Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/67/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, C., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár s.r.o., Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovaným: 1/ D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, C. a 2/ F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom E. X, C., obaja zastúpení: JUDr. Ján Lemeš, advokát, Žižkova 19, Košice, o určenie neexistencie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. -346 z 20. augusta 2024

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovaným v 1. a 2. rade proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému určenia, že pôvodne žalovaný A. H., bytom F. X, C. nie je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. 11013 v katastrálnom území I., okres Košice III, obec C. - D. E. F. J. K. XX, L. K. XXX, na 7. poschodí obytného domu na C. M. K. X, ako aj podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu, ako aj náhrady trov konania. Podľa odôvodnenia žaloby sa žalobkyňa v roku 2020 dozvedela z katastra nehnuteľností, že A. H. je uvedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti, ktorá je výlučne vlastníctvom žalobkyne ako dedičky po E. L., N. L., jej matky, ktorá medzičasom zomrela, pričom predmetnú nehnuteľnosť nadobudla na základe Osvedčenia o dedičstve sp. zn. Dnot 161/98. Po tom, ako bol žalobkyni ustanovený Centrom právnej pomoci advokát, táto modifikovala svoj žalobný návrh, keď v podstatnom doplnila rozhodujúce skutočnosti tvrdené v žalobe (zmenila tvrdený skutkový stav) o novú argumentáciu a skutkové okolnosti rozhodné pre uplatnený nárok týkajúce sa dôvodov neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 7.9.2011, od ktorej novej skutočnosti následne odvodzovala neplatnosť dobrovoľnej dražby sporného bytu a tým aj existenciu svojho vlastníckeho práva k bytu. Uvedená zmena žaloby ostala bez povšimnutia súdu prvej inštancie ( ).

3. Súd prvej inštancie na ustálený skutkový stav aplikoval ustanovenia , , , , a , z ktorých vyvodil záver o nedôvodnosti žaloby, keď skonštatoval, že „Podľa záväzného právneho názoru dobrovoľná dražba je platná a súd je viazaný vysloveným právnym názorom...“, pričom „žalobkyňa iné dôkazy, pre ktoré by mali byť zmluvy o prevode vlastníckeho práva, resp. kúpne zmluvy neplatné, nepredložila.“ Rozhodnutie o trovách konania

odôvodnil súd prvej inštancie s poukazom na ust. plným procesným úspechom žalovaných v spore.

4. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie, eventuálne zmenil a žalobe vyhovel. Žalobkyňa v odvolaní namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorú vzhliadla v absencii riadneho odôvodnenia a vysporiadania s jej argumentáciou a ňou navrhnutými dôkazmi, ako aj nesprávnosť skutkových záverov a následného právneho posúdenia veci v otázke vlastníckeho práva k predmetnému bytu. Zopakovala skutočnosti tvrdené už v pre ňu neúspešnom konaní o neplatnosť dobrovoľnej dražby, týkajúce sa jej vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti v čase konania dobrovoľnej dražby, dôvodov neplatnosti záložnej zmluvy v kontexte spôsobu nadobudnutia jej výlučného vlastníckeho práva k bytu (dedenie) a teda neoprávnenosti jej bývalého manžela ako nevlastníka uzavrieť takúto záložnú zmluvu. V nadväznosti na to opätovne spochybnila celý dražobný proces. Poukázala na rozpor v procesnom postupe súdu prvej inštancie v prípade návrhu žalobkyne na výsluch A. H. a následným dôvodom uvedeným v rozsudku, pre ktorý súd tento dôkaz nevykonal, čím podľa nej došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v otázke nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka a ochrany dobromyseľného nadobúdateľa veci v prípadoch, kedy umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris, so záverom o nemožnosti jej aplikácie na danú vec. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalobkyňa podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. odvolateľkou formálne citovaný ďalší odvolací dôvod podľa ust. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod odvolateľkou materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom je odvolací súd podľa ust. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu uviedli že napadnutý rozsudok považujú za vecne správny a riadne odôvodnený a navrhli, aby ho odvolací súd potvrdil. Stručne sa vyjadrili k odvolacej argumentácii žalobkyne.

6. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na svojej odvolacej argumentácii.

7. Žalovaní v odvolacej duplike zotrvali na svojej argumentácii v odvolacom konaní.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.1.2026 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. .

9. Odvolací súd sa v podstate stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne ( ) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie procesnými stranami ( veta prvá ). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, reagujúc

tým zároveň na podstatné argumenty žalobkyne v odvolaní ( veta druhá ), odvolací súd dodáva:

10. Žalobkyňa v danom prípade uplatnila odvolací dôvod podľa , podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov (aj iných orgánov). Pod pojmom „procesný postup“ súdu sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a , , , ).

11. V zmysle tohto ustanovenia pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

12. Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť odvolania podľa nie je nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

13. Pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky nespravodlivosti. Jedna izolovaná vada na uplatnenie odvolania nestačí.

14. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, uviedol čoho sa žalobkyňa domáhala i aké bolo procesné stanovisko žalovaných k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne síce stručne, ale v zásade postačujúco, premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku považovať ani za arbitrárne a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobkyne proti odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolací súd posúdil len ako jej nespokojnosť so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu odnímajúceho strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. .

15. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na všetky otázky, ktoré vyšli v priebehu sporu najavo. Povinnosťou súdu je vyhodnotiť iba tie sporné tvrdenia a skutočnosti, ktoré súd pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. -34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. ).

16. Odvolací súd dopĺňa, že v civilnom sporovom konaní je výsluch strany iba podporným dôkazom. Vyplýva to z dikcie zákona, podľa ktorej výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť nemožno preukázať inak. V civilnom sporovom procese platí zásada prejednacia, podľa ktorej len strany v spore nesú zodpovednosť za unesenie dôkazného bremena. Strana má povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, povinnosť vyjadrovať sa k veci, k dôkazom a pod. Tieto úkony môže vykonávať aj prostredníctvom svojho zástupcu. Z ustanovenia vyplýva, že strana má v konaní povinnosť pravdivo a úplne uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Strana má teda aj podľa novej právnej úpravy povinnosť vypovedať pravdu a nezamlčiavať nič o tých skutkových tvrdeniach, ktoré s prejednávanou vecou súvisia. Za týchto okolností odvolací súd dospel k názoru, že v prejednávanom prípade nedošlo k porušeniu práva odvolateľky na spravodlivý proces a ku odňatiu jej možnosti konať pred súdom tým, že pôvodný žalovaný v konaní nevypovedal, aj v nadväznosti na to, že vzhľadom na právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vykonanie tohto dôkazu nepovažoval za potrebné.

17. V nadväznosti na to s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci odvolací súd dopĺňa, že ani prípadná dôvodnosť odvolacej námietky žalobkyne vytýkajúcej súdu prvej inštancie toto jeho procesné pochybenie by nemala bez ďalšieho za následok porušenie jej práva na spravodlivý proces, keďže pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky nespravodlivosti. Jedna izolovaná vada na uplatnenie odvolania nestačí. Z povahy tejto procesnej povinnosti je totiž zrejmé, že k zhojeniu („skonzumovaniu“) jej prípadného porušenia dochádza samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého je súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalobkyňa v predmetnej veci aj využila. Preto uvedená odvolacia námietka, aj keby bola dôvodná, nebola (sama o sebe) spôsobilá mať za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. porušenie základných zásad civilného sporového konania, a teda odňatie možnosti strany konať pred súdom.

18. Odvolací dôvod podľa ust. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. , a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. .

19. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnym predpisov

ide vtedy, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

20. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že ani tieto žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené, keďže súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, neopomenul žiadnu podstatnú skutočnosť, ktorá vyplynula z vykonaných dôkazov a z tvrdení strán, a vykonané dôkazy správne vyhodnotil vo vzťahu k predmetu konania. Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych zákonných ustanovení, ktoré aj v zásade správne vyložil a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach strán. Odvolacie námietky spochybňujúce správnosť rozsudku a skutočnosti uvedené žalobkyňou v odvolaní neumožňujú a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie. Odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie, odkazuje.

21. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami ťažiskovo nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť posúdenia otázky vlastníckeho práva k predmetnému bytu. Jej odlišné nazeranie na vyššie uvedenú otázku je vystavané na presvedčení o vade celého dražobného procesu, ktorá spočívala v tom, že k výkonu záložného práva došlo na podklade neplatne uzavretej záložnej zmluvy, keďže jej bývalý manžel nebol vlastníkom predmetného bytu a teda nebol oprávnený uzavrieť takúto záložnú zmluvu.

22. Ustálená rozhodovacia prax súdov vychádza z princípu subsidiarity určovacej žaloby, ktorý vyjadruje aj pravidlo, že pokiaľ sa môže žalobca domáhať svojej ochrany prostredníctvom špeciálnej úpravy (čo v danej veci žalobkyňa urobila), nie je daný jeho naliehavý právny záujem na určení (inak prednosť inej žaloby pred určovacou žalobou).

23. Prvoinštančný súd teda vec správne právne posúdil, keď pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedeného názoru spočívajúceho na premise, že „neplatnosť dobrovoľnej dražby môže vysloviť súd iba v civilnom sporovom konaní, ktoré začalo podaním návrhu na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, pričom otázku neplatnosti dobrovoľnej dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní ako v konaní podľa uvedeného ustanovenia, a to ani ako otázku prejudiciálnu (predbežnú) (k tomu pozri i rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo 16. decembra 2010, sp. zn. (R 1/2011), sp. zn. , sp. zn. (R 23/2010), sp. zn. , pozri tiež Zo súdnej praxe č. 47/2008, čím vyjadril nepriamo svoj záver, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na negatívnom určení vlastníckeho práva A. H. k predmetnému bytu.

24. K uplatneniu práva na vyslovenie (určenie) neplatnosti dobrovoľnej dražby vykonanej podľa o dobrovoľných dražbách je ustanovená lehota troch mesiacov odo dňa konania dražby, pričom jej márnym uplynutím právo zaniká. Z ustanovení zákona je nepochybné, že titulom pre nadobudnutie vlastníctva vydražiteľa je iná právna skutočnosť, a to príklep licitátora. Vlastníctvo prechádza na vydražiteľa k okamžiku udelenia príklepu (ustanovenie o dobrovoľných dražbách). Z vyššie uvedeného vyplýva, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže určiť len súd v samostatnom konaní o určenie jej neplatnosti.

25. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné podať všeobecnú určovaciu žalobu podľa ustanovenia , ak je konkrétna vec, t.j. neplatnosť dražby riešená v osobitnom (špeciálnom) právnom predpise. Pri rozhodovaní o takejto všeobecnej určovacej žalobe by súd musel ako predbežnú riešiť otázku platnosti dražby podľa zákona o dobrovoľných dražbách, čo je však v rozpore s vyššie uvedeným názorom, pretože tým by tento zákon obchádzal.

26. Odvolací súd je v odvolacom konaní viazaný tak rozsahom odvolania ako aj dôvodmi odvolania, ktoré posudzuje podľa obsahového vymedzenia a nie podľa formálneho označenia odvolacích dôvodov.

27. Podstata odvolacích námietok z hľadiska obsahu odvolania žalobkyne spočíva v jej nesúhlase s postupom súdu prvej inštancie tvrdiac, že (opätovne) neposúdil dôsledky podľa jej názoru neplatnej

záložnej zmluvy, na podklade ktorej bola vykonaná dražba jej bytu, na vlastnícke vzťahy k tomuto bytu. Odvolací súd dospel k názoru, že uvedené odvolacie námietky nie sú náležité, lebo uvedenému postupu súdu niet čo v danej veci vytýkať.

28. Odvolací súd považuje v súvislosti s dôvodmi odvolania za potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa sa samostatnou žalobou neúspešne domáhala tak určenia neplatnosti dražby, ako aj určenia, že je vlastníčkou nehnuteľnosti tvoriacej predmet dražby, pričom rozhodujúcimi skutočnosťami podľa obsahu týchto skorších žalôb, ktorými odôvodňovala žalobné nároky, sú nepochybne skutočnosti týkajúce sa dražby predmetného bytu vrátane neplatnosti záložnej zmluvy. Predmetná žaloba teda vychádza z tých istých skutkových tvrdení, resp. sa opiera o tie isté právne dôvody, čím sa fakticky snaží obísť výsledok dražobného konania. O nové skutkové okolnosti by išlo iba v prípade, ak nemohli byť objektívne uplatnené v konaní o neplatnosť dražby alebo by nastali po jeho právoplatnom skončení. O takýto prípad však v danej veci nejde.

29. Odvolanie žalobkyne nie je spôsobilé spochybniť správnosť záveru súdu prvej inštancie, pokiaľ žalobu zamietol. Byt bol predmetom dražby, po vykonaní ktorej došlo k prechodu vlastníctva bytu zo žalobkyne na vydražiteľa. Za tohto stavu treba mať za to, že ak právoplatným rozhodnutím súdu nie je určené, že táto dražba je neplatná, nemôže byť ani v dražbe nadobudnuté vlastnícke právo vydražiteľa úspešne spochybňované v konaní o určenie vlastníckeho práva. Odvolávanie sa žalobkyne na pripojené rozhodnutia NS SR a ÚS SR odvolací súd považuje za nepatričné, lebo sa v nich rieši otázka nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka a ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. O takýto prípad však v danej veci nejde, lebo žalobkyňa bola v čase dražby vlastníkom sporného bytu (teda vydražiteľ nadobudol vlastnícke právo od vlastníka) a zároveň uzavrela ako záložca zmluvu o zriadení záložného práva z 27.9.2011.

30. Odvolací súd poukazuje na to, že v súdnej praxi síce boli prijaté i rozhodnutia v zmysle ktorých, „ak ten, vec ktorého bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom, nestal sa vydražiteľ príklepom a zaplatením ceny dosiahnutej vydražením vlastníkom draženej veci, a to ani v prípade, že bol inak zachovaný postup podľa § 10 až § 33 Zákona o dobrovoľných dražbách a teda, že v dobrovoľnej dražbe nemožno nadobudnúť vec od nevlastníka, a to ani za stavu, že nebol podaný návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby“ (k tomu pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. (R 61/2014), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. apríla 2011, sp. zn. , rozsudky Krajského súdu v Prešove, sp. zn. , ), avšak tieto závery nebolo možné aplikovať na danú vec. V označených rozhodnutiach (na rozdiel od prejednávanej veci) totiž dochádzalo k tomu, že predmetom dobrovoľnej dražby sa stala vec, vlastnícky nepatriaca navrhovateľovi dražby ani tomu, v koho mene navrhovateľ konal (napr. záložcovi pri dražbe v rámci výkonu záložného práva). Súdy v týchto rozhodnutiach potom uviedli, že zo znenia zákona o dobrovoľných dražbách nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka, a teda, že by došlo k prelomeniu zásady "nemo plus iuris". Poukázali na to, že zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené na princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. , , ZKR a o cenných papieroch a investičných službách). Niet preto dôvodu, prečo by sa zásada "nemo plus iuris" nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy, a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v zákona o dobrovoľných dražbách nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad, bránil , podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s . Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, je konaním, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a aj bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikanie, teda za účelom dosiahnutia zisku. Je potom nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach ( SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho postavenia tretej osoby, bez jej súhlasu.

31. Skutočnosti uvedené v bode 30 tohto rozhodnutia, potom síce nasvedčujú tomu, že je možné domáhať sa určenia vlastníckeho práva k predmetu dražby aj v prípadoch platnej dobrovoľnej dražby, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona o dobrovoľných dražbách nebola podaná žaloba o neplatnosť, avšak cieľom uvedeného bolo chrániť skutočného vlastníka predmetu dražby, ktorý sa o priebehu dražby nedozvedel, keďže nebol jej navrhovateľom ani záložcom. Takáto dobrovoľná dražba (keď jej navrhovateľom nebol vlastník veci) totiž prebieha absolútne mimo vôle a aj bez pričinenia skutočného vlastníka, a bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci. Možno tak uzavrieť, že žalobu o určenie vlastníckeho práva k vydraženej veci možno podať (aj za stavu, že nebol podaný návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby) len v prípadoch, ak navrhovateľom dražby, príp. záložcom nebol skutočný vlastník tejto veci, nakoľko ani v dobrovoľnej dražbe nemožno nadobudnúť vec od nevlastníka. V posudzovanej veci však o takýto prípad nešlo, nakoľko žalobkyňa (ako záložca) bola v čase konania dobrovoľnej dražby vlastníčkou draženej veci (bytu), a teda jej vydražením nedošlo k prelomeniu zásady "nemo plus iuris". Jedinou obranou žalobkyne proti nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetnému bytu vydražiteľom preto bolo iba podanie žaloby o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby na súd (keďže o jej priebehu mala vedomosť), ktoré právo žalobkyňa neúspešne využila.

32. Odvolací súd dopĺňa, že základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je v zmysle existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Určovacia žaloba predpokladaná uvedeným ustanovením je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , zo dňa 30. júna 2009). Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha. Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu strán konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie; rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 6. decembra 2012, sp. zn. ).

33. V danom prípade sa žalobkyňa domáhala určenia neexistencie vlastníckeho práva pôvodne žalovaného A. H. k predmetnému bytu. Pokiaľ ide o otázku právneho posúdenia procesnej prípustnosti tejto negatívnej žaloby odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu negatívne určujúci, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľnosti, nemôže byť spôsobilým zmeniť (zlepšiť) právne postavenie žalobkyne, keďže aj v prípade jej úspechu v spore by sa automaticky neobnovilo jej vlastnícke právo k predmetnému bytu. Takýmto prípadným negatívnym určením sa teda v porovnaní s existujúcim stavom právne postavenie žalobkyne nezlepší, uspokojivo sa neodstráni jej neistota v danom právnom vlastníckom vzťahu, ktorá bude pretrvávať naďalej a nevylučuje ďalšie konania o vlastníctve predmetného bytu. Inými slovami, ak sa žalobkyňa domáha vydania takého negatívneho určujúceho rozsudku o neexistencii vlastníckeho

práva tretej osoby, ktorá ani nie je stranou sporu a v čase rozhodovania nesporne nebola vlastníkom predmetného bytu, nemôže mať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ak je možné žalovať o pozitívne určenie práva, nie je daný naliehavý právny záujem na jeho negatívnom určení. Predmetná žaloba teda nie je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobkyne, ktorou nemôže dosiahnuť odstránenie spornosti jej práva (pozri R 55/2009 uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 6/2009).

34. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa podaným odvolaním nedôvodne uplatnila aj odvolacie dôvody podľa ust. jednávanej veci neboli preukázané. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku, na ktoré odvolací súd odkazuje ( , , , , ), napadnutý rozsudok v zamietavom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, postupom podľa ust. vecne správny potvrdil.

35. Podľa ust. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

36. Podľa ust. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

37. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. v spojení s a . Žalovaní v mali v odvolacom konaní plný úspech, preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí ( ).

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné ( ). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (volanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (ovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( )