Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-26-2025.pdf
PDF · 152.69 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
CA-8C/73/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 1/ A. B., C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom obec D. a 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom obec D., obidvoch právne zastúpených spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1A, 022 01 Čadca, IČO: 36 866 849, proti žalovaným: 1/ F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, XXX XX F. – G. a 2/ D. G., C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, XXX XX F. – G., obidvom právne zastúpeným spoločnosťou JUDr. Peter Celec, advokátska kancelária s.r.o., M. R. Štefánika 36, Martin 036 01, IČO: 51 762 986, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. CA-8C/73/2021-588 zo dňa 09. októbra 2024, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalobcom 1/ a 2/ priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom určil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených Okresným úradom Čadca, katastrálny odbor, zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne územie D. ako rodinný dom č. XXX, postavený na pozemku registra „C“, parc. č. KN 1372/2 – zastavané plocha a nádvorie o výmere 79 m2, pozemok registra „C“, parc. č. KN 1372/2 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 79 m2 a pozemok registra „C“, parc. č. KN 1372/1 – záhrady o výmere 511 m2 (výrok I. odvolaním napadnutého rozsudku) a žalobcom 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 % s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia druhého žalovaného (výrok II. odvolaním napadnutého rozsudku). 1.1 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobcovia v uvedenej veci podali žalobu podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), ktorou sa domáhali, že nehnuteľnosti špecifikované vo výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Pri posúdení splnenia podmienky naliehavosti právneho záujmu súd prvej inštancie vychádzal z toho, že v dôsledku konania I. J. a K. L., boli žalobcovia ako osoby vo finančnej tiesni pripravení o vlastnú nehnuteľnosť (strechu nad hlavou). Za dôležitú skutočnosť pri posúdení naliehavého právneho záujmu považoval posúdenie platnosti právneho úkonu v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to Kúpnej zmluvy zo dňa 02.11.2011 uzatvorenej medzi žalobcami ako predávajúcimi a spoločnosťou MSGO, s.r.o. ako kupujúcou, na základe ktorej žalobcovia prestali byť vlastníkmi nehnuteľností a nedošlo ani k vyplateniu kúpnej ceny.
1.2 Predmetnú kúpnu zmluvu považoval súd prvej inštancie za neplatnú z dôvodu uvedeného v § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (t. j. že právny úkon nebol urobený vážne a slobodne), resp. v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka (t. j. že predmetný právny úkon bol učinený v rozpore s dobrými mravmi). Mal preukázané, že žalobcovia 1/ a 2/ boli vo finančnej tiesni a sprostredkovateľ p. J. im mal prisľúbiť vyriešenie ich finančných prostriedkov, a to postupom cez „nejakú spoločnosť“, ktorú však nemenoval, ktorá vyplatí úver žalobcov v J. D. D. (ďalej aj „J.“) vo výške 500.000,- Sk prostredníctvom osoby, ktorá vybaví druhý úver, teda refinancovaný s tým, že úver bude zabezpečený záložným právom na nehnuteľnostiach a žalobcovia budú splácať nový úver s nižšou úrokovou sadzbou a nižšou splátkou. Z prvého úveru mala byť vyplatená suma, ktorou spoločnosť zaplatí za žalobcov dlh v J. vo výške 13.000 Eur, hypotekárny úver vo vzťahu k D. D., A. a provízia p. J. vo výške 6.000,- Eur. Poukázal na to, že sprostredkovateľ p. J. žalobcom tvrdil, že potrebuje splnomocnenie k tomu, aby vykonával úkony smerujúce k zániku záväzku žalobcov voči J., ktorý žalobcovia mali a kvôli ktorému žalobcom hrozila dražba rodinného domu, pričom k podpisu splnomocnenia došlo spoločne na Notárskom úrade I. M. N. v O., kde žalobcovia spoločne podpísali splnomocnenie. Poukázal na výpovede žalobcov, z ktorých vyplynulo, že podpisy boli na listine Splnomocnenie podpísané jedenkrát a jedenkrát do overovacej knihy notárky s tým, že fotokópia splnomocnenia nebola žalobcom doručená zo strany sprostredkovateľa. Z Oznámenia o upustení od výkonu záložného práva zo dňa 09.11.2011 mal preukázané, že dlh zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 27.10.2005 bol dňa 09.11.2011 vysporiadaný, a preto došlo k upusteniu od výkonu záložného práva s tým, že toto žalobcovia chápali tak, že investor investuje peniaze na vyplatenie dlžôb. Ďalej vychádzal z toho, že sprostredkovateľ J. kontaktoval žalobkyňu 1/ s tým, že on sám zaobstaral osobu, ktorá si zoberie úver, ktorý už je vybavený a oznámil číslo bankového účtu s označením účtu pána L., na ktorý mali žalobcovia posielať splátku 517,- Eur mesačne. Žalobcom úverová zmluva nebola stále doručená a sprostredkovateľ bol nekontaktný. Ďalej poukázal na to, že až v novembri 2012 sa žalobkyňa náhodne stretla s osobou, ktorá pracovala ako finančná poradkyňa na refinancovaní úverov a meno p. J. jej bolo známe. Táto ho kontaktovala, pričom z jeho prejavu žalobkyňa získala pochybnosti o jeho dôveryhodnosti a celom procese vybavovania úveru a v tom čase zistila, že na portáli www.katasterportal.sk ako vlastník ich rodinnej nehnuteľnosti je uvedená obchodná spoločnosť, a to napriek tej skutočnosti, že žalobcovia 1/, 2/ nepodpísali žiadnu kúpnu ani inú zmluvu, na základe ktorej by previedli vlastnícke právo na inú osobu. Uviedol, že žalobcom žiadne listiny (kúpna zmluva, list vlastníctva, plnomocenstvo) neboli zo strany sprostredkovateľa doručené, a že v konaní bolo nespornou skutočnosťou odovzdanie celej veci sprostredkovateľom na pani L., ktorá sa zaviazala doručiť listiny žalobcom, ale k doručeniu nedošlo. Ďalej poukázal na to, že začiatkom roka 2013 po nahliadnutí žalobkyňou 1/, ktorá pracovala v tom čase vo Veľkej Británii, do portálu www.katasterportal.sk, zistila, že ako vlastníci nehnuteľností sú vedení žalovaní 1/ a 2/ a v tom čase získali žalobcovia podozrenie, že konaním pána J. došlo k spáchaniu nejakého trestného činu a podali trestné oznámenie. Ustálil, že v tom čase bolo žalobcom jasné, že ich nepriaznivá finančná situácia bola zneužitá organizovanou skupinou a ich prípad nebol ojedinelý, tak ako to vyplýva aj na podklade podanej obžaloby Krajskej prokuratúry Žilina sp. zn. Kv 35/14/5500-179 zo dňa 26.02.2018, na základe ktorej je vedené trestné konanie na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 28T/20/2018 pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve, t. j. podľa § 20 Trestného zákona. Poukázal na to, že v predmetnom trestnom konaní vystupujú žalobcovia ako poškodení s tým, že žalobcovia sa až pri výsluchu v prípravnom konaní oboznámili s Kúpnou zmluvou zo dňa 02.11.2011 uzatvorenou medzi nimi a obchodnou spoločnosťou MSGO, s.r.o. zastúpenou konateľkou P. E. H.. Zdôraznil, že informácie a tvrdenia týkajúce sa údajného podvodu s nehnuteľnosťou žalobcov nemohol prehliadnuť, a to aj v kontexte tvrdení a žalobcami predložených dôkazov poukazujúcich na nedôveryhodnosť sprostredkovateľa pána J. v danej veci. V skutočnostiach tvrdených žalobcami v žalobnom návrhu nezistil rozpory, a aj v kontexte predložených listinných dôkazov ich vyhodnotil ako pravdivé. Obranu žalovaných 1/, 2/ spočívajúcu v tvrdení účelovosti a špekulatívnosti podania žalobného návrhu žalobcov súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedostatočnú a rovnako podanie žaloby o vypratanie nehnuteľnosti v konaní sp. zn. 14C/4/2021, ktorej vlastníkmi žalovaní 1/, 2/ v čase rozhodovania súdu boli, súd prvej inštancie vyhodnotil ako slabé s tým, že Kúpna zmluva zo dňa 04.11.2011 je platná a žalobcovia sa nemôžu domáhať určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaných. V daných súvislostiach poukázal na výpoveď žalovaného 1/ na pojednávaní dňa 09.10.2024, kedy uviedol, že bol oslovený pánom J., v úmysle pomôcť majiteľom, t. j. žalobcom, ktorí sú insolventní na preklenutie ich zlej finančnej situácie, pričom žalobcov žalovaní 1/, 2/ osobne nepoznali, predmetnú nehnuteľnosť v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy so spoločnosťou MSGO, s.r.o. nevideli a ako sám uviedol: „Spolu s manželkou sme sociálne orientovaní a takýmto smerom sme chceli žalobcom pomôcť.“. Konštatoval, že uzatvorenie kúpnej zmluvy žalovanými na odkúpenie nehnuteľnosti malo byť zrealizované za províziu 5.000,- Eur - 6.000,- Eur, a to v čase,
kedy žalovaný mal získať prácu v Q. R. a táto nehnuteľnosť mu umožňovala bližšie dochádzanie do zamestnania. V tomto smere súd prvej inštancie dospel k záveru, že je viac ako nepredstaviteľné, že žalovaní 1/, 2/ fyzicky predmetnú nehnuteľnosť rodinný dom v katastrálnom území D. nevideli a k jeho odkúpeniu pod V 1006/2012 došlo na základe fotografií zrejme vyhotovených pánom J.. Súdu prvej inštancie sa javila podozrivá aj výplata finančných prostriedkov v zmysle čl. IV. Kúpnej zmluvy, kedy časť 32.400,- Eur mala byť vyplatená na samostatný účet, suma 63.700 Eur na druhý samostatný účet do 30.04.2012 a zbytok 34.400 Eur mal byť uhradený v hotovosti v plnej výške pri podpise zmluvy k rukám predávajúcej (P. H.), keď žalovaný sám uviedol, že takúto hotovosť do rúk predávajúcej nikdy neodovzdal a na zaplatenie kúpnej ceny si zobrali s manželkou hypotekárny úver vo výške 90.000 Eur. 1.3 Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že kúpna zmluva je konsenzuálnym kontraktom, ktorý má svoju materiálnu ako aj formálnu stránku a ak vznikne pochybnosť o platnosti právneho úkonu, je povinnosťou súdu s ohľadom na povahu tvrdení sporových strán skúmať formálnu aj materiálnu stránku. Dospel k záveru, že žalobcovia od počiatku nemali úmysel predávať dotknuté nehnuteľnosti ale naopak refinancovať hypotekárny úver zo D. D., a.s. a ďalší úver, ktorý im bol poskytnutý z J. D. D., a.s. z dôvodu ich zlej finančnej situácie, ktorou bola strata zamestnania žalobcu 1/. Dospel k záveru, že vôľa žalobcov 1/ a 2/ nesmerovala k tomu, že jej výsledkom bude na základe systematicky na seba nadväzujúcich čiastkových právnych úkonov organizovaných pánom J. a treťou stranou, pre žalobcov strata ich obydlia a pre tretiu stranu investičná kúpa nehnuteľnosti za dobrú cenu. V danej súvislosti poukázal na čl. IV. Kúpnej zmluvy V 3869/2011 zo dňa 02.11.2011, kde sa kupujúci spoločnosť MSGO, s.r.o. v zastúpení konateľkou P. E. H. zaviazal vyplatiť v plnej výške pri podpise zmluvy k rukám predávajúcich kúpnu cenu 130.000,- Eur, pričom predávajúci (žalobcovia) prevzatie finančných prostriedkov mali potvrdiť podpisom tejto zmluvy. Uviedol, že finančné prostriedky žalobcom vyplatené neboli (pokiaľ ide o vynaloženie finančných prostriedkov zo strany kupujúceho) a (len) ťarchy vyznačené na LV č. XXXX, a to záložné právo v prospech J. D. D., exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zriadením exekučného záložného práva č. EX 13/09 boli vyplatené. Dospel k záveru, že žalobcovia žiadne finančné prostriedky od MSGO, s.r.o. neprevzali pri podpise zmluvy, pretože žiadnu kúpnu zmluvu kupujúcemu nepodpísali a s kupujúcim sa ani nestretli a v konkrétnom prípade sa vôľa predávajúcich a kupujúceho nestretla. Akcentoval všeobecný právny princíp, podľa ktorého sa výkonu práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, ochrana neposkytuje, pričom v danom smere podľa názoru súdu prvej inštancie nemohlo obstáť ani tvrdenie žalovaných v rámci písomného vyjadrenia k žalobnému návrhu, že nevyplatenie ceny nemá za následok neplatnosť kúpnej zmluvy, či už relatívnu alebo absolútnu. Súd prvej inštancie prihliadol aj na nepriame dôkazy predložené žalobcami v konaní, a to Oznámenie o upustení od výkonu záložného práva J. D. D. zo dňa 09.11.2011, z ktorého oznámenia vyplynulo vysporiadanie dlhu zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 27.10.2005, t. j. uhradenie dlhu za žalobcov, taktiež na podanie obžaloby Krajskej prokuratúry v Žiline sp. zn. Kv 35/14/5500 zo dňa 26.02.2018 a trestné konanie vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 28T/20/2018, ktoré ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo skončené. Poukázal aj na nepriamy dôkaz, t. j. výpoveď žalovanej 2/ v trestnom konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve PZ v Čadci pod sp. zn. ČVS: ORP 198/OEK-CA-2013, kde v Zápisnici o výsluchu svedka zo dňa 10.10.2013 táto uviedla: „S manželmi B. sme v kontakte neboli a predaj nehnuteľnosti riešili s I. J., ktorý nás uviedol do omylu v tom, že nám porozprával legendu o tom, že či by sme nechceli pomôcť ľuďom, ktorí by mali prísť o vlastnú strechu nad hlavou, a to tým, že by sme zobrali na seba úver. I. J. ho bude za nás jeden rok splácať, potom ľudia, ktorí sa dostali do zlej finančnej situácie po roku získajú finančnú bonitu a dom sa prepíše opäť na nich aj s úverom. Buď prefinancujú úver, ktorý sme zobrali my s manželom, alebo prevezmú náš úver. Z toho mala byť žalovaným vyplatená provízia 2.000 Eur.“. V danej súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na výpoveď žalovaného 1/ z prípravného konania, kde uviedol, že v danom čase nemali žalovaní žiaden záujem predmetné nehnuteľnosti kupovať. Mali len dočasne vystupovať v pozícii vlastníkov s tým, že po získaní úveru „poškodeným“ im budú tieto nehnuteľnosti prevedené späť. Z uvedeného vyvodil, že žalovaní v rámci prípravného konania nemali záujem kúpiť nehnuteľnosť vtedy už od spoločnosti MSGO, s.r.o. zastúpenou P. E. H., ale vzhľadom na svoje sociálne cítenie pomôcť ľuďom, ktorí by prišli o strechu nad hlavou, pričom so žalobcami v kontakte nikdy neboli a že všetko sa malo udiať len za vyplatenia provízie pre žalovaných, ktorí nehnuteľnosť titulom Kúpnej zmluvy č. V1006/12 zo dňa 29.01.2013 odkúpili a sú vedení ako výluční vlastníci sporných nehnuteľností na LV č. XXXX, kde v časti C je zriadené záložné právo D., a.s. na zabezpečenie pohľadávky úveru č. 5025266764 na predmetných nehnuteľnostiach. V danej súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na konanie vedené na tamojšom súde pod sp. zn. 14C/4/2021, ktorého
predmetom je žaloba o vypratanie nehnuteľnosti podaná dňa 21.01.2021 žalovanými voči žalobcom, ktorí podľa ich tvrdenia neoprávnene užívajú nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a do tej doby od uzatvorenia kúpnej zmluvy do podania žaloby o vypratanie nehnuteľností žalovaní tolerovali užívanie nehnuteľnosti žalobcami a svojho vlastníckeho práva sa začali domáhať až po podaní obžaloby Krajskou prokuratúrou v Žiline. 1.4 Vo vzťahu k vykonanému znaleckému dokazovaniu znalcami z odboru písmoznalectva, a to Znaleckého posudku č. 36/2022 J. J. M. D. a Znaleckého posudku č. 14/2023 J. P. S., z ktorých vyplynulo, že podpisy na Kúpnej zmluve a návrhu na vklad vlastníckeho práva z 02.11.2011 patria žalobcom, súd prvej inštancie zdôraznil, že nariadenie týchto dôkazov iniciovali žalobcovia, ktorí boli presvedčení o tom, že kúpnu zmluvu a návrh na vklad vlastníckeho práva sprostredkovateľovi pánovi J. nikdy nepodpísali a že jedinou listinou, ktorú podpísali, bolo splnomocnenie u notárky. V danej súvislosti zopakoval, že žalobcovia od počiatku konzistentne spochybňovali podpísanie Kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 02.11.2011 a zotrvávali v priebehu celého konania na tom, že z ich strany vôľa odpredať vlastnú nehnuteľnosť nikdy nebola. Na základe uvedeného potom dospel k záveru, že samotný podpis na predmetnej zmluve zo strany žalobcov bez ďalšieho nepreukazuje, že na strane podpisujúceho, v danom prípade žalobcov 1/ a 2/, existovala vážna vôľa privodiť následky, ktoré s takouto zmluvou platné právo spája a samotný podpis nie je možné považovať za vážne mienený právny úkon. V danej súvislosti poukázal aj na závery Ústavného súdu SR prijaté v náleze sp. zn. III. ÚS/120/2020 zo dňa 19.08.2020. Zdôraznil, že v priebehu konania neboli pochybnosti o vážnosti vôle žalobcov 1/, 2/ previesť vlastnícke právo na inú osobu vyvrátené a uvedené preukazujú aj jednotlivé okolnosti, ktoré predchádzali zmluve o prevode vlastníckeho práva, ako aj za ktorých bola zmluva zo dňa 02.11.2011 uzatvorená a o ktorej sa žalobcovia dozvedeli až z portálu www.katasterportal.sk začiatkom roka 2013. V danej súvislosti poukázal na to, že predmetná zmluva nebola koncipovaná žalobcami ale sprostredkovateľom (pánom J.), ktorý žalobcom kúpnu zmluvu ani ďalšie listiny nikdy nepredložil, a preto súd prvej inštancie predmetnú kúpnu zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatnú nielen pre absenciu vôle žalobcov k vykonaniu prevodu vlastníckeho práva, ale aj v dôsledku finančnej a životnej tiesne žalobcov, výsledkom čoho bolo, že žalobcovia nemali ani nehnuteľnosť, ani zaplatenú kúpnu cenu. Uvedené závery súd prvej inštancie vyslovil aj vo vzťahu ku Kúpnej zmluve č. V 1006/2012 zo dňa 29.01.2013, ktorou nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam žalovaní 1/ a 2/. 1.5 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcom priznal plnú náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným, nakoľko v konaní boli plne úspešní. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní 1/ a 2/ v celom rozsahu odvolanie z dôvodov prezumovaných ust. § 365 ods. 1 písm. d), f), g) a h) CSP. Žalovaní považovali rozsudok súdu prvej inštancie vo svojom odôvodnení za logicky nekonzistentný, ktorý si vo svojich úvahách o zistenom skutkovom stave elementárne logicky odporuje s tým, že odôvodnenie nemá nič spoločné s vykonanými dôkazmi a právne posúdenie vychádza iba zo stavu, ktorý sa nekriticky opiera o skutkové tvrdenia žaloby bez toho, aby tieto tvrdenia boli vôbec verifikované dokazovaním. Žalovaní mali zato, že dokazovaním boli tvrdenia žaloby vyvrátené a bolo preukázané, že žalobcovia nie sú dôveryhodní a ich žaloba je postavená na zjavnom klamstve.
2.1 Pokiaľ súd prvej inštancie v napádanom rozsudku uviedol, že vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, toto podľa názoru žalovaných nie je pravda. Uviedli, že súd prvej inštancie vykonal iba výsluch strán sporu a písomné vyjadrenia strán k veci, čítanie listín, a to pripojené spisy (zápisnica z trestného konania vedeného na OR PZ v Čadci pod sp. zn. 1006/12, obžaloba podaná na Okresný súd Žilina sp. zn. 28T/20/2018 a znalecké dokazovanie, 2x znalecký posudok). Zdôraznili, že dôkazné bremeno preukázať žalobcami tvrdené skutočnosti zaťažovalo práve žalobcov, ktorí svoje tvrdenie o tom, že oni nikdy žiadnu kúpnu zmluvu nepodpísali, nepreukázali. Ich tvrdenie bolo vyvrátené dvoma znaleckými posudkami, keď z týchto znaleckých posudkov vyplýva, že podpisy žalobcov sú na 100 % ich vlastné, a to dokonca aj na listine „Návrh na vklad“. Žalovaní potom mali zato, že z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalobcovia veľmi dobre museli poznať, čo podpisujú, teda že podpisujú kúpnu zmluvu, čo muselo a musí jednoznačne vyplývať aj zo znenia návrhu na vklad, v ktorom je stručne zhrnutá aj celá kúpna zmluva, nakoľko je z neho zrejmé, kto je predávajúci, kto kupujúci, o akú nehnuteľnosť sa jedná a aká je kúpna cena. Zdôraznili, že skutočnosť, že kúpna zmluva bola uzavretá a podpísaná, dosvedčuje aj doložka z osvedčovacej knihy z notárskeho úradu, kde bola kúpna zmluva podpísaná. Z dôvodu, že žaloba bola v prvom rade postavená na argumentácii žalobcov, že žiadna kúpna zmluva nebola podpísaná, a toto tvrdenie bolo v plnom rozsahu vyvrátené, uvedené malo rezultovať do záveru súdu prvej inštancie, že žalobcovia nemôžu byť dôveryhodní.
2.2 Vo vzťahu k záverom týkajúcim sa prejavu vôle žalobcov uzavrieť kúpnu zmluvu a previesť vlastníctvo, ktoré súd prvej inštancie produkoval v bodoch 17. až 19. odôvodnenia svojho rozsudku, žalovaní namietali, že uvedené závery nevyplývajú zo žiadneho dôkazu, a že iba nekriticky od slova do slova kopírujú vyjadrenie uvedené v žalobe, a teda nie sú podložené žiadnym dôkazom. 2.3 Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že kúpna cena žalobcom vyplatená nebola, a to bez akéhokoľvek dôkazu, vychádza iba z tvrdenia žalobcov. Žalovaní mali zato, že odôvodnenie rozsudku v bode 39. je logicky úplne v rozpore s odôvodnením, kde sa uvádza, že „žalobcovia žiadne finančné prostriedky od MSGO, s.r.o. neprevzali pri podpise zmluvy, pretože žiadnu kúpnu zmluvu kupujúcemu nepodpísali a s kupujúcim sa ani nestretli. V konkrétnom prípade sa vôľa predávajúcich a kupujúceho nestretli.“ a naproti tomu vo vzťahu k vykonanému znaleckému dokazovaniu znalcami z odboru písmoznalectva J. J. M. D. a J. P. S., uzatvára, že podpisy na Kúpnej zmluve a na návrhu na vklad vlastníckeho práva z 02.11.2011 patria žalobcom a sú to ich pravé vlastnoručné podpisy. V tejto súvislosti poukázali na protirečivosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý na jednej strane uvádza, že žalobcovia žiadnu kúpnu zmluvu nepodpísali a na druhej strane síce uvádza, že aj samotná zmluva bola podpísaná, ale že podpísaná zmluva sama o sebe nič neznamená.
2.4 Ďalej namietali, že v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval nedostatok vážnosti vôle na strane žalobcov, a ktorý by týmto mal za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Podľa názoru žalovaných, ak súd prvej inštancie argumentuje konaním istého pána J., resp. iných osôb, je pre nich nepochopiteľné, že tieto osoby neboli vôbec vypočuté, keď súd nemôže mať za skutkové okolnosti preukázané iba z tvrdení žalobcov, nakoľko tieto tvoria len časť príbehu, aj sporného, poukazujúc na nedôveryhodnosť žalobcov, a to vo vzťahu k ich tvrdeniu, že žiadnu zmluvu nepodpísali. Pokiaľ žalovaní nenavrhli vypočuť iné osoby ako svedkov, tak to nebola ani ich povinnosť, nakoľko nedostatok vážnosti vôle na strane žalobcov sú povinní preukazovať žalobcovia a bola to ich dôkazná povinnosť, ktorú nesplnili. Žalovaným sa potom javí, že súd prvej inštancie vyhodnotil skutkový stav iba jednostranne a vo veci urobil iba formalistický výklad.
2.5 Pokiaľ súd prvej inštancie poukazoval na iné listinné dôkazy, a to zápisnicu z trestného konania vedeného na OR PZ v Čadci pod sp. zn. ČVS: ORP-198/EOK-CA-2013, žalovaní namietali, že v danom prípade sa jedná o zápisnicu z iného konania, a teda sa jedná o výpoveď v inom spise a podľa žalovaných nie je potom možné takúto výpoveď vyhodnotiť ako svedeckú výpoveď ale iba ako listinný dôkaz, ktorého vykonanie musí vyplývať zo zápisnice o pojednávaní, avšak takýto dôkaz vykonaný nebol. 2.6 Pokiaľ sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolával na zápisnice z trestného konania, ako aj na trestné konanie samotné, žalovaní zdôraznili, že toto trestné konanie nie je právoplatne ukončené s tým, že civilný súd nikdy nie je oprávnený z určitých skutočností vyvodzovať dôsledky ustanovené trestným a administratívnym právom a z hľadiska rozhodnutia vo veci samej o tzv. predbežných otázkach v takomto prípade môže iba prerušiť konanie a počkať na rozhodnutie trestného súdu. V kontexte uvedených námietok mali žalovaní zato, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktoré treba nielen vykonať ale ich aj náležite vyhodnotiť, pričom zdôraznili, že zásada voľného hodnotenia dôkazov má svoje limity. 2.7 Na základe uvedeného žalovaní navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania (tak prvostupňového ako aj odvolacieho) v rozsahu 100 %, prípadne aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu s odvolaním žalovaných 1/ a 2/ v celom rozsahu nesúhlasili, považovali ho za nedôvodné a žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
3.1 Primárne namietali, že odvolanie žalovaných nemá náležitosti prezumované ust. § 365 CSP a z uvedeného dôvodu nemožno pre vady odvolania v odvolacom konaní pokračovať. Podľa názoru žalovaných odvolacie dôvody žalovaní v odvolaní nijako nevymedzili konkrétnymi okolnosťami, v ktorých majú spočívať, nakoľko nešpecifikovali, prečo považujú rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny.
3.2 Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaných sa žalobcovia v celom rozsahu stotožnili so závermi súdu prvej inštancie, že samotný podpis na zmluve bez ďalšieho nepreukazuje, že na strane podpisujúceho, v danom prípade žalobcov 1/ a 2/, existovala vážna vôľa privodiť následky, ktoré s takouto zmluvou platné právo spája, keď samotný podpis nie je možné považovať za vážne mienený právny úkon, pričom v priebehu konania pochybnosti o vážnosti vôle žalobcov 1/ a 2/ previesť vlastnícke
právo na inú osobu neboli vyvrátené, čo preukazovali aj jednotlivé okolnosti, ktoré predchádzali zmluve o prevode vlastníckeho práva, ako aj za ktorých bola zmluva zo dňa 02.11.2011 uzatvorená a o ktorej sa žalobcovia dozvedeli až z portálu www.katasterportal.sk začiatkom roka 2013.
3.3 Vychádzajúc z uvedeného žalobcovia navrhli, aby odvolací súd odvolanie žalovaných 1/ a 2/ podľa ust. § 386 písm. b) CSP odmietol a v prípade, ak pristúpi k prejednaniu veci, navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil a priznal im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Žalovaní v odvolacej replike v celom rozsahu zotrvali na svojej odvolacej argumentácii uvedenej v odvolaní, keď odvolacia replika obsahuje iba určité „zhrnutie“ ich odvolacej argumentácie.
5. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolacej duplike poukázali na zjavnú nesprávnosť uvedenú v odvolacej replike spočívajúcu v tom, že rozsudok súdu prvej inštancie mal byť žalovaným doručený dňa 22.01.2024 a odvolanie bolo podané dňa 04.12.2024, z čoho vyplýva nelogickosť a je zrejmé, že odvolanie nebolo podané v zákonom stanovenej lehote 15 dní. Vo zvyšnej časti zotrvali na svojej argumentácii uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu.
6. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.
7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaných proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. (a na ňom závislom výroku II. o práve na náhradu trov konania) bolo podané oprávnenými subjektami, t. j. žalovanými (§ 359 CSP – súd prvej inštancie rozhodol v neprospech žalovaných, nakoľko žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcom 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na základe podaného odvolania žalovanými 1/ a 2/ v rozsahu danom § 379 CSP viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. vo veci samej, ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario ako vecne správny potvrdil. 8. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietal odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiadny nedostatok naplnenia podmienok konania. 9. Žalovaní podali odvolanie z dôvodov prezumovaných § 365 ods. 1 písm. d), písm. f), písm. g) a písm. h) CSP. 10. Pokiaľ žalovaní v odvolaní namietali existenciu odvolacieho dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. g) CSP, t. j., že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, odvolací súd poukazuje na to, že žalovaní v odvolaní nevymedzili žiadne prostriedky procesnej obrany, ktoré mali byť nimi uplatnené. Z uvedených dôvodov vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku ako nedôvodnú. 11. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcov 1/ a 2/, že odvolanie žalovaných neobsahuje vymedzenie konkrétnych odvolacích dôvodov, a preto by malo byť zo strany odvolacieho súdu odmietnuté, keď odvolanie žalovaných 1/ a 2/ vo vzťahu k odvolacím dôvodom prezumovaným ust. § 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP vykazuje dostatočný stupeň určitosti a možno ho podrobiť odvolaciemu prieskumu. 12. Žalovaní v odvolaní vzhľadom na obsah odvolania primárne namietali logickú nekonzistentnosť a vnútornú rozpornosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke odvolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Súd sa teda musí účinne zaoberať námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, podobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, číslo 254-B, strana 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany,
aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko, Hiro Balani c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, Higgins c. Francúzsko). Ak rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 CSP, je nepreskúmateľné. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým záverom strany sporu, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony strany primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/14, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každej strane konania, že vydaný rozsudok musí spĺňa limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, a teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. 12.1 Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, keď uviedol rozhodujúci skutkový stav a primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania a svoje závery náležite vysvetlil a uspokojivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno in globo považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal a o aké ustanovenia právnych predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované. Súd prvej inštancie svoje právne závery riadne odôvodnil, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, pričom tu treba mať na zreteli, že iba samotná skutočnosť, že žalovaní so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie nesúhlasili a nestotožnili sa s nimi, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola procesná strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, či rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (k tomu pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V tomto smere odvolací súd dodáva, že odvolacia argumentácia žalovaných je z veľkej časti len zopakovaním ich argumentácie z prvoinštančného konania a kritikou toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu sporu medzi stranami, keď je zrejmé, že žalovaní ňou vyjadrujú predovšetkým nespokojnosť a nesúhlas s vyhodnotením skutkových okolností a vykonaných dôkazov a na to nadväzujúcim právnym posúdením veci a domáhajú sa akceptovania svojho právneho názoru, čo samotné na založenie prípustnosti odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), resp. aj f) CSP postačujúce nie je. Odvolací súd súčasne akcentuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd vo svojom rozhodnutí opakoval správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Po preskúmaní veci odvolací súd potom dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutočností vyplývajúcich zo súdneho spisu dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. Odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v plnom rozsahu sa s nimi stotožňuje a v podstatných bodoch na ne poukazuje. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu viazanosti odvolacími dôvodmi poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP). 13. Žalovaní v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď žalobcovia, ktorí boli povinní v spore uniesť dôkazné bremeno ohľadne nimi tvrdených skutočností zakladajúcich neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej dňa 04.11.2011 a následne kúpnej zmluvy uzavretej dňa 22. marca 2012, ktorých predmetom boli (postupné) prevody dotknutých nehnuteľností, dôkazné bremeno neuniesli. Pritom žalovaní akcentovali tú skutočnosť, že v spore bolo na základe znaleckých posudkov z odboru písmoznalectva jednoznačne preukázané, že
podpisy žalobcov 1/ a 2/ na zmluve zo dňa 04.11.2011 sú podpismi žalobcov, ktorí od počiatku tvrdili, že oni žiadnu zmluvu nepodpísali, a preto ich výpovede nemôžu byť dôveryhodné. 13.1 Odvolací súd sa s touto námietkou nestotožnil, keď poukazuje na to, že súd prvej inštancie v bode 38. a 39. odvolaním napadnutého rozsudku podrobne analyzuje východiská, ktoré ho viedli k jeho skutkovým záverom, ktoré následne subsumoval pod príslušnú právnu normu. Súd prvej inštancie sa taktiež náležite vysporiadal aj so skutkovými zisteniami, že podpisy na kúpnej zmluve zo dňa 04.11.2011, ako aj v návrhu na vklad vlastníckeho práva z tejto kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností sú podpismi žalobcov 1/ a 2/, a to v bode 40. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, pričom s týmito závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Pritom tak ako to už náležite uvádza súd prvej inštancie nebolo z hľadiska posúdenia vôle žalobcov uzatvoriť predmetnú kúpnu zmluvu rozhodné, akú vôľu prejavili navonok, ale to aká bola ich skutočná vôľa. Práve uvedené malo potom zásadný význam pre to, že žalobcovia sa mylne domnievali, že podpísali iba plnomocenstvo, žiadnu kúpnu zmluvu nepodpísali, a uvedené presvedčenie ich viedlo aj k podaniu návrhov na vykonanie znaleckého dokazovania v odbore písmoznalectvo (a to dokonca opakovaných), ktorým v konaní chceli vyvrátiť, že podpisy na uvedenej zmluve (príp. návrhu na vklad) sú ich. Na doplnenie záverov súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na konzistentnú argumentačnú rovinu žalobcov v priebehu celého konania, ktorí od počiatku tvrdili, že oni neuzatvárali kúpnu zmluvu zo dňa 04.11.2011 (poznámka odvolacieho súdu: datovaná dňom 02.11.2011) a že oni nikdy neprejavili vôľu uzavrieť takúto kúpnu zmluvu, a preto je predmetná kúpna zmluva pre rozpor s ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. 13.2 Súd prvej inštancie pri posúdení platnosti spornej kúpnej zmluvy (datovanej dňom 02.11.2011) dôsledne vychádzal z výkladových pravidiel pre občianskoprávne úkony upravených v Občianskom zákonníku. Uvedenou optikou logiky nazeral tiež na správanie strán a pochopenie stimulu ich pohnútok, ktoré ich viedli k posudzovanému zmluvnému rokovaniu, ktoré po formálno-právnej stránke nakoniec vyústilo do uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy. V kontexte uvedeného by konanie žalobcov, ktoré by viedlo k uzavretiu kúpnej zmluvy na dotknuté nehnuteľnosti, nedávalo žiadnu logickú ani racionálnu odpoveď, nakoľko (ako vyplýva z v konaní nesporných tvrdení) ich snahou bolo „zachrániť“ svoje vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam (ktoré im slúžilo a aj slúži na bývanie) z dôvodu existujúcich dlhov voči tretiemu/tretím subjektu/subjektom (ktorý/í toto vlastníctvo bezpochyby „ohrozoval/li“), a ich úmyslom teda nebol ich prevod, ktorým by toto vlastníctvo bez ďalšieho strácali. Tak, ako to súd prvej inštancie náležite uviedol, jediný logický záver, ktorý odôvodňuje správanie žalobcov (resp. iných „predávajúcich“) mohol spočívať v tom, že správaním presvedčivého, tzv. sprostredkovateľa, v danom prípade I. J. ako ich „záchrancu“, ktorý bol jediní schopný im pomôcť, stratili bežnú (racionálne vyžadovanú) opatrnosť a uprednostnili slovné ubezpečenia sprostredkovateľa o obsahu, účele a cieli dojednaného úkonu, vnútorne si kreujúc vôľu udeliť plnomocenstvo I. J. na „vybavenie“ úveru, ktorým by vyriešili svoju ťaživú finančnú situáciu a vôbec nie vôľu, ktorú prejavili v nimi podpísanej kúpnej zmluve. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že je priam nemožné preukázať skutočnú vôľu, t. j. vôľu ako vnútornú od vonkajšieho sveta izolovanú a vonkajším prostredím objektívne ťažko vnímateľnú subjektívnu kategóriu. V posudzovanom prípade tak, ako to vyplýva aj zo samotnej obžaloby Krajskej prokuratúry v Žiline sp. zn. Kv 35/14/5500 zo dňa 26.02.2018, táto bola podaná na „sprostredkovateľov“ I. J. a K. L. v 20 čiastkových útokoch pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v bodoch 1. až 14., 16., 17. a 18. v spolupáchateľstve (na čo náležite odkazuje aj súd prvej inštancie). Z obžaloby možno nepochybne vyvodiť, že sa malo jednať vo vzťahu k obdobným prípadom (svojím charakterom a najmä cieľom) o prípad šablónovitý, založený na jednej strane na nepriaznivej finančnej situácii žalobcov (viacerými svedkami – vystupujúcimi v postavení poškodených v trestnom konaní rovnako uvádzanú nepriaznivú finančnú situáciu) a na druhej strane na „neodmietnuteľnej“ ponuke vyriešiť uvedený problém. Efektivita presvedčivosti tejto „ponuky“, ako aj schopnosť p. J. „prispôsobiť“ a čiastočne modifikovať obsah tejto ponuky objektívne vyplýva z počtu takto na sebe nezávislých poškodených – „predávajúcich“, ktorí za účelom vyriešenia svojej ťaživej finančnej situácie v snahe zachrániť svoje vlastníctvo pristúpili na tieto ponuky. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah, odvolací súd sa potom stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, keď má za to, že sa nejedná o nekritické prevzatie argumentácie žalobcov, ale o vyhodnotenie ich skutkových tvrdení v kontexte ďalších nepriamych dôkazov, na ktoré súd prvej inštancie poukazuje v bode 39. odôvodnenia svojho rozsudku, t.j. postup náležite reflektujúci na ust. § 191 ods. 1 CSP. Uvedené závery nakoniec nachádzajú opodstatnenie aj vo vzťahu k skutočnostiam uvádzanými samotnými žalovanými 1/ a 2/ v ich výpovediach v rámci trestného konania vedeného na Okresnom riaditeľstve PZ v Čadci pod sp. zn. ČVS: ORP-198/OEK-CA-2013 zo dňa 10.10.2013, kde aj žalovaní vo svojich výpovediach
vykresľujú „schému“, z ktorej možno vyvodiť, že skutočnou vôľou žalobcov 1/ a 2/ nebolo predať dotknuté nehnuteľnosti, ale zabezpečiť financovanie svojich dlhov, ktorých nesplácanie ohrozovalo vlastníctvo samotných žalobcov. Z dokazovania vykonaného v spore súdom prvej inštancie, najmä z výpovedí žalobcov a žalovaných, ako aj z obžaloby Krajskej prokuratúry v Žiline a v neposlednom rade aj zápisníc o výsluchu žalovaných 1/ a 2/ v rámci trestného konania vedeného na Okresnom riaditeľstve PZ v Čadci pod sp. zn. ČVS: ORP-198/OEK-CA-2013 zo dňa 10.10.2013, potom vyplýva, že žalobcovia nemali vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu datovanú dňa 02.11.2011 a spoľahli sa na informácie a súčinnosť poskytnutú im „sprostredkovateľom“ I. J.. Títo sprostredkovatelia (I. J., prípadne K. L.) aktuálne tak, ako to vyplýva z podanej obžaloby, čelia obžalobe zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu pri prevodoch nehnuteľností, a to konkrétne v 20 čiastkových útokoch. Konania, za ktoré bola voči ním podaná obžaloba, sú časovo súvisiace a mali sa udiať za podobných skutkových okolností, ako uvádzajú žalobcovia. Odvolací súd si splne uvedomuje, že všeobecný súd síce nemôže v civilnom konaní robiť závery o vine či nevine obvineného/obžalovaného predtým, než dôjde k právoplatnému odsúdeniu, pretože by tým porušil prezumpciu neviny, avšak iná vec je hodnotenie dôveryhodnosti týchto osôb (vierohodnosti ich do úvahy prichádzajúcich výpovedí), ktoré figurujú v trestnom konaní v postavení obžalovaných, teda osôb, u ktorých skutočnosti zistené v trestnom konaní s vyššou mierou pravdepodobnosti nasvedčujú tomu, že spáchali skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie. Ich (prípadná) výpoveď vo vzťahu ku skutočnostiam relevantným pre posúdenie dôvodnosti žalobcami uplatňovaného nároku (keď žalobcovia sú súčasne, popri ostatných poškodených, iniciátormi trestného konania voči „sprostredkovateľom“) by potom nevyhnutne bola determinovaná ich postavením obžalovaných v rámci trestného konania. V kontexte uvedeného sa potom odvolací súd pri tom, že trestné stíhanie voči menovaným je vedené vo vzťahu k 20 čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu obzvlášť závažného podvodu, teda na podklade oznámení veľkého počtu poškodených, ktorí uvádzajú a potvrdzujú podobný (v niektorých prípadoch dokonca identický) modus operandi aj v iných prípadoch, keď navyše sa jedná o osoby – poškodených, navzájom izolovaných, stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti predmetného právneho úkonu pre nedostatok vôle na strane žalobcov v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a z dôvodu, že žalovaní nadobúdali predmetné nehnuteľnosti od nevlastníka (tak ako to relevantne vyslovuje súd prvej inštancie v bode 40. odôvodnenia svojho rozsudku), je neplatná aj kúpna zmluva zo dňa 22.03.2012, vklad vlastníckeho práva z ktorej bol povolený pod V1006/12 dňa 29.01.2013, na základe ktorej sú ako vlastníci predmetných nehnuteľností zapísaní v katastri nehnuteľností žalovaní. 13.3 Významnou skutočnosťou pre posúdenie obrany žalovaných je aj konanie žalovaných, ktorí v zmysle ich výpovedí v rámci trestného konania uviedli, že oni sa s žalobcami ani len nestretli, nehnuteľnosti osobne nevideli a v skutočnosti uzatvorili kúpnu zmluvu zo dňa 22.03.2012 (uveriac p. J.) iba ako pomoc žalobcom (za províziu 2.000,-eur) s tým, že za jeho asistencie uzavreli úverovú zmluvu na kúpu predmetných nehnuteľností, ktorý však mala splácať iná osoba, pričom však oni nemali v úmysle kúpiť predmetné nehnuteľnosti tak, ako na to súd prvej inštancie relevantne poukazuje v bode 39. odôvodnenia svojho rozsudku.
14. Pokiaľ žalovaní súčasne namietali, že v konaní nebol vykonaný dôkaz listinou, a to zápisnicou z trestného konania vedeného na Okresnom riaditeľstve PZ v Čadci pod sp. zn. ČVS: ORP-198/OEK- CA-2013, odvolací súd poukazuje na to, že predmetné zápisnice boli ako prílohy podania žalobcov 1/ a 2/ dňa 13.01.2022 doručené žalovaným 1/ a 2/, pričom súd prvej inštancie potom postupoval v zmysle § 204 Civilného sporového poriadku za bodkočiarkou, podľa ktorého „dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.“ Odvolací súd navyše poukazuje na to, že žalovaní v súvislosti s uvedenou námietkou ani nijako nekonkretizujú či vôbec, resp. v čom spochybňujú skutočnosti uvedené nimi v predmetných zápisniciach p výsluchu v trestnom konaní. 15. V nadväznosti na uvedené odvolací súd, konštatujúc neopodstatnenosť odvolacích námietok žalovaných, ktorými bol viazaný, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania (k tomuto výroku žalovaní neprodukovali žiadne odvolacie námietky a napadli ho len ako výrok závislý) ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcom priznal proti žalovaným nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalobcovia mali v tomto štádiu konania plný úspech. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov]. V Žiline dňa 27. januára 2026.
JUDr. Vladimír Topoľančík predseda senátu
JUDr. Eva Malíková
člen senátu
JUDr. Roman Tichý
člen senátu