Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-155-2023.pdf
PDF · 157.4 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/155/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., D. XXX/XX, zast. Advokátskou kanceláriou Hopferova, s.r.o., so sídlom Košice, Bajzova 2, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., D. XXX/XX, zast. E. F. G., Advokátska kancelária so sídlom Košice, Pollova 32, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 39C/6/2018-389 zo dňa 18.4.2023
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I.) a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal (II.).
2. Rozhodol tak v poradí druhým rozsudkom o žalobe v znení jej zmeny (rozšírenia) právnou zást. žalobkyne na pojednávaní dňa 19.3.2019 (zmenu žaloby súd pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 2.11.2021), ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je vlastníčkou nehnuteľností: rodinného domu súp. č. XXX nachádzajúceho sa na parcele reg. „C“ č. 402 vo veľkosti 1/1 a parcely registra „C“ č. 402 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 809 m2 v spoluvlastníckom podiele 1/2, zapísaných na liste vlastníctva (LV) č. 1635 v kat. území C., Obec C. - C., H. C. I., ktorú žalobkyňa skutkovo odôvodnila tým, že dňa 9.7.2004 bola uzavretá darovacia zmluva medzi ňou a jej manželom E. B., nar. XX.X.XXXX (zomrelým dňa 10.8.2006) ako darcami a obdarovaným A. B., ktorý je ich synom (spísaná do notárskej zápisnice sp.zn. N 73/2004, Nz 57246/2004 JUDr. Melánie Košovej zo dňa 9.7.2004), na základe ktorej žalovanému darovali rodinný dom súp. č. XXX postavený na parcele č. 402, zapísaný na LV č. XXXX v kat. území C. a parcelu registra „C“ č. 402 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 809 m2 zapísanú na LV č. XXX v kat. území C., ktoré nehnuteľnosti ku dňu podania žaloby sú evidované na LV č. XXXX pre kat. územie C., Obec C. - C., H. C. I. vo výlučnom vlastníctve žalovaného, pričom v darovacej zmluve sa žalovaný zaviazal poskytnúť darujúcim bezodplatné doživotné užívacie právo k predmetným nehnuteľnostiam, ktorý do rodinného domu sa nasťahoval v auguste 2017 spolu so synom A. a svojou priateľkou, jej dvomi deťmi, 13 psami a dvoma mačkami. Odvtedy žalobkyňa obývala v rodinnom dome jednu izbu a kuchyňu, pričom (napriek záväzku žalovaného v darovacej zmluve) uhrádza takmer polovicu nákladov spojených s užívaním domu, napriek jej zlému zdravotnému stavu (dlhodobé srdcovo-cievne ochorenia) sa žalovaný k nej správa neúctivo (napr. jej povedal, že nie je jeho mama a zabáva sa na tom, keď ju jeho priateľka uráža a nadáva jej napr. že je stará sviňa, že ju dostane z domu) s úmyslom takýmto správaním vyvíjať na ňu psychický nátlak, aby sama odišla z domu; žalovaný sa rozhodol darované nehnuteľnosti predať, ktoré oficiálne ponúka na predaj prostredníctvom realitnej
kancelárie, žalobkyňa však v prípade predaja predmetného rodinného domu zostane na ulici, lebo nemá inú možnosť bývania. Opísané správanie žalovaného žalobkyňa považuje za nevďačné, konanie hrubo porušujúce dobré mravy a z tohto dôvodu písomnou výzvou zo dňa 14.2.2018, ktorú žalovaný prevzal dňa 16.2.2018, vyzvala žalovaného na vrátenie darovaných nehnuteľností, a to polovice rodinného domu súp. č. XXX a parcely registra „C“ č. 402 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 809 m2, evidovaných na LV č. XXXX v kat. území C., Obec C. - C., H. C. I., čo žalovaný odmietol a darované nehnuteľnosti jej doposiaľ nevrátil.
3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a výsluchom svedkov B. C., A. C. (brat žalobkyne), J. B. (syn žalovaného), K. B. C., F. L. (manželka žalovaného), čestnými prehláseniami M. K., A. N. a O. P., oboznámením Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 15D/331/2006, Dnot 108/2006 zo dňa 14.2.2008 vydaného notárkou A. A. Q. so sídlom v Košiciach vo veci prejednania dedičstva po por. E. B., nar. XX.X.XXXX, zomrelom dňa 10.8.2006, oboznámením zmluvy o budúcej kúpnej zmluve uzatvorenej dňa 15.2.2018 medzi žalovaným A. B. ako budúcim predávajúcim a O. a R. P., obaja bytom C., B. XXX/XX ako budúcimi kupujúcimi, výpismi z osobného účtu žalobkyne vo VÚB a.s., správami Súkromného centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie zo dňa 22.1.2018 a 24.2.2020 z vyšetrenia mal. detí C. a E. C. a oboznámením ďalších listinných dôkazov predložených stranami a spor právne posudzoval podľa ustanovení § 628 ods. 1 a 2, § 630 a § 597 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 70 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). 3.1. V prvom rade súd skúmal, či žaloba je procesne prípustná podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva, nakoľko na príslušnom liste vlastníctva je ako výlučný vlastník nehnuteľností evidovaný žalovaný, a teda právne postavenie žalobkyne je neisté, ktorú (neistotu v právnom postavení) možno odstrániť tým, že dôjde k obnoveniu jej vlastníckeho práva k darovanej nehnuteľnosti a na podklade právoplatného rozsudku deklarujúceho vlastníckeho právo žalobkyne k nehnuteľnostiam (s účinkami ex nunc, t.j. k okamihu, kedy prejav vôle darcu o odvolaní daru bol doručený žalovanému), bude vykonaný záznam do katastra nehnuteľností (§ 34 katastrálneho zákona č. 162/1995 Z.z.) a odstránený tvrdený nesúlad medzi zápisom v katastri nehnuteľností a skutočným stavom. 3.2. Súd ďalej skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne a jej právo domáhať sa vrátenia darovanej nehnuteľnosti v celosti prostredníctvom podanej žaloby na určenie vlastníckeho práva k rodinného domu súp. č. XXX nachádzajúceho sa na parc. č. 402 v kat. území C. evidovaného na LV č. XXXX v k.ú. C., vychádzajúc pri interpretácii a aplikácii ust. § 630 OZ z ustálenej judikatúry, podľa ktorej pozostalý manžel sa môže samostatne domáhať vrátenia celého predmetu daru, s poukazom na špecifický charakter ako i samotnú podstatu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej tiež len „BSM“), v ktorom každý z manželov má vlastnícke právo k celej veci patriacej do BSM a toto je obmedzené rovnakým právom druhého manžela (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 255/2007 zo dňa 20.3.2008). Podľa názoru súdu žalobkyňa je aktívne vecne legitimovanou osobou v danom spore domáhať sa určenia vlastníckeho práva k rodinnému domu súp. č. XXX v celosti, ktorý v čase darovania patril do BSM darcov – žalobkyne a jej manžela E. B., nar. XX.X.XXXX, zomrelého dňa 10.8.2006 a žalobkyňa prejav vôle smerujúci k vráteniu daru voči žalovanému ako obdarovanému vykonala po smrti manžela, teda po zániku BSM, s účinkami do budúcna (ex nunc). Vo vzťahu k nároku o určenie vlastníckeho práva k pozemku v spoluvlastníckom podiele 1 – parcela registra „C“ č. 402 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 809 m2, ktorý v čase uzatvorenia darovacej zmluvy bol výlučným vlastníkom darca – neb. manžel žalobkyne E. B., súd dospel k záveru, že na strane žalobkyne nie je daná aktívna legitimácia domáhať sa určenia vlastníckeho práva k pozemku z dôvodu, že právo na vrátenie daru k tejto parcele ako osobné právo darcu E. B., zomr. dňa 10.8.2006, zaniklo v zmysle § 579 ods. 2 OZ jeho smrťou a pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že pozemok bol zakúpený zo spoločných prostriedkov patriacich do BSM, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázala. 3.3. Konštatoval, že darovacia zmluva upravená v ust. § 628 OZ je dvojstranným právnym úkonom, ktorého dôsledkom je bezodplatné nadobudnutie vlastníckeho práva na strane obdarovaného, pričom správanie sa obdarovaného je korigované morálnym záväzkom spočívajúcim v trvalom správaní sa v súlade s dobrými mravmi, aby zabránil strate vlastníctva daru a svoje vlastnícke právo si uchoval. Ust. § 630 OZ zakotvuje pre darcu možnosť jednostranným úkonom zrušiť právne následky darovacej zmluvy a za určitých podmienok požadovať od obdarovaného vrátenie poskytnutého daru, avšak v žiadnom prípade sa tak nemôže stať na základe ľubovôle darcu, preto v záujme zachovania právnej istoty je možné domáhať sa vrátenia daru iba v špecifických zákonom stanovených prípadoch. Podľa § 630 OZ
sa vyžaduje naplnenie dvoch skutočností, a to právny úkon darcu, ktorým sa domáha vrátenia daru, adresovaný a doručený obdarovanému, a predchádzajúce také správanie sa obdarovaného, ktorým porušuje voči darcovi, prípadne voči členom jeho rodiny dobré mravy, a to kvalifikovaným - hrubým spôsobom, obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné. Súd zdôraznil, že právo domáhať sa vrátenia daru je osobným právom darcu, ktoré jeho smrťou zaniká (§ 579 ods. 2 OZ), dedičia darcu sa preto nemôžu domáhať vrátenia daru a to ani vtedy, ak obdarovaný naplnil znaky v zmysle ust. § 630 OZ ešte za darcovho života, s výnimkou prípadu, ak darca v priebehu svojho života urobil voči obdarovanému prejav smerujúci k vráteniu daru. Ďalej uviedol, že ak darca uplatní svoje právo na vrátenie daru a sú splnené zákonné podmienky pre vrátenie daru, zanikne právny vzťah darovania priamo zo zákona okamihom doručenia prejavu vôle (výzvy) obdarovanému, t.j. ex nunc. Týmto okamihom sa ruší darovacia zmluva a obnovuje sa pôvodný právny stav, t.j. vlastnícke právo darcu k veci za podmienok ustanovených zákonom a obdarovaný, ktorý sa tak stal neoprávneným držiteľom, je povinný vec vydať (§ 126 ods. 1 OZ). Na platnosť právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru z hľadiska určitosti je nevyhnutné, aby v ňom darca uviedol konkrétny dôvod vrátenia daru, obsahujúci popis závadného správania či konania obdarovaného. Zdôraznil, že právo domáhať sa vrátenia daru nevzniká darcovi pri akomkoľvek nevhodnom správaní sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny alebo len pri samotnej nevďačnosti zo strany obdarovaného; toto právo darcovi vzniká pri takom správaní obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho individuálneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, akým je porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné (opakované), ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia, pričom jeho vonkajším prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo členom jeho rodiny, hrubý nezáujem a pod., ktoré sa musí prejavovať objektívne. Úvaha, či konanie obdarovaného možno kvalifikovať ako hrubo porušujúce dobré mravy, závisí od posúdenia konkrétnych okolností jednotlivého prípadu (na danom mieste a v danom čase a vo vzájomnom jednaní účastníkov právneho vzťahu) a jeho osobitostí, pričom pre toto posúdenie nie je rozhodujúci len subjektívny pocit a úsudok darcu (prejav subjektívne pociťovaného nevďaku), ale objektívne hľadisko, t.j. hodnotenie spoločensky objektivizované, vychádzajúce z definície pojmu dobrých mravov spoločnosti podľa právnej teórie, pod ktorými možno rozumieť súhrn určitých etických a kultúrnych všeobecne uznávaných zásad a pravidiel morálneho charakteru, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi charakterizovaných vzájomnou slušnosťou, ohľaduplnosťou a vzájomným rešpektovaním. Pri posudzovaní, či konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať aj z princípu vzájomnosti, t.j. vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie alebo členov jeho rodiny nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Zachovanie dobrých vzťahov je totiž vecou vzájomnej tolerancie oboch, teda darcu aj obdarovaného, prípadne ich rodinných príslušníkov, nielen niektorého z nich. Nie je možné považovať správanie jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade by sa darca nemohol úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiadúcu vzájomnú komunikáciu, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu. 3.4. V prejednávanej veci prihliadol na nesporné skutočnosti, že darovacia zmluva bola uzavretá dňa 9.7.2004 vo forme notárskej zápisnice č. N 73/2004, Nz 57246/2004 a predmetom daru bol rodinný dom súp. č. XXX postavený na parc. č. 402 v kat. území C., ktorý v čase darovania bol zapísaný na LV č. XXXX v kat. území C. v bezpodielovom spoluvlastníctve (ďalej tiež len „BSM“) žalobkyne a jej t.č. už nebohého manžela E. B. ako darcov, a tiež pozemok parc. č. 402 – zast. plochy a nádvoria o výmere 809 m2 vo výlučnom vlastníctve neb. manžela žalobkyne E. B., v čase darovania zapísaný LV č. XXX v kat. území C.. V darovacej zmluve (bod III.) sa obdarovaný A. B. (žalovaný) zaviazal poskytnúť darujúcim A. B. (žalobkyňa) a E. B., nar. XX.X.XXXX, bezodplatné doživotné užívacie právo k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobkyňa adresovala žalovanému výzvu na vrátenie daru zo dňa 14.2.2018, ktorá bola uskutočnená po smrti jej manžela E. B., zomrelého dňa 10.8.2006, ktorou sa domáhala vrátenia 1/2 rodinného domu súp. č. XXX nachádzajúceho sa na parcele č. 402 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 809 m2, zapísaného na LV č. XXXX v kat. území C., H. C., okres Košice I, z dôvodu opísaného nevďačného správania žalovaného, hrubo porušujúceho dobré mravy. Prejav vôle žalobkyne na vrátenie druhej polovice rodinného domu bol žalovanému (obdarovanému) doručený v priebehu konania na pojednávaní dňa 19.3.2019, kedy bol prednesený právnou zást. žalobkyne z tých
istých dôvodov, aké žalobkyňa uviedla v písomnej výzve na vrátenie daru, doručenej žalovanému dňa 16.2.2018. 3.5. V intenciách uvedených záverov rozhodovacej praxe posudzoval, či žalobkyňou vytýkané nevhodné správanie a konanie žalovaného voči nej, napĺňalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov zakladajúceho jej právo na vrátenie daru v zmysle § 630 OZ a obnovenie vlastníckeho práva k darovanej nehnuteľnosti. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný sa do predmetného rodinného domu k žalobkyni nasťahoval v mesiaci august 2017 so svojím mal. synom J., s priateľkou K. C. a jej dvoma mal. dcérami ako aj s chovnou stanicou čiváv a 2 mačkami, pričom so žalobkyňou sa dohodli na užívaní rodinného domu tak, že žalobkyňa zostane bývať na prízemí a žalovaný s rodinou bude užívať poschodie. Niekedy v novembri 2017 žalobkyňa podpísala listinu predloženú žalovaným, v ktorej potvrdila svoj súhlas s tým, aby jej žalovaný kúpil dvojizbový byt v Rimavskej Sobote (bez uvedenia dátumu) a žalovaný inzeroval na internete predaj rodinného domu, následne s priateľkou predložili žalobkyni dve ponuky na kúpu bytu podľa jej požiadaviek, ku ktorým sa žalobkyňa do decembra 2017 ale nevyjadrila. Žalobkyňa tvrdila, že súhlas na kúpu bytu dala žalovanému v tiesni a pod nátlakom, ktoré tvrdenie v konaní nepreukázala. Súd prvej inštancie zastával názor, že dohoda strán v darovacej zmluve ohľadne poskytnutia bezodplatného doživotného užívacieho práva žalobkyni k rodinnému domu, nebránila tomu, aby zmluvné strany dohodou upravili svoje práva novým spôsobom napr. tým, že by žalovaný poskytol žalobkyni bezodplatné doživotné užívacie právo k inej nehnuteľnosti (hoc aj v jeho vlastníctve), a pokiaľ sa žalobkyňa obávala straty strechy nad hlavou, mohla sa dožadovať od žalovaného písomného potvrdenia bezodplatného doživotného užívacieho práva k bytu, ktorý by žalovaný kúpil prostredníctvom realitnej kancelárie zároveň s predajom domu. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že žalovaný na základe súhlasu žalobkyne uzavrel dňa 15.2.2018 zmluvu o budúcej kúpnej zmluve týkajúcu sa rodinného domu (ktorá mala byť uzatvorená do 30.9.2018) s tým, že budúci kupujúci zaplatili prvú splátku kúpnej ceny 5.000,- € na účet sprostredkovateľa pred podpisom zmluvy (ktorá predstavovala odmenu sprostredkovateľa), a z týchto dôvodov snahu žalovaného o predaj darovaného domu nepovažoval za správanie hrubo porušujúce dobré mravy. Rovnako nemal preukázané, že by žalovaný porušil svoj záväzok z darovacej zmluvy poskytnúť žalobkyni bezodplatné doživotné užívacie právo k predmetným nehnuteľnostiam. V tejto súvislosti uviedol, že v zmysle uzavretej dohody žalobkyňa nemala povinnosť platiť za užívanie rodinného domu a pozemku žalobcovi, prípadne inému vlastníkovi nájomné, avšak neznamená to, že nemusí (nemusela) uhrádzať žiadne platby za služby spojené s jej bývaním spojené, pričom pripomenul, že ak rodinný dom užíval okrem žalobkyne aj žalovaný s rodinou a zvieratami, strany si mali tieto úhrady rozdeliť s prihliadnutím na reálne užívanie konkrétnych služieb a plnení v súvislosti s užívaním domu. Preto pokiaľ žalovaný žiadal žalobkyňu, aby v čase ich spolužitia prispievala na tieto platby spojené s užívaním domu, ani uvedené nemožno vyhodnotiť ako správanie žalovaného hrubo porušujúce dobré mravy, osobitne ak žalobkyňa na platby za služby v požadovanej výške v skutočnosti neprispievala. Žalobkyňa preukázala len jedinú platbu zaplatenú z jej účtu dňa 13.11.2017 v sume 300,- € titulom nedoplatku za plyn, pričom z výpovedí strán a svedkov vyplynulo, že úhrady za služby spojené s užívaním rodinného domu boli častým dôvodom hádok medzi stranami sporu ako aj medzi žalobkyňou a priateľkou žalovaného. Súd mal tiež preukázané, že žalovaný doručil žalobkyni pokus o zmier zo dňa 1.12.2017, v ktorom jej vytýkal neustále slovné ataky z jej strany voči ostatným členom domácnosti, vyvolávanie hádok a vytváranie nezdravej atmosféry stresujúcej aj psy, že im chodieva do izieb, keď nie sú doma, otvára poštu žalovaného, vyhráža sa deťom a neustále ich kontroluje, či pozbierali exkrementy po psoch a že v dôsledku konfliktného spolužitia boli nútení s deťmi navštíviť psychológa, kým ona konzultáciu s psychológom odmietla, a zároveň vyzval žalobkyňu na upustenie od svojho protiprávneho konania, v opačnom prípade sa z dôvodu ochrany práv maloletých detí obrátia na orgány činné v trestnom konaní, čo napokon žalovaný so svojou priateľkou aj urobili a dňa 28.12.2017 podali na žalobkyňu trestné oznámenie z dôvodu, že nadávala dcéram oznamovateľky, že sú hlúpe a ich matka je zlou matkou a že žalobkyňa uzamknutej spálne mala odcudziť hotovosť vo výške 160,- €. Následne dňa 6.2.2018 žalovaný s priateľkou podali trestné oznámenie pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť tým, že od augusta 2007 v rodinnom dome na tri maloleté deti vyvíjala psychický nátlak formou hádok, nadávok, vulgárneho správania a vyvolávaním strachu. Rozhodnutím H. S. C., odboru všeobecnej vnútornej správy zo dňa 30.11.2018 bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu tým, že septembri 2017 vulgárne vynadala K. C., čím úmyselne narušila občianske spolunažívanie iným hrubým správaním a vo veci priestupku, ktorého sa mala dopustiť odcudzením 160,- €, dokumentov a 4 strán z diára, bolo konanie zastavené. Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov, rozhodnutím zo dňa 16.4.2019 toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil záver, že aj keď žalobkyňa nebola uznaná vinnou
zo spáchania trestného činu či priestupku, je zrejmé, že svojim správaním sa pričinila o zhoršenie jej vzťahu so žalovaným tým, že slovne útočila na jemu blízke osoby. Podľa úvahy súdu uvedený záver podporuje aj správa Súkromného centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie zo dňa 22.1.2018 z psychologického vyšetrenia mal. detí C. a E. C., z ktorej vyplynulo, že obidve deti boli vypočuté samostatne a podobne bol vypočutý aj J. (syn žalovaného), ktorý opísal konkrétne situácie manipulovania, vydierania a psychického nátlaku zo strany starej matky počas jeho spolužitia s ňou v minulosti ako aj zo súčasnosti, pričom uviedol, že z domu unikal kvôli tomu, aby sa vyhol napätým situáciám s ňou, resp. vzájomným hádkam. Mal. Kiara vypovedala v zhode s matkinými vyjadreniami, uvádzala detailne situácie, kedy jej stará matka nadávala, vulgárne sa k nej správala, ťahala ju za vlasy a vyhrážala sa jej, že ak to povie matke, tak oznámi úradom, že jej matka sa o ne (deti) nestará, na základe čoho maloletá nadobudla pocit, že jej nevlastná babka chce nejako ublížiť. Podľa záverov psychológa mal. Kiara produkovala symptómy emočne týraného dieťaťa, pričom nebolo u nej zistené vedomé klamanie. Mal. Jennifer vypovedala v zhode s vyjadreniami svojej staršej sestry. Na základe uvedeného psychológ odporučil urgentne riešiť bytovú situáciu oddeleným bývaním, aj vzhľadom na neúnosnú emočnú záťaž, ktorú všetky tri deti prežívajú a ktorá oslabuje ich psychický stav. Zistenia a závery z psychologického vyšetrenia mal. detí vyplývajúce zo správy Súkromného centra pedagogicko- psychologického poradenstva a prevencie súd považoval za dôveryhodné, ktoré boli podporené faktom, že následne sa žalovaný so svojou rodinou z rodinného domu odsťahovali. Z časových súvislostí súd vyvodil, že písomnej výzve žalobkyne na vrátenie daru zo dňa 14.2.2018 predchádzali pokus o zmier a trestné oznámenia podané na žalobkyňu zo strany žalovaného a jeho vtedajšej priateľky ako aj uvedená správa psychológa. Súd považoval za pochopiteľné, že spolužitie s toľkými ľuďmi, 3 deťmi a zvieratami v dome bolo pre žalobkyňu v jej veku zaťažujúce, malo za následok jej obmedzovanie v priestore, viac hluku a neporiadku, v dôsledku čoho žalobkyňa mohla byť nervóznejšia a aj nepríjemná, pričom jej ataky boli dosť intenzívne, čo mohlo vyvolávať nervozitu a rovnako nepríjemné a hrubé správanie zo strany spolubývajúcich vrátane žalovaného, ktorému už jeden partnerský vzťah (podľa jeho tvrdenia práve kvôli žalobkyni) stroskotal. Mal za to, že išlo o bežné problémy vyplývajúce so spolužitia viacerých generačne odlišných osôb, ktoré sa pri normálnej komunikácii, istej dávke tolerancie a snahy dali riešiť. Neuveril tvrdeniam žalobkyne, že jej správanie a spolužitie bolo bezproblémové, rovnako neuveril ani tvrdeniam svedka A. C., brata žalobkyne, že úmyslom žalovaného bolo vyštvať žalobkyňu z domu, keďže v skutočnosti to bol žalovaný, ktorý sa z domu odsťahoval. Podporne súd poukázal tiež na správu Súkromného centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie zo dňa 24.2.2020, z ktorej vyplýva, že C. C. v tom čase (t.j. dlhú dobu po odsťahovaní) stále prežívala tzv. flasbacky a nočné mory, ako následok opakovaného emocionálneho tyranizovania zo strany nevlastnej príbuznej. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázaný len jeden „výraznejší konflikt“ (v súvislosti s ktorým žalobkyňa vo výzvach na vrátenie daru vytýkala žalovanému vyjadrenie, že nie je jeho mamou), kedy žalovaný počas návštevy švagrinej a brata žalobkyne „vybuchol“ a na žalobkyňu mal zodvihnúť ruku (ale nesiahol na ňu) a povedal jej, že je hyena a nie je jeho mama. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov a zistených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa sama svojim nevhodným správaním voči žalovanému a jemu blízkym osobám (ktoré mal vykonaným dokazovaním preukázané) vyvolala nevhodné, neúctivé správanie sa žalovaného, ktoré vyvrcholilo v danom incidente pri návšteve príbuzných žalobkyne a podľa názoru súdu ani v danej konkrétnej situácii (incidente) nebolo v zrejmom nepomere k správaniu sa žalobkyne. Na podklade zistených skutočností súd uzavrel, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že by žalobkyňou namietané konanie a správanie žalovaného vzhľadom na preukázané okolnosti vzájomného spolužitia v rodinnom dome a správanie samotnej žalobkyne, boli takej intenzity alebo trvania, že by nadobudli povahu hrubého porušenia dobrých mravov, zakladajúceho právo žalobkyne na vrátenie daru. Žiadnym spôsobom nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne, že žalovaný sa zabával na tom, keď ju jeho priateľka/manželka urážala. Pokiaľ žalovaný s manželkou vyhodili koberec žalobkyne z altánku či v zime ju vymkli z domu alebo vypli kúrenie, súd nemal preukázané, že by tak urobili úmyselne. Žalobkyňou namietané správanie a nadávky manželky žalovaného K. C. voči nej, súd nepovažoval za relevantné pre rozhodnutie, nakoľko nejde o správanie sa žalovaného ako obdarovaného. Ďalšie uvádzané skutky (napr. nájdený psí exkrement zabalený v servítke pri telefóne, ktorý podľa názoru súdu mohol byť zabudnutou vecou práve v dôsledku telefonovania) zostali len v rovine tvrdení žalobkyne, ktoré žalobkyňa v písomnej výzve na vrátenie daru ani neuvádzala. Z týchto dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 3.6. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 257 CSP, s prihliadnutím na výnimočné okolnosti danej veci a dôvody hodné osobitného zreteľa, za ktoré považoval podiel oboch strán na vzniku sporu a jeho priebehu, blízky príbuzenský vzťah strán žalobkyne ako matky a žalovaného ako jej jediného syna, ktorý v minulosti bol dobrý, pričom k zhoršeniu vzťahu došlo v čase vzájomného
spolužitia strán aj v súvislosti s príchodom do domácnosti pre žalobkyňu cudzích osôb a zvierat, ktoré „žalobkyňa neuniesla a vyvolala spoločensky nežiadúcu vzájomnú komunikáciu a správanie, v dôsledku čoho požiadala žalovaného o vrátenie darovanej nehnuteľnosti“, ktorú žalovaný v súčasnosti reálne neužíva, avšak zostáva jej vlastníkom. Zároveň súd prihliadal na majetkové, sociálne, zárobkové a zdravotné pomery strán sporu a dospel k záveru, že nepriznanie náhrady trov žalovanému, ktorý mal v spore úspech, neohrozí jeho postavenie a výrazne nezhorší jeho finančnú a majetkovú situáciu, kým naopak uloženie povinnosti žalobkyni k náhrade trov žalovaného by malo výrazne nepriaznivý dopad na jej finančnú a majetkovú sféru, nakoľko jej jediným príjmom je dôchodok (starobný a vdovský) vo výške 560,- €, ktorý pokrýva len jej základné životné potreby. Vzhľadom na uvedené dôvody súd prvej inštancie žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
4. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a f) CSP, považujúc rozsudok za vecne nesprávny a nepreskúmateľný, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie a súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), v dôsledku toho jej odňal možnosť konať pred súdom a porušil jej právo na spravodlivý súdny proces, čím je naplnený odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. l písm. b) CSP. Podľa presvedčenia žalobkyne hoci je napadnuté rozhodnutie pomerne obsiahle, súd sa dostatočne nevysporiadal so zásadnými skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo, nevysvetlil dostatočne svoje úvahy, ako dospel k záverom uvedeným v napadnutom rozsudku, pričom na niektorých miestach odôvodnenia (napr. v bode 67. rozsudku) súd prezentuje len svoje domnienky a dohady. Súd sa dostatočne nevysporiadal ani s časovou súvislosťou jednotlivých okolností a bral do úvahy v jej neprospech aj také udalosti, ktoré sa udiali až po období, za ktoré vytýkala žalovanému správanie sa v príkrom rozpore s dobrými mravmi voči nej a ktoré súd pripísal na jej ťarchu s následkom zamietnutia žaloby. V rámci odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP vytýkala súdu, že vykonané dokazovanie nevyhodnotil a všetky okolnosti neposúdil komplexne, pričom vzal do úvahy aj skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, konkrétne najmä priestupkové konanie sp.zn. OÚ- KE-OVVS2-2018/026429 vedené na Okresnom úrade Košice, odbor všeobecnej vnútornej správy, v ktorom v závere nebola uznaná vinnou zo spáchania priestupku. Poukázala na to, že aj v priestupkovom konaní platí princíp prezumpcie neviny, pričom Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov v rozhodnutí č. OU-KE-OOPI-2019/021481/GEC zo dňa 16.4.2019 vytýkal orgánu prvého stupňa práve nedostatočné zistenie skutkového stavu a absenciu rozboru dôkazov, ktoré považoval za rozhodujúce pre rozhodnutie. Považovala za nepravdepodobné, že by oznamovateľka K. C. podala oznámenie po takmer piatich mesiacoch (január 2018), odkedy sa údajne mala dopustiť ňou uvedených skutkov (august 2017), pokiaľ ich vnímala za tak závažné, že ju z nich pred políciou obvinila. Tvrdenia oznamovateľky K. C. a žalovaného A. B., ktorými bola krivo obvinená z týrania blízkej a zverenej osoby či z krádeže, neboli preukázané, ako to konštatoval odvolací orgán, pričom aj napriek týmto pochybnostiam si súd závery orgánu prvého stupňa v priestupkovom konaní osvojil, ako keby bola uznaná vinnou a vyvodil záver, že sa mala pričiniť o zhoršenie vzťahov. Súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou jej bezplatného doživotného užívania nehnuteľnosti, ku ktorému sa žalovaný zaviazal v darovacej zmluve a uvedené považovala za zásadný argument pri posudzovaní správania sa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný nielenže nedodržiaval svoj záväzok, ale dokonca trval na tom, aby hradila minimálne polovicu nákladov na bývanie, ktorá suma bola zjavne v nepomere ku skutočnosti, že v nehnuteľnosti bývalo ďalších 5 osôb, 10 psov a 2 mačky. Tvrdila, že uhrádzala aj poplatok za UPC, hoci tieto služby nevyužívala, že žalovaný žiadal od nej úhrady nedoplatkov, ale keď vznikli preplatky, ktoré si ponechal. Nakoľko všetky služby a médiá boli evidované na meno žalovaného, nevedela sa ani informovať u príslušných dodávateľov. Pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že jej chcel údajne kúpiť byt v Rimavskej Sobote, toto nikdy nezrealizoval a súhlas s takýmto riešením si od nej vynucoval pod nátlakom a navyše, ak by aj žalovaný uvažoval o kúpe bytu, tento mal byť jeho vlastníctvom. Uviedla, že žalovanému nemohla dôverovať po skúsenostiach s tým, ako dodržiava svoje morálne záväzky. Podľa názoru žalobkyne z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný, hoci ako syn je jej najbližším príbuzným, jej neposkytoval žiadnu pomoc, ani fyzickú ani finančnú, a preto sa musela obracať na známych. K uvedenému sa vyjadrili svedkovia p. C., jej brat A. C. ako aj pani P., ktorej čestné prehlásenie súdu predložila. Podľa žalobkyne je v súlade s dobrými mravmi, aby deti svojim rodičom pomáhali aj bez toho, aby ich o pomoc žiadali, poskytnutie pomoci považovala za automatické, v súlade so zásadami slušného správania a úcty k vlastnému rodičovi. Nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie, že správanie žalovaného nebolo v zrejmom nepomere k jej správaniu, nakoľko k hodnoteniu vykonaných dôkazov súd pristúpil selektívne, osvojil si tvrdenia žalovaného a s jej preukázanými tvrdeniami sa nevysporiadal. Súd postupoval v
rozpore s ust. § 191 CSP, pretože nehodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a neprihliadal starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, preto rozhodnutie nemôže obstáť. Poukázala na svedecké výpovede p. C. a svojho brata p. C. na pojednávaní dňa 22.2.2022, z ktorých vyplynulo, že práve p. C. zistila, že žalovaný ponúka dom na predaj, pričom obaja svedkovia boli prítomní pri šokujúcom incidente so žalovaným a zhodne vypovedali, že žalovaný vyskočil a v rozčúlení na ňu dvihol ruku a tiež začal kričať, že je hyena a nie je jeho matka. Podotkla, že dôvodom stretnutia s bratom, jej švagrinou a žalovaným v daný deň bola snaha o pokojné vyriešenie situácie ohľadom predaja domu, kedy správanie žalovaného eskalovalo do neúnosných rozmerov, čo bolo pre ňu ako matku veľmi zraňujúce a bolestivé, a to nielen tento konkrétny incident, ale celkovo dlhodobé správanie sa žalovaného, ktorý s ňou nechcel tráviť ani len Štedrý večer, pričom ona nemá nikoho iného, žalovaný je jej najbližšia rodina a prisľúbil jej aj nebohému manželovi, že sa o nich postará a dochová ich v dome, ktorý svojpomocne postavili. Dodala, že z dôchodku, vo svojom veku a zlom zdravotnom stave si nevie sama zabezpečiť iné bývanie. Trvala na tom, že správanie žalovaného voči nej bolo úmyselné a nadobudlo také rozmery, že ju chcel zničiť, ako sa sám vyjadril, pričom bolo v zjavnom nepomere k jej správaniu, keďže na jej strane neboli preukázané žiadne také prejavy správania, ktoré by bolo možné čo i len prirovnávať k správaniu sa žalovaného a ktoré by dosahovalo túto intenzitu a dlhodobosť. Podľa názoru žalobkyne v danom prípade boli naplnené všetky znaky správania sa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, najmä odmietanie jej osoby ako matky, opakované urážky, neposkytovanie pomoci, sústavný nezáujem, nedodržiavanie záväzkov, podávanie rôznych nepreukázaných trestných oznámení, snaha vysťahovať ju z domu dokonca aj hrozba fyzickým násilím. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu.
5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že s manželkou vynaložili veľa úsilia, aby vyhoveli požiadavke žalobkyne na nové bývanie, poukázal na predložené listinné dôkazy a skutočnosti obsiahnuté v jeho písomnom vyjadrení z 9.3.2018, ktoré je súčasťou spisu. Podľa žalovaného nedôvodnosť podanej žaloby je zvýraznená skutočnosťou, že aj keď je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v k. ú. C., museli sa spolu s manželkou, jej dvoma deťmi a jeho synom odsťahovať z predmetnej nehnuteľnosti a už niekoľko rokov bývajú v obci T. XXX/X, H. D.. Mal za to, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali vplyv na zmenu rozhodnutia v jeho zamietavom výroku (I.). Súd prvej inštancie sa v rozsiahlom rozsudku podrobne vysporiadal s dôkazmi a vo veci správne a zákonným spôsobom rozhodol. S poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v danom spore, žalovaný navrhol napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku ako vecne správny potvrdiť. Zo skutočnosti, že žalobkyňa podala proti rozsudku rozsiahle 8 - stranové odvolanie, ktoré vypracovala advokátka zrejme nie bez úhrady trov za tento úkon, žalovaný vyvodzoval, že žalobkyňa má dostatok finančných prostriedkov, a preto navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v II. výroku zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovanému priznáva nárok na 100 % náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalobkyni.
6. Žalobkyňa v odvolacej replike trvala na tom, že žalovaný po nasťahovaní do darovanej nehnuteľnosti (spolu so svojou manželkou) sa k nej správal takým spôsobom, ktorý sa zjavne vymyká z medzí vzťahu medzi synom a matkou, ponižoval ju, opakovane urážal, neposkytoval jej pomoc, prejavoval nezáujem, nedodržiaval záväzky, podával rôzne nepreukázané trestné oznámenia, dokonca jej hrozil fyzickým násilím a snažil sa vysťahovať ju z domu, čoho svedkami boli viacerí príbuzní, ktorí boli v konaní vypočutí. Zopakovala skutočnosti a argumentáciu uvedenú v podanom odvolaní, na ktorej zotrvala a k námietkam žalovaného dodala, že v Drienove býva na základe svojho rozhodnutia a rozhodnutia jeho manželky. Vzhľadom na predmet sporu a správanie žalovaného mala za to, že sú u nej dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania žalovanému.
7. Žalovaný v odvolacej duplike v reakcii na repliku žalobkyne uviedol, že v celom rozsahu trvá na svojich doterajších písomných ako aj ústnych vyjadreniach v predmetnej veci a rezolútne poprel tvrdenie žalobkyne, že písomný súhlas s kúpou bytu v Rimavskej Sobote uskutočnila pod nátlakom z jeho strany a jeho manželky. Za nepravdivé označil tiež vyjadrenie žalobkyne, že sa údajne dlhodobo snaží o dohodu s ním, o čom nepredložila súdu žiadny relevantný dôkaz. Poukázal na to, že už niekoľko rokov býva so svojou manželkou a deťmi v obci Drienov č. 157/5 v okrese Prešov, na základe ich rozhodnutia aj z dôvodu ochrany maloletých detí pred vplyvom žalobkyne, ako aj v záujme vytvorenia zdravého prostredia na vývoj detí. Zopakoval odvolací návrh, v zmysle ktorého navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť v zamietavom I. výroku vo veci samej ako vecne správny a v II. výroku zmeniť podľa § 388
CSP tak, že žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 100 % proti žalobkyni.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a f) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe a v úvahe hodnotenia vykonaných dôkazov nepochybil, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a požiadavkami právnej praxe a správnym spôsobom vec posúdil po skutkovej i právnej stránke; preto odvolanie žalobkyne z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené a z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil v zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny.
9. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.1.2026 o 10:05 hod. po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.
10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok, ktoré žalobkyňa uviedla v podanom odvolaní, pričom nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, aby pri svojom rozhodovaní súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo aby nesprávne interpretoval, príp. aplikoval použitý právny predpis. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu prejednávanej veci, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 CSP a ustálených právnou praxou, náležite posúdil a správne vyhodnotil zistené skutočnosti, spor správnym spôsobom posúdil aj po právnej stránke a zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán a správny záver o nedôvodnom uplatnení nároku na určenie vlastníckeho práva. Po vykonaní a vyhodnotení vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že vytýkané správanie a konanie žalovaného voči žalobkyni svojou závažnosťou, intenzitou alebo trvaním nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých mravov, resp. takého závažného nemorálneho správania žalovaného sa voči darcovi, ktoré by zakladalo právo žalobkyne na vrátenie daru v zmysle § 630 OZ a obnovenie jej vlastníckeho práva k rodinnému domu, ktorý žalobkyňa s neb. manželom E. B., zomr. XX.X.XXXX, spoločne darovali žalovanému darovacou zmluvou uzatvorenou dňa 9.7.2004 do notárskej zápisnice.
11. Na správnosti uvedeného záveru nič nemení ani podané odvolanie žalobkyne, ktoré nie je spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neodôvodňuje prijať rozhodnutie v jej prospech ako odvolateľa. Skutočnosti a námietky, ktoré žalobkyňa uvádza v podanom odvolaní, namietala už v prvoinštančnom konaní, tieto boli predmetom dôsledného skutkového a právneho posudzovania veci zo strany súdu prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite, veľmi podrobne, presvedčivo a v plnom súlade so zákonom vysporiadal pri rozhodovaní sporu a v dôvodoch odvolaním napadnutého rozsudku.
12. K odvolacím námietkam žalobkyne je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na právnych záveroch, ktoré boli (sú) právnou praxou už ustálené, podľa ktorých nie každé nevhodné správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, naplňuje znaky ust. § 630 OZ. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri akomkoľvek nevhodnom správaní sa obdarovaného, pri prostej nevďačnosti, ani pri menej významnom porušení pravidiel slušného správania a dobrých mravov zo strany obdarovaného. Právo na vrátenie daru zakladá len také závadné konanie obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny, ktoré z hľadiska svojho rozsahu, intenzity alebo trvania, s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. Predpokladom aplikácie ust. § 630 OZ je kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym správaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií, a nielen podľa subjektívneho názoru
darcu (pozri napr. R 31/1999, tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo 793/2013 a 33Cdo 1204/2013).
13. Súd prvej inštancie vo svojej úvahe preto správne prihliadal na preukázané závadné správanie samotnej žalobkyne a jej nežiadúcu komunikáciu vo vzťahu k blízkym osobám žalovaného (mal. dcéram jeho manželky K. C.), čím sa žalobkyňa pričinila o zhoršenie vzájomných vzťahov, pričom zohľadnil tiež okolnosti vzájomného spolužitia strán a spolubývajúcich osôb v domácnosti, v kontexte ktorých a v súlade s princípom vzájomnosti posúdil správanie oboch strán ako problémové a konfliktné aj z pričinenia (zavinenia) samotnej žalobkyne, resp. prameniace zo spolužitia v rodinnom dome veľkého počtu osôb s generačnými rozdielmi (s odlišnými názormi, životnými potrebami, postojmi, požiadavkami, atď. – pozn. odvolacieho súdu), ktoré prostredie i v spojitosti s chovom množstva domácich zvierat (13 psov a 2 mačiek) v rodinnom dome žalobkyňa (aj vzhľadom na svoj vek a nepriaznivý zdravotný stav) ťažko znášala a správala sa voči žalovanému a spolubývajúcim osobám nepríjemným spôsobom, vyvolávajúc hádky a konflikty. Pri zvážení všetkých okolností posudzovaného prípadu a zohľadnení tiež negatívneho postoja a správania žalobkyne (darcu) vo vzťahu k žalovanému a jeho blízkym rodinným príslušníkom, žalobkyňou vytýkané správanie žalovaného ako obdarovaného voči nej aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Je potrebné súhlasiť aj so záverom súdu, podľa ktorého ani vytýkané neúctivé vyjadrenie žalovaného, kedy v prítomnosti brata a švagrinej žalobkyne B. C. žalobkyni v rozčúlení povedal, že nie je jeho matkou, s ohľadom na napätú situáciu, vyhrotenú komunikáciou príčin rodinných nezhôd a snahou ich riešenia zo strany rodinných príslušníkov žalobkyne, samo o sebe nevykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov zakladajúceho právo žalobkyne na vrátenie daru. Súd prvej inštancie správne akcentoval v tejto súvislosti, že obe strany sporu pretrvávajúce vzájomné nezhody v spolužití nedokázali riešiť otvorenou komunikáciou, s toleranciou a vzájomným pochopením, ale ich riešili konfliktne, vzájomným osočovaním a urážkami, pričom dlhodobo napätá situácia v rodine nakoniec viedla k odsťahovaniu sa žalovaného s manželkou a deťmi z rodinného domu a zabezpečeniu samostatného bývania, v záujme vytvorenia zdravého rodinného prostredia pre výchovu detí.
14. Odvolací súd má za to, že právna úvaha súdu prvej inštancie, ktorou hodnotil výpovede strán sporu a výpovede svedkov, stranami predložené listinné dôkazy a všetky vykonané dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, nie je svojvoľná, nepodložená a ani zjavne neprimeraná, nakoľko má zákonný a racionálny podklad vychádzajúci z predmetu sporu, vykonaných dôkazov a konkrétnych okolností posudzovaného prípadu. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú zistenému skutkovému stavu veci a kritériám pre hodnotenie dôkazov vyplývajúcim z ust. § 191 a nasl. CSP, a preto sa odvolací súd s nimi v celom rozsahu stotožňuje a zároveň v súlade s § 387 ods. 2 CSP odkazuje na dôvody preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP), a tiež úplné z hľadiska posúdenia všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP).
15. K vytýkanému nemorálnemu správaniu manželky žalovaného K. C. (urážky, nadávky, podanie trestného oznámenia) voči žalobkyni, ktoré súd prvej inštancie nepovažoval za relevantné pre rozhodnutie, odvolací súd len na potvrdenie správnosti názoru súdu prvej inštancie uvádza, že ust. § 630 OZ nemožno interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, že sa ním má trestať správanie sa iných osôb ako obdarovaného, hoci ide o osoby blízke obdarovanému. Od obdarovaného totiž nie je možné spravodlivo požadovať, aby znášal sankcie za správanie sa iných osôb voči darcovi, za ktorých sám nezodpovedá (porov. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 103/202, publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 63/2004).
16. Podľa záverov právnej praxe za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným v zmysle § 630 OZ nemožno považovať ani podanie neopodstatneného podnetu na začatie trestného stíhania darcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3Cdo 53/2006).
17. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne v odvolaní, že pri rozhodovaní súd nevzal do úvahy výsledok priestupkového konania v jej prospech, iniciovaného na základe trestného oznámenia žalovaného a K. C. a že si osvojil závery priestupkového orgánu prvého stupňa tak, ako keby bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku, nakoľko toto tvrdenie nie je pravdivé. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je zrejmé konštatovanie súdu, že nemal preukázané uznanie viny žalobkyne zo spáchania priestupkov alebo trestných činov, ale za zásadné vo svojej úvahe a prijatých záveroch pokladal výsledky
dokazovania vykonaného v danom spore, keď v bode 62. rozsudku argumentoval, cit.: „Aj keď v konaní nebolo preukázané, že by bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania uvedených trestných činov, či priestupkov, ktoré jej boli kladené za vinu žalovaným a jeho priateľkou, je z nich ako aj z výpovede žalovaného, svedkyne K. C. a svedka J. B. zrejmé, že sa žalobkyňa pričinila o zhoršenie vzťahu so žalovaným a že slovne útočila na jemu blízke osoby. Súd tu nemôže opomenúť predovšetkým správu vyhotovenú Súkromným centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie z 22.1.2018, podľa ktorej ...“ „Psychologička odporučila riešiť urgentne bytovú situáciu oddeleným bývaním aj vzhľadom na neúnosnú emočnú záťaž, ktorú všetky tri deti prežívajú a ktorá oslabuje ich psychický stav“.
18. Odvolací súd nezistil ani vady konania, resp. procesného postupu súdu prvej inštancie, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie alebo odňatie možnosti konať pred súdom žalobkyni v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcim postupy v občianskoprávnom konaní (porov. uznesenie IV.ÚS 399/2012).
19. Neobstojí ani námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, resp. nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne, veľmi podrobne, úplne a presvedčivo odôvodnené v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a kritériami právnej praxe a v celosti zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi tvrdeniami a argumentmi sporových strán, jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, na základe ktorých dospel k skutkovým a právnym záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie, pričom zároveň odkázal i na závery ustálenej rozhodovacej praxe, od ktorých sa v rozhodnutí neodklonil a rozhodol vo veci v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu a princípu právnej istoty, vyjadreného v čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP. Nie je preto preukázaný ani uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa podaným odvolaním nedôvodne uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a f) CSP, ktoré v prejednávanej veci neboli preukázané. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku, na ktoré odvolací súd odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP, IV. ÚS 350/2009, II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP napadnutý rozsudok v zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom II. výroku o trovách konania, ktorým súd s použitím ust. § 257 CSP z dôvodov hodných osobitného zreteľa stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, ako vecne správny potvrdil.
21. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd považuje okolnosti prejednávanej veci, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, blízky príbuzenský pomer strán, jako aj nepriaznivú finančnú a majetkovú situáciu na strane žalobkyne, podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o nepriznaní nároku strán na náhradu trov prvoinštančného konania (bod 64. odôvodnenia), ktoré skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú nepriznanie náhrady trov procesne úspešnému žalovanému aj v odvolacím konaní.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).