Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/12/2026

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne: A. B., C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XXX, XXX XX E., právne zastúpená: Hriadel- Heger & Partners s.r.o., so sídlom Železničiarska 3191/18, 811 04 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 643 359, proti žalovanému: F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XXX, XXX XX E., právne zastúpený: Advokátska kancelária Mestická, Slovíková, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova 6, 010 01 Žilina, IČO: 36 421 910, v konaní o zrušenie a vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. -292 zo dňa 26. septembra 2025, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovanému voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie (výrok I. odvolaním napadnutého uznesenia) a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II. odvolaním napadnutého uznesenia). 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -287 zo dňa 04.03.2025, právoplatným dňa 21.03.2025, bolo konanie na základe zhodného návrhu strán sporu prerušené podľa , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Nakoľko žiadna zo strán sporu nepodala do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti predmetného uznesenia návrh na pokračovanie v konaní, súd v zmysle konanie zastavil a o trovách konania rozhodol podľa v spojení s majúc za to, že právo podať návrh na pokračovanie v konaní prináležalo obom stranám sporu, preto obom stranám sporu možno rovnako pričítať zavinenie na zastavení konania. 2. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v júc za to, že: (i) neboli splnené procesné podmienky, (ii) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (iii) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, (iv) právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 2.1. Na rozvinutie uvádzaných dôvodov žalobkyňa uviedla, že už v čase podania žaloby na súd výslovne navrhla, aby súd v záujme hospodárnosti konania podľa zvážil spojenie prípadných konaní o vyporiadanie majetku strán, ak by sa preukázalo, že niektoré časti ich spoločného majetku sú vedené v inom vlastníckom režime (podielové spoluvlastníctvo). Týmto návrhom žalobkyňa sledovala, aby súd mohol o všetkých majetkových otázkach medzi bývalými manželmi rozhodnúť jednotne, efektívne a hospodárne, bez nutnosti viesť viacero samostatných konaní. Následne bolo

na Okresnom súde Žilina začaté aj konanie o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva medzi tými istými účastníkmi, vedené pod sp. zn. . Počas konania mali strany sporu preukázateľný záujem o zmierlivé a mimosúdne riešenie veci, o čom svedčí ich spoločný procesný návrh na prerušenie konania podľa , ktorý bol súdom akceptovaný. Účelom tohto procesného postupu nebolo spôsobenie prieťahov, ale vytvorenie priestoru pre konštruktívne rokovania o dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Žalobkyňa zdôraznila, že ani po prerušení konania nebola zo strany účastníkov preukázaná pasivita, ale naopak, prebiehali rokovania smerujúce k dohode, ktorá by mohla byť následne predložená súdu na schválenie. Predmetná vec tak nebola v stave nečinnosti, ale v procese hľadania konsenzuálneho riešenia, čo je plne v súlade s princípom uvedeným v základných princípov , podľa ktorého je povinnosťou súdu viesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu sporu. 2.2. Súčasne žalobkyňa poukázala na to, že zastavenie konania v dôsledku uplynutia šesťmesačnej lehoty podľa je v danej veci neprimerane formalistickým postupom, ktorý nezohľadňuje ani povahu prejednávanej veci, ani doterajšie správanie strán, ich úsilie o mimosúdnu dohodu a súvisiace konanie o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Z uvedených dôvodov považuje žalobkyňa za nevyhnutné, aby sa v konaní pokračovalo, pričom zastavenie konania bez akéhokoľvek predchádzajúceho vyzvania strán na oznámenie stavu rokovaní alebo ich stanoviska k ďalšiemu procesnému postupu nepovažuje za postup zodpovedajúci princípom spravodlivého procesu, hospodárnosti a právnej istoty. Podľa jej názoru nie je zmyslom inštitútu uvedeného v ust. sankcionovať procesnú nečinnosť, ale poskytnúť stranám čas a priestor na rokovania, ktoré môžu viesť k dobrovoľnému, rýchlejšiemu a hospodárnejšiemu riešeniu sporu. V predmetnej veci mala žalobkyňa za to, že prvostupňový súd uplatnil izolovane, bez prihliadnutia na konkrétny účel, pre ktorý bolo konanie prerušené. Žalobkyňa i žalovaný zhodne požiadali o prerušenie konania práve preto, aby mohli rokovať o mimosúdnej dohode o vyporiadaní BSM. V tejto súvislosti bolo teda prerušenie konania výsledkom aktivity strán a ich snahy o efektívne vyriešenie veci, nie pasivity alebo nezáujmu o pokračovanie v konaní. Ak súd po uplynutí lehoty uvedenej v pristúpil k automatickému zastaveniu konania bez overenia stavu mimosúdnych rokovaní, podľa žalobkyne uplatňoval formalistický výklad, ktorý nezodpovedá zásade proporcionality. Zastavenie konania je prísny procesný následok, ktorého využitie má byť vyhradené len pre prípady jasnej a preukázanej nečinnosti strán. V danom prípade však podľa žalobkyne nešlo o procesnú nečinnosť, ale o priebežné rokovania medzi stranami smerujúce k dohode o vyporiadaní majetku. Súd prvej inštancie mohol a mal zvoliť miernejší procesný postup, ktorý by zodpovedal zásade nielen hospodárnosti konania ale aj spravodlivému procesu. Pred rozhodnutím o zastavení mohol účastníkov vyzvať na oznámenie, či v konaní žiadajú pokračovať, prípadne ich poučiť o následkoch uplynutia šesťmesačnej lehoty. Takýto postup by bol plne v súlade so základnými princípmi, na ktorých je postavený . Tieto princípy ukladajú súdu povinnosť postupovať spravodlivo, hospodárne, bez zbytočných prieťahov a v súlade so zásadou právnej istoty. 2.3. Tiež poukázala na to, že vzhľadom na charakter prejednávanej veci (vyporiadanie BSM) ide o komplexný celok, ktorý si vyžaduje zaoberať sa viacerými okruhmi cez hnuteľné veci, nehnuteľnosti, či nadobudnuté finančné aktíva alebo spoločné záväzky. Takéto veci si spravidla vyžadujú viac času na rokovania, vyhodnotenie návrhov a prípravu dohody. Striktne formálne uplatnenie bez prihliadnutia na tieto okolnosti tak viedlo podľa žalobkyne k neprimeranému následku, ktorý nie je v súlade s účelom civilného procesu ako prostriedku na spravodlivé vyriešenie veci. Zopakovala, že ak súd rozhodol o zastavení konania bez akejkoľvek výzvy či informácie o hroziacom následku, znemožnil tým žalobkyni predložiť informáciu o stave rokovaní, návrhy na ďalší postup alebo prípadne podať návrh na pokračovanie v konaní. 2.4. Osobitne žalobkyňa zdôraznila, že predmetom konania bolo vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré bolo vecne a skutkovo previazané s ďalším konaním o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tých istých účastníkov (konanie vedené pod sp. zn. na Okresnom súde Žilina). V takejto situácii bolo podľa nej legitímne a primerané očakávať, že súd aspoň minimálnym spôsobom preverí stav týchto konaní, alebo strany vyzve na vyjadrenie, či žiadajú v konaní pokračovať. Svojím postupom prvostupňový súd zabránil tomu, aby žalobkyňa uplatnila svoje procesné práva a domohla sa meritórneho rozhodnutia vo veci. Takéto rozhodnutie preto nezodpovedá ani základným zásadám v článku 10 a 17 , ktoré súdu ukladajú povinnosť konať spravodlivo, hospodárne a efektívne. Zároveň tak predmetné uznesenie disponuje aj procesnou vadou v zmysle , ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zastavením konania o vyporiadanie BSM sa tento cieľ základných princípov sporového konania poprel. Naopak, vznikla situácia, ktorá je v rozpore s princípom hospodárnosti a strany budú nútené iniciovať nové konanie s rovnakým predmetom, predkladať opätovne tie isté dôkazy a vyjadrenia, pričom vec bude

musieť prejsť oboznámením sa u nového prideleného sudcu. Tento postup vedie k neefektívnemu využívaniu zdrojov aj na strane súdu a k zbytočnému predlžovaniu konania. Mala potom za to, že pokračovanie v konaní o vyporiadanie BSM by umožnilo komplexné a efektívne posúdenie všetkých majetkových väzieb medzi stranami a ich zohľadnenie v už začatom konaní. 2.5. Žalobkyňa prejavila názor, že ani pri existencii zákonnej lehoty podľa nie je súd zbavený povinnosti zvoliť taký postup, ktorý bude primeraný okolnostiam prípadu a v súlade s princípom proporcionality. Zastavenie konania ako najprísnejší možný následok by malo byť použité iba v prípade, že žiadny iný, menej invazívny procesný postup nie je možný alebo vhodný. V posudzovanej veci existovalo niekoľko alternatívnych procesných riešení, ktoré by boli v súlade so zákonom aj so zásadami civilného procesu, ako napríklad: (i) súd mohol účastníkov vyzvať na vyjadrenie, či žiadajú pokračovať v konaní, a v prípade preukázanej aktivity strán následne vydať uznesenie o pokračovaní konania, (ii) súd mohol konanie opätovne prerušiť na kratší časový úsek (napr. tri mesiace) za účelom umožnenia dokončenia rokovaní o dohode, (iii) prípadne mohol nariadiť pojednávanie, a to nielen za účelom preverenia stavu mimosúdnych rokovaní. Tieto menej prísne procesné alternatívy by plne zachovali účel , teda umožniť účastníkom pokus o zmier, a zároveň by zabránili tomu, aby boli účastníci sankcionovaní za svoju iniciatívu smerujúcu k dohode. Uplatnenie týchto možností by bolo tiež v súlade so zásadou proporcionálnosti a hospodárnosti. 2.6. Žalobkyňa mala preto za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď bez zohľadnenia týchto okolností a bez snahy zvoliť miernejší postup rozhodol o zastavení konania, čím prekročil rámec procesnej primeranosti a porušil princípy, na ktorých je civilný sporový proces postavený. V danej veci pritom pretrváva legitímny záujem strán na mimosúdnom vyriešení sporu a zároveň v čase vydania uznesenia existovala aj procesná možnosť menej invazívnych riešení. Zastavením konania súd neprimerane zasiahol do práva žalobkyne na spravodlivý proces a poprel cieľ, ktorý strany sledovali riadne podaným zhodným návrhom na prerušenie konania. Pokračovanie v konaní by naopak umožnilo komplexné a efektívne riešenie majetkových pomerov strán a vytvorilo by predpoklady pre meritórne rozhodnutie, resp. schválenie prípadnej dohody. Navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana ( ), t. j. žalobkyňa, keďže súd prvej inštancie konanie, ktoré podaním žaloby iniciovala práve ona, zastavil, v zákonom stanovenej lehote ( ) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [ v spojení s ], preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. , viazaný odvolacími dôvodmi podľa a bez nariadenia pojednávania postupom podľa a contrario v spojení s uznesenie súdu prvej inštancie podľa ýroku I. ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania ako vecne správne potvrdil.

5. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností potrebných pre jeho rozhodnutie vo veci. Dôvody, pre ktoré bolo konanie zastavené, súd prvej inštancie správne pomenoval a vyhodnotil v odôvodnení rozhodnutia, s týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje. Ani dôvody, na ktorých žalobkyňa obsahovo zakladá svoje odvolanie, nemohli privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. 6. Ku kľúčovým odvolacím argumentom žalobkyne odvolací súd uvádza: 7. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie podľa zastavil konanie z dôvodu, že sporové strany nepodali návrh na pokračovanie v konaní do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala predovšetkým skutočnosť, že súd „pristúpil k automatickému zastaveniu konania bez overenia stavu mimosúdnych rokovaní“, keď strany neboli pasívne, ale medzi nimi prebiehali mimosúdne rokovania, namietala formalistický výklad príslušných ustanovení zákona, ktorý nezodpovedá zásade proporcionality a je v rozpore so základnými zásadami civilného sporového konania (, 10 a 17), pričom podľa jej názoru bolo povinnosťou súdu pred zastavením konania vykonať iné (alternatívne) úkony vedúce k pokračovaniu v konaní (napr. vyzvať strany, či žiadajú pokračovať v konaní, opätovne prerušiť konanie na určitú dobu či nariadiť pojednávanie a zistiť stav mimosúdnych rokovaní). Na uvedené „pochybenie súdu“ potom naviazala všetky uplatnené odvolacie dôvody.

8. Prerušenie konania podľa je osobitným prípadom obligatórneho prerušenia konania. Súd je povinný konanie prerušiť ak sporové strany zhodne navrhnú prerušenie konania alebo zhodne navrhnú odročenie pojednávania. Konsenzus strán sporu o prerušení alebo odročení pojednávania je prejavom ich dispozície s konaním, čo je v danom prípade ešte zvýraznené povahou konania o vyporiadanie BSM, v ktorom majú obidve v spore proti sebe stojace strany tak postavenie žalobcu ako aj postavenie žalovaného (iudicium duplex). Súd pritom v prípade subsumovanom pod ust. neskúma, či sa návrh na prerušenie neprieči účelu sporu, ale konanie vždy preruší na zhodný návrh strán, pretože nová procesná úprava sporového konania je prísne ovládaná dispozičným princípom a procesnou aktivitou strán sporu. Preto zároveň platí, že súd môže v konaní prerušenom podľa pokračovať len na návrh jednej zo sporových strán; zároveň zákon výslovne určuje aj lehotu, dokedy možno taký návrh podať najneskôr (a to do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania podľa ). Ak takýto návrh nie je podaný do konca zákonom stanovenej lehoty, súd konanie (obligatórne) zastaví.

9. Odvolací súd musí po oboznámení sa s priebehom konania skonštatovať, že námietka žalobkyne o nesplnení procesných podmienok pre vydanie uznesenia o zastavení konania nemôže nijako obstáť. Nakoľko obidve sporové strany zhodne požiadali o prerušenie konania z dôvodu prebiehajúcich rokovaní o mimosúdnom vyriešení sporu, súd prvej inštancie im zákonom predpokladaným procesným postupom podľa vytvoril požadovaný priestor pre mimosúdne vyriešenie veci. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať (a to osobitne vo vzťahu k argumentácii žalobkyne o porušení základných zásad ), že súd nijako nezanedbal svoju povinnosť „viesť strany sporu k zmierlivému riešeniu sporu“ (), keď práve tým, že konanie prerušil, poskytol stranám priestor na mimosúdne urovnanie sporných vzťahov. V tomto kontexte odvolací súd zdôrazňuje na jednej strane procesnú jednoduchosť, na druhej strane však aj procesnú dôležitosť návrhu na pokračovanie v konaní. Ide o dispozitívny úkon strany sporu vo forme (jednoduchého) písomného oznámenia, že žiada pokračovať v prerušenom konaní, avšak je nevyhnutné, aby takýto návrh bol podaný najneskôr do 6 mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Túto lehotu stanovuje zákon. Keďže v danom prípade strany sporu návrh na pokračovanie v konaní do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania nepodali, boli splnené zákonné podmienky na zastavenie konania v zmysle . Procesný postup súdu prvej inštancie preto odvolací súd hodnotí ako plne súladný s platnými procesnými predpismi. 10. Uvedené závery podporuje aj judikatúra vyšších súdnych inštancií. V tomto smere odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.05.2018, z ktorého vyplýva: „ak k mimosúdnemu vyriešeniu sporu nedošlo, bolo povinnosťou žalobkyne, ak by mala záujem, aby konanie pokračovalo pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, urobiť dispozičný úkon na pokračovanie v konaní. Neobstojí preto argumentácia žalobkyne, že procesnú aktivitu v tomto smere mal uskutočniť sám súd prvej inštancie, pretože súd má takúto povinnosť ohľadom konaní prerušených podľa a CSP. V konaniach prerušených podľa ust. je ich pokračovanie, ako už bolo uvedené vyššie, viazané na dispozičný úkon strany sporu, ktorý ale v prejednávanej veci žalobkyňa (a ani žalovaný) v zákonom stanovej lehote neurobila. Súd prvej inštancie nemal preto inú možnosť, než v zmysle ust. konanie zastaviť“. Úvahy žalobkyne o tom, že zastavením konania došlo k odňatiu jej práva na spravodlivý proces, preto nie sú namieste. Pokiaľ súd prvej inštancie konanie zastavil podľa , išlo o vecne správny postup súdu prvej inštancie, ktorý nebol v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením, a teda nedošlo ani k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces, resp. odňatiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

11. Odvolací súd dáva tiež do pozornosti nález Ústavného súdu SR č. k. -57 zo dňa 28.04.2020, z odôvodnenia ktorého pod odsekom 14.3 rovnako vyplýva záver, že po uplynutí šiestich mesiacov od prerušenia konania právny poriadok predpokladá, že ak sa návrh na pokračovanie v konaní v tejto lehote (t.j. do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania) nepodá, nastáva predvídateľný následok vo forme zastavenia konania v zmysle ust. . Ústavný súd teda rovnako k zákonnej úprave ust. vyslovil, že na pokračovanie prerušeného konania je nevyhnutný návrh strany sporovej strany. 12. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní argumentovala zásadami hospodárnosti a efektívnosti konania (t.j. že žalobkyňa prejavila vôľu, aby o ich spore rozhodol súd, pričom po zastavení tohto konania bude potrebné iniciovať nové súdne konanie), je potrebné poznamenať, že zásada hospodárnosti konania sama osebe

nemôže znamenať dôvod na ospravedlnenie procesnej pasivity strany v konaní, pretože uvedené by sa dostalo do rozporu s inými zásadami civilného procesu (napr. so zásadou koncentrácie konania znamenajúcej sústredenie určitých úkonov v určitých lehotách a štádiách konania). Správanie strany spočívajúce v nerešpektovaní lehôt stanovených zákonom je v priamom rozpore so zásadou rýchlosti, hospodárnosti a efektívnosti konania, ktorú napokon samotná žalobkyňa (uplatnením svojho nároku pred súdom) očakávala. V tomto zmysle teda pasivitu strany nemožno ospravedlniť odvolávaním sa na základné zásady civilného sporového procesu. Nie postupom súdu (a už vôbec nie jeho „pochybením“) nastal následok v podobe zastavenia tohto súdneho konania, ale k uvedenému došlo v dôsledku procesnej pasivity strán sporu, keď ani jedna z nich neučinila v konaní včas potrebný procesný úkon pre jeho pokračovanie. 13. Žalobkyňa sa tak (úplne neopodstatnene) snaží sa vlastné pochybenie (v podobe nepodania včasného návrhu na pokračovanie v konaní), ktoré má pre ňu nepriaznivé procesné následky, preniesť na súd, čo nemožno akceptovať. Zodpovednosť za to, akým spôsobom bude strana využívať svoje procesné práva a plniť procesné povinnosti a aké následky sú s tým spojené (aj prípadné nepriaznivé), musí znášať táto strana a jej prípadné pochybenie nemožno prenášať na súd v podobe námietky denegatio iustitiae či prílišného formalizmu. V okolnostiach prejednávanej veci teda platí, že zodpovednosť za pokračovanie v konaní nemožno prenášať na súd (ako sa o to snaží odvolateľka), ale táto ležala na pleciach strán sporu, ktoré zhodne navrhli konanie prerušiť. Nemožno potom nijako vyčítať súdu, ktorý po uplynutí stanovenej lehoty konanie zastavil, pretože tak konal plne rešpektujúc dikciu zákona, ktorým je pri svojom rozhodovaní viazaný. 14. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje, zdôrazňujúc súladnosť postupu súdu s príslušnými ustanoveniami zákona, na stabilný právny názor ústavného súdu vyjadrený napr. v rozhodnutiach sp. zn. , , podľa ktorého uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno považovať za porušenie základného práva podľa . 15. V tomto zmysle je potrebné odmietnuť aj argumentáciu žalobkyne, že nedošlo k „procesnej pasivite“ strán sporu. Práve naopak, obsah spisu svedčí o tom, že iba v dôsledku nevykonania príslušného procesného úkonu (nepodanie návrhu na pokračovanie v konaní včas, do uplynutia lehoty, na ktorú bolo konanie prerušené), čo nemožno hodnotiť inak ako procesnú pasivitu strán sporu, došlo k procesnému následku (vydaniu uznesenia o zastavení konania), ktorý teraz žalobkyňa namieta. Skutočnosť, v akej intenzite, s akým priebehom a výsledkom (a či vôbec) prebiehali medzi stranami mimosúdne rokovania v čase prerušeného konania (t.j. či boli strany „aktívne“ v mimosúdnych rokovaniach) nie je právne významná. Pre pokračovanie v konaní bolo potrebné (niektorou zo strán) učiniť návrh na pokračovanie v konaní, k čomu nedošlo (pričom práve túto, pre vec zásadnú, otázku, ponecháva odvolateľka úplne bez povšimnutia, resp. túto skutočnosť nečiní nijako spornou). 16. V intenciách uvedeného odvolací súd poukazuje na to, že strany sporu boli o následkoch spojených s uplynutím lehoty prerušeného konania osobitne poučené priamo v napadnutom uznesení. V tejto súvislosti odvolací súd akcentuje jednak kvalifikované zastúpenie oboch strán sporu advokátmi (t.j. osobami znalými práva, ktorým sú známe práva a povinnosti sporových strán v konaní pred súdom, ako aj následky zmeškania lehôt stanovených na vykonanie určitých, konkrétnych procesných úkonov v konaní pred súdom) a jednak zásadu vigilantibus iura scripta sunt, čiže „práva patria len bdelým“ (ostražitým, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. 11. 2011, sp. zn. ). Bolo potom vecou a zodpovednosťou strán sporu (zastúpených kvalifikovaným zástupcom) a v ich možnostiach „ustrážiť“ si lehotu na podanie návrhu na pokračovanie v konaní a tento návrh podať včas, aby konanie mohlo pokračovať. 17. Možno teda uzavrieť, že pokračovanie v konaní bolo výlučne v dispozícii strán sporu (a nie súdu), a teda aj aktivita smerujúca k pokračovaniu v konaní mala vyjsť (a bola očakávaná) od strán sporu (a nie od súdu). Nemožno potom v žiadnom prípade konštatovať, že bolo povinnosťou súdu vyzývať strany sporu na oznámenie výsledku mimosúdnych rokovaní (resp. štádia, v akom sa tieto rokovania nachádzajú), ani vyzývať na oznámenie, či niektorá zo strán chce (mieni) podať návrh na pokračovanie v konaní. 18. Pokiaľ teda zákon () ukladá súdu povinnosť postupovať

v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádzať zbytočným prieťahom, konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb (), uvedené nemožno vztiahnuť na postup v prerušenom konaní podľa , keďže v takom prípade je súd v zmysle dikcie zákona povinný konanie zastaviť, a nie vyhľadávať iné možné alternatívy, ako v konaní pokračovať, ako to uvádza odvolateľka. Dikcia ust. „... súd konanie zastaví“ teda nedáva súdu možnosť upozorniť strany na (blížiace sa) uplynutie lehoty šesť mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, vyzývať strany na podanie návrhu na pokračovanie v konaní, nariadiť pojednávanie, ani opätovne prerušiť konanie, ale ukladá mu priamo povinnosť konanie zastaviť. Snahy žalobkyne vykladať predmetné ustanovenie (jeho zmysel, účel) inak nemôžu uspieť. 19. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preskúmavané uznesenie súdu prvej inštancie a procesný postup predchádzajúci jeho vydaniu bol v súlade so zákonom, preto napadnuté uznesenie podľa ako vecne správne potvrdil. 20. V nadväznosti na vecnú správnosť odvolaním napadnutého I. výroku uznesenia súdu prvej inštancie, odvolací súd ako vecne správny posúdil aj závislý výrok II. o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie v súlade so zásadou procesného zavinenia strán sporu na zastavení konania vyplývajúcou z rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepatrí právo na náhradu trov konania, pretože žiadna zo strán nepodala návrh na pokračovanie v konaní, a teda obe rovnakou mierou procesne zavinili, že konanie bolo zastavené, keď vo vzťahu k tomu výroku žalobkyňa ani osobitnú odvolaciu argumentáciu neprodukovala. 21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia , CSP a . V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalobkyne bol plne úspešný žalovaný, ktorému by teda zásadne patril nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko bol žalovaný v odvolacom konaní nečinný a z obsahu spisu nevyplýva, že mu v súvislosti s odvolacím konaním vznikli nejaké trovy, rozhodol súd tak, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a 2 ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a 2 ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a 2 ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( ) .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( ).

V Žiline, dňa 27. januára 2026. JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Roman Tichý

člen senátu