Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-46-2024.pdf
PDF · 122.32 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/46/2024
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, E., 2/ A. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. H. XXXX/XX, I. J., právne zastúpených JUDr. Ivanou Zmekovou, PhD., advokátkou so sídlom Zámocká 18, Bratislava, proti žalovanej: Liptovská vodárenská spoločnosť, a. s., so sídlom Revolučná 595, Liptovský Mikuláš, IČO: 36 672 441, právne zastúpenej: Tkáč & Partners, s. r. o., so sídlom Hrnčiarska 29, Košice, IČO: 53 929 691, o zaplatenie 472,32 Eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 11C/87/2023 zo dňa 07.11.2023, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 361,63 Eur a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vo zvyšku z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 361,63 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). V zostávajúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok II.). O nároku na náhradu trov konannia rozhodol tak, že žalobcom 1/ a 2/ priznal proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 70 %. 1.1 Nárok žalobcu posudzoval podľa § 451 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 37a ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon).
1.2 Podľa súdu prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné v prvom rade zodpovedať na otázku, či bolo možné aplikovať ustanovenie § 37a vodného zákona, ktorý nadobudol platnosť od 01. 10. 1995, aj na vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou, čiže či došlo k zriadeniu zákonného vecného bremena spočívajúceho v povinnosti vlastníkov nehnuteľnosti strpieť zriadenie a prevádzkovanie pásma hygienickej ochrany pre vodný zdroj F. – D. K.. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že z vyjadrenia žalovanej bolo zrejmé, že vodohospodárska stavba na pozemku žalobcov mala byť zriadená v rokoch 1967 až 1968, pričom v čase do 01.10.1995 upravovalo vzťah súvisiaci s užívaním stavby na cudzom pozemku ustanovenie § 37 ods. 2 vodného zákona, tak, že nehnuteľnosť bolo možné vyvlastniť, ak ju nebolo možné získať dohodou. Následne novelou zákona o vodách, zákonom č. 199/1995 Z.z., účinnou od 01.10.1995, sa upravila možnosť zriadiť a prevádzkovať vodohospodárske diela na cudzích pozemkoch, pričom z ustanovenia § 37a ods. 3 a 4 zákona o vodách vyplýva, že išlo o zákonné vecné bremeno za náhradu. Novela zákona o vodách podľa súdu prvej inštancie riešila aj otázku vzniku vecného bremena a to tak, že okamih vzniku viazala na právoplatnosť rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho diela.
1.3 Podľa súdu prvej inštancie súčasťou princípu právnej istoty bol a je zákaz spätného retroaktívneho pôsobenia právnych úkonov. Nakoľko retroaktivita nebola absolútne vylúčená (okrem trestného práva), jej legislatívne vyjadrenie sa mohlo nachádzať v prechodných ustanoveniach. Uvedené sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej úpravy a ich funkciou bolo zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho režimu s tým, že uvedené ustanovenia mali jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy. Absencia prechodných ustanovení v zásade spôsobila nutnosť aplikácie ustanovení zákona platných a účinných v čase, kedy dochádzalo k jednotlivým právnym skutočnostiam. S poukazom na prechodné a záverečné ustanovenia predmetného zákona o vodách a s prihliadnutím na zákaz retroaktivity mal súd prvej inštancie za to, že ustanovenie § 37a nebolo možné aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01.10.1995. Aj jazykovým výkladom bolo možné dospieť k záveru, že nová právna úprava sa vzťahovala na zriaďovanie a prevádzkovanie vodohospodárskych diel do budúcna, pričom vznik vecného bremena bol naviazaný na právoplatnosť rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho diela. V predmetnej veci nemohlo zákonné vecné bremeno v prospech žalovanej vzniknúť dňom nadobudnutia právoplatnosti uvedeného (stranami sporu neoznačeného) rozhodnutia tak, ako to predpokladalo ustanovenie § 37a ods. 2 zákona o vodách, nakoľko uvedená právna úprava v čase vydania predmetného rozhodnutia v zákone o vodách absentovala. Podľa súdu prvej inštancie aj pokiaľ by malo ísť o nepriamu retroaktivitu, bolo potrebné uviesť, že pri nej nedochádza k spätnej účinnosti právneho predpisu, ale novým zákonom dochádzalo len k zmenám obsahu právnych vzťahov, ktoré boli inak zachované. V predmetnej veci sa však vznik zákonného vecného bremena viazal na právoplatnosť rozhodnutia a uvedená právna skutočnosť tak nemohla mať spätný účinok v podobe zriadenia vecného bremena. Pokiaľ by sa nová právna úprava mala vzťahovať aj na právne vzťahy vzniknuté do 01.10.1995, zákonodarca by to uviedol v prechodných ustanoveniach, pričom v danom prípade by bolo zároveň nevyhnutné upraviť, k akému okamihu bolo zriadené vecné bremeno pri stavbách povolených do 01.10.1995. 1.4 Na základe vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že na predmetnú vec nebolo možné použiť ustanovenia § 37a vodného zákona. Žalovaná užívala nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov bez právneho dôvodu od 01.01.2021, potom ako uplynula výpovedná lehota po výpovedi predchádzajúcej nájomnej zmluvy zo strany žalovanej. Žalovaná podľa súdu prvej inštancie vzniesla dôvodne námietku premlčania v časti uplatneného nároku od 01.01.2021 do 09.08.2021, nakoľko žaloba bola podaná 09.08.2023 a právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčalo za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. V predmetnej veci začala plynúť dvojročná lehota od 01.01.2021, čiže po skončení doby nájmu, pričom následné užívanie pozemku žalovanou a predpokladaná lehota splatnosti „nájomného“ za rok 2021, t. j. do 31.12.2021, nemala vplyv na plynutie tejto premlčacej lehoty. Žalobcovia mali nepochybne vedomosť o ukončení nájmu ku dňu 31.12.2020, preto práve od 01.01.2021 vedeli, že dochádzalo k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovanej. Pokiaľ išlo o výšku bezdôvodného obohatenia, v prípade, ak mu predchádzal nájomný vzťah, bolo namieste vychádzať z dojednaného nájomného, ktoré odzrkadľovalo výšku náhrady za užívanie v danom čase a danom mieste. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia za rok 2021 vo výške 72,63 Eur (od 09.08.2023 do 31.12.2023), za rok 2022 vo výške 182,82 Eur a za rok 2023 vo výške 106,18 Eur, spolu 361,63 Eur. V zostávajúcej časti premlčaného nároku súd žalobu zamietol. 1.5 O náhrade trov bolo rozhodnuté súdom prvej inštancie tak, že žalobcom priznal náhradu trov konania v rozsahu 54 %, keďže ich úspech v spore predstavoval 77 % a v 23 % boli neúspešní. 2. Proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, a to voči výroku I. a III. v zmysle § 365 písm. f), d) a h) CSP. Žalovaný namietal, že pre záver o (ne) dôvodnosti nároku uplatňovaného navrhovateľom voči odporcovi titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v § 454 Občianskeho zákonníka) bolo treba, aby navrhovateľ preukázal, že medzi ním a odporcom právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t. j. aby preukázal, že odporca (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2012, sp. zn. 7 Cdo 117/2011). To sa v konaní však podľa žalovaného nestalo, pričom bez preukázania výšky majetkovej ujmy nemohol byť nárok z bezdôvodného obohatenia priznaný. Poukázal na to, že bezdôvodné obohatenie a zmluvné plnenie sú dva rozdielne právne dôvody, na základe ktorých bolo možné si uplatňovať nárok v spore. Výška nároku pri zmluvnom plnení vychádza z uzatvorenej zmluvy,
konsenzu medzi dvoma zmluvnými stranami. Hoci nemožno vylúčiť, že uvedená cena môže zodpovedať cene uvedenej v už neplatnej zmluve, bolo potrebné pre uvedený záver nájsť náležitú oporu v skutkových zisteniach aj právnych hodnoteniach. Ak išlo potom o plnenie, bolo možné požadovať protihodnotu výlučne v medziach zákonnej regulácie, nemohla výška náhrady za nadobudnuté obohatenia presiahnuť čiastku zákonnou úpravou pripustenú ako maximálnu výšku plnenia (Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. lObdo/45/2020). V danom prípade súd nesprávne právne posúdil naplnenie a preukázanie všetkých predpokladov priznania bezdôvodného obohatenia. Ďalej žalovaný namietal, že na predmetnú nehnuteľnosť vzniklo v zmysle ustanovenia § 37a zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon), ktorý bol do predmetného zákona vložený novelou č. 199/1995 Z. z. zákonné vecné bremeno a v zmysle § 37a ods. 3 vznikli povinnosti vlastníka nehnuteľnosti strpieť výstavbu a prevádzku vodovodných a kanalizačných radov vo verejnom záujme, a teda vzniklo zákonné vecné bremeno na predmetnú nehnuteľnosť. V zmysle ods. 4 patrila žalobcom, resp. ich právnym predchodcom, jednorazová náhrada v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorú však žalobcovia a ani ich právni predchodcovia nežiadali a premlčacia lehota na žiadanie tejto náhrady už uplynula. Žalovaný poukázal tiež na to, že zákonné vecné bremená mali špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, ktorými boli zriadené. Zároveň však mali aj súkromnoprávny prvok, a preto pokiaľ špeciálny právny predpis neupravoval náhradu súvisiacu s výkonom vecného bremena, bolo potrebné použiť všeobecnú právnu úpravu - Občiansky zákonník a konkrétne § 151n ods. 3 OZ. V zmysle nej vecné bremeno bolo možné užívať za odplatu, ktorá zahŕňala výdavky spojené so zachovaním veci a jej opravou (nález Ústavného súdu ČRPL.ÚS 25/04 zo dňa 25.1.2005). Vodný zdroj F. - D. K. bol pritom postavený ako aj skolaudovaný pred účinnosťou uvedenej novely zákona č. 138/1973 Zb.. Zákonné a vecné bremeno tak teda vzniklo aj v danom prípade. Uvedené oprávňovalo zriaďovateľa a prevádzkovateľa vodohospodárskej výstavby nielen k zriadeniu, ale aj k prevádzkovaniu uvedenej stavby vo verejnom záujme, ktorý v prípade vodného zdroja je nepochybne daný. Žalovaný ďalej poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cd 89/2008, kde súd uviedol: „Pokiaľ špeciálne predpisy, na základe ktorých vznikli zákonné vecné bremená, otázku náhrady za tým spojené obmedzenie vlastníckeho práva upravujú, treba podmienky vzniku a zániku práva na náhradu, ako aj formu a spôsob náhrady posudzovať podľa nich. Pri aplikácii tejto úpravy treba rešpektovať aj zásadu zákazu pravej retroaktivity, z ktorej vyplýva, že vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa zásadne posudzujú podľa právnej úpravy platnej v dobe ich vzniku. Ak teda došlo k vzniku vecného bremena za účinnosti zákona č. 138/1973 Zb., nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona. Súd podotýka, že aj v neskorších právnych predpisoch náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva bola koncipovaná ako jednorazová náhrada, ktorú si bolo potrebné uplatniť zákonom stanovenej lehote.“ Žalovaný ďalej uviedol, že aplikácia § 37a zákona č. 138/1973 Zb. o vodách aj na vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou nebola v rozpore so zákazom retroaktivity. Zákaz nepriamej retroaktivity nebolo možné stotožniť s nemennosťou právneho poriadku, čo by bolo popretím úlohy práva v spoločnosti. Zmena právnej úpravy v materiálnom právnom štáte nielen môže, ale vo verejnom záujme aj musí prinášať zmenu právneho prostredia, a to aj voči subjektom, ktorých právne postavenie už zahŕňa práva a povinnosti určené predchádzajúcou právnou úpravou. Účelom zákazu retroaktivity právnej normy nie je požiadavka nemennosti právnej úpravy, ale požiadavka, aby sa nemenilo právne postavenie subjektu práva v minulosti, teda v období, v ktorom už svoje správanie nemôže prispôsobiť právnemu predpisu (uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 535/11 zo dňa 13.12.2011). 2.1 Vo vzťahu k vzniku a trvaniu vecného bremena žalovaný poukázal na skutočnosť, že zákon č. 138/1973 Zb. bol zrušený od 01.07.2004 zákonom č. 184/2002 Z. z., ktorý však neriešil vo svojich prechodných ustanoveniach vecné bremená vzniknuté predchádzajúcim predpisom a žalovaný mal za to, že bolo potrebné poukázať na platný zákon číslo 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, ktorý bol účinný od 01.11.2002, a ktorý v prechodnom ustanovení v § 42 ods. 6 uvádza, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou uvedeného zákona, zostávajú nedotknuté a vychádzajúc z uvedenej normy bolo potrebné dospieť k záveru, že ostáva zachované aj spomínané zákonné vecné bremeno vzniknuté na základe § 37a zákona č. 138/1973 Z. z.. Žalovaný vo vzťahu k vyššie uvedenej argumentácii poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/173/2018 zo dňa 27.05.2020, ako aj Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 44/2022, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/173/2018, a ktorá potvrdzovala argumentáciu uvedenú žalovaným v tomto odvolaní. Ako podpornú argumentáciu žalovaný poukázal na už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho
súdu SR týkajúci sa zákonných vecných bremien, ktoré však súvisia s náhradou za vecné bremeno, ktoré vzniklo v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ďalej žalovaný dôvodil, že pri aplikácii uvedeného zákona, analogicky k predmetnému prípadu, sa jednalo o obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme a následného odmeňovania za uvedené obmedzenie došlo posunu k odmeňovaniu za zriadenie vecného bremena z opakujúcich sa plnení na jednorazové plnenie ako náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Posledné závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.08.2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020 boli však odlišné - v zmysle nich náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. bola jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t. j. 01.07.2009, pričom sa premlčalo v lehote 3 rokov. Uvedené rozhodnutia vychádzajú z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14.04.2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7Cdo/26/2014 z 24.03.2016, týkajúce sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby žalobu zamietol v celom rozsahu. 3. K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalobcovia tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie pokladajú za vecne správne a odôvodnenie predmetného rozhodnutia považujú za dostatočné, keďže súd prvej inštancie sa podrobne zaoberal aj zákazom retroaktivity, s ktorým názorom sa stotožnili aj žalobcovia, preto navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 4. V replike sa žalovaný vyjadril tak, že bezdôvodné obohatenie a zmluvné plnenie boli dva rozdielne právne dôvody, na základe ktorých bolo možné uplatňovať nárok v spore. Výška nároku pri zmluvnom plnení vychádzala z uzatvorenej zmluvy, konsenzu medzi dvoma zmluvnými stranami. Hoci nebolo možné vylúčiť, že uvedená cena môže zodpovedať cene uvedenej v už neplatnej zmluve, žiada si takýto záver náležitú oporu v skutkových zisteniach aj právnych hodnoteniach. Ak ide potom o plnenie, za ktoré je možné požadovať protihodnotu výlučne v medziach zákonnej regulácie, nemôže výška náhrady za nadobudnuté obohatenia podľa § 458 Občianskeho zákonníka presiahnuť čiastku zákonnou úpravou pripustenú ako maximálnu výšku plnenia (Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. lObdo/45/2020). Vtomto prípade súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne právne posúdil naplnenie a preukázanie všetkých predpokladov priznania bezdôvodného obohatenia a bolo bezpredmetné, či žalobcovia považovali výpočet výšky bezdôvodného obohatenia v prospech žalovaného. Naopak, namiesto riadneho preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia v zmysle vyššie uvedenej judikatúry, ako aj argumentácie uvedenej v odvolaní, žalobcovia postupovali pri výpočte, že im bezdôvodné obohatenie priznané byť nemohlo. Žalovaný poukázal na to, že vo vzťahu k vzniku vecného bremena v zmysle § 37a zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) žalobcovia neuznávajú argumentáciu žalovaného a prikláňajú sa k argumentácii súdu vo vzťahu k vzniku ako aj k retroaktivite. Žalovaný sa v celom rozsahu pridržiava argumentácie uvedenej v odvolaní, nakoľko má za to, že súd nesprávne rozhodol a žiada, aby odvolací súd rozhodol tak, ako uviedol žalovaný v jeho odvolaní. 5. V duplike sa žalobcovia vyjadrili tak, že vzhľadom na to, že žalovaný v jeho ďalšom vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti ani dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, žalobcovia nepovažovali za účelné a efektívne opakovať ich doterajšie vyjadrenia. Poukázali na to, že ich nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia pred súdom riadnym spôsobom preukázali, nakoľko bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že žalovaný užíval predmetný pozemok bez právneho titulu a bez akejkoľvek náhrady za uvedené užívanie. Uvedené konanie žalovaného malo za následok jeho bezdôvodné obohacovanie na úkor žalobcov. Opätovne navrhli, aby rozsudok súdu prvej inštancie bol potvrdený odvolacím súdom. 6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) postupom podľa ustanovenia § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušil vo výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 361,63 Eur a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vec vrátil podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7. Podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
8. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. 9. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
10. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
11. Odvolací súd poznamenáva, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). 12. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalovanej je dôvodné. V rámci uplatneného odvolacieho dôvodu, posudzujúc odvolanie podľa jeho obsahu v súlade s ust. § 124 CSP, odvolateľka namietala, že žalobcom sa nepodarilo preukázať naplnenie všetkých skutočností potrebných pre riadne priznanie bezdôvodného obohatenia, ako aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky zákazu retroaktivity ohľadne ust. § 37a zákona o vodách. 13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaná užívala nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov bez právneho dôvodu od 01.01.2021, potom, ako uplynula výpovedná lehota po výpovedi predchádzajúcej nájomnej zmluvy zo strany žalovanej. Podľa záverov súdu prvej inštancie žalobcovia mali nepochybne vedomosť o ukončení nájmu ku dňu 31.12.2020, preto práve od 01.01.2021 vedeli, že dochádzalo k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovanej. Pokiaľ išlo o výšku bezdôvodného obohatenia, v prípade, ak mu predchádzal nájomný vzťah, bolo namieste vychádzať z dojednaného nájomného, ktoré odzrkadľovalo výšku náhradu za užívanie v danom mieste a čase. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že s poukazom na prechodné a záverečné ustanovenia predmetného zákona o vodách a s prihliadnutím na zákaz retroaktivity mal súd prvej inštancie za to, že ust. § 37a nebolo možné aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01.10.1995. Pokiaľ by sa nová právna úprava mala vzťahovať aj na právne vzťahy vznikuté do 01.10.1995, zákonodarca by to uviedol v prechodných ustanoveniach, pričom v takom prípade by bolo zároveň nevyhnutné upraviť, k akému okamihu bolo zriadené vecné bremeno pri stavbách povolených do 01.10.1995.
14. Podľa odvolacieho súdu žalobcovia sa domáhali predmetného plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný (§ 451 Občianskeho zákonníka). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú 1) získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), 2) protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, 3) majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého), 4) príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Len splnenie uvedených predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. 15. Zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/117/2011 zo dňa 28. mája 2012 vyplýva: „Pre záver o ne/dôvodnosti nároku uplatňovaného navrhovateľom voči odporcovi titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v §
454 Občianskeho zákonníka) bolo treba, aby navrhovateľ preukázal, že medzi ním a odporcom právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t. j. aby preukázal, že odporca (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma, ako aj príčinná súvislosť medzi získanním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy.“ V danom prípade však výška majetkovej ujmy nebola riadne preukázaná.
16. Odvolací súd konštatuje, že bezdôvodné obohatenie a zmluvné plnenie sú dva rôzne právne dôvody, na základe ktorých je možné si uplatňovať nárok v spore. Výška nároku pri zmluvnom plnení vychádza z uzatvorenej zmluvy, konsenzu medzi dvoma zmluvnými stranami. Nemožno vylúčiť, že uvedená cena môže zodpovedať cene uvedej v už neplatnej zmluve, avšak je potrebné, aby takýto záver mal náležitú oporu v skutkových zisteniach aj právnych hodnoteniach. Ak ide potom o plnenie, za ktoré je možné požadovať protihodnotu výlučne v medziach zákonnej regulácie, nemôže výška náhrady za nadobudnuté obohatenie podľa § 458 Občianskeho zákonníka presiahnuť čiastku zákonnou úpravou pripustenú ako maximálnu výšku plnenia (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Obdo 45/2020). Vzhľadom na uvedené potom nebola táto otázka správne posúdená. 17. Pokiaľ ide o závery súdu prvej inštancie týkajúce sa toho, že s poukazom na prechodné a záverečné ustanovenia zákona o vodách a s prihliadnutím na zákaz retroaktivity mal za to, že ust. § 37a nebolo možné aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01.10.1995, odvolací súd vyhodnotil tieto závery ako predčasné, a preto nesprávne. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že predmetné závery súdu prvej inštancie nijako nereflektujú na závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 2Obdo/51/2022, ktorý na dovolaciu otázku, či možno založiť verejnoprávne vecné bremeno k vodohospodárskej líniovej stavbe na základe analogickej aplikácie v právnej úprave vecného bremena bez výslovnej zákonnej úpravy, uviedol, že „ide o otázku hypotetickú, ktorá nie je rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. Dôvodom pre rozhodnutie vo veci samej nebolo vyriešenie žalobcom sformulovanej právnej otázky, nakoľko tak ako súd prvej inštancie, tak ani súd odvolací nezaložili verejnoprávne vecné bremeno k spornej stavbe, resp. žiaden z konajúcich súdov nezaložil verejnoprávne vecné bremeno k líniovej stavbe. Sám odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, že pre vec v rozhodnom čase upravoval majetkovoprávne vyporiadanie súvisiace s užívaním stavby na cudzom pozemku len § 37 ods. 2 a 4 zákona č. 138/1973 Zb., a to tak, že bolo možné nehnuteľnosť vyvlastniť, ak sa ju nepodarilo získať dohodou, teda zákon neupravoval zriadenie zákonného vecného bremena, resp. takáto právna úprava v čase vydania predmetného rozhodnutia o zriadení stavby absentovala. Práve z dôvodu potreby posúdenia prípadného práva na náhradu za zriadenie stavby na pozemku žalobcu a z dôvodu absentujúcej právnej úpravy odvolací súd vychádzajúc z čl. 11 ods. 4 Listiny a § 20 ods. 4 Ústavy SR pristúpil k posúdeniu prípadného nároku vlastníka nehnuteľnosti za obmedzenie užívania primerane podľa inštitútu, ktorý je svojím charakterom najbližší, teda vecnému bremenu. Nevyhnutným predpokladom k tomu, aby súd mohol rozhodnúť o tom, či vôbec a pokiaľ áno, tak aká konkrétna náhrada žalobcovi za ním tvrdené obmedzenie jeho vlastníckeho práva patrí, je vyhodnotenie právneho vzťahu, aký vznikol medzi subjektami, resp. prioritne zistenie existencie právneho titulu, na základe ktorého v minulosti právny predchodca žalovaného užíval pozemky žalobcu, prípadne jeho právnych predchodcov. A v zápätí súd môže pristúpiť k ustáleniu potencionálnej náhrady, kedy zisťuje, či vlastníkovi prislúcha vôbec nejaká náhrada, či je jednorazová, prípadne opakovaná a aká je jej výška. Použitie analógie inštitútu zákonného vecného bremena predstavuje v súdenej veci spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k nehnuteľnostiam vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu. Dovolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že základným východiskom pre priznanie, resp. nepriznanie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva je právna kvalifikácia vzťahu medzi vlastníkom nehnuteľnosti – pozemku a vlastníkom cudzej stavby, ktorá na tomto pozemku stojí. V predmetnej veci dospel odvolací súd k záveru, že v súdenej veci platná právna úprava takýto druh stavu nijako špeciálne neupravovala, následne preto pristúpil k použitiu analógie inštitútu najviac zodpovedajúcemu svojou povahou, obsahom a účelom vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom cudzej stavby, a to inštitútu vecného bremena. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že odvolací súd nijako verejnoprávne vecné bremeno k vodohospodárskej línikovej stavbe nezaložil, iba zvolil analogické použitie pre vec najbližšiemu, teda inštitútu zákonného vecného bremena na preklenutie absentujúcej právnej úpravy náhrady za užívanie pozemku, ergo pre rozhodnutie vo veci nebola dovolateľom formulovaná otázka kľúčová, resp. jej riešenie by ostalo bez významu pre rozhodnutie vo veci predmetného konania“. Okrem toho odvolací súd poukazuje i na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015, 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016 (R 73/2016) a 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, v ktorých bola daná odpoveď na otázku, či vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená vodohospodárska líniová stavba,
má nárok na jednorazovú náhradu vopred za celé obdobie trvania obmedzenia jeho vlastníckeho práva alebo na náhradu opakovanú, pričom z uvedených rozhodnutí vyplýva, že nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v prípade zákonného vecného bremena má formu jednorazovej náhrady. 18. Okrem toho odvolací súd dáva do pozornosti aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2023, zo záverov ktorého vyplýva, že „...v danom prípade, a to aj v obdobných prípadoch, dochádza k uplatňovaniu nárokov súvisiacich so zásahmi do vlastníckeho práva v čase socializmu, kde vlastnícke právo bolo menej rešpektované a chránené, ako je tomu po roku 1989, resp. 1983, keď prišlo k podstatným zmenám v právnej úprave týkajúcej sa vlastníckeho práva (opätovne zavedenie inštitútu vydržaniai a podobne). Potreba nájsť spravodlivé riešenia neznamená, že je spravodlivé ponechať riešenie týchto vzťahov nanútením riešenia navrhnutého žalobou obmedzeného vlastníka ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ súd rozhodne o charaktere nároku, trvale riešiaceho vzťahu medzi vlastníkom veci (nehnuteľnosti zaťažujúcej) obmedzujúcej iného vlastníka na základe analógie využitím do úvahy prichádzajúceho zákonného inštitútu, nie je možné považovať takéto posúdenie nároku vyplývajúceho z obmedzenia vlastníckeho práva, ktoré má trvalý charakter, za nemajúce zákonný podklad, a preto za protiústavné. Naopak, riešenie, ktoré zvolili súdy aj v prípade sťažovateľky, možno považovať za najšetrnejšie a trvalé riešenie vzťahov vzniknutých v minulosti z hľadiska núteného obmedzenia vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Sťažovateľkou navrhnuté riešenie v podobe cyklicky opakovaného návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia sa nejaví ako spravodlivé už aj vzhľadom na skutkové okolnosti veci, keď sťažovateľka v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam pri bežnej opatrnosti mohla a mala vedieť o takomto obmedzení vlastníckeho práva, pričom existencia tohto obmedzenia sa v prípade prevodu vlastníckeho práva mala odraziť aj v nadobúdacej cene. Vzhľadom na charakter žalobou uplatnených majetkových nárokov, ktoré podliehajú premlčaniu, si mala tieto uplatniť včas v rámci plynutia premlčacej doby“. 19. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vrátane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). 20. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vec prejednať a rozhodnúť o žalobnom návrhu žalobcov tak, že opätovne nariadi pojednávanie vo veci samej a na základe vykonaného dokazovania rozhodne vo veci samej. Pritom zdôvodní, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých záverov vychádzal a ako ich skutkovo a právne vyhodnotil. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlí tak, aby z odôvodnenia nevyplývala jednostrannosť, a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. 21. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej okresný súd opätovne rozhodne aj o práve na náhradu trov prvoinštančného konania, a tiež o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP), ktoré tiež náležite s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenia aj odôvodní. 22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)
V Žiline dňa 27. januára 2026 JUDr. Roman Tichý predseda senátu
JUDr. Eva Malíková
člen senátu
JUDr. Vladimír Topoľančík
člen senátu