hodnotené ako rozsiahle a dôsledné, poskytujúce spoľahlivý základ pre prijaté rozhodnutie správcu dane, pričom výsledky vykonaného dokazovania a zistený skutkový stav správca dane správne právne posúdil, skonštatujúc záver o účasti žalobcu na daňovom podvode. Správca dane zistil skutkový stav náležite a objektívne, bez preferovania dôkazov svedčiacich v neprospech žalobcu a bez pripisovania vyššej dôkaznej sily niektorým dôkazom, čo zároveň však nevylučuje ich vyhodnocovanie správcom dane v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, kedy správca dane má zákonnú povinnosť hodnotiť dôkazy jednak jednotlivo, ale i vo vzájomnej súvislosti a prihliadajúc na všetko, čo vyšlo z konania najavo, teda hodnotiť dôkazy v kontexte všetkých ostatných zistení vyplývajúcich z dokazovania. Vykonané dôkazy správca dane vyhodnotil teda náležite v súlade s úpravou § 3 ods. 3 Daňového poriadku a uniesol svoje dôkazné bremeno o existencii daňového podvodu a účasti žalobcu na ňom.
46. Správny súd konštatuje, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal vykonanie žiadnych osobitných opatrení/protiopatrení a garancií (nad rámec vykonania prvotných úkonov), ktorými by reagoval na konkrétne, podozrivé, zistené a preukázané okolnosti obchodného vzťahu a predišiel tak svojmu zapojeniu do obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/5/2023 zo dňa 28. apríla 2024, bod 55). Právne závery správcu dane a žalovaného sú dôvodné a žalobcovi sa ich nepodarilo vyvrátiť. Správcovi dane a žalovanému sa v predmetnej veci podarilo preukázať, že sa žalobca svojím plnením zúčastnil na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, o svojej účasti na tomto reťazci pri dodržaní primeranej obozretnosti priemerného zodpovedného podnikateľa (s ohľadom na zistené okolnosti obchodného vzťahu) mal a mohol vedieť, resp. v prípade fakturácie od spoločnosti MaMars, k.s. aj vedel, pričom rezignoval na akékoľvek protiopatrenia (nad rámec prvotných úkonov), ktorými by svojej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom predchádzal.
47. Správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v správnej žalobe neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu podľa § 190 SSP zamietol.
48. Žalobcovi, ktorý úspech v konaní nemal, súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému v zmysle ust. § 168 SSP a contrario, keďže nevzhliadol v okolnostiach prípadu danosť výnimočných dôvodov pre priznanie náhrady trov konania žalovanému ako orgánu štátnej správy.
49. Rozhodnutie správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu, prostredníctvom správneho súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.