Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28Co/39/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D. - E., zastúpenej advokátom: JUDr. Ondrej Brláš, so sídlom Štefánikova trieda 52, Nitra, proti žalovaným: 1/ F. G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/X, I., zastúpenej advokátom: JUDr. Ľudovít Surma, so sídlom Halenárska 7, Trnava, IČO: 50 120 671, 2/ F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. C. E. XXX, zastúpenému: Advokátska kancelária LWL s. r. o., so sídlom Šafárikova 431/4, Galanta, IČO: 54 846 382 a 3/ J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. B. XXXX/X, F., zastúpenej advokátom: JUDr. Ľudovít Surma, so sídlom Halenárska 7, Trnava, IČO: 50 120 671, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. - 164 zo dňa 14. októbra 2024, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. o určenie vlastníckeho práva p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. o určenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ako aj a vo výrokoch II. a III. o trovách konania r u š í a vec v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu v celom rozsahu zamietol. Výrokom II. uložil žalobkyni zaplatiť žalovaným 1/ a 3/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením. Výrokom III. uložil zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. , , , až 4 a (ďalej len „“). Vecne súd argumentoval tým, že žalobkyňa sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - pozemkom vymedzeným na základe vypracovaného geometrického plánu, ktoré vznikli odčlenením od parcely v podielovom spoluvlastníctve žalovaných a určenia, že žalovaní 1/ až 3/ sú podielovými spoluvlastníkmi zvyšnej časti pozemkov, pričom predmetné vlastnícke právo malo vzniknúť vydržaním žalobkyňou, resp. už jej právnymi predchodcami. Alternatívne sa domáhala určenia, že v prospech žalobkyne ako vlastníka stavby došlo k vydržaniu vecného bremena k nehnuteľnosti zameranej geometrickým plánom - pozemok pod stavbou, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe a že došlo k vydržaniu vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý pozemok v prospech žalobkyne ako vlastníka stavby.

3. Súd uviedol, že predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva, t. j. ako je predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je presvedčenie, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva musí byť „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí. Žalobkyňa sa domáha určenia svojho výlučného vlastníckeho práva na základe tvrdenia, že keď na základe kúpnej zmluvy zo dňa 15.02.2017 nadobudla výlučné vlastníctvo k stavbe, súčasne vstúpila do užívania pozemku pod stavbou a priľahlého pozemku, ktoré boli spolu so stavbou dlhodobo užívané aj predchádzajúcimi vlastníkmi stavby tak, ako boli ohraničené oplotením. Vo vzťahu ku svojej osobe žalobkyňa žiadny iný právny titul, na základe ktorého mala nadobudnúť vlastnícke právo, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu, neidentifikovala. Súd konštatoval, že na základe kúpnej zmluvy z 15.02.2017 žalobkyňa nemohla nadobudnúť dobrú vieru, že jej patrí vlastnícke právo k spornému pozemku, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu, keďže tento majetok nebol predmetom prevodu vlastníctva v danej kúpnej zmluve a ani ňou nedošlo k zriadeniu, či prevodu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Predmetom prevodu bola len stavba rodinného domu v kúpnej zmluve riadne špecifikovaná úplnými údajmi z katastra nehnuteľností (LV č. XXXX), ktorá je v prospech žalobkyne v katastri nehnuteľností už zapísaná. Ak žalobkyňa vstúpila do držby pozemkov, hoci v samotnej zmluve je uvedené, že tieto nie sú majetkovoprávne vysporiadané a nie sú predmetom prevodu, je možné rozumne vylúčiť akúkoľvek pochybnosť o tom, že nemohla byť dobromyseľná v tom, že nadobúda aj pozemkové nehnuteľnosti, ktoré neboli zahrnuté do kúpnej zmluvy, alebo nadobúda právo zodpovedajúce vecnému bremenu vo vzťahu k týmto pozemkom. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa okrem zakúpenej stavby vstúpila aj do užívania pozemkov, ktoré predtým užívali aj pôvodní vlastníci, neosvedčuje jej dobromyseľnosť, nakoľko vo vzťahu k pozemkom uvedeným v žalobnom návrhu žalobkyňa neidentifikovala žiadny domnelý právny titul, ktorý by sa na pozemky vzťahoval. Detencia sama o sebe na vydržanie nestačí. Tvrdenie žalobkyne, že vydržacia doba plynula najmenej od roku 1975 nepretržite až do momentu podania žaloby, je nepodložené. Žalobkyňa nepreukázala existenciu žiadneho titulu, z ktorého odvodzovala svoju dobromyseľnosť, že jej vlastnícke právo alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy bolo vlastnícke právo k pozemkovým nehnuteľnostiam v katastri riadne zapísané v prospech žalovaných, čo si uvedomovali nielen účastníčky kúpnej zmluvy z 15.02.2017, ale aj účastníci darovacej zmluvy z 02.11.2004, ktorou bola stavba rodinného domu prevedená starými rodičmi žalobkyne na matku žalobkyne. Tak žalobkyňa, ako aj jej matka, nemohli byť po celú dobu užívania dobromyseľné, že im právo k pozemkom patrí, keďže mali od začiatku nadobudnutia vlastníctva k stavbe vedomosť o tom, že vlastníctvo k pozemkom je nevysporiadané. Ak aj starí rodičia žalobkyne boli po nejaký čas dobromyseľní, zjavne u nich k strate dobrej viery muselo dôjsť pred uzavretím darovacej zmluvy zo dňa 02.11.2004. Dobrá viera totiž zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli u neho vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí, alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Držitelia túto pochybnosť formulovali v obsahu darovacej zmluvy, uvedením, že pozemok je neusporiadaný. Žalobkyňa tvrdila, že nakoľko dňa 05.05.1975 mestský národný výbor vydal potvrdenie, že L. M. je užívateľom nehnuteľností, k uplynutiu vydržacej doby došlo 05.05.1985. Argumentovala, že ak už právni predchodcovia splnili podmienky vydržania, ich právny nástupca je aktívne legitimovaný na uplatnenie tohto práva. Súd prvej inštancie uviedol, že táto argumentácia nezodpovedá platnej právnej úprave ani rozhodovacej praxi súdov (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 07.06.2007, sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.05.2012, sp. zn. ). Pokiaľ by teda bolo pravdivé tvrdenie žalobkyne, že vlastnícke právo k pozemkom, alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, vydržali už starí rodičia žalobkyne, tieto sa stali ich vlastníctvom a po ich smrti mali byť prejednané v dedičskom konaní. V prípade sporu o existencii práva, ktoré má byť predmetom dedenia, súdna prax ustálila, že dedičia si svoje nároky môžu uplatňovať formou žaloby o určenie, že vec alebo právo patrili do dedičstva po poručiteľovi. Žalobkyňa však takúto žalobu nepodala a z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by na podanie takejto žaloby bola aktívne legitimovaná, keďže ani nepreukazovala, že by bola jedinou dedičkou po starých rodičoch. Žalobkyňa preto nepreukázala, že by na jej strane boli splnené predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva,

alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním. Na základe uvedeného súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Uviedol, že sa vzhľadom na prijaté závery ďalej nezaoberal listinnými dôkazmi, ktoré mali preukazovať vydržanie pozemkov pôvodnými vlastníkmi (rozhodnutie o povolení stavby z 20.6.1958, potvrdenie o postavení stavby zo 7.8.1974, prehlásenie N. D. z 23.8.1974, rozhodnutie o prípustnosti stavby z 26.9.1974, zápisnica zo stavebného konania z 26.9.1974, stanovisko vlastníkov susedných nehnuteľností z 25.9.1974, potvrdenie o užívaní parcely z 5.5.1975, kúpna zmluva z 24.6.1956, príloha k žiadosti o stavebné povolenie z 2.4.1957) a nevykonal ani navrhnuté dokazovanie výsluchom žalobkyne, žalovanej 1/, svedkyne O. B., vyžiadaním listinných dôkazov navrhovaných žalobkyňou v podaní z 04.10.2024, v podaní žalovaného 2/ z 12.09.2024 a doplnenom podaní z 10.10.2024, keďže vykonanie týchto dôkazov by bolo nehospodárne a nemalo by vplyv na závery prijaté súdom.

4. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa (ďalej len „“) a v spore plne úspešným žalovaným 1/ až 3/ priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobkyňa, a to v celom jeho rozsahu z dôvodov podľa d nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu, súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalobkyňa dôvodila tým, že v praxi sa zápočet vydržacej doby právneho predchodcu vydržateľa týka prípadov držby veci, ktorá sa vykonáva od nepamäti (possessio temporis immemorialis). V takýchto prípadoch je možné, že podmienky vydržania boli splnené už pred r. 1950, 1983 a 1992 (Fekete, I.: . 2. zväzok; Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie; Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015, str. 206). V zmysle rozhodnutia R 83/2002: „Vlastníkom nehnuteľnosti sa počínajúc dňom 01.01.1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe neprežite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 01.01.1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom.“ Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že zmyslom a účelom inštitútu vydržania je zosúladenie skutkového a právneho stavu (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 14.11.2018). Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený´ o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý´ spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 13.05.2024 vyslovil, že: „Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ Z odbornej literatúry taktiež vyplýva, že samotná vydržacia doba môže uplynúť u právneho predchodcu a pokiaľ sa ten vydržania nedovolal, môže tak urobiť jeho právny nástupca. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 07.05.2002, sp. zn. : „V prípade, že účastník konania sám podmienky vydržania nesplní, je namieste sa zaoberať tým, či i držba jeho predchodcov bola kvalifikovaná, príp. či už títo predchodcovia vec alebo právo nevydržali.“ Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.04.2001, sp. zn. : „Oprávnený držiteľ si môže na účely vydržania započítať vydržaciu dobu toho predchodcu, od ktorého nadobudol držbu.“ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.04.2003, sp. z. 256/2003: „Z hľadiska započítania doby držby právnych predchodcov do vydržacej doby nie je sama osebe rozhodujúca vedomosť oprávneného držiteľa veci o nemožnosti vydržania vlastníckeho práva jeho právneho predchodcu; podstatné je to, či títo predchodcovia boli sami so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že im vec patrí.“

7. Žalobkyňa považuje celý rozsudok súdu prvej inštancie za vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia, pretože súd prvej inštancie rozhodoval podľa „starej“ rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. V čase súdneho konania (14.10.2024) už bolo vydané rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR, ako aj nález Ústavného súdu SR, ktoré právne posúdenie vydržania vykladajú odlišným spôsobom v súvislosti s právnym titulom (vrátane domnelým právnym titulom), podľa ktorých za ústavne konformný treba považovať skorší výklad, ktorého podstata vyplýva rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , pričom súd prvej inštancie na tieto rozhodnutia najvyšších súdnych autorít žiadnym spôsobom nereflektoval a odklon od v nich prezentovaného právneho názoru neodôvodnil. Súd prvej inštancie taktiež uviedol, že darovacia zmluva z 02.11.2004, ktorou rodinný dom nadobudla matka žalobkyne, obsahovala ustanovenie, že pozemok je neusporiadaný a netvorí predmet darovacej zmluvy, preto na základe kúpnej zmluvy z 15.02.2017 žalobkyňa nemohla nadobudnúť dobrú vieru, že jej patrí vlastnícke právo k spornému pozemku, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu, keďže tento majetok nebol predmetom prevodu vlastníctva v danej kúpnej zmluve a ani ňou nedošlo k zriadeniu, či prevodu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu; predmetom prevodu bola len stavba rodinného domu a ak žalobkyňa vstúpila do držby pozemkov, hoci v samotnej zmluve je uvedené, že tieto nie sú majetkovoprávne vysporiadané a nie sú predmetom prevodu, je možné rozumne vylúčiť akúkoľvek pochybnosť o tom, že nemohla byť dobromyseľná v tom, že nadobúda aj pozemkové nehnuteľnosti, ktoré neboli zahrnuté do kúpnej zmluvy alebo nadobúda právo zodpovedajúce vecnému bremenu vo vzťahu k týmto pozemkom. Súd prvej inštancie však dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Veta „pozemok je neusporiadaný a netvorí predmet tejto zmluvy“ neznamená, že osoba nadobúdateľa si je vedomá, že by pozemok patril inej (tretej) osobe. Z predmetnej formulácie vyplýva len to, že sa pozemok touto zmluvou neprevádza a vlastníctvo k nemu nie je usporiadané. Pokiaľ súd z tohto ustanovenia dospel k záveru, že žalobkyňa a ani jej matka nemohli byť ohľadne držby pozemkov dobromyseľné, ide o nesprávne skutkové zistenie. Matka žalobkyne a ani samotná žalobkyňa nemajú právnické a ani vysokoškolské vzdelanie, a preto mal súd pristupovať k veci spôsobom, ktorý dokáže z dôkazu určiť „bežná“ osoba a nie skúsený právnik. Žalobkyňa sa pýta, či pre účely odovzdania držby k nehnuteľnosti je nevyhnutný písomný právny úkon, a to najmä v prípade keď sa jedná o priamych príbuzných (rodič – potomok). Zodpovedanie tejto otázky však v aktuálne zistenom skutkovom stave nie je možné, pretože súd zamietol návrhy na doplnenie dokazovania a na jedinom hlavnom pojednávaní ani neumožnil navrhnúť ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany.

8. Žalobkyňa poukazovala na ust. a a namietala, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 14.10.2024 nedal žiaden priestor na navrhnutie a uvedenie ďalších skutkových tvrdení, čím zasiahol do práv žalobkyne spôsobom, že tým bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces. Súd totiž bezodkladne po postupe podľa a oznámení svojho predbežného právneho posúdenia pristúpil k vykonaniu dokazovania oboznámením obsahu súdneho spisu a výzvou k záverečným návrhom. Postup súdu, ktorý zamietol riadny návrh žalobkyne na výsluch relevantného svedka v súvislosti s držbou nehnuteľnosti, jej užívaním a odovzdaním a zamietol aj ostatné návrhy na vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, ku ktorým žalobkyňa nemá prístup, ale ich riadne označila, predstavuje inú vadu konania, pretože súd de facto odoprel žalobkyni možnosť po vypočutí si predbežného právneho posúdenia veci akokoľvek reflektovať na názor súdu. Pokiaľ súd okamžite po úvodných prednesoch pristúpil k zamietnutiu všetkých návrhov žalobkyne na doplnenie dokazovania, porušil tým právo na spravodlivý proces, lebo bez akéhokoľvek relevantného dokazovania odoprel žalobkyni možnosť reagovať na predbežné právne posúdenie. Súd prvej inštancie nesprávne poukazuje na nedostatok preukázania právneho titulu, pretože nereflektuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 13.05.2024, ktorý vyslovil, že právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby; a nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 14.11.2018 ktorý uviedol, že špecifiká sťažovateľovej veci a dĺžka uplynutého času, vyvažujú nedôslednosť tykajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba tak môže byť považovaná za oprávnenú. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam aj v súvislosti so stratou dobromyseľnosti, keď uviedol, že malo dôjsť k formulovaniu pochybnosti v obsahu darovacej zmluvy z roku 2004. Uvedenie predmetnej informácie nesúviselo s držbou pozemkov. Aby mohol súd prvej inštancie prijať uvedený záver, tak by sa v predmetnej zmluve muselo uviesť, že pozemok na ktorom je stavba postavená je vo vlastníctve tretej osoby. Takáto formulácia však v žiadnom právnom úkone uvedená nebola. Z listu vlastníctva vyplýva, že právny vzťah k pozemku pod stavbou nie je evidovaný na liste vlastníctva. Informácia o tom, že právny vzťah (vlastníctvo) nie je evidované na liste vlastníctva, nemôže osobe

bez právnického vzdelania, resp. bez praxe v oblasti nehnuteľností, poskytnúť informáciu súvisiacu s vlastníctvom nehnuteľností, a teda vyvracať dobromyseľnosť držiteľa.

9. Žalobkyňa tiež dôvodila, že súd sa len okrajovo venoval alternatívnemu petitu, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku arbitrárne a nepreskúmateľné. Ust. druhá veta umožňuje nadobudnutie vecného bremena (práva zodpovedajúceho vecnému bremenu) aj jeho výkonom (vydržaním) za obdobného použitia ustanovenia . Predpoklady pre vydržanie vecného bremena sú rovnaké ako pri vydržaní vlastníckeho práva. Vydržaním vzniká vecné bremeno v prípadoch, kedy oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto vykonáva právo pre seba v dobrej viere o tom, že mu právo patrí, využíva tohto práva nepretržite po dobu desať rokov. Do zmienenej doby sa započítava i doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Z explicitne vyplýva podstata vecného bremena spojeného s vlastníctvom nehnuteľnosti spočívajúca v tom, že v prospech niekoho iného je jej vlastník obmedzený nielen pre svoju osobu, ale že je takto obmedzený každý vlastník určitej nehnuteľnej veci. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. z 10.12.2008: „Vo všeobecnosti je možné vecné bremeno charakterizovať ako vecné právo, ktoré obmedzuje vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať (pati, facere, non facere). Vyznačuje sa teda tým, že spočíva v obmedzení vlastníka nehnuteľnosti buď na prospešnejšie využívanie nehnuteľnosti iného konkrétneho vlastníka, alebo na prospech určitej fyzickej alebo právnickej osoby, toto obmedzenie je späté so zaťaženou nehnuteľnosťou (obmedzenie vlastníka) v prospech panujúcej nehnuteľnosti. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe ( a nasledujúce ). Právnym dôvodom vzniku vecného bremena môže byť, rovnako ako u vlastníckeho práva zmluva, dedenie, rozhodnutie príslušného orgánu, zákon a vydržanie. Oprávnenie zodpovedajúce vecnému bremenu teda možno nadobudnúť aj vydržaním. Predpokladom tohto spôsobu nadobudnutia je nepretržitý výkon práva po dobu najmenej desať rokov, ak sú splnené aj ostatné podmienky podobné vydržaniu vlastníckeho práva, uvedené v . Vylúčené je vydržanie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu k nehnuteľnostiam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu, alebo vo vlastníctve zákonom určených právnických osôb ( ). Aj keď právna úprava vydržania je súčasťou právneho poriadku a spolu s ním podlieha zmenám zodpovedajúcim stupňu vývoja spoločnosti, možno vo všeobecnosti konštatovať, že zákonnými podmienkami vydržania boli oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania.“

10. Pokiaľ súd uzavrel, že žalobkyňa nemohla byť dobromyseľná v tom, že nadobúda aj pozemkové nehnuteľnosti, ktoré neboli zahrnuté do kúpnej zmluvy, alebo nadobúda právo zodpovedajúce vecnému bremenu vo vzťahu k týmto pozemkom, ide o nesprávne právne posúdenie, pretože ako bolo výslovne uvedené na pojednávaní dňa 14.10.2024, malo sa jednať o určenie existencie vecného bremena „in rem“. Z odôvodnenia však vyplýva, že nemalo byť preukázané, že nadobúdala vecné bremeno priamo žalobkyňa, čo predstavuje vecné bremeno „in personam“. Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je pritom nepochybné, že je možné vydržať aj vecné bremeno „in rem“, t.j. obmedzenie vlastníka v prospech panujúcej nehnuteľnosti. Vecné bremená „in rem“ sú spojené s vlastníctvom panujúcej nehnuteľnosti a tieto sa žiadnym spôsobom osobitne neprevádzajú, ale prechádzajú spoločne s vlastníctvom panujúcej nehnuteľnosti. Pokiaľ teda bolo vydržané vecné bremeno „in rem“, napríklad predchádzajúcimi vlastníkmi rodinného domu k 01.01.1992 (v zmysle R 83/2002), tak toto vecné bremeno by prechádzalo s vlastníctvom stavby. Žalobkyňa sa preto nemohla domáhať, že nadobúda právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalobkyňa len žiadala alternatívne určiť, že vecné bremeno „in rem“, ktoré vzniklo v minulosti vydržaním v prospech vlastníka stavby ako panujúcej nehnuteľnosti existuje. V žiadnom prípade ho však žalobkyňa nežiadala nadobudnúť, pretože to ani nie je možné. Súd prvej inštancie však v tejto súvislosti neuviedol žiadne právne posúdenie, a teda aj v tejto časti je rozsudok arbitrárny a nepreskúmateľný, v dôsledku čoho bolo porušené právo žalobkyne na spravodlivý proces.

11. Žalobkyňa uviedla, že ona a jej priami príbuzní užívajú predmetné nehnuteľnosti po dobu dlhšiu ako 60 rokov. Tieto pozemky sú riadne oplotené, platili z nich daň z nehnuteľností, starali sa o ne a majú ich v nepretržitej držbe. V roku 1974 bolo starému otcovi žalobkyne aj vydané potvrdenie, že je oprávneným užívateľom, a teda aj držiteľom predmetných pozemkov. Starí rodičia sa na základe všetkých zistených skutočností mohli dôvodne domnievať, že v dobrej viere držia a užívajú predmetné nehnuteľnosti, pretože opätovne sa jednalo o bežných ľudí. Žalovaní predmetné nehnuteľnosti vlastnia len formálne, pretože ich nikdy ani neužívali a ani nedržali a tieto „vlastnia“ ako ornú pôdu o výmere 3420

m2. Ústavne konformným výkladom zákonných ustanovení vydržania je reálne skúmanie skutkového stavu a nielen zisťovanie existencie právneho titulu. Rovnako aj Ústavný súd SR pripustil pri dlhodobom užívaní nehnuteľnosti, že je možné pri dobromyseľnej držbe ospravedlniť pochybenia predchodcov, nakoľko opačný výklad by predstavoval prílišný formalizmus, čo by viedlo k odopretiu spravodlivosti. Pokiaľ sa jedná o vecné bremeno „in rem“, toto prechádza „automaticky“ spoločne s vlastníctvom panujúcej nehnuteľnosti. Pokiaľ sa vydržalo, podstatná je len tá skutočnosť, či sa aj naďalej vykonáva. Ak do roku 2004 mohli byť starí rodičia žalobkyne dobromyseľní ohľadne držby predmetných nehnuteľností, tak došlo k vydržaniu minimálne vecného bremena „in rem“, ktoré následne prechádzalo spoločne s vlastníctvom stavby. Žalobkyňa ako súčasný vlastník stavby (panujúcej nehnuteľnosti) je preto jediná aktívne vecne legitimovaná osoba, ktorá sa existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu môže domáhať, pretože iná osoba na takomto určení nebude mať nikdy naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie sa nezaoberal predmetnou žalobou ako celkom, porušil právo žalobkyne na spravodlivý proces, keď procesným postupom nedal možnosť akokoľvek reagovať po vyslovení predbežného právneho posúdenia, nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré boli podstatné pre riadne zistenie skutkového stavu veci, vec nesprávne právne posúdil a zároveň z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

12. K doručenému odvolaniu žalobkyne podala žalovaná 1/ písomné vyjadrenie, v ktorom poukázala na to, že žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že podľa nej vydržacia doba plynula najmenej od roku 1975 nepretržite až do momentu podania žaloby, nakoľko dňa 05.05.1975 Mestský národný výbor vydal potvrdenie, že L. M. je užívateľom nehnuteľnosti, k uplynutiu vydržacej doby došlo 05.05.1985. Súd v rozsudku konštatoval, že na základe kúpnej zmluvy z 15.02.2017 žalobkyňa nemohla nadobudnúť dobrú vieru, že jej patrí vlastnícke právo k spornému pozemku, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu, keďže tento majetok nebol predmetom prevodu vlastníctva v danej kúpnej zmluve a ani ňou nedošlo k zriadeniu, či prevodu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Žalovaná 1/ poukazovala na to, že v žalobe ani vo vyjadreniach žalobkyne sa nenachádza žiadne tvrdenie o tom, ako a od koho nadobudla vlastníctvo, alebo práva zodpovedajúce vecnému bremenu žalobkyňa. Naopak z tvrdení žalobkyne vyplýva, že vlastnícke právo/vecné bremeno mal nadobudnúť vydržaním L. M. dňa 05.05.1985, avšak z písomných podaní žalobkyne ani z ústnych vyjadrení na pojednávaní nevyplýva, ako malo prejsť uvedené vlastníctvo alebo právo z vecného bremena na žalobkyňu, keďže L. M. sa mal podľa žalobkyne už chovať nie len tak, ako by mu uvedené právo patrilo, ale jemu už patrilo vlastnícke právo, ale napriek tomu vlastníctvo nehnuteľností vedome na žalobkyňu nepreviedol. Žalobkyňa si v odvolaní, napriek tomu, že podľa nej podmienky vydržania mal splniť už L. M., ktorý teda podľa žalobkyne nadobudol vlastníctvo, kladie akademickú otázku ako sa odovzdáva držba, bez toho aby uviedla, aký dopad to má mať na súdenú vec, keď je zrejmé, že L. M. nepreviedol písomnou zmluvou vlastníctvo na žalobkyňu a žalobkyňa sa domáha žalobou určenia, že je vlastníkom vecí, ale zároveň tvrdí, že ju vydržal L. M.. Z písomných zmlúv predložených žalobkyňou vyplýva, že ich predmetom nebol prevod vlastníctva ani zriadenie vecného bremena pre žalobkyňu ( ). Žalobkyňa bola povinná úplne a pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti v podanej žalobe a označiť dôkazy na ich preukázanie. Následne mala možnosť ich doplniť v replike a na pojednávaní. K uvedenému však nedošlo, a to ani v podanom odvolaní. Žalobkyňa navrhla výsluch svedka k užívaniu pozemkov a k plateniu dane za pozemky. Žalobkyňa však v žiadnom svojom podaní neuvádzala žiadne skutočnosti ohľadom nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností od L. M. O. B., ku ktorým by mala vypovedať uvedená svedkyňa. Žiaden z ďalších navrhnutých dôkazov zo strany žalobkyne, ktoré neboli súdom vykonané, sa netýkal skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie v tomto konaní (nadobudnutí vlastníckeho práva alebo vecného bremena žalobkyňou), a preto ani neboli súdom vykonané. Predbežné právne posúdenie veci má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a pod. Ide o zásadný inštitút, ktorého účelom je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania, vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Nič nebránilo žalobkyni, a to práve z dôvodu poskytnutia predbežného právneho posúdenia, prehodnotiť prostriedky procesného útoku a navrhnúť príslušné dokazovanie, avšak žalobkyňa na uvedené vôbec nereagovala, a to napriek tomu, že bola zastúpená advokátom. Predbežné právne posúdenie súdom nebolo pre žalobkyňu prekvapivé, keďže naň upozorňovali žalobkyňu žalovaní už v ich vyjadreniach k žalobe a aj pri mimosúdnych rokovaniach. Žalobkyňa nie je schopná ani v podanom odvolaní substancovať akékoľvek relevantné skutkové tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé viesť k jej úspechu v spore. Napriek citácii rozhodovacej praxe žalobkyňa ani v odvolaní neuviedla, či niekomu zaplatila za vlastníctvo predmetných pozemkov, alebo jej

boli tieto darované, keďže ich držbu a následne aj vlastníctvo mal podľa žalobkyne nadobudnúť L. M.. Ak žalobkyňa uvedené netvrdila, nemohla ani navrhnúť žiaden dôkaz na preukázanie uvedeného tvrdenia. Žalobkyňa v súdnom konaní netvrdila, že pozemky vydržala, ale tvrdila, že ich vydržal L. M.. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. rozhodoval o sťažnosti, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ sa v roku 2006 ako žalobca domáhal žalobným návrhom proti susedom určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, a to časti záhrady o výmere 122 m2. Nehnuteľnosť kúpili jeho rodičia na základe ústnej kúpnej zmluvy. Kúpna cena vo výške 4.665 Kčs bola uhradená, o čom svedčili vlastnoručné podpisy predávajúcich na písomnom potvrdení. Rodičia sporný pozemok ústne darovali sťažovateľovi v roku 1975. K zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností nedošlo. Od kúpy nehnuteľností užívali tieto rodičia sťažovateľa a sťažovateľ sám ako svoje vlastníctvo v dobrej viere a v presvedčení, že kúpou sa stali vlastníkmi. Žalobkyňa však v danej veci žiadnu ústnu zmluvu, na základe ktorej by užívala predmetné pozemky ako vlastník počas celého konania netvrdila, a to napriek tomu, že opakovane vo svojich podaniach odkazuje na nálezy a rozhodovacou prax, z ktorej uvedené vyplýva. Naopak ju prekvapilo, že sa touto praxou riadil súd pri rozhodovaní v tejto veci.

13. Žalobkyňa rozšírila na pojednávaní žalobu o alternatívny petit s tým, že inak na žalobe nezmenila nič, t.j. zotrvala na rovnakých skutkových dôvodoch, ako pri určení vlastníckeho práva, t.j. že L. M. nadobudol vydržaním vecné bremeno (právo užívať pozemky) dňa 5.5.1985, a to z dôvodu existencie potvrdenia o výmere užívanej parcely vydanej L. M. dňa 05.05.1975. Žiadala určiť, že došlo k vydržaniu vecného bremena (určenie právnej skutočnosti), nie k určeniu existencie vecného bremena ku dňu rozhodnutia súdu. Potreba určenia takejto právnej skutočnosti súdom však nevyplýva z osobitného predpisu a žalobkyňa ani nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie takejto žaloby, keďže naviac aj podľa jej vlastných tvrdení ona sama nevydržala vecné bremeno, ale vecné bremeno vydržal L. M., ktorý však nie je účastníkom tohto konania. Navyše nie je možné súdom určiť, že došlo k vydržaniu práva cesty podľa o ods. 3 , keďže podľa tohto ustanovenia môže súd na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. Právo, ktoré vzniká konštitutívnym rozhodnutím súdu, nie je možné vydržať, bez existencie, čo i len nezákonného (putatívneho) rozhodnutia súdu. Existencia takéhoto rozhodnutia nebola v konaní ani tvrdená. Napriek zmätočnosti rozšírenia žalobného návrhu, žalobkyňa v odvolaní sama poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. z 10.12.2008, podľa ktorého: „Dovolací súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí iba s ústnym oznámením prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, resp. že takéto právo sa vykonáva, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o prevode nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o existencii takéhoto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu toto právo prislúcha, lebo pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať, by si existenciu tohto práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za následok jeho vznik, overil.“ Žalobkyňa teda nemohla byť v dobrej viere, že je oprávnená z akéhokoľvek vecného bremena v prospech nej ako vlastníka stavby, a to z dôvodu, že zmluva, ktorou nadobudla stavbu žalobkyňa neobsahuje ustanovenie, že by so stavbou bolo spojené akékoľvek právo z vecného bremena. Za výsledok sporu nesie zodpovednosť výlučne žalobkyňa a súd v danej veci nemohol rozhodnúť inak. Žalovaná 1/ preto vzhľadom na nenaplnenie žiadneho zo žalobkyňou uvedeného odvolacieho dôvodu navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

14. K doručenému odvolaniu žalobkyne podala písomné vyjadrenie aj žalovaný 2/. Uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s obsahom napadnutého rozsudku, súd na základe výsluchu účastníkov a predložených listinných dôkazov tieto správne vyhodnotil a vo veci zákonne rozhodol. V žalobe ani vo vyjadreniach žalobkyne sa nenachádza žiadne tvrdenie o tom, ako a od koho nadobudla vlastníctvo, alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu žalobkyňa. Naopak z tvrdení žalobkyne vyplýva, že vlastnícke právo/vecné bremeno mal nadobudnúť vydržaním L. M. dňa 05.05.1985, avšak z písomných podaní žalobkyne, ani z ústnych vyjadrení na pojednávaní nevyplýva, ako malo prejsť uvedené vlastníctvo, alebo právo z vecného bremena na žalobkyňu, keďže L. M. sa mal podľa žalobkyne už chovať nie len tak, ako by mu uvedené právo patrilo, ale jemu už patrilo vlastnícke právo, ale napriek tomu vlastníctvo nehnuteľností vedome na žalobkyňu nepreviedol. Z písomných zmlúv predložených žalobkyňou vyplýva, že ich predmetom nebol prevod vlastníctva, ani zriadenie vecného bremena pre žalobkyňu. Nič nebránilo žalobkyni, a to práve z dôvodu poskytnutia predbežného právneho posúdenia veci súdom, prehodnotiť prostriedky procesného útoku a navrhnúť príslušné dokazovanie, avšak žalobkyňa na uvedené vôbec nereagovala, a to napriek tomu, že bola zastúpená advokátom. Predmetné konanie nie je konaním, v ktorom by sa poskytovala ochrana slabšej strane, obe strany mali rovnaké

podmienky v celom konaní a predbežné právne posúdenie súdom nebolo pre žalobkyňu prekvapivé, keďže naň upozorňovali žalobkyňu žalovaní už v ich vyjadreniach k žalobe a aj pri mimosúdnych rokovaniach. Žalobkyňa nie je schopná ani v podanom odvolaní substancovať akékoľvek relevantné skutkové tvrdenia, ktoré by boli vôbec spôsobilé viesť k jej úspechu v tomto spore. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. rozhodoval o sťažnosti, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ sa v roku 2006 ako žalobca domáha žalobným návrhom proti susedom určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, a to časti záhrady o výmere 122 m2. Nehnuteľnosť kúpili jeho rodičia na základe ústnej kúpnej zmluvy. Kúpna cena vo výške 4.665 Kčs bola uhradená, o čom svedčili vlastnoručné podpisy predávajúcich na písomnom potvrdení. Rodičia sporný pozemok ústne darovali sťažovateľovi v roku 1975. K zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností nedošlo. Od kúpy nehnuteľností užívali tieto rodičia sťažovateľa a sťažovateľ sám ako svoje vlastníctvo v dobrej viere a v presvedčení, že kúpou sa stali vlastníkmi. Žalobkyňa však v danej veci žiadnu ústnu zmluvu, na základe ktorej by užívala predmetné pozemky ako vlastník počas celého konania netvrdila, a to napriek tomu, že opakovane vo svojich podaniach odkazuje na nálezy a rozhodovacou prax, z ktorej uvedené vyplýva, ako podstatný znak oprávnenosti držby, avšak žalobkyňa sa prekvapivo pri substancovaní podstatných okolností v spore pozabudla uvedenými riadiť, naopak ju prekvapilo, že sa touto praxou riadil súd pri rozhodovaní v tejto veci. Na konanie žalobkyne ako aj jej právnych predchodcov počas obdobia od roku 1956, teda od domnelého nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti až do podania žaloby možno aplikovať všeobecne uznávanú právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ ako v tejto súvislosti konštatoval NS SR v rozsudku sp. zn. , podľa uvedenej právnej zásady, ktorá platila už v rímskom práve - práva paria len bdelým /pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým/, teda tým, korí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Žalovaný 2/ vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne a obsahovo správne potvrdil.

15. K vyjadreniu žalovanej 1/ podala žalobkyňa písomné vyjadrenie (replika), v ktorom uviedla, že v celom rozsahu jej tvrdeniam odporuje. Poukázala na to, že už v úvode samotnej žaloby špecifikovala, od akého právneho úkonu odvodzuje svoje vlastnícke právo, ako aj celkovú chronológiu jeho nadobudnutia. Predmetné konanie predstavuje určenie vlastníckeho práva vydržaním, pre ktoré je charakteristické a relevantné, že neexistuje právny titul, ako napríklad kúpna zmluva registrovaná štátnym notárstvom, alebo prídelová listina, resp. tieto existujú, ale trpeli určitou vadou. Účelom vydržania je zosúladenie dlhodobého faktického stavu so stavom právnym, pokiaľ sú preto splnené zákonné dôvody. Napriek opakovane citovaným rozhodnutiam súdov rôznych inštancií, ktoré potvrdzujú, že neexistencia právneho titulu neznamená automaticky neoprávnenosť držby, alebo nedostatok dobromyseľnosti, žalovaná 1/ vo vyjadrení znova argumentuje neexistenciou právneho titulu, a práve z uvedeného dôvodu žalobkyňa opäť zdôrazňuje, že oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Veľký senát Najvyššieho súdu SR v rozhondutí sp. zn. z 13.05.2024 vyslovil, že: „Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr., či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ Skonštatovanie v kúpnej zmluve zo dňa 15.02.2017, že „pozemok je neusporiadaný a netvorí predmet tejto zmluvy“ nevylučuje dobromyseľnosť držby pozemkov a zároveň žalobkyňa preukázala na základe potvrdenia zo dňa 05.05.1975, že jej právny predchodca L. M., bol oprávneným užívateľom predmetných nehnuteľností podľa potvrdenia Mestského národného výboru D.. Žalobkyňa v podanej žalobe uviedla všetky relevantné a rozhodujúce skutočnosti a dôkazy na ich preukázanie, ktoré mohli objasniť samotný skutkový stav, avšak výsluch relevantného svedka v súvislosti s držbou nehnuteľnosti a jej užívaním a odovzdaním nemala možnosť inak nahradiť, keďže uvedené je možné dosiahnuť len samotnou prítomnosťou a vykonaním výsluchu relevantného svedka. Práve výsluchom svedka sa malo odvodiť právne nástupníctvo, avšak súd prvej inštancie okamžite po úvodných prednesoch pristúpil k zamietnutiu všetkých návrhov žalobkyne na doplnenie dokazovania. Keďže všetky návrhy žalobkyne na vykonanie dokazovania boli zamietnuté, nemohla byť schopná ani uniesť dôkazné bremeno. Žalobkyňa si je vedomá, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy, avšak sa ani nikdy nespoliehala na uvedené, naopak výsluchom svedka mala za cieľ potvrdiť tvrdené

skutočnosti popri označených dôkazoch a prispieť k ďalšiemu objasneniu skutkového stavu. Zároveň navrhla vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, ku ktorým nemala prístup, ale ich riadne označila. Práve uvedené odporuje vyslovenému záveru, že si nesplnila svoju povinnosť úplne a pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti v podanej žalobe. Žalobkyňa sa taktiež nestotožňuje so záverom žalovanej 1/ o tom, že žiaden z navrhnutých dôkazov zo strany žalobkyne, ktoré neboli súdom vykonané, sa netýkali skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie v tomto konaní. Práve naopak, tieto skutočnosti mali bližšie objasniť samotnú chronológiu nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a tým potvrdiť aj dobromyseľnosť držby.

16. V prejednávanej veci je podľa žalobkyne nepochybne preukázané, že jej právny predchodcovia dlhodobo držali a nerušene užívali sporné nehnuteľnosti. Avšak vydržania sa doteraz žiaden z jej právnych predchodcov nedovolal, aj keď preukázateľne zákonná vydržacia doba už uplynula ako pri starých rodičoch žalobkyne, tak aj pri matke žalobkyne. Žalobkyňa v celom rozsahu odporuje tvrdeniu, že v súdnom konaní netvrdila, že pozemky vydržala, ale ich vydržal L. M., keďže celá podstata žaloby smeruje k určeniu vlastníckeho práva vydržaním a tým, že zo samotnej odbornej literatúry vyplýva, že vydržacia doba môže uplynúť u právneho predchodcu a pokiaľ sa právny predchodca, t.j. L. M. vydržania nedovolal, môže tak urobiť jeho právny nástupca – žalobkyňa a práve z uvedeného vyplýva, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam žalobkyňa odvodzuje z tohto dôvodu. Žalobkyňa tu poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. z 11.04.2001: „Oprávnený držiteľ si môže na účely vydržania započítať vydržaciu dobu toho predchodcu, od ktorého nadobudol držbu“, ako aj Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 07.05.2002: „V prípade, že účastník konania sám podmienky vydržania nesplní, je namieste sa zaoberať tým, či i držba jeho predchodcov bola kvalifikovaná, príp. či už títo predchodcovia vec alebo právo nevydržali.“ K držbe sporných nehnuteľností došlo preukázateľne dobromyseľne, pričom ak by aj vznikli v tejto súvislosti akékoľvek pochybnosti, tak platí vyvrátiteľná právna domnienka o dobromyseľnosti v zmysle , že držba je v prípade pochybností oprávnená. Preto za súčasného skutkového stavu, ktorý preukázateľne vyplýva z predložených dôkazov, s poukazom na dlhotrvajúcu nerušenú držbu predmetných pozemkov (viac ako 50 rokov) je za spravodlivé možné považovať výlučne súdne rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

17. K vyjadreniu žalobkyne k vyjadreniu žalovaných 1/ a 3/ k odvolaniu žalobkyne, podali žalované 1/ a 3/ písomné vyjadrenie (duplika), v ktorom uviedli, že podľa ustálenej praxe ako podmienka vydržania nepostačuje subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva; titul nadobudnutia držby tu síce nemusí byť, držiteľ však musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že jeho držba sa o takýto titul opiera. Oprávnená držba sa zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je potrebné zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak nie so zreteľom na všetky okolnosti, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny. Pri hodnotení dobrej viery je vždy potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú dobu vydržania dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Odvolateľka žiadala súd o určenie, že ona je vlastníkom nehnuteľností, ktoré nadobudli do vlastníctva iné osoby v minulosti (uplynutím vydržacej doby dňa 05.05.1985). Navrhovaný dôkaz výsluchom inej osoby nemohol nič zmeniť na tom, že v danej veci odvolateľka nenadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré podľa nej nadobudli iné osoby, vkladom do katastra ( ). Žalobkyňa v celom konaní netvrdila, že nehnuteľnosti vydržala od svojej matky, alebo starého otca.

18. Podľa rozhodnutia NS ČR, na ktorý odkazuje odvolateľka: „Dovolatel požaduje, aby dovolací soud vyřešil jinak otázku možného zápočtu vydržecí doby i od osoby, která již sama vlastnické právo vydržela. Tato námitka nezakládá přípustnost dovolání, neboť se odvolací soud neodchýlil od ustálené judikatury. Zároveň dovolací soud ani neshledal důvody ke změně této judikatury. Rozhodovací praxe dovolacího soudu byla jasně vyjádřena například v usnesení ze dne 5.12.2005, sp. zn. , jehož právní věta publikovaná pod C 3719 v Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu, C. H. Beck (dále jen Soubor) zní: Námitka držitele, že sporný pozemek vydržel již jeho právní předchůdce, nemůže mít kladný vliv na výsledek řízení o určení, že vlastníkem pozemku je držitel, jestliže právní předchůdce na držitele sporný pozemek nepřevedl (neoznačil ho ve smlouvě) a převedl na něj pouze pozemky jiné v hranicích a výměře dané příslušným katastrálním operátem. Z této právní věty i z dalších rozhodnutí Nejvyššího soudu, týkajících se možnosti držitele uplatňujícího vydržení věci započíst si dobu držby svého právního předchůdce podle § 134 odst. 3 obč. zák. [srovnej například rozsudky Nejvyššího soudu ze dne 7. 5. 2002, sp. zn. (publikovaný pod C 1 176 v Souboru), ze dne 7. 6. 2007, sp. zn. (publikovaný pod C 5 210 v Souboru), či ze dne 11. 4. 2001, sp. zn. (publikovaný pod C 406 v Souboru)], vyplývá, resp. lze z nich dovodit, že oprávněný držitel si může započítat do doby nezbytné k vydržení věci či práva dobu oprávněné držby svého právního předchůdce jen tehdy, pokud ten sám věc či právo již nevydržel. Jestliže věc vydržel již právní předchůdce žalobce uplatňujícího své vlastnictví k věci z titulu vydržení, může žalobce nabýt vlastnictví k věci vydržením jen její oprávněnou držbou po celou vydržecí dobu; zápočet doby právního předchůdce je v takovém případě logicky vyloučen [srovnej usnesení Nejvyššího soudu ze dne 11. 10. 2011, sp. zn. (publikované pod C 10 356 v Souboru)]. Otázka započítania vydržacej doby predchodcu vznesená odvolateľkou je vyriešená súdnou praxou, na ktorú odkazuje, ale v jej neprospech. Ani ubehnutie doby 50 rokov a ani 100 rokov existencie domu vo vlastníctve odvolateľky na cudzom pozemku, za okolností uvedených odvolateľkou počas konania a trvania súčasnej právnej úpravy, nie sú spôsobilé založiť jej vlastníctvo, ani právo z vecného bremena, k predmetným pozemkom.

19. Žalovaný 2/ k vyjadreniu žalobkyne k vyjadreniu žalovanej 1/ vo svojom písomnom vyjadrení (duplika) uviedol, že sa pridržiava svojho písomného vyjadrenia k odvolaniu žalobkyne a v plnom rozsahu súhlasí s obsahom vyjadrenia žalovanej 1/.

20. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (/ napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi podaného odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne proti časti výroku I. zamietajúceho žalobu v časti požadovaného určenia vlastníckeho práva, nie je možné priznať úspech, lebo rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti výroku I. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie v časti o určenie vlastníckeho práva v zmysle ; avšak odvolanie žalobkyne bolo dôvodné proti časti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v časti o určenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, preto bolo nevyhnutné výrok I. v tejto časti podľa vrátane závislých výrokov II. a III. o trovách konania a v zrušenom rozsahu vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah napadnutého rozhodnutia a žalobkyňou uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, pokiaľ zamietol v celom rozsahu žalobu žalobkyne domáhajúcej sa buď určenia, že predmetné nehnuteľnosti zamerané

geometrickým plánom GEOS – geodetické služby s. r. o. č. 028/2024 zo dňa 15.03.2024 ako parcely reg. „C“ č. 3809/4 o výmere 141 m2, č. 3809/5 o výmere 323 m2 a č. 3810 o výmere 488 m2 sú vo výlučnom vlastníctve žalobkyne a parcela reg. „E“ č. 626/104 o výmere 2.468 m2 je v podiele 1/16 k celku vo vlastníctve žalovanej 1/, v podiele 7/8 k celku vo vlastníctve žalovaného 2/ a v podiele 1/16 k celku vo vlastníctve žalovanej 3/; alebo určenia, že podľa v spojení s došlo k vydržaniu vecného bremena k predmetným parcelám č. 3809/4, č. 3809/5 a č. 3810 v prospech vlastníka stavby – rodinný dom s. č. XXXX na novovytvorenej parcele č. 3809/4, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe a podľa k vydržaniu vecného bremena práva cesty cez priľahlý pozemok parc. č. 3809/5 v prospech vlastníka stavby – rodinný dom s. č. XXXX na novovytvorenej parcele č. 3809/4; keď súd prvej inštancie dôvodil tým, že samotná skutočnosť, že žalobkyňa okrem zakúpenej stavby vstúpila aj do užívania pozemkov, ktoré predtým užívali aj pôvodní vlastníci stavby, neosvedčuje jej dobromyseľnosť, nakoľko vo vzťahu k pozemkom uvedeným v žalobnom návrhu žalobkyňa neidentifikovala žiadny domnelý právny titul, ktorý by sa na pozemky vzťahoval, pričom na základe kúpnej zmluvy z 15.02.2017 žalobkyňa nemohla nadobudnúť dobrú vieru, že jej patrí vlastnícke právo aj k sporným pozemkom, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu, keďže tento majetok nebol predmetom prevodu vlastníctva v danej kúpnej zmluve a ani ňou nedošlo k zriadeniu, či prevodu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a v samotnej zmluve je uvedené, že tieto pozemky nie sú majetkovoprávne vysporiadané a nie sú predmetom prevodu, preto možno rozumne vylúčiť akúkoľvek pochybnosť o tom, že nemohla byť dobromyseľná v tom, že nadobúda aj pozemkové nehnuteľnosti, ktoré neboli zahrnuté do kúpnej zmluvy, alebo nadobúda právo zodpovedajúce vecnému bremenu vo vzťahu k týmto pozemkom. Žalobkyňa nepreukázala existenciu žiadneho titulu, z ktorého odvodzovala svoju dobromyseľnosť, že jej vlastnícke právo alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Tak žalobkyňa, ako aj jej matka nemohli byť po celú dobu užívania dobromyseľné, že im právo k pozemkom patrí, keďže mali od začiatku nadobudnutia vlastníctva k stavbe vedomosť o tom, že vlastníctvo k pozemkom je nevysporiadané. Tvrdenie žalobkyne, že vydržacia doba plynula najmenej od roku 1975 nepretržite až do momentu podania žaloby, je nepodložené, pretože ak aj starí rodičia žalobkyne boli po nejaký čas dobromyseľní, zjavne u nich k strate dobrej viery muselo dôjsť pred uzavretím darovacej zmluvy zo dňa 02.11.2004, kedy sa oboznámili so skutočnosťami, ktoré objektívne museli u nich vyvolať pochybnosť o tom, že im vec podľa práva patrí, alebo že sú subjektom práva, ktorého obsah vykonávajú, keď držitelia túto pochybnosť formulovali v obsahu darovacej zmluvy, uvedením, že pozemok je neusporiadaný. Žalobkyňa predovšetkým tvrdila, že nakoľko dňa 05.05.1975 mestský národný výbor vydal potvrdenie, že L. M. je užívateľom nehnuteľností, k uplynutiu vydržacej doby došlo 05.05.1985, teda argumentovala, že už právni predchodcovia splnili podmienky vydržania. Súd k tomu uviedol, že ak vlastnícke právo k pozemkom, alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, vydržali už starí rodičia žalobkyne, tieto sa stali ich vlastníctvom a po ich smrti mali byť prejednané v dedičskom konaní. Súd dôvodil, že v prípade sporov o existenciu práva, ktoré má byť predmetom dedenia, si dedičia svoje nároky môžu uplatňovať formou žaloby o určenie, že vec alebo právo patrili do dedičstva po poručiteľovi, avšak žalobkyňa takúto žalobu nepodala a ani nepreukazovala, že by bola jedinou dedičkou po starých rodičoch. Žalobkyňa preto nepreukázala, že by na jej strane boli splnené predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva, alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním.

23. Žalobkyňa so závermi súdu prvej inštancie v podanom odvolaní nesúhlasila. Poukazovala na to, že oprávnený držiteľ si môže na účely vydržania započítať vydržaciu dobu toho predchodcu, od ktorého nadobudol držbu a hoci samotná vydržacia doba môže uplynúť u právneho predchodcu, pokiaľ sa ten vydržania nedovolal, môže tak urobiť jeho právny nástupca. Mala za to, že súd rozhodoval podľa „starej“ rozhodovacej praxe a poukazovala na rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 13.05.2024, ktorý vyslovil, že právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby; ako aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 14.11.2018, ktorý uviedol, že špecifiká sťažovateľovej veci a dĺžka uplynutého času, vyvažujú nedôslednosť tykajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba tak môže byť považovaná za oprávnenú. Mala tiež za to, že veta „pozemok je neusporiadaný a netvorí predmet tejto zmluvy“ neznamená, že nadobúdateľ si je vedomý, že by pozemok patril inej (tretej) osobe, lebo z nej vyplýva len tá skutočnosť, že sa pozemok touto konkrétnou zmluvou neprevádza a vlastníctvo k nemu nie je usporiadané, preto záver súdu, že žalobkyňa a ani jej matka nemohli byť ohľadne držby pozemkov dobromyseľné, je nesprávny. Uvedenie predmetnej informácie nesúviselo s držbou pozemkov. Informácia o tom, že vlastníctvo nie je evidované na liste vlastníctva, nemôže osobe

bez právnického vzdelania, resp. bez praxe v oblasti nehnuteľností, poskytnúť informáciu súvisiacu s vlastníctvom nehnuteľností, a teda vyvracať dobromyseľnosť držiteľa. Na odovzdanie držby nie je nevyhnutný písomný právny úkon. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie po oboznámení svojho predbežného právneho posúdenia veci, žalobkyni na pojednávaní nedal priestor na navrhnutie a uvedenie ďalších skutkových tvrdení a zamietol jej návrh na výsluch relevantného svedka v súvislosti s držbou nehnuteľnosti, jej užívaním a odovzdaním, ako aj ostatné návrhy na vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, ku ktorým žalobkyňa nemá prístup, ale ich riadne označila. Pokiaľ ide o alternatívny petit, žalobkyňa namietala, že odôvodnenie rozsudku je arbitrárne a nepreskúmateľné. Pokiaľ súd uzavrel, že žalobkyňa nemohla byť dobromyseľná v tom, že nadobúda aj pozemkové nehnuteľnosti, ktoré neboli zahrnuté do kúpnej zmluvy, alebo nadobúda právo zodpovedajúce vecnému bremenu vo vzťahu k týmto pozemkom, ide o nesprávne právne posúdenie, pretože na pojednávaní dňa 14.10.2024 bolo uvedené, že sa malo jednať o určenie existencie vecného bremena „in rem“, avšak z odôvodnenia vyplýva, že nemalo byť preukázané, že nadobúdala vecné bremeno priamo žalobkyňa, t. j. vecné bremeno „in personam“. Vydržať je pritom možné aj vecné bremeno „in rem“, t.j. obmedzenie vlastníka v prospech panujúcej nehnuteľnosti. Vecné bremená „in rem“ sú spojené s vlastníctvom panujúcej nehnuteľnosti a tieto sa žiadnym spôsobom osobitne neprevádzajú, ale prechádzajú spoločne s vlastníctvom panujúcej nehnuteľnosti. Pokiaľ teda bolo vydržané vecné bremeno „in rem“, napríklad predchádzajúcimi vlastníkmi rodinného domu, tak toto vecné bremeno by prechádzalo s vlastníctvom stavby. Žalobkyňa sa preto nedomáha, že nadobúda právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ale žiadala alternatívne určiť, že vecné bremeno „in rem“, ktoré vzniklo v minulosti vydržaním v prospech vlastníka stavby ako panujúcej nehnuteľnosti existuje. Žalobkyňa poukazovala na to, že ona a jej priami príbuzní užívajú predmetné nehnuteľnosti po dobu dlhšiu ako 60 rokov, pozemky sú riadne oplotené, platili z nich daň z nehnuteľností, starali sa o ne a majú ich v nepretržitej držbe, pričom v roku 1974 bolo starému otcovi žalobkyne aj vydané potvrdenie, že je oprávneným užívateľom, a teda aj držiteľom predmetných pozemkov, preto sa starí rodičia mohli dôvodne domnievať, že v dobrej viere držia a užívajú predmetné nehnuteľnosti. Pokiaľ sa jedná o vecné bremeno „in rem“, toto prechádza „automaticky“ spoločne s vlastníctvom panujúcej nehnuteľnosti. Pokiaľ sa vydržalo, podstatná je len tá skutočnosť, či sa aj naďalej vykonáva. Ak do roku 2004 mohli byť starí rodičia žalobkyne dobromyseľní ohľadne držby predmetných pozemkov, tak došlo k vydržaniu minimálne vecného bremena „in rem“, ktoré následne prechádzalo spoločne s vlastníctvom stavby. Žalobkyňa ako súčasný vlastník stavby (panujúcej nehnuteľnosti) je preto jediná aktívne vecne legitimovaná osoba, ktorá sa existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu môže domáhať.

24. V predmetnom konaní sa žalobkyňa predovšetkým domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k daným pozemkom, ktoré mala nadobudnúť vydržaním, pričom argumentovala tým, že nepochybne jej právny predchodcovia tieto pozemky dlhodobo držali a nerušene užívali, avšak vydržania sa doteraz žiaden z jej právnych predchodcov nedovolal, aj keď preukázateľne zákonná vydržacia doba uplynula ako pri starých rodičoch žalobkyne, tak aj pri matke žalobkyne; a pretože pozemky vydržali už L. M. s manželkou, ktorí sa však vydržania nedovolali, robí tak žalobkyňa, ako ich právny nástupca. Žalobkyňa inak netvrdila skutočnosti o tom, že nehnuteľnosti vydržala od svojej matky, alebo starého otca.

25. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného (originárneho) nadobudnutia vlastníckeho práva. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym, avšak držiteľ musí byť dlhodobo v dobrej viere, že je vlastníkom veci, pričom dobrá viera (dobromyseľnosť) musí byť daná so zreteľom na všetky okolnosti. V prípade splnenia zákonom určených podmienok, dochádza k vydržaniu priamo zo zákona, nevyžaduje sa na to žiadne rozhodnutie štátneho orgánu a rozhodnutie súdu, vydané na základe určovacej žaloby má povahu deklaratórneho rozhodnutia, teda rozhodnutia, ktorým sa deklaruje existujúci právny stav. Oprávnený držiteľ totiž nadobudne vlastnícke právo bez ďalšieho, samotným uplynutím vydržacej doby bez toho, aby bol k tomu potrebný ešte ďalší právny úkon či rozhodnutie Keďže právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníctva priamo zo zákona, treba pri uplatňovaní inštitútu vydržania rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti právnych úprav, ktoré účinky vydržania upravovali odlišne.

26. Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa musí vždy opierať o niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec alebo právo nadobudol. Z hľadiska oprávnenosti držby stačí i len domnelý právny titul, ktorý však nesmie byť v rozpore so zákonom. Oprávnenú držbu nie je možné založiť na nepoctivom uchopení predmetu držby. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho

dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia. Ako podmienka vydržania nestačí subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec alebo právo mu patrí, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere „s prihliadnutím na všetky okolnosti.“ Posúdenie toho, či je držiteľ s prihliadnutím na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z hodnotenia subjektívnych predstáv držiteľa. Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. K naplneniu dobrej viery nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby sa vlastník nehnuteľnosti v jeho výkone bránil, prípadne že bolo vykonávané „od nepamäti“.

27. Počas plynutia vydržacej doby musí byť oprávnená držba nepretržitá. Oprávnený držiteľ si však do plynutia vydržacej doby môže započítať vydržaciu dobu svojho právneho predchodcu alebo predchodcov. Doby, v rámci ktorých vykonávali oprávnenú držbu rôzni držitelia, musia na seba navzájom nadväzovať a nesmú byť prerušené dobou, počas ktorej bola vec v neoprávnenej držbe, alebo nebola v držbe žiadnej osoby. K zmene osoby oprávneného držiteľa dochádza na základe rovnakých skutočností, ako je tomu pri prevode alebo prechode vlastníctva, keďže tak aktuálny držiteľ ako i jeho právny predchodca sa domnievajú, že im patrí vlastnícke právo.

28. Právnym následkom splnenia všetkých zákonom predpísaných predpokladov vydržania, je teda nadobudnutie vlastníckeho práva k veci. Za okamih nadobudnutia vlastníckeho práva je potrebné považovať uplynutie vydržacej doby. Na nadobudnutie vlastníckeho práva sa už nevyžaduje ďalšia právna skutočnosť vo forme konštitutívneho rozhodnutia štátneho orgánu. V záujme zabezpečenia právnej istoty vo vzťahoch, však treba právnu skutočnosť spôsobujúcu zmenu subjektu vlastníckeho práva verejne preukázať, pričom v súdnom konaní to bude na základe určovacej žaloby.

29. Rozhodujúcim v predmetnej právnej veci bolo posúdenie žalobkyňou tvrdených skutočností týkajúcich sa splnenia zákonných podmienok pre vydržanie predmetných pozemkov žalobkyňou, ktorá sa domáhala určenia svojho vlastníckeho práva. Ako však už bolo uvedené vyššie, žalobkyňa v spore argumentovala predovšetkým tým, že k vydržaniu vlastníckeho práva k daným pozemkom, došlo už u jej starých rodičov, a to ku dňu 05.05.1985 (t. j. uplynutím 10 rokov od vydania potvrdenia mestského národného výboru dňa 05.05.1975), pričom žalobkyňa trvala na tom, že jej matka a neskôr ona sama pokračovali v dobromyseľnej oprávnenej držbe daných pozemkov a žiadala, aby do doby jej držby bola započítaná držba predmetných pozemkov jej matkou a starými rodičmi.

30. Žalobkyňa tu však vychádza z neprávneho právneho názoru, keď sa domnieva, že potom, čo vlastnícke právo k predmetným pozemkom vydržali jej starí rodičia, mohla ona resp. jej matka bez ďalšieho pokračovať v oprávnenej držbe daných pozemkov a nakoľko sa starí rodičia, resp. jej matka vydržania doteraz nedovolali, môže sa vydržania dovolať priamo ona, pričom si započítava vydržaciu dobu svojich predchodcov a domáha sa určenia, že je vlastníkom. Žalobkyňa tu opomína základnú právnu skutočnosť, ktorou je, že uplynutím príslušnej vydržacej doby, u nehnuteľností 10 rokov, dochádza u oprávneného dobromyseľného držiteľa k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti priamo zo zákona, a to aj v prípade, že táto skutočnosť nie je zapísaná do katastra nehnuteľností. Ak teda žalobkyňa všetky svoje skutkové tvrdenia sústredila k tomu, že pozemky mali vydržať už jej starí rodičia, a to podľa jej výslovného uvedenia ku dňu 05.05.1985, nemohla matka žalobkyne a následne žalobkyňa pokračovať v dobromyseľnej oprávnenej držbe daných pozemkov, pretože v prípade, že jej starí rodičia sa stali vlastníkmi daných pozemkov vydržaním, títo o vlastníctvo neprišli len ďalšou držbou pozemkov matkou žalobkyne a potom samotnou žalobkyňou, ale dané pozemky mali byť v tom prípade súčasťou dedičstva po nich. Skutočnosť, že sa starí rodičia žalobkyne svojho vydržania nedovolali, neznamená, že sa vydržania môže domáhať priamo žalobkyňa vo svoj prospech, započítavaním si vydržacej doby svojej matky a starých rodičov. Pokiaľ starí rodičia žalobkyne, prípadne jej matka predmetné pozemky vydržali, avšak pozemky na žalovanú hoci aj domnelým právnym úkonom nepreviedli, prípadne sa pozemky nestali predmetom dedenia po starých rodičoch (matka žalobkyne žije), nemôže sa žalobkyňa domáhať určenia svojho vlastníckeho práva vydržaním týchto pozemkov a ani sa domáhať započítania si vydržacej doby týchto svojich predchodcov, pretože oprávnený držiteľ si môže do doby nevyhnutnej k vydržaniu vlastníckeho práva započítavať oprávnenú držbu svojho právneho predchodcu len vtedy, ak jeho právny predchodca sám už vlastnícke právo k pozemkom nevydržal. Pokiaľ starí rodičia žalobkyne (prípadne jej matka), vydržali vlastnícke právo k daným pozemkom (ktorá skutočnosť by nastala zo zákona), mohla by žalobkyňa nadobudnúť vlastnícke právo k daným pozemkom z titulu vydržania iba

ďalšou oprávnenou dobromyseľnou držbou týchto pozemkov po celú vydržaciu dobu, zápočet vydržacej doby jej právneho predchodcu, u ktorého došlo k vydržaniu, je tu logicky vylúčený (keďže tento právny predchodca sa stal vlastníkom), pričom žalobkyňa netvrdila takú konkrétnu relevantnú skutočnosť, od ktorej by po vydržaní vlastníckeho práva jej starými rodičmi, odvodzovala počiatok nového začatia plynutia svojej dobromyseľnej držby, ktorá by potom znova uplynula u žalobkyne.

31. Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že v darovacej a potom i v kúpnej zmluve bolo uvedené, že pozemky nie sú majetkovoprávne usporiadané, opodstatňuje správnosť záveru súdu prvej inštancie, že nebola splnená jedna z podmienok pre nadobudnutie vlastníctva žalobkyne vydržaním, a to oprávnenosť držby žalobkyne, prípadne jej matky, ako jej predchodkyne. Tento údaj v prevodných zmluvách, v nich musel objektívne vyvolať pochybnosti, či predmetné pozemky starým rodičom žalobkyne oprávnene patria, keďže neboli zaevidovaní ako ich vlastníci. Z darovacej zmluvy uzavretej medzi starými rodičmi žalobkyne a matkou žalobkyne tiež vyplýva, že už v r. 2004 bol vyhotovený geometrický plán na určenie vlastníckych práv k daným pozemkom, z ktorého údaja mohla mať matka žalobkyne pochybnosti o nespornosti vlastníckeho práva starých rodičov žalobkyne. Aj keď právni predchodcovia žalobkyne mohli mať subjektívny pocit, že im nehnuteľnosti patria, len takýto subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby. V danom prípade okolnosti nasvedčujúce oprávnenosti držby matkou žalobkyne, ako aj žalobkyňou (po tom, čo pozemky mali byť vydržané starými rodičmi žalobkyne) ani neboli relevantne tvrdené, žalobkyňa neuvádzala domnelý právny titul, od ktorého by odvodzovala nové začatie plynutia vydržacej doby po tom, ako pozemky mali vydržať jej starí rodičia. Dlhodobá držba nehnuteľností starými rodičmi žalobkyne, jej matkou a samotnou žalobkyňou bez toho, aby bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v žalobkyni vyvolať presvedčenie, že sa stala vlastníkom nehnuteľnosti, nepostačuje na ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia jej vlastníckeho práva vydržaním. Bolo dôvodným, ak žalobkyňa nadobúdala od svojej matky rodinný dom bez pozemkov, aby sa presvedčila o vlastníctve týchto pozemkov, čo napokon aj sama potvrdila v podanej žalobe, že začala pátrať v príslušných archívoch, čo nasvedčuje tomu, že vedela že vlastníctvo k daným pozemkom nie je vysporiadané, a je teda sporné.

32. Žalobkyňa už v samotnej žalobe ohľadom pozemkov, ku ktorým sa domáha určenia svojho vlastníctva uvádzala, že mali byť vydržané jej starými rodičmi L. M. a O. M., pričom o nerušenú dobromyseľnú držbu má ísť už od výstavby rodinného domu v r. 1958, odkedy predmetné pozemky tvoria súvislý celok, sú oplotené, a teda užívané spolu s rodinným domom od jeho postavenia. Zo strany starých rodičov žalobkyne nedošlo k vyriešeniu zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pričom dobromyseľnou držiteľkou bola podľa žalobkyne následne aj matka žalobkyne O. B., ktorá rodinný dom nadobudla darovacou zmluvou zo dňa 02.11.2004 od L. M. a O. M.. V dobromyseľnej držbe mala pokračovať žalobkyňa, ktorá rodinný dom nadobudla od svojej matky kúpnou zmluvou zo dňa 15.02.2017. V darovacej zmluve ako aj v kúpnej zmluve sa uvádza, že pozemok na ktorom stavba stojí, nie je majetkovoprávne vysporiadaný, nie je predmetom prevodu. V darovacej zmluve uzatváranej medzi starými rodičmi žalobkyne a matkou žalobkyne sa tiež uvádza, že na určenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam parc. č. 3809/1,2,3 a 3810 bol vyhotovený Geometrický plán zo dňa 23.08.2004 (geodet K. K.). Žalobkyňa podanou žalobou žiada určiť, že ona je vlastníčkou dotknutých pozemkov, t. j. k vydržaniu – uplynutiu vydržacej doby by muselo dôjsť počas oprávnenej držby žalobkyňou, do ktorej vydržacej doby by bolo možné započítať oprávnenú držbu jej právnej predchodkyne – matky žalobkyne. Avšak ak žalobkyňa tvrdí, že predmetné pozemky vydržali - nadobudli už starí rodičia žalobkyne, pokiaľ títo pozemky zmluvne nepreviedli na žalobkyňu, sú stále vlastníkmi predmetných pozemkov, resp. keďže starí rodičia žalobkyne zomreli, patria tieto pozemky do dedičstva po nich. Žalobkyňa bez ďalšieho následne vlastnícke právo od starých rodičov nemohla opäť vydržať (bez tvrdenia relevantného domnelého titulu), ale predmetné pozemky by patrili do dedičstva po starých rodičoch žalobkyne, pričom žalobkyňa netvrdila a ani nepreukázala, že je ich jedinou dedičkou.

33. Žalobkyňa tiež ohľadom vlastnej oprávnenej dobromyseľnej držby neuviedla žiadne skutkové tvrdenia o tom, na základe akej konkrétnej okolnosti (uzavretej zmluvy, zaplatenej kúpnej ceny) mala dobromyseľne vstúpiť do užívania predmetných pozemkov so subjektívnym presvedčením, že uvedené pozemky vlastní. Skutočnosť, že pozemky užívali už právni predchodcovia žalobkyne, sama o sebe nepostačuje pre oprávnenosť držby žalobkyne. Po nadobudnutí stavby žalobkyňou dňa 06.03.2017, žalobkyňa začala pátrať v štátnom archíve a žalobu podala dňa 08.05.2024, to zn. že u samotnej

žalobkyne desaťročná vydržacia doba neuplynula, nakoľko minimálne v čase podania žaloby už nemohla byť dobromyseľná, že jej predmetné pozemky patria.

34. Žalobkyňa sa bránila tým, že skonštatovanie v zmluve, že pozemky sú majetkovoprávne neusporiadané a netvoria predmet prevodu, nevyvracia oprávnenú držbu právnymi predchodcami. Žalobkyňa mala za to, že na základe potvrdenia mestského národného výboru zo dňa 05.05.1975 bol L. M. oprávneným užívateľom pozemkov. Mala za nepochybné, že právni predchodcovia žalobkyne dlhodobo držali a nerušene užívali sporné nehnuteľnosti; a hoci sa vydržania žiaden z jej právnych predchodcov nedovolal, aj keď vydržacia doba už uplynula tak pri starých rodičoch žalobkyne, ako aj pri matke žalobkyne, dovoláva sa vydržania ona, poukazujúc na to, že vydržacia doba môže uplynúť u právneho predchodcu a pokiaľ sa ten vydržania nedovolal, môže tak urobiť jeho právny nástupca. Tento jej právny názor je, ako už bolo vysvetlené vyššie, celkom nesprávny. Ak totiž L. M. aj so svojou manželkou skutočne pozemky dobromyseľne vydržali, uplynutím vydržacej doby sa stali vlastníkmi predmetných pozemkov priamo zo zákona. Žalobkyňa nemôže dedičské konanie obchádzať tvrdením, že bez ďalšieho pokračovala v držbe a pozemky tiež vydržala.

35. Z tvrdení a dôkazov doložených v spore nie je zrejmé, prečo ak vlastníctvo vydržali právni predchodcovia žalobkyne, má mať vlastnícke právo k sporným pozemkom práve žalobkyňa, keďže na ňu nebolo prevedené zmluvne, ani na ňu neprešlo dedením. V prípade, že vlastníctvo nevydržali starí rodičia žalobkyne, žalobkyňa neuviedla rozhodujúce tvrdenia ohľadom konkrétnych okolností, za ktorých mala vstúpiť do oprávnenej dobromyseľnej držby či už ona, alebo jej matka (okolnosť, od ktorej odvodzuje svoju dobromyseľnosť o tom, že sa stala vlastníčkou predmetných pozemkov), pričom ak mali byť vlastníkmi pozemkov už starí rodičia žalobkyne, nemohla matka žalobkyne vstúpiť do dobromyseľnej držby, resp. ak títo vlastníkmi neboli, žalobkyňa neuviedla okolnosť buď na svojej strane, alebo na strane svojej matky, na základe ktorej tieto do dobromyseľnej držby vstúpili. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo právo vzniknúť, nestačí iba subjektívne presvedčenie, že vec držiteľovi patrí, ale toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami. Z darovacej zmluvy z r. 2004 skôr vyplýva, že L. M. s manželkou vedeli, že nie sú evidovaní ako vlastníci dotknutých pozemkov a že ich vlastnícke právo je minimálne sporné, keďže dali vypracovať geometrický plán za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov. Následne sa nedomáhali svojho vlastníctva, v zmluve uviedli, že pozemky sú neusporiadané. Na pojednávaní dňa 14.10.2024 žalobkyňa uviedla, že vydržacia doba plynula najmenej od roku1975 nepretržite až do podania žaloby v predmetnej veci (čo je nezmysel, nakoľko vydržacia doba je desaťročná a jej uplynutím sa nadobúda vlastnícke právo, preto nemohla plynúť od r. 1975 do r. 2024, t. j. 49 rokov) a k uplynutiu vydržacej doby podľa žalobkyne došlo dňa 05.05.1985. Ak sa vlastníkmi pozemkov vydržaním mali stať starí rodičia žalobkyne, zo skutkových tvrdení žalobkyne nevyplýva žiadna postupnosť, na základe ktorej by sa vlastníčkou predmetných pozemkov po nich stala práve žalobkyňa. Pozemky predmetom zmluvných prevodov neboli; žalobkyňa pozemky nezdedila a u nej samotnej vydržacia doba neuplynula.

36. Nesprávny bol argument žalobkyne v jej záverečnej reči, že pri skúmaní vydržania má súd skúmať v prvom rade to, či podmienky vydržania splnila žalobkyňa a až následne sa odvodzujú od jej právnych predchodcov. Ak z vlastných skutkových tvrdení žalobkyne vyplýva, že vlastníctvo mali vydržať už starí rodičia žalobkyne, nemôže žalobkyňa tvrdiť, že bez ďalšieho následne tieto pozemky od starých rodičov vydržala. Starí rodičia žalobkyne by len uchopením sa držby ich vnučkou o svoje vlastnícke právo neprišli. Rovnako je nesprávna právna argumentácia žalobkyne, že ak právni predchodcovia splnili podmienky vydržania, je ich právny nástupca bez ďalšieho aktívne legitimovaný na uplatnenie tohto práva vo svoj prospech. Tento by bol aktívne legitimovaný len v tom prípade, ak by vydržacia doba začala plynúť u právnych predchodcov žalobkyne, u nich by celá neuplynula, žalobkyňa by pokračovala v dobromyseľnej oprávnenej držbe a až u nej by vydržacia doba vo zvyšku uplynula. Ak však vydržacia doba uplynula už u právnych predchodcov žalobkyne, táto nemôže obísť ostatných dedičov jej starých rodičov tým, že bude priamo žalovať na určenie svojho vlastníckeho práva, len preto, že pozemky užíva. Ak boli starí rodičia vlastníkmi pozemkov, môže sa žalobkyňa domáhať toho, že pozemky patria do dedičstva po nich, samozrejme ak je ich dedičkou. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že je prípustná žaloba, ktorou sa žalobca ako dedič domáha určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, v ktorom spore sa otázka nadobudnutia vlastníctva poručiteľa vydržaním rieši ako predbežná. V prípade úspechu sa takýto žalobca na základe následného dedičského rozhodnutia môže domáhať zápisu svojho vlastníctva do katastra nehnuteľností. Pokiaľ teda súd prvej inštancie žalobu

žalobkyne v časti požadovaného určenia jej vlastníckeho práva k predmetným pozemkom vydržaním zamietol, rozhodol vecne právne správne.

37. Žalobkyňa v konaní navrhovala výsluch matky, ktorý dôkaz súd prvej inštancie správne zamietol, pretože výsluch svedka sa v civilnom sporovom konaní vykonáva na preukázanie už tvrdených skutočností, t. j. strana musí najskôr niečo skutkovo tvrdiť a až keď je toto tvrdenie protistranou rozporované, tak sa na preukázanie týchto tvrdení vykonáva dokazovanie napr. výsluchom navrhnutých svedkov. Žalobkyňa však ohľadom dobromyseľnej držby svojej matky neuvádzala nič. Žalobkyňa neuviedla, na základe čoho ona sama, resp. jej matka mali stúpiť do dobromyseľnej držby. Výsluch svedka nie je možné vykonávať na zisťovanie skutočností, ktoré strana sporu sama neuvádza. Súd prvej inštancie preto neporušil procesné práva žalobkyne na spravodlivý proces, pokiaľ výsluch tejto svedkyne zamietol. Žalobkyňa v odvolaní tiež namietala, že jej súd na pojednávaní dňa 14.10.2024 nedal po predbežnom právnom posúdení veci priestor na uvedenie ďalších skutkových tvrdení, avšak žalobkyňa bola v spore právne zastúpená, jej právny zástupca bol na danom pojednávaní prítomný, preto ak na základe súdom uvedeného právneho posúdenia chcel uviesť ďalšie skutkové tvrdenia, mal ich uviesť na tomto pojednávaní, pred vyhlásením dokazovania za skončené, pričom ani v záverečnej reči, ani v podanom odvolaní takéto skutočnosti neuviedol. Odvolací súd preto v postupe súdu prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania nezistil žiaden zo žalobkyňou uvádzaných odvolacích dôvodov podľa , d) a e) .

38. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní uplatnených odvolacích dôvodov v tejto časti, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. o určenie vlastníckeho práva s použitím ako vecne správny potvrdil (výrok I.).

39. Žalobkyňa sa podanou žalobou alternatívne, v skutočnosti však eventuálnym petitom, domáhala tiež určenia, že došlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Alternatívny petit je žiadosťou, aby súd zaviazal žalovaného na dve alebo viaceré alternatívne plnenia a prichádza do úvahy tam, kde z hmotného práva vyplýva, že záväzok je možné splniť viacerými spôsobmi a že právo voľby má dlžník ( ). Ak dlžník uplatní právo voľby počas konania, súd ho zaviaže iba na plnenie, ktoré si zvolil a vo zvyšku žalobu zamietne. Ak dlžník právo voľby nevykoná, výrok rozsudku bude znieť alternatívne. Eventuálny petit je žalobný návrh, ktorý žalobca formuluje popri inom (primárnom) žalobnom návrhu. Žalobca žiada rozhodnúť o eventuálnom petite iba pre prípad (in eventum), ak súd primárny petit zamietne. Ak súd primárnemu petitu vyhovie, o eventuálnom petite nerozhoduje. V skutočnosti teda petit v predmetom spore bol eventuálny.

40. Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 26.04.2012 sp. zn. uzavrel, že ak v konaní o určenie existencie vlastníckeho práva, ktoré malo byť nadobudnuté vydržaním, sa nepreukáže oprávnená, t. j. dobromyseľná držba veci, nie je táto okolnosť (len z dôvodu protikladnosti tvrdenia konkurencie dobromyseľnosti) prekážkou pre možnosť preukázania oprávnenej držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k tej istej veci tým istým subjektom. Ďalej najvyšší súd v tomto uznesení uviedol, že v prípade vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúcemu v práve prechádzať cez cudzí pozemok právnymi predchodcami žalobcov, by žalobcovia boli nositeľmi tohto práva z dôvodu svojho vlastníctva k panujúcej nehnuteľnosti (k pozemku a stavbe), v prospech ktorej vecné bremeno slúži. Skúmanie ich oprávnenej držby (teda i dôsledkov ich tvrdenia o presvedčení o držbe veci aj držbe práva) ako podmienky pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nimi samotnými by bolo z tohto dôvodu bezpredmetné.

41. Žalobkyňa sa v predmetnej veci eventuálne domáhala určenia, že došlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, pričom je možné mať za to, že ide o nepresne formulovanú žalobu o určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spojeného s vlastníctvom nehnuteľnosti.

42. výslovne neupravuje ochranu (žalobné nároky) účastníkov právneho vzťahu vyplývajúceho z vecných bremien. Primerane však možno pri uplatňovaní tejto ochrany vychádzať z úpravy nárokov na ochranu vlastníckeho práva (vlastníckych žalôb), ktoré sú svojím obsahom alebo účelom právam zodpovedajúcim vecným bremenám najbližšie ( ). Osoba oprávnená z vecného bremena sa môže na súde domáhať najmä určenia existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ( pís. c/ ). Žalobám na určenie existencie vecného bremena cesty

zodpovedá žalobný návrh, že sa určuje, že uvedený pozemok žalovaných je zaťažený vecným bremenom s uvedeným obsahom v prospech uvedených vlastníkov nehnuteľnosti. Je totiž potrebné, aby takto určené vecné bremeno mohlo byť zapísané do katastra nehnuteľností.

43. pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). Žalobný návrh na určenie právnej skutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, je vadný, preto ak vady žaloby nie sú odstránené, súd žalobu odmietne, ibaže pre tento nedostatok možno v konaní pokračovať. Súd napriek nesprávnej formulácii petitu však môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je totiž viazaný obsahom žalobného petitu, nie jeho formuláciou. Je preto možný taký postup, že súd napr. na základe žalobného návrhu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy rozhodne, že žalobca je vlastníkom veci, ak je zo žaloby dostatočne zrejmé, že žalobca sleduje, aby bol zapísaný ako vlastník vo verejnom registri. Súd prvej inštancie sa však dosiaľ z tohto hľadiska prípustnosťou eventuálneho žalobného petitu žalobkyne dôsledne nezaoberal.

44. Okrem vlastníckeho práva možno vydržať aj vecné bremeno, resp. právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Podľa ust. možno právo zodpovedajúce vecnému bremenu nadobudnúť jeho výkonom (vydržaním), pričom ustanovenie sa použije obdobne. Predpoklady pre vydržanie vecného bremena sú rovnaké ako pri vydržaní vlastníckeho práva a sú nimi predmet vydržania, subjekt vydržania, oprávnená držba a vydržacia doba. Vydržaním vzniká vecné bremeno v prípadoch, kedy oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto vykonáva právo pre seba v dobrej viere o tom, že mu právo patrí, využíva toto právo nepretržite po dobu desať rokov. Do tejto doby sa započítava i doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Predmetom vydržania môže byť len také právo, ktoré môže byť vecným bremenom. Pôjde preto o právo, ktoré je spojené s nehnuteľnosťou a umožňuje opakovaný výkon. Subjektom vydržania môžu byť fyzické osoby alebo právnické osoby vrátane štátu. Oprávnená držba je spojená s dobromyseľnosťou držiteľa práva, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí, resp. že toto právo vykonáva oprávnene. Dobromyseľnosť musí byť daná so zreteľom ku všetkým skutočnostiam, teda držiteľ musí byť presvedčený, že mu toto riadne vzniklo, resp. že na neho riadne prešlo, hoci v skutočnosti sa tak nestalo (napr. v dôsledku neplatnosti zmluvy zriadení vecného bremena alebo na základe domnelého právneho titulu). Vydržacia doba je pri vecnom bremene desaťročná, pretože sa vzťahuje na nehnuteľnosť. Vydržať možno vecné bremeno s účinkami in rem aj in personam. Určovacím kritériom je tu dobromyseľnosť viažuca sa k neplatnému alebo domnelému titulu, z ktorého by tieto účinky mali byť zrejmé. V oboch prípadoch konkrétne vymedzenie obsahu práv a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu vecného bremena je určené aktom, na základe ktorého vecné právo vzniklo. Subjekt vydržania musí z tohto titulu vzhľadom na všetky okolnosti vyvodzovať a byť v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (v skutočnosti len domnelého) mu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva. Musí teda ísť o záväzok vecnoprávnej povahy spojený s vlastníctvom nehnuteľnosti, nie o osobný záväzok obligačnoprávnej povahy. Presvedčenie nadobúdateľa o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží, že nejedná bezprávne, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia. Napr. cez cudzí pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; môže ísť o záväzkový vzťah, prípadne vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok trpí bez toho, aby im k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo (tzv. výprosa), alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom naplňujúcim možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti veci, sa musí vzťahovať k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Držiteľ práva dovolávajúci sa domnelého právneho dôvodu držby by mal uviesť, o ktorý inak spôsobilý titul nadobudnutia práva z vecného bremena by v jeho prípade malo ísť (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) .

45. Právne účinky vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nastávajú priamo zo zákona, čo znamená, že splnením uvedených podmienok nielen vzniká právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ale vzniká aj jemu korešpondujúca povinnosť z vecného bremena. Právnym následkom vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je, že sa doterajšia oprávnená držba tohto práva premení na samotné právo z vecného bremena.

46. Pokiaľ ide o právo nevyhnutnej cesty podľa , možno takéto právo na návrh vlastníka stavby zriadiť rozhodnutím súdu vo vzťahu k priľahlému pozemku. Predpokladom zriadenia práva cesty pritom nie je, aby stavba nestála na cudzom pozemku, pretože účelom tohto ustanovenia je zabezpečenie prístupu vlastníka stavby k verejnej komunikácii. Rozhodnutie súdu podľa je v tom prípade rozhodnutím konštitutívnym, ktoré nedeklaruje už existujúce práva a povinnosti, ale zasahuje do hmotnoprávnej sféry účastníkov tak, že zakladá alebo ruší subjektívne práva a povinnosti.

47. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú absolútne subjektívne práva. Vecné bremeno je spojené alebo s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo s určitou osobou charakterizovanou jej vzťahom k nehnuteľnosti (§ 151n ods. 1 druhá veta). Z vecných bremien, ktoré sú spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti – vecné bremená in rem; je oprávnený každý vlastník tejto nehnuteľnosti, pričom oprávnenia prechádzajú na každého ďalšieho vlastníka na základe singulárnej alebo univerzálnej sukcesie. Takýmto vecným bremenám zodpovedá napríklad právo cesty – právo prechodu alebo prejazdu cez susedný pozemok, právo odberu vody zo studne umiestnenej na povinnej nehnuteľnosti, právo odvádzať odpadové vody cez susedný pozemok a pod. Z vecného bremena in rem vzniká právny pomer, v ktorom subjektom povinnosti je vždy vlastník zaťaženej nehnuteľnosti a oprávneným subjektom je vlastník inej nehnuteľnosti (panujúca nehnuteľnosť), z ktorej sa právo zodpovedajúce vecnému bremenu vykonáva. Vecné bremená in rem sú charakteristické okrem toho, že prechádzajú s vlastníctvom nehnuteľnosti na jej nadobúdateľa a aj tým, že sa viažu k nehnuteľnosti (napr. k pozemku) spravidla na neobmedzenú dobu, že zakladajú právo k cudzej veci na základe úzkeho vymedzenia, čo do rozsahu a účelu a že majú slúžiť na lepšie využitie nehnuteľnosti.

48. Vecné bremená, oprávnenia, ktoré slúžia určitej osobe a sú na túto osobu viazané bez možnosti ich prevodu alebo prechodu na inú osobu, sú vecnými bremenami pôsobiacimi in personam. Týmto vecným bremenám zodpovedá napríklad právo doživotne užívať určitú nehnuteľnosť, resp. jej časť, byt alebo miestnosť v nej, právo na zaopatrovanie vecným alebo peňažným plnením od zaviazanej osoby a pod. Vecné bremená in personam slúžia v prospech individuálne určenej konkrétnej oprávnenej osoby a zaväzujú iba tie subjekty – tých vlastníkov nehnuteľnosti, ktorí vecné bremeno dojednali; slúžia na rozsiahlejšie využívanie cudzej veci; zanikajú najneskôr smrťou oprávnenej osoby, toto právo nemožno zmluvne prevádzať a neprechádza na inú osobu.

49. Žalobkyňa v podanom odvolaní voči časti rozsudku súdu prvej inštancie zamietajúceho určenie vydržania práva vecného bremena namietala predovšetkým jeho arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť, ako aj nesprávne právne posúdenie, keď poukazovala na to, že v danom prípade sa malo jednať o určenie existencie vecného bremena „in rem“, ktoré prechádza spoločne s vlastníctvom panujúcej nehnuteľnosti.

50. Skutočne, zamietnutie žaloby v časti týkajúcej sa vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, súd prvej inštancie odôvodnil iba tým, že predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi pre vydržanie vlastníckeho práva, že samotná skutočnosť, že žalobkyňa okrem zakúpenej stavby vstúpila aj do užívania pozemkov, neosvedčuje jej dobromyseľnosť v tom, že nadobúda aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu, nakoľko neuviedla žiadny iný právny titul, na základe ktorého by nadobudla práva zodpovedajúce vecnému bremenu a tiež že pokiaľ právo zodpovedajúce vecnému bremenu nadobudli starí rodičia žalobkyne, mali byť po ich smrti tieto práva prejednané v dedičskom konaní po nich, teda žalobkyňa nepreukázala, že na jej strane boli splnené predpoklady na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

51. Súd prvej inštancie však opomenul, že pri vecných bremenách spojených s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, tieto prechodom ani prevodom na iného vlastníka nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom nezanikajú, ale trvajú naďalej. Ak napríklad zomrie vlastník nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom, zaťažuje rovnaké vecné bremeno aj jeho dediča; to isté platí aj pri prevode zaťaženej nehnuteľnosti. Aj v prípade, že s vlastníctvom veci je spojené oprávnenie z vecného bremena platí, že so zmenou vlastníctva prechádza na nového vlastníka aj toto oprávnenie.

52. Z vecných bremien, ktoré sú spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti (pôsobia in rem), je oprávnený každý vlastník tejto nehnuteľnosti. Oprávnenia prechádzajú na každého ďalšieho vlastníka na základe singulárnej alebo univerzálnej sukcesie. Vecné bremená tohto druhu slúžia na účelnejšie a prospešnejšie využívanie nehnuteľnosti patriacej vlastnícky oprávnenému. Sem patrí aj vecné

bremeno, ktorému zodpovedá právo cesty – prechodu alebo prejazdu cez susedný pozemok (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ).

53. Z uvedeného vyplýva, že ak by sa vo veci jednalo o vydržanie práva vecného bremena právnymi predchodcami žalobkyne in rem, prešlo by so zmenou vlastníctva panujúcej nehnuteľnosti – tu stavby, na jej nového vlastníka aj toto oprávnenie. Za subjekty vecných bremien by bolo potom treba považovať aj právnych nástupcov vlastníkov stavby, v tomto prípade by takéto vecné bremeno nemuselo byť predmetom dedenia po starých rodičoch žalobkyne, keďže títo stavbu za svojho života darovali matke žalobkyne a táto stavbu následne kúpnou zmluvou previedla na žalobkyňu. Ak by však išlo o vecné bremeno in personam (oprávneným subjektom z vecného bremena by bola iba určitá osoba), bolo by jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu neprevoditeľné, časovo obmedzené a zaniklo najneskôr jej smrťou.

54. Z týchto právnych aspektov sa súd prvej inštancie predmetnou právnou vecou nezaoberal a nesprávne uzavrel, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu malo patriť do dedičstva po starých rodičoch žalobkyne, hoci sa súd nevysporiadal s otázkou, či by išlo o vecné bremeno in personam alebo in rem, a v prípade, ak išlo o vecné bremeno in rem, prečo malo patriť do dedičstva, ak starí rodičia už za svojho života previedli stavbu (panujúcu nehnuteľnosť) darovacou zmluvou na svoju dcéru a tá potom kúpnou zmluvou na žalobkyňu.

55. Súd prvej inštancie v tomto smere svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a predovšetkým vec nesprávne právne posúdil, keď opomenul aplikovať ust. veta druhá , v dôsledku čoho vo veci žiadne dokazovanie nevykonal a skutkový stav v tejto časti sporu vôbec nevyhodnotil. Tento nedostatok robí rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o určenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nepreskúmateľným.

56. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie a táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nesprávne právne posúdenie veci zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa .

57. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v časti o vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v tejto časti v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj vzhľadom na to, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci v tejto časti nevykonal vo veci navrhované dôkazy, pričom nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. o určenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ako aj a v závislých výrokoch II. a III. o trovách konania podľa ľa vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok II).

58. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyššie vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu ( ), bude v zrušenej časti rozhodnutia sa najskôr zaoberať správnosťou uplatneného žalobného návrhu (petitu), uplatnený nárok týkajúci sa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu správne právne posúdiť, v tejto časti vykonať pre vec relevantné navrhované dôkazy, tieto náležite vyhodnotiť a potom vo veci v časti nároku týkajúceho sa vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. odniť.

59. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania ( ).

60. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).