Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-158-2024.pdf
PDF · 128.93 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/158/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov JUDr. Júliusa Tótha a JUDr. Lucia Baňacká, PhD., v spore žalobkyne: A. B. C. D., E., so sídlom E. XXXX/ X, XXX XX E., IČO: 37774760 proti žalovanému: HOTEL CROCUS ŠTRBSKÉ PLESO, a.s., so sídlom Szentiványho 4078/11, 059 85 Štrbské Pleso, IČO: 44802943, právne zastúpený: JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o., so sídlom Národná 17, 010 01 Žilina, IČO: 36848654, o zaplatenie 1.700,- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 40Cb/129/2023-102 zo dňa 26. júna 2024, takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov, č. k. 40Cb/129/2023-102 zo dňa 26. júna 2024.
II. Žalobkyni priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 1.700,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.700,- Eur od 15.01.2022 do zaplatenia (výrok I.) a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).
2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 1.700,- Eur spolu s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že po vzájomnej dohode s konateľom spoločnosti žalovaného bola dňa 31.12.2021 ukončená spolupráca, ktorá bola uzatvorená na základe Zmluvy o spolupráci platnej odo dňa 19.10.2020. Práce vykonávané na mesačnej báze boli riadne dňa 31.12.2021 odovzdané spolu s poslednou faktúrou č. 210100079 za mesiac december. Faktúra do podania žaloby nebola žalovaným uhradená, nebola vrátená a ani iným spôsobom spochybnená. Žalobkyňa k návrhu pripojila Zmluvu o spolupráci uzatvorenú v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka medzi ňou ako poskytovateľom a žalovaným ako objednávateľom (ďalej len „Zmluva“) a faktúru č. 210100079 vystavenú na sumu 1.700,- Eur s dátumom splatnosti 14.01.2022.
3. Vo veci bol vydaný upomínacím súdom platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor. V odpore uviedol, že uplatnený nárok neuznáva v celom rozsahu a žalovanú sumu 1.700,- Eur poprel čo do dôvodu aj výšky. Uviedol, že v bode 6.1 Zmluvy je odmena slovom Tisícpäťsto Eur mesačne, nie 1.700,- Eur mesačne. Žalobkyňa ďalej podľa žalovaného za mesiac december 2021 neposkytla žalovanému dohodnuté služby, dňa 31.12.2021, nechala kľúče v hoteli a odmietla vykonať služby dohodnuté v zmluve, nedodala služby v dohodnutom objeme a kvalite a preto jej faktúra bola zo strany žalovaného vrátená a nebola zaradená ani do účtovníctva žalovaného. Uplatnený nárok považoval za nedôvodný.
4. Žalobkyňa v priebehu konania uviedla, že vzájomná spolupráca so žalovaným bola riadne ukončená k 31.12.2021. Služby boli k 31.12.2021 odovzdané riadne a včas, o čom podľa žalobkyne svedčia aj zápisy v ekonomickom softvéry Pohoda. Takisto uviedla, že v priebehu roka 2021 následkom zlej finančnej situácie v súvislosti s pandémiou bola požiadaná vtedajším konateľom žalovaného o zníženie fakturácie o tretinu, neskôr o polovicu, až do ukončenia pandemickej vlny, napriek tomu, že zmluvne mali dohodnutý paušál 1.700,- Eur. Voči spoločnosti zachovala žalobkyňa lojálnosť a s dohodou súhlasila. Napriek tomu, že v apríli sa prevádzky postupne začali otvárať, ešte za máj vedenie hotela trvalo na zníženej fakturácii. V novembri už žalobkyňa nebola ochotná takej požiadavke ustúpiť, preto na základe vzájomnej dohody bola spolupráca riadne ukončená k 31.12.2021.
5. Žalovaný v priebehu konania uviedol, že spolupráca so žalobkyňou začala dňa 20.10.2020 a nešlo o pracovno-právny vzťah, ale o Zmluvu o spolupráci. Súčasťou úsporných opatrení súvisiacich s pandémiou bola dohoda so žalobkyňou o tom, že vykonávala len polovičný objem prác a v súlade s tým fakturovala aj polovičnú sumu. Po ukončení spolupráce žalovaný prostredníctvom člena predstavenstva navrhol žalobkyni ukončenie spolupráce k 31.12.2021 s tým, že súčasťou poskytovaných služieb bude aj podanie DPH do 25.01.2022 a daňového priznania za daň z príjmu právnických osôb do 31.03.2022, vrátane miezd za december 2021, s čím žalobkyňa súhlasila. Nakoľko žalobkyňa nesplnila svoje povinnosti v zmysle zmluvy, nevznikol jej podľa žalovaného nárok na odmenu. Dodal, že žalobkyňa sa zaviazala, že bude dodávať hotelu služby vo forme spracovania účtovníctva a podávania DPH, čo za mesiac december 2021 neurobila.
6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav: Zmluvou o spolupráci (č.l. 4 súdneho spisu) sa žalobkyňa ako poskytovateľ a žalovaný ako objednávateľ dohodli, že poskytovateľ bude počas platnosti tejto zmluvy poskytovať pre objednávateľa služby špecifikované v čl. 2 tejto zmluvy a to od 19.10.2020. V zmysle čl. 3 tejto zmluvy sa strany dohodli, že poskytovateľ bude objednávateľovi poskytovať tam vymedzené služby v oblasti účtovníctva, v oblastí daní, v oblasti miezd a personalistiky, ostatné služby a spracovanie účtovnej ročnej závierky. V bodoch 9. až 12. odôvodenia súd prvej inštancie uviedol ustanovenia Zmluvy o spolupráci a to čl. 3.1.1 týkajúci sa služieb v oblasti účtovníctva, čl. 3.1.2 v oblasti daní týkajúci sa služieb v oblasti daní, čl. 3.1.4 týkajúci sa služieb v oblasti miezd a personalistiky a čl. 3.1.5 týkajúci sa služieb v oblasti spracovania účtovnej závierky. V čl. 6.1 zmluvy, strany dohodli odmenu za poskytovanie služieb vo výške 1.700,- Eur mesačne. Podľa čl. 6.2 zmluvy je poskytovateľ oprávnený vystaviť príslušnú faktúru v posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom poskytoval objednávateľovi relevantné služby v zmysle čl. 3 zmluvy. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou nachádzajúcich sa na č.l. 84 a nasl. súdneho spisu vyplýva, že v období december 2021 žalobkyňa v rámci služieb poskytovaných žalovanému vykonala Oznámenie zamestnávateľa o poistencoch a Mesačný výkaz platiteľa, ďalej podania vo vzťahu k finančnej správe, a to Riadny prehľad o príjmoch zo závislej činnosti a Výkaz DPH a vypracovanie podkladov k získaniu dotácií. Z protokolu o odovzdaní cenín nachádzajúcich sa na č.l. 89 súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa odovzdala stav pokladne (hotovosť a stravné lístky) dňa 31.12.2021. Z obsahu mailovej komunikácie medzi stranami nachádzajúcej sa na č.l. 91 a nasl. súdneho spisu mal súd preukázané, že medzi stranami prebiehali v súvislosti s ukončením spolupráce rokovania, týkajúce sa podania daňových priznaní za rok 2021 v roku 2022. V zmysle týchto vzájomných rokovaní mal žalovaný záujem na tom, aby žalobkyňa v roku 2022 podala za neho daňové priznania, čo však žalobkyňa bola ochotná urobiť iba za odmenu.
7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil s poukazom na ustanovenia Obchodného zákonníka: § 269, § 324 ods.1, § 325, § 369 ods. 1 a 2, Nariadenia vlády č. 21/2023 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „nariadenie“): § 1 ods. 1 a 2.
8. Súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia uviedol, že v konaní nebolo sporné, že ku dňu 31.12.2021 bola medzi stranami ukončená vzájomná spolupráca, v rámci ktorej žalobkyňa žalovanému poskytovala mimo iné aj služby v oblasti účtovníctva a daní. Rovnako medzi stranami nebolo sporné, že súčasťou poskytovaných služieb bolo aj podávanie daňových priznaní. Medzi stranami bolo sporné, či vzhľadom k ukončeniu spolupráce ku dňu 31.12.2021 bola žalobkyňa v zmysle uzavretej zmluvy povinná podať za žalovaného daňové priznanie za rok 2021, ktoré sa však štandardne podáva až v roku 2022, kedy už spolupráca medzi stranami bola ukončená. Kým žalovaný tvrdí, že žalobkyňa bola v zmysle predloženej zmluvy povinná podať daňové priznania za rok 2021, teda za obdobie
kedy pre žalovaného vykonávala služby účtovníctva, žalobkyňa tvrdí, že povinnosti vyplývajúce zo zmluvy ukončenej k 31.12.2021 riadne splnila, pretože v mesiaci december 2021 služby vymedzené v zmluve riadne poskytovala. Z obsahu predložených listín a popisu služieb, ktoré žalobkyňa žalovanému poskytovala má súd za to, že tieto spočívajú v systematickej evidencii podkladov a vyznačujú sa vzájomnou nadväznosťou na evidenciu predchádzajúceho obdobia. Hoci bezpochyby ide o odbornú a náročnú činnosť, z charakteru tejto činnosti vyplýva, že ju môže vykonať akákoľvek odborne spôsobilá osoba, resp. že na už vykonané činnosti môže plynulo nadviazať výkon rovnakých činností inou odborne spôsobilou osobou.
9. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že ak spolupráca medzi stranami bola ukončená k 31.12.2021, pre poskytnutie odmeny za mesiac december bolo rozhodujúce, či žalobkyňa vykonala v mesiaci december služby bližšie špecifikované v bodoch 3.1 zmluvy, pričom z charakteru týchto služieb, spôsobu ich vykonávania a z ich formulácie tak, ako boli vymedzené v zmluve nevyplýva, že by žalobkyňa bola povinná poskytnúť všetky tieto služby v súhrne v každom mesiaci. Výpočet týchto služieb tak, ako je uvedený v zmluve, nemá charakter kumulatívneho výpočtu. Hoci je obsahom ust. čl. 3.1.2 zmluvy aj povinnosť žalobkyne podávať daňové priznania, súd je toho názoru, že ak sa v zmysle platnej legislatívy daňové priznania v mesiaci december nepodávajú, tak je logickým dôsledkom to, že žalobkyňa ho v mesiaci december nepodávala. Nie je predsa možné legitímne očakávať, aby žalobkyňa spracovala daňové priznanie k DPH, ktoré sa podáva v roku 2022 a to napriek skutočnosti, že spolupráca medzi sporovými stranami zanikla už v roku 2021. Tak ako už bolo uvedené vyššie, predmet plnenia vymedzený v uzatvorenej zmluve zahŕňal 30 činností vymedzených v článku 3 a tieto sa neposkytovali kumulatívne. Žalovaný preto nemohol vyžadovať splnenie povinnosti napríklad vo vzťahu k daňovému priznaniu k DPH, zostaveniu účtovnej závierky a podobne v mesiacoch, keby sa tieto úkony ani nevykonávajú, keďže napríklad daňové priznanie k DPH sa podáva raz ročne. Ak by sa súd mal stotožniť s argumentáciou žalovaného, tak ad absurdum by potom platilo aj to, že ak obsahom poskytovaných služieb bolo podávanie a riešenie žiadostí o dotácie (čl. 3.1.3 uzatvorenej zmluvy) a v danom mesiaci by žalovaný o žiadne dotácie nepožiadal, podľa argumentácie žalovaného by žalobkyni za tento mesiac neprináležala odmena, hoci by aj vykonala všetky ostatné služby vyplývajúce zo zmluvy - mzdy, účtovníctvo, atď.. Súd doplnil, že z úvodných ustanovení uzatvorenej zmluvy jednoznačne vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že poskytovateľ bude poskytovať pre objednávateľa svoje služby počas platnosti uzatvorenej zmluvy. Platnosť uzatvorenej zmluvy uplynula ku koncu roka 2021 a preto argumentácia žalovaného o povinnosti žalobkyne poskytnúť plnenie pre žalovaného aj v roku 2022 neobstojí. Súd prihliadol aj na emailovú komunikáciu medzi stranami sporu, z ktorej vyplýva, že žalovaný síce požadoval od žalobkyne, aby za neho podala daňové priznania v roku 2022, avšak žalobkyňa nebola ochotná tak urobiť bez poskytnutia odmeny a požiadala žalovaného o cenovú ponuku za prácu po 01.01.2022. Táto komunikácia medzi stranami prebehla v dňoch 7. - 8. decembra 2021 a súd je toho názoru, že žalovanému z obsahu komunikácie malo byť jasné, že odmena za mesiac december 2021 nepokryje služby, ktoré požaduje vykonať až v marci 2022. Preto súd nemal pochybnosti o tom, že žalobkyňa v mesiaci december služby popísané v bodoch 3.1 zmluvy poskytovala, a to predovšetkým s poukazom na listinné dôkazy predložené žalobkyňou (podania voči zdravotnej poisťovni, podania vo vzťahu k finančnej správe). S poukazom na tieto skutočnosti mal súd za to, že uplatňovaný nárok je dôvodný, pretože žalobkyni s poukazom na poskytnuté služby vznikol nárok na odmenu dohodnutú vo forme paušálnej odmeny.
10. Súd prvej inštancie k námietke žalovaného, že v uzatvorenej zmluve je slovne vymedzená odmena za poskytnuté služby tisícpäťsto Eur (číselne bola odmena vymedzená vo výške 1.700,- Eur, pozn. súdu) uviedol, že zo strany žalovaného však podľa názoru súdu išlo iba o strohé konštatovanie, pričom dojednanú sumu ako odmenu za poskytnuté služby vo výške 1.700,- Eur výslovne nepoprel a v ďalšom konaní ani nespochybňoval a preto v zmysle ust. § 151 CSP nedošlo k účinnému popretiu dojednanej zmluvnej odmeny. Napriek uvedenému súd uvádza, že z predloženej dokumentácie na č.l. 64 jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa si okrem tzv. covidového obdobia uplatňovala faktúry vo výške 1.700,- Eur, takto uplatňované faktúry si žalovaný zaevidoval do svojho účtovníctva a faktúry v tejto výške žalobkyni aj uhrádzal. Dohoda o výške odmeny je preto podľa názoru súdu jasná, bola stanovená na sumu 1.700,- Eur a to, že v slovnom vyjadrení zmluvy bola napísaná suma 1.500,- Eur považuje súd len za pisársku chybu.
11. Súd prvej inštancie preto považoval nárok žalobkyne za odôvodnený a priznal jej uplatnenú zmluvnú odmeru vo výške 1.700,- Eur. S poukazom na skutočnosť, že žalovaný je s plnením v omeškaní,
súd priznal žalobkyni aj uplatnený nárok na úroky z omeškania, a to v zákonnej výške 8 % ročne (základná úroková sadzba ECB predstavovala 0 %, tzn. zvýšená v zmysle ust. § 1 nariadenia o osem percentuálnych bodov).
12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol výrokom II. vzhľadom na skutočnosti, že žalobkyňa bola v konaní úspešná a priznal jej nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP.
14. Žalovaný v podanom odvolaní uvádzal jednotlivé pasáže z odôvodnenia napadnutého rozsudku a vyjadroval sa jednotlivo k nesprávnym konštatáciám v rámci právneho posúdenia zo strany súdu prvej inštancie.
15. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd nesprávne vyhodnotil charakter služieb uvedených v článku 3.1 zmluvy. Súd mylne uzavrel, že žalobkyňa nebola povinná poskytovať všetky služby uvedené v bode 3.1 kumulatívne každý mesiac. Poukazoval na to, že daňové priznanie k DPH sa podáva mesačne, nie ročne, a preto žalobkyňa mala túto povinnosť splniť aj za mesiac december 2021. Súd však podľa neho nesprávne konštatoval, že ak sa daňové priznanie za december nepodáva, je logické, že ho žalobkyňa nepodávala – čím sa odôvodnenie stalo nezrozumiteľným a nezákonným. Takisto podľa žalovaného súd úplne ignoroval podstatnú povinnosť žalobkyne ako poskytovateľky účtovných služieb, ktorou bolo mesačné spracovanie DPH, pričom jej nesplnenie malo za následok, že žalobkyni nevznikol nárok na odmenu.
16. Rovnako tvrdil, že z logiky veci vyplýva, že pokiaľ sú poskytované služby v oblasti účtovníctva za určitý mesiac, je tieto potrebné za tento mesiac aj dokončiť, nakoľko mnohé výkazy sa sumarizujú k poslednému dňu daného mesiaca, a je potrebné ich podať v mesiaci nasledujúcom. Pokiaľ zmluva skončila na konci roku 2021, tak za mesiac december 2021 nebola dodaná služba podľa zmluvy bod 3.1.2. odsek „c“ – kde bola povinná spracovať mesačné podklady pre DPH... čo preukázateľne žalobkyňa nedokázala v konaní, nakoľko to nevykonala.
17. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že žalobkyňa za mesiac december 2021 nevykonala žiadnu činnosť, všetky výkony, ktoré robila, sa týkali mesiaca november 2021. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí opak, mala to preukázať hodnovernými dôkazmi, čo však neurobila. Preto nemá nárok na odmenu. Taktiež nedodala služby z bodu 3.1.4. – mzdy a všetko čo sa týka zamestnancov – výkazy atď. za uvedený mesiac. Ak by aj dodala nejaké služby vyplývajúce z uvedenej zmluvy, musí to preukázať, čo neurobila. Tvrdil, že žalobkyňa nevykonala žiadnu činnosť, všetky činnosti, ktoré robila v decembri 2021 boli činnosti za mesiac november 2021.
18. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu, že z emailovej komunikácie vyplýva jeho vedomosť, že odmena za december 2021 nepokrýva služby, ktoré požadoval vykonať až v marci 2022.
19. Žalovaný takisto namietal, že súd nesprávne uznal výšku odmeny 1.700,- Eur. Bol toho názoru, že suma vyjadrená slovom má rovnakú váhu ako tá vyjadrená číslovkou. Za podstatné však považoval, že žalobkyni nárok na odmenu nevznikol z dôvodu nesplnenia si jej povinnosti. Keďže si žalobkyňa nesplnila svoje povinnosti nemôže byť žalovaný ani v omeškaní.
20. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, keďže súd nebral do úvahy skutočnosti preukázané dôkazmi priloženými k žalobe a vykonanými v konaní. Na podporu týchto tvrdení žalovaný citoval uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp. zn. 6Cdo/98/2017. Takisto tvrdil, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho základné právo na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR. Bol toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá zákonným požiadavkám, je neurčité, nepresvedčivé a absentuje vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností. Odvolával sa na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/18.
21. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne, aby napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol.
22. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že Zmluva o spolupráci bola dohodnutá na vykonávaní prác podľa článku 3, a to na mesačnej báze s mesačnou odmenou v sume 1.700,- Eur. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že v mesiaci december sa vykonávali výlučne práce za november 2021 – príkladom nepravdivosti tvrdenia sú podané dotácie poskytované Ministerstvom dopravy a výstavby SR, o ktoré bolo možné požiadať iba pár dní v mesiaci december 2021 a dotácie boli priznané v roku 2022. Dodala, že podľa článku 5.9. bol objednávateľ povinný odovzdať všetky potrebné doklady pre výkon služby uvedených v článku 3, a to včas a vo forme, aby bolo možné povinnosti riadne splniť, čo žalovaný ako objednávateľ neurobil. Preto akákoľvek práca týkajúca sa decembra 2021 a neskôr aj celého roka 2021, po 31.12.2021 nemohla byť ani vykonaná. Takisto podľa článku 5.10 objednávateľ, resp. ním poverená osoba, mal povinnosť akýmkoľvek spôsobom doručiť doklady pre účely poskytovania služieb v oblasti podvojného účtovníctva, a to do piateho pracovného dňa v mesiaci, nasledujúceho po mesiaci, ktorý je predmetom spracovania, čo po 31.12.2021 žalovaný ani neurobil. Doplnila, že podľa článku 6.2. bola oprávnená vystaviť príslušnú faktúru v posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom poskytovala objednávateľovi relevantné služby v zmysle článku 3 zmluvy o spolupráci, čo aj 31.12.2021, za služby v mesiaci december 2021 urobila, pričom žalovaný predmetnú faktúru sporu, vystavenú 31.12.2021 a doručenú 31.12.2021, za služby v príslušnom mesiaci december 2021 prijal a nevyužil možnosť ani z dôvodu neuznania do 15-tich dní po prijatí vrátiť, resp. reklamovať aspoň časť fakturovanej sumy.
23. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojich námietkach a argumentoch uvedených v podanom odvolaní. Odvolacia replika žalovaného bola doručená žalobkyni, ktorá odvolaciu dupliku nepodala.
24. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné.
25. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
26. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), a h) CSP. Z obsahu jeho odvolania vyplýva, že uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 b) CSP. Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
27. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
28. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
29. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
30. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia, ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
31. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní, preto napadnuté rozhodnutie preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalovaným v podanom odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré preskúmava odvolací súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd v konaní nezistil.
32. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.
33. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že súd prvej inštancie predmetný spor riadne prejednal, strany sporu riadne poučil o ich procesných právach a povinnostiach. Strany sporu mali právo vyjadriť sa k jednotlivým vyjadreniam a k jednotlivým dôkazom. Súd prvej inštancie zároveň vykonal dokazovanie na základe návrhov strán sporu potrebných na riadne zistenie skutkového stavu potrebného pre meritórne rozhodnutie, rozhodnutie riadne odôvodnil, teda vykonal a riadne vyhodnotil prostriedky procesného útoku a procesnej obrany predložené a označené stranami sporu, ktoré mali vplyv na samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie v merite veci.
34. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dáva odpoveď na všetky podstatné otázky z hľadiska rozhodnutia vo veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k vyššie uvedeným záverom s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v prejednávanej veci.
35. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné:
36. Úvodom odvolací súd uvádza, že žalovaný podal odvolanie aj z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, pričom v podanom odvolaní neuvádza, ktorý z ním navrhovaných dôkazov súd prvej inštancie nevykonal a ktorý súdom nevykonaný dôkaz bol potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ani z konania na súde prvej inštancie nevyplýva odvolaciemu súdu, aby zo strany súdu nebol vykonaný nejaký dôkaz, ktorý žalovaný navrhol vykonať, ale vykonaný nebol. Preto odvolací súd túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
37. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s prihliadnutím na odvolanie žalovaného, odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj skutočnosti osvedčené obsahom spisu bolo posúdiť, či v danej veci boli splnené zákonné podmienky pre vyhovenie žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 1.700,- Eur s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia odmeny v zmysle Zmluvy o spolupráci.
38. Žalobkyňa si v prejednávanej veci uplatnila nárok na odmenu za mesiac december 2021 v zmysle Zmluvy o spolupráci, ktorú vyčíslila faktúrou č. 210100079 vystavenú na sumu 1.700,- Eur s dátumom splatnosti 14.01.2022. Žalobkyňa predložila v konaní listinné dôkazy z ktorých vyplýva, že v mesiaci december 2021 vykonávala pre žalovaného služby v zmysle predmetnej zmluvy.
39. Odvolací súd zdôrazňuje, že zo strany žalobkyne bolo unesené dôkazné bremeno a rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa preukázala vykonávanie služieb pre žalovaného v zmysle predmetnej zmluvy.
40. Povinnosťou žalovaného bolo účinne poprieť tvrdenia žalobkyne, že tieto činnosti v zmysle Zmluvy o spolupráci nevykonávala. Žalovaný v priebehu konania tvrdil, že navrhol žalobkyni ukončenie spolupráce k 31.12.2021 s tým, že súčasťou poskytovaných služieb bude aj podanie daňového priznania k DPH do 25.01.2022 a daňového priznania za daň z príjmu právnických osôb do 31.03.2022, vrátane miezd za december 2021. Z nevykonania týchto služieb odvodzoval žalovaný tú skutočnosť, že žalobkyni nevznikol nárok na odmenu za mesiac december 2021, ktorý si žalobkyňa uplatnila v tomto konaní.
41. Rovnaké námietky ako pred súdom prvej inštancie týkajúce sa nevykonania určitých činností zo strany žalobkyne, z ktorých nevykonania mal za to, že žalobkyni nevznikol nárok na odmenu, produkoval aj v odvolacom konaní.
42. Odvolací súd rovnako ako žalovaný poukazuje nato, že „mnohé výkazy sa sumarizujú k poslednému dňu daného mesiaca, a je potrebné ich podať v mesiaci nasledujúcom“, nakoľko účtovné doklady za mesiac predchádzajúci slúžia ako podklady pre podanie napr. daňového priznania k DPH v mesiaci nasledujúcom, t.j. za november v mesiaci december, za december v mesiaci január.
43. Medzi stranami sporu bola ukončená spolupráca k 31.12.2021, čo nebolo medzi stranami sporné. Preto jednoznačne z logiky veci vyplýva, že daňové priznanie k DPH z účtových dokladov za daný mesiac napr. december, sa má podať v nasledujúcom mesiaci t.j. v januári nasledujúceho roka. Je všeobecne známou skutočnosťou tzv. notorietou, že daňové priznanie k DPH sa podáva do 25 dňa nasledujúceho mesiaca, ako to uviedol aj žalovaný, že chcel, aby žalobkyňa podala daňové priznanie k DPH do 25.01.2022. Spolupráca medzi stranami však bola ukončená k 31.12.2021 preto žalobkyni nevznikla takáto povinnosť na akú poukazuje žalovaný. Takisto bolo v konaní preukázané, že medzi stranami sporu nedošlo k dohode na vykonávaní služieb v roku 2022. Preto žalobkyňa nebola povinná vykonať jednak daňové priznanie k DPH za mesiac december (2021), ktoré sa podáva v januári (2022), ako ani daňové priznanie k dani z príjmu za rok 2021, ktoré sa podáva v marci nasledujúceho roku t.j. 2022. Takisto nebola povinná vykonať v mesiaci január činnosti týkajúce sa miezd za mesiac december 2021, keďže tieto sa vykonávajú v nasledujúcom mesiaci, t.j. v mesiaci január 2022.
44. Odvolací súd poukazuje aj na tvrdenia žalovaného, ktorý v podanom odvolaní tvrdil, že žalobkyňa neposkytla žiadne služby za mesiac december 2021, keďže všetky výkony, ktoré robila v mesiaci december 2021 sa týkali mesiaca november 2021. Z pohľadu odvolacieho súdu teda žalovaný uznal, že žalobkyňa vykonávala činnosť v zmysle uzatvorenej zmluvy, aj keď tieto sa týkali mesiaca november 2021, keďže v rámci účtovníckych činnosti a personálnych /napr. prihlasovanie zamestnancov/ sa v mesiaci december vykonávali činnosti súvisiace s mesiacom november. Žalovaný nepopiera, žeby žalobkyňa v mesiaci december 2021 nepodala daňové priznanie k DPH za mesiac november 2021. Popieral, že nepodala daňové priznanie k DPH za mesiac december 2021.
45. Pokiaľ sa týka určenia výšky odmeny v sume 1.700,- Eur mesačne odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na výšku odmeny dohodnutú v čl. 6.1. Zmluvy. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie uvedenom v bode 29. napadnutého rozhodnutia, že skutočnosti týkajúce sa výšky odmeny žalovaný účinne nepoprel. Poukazovanie na písomné vyjadrenie odmeny nie je postačujúce na popretie číselného vyjadrenia odmeny – 1.700,- Eur.
46. Navyše zo strany žalobkyne bolo preukázané, že z predmetnej zmluvy si uplatňovala voči žalovanému odmenu vo výške 1.700,- Eur mesačne (okrem covidového obdobia), čo nebolo za celé obdobie trvania zmluvného vzťahu zo strany žalovaného spochybňované. Odvolací súd je preto toho názoru, že žalobkyňa aj v dôsledku zaužívanej praxe medzi stranami preukázala výšku odmeny v sume 1.700,- Eur mesačne.
47. Odvolací súd ešte dopĺňa, že v konaní bolo preukázané, že činnosti, ktoré žalobkyňa pre žalovaného vykonávala boli rôznorodé a v tom-ktorom mesiaci sa vyznačovali aj rôznym rozsahom. V zmysle čl. 3 Zmluvy bol stanovený rozsah činnosti, za vykonávanie ktorých žalobkyni prislúchala odmena, ktorá bola paušalizovaná. Z takto vymedzeného rozsahu činností vyplýva, že v dojednanom záväzku rozhodujúce nebolo to, koľko hodín denne bude žalobkyňa činnosti vykonávať, ale to aké činnosti bude vykonávať. Z charakteru týchto činností vyplýva, že v tom-ktorom mesiaci mohla žalobkyňa vykonať len niektoré z nich, v inom mesiaci každú z nich a v inom mesiaci dokonca aj žiadnu z nich.
Práve charakterom tohto záväzku je odôvodnený aj charakter odmeny, ktorá za výkon činností bola dojednaná paušálne, t.j. bez ohľadu na to, či v tom-ktorom fakturovanom mesiaci žalobkyňa vykonala všetky alebo len niektoré z činností, ktoré sa zaviazala vykonávať. Vzhľadom na obsah právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným je dojednanie paušálnej odmeny štandardné.
48. Odvolací súd po preskúmaní veci takisto dospel k záveru, že námietka žalovaného týkajúca sa arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku t.j. nedostatočnej odôvodnenosti a nepresvedčivosti (nepreskúmateľnosti) písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu, nie je dôvodná.
49. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 CSP) tak, aby bol pre strany sporu, ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný. Písomné vyhotovenie rozsudku je v súlade s § 220 ods. 2 CSP, keďže závery v ňom obsiahnuté sú dostatočné, keď súd prvej inštancie náležite sumárne posúdil skutkové zistenia v nadväznosti na vyhodnotenie celkovej dôkaznej situácie, čím napadaný rozsudok tak napĺňa požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti a prekúmateľnosti. V danej veci súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil z akého dôvodu považoval žalobu žalobkyne za dôvodnú.
50. Odvolací súd uvádza, že žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „ ... dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP)“.
51. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
52. Zákon nepredpisuje a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový postup, ktorého podstatou sú jednak dielčie, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti správ získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami tvrdené má sudca za preukázané, a ktorými tvorí zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu sú okrem ľudských a odborných skúseností pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Je na zvážení súdu, ktorému dôkaznému prostriedku prizná väčšiu vypovedaciu schopnosť a vierohodnosť. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
53. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní.
54. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010 rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008].
55. Odvolací súd z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nezistil rozpor skutkových okolností a právnych argumentov s pravidlami formálnej logiky. Napadnutý rozsudok dáva jasné a zrozumiteľné
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Zároveň sa rozhodnutie súdu prvej inštancie opiera o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto konštatuje, že vo vzťahu k žalovaným tvrdeným pochybeniam súdu prvej inštancie, ktoré mali viesť k porušeniu práva na spravodlivý proces, k nesprávnym skutkovým zisteniam alebo právnemu posúdeniu veci, či k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP), odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, či podaného odvolania nezistil v konaní pred súdom prvej inštancie také pochybenia, ktoré svojou intenzitou mohli viesť k vecne nesprávnemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie.
56. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, keď žalobe žalobkyne vyhovel. Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň potvrdil aj závislý výrok o trovách konania ako vecne správny.
57. Keďže žalovaný neuhradil žalobkyni žalovanú sumu riadne a včas dostal sa žalovaný do omeškania so zaplatením sumy 1.700,- Eur v zmysle § 369 ObZ. Preto súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške v zmysle nariadenia vlády SR počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti predmetnej faktúry.
58. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v tomto odvolacom konaní úspešná priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
59. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).