Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/136/2024

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený: JUDr. Peter Harakály, advokát, so sídlom Mlynská 28, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 620 157, proti žalovanej: Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina, IČO: 17 335 825, so sídlom Vojtecha Spanyola 43, 012 07 Žilina, právne zastúpená: AdvokAAt advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Pri Habánskom mlyne 16, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 52 998 215, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. - 414 zo dňa 05.09.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) napadnutým rozsudkom prvým výrokom žalobu zamietol, druhým výrokom žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a tretím výrokom Slovenskej republike priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 100 %.

1.1. Súd prvej inštancie uviedol, že mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že žalobca bol v dňa 12.07.2019 hospitalizovaný na traumatologickom oddelení žalovanej po páde z bicykla, ktorý pád nebol spôsobený bezprostredne pred hospitalizáciou žalobcu. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že žalobca bol dňa 25.07.2019 preložený na oddelenie liečebne dlhodobo chorých žalovanej. V konaní nebolo sporné, že počas hospitalizácie na oddelení liečebne dlhodobo chorých bol u žalovaného zistený posun chrbtice v oblasti fraktúry, na základe čoho bola realizovaná následná operácia chrbtice na traumatologickom oddelení žalovanej. Žalobca v konaní skutkovo tvrdil, že k zmene zdravotného stavu žalobcu počas jeho hospitalizácie na oddelení liečebne dlhodobo chorých došlo z dôvodu porušenia právnej povinnosti zdravotníckeho personálu žalovanej, ktorí žalobcu nesprávne a necitlivo polohovali, čím u žalobcu vznikol nárok na náhradu škody podľa . Okrem toho bol žalobca toho názoru, že mu vzniká nárok na náhradu škody, keď žalobca zodpovedá za zmenu zdravotného stavu z dôvodu, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo v dôsledku činnosti, ktorá má prevádzkovú povahu a je teda daná zodpovednosť žalovanej podľa .

1.2. V konaní bolo sporným, na základe akých skutočností, akého konkrétneho úkonu, či na základe akej činnosti došlo k zmene zdravotného stavu u žalobcu počas hospitalizácie na oddelení liečebne dlhodobo chorých (ďalej aj ako „LDCH“) a kto za takúto zmenu zdravotného stavu zodpovedá. Žalovaná rozporovala tvrdenie žalobcu o nesprávnom polohovaní žalobcu, ktoré podľa žalobcu malo viesť k poškodeniu jeho zdravotného stavu a namietala akúkoľvek zodpovednosť žalovanej za zmenu zdravotného stavu u žalobcu, ktorá vyvstala pri hospitalizácii na oddelení liečebne dlhodobo chorých žalovanej. Žalobca vo svojej záverečnej reči prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na

tú skutočnosť, že popretie skutkových tvrdení zo strany žalovanej je nutné v súlade s považovať za neúčinné, keď žalovaná neuviedla vlastné tvrdenia ohľadom tej skutočnosti, ako došlo k zmene zdravotného stavu u žalobcu. S uvedeným názorom žalobcu sa súd prvej inštancie nestotožnil. Žalovaná v priebehu konania rozporovala skutkové tvrdenia žalobcu o jej zodpovednosti za zmenu zdravotného stavu u žalobcu, v konaní poukázala na tú skutočnosť, že v konaní neboli splnené podmienky na ustálenie zodpovednosti žalovanej za vzniknutú škodu vo forme bolestného u žalobcu. Žalovaná v konaní účinne poprela tvrdenia žalobcu, keď uviedla vlastné vnímanie zmeny zdravotného stavu u žalobcu.

1.3. Okresný súd vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že žalobca porušenie povinnosti žalovanej ako základného predpokladu pre uplatnenie nároku na náhradu škody odvíjal od porušenia o zdravotnej starostlivosti. Žalobca na podporu svojich tvrdení o porušení právnej povinnosti žalovanej, resp. jej zamestnancov, za ktorých žalovaná zodpovednosť nesie, preukazoval predložením zdravotnej dokumentácie žalobcu, z ktorej vyplýva zmena zdravotného stavu u žalobcu v priebehu hospitalizácie žalobcu u žalovanej v dňoch 25.09.2019 a 26.09.2019. Žalobca v konaní tvrdil, že zo strany žalovanej mu nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť správne, keď zdravotnícky personál žalovanej vykonával nesprávne polohovanie u žalobcu. V konaní boli vypočuté dve skupiny svedkov, na jednej strane svedkyňa žalobcu, ktorá uviedla, že z vyjadrení otca zistila, že pri polohovaní na oddelení LDCH s ním manipulovali necitlivo a spôsobovali mu bolesti. Svedkyňa, dcéra žalobcu, podľa jej vyjadrenia nebola prítomná žiadneho polohovania, o necitlivom polohovaní má vedomosť od otca. Do druhej skupiny svedkov je nutné zaradiť svedkov žalovanej, lekárov a rehabilitačných pracovníkov žalovanej, ktorí sa priamo, alebo nepriamo účastnili liečby žalobcu u žalovaného. Z výsluchu svedkyne F. vyplynulo, že žalobca už pri preložení na oddelenie LDCH udával bolesti krížov vyžarujúce do dolných končatín. Pri príjme bola pri ňom rehabilitačná lekárka, ktorá informovala žalobcu, jeho dcéru, aj fyzioterapeutku, akým spôsobom je potrebné s pacientom rehabilitovať a manipulovať s ním. Fyzioterapeutka C. F. potvrdila, že žalobca počas druhého dňa hospitalizácie na oddelení LDCH uviedol, že aj sám aktívne cvičil, i keď z výsluchu svedka G. H., lekára traumatologického oddelenia vyplynulo, že žalobca mal nariadený kľudový režim na lôžku. O tom, že sa žalobca nesmie hýbať bol poučený aj svedkyňou B. I. J., ktorú skutočnosť uviedla vo svojej výpovedi. Z výsluchov viacerých svedkov žalovanej vyplynulo, že žalobca bol morbídne obézny, dýchavične nedostatočný, niekoľko rokov pred hospitalizáciou nespával v horizontálnej polohe, ležanie v horizontálnej polohe mu spôsobovalo dychovú tieseň. To bol aj dôvod, prečo lekár G. H. povolil žalobcovi zvýšenie polohy na 30 - 40 stupňov na lôžku počas hospitalizácie na traumatologickom oddelení. Zo zdravotnej dokumentácie žalobcu vyplynulo, že počas hospitalizácie na oddelení liečebne dlhodobo chorých mal iba pod hlavou povolený uhol 20 stupňov. V konaní z výsluchu žalobcu, svedka G. H., aj zo zdravotnej dokumentácie ďalej vyplynulo, že počas hospitalizácie na traumatologickom oddelení, kedy žalobca považoval poskytovanie zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej za dostatočnú, bol polohovaný 2 - 3 osobami. Uvedenú skutočnosť potvrdil pri svojom výsluchu samotný žalobca. Z výsluchu svedkyne K. F. vyplynulo, že pri hospitalizácii žalobcu na oddelení LDCH na pracovisku pracovala 1 staničná sestra, 2 sestry a buď 1 alebo 2 sanitárky. Žalobca v konaní sám potvrdil, že aj po hospitalizovaní na oddelení LDCH bol v prvý deň polohovaný 2 osobami. V konaní nebolo preukázané, ktorý konkrétny zdravotnícky personál vykonával polohovanie žalovaného a akým spôsobom. Žalobca na preukázanie uvedených skutočností v konaní nenavrhoval vykonať dokazovanie. Dcéra žalobcu pri výsluchu uviedla, že nebola pri polohovaní priamo prítomná, pričom svedkyňa K. F. uviedla, že zdravotnícky personál je poučený dennodenne, ako sa má polohovať a manipulovať s pacientom. V predmetnom prípade mal zdravotnícky personál sťaženú pozíciu z dôvodu extrémnej obezity žalobcu, uvedená skutočnosť bola zaznamenaná aj v zdravotnej dokumentácii žalobcu (str. 89, 90 znaleckého posudku, poradové číslo dekurzu: 149, 150, 151). Napriek uvedenému, tzn. opakovanému potvrdzovaniu viacerých zdravotníckych pracovníkov žalovanej o nie jednoduchej manipulácii so žalobcom z dôvodu morbídnej obezity v konaní, nebolo preukázané, že by k manipulovaniu so žalobcom došlo nesprávnym spôsobom, čo by viedlo ku konaniu non lege artis, ku konaniu v rozpore s vyššie citovaným ustanovením , kedy by zdravotná starostlivosť nebola žalobcovi poskytovaná s náležitou odbornou starostlivosťou. Samotný znalec vo svojom znaleckom posudku konštatoval, že z predloženej zdravotnej dokumentácie nezistil, že by žalobca postupoval non lege argis. Je pravdou, že zo znaleckého posudku vyplýva, že znalec nenašiel v zdravotnej dokumentácii záznam o porušení liečebného režimu žalobcom, ale zároveň znalec konštatoval, že zmena v zdravotnom stave žalobcu mohla nastať akýmkoľvek spôsobom, napríklad vlastným pokusom o zmenu polohy na zlepšenie kvality dýchania či dokonca kýchnutím.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca nebol zvyknutý ležať v horizontálnej polohe, v takej polohe ani nespával (6 rokov predtým), lebo vtedy vzhľadom na svoju nadváhu nemohol dýchať. Tak, ako uviedol znalec, príčinou vzniku zmeny zdravotného stavu u žalobcu mohlo byť vzhľadom na veľmi nepriaznivý zdravotný stav žalobcu čokoľvek a to vrátane konania na strane žalobcu. Zo zdravotnej dokumentácie nevyplýva, či by žalobca uskutočnil konanie, ktoré by mu mohlo spôsobiť nepriaznivú zmenu zdravotného stavu, a zároveň z tejto zdravotnej dokumentácie nevyplýva, že by zdravotnícky personál žalovanej konal takým spôsobom, že by spôsobil zmenu v jeho zdravotnom stave. Predmetom konania nie je zistenie, na základe akej skutočnosti, či akou činnosťou (žalobcu či žalovaného) došlo k spôsobeniu zmeny na zdravotnom stave žalobcu, avšak pre ustálenie zodpovednosti žalovanej za zhoršenie zdravotného stavu žalobcu bolo v konaní nutné preukázať, že zodpovednosť je na strane žalovanej. Žalobca v konaní dostatočným spôsobom nepreukázal, kedy a kto mal zapríčiniť jeho nesprávnu manipuláciu, ktorá nesprávna manipulácia ako konanie non lege artis by viedlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Žalobca v konaní poukázal na skutočnosť, že pri polohovaní druhého dňa hospitalizácie na oddelení LDCH bol polohovaný iba 1pracovníčkou. Polohovanie malo byť necitlivé a nesprávne. V konaní nebolo preukázané, že by polohovanie vykonávala skutočne len 1 pracovníčka, keď žalobca v konaní nenavrhol vykonať výsluch osoby, ktorá mu mala takúto necitlivú manipuláciu spôsobiť, keď z výsluchu ďalších svedkov vyplynulo, že na oddelení sa nachádzalo viacero sestier. Pokiaľ by však aj bolo preukázané, že skutočne došlo k vykonávaniu polohovania len jednou zdravotníckou pracovníčkou, ktorá vykonávala polohovanie neodborne, v rozpore s povinnosťou vyplývajúcom z (ktorá skutočnosť v konaní nebola preukázaná), pre naplnenie zodpovednosti by okrem preukázania porušenia povinnosti zo strany žalovanej prostredníctvom jej zdravotníckeho personálu muselo byť zo strany žalobcu preukázané, že tvrdenou necitlivou a neodbornou manipuláciou pri polohovaní bolo žalobcovi spôsobené poškodenie zdravia, tzn. musela by byť v konaní preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany zdravotníckeho personálu žalovanej a poškodením zdravia u žalobcu, čo však v konaní preukázané nebolo.

1.4. Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti zo strany žalovanej, resp. jej zamestnancov, ktoré malo byť spôsobené neodbornou manipuláciou so žalobcom pri jeho polohovaní. V konaní zároveň nebolo preukázané, že by akékoľvek konanie žalovanej, resp. jej zamestnancov, súviselo so zmenou zdravotného stavu u žalobcu, tzn. nebolo preukázané, že by zhoršenie zdravotného stavu žalobcu bolo spôsobné konaním (či už odborným, právnym, alebo neodborným, protiprávnym) žalovanej, resp. jej zdravotníckeho personálu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca netoleroval horizontálnu polohu, v ktorej bol počas hospitalizácie na oddelení LDCH na rozdiel od polohy, v ktorej bol počas hospitalizácie na oddelení traumatológie (na oddelení traumatológie mal povolené zvýšenie polohy na 30 - 40 stupňov z dôvodu jeho problémov s dýchaním v horizontálnej polohe). Zo znaleckého posudku vyplynulo, že akákoľvek snaha čo i len o mierny pohyb mohla spôsobiť zhoršenie zdravotného stavu žalobcu. Pokiaľ potom žalobca v konaní nepreukázal, že konkrétnym neodborne uskutočneným polohovaním zamestnancov žalovanej došlo k spôsobeniu zhoršenia zdravotného stavu u žalobcu, nie je možné konštatovať zodpovednosť žalovanej za zhoršenie zdravotného stavu žalobcu podľa . Skutkové tvrdenia žalobcu podporené tvrdeniami svedkyne, jeho dcéry, ktorá iba reprodukovala skutočnosti, ktoré jej uviedol žalobca, neboli v konaní potvrdené relevantnými dôkaznými prostriedkami. V konaní zo strany žalobcu nebol predložený žiadny dôkaz, z ktorého by boli preukázané tvrdenia žalobcu o nesprávnom a neodbornom polohovaní zo strany zdravotníckeho personálu žalovanej, následkom ktorého by bolo zhoršenie zdravotného stavu žalobcu. Okresný súd opätovne uviedol, že dcéra žalovaného reprodukovala len tie skutočnosti, ktoré jej žalobca sám uviedol (týkajúce sa neodborného polohovania), tieto nevnímala sama svojimi zmyslami, nezúčastnila sa polohovania, ktoré mu podľa žalobcu malo spôsobiť zhoršenie jeho zdravotného stavu. Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Skutočnosť, že k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu došlo v priebehu hospitalizácie u žalovanej na oddelení LDCH, je v konaní nesporná. Avšak pri zdravotnom stave žalobcu, ktorý vyplýval zo zdravotnej dokumentácie, ktorá je súčasťou súdneho spisu, z ktorého vyplýva, že na oddelení traumatológie nebolo možné žalobcu ani len operovať vzhľadom na jeho nepriaznivý zdravotný stav spojený hlavne s jeho morbídnou obezitou, pri nepreukázaní konkrétneho porušenia povinnosti žalovanej (uskutočnenia liečebného úkonu v rozpore so ) nie je možné ani len konštatovať, že akékoľvek úkony žalovanej viedli k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu. Zmena zdravotného stavu žalobcu vznikla z už indikovaného neurologického nálezu, ktorá tak, ako to vyplýva zo znaleckého posudku, vzhľadom na zdravotný stav

žalobcu a pridružené okolnosti (extrémna obezita) mohla nastať kedykoľvek a na základe akejkoľvek (aj zanedbateľnej) príčiny. Súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že v konaní nebolo preukázané nielen to, že by žalovaná konala protiprávne, ale ani len to, že by k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu došlo konaním žalovanej, resp. jej zdravotníckeho personálu. Keď zo znaleckého dokazovania vyslovene vyplynulo, že takáto skutočnosť nevyplýva z predloženej zdravotnej dokumentácie, pričom samotný zdravotný stav žalobcu mohol indikovať, že k zhoršeniu zdravotného stavu mohlo dôjsť jeho konaním a to už len samotným kýchnutím. Pokiaľ žalobca tvrdil, že u ležiaceho pacienta s kľudom na lôžku nemôže bez cudzieho zásahu k tak rapídnej úrazovej zmene na chrbtici, tieto skutočnosti boli vyvrátené znaleckým posudkom vyhotoveným v konaní, keď znalec uviedol, že k takémuto dôsledku mohlo dôjsť aj „navodením neprimeraného pohybu žalobcu, nakoľko pacient do momentu poradenia sa už sám polohoval na boky“ (str. 31 znaleckého posudku), ktorá skutočnosť vyplýva zo zdravotnej dokumentácie predloženej znalcovi. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok pre ustálenie zodpovednosti žalovanej podľa .

1.5. Okresný súd ďalej uviedol, že žalobca v konaní okrem zmieneného porušenia povinnosti zo strany žalovanej a teda naplnenia predpokladov zodpovednosti podľa poukázal na naplnenie predpokladov zodpovednosti podľa . Žalobca je toho názoru, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo v dôsledku činnosti, ktorá má prevádzkovú povahu a je teda daná objektívna zodpovednosť žalovanej za škodu podľa . Súd prvej inštancie sa s názorom žalobcu o tom, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti je prevádzkovou činnosťou, nestotožnil. Podľa názoru súdu prvej inštancie, pokiaľ by bolo v konaní preukázané nesprávne, resp. neodborné polohovanie, jednalo by sa o konanie non lege artis a nie o vadu spôsobenú povahou prevádzky. K tomu okresný súd uviedol, že podľa jeho názoru sa nejedná o povahu prevádzky, pretože keby bol aj preukázaný chybný spôsob vykonávania polohovania, tento chybný spôsob by viedol k vzniku škody a nie samotné vykonávanie prevádzky. Aj podľa ustálenej rozhodovacej praxe platí, že zodpovednosť prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia za vzniknutú škodu, ktorá mala príčinu v realizácii samotného zdravotníckeho zákroku, je zodpovednosťou podľa (R2/87). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , rozhodnutie Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. ), rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. .

1.6. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že každý lekársky zákrok, aj ten zdanlivo jednoduchý, nesie v sebe určitú mieru rizika poškodenia zdravia či dokonca straty života pacienta. Keby sa zdravotnícky personál vedome vystavoval nebezpečenstvu, že aj napriek úplne najlepšiemu vykonaniu toho ktorého zákroku (lege artis) bude (on sám alebo zdravotnícke zariadenie) v prípade následkov na živote či zdraví pacienta zodpovedný podľa , malo by to na neho zaiste nežiadúci vplyv. Zároveň prípadná aplikácia v takomto prípade by viedla k tomu, že by išlo o objektívnu zodpovednosť za výsledok poskytnutej zdravotníckej služby, teda zodpovednosť za vyliečenie. V tomto smere poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. . Okresný súd považoval za nutné konštatovať, že zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za škodu spôsobenú lekárskym zákrokom je daná v prípade konania non lege artis, podľa . Súd prvej inštancie k tomu nad rámec uviedol, že i v tomto prípade naplnenia zodpovednosti žalovanej by v konaní bolo nutné bezpečne preukázať príčinnú súvislosť medzi škodovou udalosťou (majúcou pôvod v prevádzke) a následkom v podobe zhoršenia zdravotného stavu žalovanej.

1.7. S poukazom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu podľa ani podľa , okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nebol preukázaný základ nároku (zodpovednosť žalovanej), súd prvej inštancie sa v ďalšom nezaoberal konkrétnymi žalobou uplatnenými nárokmi (ich výškou) v rozsahu bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.

1.8. Okresný súd na záver uviedol, že právny zástupca žalovanej na ostatnom pojednávaní navrhol v konaní výsluch znalca, k čomu sa vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý tento výsluch nepovažoval za potrebný. K tomu okresný súd uviedol, že sa v tomto smere stotožnil s právnym názorom žalobcu prezentovaným jeho právnym zástupcom, keď bol okresný súd toho názoru, že výsluch znalca (ktorý v konaní navrhol žalovaný) by bol v konaní (predovšetkým z hľadiska obrany žalovanej) nadbytočný. Súd prvej inštancie nemal za preukázaný nárok žalobcu, žalobca však výsluch znalca nenavrhol. Zároveň

považoval na nutné uviesť, že okresný súd sa stotožnil s vyjadrením žalobcu v tom smere, že znalec dostatočným spôsobom odpovedal na stranami prezentované otázky, preto jeho výsluch by viedol len k navyšovaniu trov konania a bol by v konaní nadbytočný. O to viac, keď výsluch nenavrhol žalobca, ale žalovaný, ktorý bol v konaní úspešný, pričom žalobca sa k návrhu na výsluch znalca nepripojil.

1.9. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol s poukazom na (ďalej len „“) tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Nakoľko v konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, keď súd žalobu v plnom rozsahu zamietol, vznikol štátu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči v konaní neúspešnému žalobcovi (výrok III.).

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie vytýkajúc súdu prvej inštancie vady podľa y odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej zmení tak, že prvým výrokom žalovanej uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za bolesť v sume 7.497,- Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 23.06.2021 do zaplatenia, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 65.957,- Eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 23.06.2021 do zaplatenia a zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 32.978,50 Eur, druhým výrokom rozhodne že, žalobca má voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, tretím výrokom, že Slovenská republika má voči žalovanej právo na náhradu trov štátu v rozsahu 100 % a štvrtým výrokom, že žalobca má voči žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.1. Žalobca v odvolaní uviedol, že v konaní bolo nespornou skutočnosťou, ktorú potvrdil v konaní podaný Znalecký posudok č. 3/2024, že dňa 26.07.2019 v čase, kedy bol hospitalizovaný na oddelení LDCH žalovanej, bola u neho zaznamenaná zmena zdravotného stavu v tom zmysle, že bola zistená dislokácia zlomeného stavca Th11 s posunom o 0,7 cm, ktorá u neho zapríčinila priame poranenie miechy s následnou nekompletnou léziou jej funkcií pod miestom poškodenia. Znalec zároveň potvrdil, že táto dislokácia oproti stavu zisteného u neho pri prijatí na hospitalizáciu u žalovanej dňa 12.07.2019 nemohla byť spôsobená samovoľne, ale len navodením neprimeraného pohybu jeho tela. Sporným v konaní bolo, akým spôsobom nastala táto negatívna progresia jeho zdravotného stavu a akým spôsobom bol navodený neprimeraný pohyb jeho tela. Žalobca uviedol, že už v podanej žalobe tvrdil, že na Oddelení LDCH žalovanej po preložení z Traumatologického oddelenia bolo s ním nesprávne a necitlivo manipulované pri jeho polohovaní. V konaní vo svojej výpovedi dňa 16.05.2022 výslovne uviedol, že na Oddelení LDCH bol polohovaný násilne tak, že s ním trhali a hádzali. To potvrdila aj svedkyňa L. B. vo svojej výpovedi dňa 16.05.2022, keď uviedla, že sa po preklade na Oddelenie LDCH sťažoval na zlé zaobchádzanie pri polohovaní. Ona osobne mala byť svedkom po jej príchode dňa 26.07.2019 na predmetné oddelenie, ako zdravotná sestra uviedla, že ona ho nemá ako dvíhať, lebo je sama na celom oddelení a trhala plachtou pri polohovaní. Mal za to, že presne a zrozumiteľne som popísal dej, kedy došlo k navodeniu neprimeraného pohybu jeho tela, pričom to bolo priamo v dôsledku zlej manipulácie s telom pri polohovaní, ktoré vykonával zdravotnícky personál Oddelenia LDCH žalovanej. Uviedol, že žalovaná všeobecne nesúhlasila s jeho tvrdeniami o nesprávnej, necitlivej či násilnej manipulácii po jeho preložení na Oddelenie LDCH, avšak mal za to, že popretie tohto tvrdenia však ostalo zo strany žalovanej len vo všeobecnej rovine, keď uvádzal, že všetky úkony zdravotnej starostlivosti boli v prípade žalobcu vykonávané správne, že neporušil žiadnu právnu povinnosť, a že v prípade zhoršenia zdravotného stavu počas hospitalizácie u žalovanej išlo o progresiu už indikovaného neurologického nálezu, ktorý vzhľadom na vtedajší zdravotný stav žalobcu a pridružené okolnosti (extrémna obezita) mohol nastať kedykoľvek a z akejkoľvek príčiny. Konkrétny spôsob a kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ktorých popis by negoval či spochybňoval jeho tvrdenie o násilnom a trhanom zaobchádzaní, nebol zo strany žalovanej uvedený ani v následnom priebehu konania. Svedkyňa K. F., ktorá bola zástupkyňou primára na Oddelení LDCH v čase jeho hospitalizácie, na pojednávaní dňa 20.06.2022 opäť len všeobecne poukazovala na to, ako poučujú personál zaobchádzaní s pacientami, že majú dostatočné personálne zabezpečenie a pod. Keď však dostala konkrétnu otázku, či pri zaobchádzaní a manipulácii s ním asistovala ďalšia zdravotná sestra, uviedla odpoveď: „To neviem.“ Uvedená svedkyňa rovnako nevedela uviesť žiadnu konkrétnu príčinu, prečo došlo k negatívnej progresii jeho zdravotného stavu počas hospitalizácie na Oddelení LDCH. Podobným spôsobom vypovedala vo všeobecnej rovine aj svedkyňa B. M. N., rehabilitačný lekár na Oddelení LDCH, na pojednávaní dňa 12.09.2022. Rovnako sa nevedela vyjadriť ku konkrétnemu spôsobu a kvalite ošetrovateľskej starostlivosti poskytovanej priamo jemu a rovnako sa nevedela vyjadriť

k príčine náhlej negatívnej progresie jeho zdravotného stavu. Ďalšia svedkyňa C. F., fyzioterapeut na Oddelení LDCH, pri svojej výpovedi na pojednávaní dňa 12.09.2022 poukázala na nedostatok personálneho zabezpečenia tohto oddelenia.

2.2. Žalobca uviedol, že ako vyplýva z vyššie uvedených okolností, je nesporný záver, že bola u neho dňa 26.07.2019 zaznamená výrazná negatívna progresia zdravotného stavu, ktorá nemohla nastať samovoľne, ale len navodením neprimeraného pohybu jeho tela. Žalobca tvrdil, že tento neprimeraný pohyb jeho tela bol vyvolaný necitlivou, násilnou a trhavou manipuláciou pri jeho polohovaní zo strany zdravotníckeho personálu žalovanej. Túto skutočnosť dosvedčila aj svedkyňa L. B., ktorá bola osobne svedkom takéhoto zaobchádzania. Na druhej strane síce žalovaná vo všeobecnej rovine takéto zaobchádzanie popierala, neuviedla však konkrétne, ako s ním zaobchádzala, koľkí pracovníci boli pri jeho polohovaní, akým spôsobom manipulovali s ním, resp. kedy a akým spôsobom bol navodený neprimeraný pohyb jeho tela, keď nie ich násilnou a trhanou manipuláciou. S poukazom na uvedené mal žalobca za to, že žalovaná tak síce všeobecne poprela jeho skutkové tvrdenia o násilnom, necitlivom či trhanom polohovaní a manipulácii, avšak bez toho, aby následne uviedla vlastné tvrdenia o spôsobe, postupe a počte osôb zaobchádzajúcich s ním v inkriminovanom čase. Za týchto okolností je tak toto popretie skutkového tvrdenia žalovanej právne neúčinné a je potrebné vychádzať zo skutkového tvrdenia žalobcu ako z nesporného tvrdenia. V tomto smere ide o nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie, ktorý považoval popretie skutkových tvrdení žalobcu zo strany žalovaného za dostatočné a za právne účinné.

2.3. Žalobca mal ďalej za to, že súd prvej inštancie sa dopustil aj niektorých pochybení pri ustálení skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov. Jeho tvrdenia o neprimeranom, násilnom, trhanom zaobchádzaní pri polohovaní či pri manipulácii s ním považoval za nepreukázané. Žalobca mal za to, že ide o pomerne prekvapivý záver súdu prvej inštancie, pretože dôkazy v podobe jeho výsluchu ako aj svedkyne L. B. tieto skutočnosti potvrdili. Z výpovede svedkyne vyplýva, že táto bola osobne svedkom jeho násilného a trhaného zaobchádzania dňa 26.07.2019. Nie je preto zrejmé, prečo súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto svedkyňa mala tieto informácie len sprostredkované z jeho strany. Rovnako je zjavne nesprávny skutkový záver súdu, že zmena jeho zdravotného stavu vznikla z už indikovaného neurologického nálezu, ktorá vzhľadom na jeho zdravotný stav a pridružené okolnosti (extrémna obezita) mohla nastať kedykoľvek a na základe akejkoľvek (aj zanedbateľnej) príčiny. Súd prvej inštancie v tomto smere prevzal tvrdenie žalovanej z jeho vyjadrenia k žalobe. Znaleckým posudkom bolo však toto tvrdenie vyvrátené. Znalec jasne v znaleckom posudku uviedol, že dislokácia oproti stavu zisteného u neho pri prijatí na hospitalizáciu u žalovanej dňa 12.07.2019 nemohla byť spôsobená samovoľne, ale len navodením neprimeraného pohybu jeho tela. Teda zmena zdravotného stavu nevznikla z akejkoľvek zanedbateľnej príčiny, ale mohla byť spôsobená len navodením neprimeraného pohybu jeho tela, hoci tento neprimeraný pohyb mohol byť navodený viacerými spôsobmi.

2.4. Žalobca tak predloženými dôkazmi, vlastnou výpoveďou, výpoveďou svedkyne vykonaným Znaleckým posudkom, predloženou zdravotnou dokumentáciou, pri ich posúdení vo vzájomných súvislostiach, preukázal vlastné skutkové tvrdenia a v súlade teóriou tzv. prenášania dôkazného bremena preniesol dôkazné bremeno na stranu žalovanej. Na základe návrhov žalovanej boli vykonané výsluchy viacerých svedkov, ktorí však v konkrétnostiach tvrdenia žalovanej nevyvrátili, nakoľko v ich výpovediach sa k spôsobom ošetrovateľskej starostlivosti vyjadrovali len vo všeobecnej rovine. Z ich strany nebol popísaný konkrétny spôsob a kvalita poskytovanej jeho ošetrovateľskej starostlivosti na Oddelení LDCH žalovanej. Vykonaním týchto dôkazov tak žalovaná neuniesla dôkazné bremeno na vyvrátenie jeho tvrdení, ktoré tento preukázal vlastnou výpoveďou, výpoveďou svedkyne L. B. a Znaleckým posudkom. Žalobca v tomto smere uzavrel, že uvedeným nesprávnym postupom tak súd prvej inštancie nielen dospel k nesprávnym, skutkovým zisteniam, ale aj hodnotenie dôkazov vykonal svojvoľným, teda arbitrárnym spôsobom v rozpore s procesnými ustanoveniami o hodnotení dôkazov, pričom zároveň svojím prístupom k hodnoteniu dôkazov v prospech žalovanej bez náležitého racionálneho podkladu a zdôvodnenia narušil aj princíp rovnosti strán v civilnom sporovom konaní, čo v konečnom dôsledku viedlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

2.5. Žalobca podotkol, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že bol u žalovaného hospitalizovaný už od 12.07.2019, pričom do 25.07.2019 bol hospitalizovaný na Oddelení úrazovej chirurgie žalovanej. U žalobcu bola zvolená konzervatívna liečba vzhľadom na jeho zdravotný stav a riziká spojené s operačnou liečbou. Na predmetnom oddelení žalovanej prebiehala jeho liečba takmer dva týždne bez komplikácii.

Zo zdravotnej dokumentácie vyplýva, že bol poučený o postupe a oboznámený s liečebným režimom, ktorý má dodržiavať. Nikde v zdravotnej dokumentácii nie je uvedené, že by tieto pokyny nerešpektoval, resp. že by nedodržiaval liečebný režim. Rovnako takéto skutočnosti neboli uvedené ani zo strany vypočutých svedkov. Potvrdzujú to napokon aj zdravotné záznamy z hospitalizácie, kde je v dňoch pravidelne uvedené, že pacient kľudový režim toleruje. Hoci bol obézny, táto skutočnosť nebránila v riadnom poskytovaní jeho zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti, vrátane polohovania a hygieny, bez toho, aby došlo k nejakej progresii v jeho zdravotnom stave. Aj z denných zdravotných záznamov počas hospitalizácie na Oddelení úrazovej chirurgie vyplýva, že pri polohovaní a pri výkone hygieny neboli zaznamenávané nejaké ťažkosti. Potvrdil to napokon nepriamo aj svedok B. G. H., primár Oddelenia úrazovej chirurgie žalovanej, ktorý pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 12.09.2022 okrem iného uviedol, že pokiaľ na oddelení potrebujú pacienta otočiť, napolohovať a je nejakým spôsobom ťažký alebo obézny, tak sa zabezpečí také množstvo personálu, ktoré je v daný moment dostupné. Tieto skutočnosti žalobca potvrdil pri svojom výsluchu dňa 16.05.2022, podľa ktorého ho na predmetnom oddelení žalovanej polohovali citlivo bez bolesti, opatrne dávali pozor, aby mu neublížili. Polohovali ho až tri osoby. Tieto skutočnosti potvrdila aj svedkyňa L. B. pri svojom výsluchu dňa 16.05.2022. Sama bola svedkom, ako ho na tomto oddelení polohovali, pričom prišli minimálne dvaja zdravotní pracovníci a keď videli, že to dvaja nezvládnu, tak ešte zavolali tretieho. Po jeho preložení na Oddelenie LDCH žalovanej je evidentné, že došlo k zmene v spôsobe a v kvalite poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti. Uviedol, že hneď v zázname zo dňa 25.07.2019 ? 13:34 hod. je uvedené, že nie je schopný spolupracovať pri polohovaní a zároveň je zaznamenané, že pacient bol polohovaný. Rovnako je takýto záznam uvedený dňa 26.07.2019 o 1:04 hod., kde je navyše konštatované, že je veľmi ťažké manipulovať s pacientom a polohovanie je veľmi sťažené. Neschopnosť žalobcu spolupracovať pri polohovaní je uvedená aj v zázname o polohovaní z toho istého dňa o 13:40 hod., pričom je to posledný zdravotný záznam uvedený v zdravotnej dokumentácii predtým, ako je v zdravotnej dokumentácii konštatovaná zmena v jeho zdravotnom stave, ktorý exaktne potvrdila B. K. F. pri vyšetrení o 15:11 hod., kde konštatovala, že si necíti, dolné končatiny a nevie s nimi hýbať. Žalobca mal za to, že záznamy v zdravotnej dokumentácii tak presne korelujú so skutočnosťami tak, ako ich tvrdil a ako ich opísala aj svedkyňa L. B.. Žalobca ďalej uviedol, že pri svojom výsluchu dňa 16.05.2022 poukázal práve na to, že na Oddelení LDCH žalovanej ho polohovali násilne tak, že s ním trhali a hádzali, pričom prvý deň mu starostlivosť poskytovali ešte dve zdravotné sestry ale na ďalší deň už len jedna zdravotná sestra. Svedkyňa L. B. pri výsluchu dňa 16.05.2022 potvrdila, že sa po preklade na Oddelenie LDCH sťažoval na zlé zaobchádzanie pri jeho polohovaní. Potvrdzuje to aj ňou tvrdená ďalšia skutočnosť, že po príchode dňa 26.07.2019 na predmetné oddelenie jej mala zdravotná sestra uviesť, že ona ho nemá ako dvíhať, lebo je sama na celom oddelení a trhala pri polohovaní plachtou. Tieto jeho tvrdené a svedkyňou dosvedčené skutočnosti potvrdzujú a zhodujú sa so zdravotnými záznamami, kde zdravotnícky personál žalovanej sám konštatoval, že má ťažkosti s jeho manipuláciou a jeho polohovanie označil ako veľmi sťažené. Potvrdila to napokon aj svedkyňa B. K. F., ktorá pri svojom výsluchu dňa 20.06.2022 uviedla, že nedokázal personálu pomáhať pri polohovaní a polohovanie tak bolo na dievčatách, ktoré slúžili v danom čase na oddelení. Rovnako táto svedkyňa potvrdila, že na zvládnutie polohovania bola nevyhnutná prítomnosť viacerých pracovníkov žalovanej, nakoľko jedna osoba nemohla riadne polohovanie zvládnuť.

2.6. V tomto smere mal žalobca za to, že z vyššie uvedených vykonaných dôkazov tak nebolo možné prijať iný záver než ten, že k progresii zlomeniny stavca došlo práve v dôsledku násilnej manipulácie pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti, resp. pri polohovaní na Oddelení LDCH žalovanej. Znalec v Znaleckom posudku jasne uviedol, že k posunu zlomeniny a dislokácii stavca nemohlo dôjsť samovoľne, ale len v dôsledku neprimeraného pohybu. Muselo sa tak stať výlučne v dôsledku pôsobenia nejakého násilia na jeho telo. Napriek tomu, že znalec nevylúčil ani vznik dislokácie zlomeného stavca u neho jeho vlastným pokusom o zmenu polohy, žiadne takéto konanie z vykonaného dokazovania nevyplývalo. Práve naopak, bolo preukázané, že rešpektoval pokyny zdravotného personálu, dodržiaval liečebný režim, o ktorom bol riadne poučený, čo potvrdzuje najmä tak povediac bezproblémový priebeh hospitalizácie na Oddelení úrazovej chirurgie žalovaného. Navyše z dôkazov je zrejmé, že počas jeho hospitalizácie na Oddelení LDCH žalovanej tento nebol vôbec schopný spolupracovať pri polohovaní, nevedel samostatne urobiť žiaden cvik. To vylučuje, aby bol potom neschopný spolupráce so zdravotným personálom sám dokázal vyvinúť také násilie, ktoré by mu spôsobilo predmetnú dislokáciu zlomeného stavca. Jediné násilie, ktoré pôsobilo na jeho telo z časového hľadiska bezprostredne pred zaznamenaním zmeny zdravotného stavu, a ktoré bolo vykonanými dôkazmi aj preukázané, bolo násilie vyvinuté zdravotníckym personálom žalovanej pri ošetrovateľskej starostlivosti jemu poskytovanej na

predmetnom oddelení LDCH, resp. pri polohovaní zo strany tohto personálu. Je zrejmé, že na Oddelení LDCH žalovanej nebolo pri starostlivosti o neho a pri jeho polohovaní prítomné dostatočne množstvo personálu, aby mohlo byť toto polohovanie vykonané citlivo a opatrne. Žalobca mal za to, že za takýto nesprávny postup nemožno viniť jeho obezitu, pričom mal obezitu aj počas hospitalizácie na Oddelení úrazovej chirurgie žalovanej, pričom počas hospitalizácie na tomto oddelení aj napriek obezite boli schopní zamestnanci žalovanej poskytnúť primeraným spôsobom zdravotnú starostlivosť tak, aby nedošlo k progresii jeho zdravotného stavu.

2.7. Ohľadne preukázania príčinnej súvislosti medzi spôsobom zaobchádzania pri ošetrovateľskej starostlivosti o neho na Oddelení LDCH žalovanej, žalobca poukázal na osobitný spôsob posudzovanej preukázania príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti zo strany zdravotníckeho zariadenia a vznikom škody. Žalobca uviedol, že k dôkaznému bremenu na preukázanie príčinnej súvislosti v obdobných prípadoch je potrebné pristupovať osobitným spôsobom. Pri posudzovaní medicínskych otázok sa totiž javí stopercentné preukázanie určitých skutočností či procesov ako nereálne a nedosiahnuteľné. Ide o veľmi zložitý systém biologických procesov a vzťahov a preto je exaktné stanovenie a preukázanie určitých skutočností, javov, procesov, príčin a následkov veľmi obťažné, ba až vylúčené. V dôsledku toho dochádza k výraznému oslabeniu postavenia poškodeného. Preto sa v týchto prípadoch pripúšťa to, aby súd upustil od požiadavky stopercentného preukázania určitej skutočnosti a namiesto toho súd odhadol určitú pravdepodobnosť existencie určitej skutočnosti, javu, procesu, príčiny či následku. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. zo dňa 12.08.2008 a na rozhodnutie NS ČR sp. zn. zo dňa 31.07.2014. Poukázal na to, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky vychádza zo záveru, že miera dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi skúmanými javmi určená stupňom absolútnej istoty, a tým vylučujúca jej procesnoprávne poznanie na základe obvyklého priebehu určitého skutkového deja, o pravdivosti ktorého nie sú rozumné pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná. V sporových súdnych konaniach, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je aplikácia štandardného typu dôkazného sylogizmu nepostačujúca, ak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nezohľadňuje typicky v týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú núdzu na strane poškodeného pacienta danú objektívnymi limitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu aj jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. Všeobecný súd je v takom prípade povinný proporcionálne vyvážiť vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, pretože ináč sú na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladené neúmerné nároky, čím sa mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje presadenie jeho hmotnoprávnych nárokov.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Podľa jej názoru sa prvostupňový súd vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal v odôvodnení rozsudku a nepovažovala preto za účelné opätovne sa vyjadrovať k jednotlivým tvrdeniam žalobcu uvádzaným v odvolaní. Uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava právneho názoru prvostupňového súdu uvedeného v odôvodnení rozsudku ako aj jeho doterajších písomných podaní a ústnych prejavov. Z opatrnosti uviedla, že podľa jej názoru zo strany žalobcu nebolo za preukázané, že tvrdenou necitlivou a neodbornou manipuláciou bolo zamestnancami nemocnice pri polohovaní žalobcovi spôsobené poškodenie zdravia. V konaní nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti zo strany žalovanej, rovnako nebolo preukázané, že by akékoľvek konanie (či už odborné, právne alebo neodborné alebo protiprávne) zo strany žalovanej, prípadne zo strany zamestnancov súviselo so zmenou zdravotného stavu u žalobcu. Žalobca v konaní nepredložil ani žiaden dôkaz, z ktorého by boli preukázané tvrdenia žalobcu o nesprávnom a neodbornom polohovaní žalobcu zo strany zdravotníckeho personálu, následkom ktorého by bolo zhoršenie zdravotného stavu žalobcu. Žalobca nenavrhol ani také vykonanie dokazovania, ktoré by jednoznačne preukázalo, kto a akým spôsobom mal presne spôsobiť žalobcovi škodu. Žalovaná pre úplnosť uviedla, že dcéra žalobcu nebola prítomná pri konaní, ktoré malo podľa tvrdenia žalobcu spôsobiť jeho zlý zdravotný stav. Zdravotný stav žalobcu bol v takom stave, že aj kýchnutie (prípadne načahovanie sa za nemocničným telefónom, ktorý mal podľa vyjadrenia žalobcu spadnúť) mu mohlo spôsobiť stav, ktorý mu vznikol. Podľa vyjadrení jeho dcéry táto prišla za žalobcom na jeho zavolanie až potom, ako sa mal zhoršiť jeho zdravotný stav. Z uvedeného dôvodu mala žalovaná za to, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním nemocnice, resp. zdravotníckeho personálu a vznikom škody.

4. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Uviedol, že už v podanej žalobe poukázal na nesporný fakt vyplývajúci zo zdravotnej dokumentácie, že bol dňa 12.07.2019 hospitalizovaný na Traumatologickom oddelení žalovanej so zlomeninou stavca Th 11, pričom táto zlomenina podľa RTG a CT vyšetrenia bola len s miernou distrakciou horného a dolného fragmentu, pritom aktívne hýbal dolnými končatinami. Žalobca uviedol, že až následne po predložení na oddelenie pre dlhodobo chorých dňa 25.07.2019 došlo dňa 26.07.2019 k rapídnemu zhoršeniu jeho zdravotného stavu, kde bola v tento deň zistená paréza dolných končatín. Pri CT vyšetrení vykonanom v tento deň bola zistená výrazná dislokácia zlomeného stavca Th 11 s posunom až 0,7 cm, čo je diametrálne iný rozsah poškodenia zdravia v porovnaní s vyšetrením zo dňa 12.07.2019. Rozsah tejto zmeny svedčí pre enormné neprimerané násilie na chrbticu. Je evidentné, že k tejto zmene došlo práve počas jeho hospitalizácie u žalovanej. Je preto zrejmé, že počas hospitalizácie na LDCH 2a u žalovanej muselo dôjsť k neprimeranému násiliu na chrbticu, kde muselo byť vyvinuté veľké násilie na chrbticu, ktoré spôsobilo zmeny, ktoré viedli k poškodeniu jednak kostených štruktúr chrbtice a jednak k poškodeniu miechy. U ležiaceho pacienta s kľudom na lôžku nemôže dôjsť bez cudzieho zásahu k tak rapídnej úrazovej zmene na chrbtici. V zdravotnej dokumentácii pritom chýba popis príčiny, prečo došlo k zhoršeniu zdravotného stavu pacienta, vrátane zápisu subjektívnych údajov od neho ako pacienta. Žalobca preto trval na tvrdení uvedenom v podanej žalobe, že dňa 26.07.2019 došlo počas jeho hospitalizácie u žalovanej k jeho nesprávnemu, necitlivému a násilnému polohovaniu zo strany zdravotníckeho personálu, čo pokiaľ ide o násilný charakter pôsobenia síl na jeho telo, potvrdzuje predložená zdravotná dokumentácia. Následne začal mať silné bolesti a začala sa u neho prejavovať necitlivosť dolných končatín, pričom bolo u neho zistené diametrálne vážnejšie poškodenie zdravia než to, s ktorým bol u žalovanej hospitalizovaný. Túto skutočnosť dosvedčila aj svedkyňa L. B., ktorá bola osobne svedkom takéhoto zaobchádzania. Opakovane žalobca uviedol, že žalovaná len vo všeobecnej rovine takéto zaobchádzanie s ním popierala. Neuviedla však konkrétne, ako s ním zaobchádzala, koľkí pracovníci boli pri jeho polohovaní, akým spôsobom manipulovali s ním, resp. kedy a akým spôsobom bol navodený neprimeraný pohyb jeho tela, keď nie ich násilnou a trhanou manipuláciou. Žalovaná tak síce všeobecne poprela jeho skutkové tvrdenia o násilnom, necitlivom či trhanom polohovaní a manipulácii, avšak bez toho, aby následne uviedla vlastne tvrdenia o spôsobe, postupe a počte osôb zaobchádzajúcich s ním v inkriminovanou čase. Za týchto okolností je tak toto popretie skutkového tvrdenia žalovanej právne neúčinné a je potrebné vychádzať z jeho skutkového tvrdenia ako z nesporného tvrdenia.

5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá mala za to, že žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti. Z uvedeného dôvodu sa preto žalovaná v celom rozsahu pridržiava jej doterajších písomných podaní a ústnych prejavov. Opätovne uviedla, že si nie je vedomá žiadneho porušenia právnych predpisov alebo medicínskych postupov. Vzhľadom na morbídnu obezitu žalobcu mohla zmena jeho zdravotného stavu nastať aj jeho konaním bez zapríčinenia personálu žalovanej. Žalovaná ďalej uviedla, že aby bolo možné hoci len uvažovať o vzniku zodpovednosti za škodu, je podľa občianskeho práva hmotného nevyhnutne potrebné, aby boli kumulatívne naplnené všetky na seba bezprostredne nadväzujúce hmotnoprávne podmienky. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade neexistuje priama ani nepriama príčinná súvislosť medzi údajným protiprávnym konaním žalovanej a poškodením zdravia žalobcu, neexistuje ani zodpovednosť žalovanej za škodu.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( ), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) postupom podľa ustanovenia rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa ustanovenia podľa ustanovenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti)

8. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. 9. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 10. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 11. Odvolací súd poznamenáva, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. ). 12. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 13. V rámci uplatneného odvolacieho dôvodu, posudzujúc odvolanie podľa jeho obsahu v súlade s ust. , odvolateľ namietal hodnotenie dôkazov, ktoré podľa jeho názoru malo byť v rozpore so skutkovými zisteniami, nesprávne hodnotenie dôkazného bremena strán sporu opomínajúc pritom osobitný spôsob posudzovania dôkazného bremena v medicínskych sporoch, tak pri preukazovaní porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného, ako aj pri posudzovaní príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a následným vznikom škody. 14. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný účinne poprel skutkové tvrdenie žalobcu, že by k poškodeniu jeho zdravotného stavu došlo v dôsledku nesprávneho polohovania či manipulácie zo strany zdravotníckeho personálu žalovaného. Podľa záverov súdu prvej inštancie žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, že by žalovaný porušil povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť správne, ani že by poškodenie zdravia bolo spôsobené práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaného. Zmena zdravotného stavu žalobcu vznikla z indikovaného neurologického nálezu, ktorá vzhľadom na zdravotný stav žalobcu a pridružené okolnosti mohla nastať kedykoľvek a na základe akejkoľvek, aj zanedbateľnej príčiny. Podľa súdu prvej inštancie zodpovednosť žalovaného nebolo možné posúdiť podľa ust. , pretože poskytovanie zdravotnej starostlivosti nemalo povahu prevádzky a nebolo možné aplikovať predmetné ustanovenie. 15. V okolnostiach preskúmavanej veci bolo podľa odvolacieho súdu nespornou skutočnosťou, ktorú potvrdil v konaní podaný Znalecký posudok č. 3/2024 znalca B. G. L. O., F., že dňa 26.07.2019, v čase, kedy bol žalobca hospitalizovaný na Oddelení LDCH žalovaného, bola u neho zaznamenaná zmena zdravotného stavu v tom zmysle, že bola zistená dislokácia zlomeného stavca Th11 s posunom o 0,7 cm, ktorá u neho zapríčinila priame poranenie miechy s následnou nekompletnou léziou jej funkcií pod miestom poškodenia. Znalec zároveň potvrdil, že uvedená dislokácia oproti stavu zistenému u žalobcu pri prijatí na hospitalizáciu u žalovaného dňa 12.07.2019 nemohla byť spôsobená samovoľne ale len navodením pohybu tela žalobcu. Sporným v preskúmavanom konaní bolo, akým spôsobom nastala uvedená negatívna progresia zdravotného stavu žalobcu a akým spôsobom bol navodený neprimeraný pohyb tela žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobca už v podanej žalobe tvrdil, že na Oddelení LDCH žalovaného po preložení z Traumatologického oddelenia bolo s ním nesprávne a necitlivo manipulované pri jeho polohovaní. Tento vo výpovedi dňa 16.05.2022 výslovne uviedol, že na Oddelení LDCH bol polohovaný násilne tak, že s ním trhali a hádzali, čo tvrdila aj svedkyňa L. B. v jej výpovedi dňa 16.05.2022, keď uviedla, že „otec sa po preklade na Oddelenie LDCH sťažoval na zlé zaobchádzanie pri polohovaní“. Osobne mala byť svedkom pri jej príchode dňa 26.07.2019 na predmetné oddelenie, ako jej zdravotná sestra uviedla, že táto žalobcu nemá ako dvíhať, lebo je sama na celom oddelení a ťahala plachtou pri polohovaní žalobcu. Žalobca veľmi

presne a zrozumiteľne popísal dej, kedy podľa neho došlo k navodeniu neprimeraného pohybu jeho tela, pričom to bolo v priamom dôsledku zlej manipulácie s jeho telom pri polohovaní, ktoré vykonával zdravotnícky personál Oddelenia LDCH žalovaného. Ďalej možno dať za pravdu žalobcovi, že žalovaný všeobecne nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu o nesprávnej, necitlivej či násilnej manipulácii po jeho preložení na Oddelenie LDCH, pričom popretie uvedeného tvrdenia žalobcu ostalo zo strany žalovaného len vo všeobecnej rovine, keď uvádzal, že všetky úkony zdravotnej starostlivosti boli v prípade žalobcu vykonávané správne, že neporušoval žiadnu povinnosť a že v prípade zhoršenia zdravotného stavu počas hospitalizácie u žalovaného išlo o progresiu už indikovaného neurologického nálezu, ktorý vzhľadom na vtedajší zdravotný stav žalobcu a pridružené okolnosti (extrémna obezita) mohol nastať kedykoľvek a z akejkoľvek príčiny. Konkrétny spôsob a kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ktorých popis by negoval či spochybňoval tvrdenie žalobcu o násilnom a trhanom zaobchádzaní, nebol zo strany žalovaného uvedený ani v následnom priebehu konania. Svedkyňa K. F., ktorá bola zástupkyňou primára na Oddelení LDCH v čase hospitalizácie žalobcu, na pojednávaní dňa 20.06.2002 opäť len všeobecne poukazovala na to, ako poučujú personál o zaobchádzaní s pacientami, že majú dostatočné personálne zabezpečenie a podobne. Na konkrétnu otázku, či pri zaobchádzaní a manipulácii so žalobcom asistovala ďalšia zdravotná sestra, však uviedla „to neviem“. Podľa žalobcu uvedená svedkyňa rovnako nevedela uviesť žiadnu konkrétnu príčinu, prečo došlo k negatívnej progresii jeho zdravotného stavu počas hospitalizácie na Oddelení LDCH. Podobným spôsobom vypovedala vo všeobecnej rovine aj svedkyňa B. M. N., rehabilitačný lekár na Oddelení LDCH na pojednávaní 12.09.2022, ktorá sa nevedela vyjadriť ku konkrétnemu spôsobu a kvalite ošetrovateľskej starostlivosti poskytovanej priamo žalobcovi a rovnako sa nevedela vyjadriť k príčine náhlej negatívnej progresie zdravotného stavu žalobcu. Ďalšia svedkyňa C. F., fyzioterapeut na Oddelení LDCH, vo svojej výpovedi na pojednávaní 12.09.2022 poukázala na nedostatok personálneho zabezpečenia uvedeného oddelenia. Z okolností preskúmavanej veci tiež vyplýva, že u žalobcu dňa 26.07.2019 bola zaznamenaná výrazná negatívna progresia zdravotného stavu, ktorá nemohla nastať samovoľne ale len navodením neprimeraného pohybu tela žalobcu. Žalobca tiež tvrdil, že uvedený neprimeraný pohyb jeho tela bol vyvolaný necitlivou, násilnou a trhavou manipuláciou pri jeho polohovaní zo strany zdravotníckeho personálu žalovaného. Uvedená skutočnosť bola preukázaná aj výpoveďou svedkyne L. B., ktorá bola osobne svedkom uvedeného zaobchádzania so žalobcom. Na druhej strane síce žalovaný vo všeobecnej rovine uvedené zaobchádzanie so žalobcom popieral, neuviedol však konkrétne, ako so žalobcom zaobchádzal, koľkí pracovníci boli pri jeho polohovaní, akým spôsobom manipulovali so žalobcom, resp. kedy a akým spôsobom bol navodený neprimeraný pohyb tela žalobcu, keď nie násilnou a trhanou manipuláciou. 16. Dokazovanie je v sporovom konaní ovládané prejednacou zásadou ( a nasl. ). zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní a teda aj vykonávaní dôkazov. S dokazovaním sú spojené povinnosti strán, ktoré strany musia splniť ešte predtým, ako súd začne dokazovať. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania. Pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania, dôkazné bremeno spočíva na tej strane sporu, ktorá z existencie tvrdených skutkových okolností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky (). Posúdenie dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov, ktoré zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej sa odvíja rozloženie dôkazného bremena. Správne rozloženie dôkazného bremena vedie k vymedzeniu zisťovaných skutočností a je nevyhnutným predpokladom na správne uplatnenie zodpovednosti účastníka za neunesenie dôkazného bremena a tým priamo aj k obsahu a výroku rozhodnutia vo veci samej (). V otázke delenia dôkazného bremena platí všeobecné pravidlo, podľa ktorého dôkazné bremeno zaťažuje každú procesnú stranu ohľadom skutkových predpokladov nepriaznivej právnej normy (Lavický, P., Důkazní břemeno v civilním soudním řízení, Leges, 2017, s. 144; Gešková, K., O dôkaznom bremene, Súkromné právo 3/2024). Zo správy Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSR č. Cpj. 165/82 z 18. júna 1989, R49/1982 vyplýva, že otázku, ktorá zo strán má povinnosť tvrdenia a dokazovania, musí súd riešiť v súlade s hmotnoprávnym vzťahom, o ktorý v konaní ide, teda nezávisle na tom, ktorej strane bolo uložené podanie žaloby. Skutkové tvrdenia možno považovať za preukázané, pokiaľ sudca je vnútorne presvedčený o jeho pravdivosti, t. j. nemá o jeho pravdivosti rozumné pochybnosti (Nález Ústavného súdu SR zo dňa 17. júla 2025 sp. zn. ). 17. K dôkaznému bremenu na preukázanie príčinnej súvislosti v obdobných prípadoch je potrebné pristupovať osobitným spôsobom. Pri posudzovaní medicínskych otázok sa totiž javí stopercentné preukázanie určitých skutočností či procesov ako nereálne a nedosiahnuteľné. Podstatou lekárskej vedy je totiž vstupovať do celého reťazca príčin a následkov, do procesov, ktoré prebiehajú v ľudskom tele

a vonkajším zásahom tieto procesy ovplyvňovať, meniť ich smer, pôsobenie. Ide o veľmi zložitý systém biologických procesov a vzťahov, a preto je exaktné stanovenie a preukázanie určitých skutočností, javov, procesov, príčin a následkov veľmi obtiažne, ba až vylúčené. V dôsledku toho dochádza k výraznému oslabeniu postavenia poškodeného. Preto sa v týchto prípadoch pripúšťa to, aby súd upustil od požiadavky stopercentného preukázania určitej skutočnosti a namiesto toho súd odhadol určitú pravdepodobnosť existencie určitej skutočnosti, javu, procesu, príčiny či následku. Takýto postup je adekvátnejší a realistickejší k výkladu pojmu „spôsobenie škody“ a viac sa približuje idei spravodlivého riešenia následkov majúcich pôvod vo vzťahu lekár – pacient, na ktorý je potrebné nazerať ako na vzťah prevahy, v ktorom má z mnohých dôvodov, avšak predovšetkým z dôvodov znalostných, prevahu práve lekár. Preto je treba dôslednejšie chrániť pacientovo základné právo na telesnú integritu a v neposlednom rade aj právo na život, a to aj skrz výklad príslušných ustanovení zákonov týkajúcich sa náhrady škody (obdobne v rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 12.08.2008). 18. Aj zo záverov Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24.10.2017 je zrejmé, že „...miera dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi skúmanými javmi určená stupňom absolútnej istoty a tým vylučujúca jej procesnoprávne poznanie na základe obvyklého priebehu určitého skutkového deja, o pravdivosti ktorého nie sú rozumné pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná. V sporových súdnych konaniach, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahu lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je aplikácia štandardného typu dôkazného sylogizmu (affirmanty incumbit probatio) nepostačujúca, ak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nezohľadňuje typicky v týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú núdzu na strane poškodeného pacienta danú objektívnymi limitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu aj jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. Všeobecný súd je v takom prípade povinný proporcionálne vyvážiť vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, pretože ináč sú na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladené neúmerné nároky, čím sa mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje presadenie jeho hmotnoprávnych nárokov. Spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov medzi stranami sporu v týchto typových situáciách preto vyžaduje, aby slabšie postavenie poškodeného pacienta bolo kompenzované napríklad odklonom od tejto základnej konštrukcie delenia bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného“. 19. Podľa , strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. 20. Podľa , skutkové tvrdenia strán sporu, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. 21. Podľa , ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 22. Citované ustanovenie zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť, stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť, teda uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce, má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má tvrdiť v zásade tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kolektív, . Komentár: C. H. Beck, 2016, 568 – 569 s.). 23. K namietanému hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z Základných princípov v spojení s vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov ( ) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne. 24. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je evidentné, že súd prvej inštancie v ust. , podľa ktorého na účinné popretie skutkových tvrdení strán sporu nestačí len ich samotné popretie, ale je potrebné uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, neaplikoval správne. Žalovaný podľa odvolacieho súdu (bod 15. tohto odôvodnenia) všeobecne poprel skutkové tvrdenia žalobcu o násilnom, necitlivom či trhanom polohovaní a manipulácii, avšak bez toho, aby následne uviedol vlastné skutkové tvrdenia o spôsobe, postupe a počte osôb zaobchádzajúcich so žalobcom v inkriminovanom čase. Za uvedených okolností boli uvedené popretia skutkových tvrdení žalovaného právne neúčinné v zmysle druhá veta a bolo potrebné vychádzať zo skutkových tvrdení žalobcu ako nesporovaných tvrdení, čo malo za následok nesprávny procesný postup pri vyhodnocovaní popretia skutkových tvrdení žalobcu zo strany žalovaného súdom prvej inštancie. 24.1 Vyššie uvedený nedostatok v procesnom postupe súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní ne/ účinného popretia skutkových tvrdení sa potom odrazil pri ustálení skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, keďže tvrdenia žalobcu o neprimeranom, násilnom, trhavom zaobchádzaní pri polohovaní či manipulácii so žalovaným považoval súd prvej inštancie za nepreukázané. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, ktorý vykazuje znaky prekvapivosti, nakoľko žalobcom produkované dôkazy, a to výsluchu jeho samotného, ako aj svedkyne L. B., uvedené skutočnosti potvrdzovali. Samotná svedkyňa potvrdila pri jej výsluchu, že bola osobne svedkom násilného a trhavého zaobchádzania pri polohovaní žalobcu. Preto podľa odvolacieho súdu neobstojí ani záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetné informácie mala len sprostredkovane zo strany žalobcu. 24.2 Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd nestotožnil s vysporiadaním s namietanou otázkou zhodnotenia dôkaznej povinnosti súdom prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že zmena zdravotného stavu žalobcu vznikla z už indikovaného neurologického nálezu, ktorá vzhľadom na zdravotný stav žalobcu a pridružené okolnosti (extrémna obezita) mohla nastať kedykoľvek a na základe akejkoľvek (aj zanedbateľnej) príčiny. V tejto súvislosti nemožno ignorovať závery znalca v znaleckom posudku, podľa ktorého dislokácia oproti stavu zisteného u žalobcu pri prijatí na hospitalizáciu u žalovaného dňa 12.07.2019 nemohla byť spôsobená samovoľne ale len navodením neprimeraného pohybu tela žalobcu, hoci tento neprimeraný pohyb mohol byť navodený viacerými spôsobmi.

24.3 Vzhľadom na uvedené sa potom odvolaciemu súdu javí rozhodnutie súdu prvej inštancie ako predčasné, nakoľko žalobca predloženými dôkazmi, vlastnou výpoveďou, výpoveďou svedkyne L. B., znaleckým posudkom, predloženou zdravotnou dokumentáciou pri ich posúdení vo vzájomných súvislostiach dostatočne preukázal vlastné skutkové tvrdenia a v súlade s teóriou prenášania dôkazného bremena toto preniesol na žalovaného. Práve preto bolo povinnosťou žalovaného v danom prípade preukázať opak. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 24.10.2017, podľa ktorého „...miera dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi skúmanými javmi určená stupňom absolútnej istoty a tým vylučujúca jej procesnoprávne poznanie na základe obvyklého priebehu určitého skutkového deja, o pravdivosti ktorého nie sú rozumné pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná. V sporových súdnych konaniach, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahu lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je aplikácia štandardného typu dôkazného sylogizmu (affirmanty incumbit probatio) nepostačujúca, ak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nezohľadňuje typicky v týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú núdzu na strane poškodeného pacienta danú objektívnymi limitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu aj jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. Všeobecný súd je v takom prípade povinný proporcionálne vyvážiť vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, pretože ináč sú na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladené neúmerné nároky, čím sa mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje presadenie jeho hmotnoprávnych nárokov. Spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov medzi stranami sporu v týchto typových situáciách preto vyžaduje, aby slabšie postavenie poškodeného pacienta bolo kompenzované napríklad odklonom od tejto základnej konštrukcie delenia bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného“.

25. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené v bodoch 28. až 32., v podstatnom rozsahu zhrnuté v bode 32. tohto odôvodnenia, nespĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení , lebo nezodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne nezakladajú súrne ich zrozumiteľnosť

aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Argumentácia súdu prvej inštancie nie je koherentná a jeho rozhodnutie je nekonzistentné, nelogické a nepresvedčivé, pokiaľ sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal relevantným spôsobom s otázkou ne/unesenia dôkazného bremena pri preukazovaní porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného žalobcom, ktorej obsah bol z výsledkov vykonaného dokazovania nejednoznačný, nepresvedčivý, vyvolávajúci pochybnosti, na ktoré skutkové okolnosti žalobca správne poukázal.

26. K tvrdenej arbitrárnosti žalobcom odvolací súd konštatuje, že Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach, napríklad v uznesení sp. zn. zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánov verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základU neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť je zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov, je najčastejšie daná rozporom v súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností konkrétnych prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v SR. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé, alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ). Arbitrárnosť strán znamená interpretačný exces, arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. Predstavuje však zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces ().

27. Odvolací súd sa ďalšími odvolacími námietkami žalobcu nezaoberal, keď už popísané pochybenia v postupe okresného súdu považoval za dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesprávny postup súdu prvej inštancie v takomto rozsahu by nemal (v danom prípade vzhľadom na objektívnu nemožnosť posúdenia dôvodov, z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal súd prvej inštancie) naprávať odvolací súd, ktorý je spravidla určený na to, aby v konaniach náležite vykladal a aplikoval právo, nakoľko účelom fungovania opravného súdu je na kvalitatívne vyššej úrovni a na základe opravných prostriedkov preskúmať, či sa na súde prvej inštancie dosiahol účel vyjadrený v , 3 a 6 v spojení s a nasl. SR a nenahrádzať pochybenia v postupe prvoinštančného súdu.

28. Konštatované pochybenia vo svojom súhrne predstavujú zásah do zákonom priznaných práv sporových strán do takej miery, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.

29. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil (l súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ).

30. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vec prejednať a rozhodnúť o žalobnom návrhu žalobcu tak, že opätovne nariadi pojednávanie vo veci samej a na základe vykonaného dokazovania rozhodne vo veci samej. Pritom zdôvodní, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých záverov vychádzal a ako ich skutkovo a právne vyhodnotil. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlí tak, aby z odôvodnenia nevyplývala jednostrannosť, a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

31. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej okresný súd opätovne rozhodne aj o práve na náhradu trov prvoinštančného konania, a tiež o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania ( ), ktoré tiež náležite s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenia aj odôvodní.

32. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( olanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a 2 )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a 2 )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).

V Žiline dňa 27. januára 2026

JUDr. Roman Tichý

predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Vladimír Topoľančík člen senátu